Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. marec 2016

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/236/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109235026
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7109235026.10

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr. Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľky: Z.. F. V., J.. X.XX.XXXX,
G. I. H., V. XXX/X, zastúpenej: JUDr. Katarína Habiňáková, advokátka, so sídlom v Košiciach, Štúrova
20 proti odporcovi: Štátne lesy Tatranského národného parku Tatranská Lomnica, so sídlom v Tatranskej
Lomnici, Vysoké Tatry, IČO: 31966977, zastúpenému: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom v Poprade,
Mnoheľova 840/8, v konaní o ochranu osobnosti takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaslať navrhovateľke doporučene písomné ospravedlnenie s textom:
„K. Z.. F. V., ospravedlňujeme sa Vám za svoje tvrdenie obsiahnuté v našej sťažnosti Slovenskej
advokátskej komore zo dňa 28.11.2008, v ktorom sme tvrdili, že postupujete pri výkone svojej
advokátskej praxe neprofesionálne, neodborne a používate metódy, ktoré sa priečia nielen Zákonu o
advokácii ale aj Advokátskemu poriadku, čím znevažujete dôstojnosť advokátskeho stavu a zároveň sa
Vám ospravedlňujeme za naše tvrdenie uvedené v sťažnosti zo dňa 4.6.2009, v ktorej sme tvrdili, že pri
výkone advokátskej práce postupujete neprofesionálne, neodborne, používate metódy, ktoré sa priečia
nielen Zákonu o advokácii ale aj Advokátskemu poriadku, čím znevažujete dôstojnosť advokátskeho
stavu.“, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- EUR do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

Priznáva navrhovateľke právo na náhradu trov konania proti odporcovi spolu vo výške 649,55 EUR,
pozostávajúcej z trov právneho zastúpenia vo výške 493,55 EUR a z iných trov vo výške 156 EUR
(súdny poplatok za návrh), ktorú je odporca povinný zaplatiť k rukám právnej zástupkyne navrhovateľky
JUDr. Kataríny Habiňákovej, advokátky, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 17.12.2009 domáhala, aby súd zaviazal odporcu zaslať
navrhovateľke doporučene písomné ospravedlnenie s textom, uvedeným vo výroku tohto rozsudku a
zároveň ho zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- EUR, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Návrh odôvodnila skutočnosťami, že opakovaným konaním odporcu, ktoré je potrebné kvalifikovať ako
bezprecedentné a ničím nepodložené útoky voči jej osobe, bolo porušené jej právo podľa ust. § 11 a nasl.
Obč. zákonníka. Dňa 15.12.2008 jej bola Slovenskou advokátskou komorou doručená sťažnosť odporcu
zo dňa 28.11.2008, v ktorej sa odporca sťažoval na jej konanie. V sťažnosti sa okrem iného uvádza,
že odporca sa domnieva, že navrhovateľka pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne,
neodborne, svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev, upravovala text splnomocnenia a v konečnom
dôsledku v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku,

čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu. Navrhovateľka ďalej uviedla, že tieto opakované
invektívy pociťuje ako zásah do svojho práva na ochranu osobnosti. Vyjadrenia odporcu na jej adresu
pokladala za denunciačné, pre ktoré neexistuje žiaden reálny dôvod, pričom už po oboznámení sa s
obsahom prvej sťažnosti sa cítila urážlivými označeniami hlboko dotknutá. Zároveň dúfala, že pri svojej
práci sa nebude musieť v budúcnosti zaoberať iracionálnymi a nepodloženými atakmi, s akými sa stretla
v prvej sťažnosti. O to viac ju rozrušila skutočnosť, že odporca rovnakým spôsobom zaútočil na jej
osobu aj v druhej sťažnosti. Doteraz sa celkom nevyrovnala s týmto bezprecedentným, nepodloženým
a zlomyseľným útokom zo strany odporcu. Urážlivé útoky poznačili jej správanie tak v osobnom ako
aj v pracovnom živote. Bola rozrušená, nešťastná, podráždená a nesústredená. Svojimi invektívami
odporca narušil kvalitu jej života a zhoršil jej vzťahy v rodine ako aj v zamestnaní. Navrhovateľka
mala za to, že nepravdivými skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami bolo zasiahnuté do jej
osobnostných práv. Vzhľadom na spôsobenú ujmu považovala za primerané, aby bol odporca zaviazaný
okrem ospravedlnenia aj na satisfakciu finančnú, teda na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,-
EUR.
Odporca žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný. Namietal, že žaloba nekonkretizuje, do ktorých práv
navrhovateľky, explicitne vymedzených v ust.§ 11 Obč. zákonníka, malo byť neoprávnene zasiahnuté.
V tomto smere je v žalobe uvedené len všeobecne niečo o jej subjektívnych negatívnych pocitoch,
ktoré údajne mala po obdŕžaní sťažností odporcu. Navrhovateľka však nehovorí o pozitívnych pocitoch,
ktoré mala, keď sa dozvedela o odmietnutí ich podania, ktoré revízna komisia Slovenskej advokátskej
komory ani nepovažovala za sťažnosť. V žalobe nie je uvedené, v čom vidí navrhovateľka neoprávnený
zásah odporcu (nepravdivé tvrdenia, nedôvodná, neopodstatnená a neprimeraná kritika, či hodnotiaci
úsudok). Pokiaľ navrhovateľka neoprávnený zásah videla v tom, že si odporca dovolil podať na ňu
sťažnosť, v ktorej len vyslovil domnienku o nesprávnosti jej postupu a konania a požiadal preto o ich
preskúmanie, odporca namietal, že možnosť podania sťažnosti je výkonom práva a nie je neoprávneným
zásahom, pretože každý má právo obracať sa so svojimi podnetmi a sťažnosťami na subjekty na to
určené. Ide o jedno zo základných práv a preto, jeho výkon nie je neoprávneným zásahom do práv
chránených § 11 Obč. zákonníka a to tým viac, že v sťažnosti je vyslovená len domnienka, ktorej
správnosť mal posúdiť orgán určený na vybavenie sťažnosti. Pokiaľ ide o obsah sťažnosti, mal za to,
že nespĺňa tri základné kumulatívne kritériá, vyžadované na to, aby zásah mohol byť neoprávnený
a to nepravdivosť skutkových tvrdení, neprimeranosť hodnotiaceho úsudku, či kritických vyjadrení a
spôsobilosť privodiť ujmu na zákonom chránených právach. Sťažnosti obsahujú v podstate len dve
skutkové tvrdenia, lepšie povedané názory odporcu a to 1./ tvrdenie, že plnomocenstvo advokátky
v zastupovaní Lesoochranárskeho združenia VLK (ďalej len LOZ VLK) pri požadovaní informácií od
odporcu a pri zastupovaní klientov v priestupkovom konaní je všeobecné a nekonkrétne a 2./ že
navrhovateľka ako advokátka i ako súkromná osoba požadovala od odporcu informácie, ktorými odporca
nedisponoval. Z hľadiska kritéria pravdivosti je teda zrejmé, že obidve tvrdenia sú pravdivé. Revízna
komisia Slovenskej advokátskej komory v odpovedi, ktorou vybavila sťažnosť odporcu, totiž sama
pripustila, že plnomocenstvo mohlo byť podrobnejšie a presnejšie vymedzené. Pravdivosť tvrdenia
odporcu, že navrhovateľka požadovala od neho informácie, na požadovanie ktorých nemala zákonné
právo, je preukázaná rozhodnutím Ministerstva vnútra SR z 3.8.2009 č. SVS 230-2009/01217/TLS,
ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní riaditeľa odporcu proti rozhodnutiu, ktorým na základe podnetu
navrhovateľky bolo proti nemu začaté priestupkové konanie a bola mu prvostupňovým orgánom uložená
pokuta. V citovanom rozhodnutí sa uvádza, že infozákon neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na
základe žiadosti informácie, ktoré v momente podania žiadosti ešte neexistujú alebo inak usporadúvať
informácie podľa kritérií stanovených žiadateľom v žiadosti o informácie. Ďalej vo vzťahu ku kritike,
či hodnotiacemu úsudku odporca uviedol, že pokiaľ navrhovateľka za neoprávnený zásah považuje
tvrdenie obsiahnuté v sťažnosti o tom, že pri výkone práce postupuje neprofesionálne, neodborne
a používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii a Advokátskemu poriadku, nejde o tvrdenie,
ale o hodnotiaci úsudok či kritiku a preto aj kritérium jeho oprávnenosti je odlišné ako pri skutkovom
tvrdení. Kým tvrdenie podlieha kritériu pravdivosti, hodnotiaci úsudok či kritika podliehajú kritériám
pravdivého základu, ale aj prejavu a sledovaného cieľa, primeranosti a formy. Odporca mal za to, že
tento jeho výrok je iba úsudkom, ktorého opodstatnenosť posúdil na to určený orgán, na ktorého sa
odporca oprávnene obrátil a je založená na pravdivom základe, pretože skutok zo strany navrhovateľky
ako advokátky, či súkromnej osoby, t.j. že ňou predložené plnomocenstvá mohli byť podrobnejšie a
presnejšie vymedzené, bol potvrdený aj revíznou komisiou Slovenskej advokátskej komory a druhý
skutok, t.j. že požadovala informácie, na ktoré nemá zákonný nárok, potvrdilo vo svojom rozhodnutí
Ministerstvo vnútra SR. V tomto je daný pravdivý základ hodnotiaceho úsudku. Odporca mal za to, že
z tohto dôvodu vyslovenie domnienky - hodnotiaceho úsudku, či kritiky, že takéto jej konanie pri výkone

advokátskej praxe nie je profesionálne, odborné a môže znevážiť dôstojnosť advokátskeho stavu, je
založené na pravdivom základe a je primerané aj zvolenou formou (ide o zákonný postup sťažnosti
podanej určenému stavovskému orgánu). Odporca mal zároveň za to, že aj použité slovné výrazy
sú primerané na vyjadrenie povahy navrhovateľkou vykonaných skutkov, pretože v týchto skutkoch,
vzhľadom na to, že má ísť o advokátku, t.j. osobu práva znalú, mohol odporca dôvodne vidieť jej
neodbornosť a nepochybne to takto vnímal a preto aj takto svoj vnem vyjadril v sťažnosti. Jeho formulácia
je o to miernejšia a uvážlivejšia, že aj napriek neoprávneným požiadavkám navrhovateľky na poskytnutie
informácií, ktorými odporca nedisponoval, bol ochotný vyjsť v ústrety a oznámil jej, za akých podmienok
a jej súčinnosti by mohol požiadavke vyhovieť. Táto, keďže nepochodila ako žiadateľka o neoprávnenú
informáciu v zastúpení LOZ VLK, namiesto toho podala rovnako vadnú žiadosť o informáciu sama,
vo vlastnom mene. Nezákonnosť jej postupu v konečnom dôsledku vyslovilo vo svojom rozhodnutí
Ministerstvo vnútra SR a teda aj toto potvrdilo neodbornosť jej konania. Napokon, odporca mal za to,
že sťažnosti a ich obsah neboli spôsobilé privodiť navrhovateľke ujmu na právach chránených § 11 OZ,
čo priamo vyjadruje aj tá skutočnosť, že rozhodcovská komisia SAK ich odmietla, nepovažovala ich
za disciplinárny priestupok. Preto nemohlo dôjsť k poškodeniu dobrého mena, či iných osobnostných
práv navrhovateľky ani len v interných advokátskych kruhoch, tobôž nie na verejnosti, pretože sťažnosti
boli riešené interne - stavovsky, len príslušným orgánom. K ich zverejneniu vlastne dochádza až týmto
súdnym konaním o ochranu osobnosti, teda samotným konaním navrhovateľky, ktorá sa paradoxne
takto sama vystavuje riziku zverejnenia údajov o jej konaní.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, výsluchom svedkov a oboznámením listinných
dokladov tvoriacich obsah spisu a z týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci.
Z listu navrhovateľky zo dňa 30.9.2008 (č.l.38 spisu), označeného ako Žiadosť o sprístupnenie
informácií, súd zistil, že navrhovateľka ako právna zástupkyňa žiadateľa LOZ VLK, so sídlom v Tulčíku
27, s poukazom na zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám požiadala odporcu
o sprístupnenie nasledovných informácií: - podľa jednotlivých ochranných obvodov Štátnych lesov
TANAPU a pre jednotlivé JPRL za obdobie od 1.11.2004 do 30.9.2008 uviesť počty inštalovaných
lapačov na podkôrny hmyz, počty odchytených jedincov podkôrneho hmyzu do inštalovaných
feromónových lapačov v členení podľa druhov, počty lapákov, objem náhodnej ťažby v členení podľa
škodlivých činiteľov a objem nespracovanej kalamity v členení podľa škodlivých činiteľov.
Prílohou predmetnej žiadosti bolo plnomocenstvo.
Z pripojeného plnomocenstva zo dňa 30.9.2008 (č.l.39 spisu )súd zistil, že LOZ VLK, so sídlom v
Y. XX, a za neho štatutárny zástupca F.. Z. X. splnomocnil navrhovateľku ako advokátku, aby ho
zastupovala v právnej veci podania žiadosti o sprístupnenie informácií, v tejto veci a v tomto konaní a v
konaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaným v tomto konaní a v tejto veci vykonávala
všetky úkony, prijímala doručované písomnosti, podávala návrhy a žiadosti, uzatvárala zmiery, uznávala
uplatnené nároky, vzdávala sa nárokov, podávala opravné prostriedky a vzdávala sa ich, plnenie
nárokov prijímala, ich plnenie potvrdzovala a vykonávala všetky úkony prináležiace účastníkovi konania
a jeho právnemu zástupcovi podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Trestného zákona,
Správneho poriadku, Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku, Ústavy SR a iných právnych
predpisov SR. Na plnomocenstve sa nachádza podpis splnomocniteľa Z. X., pečiatka a podpis
navrhovateľky a ďalej sa v ňom uvádza, že navrhovateľka prijíma splnomocnenie.
Z listu odporcu č. 7/2008 zo dňa 8.10.2008 (č.l.41 spisu) súd zistil, že odporca žiadosť navrhovateľky
zo dňa 30.9.2008 navrhovateľke vrátil z dôvodu, že nie je z neho nepochybné, že plnomocenstvo bolo
podané oprávnenou osobou.
Z rozhodnutia odporcu č. 7/2008 o sprístupnení informácie (č.l.42 spisu) súd zistil, že z navrhovateľkou
predloženého plnomocenstva nevyplýva, v akom rozsahu splnomocniteľ splnomocnil navrhovateľku na
vyžiadanie informácií, pretože požadované informácie nie sú konkretizované, ďalej či tieto informácie
mali byť vyžiadané v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a v
konečnom dôsledku, či tieto informácie mal sprístupniť odporca. Zároveň sa v rozhodnutí konštatuje,
že plnomocenstvo je právne vadné, nakoľko neobsahuje potrebné formálne náležitosti (chýba pečiatka
a podpisová doložka štatutárneho zástupcu splnomocniteľa). Z tohto dôvodu bola žiadosť vrátená
žiadateľovi ako neúplná, v rozpore s ust. § 14 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Z listu navrhovateľky zo dňa 15.10.2008, adresovaného odporcovi, označeného ako Podanie vo veci
sp.zn. 7/2008 súd zistil, že navrhovateľka poukázala na ust. § 22 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k
informáciám a § 17 ods. 3 zákona o správnom konaní s tým, že z týchto zákonov vyplýva, že pre udelenie
splnomocnenia na zastupovanie v správnom konaní tieto predpisy nevyžadujú žiadnu ďalšiu náležitosť
okrem písomnej formy, ktorá bola v danom prípade zachovaná. Zároveň mala za to, že zo žiadneho z

vyššie cit. zákonných ustanovení nevyplýva potreba, aby podpis zastupovaného na plnomocenstve bol
overený. Vzhľadom na vyššie uvedené preto oprávnená osoba (LOZ VLK), zastúpená navrhovateľkou,
trvá na svojej žiadosti o sprístupnenie informácií.

V liste odporcu zo dňa 15.10.2008, ktorým odpovedal na list navrhovateľky zo dňa 15.10.2008 sa uvádza,
že odporca predpokladá, že v štádiu vyžiadania informácie ešte nejde o správne konanie. Správne
konanie môže nastúpiť až v ďalších fázach, pokiaľ budú k tomu existovať zákonné dôvody. Poukázal na
ust. § 17 ods. 3 ako aj ods. 1 zákona o správnom konaní a pýtal sa, do akej z vyššie uvedených kategórií
navrhovateľka v tomto prípade zaradila F.. Z. X., ako štatutárneho zástupcu LOZ VLK a ktorá inštitúcia
v danom prípade a v danom momente vystupuje ako správny orgán. Tak ako navrhovateľka poučuje
odporcu, dovoľuje si aj odporca dať jej do povedomia ust. § 14 ods. 1 zákona o správnom konaní, ktoré
jednoznačne hovorí o tom, kto je účastníkom konania a v otázke plnomocenstva navrhovateľke odporučil
zaoberať sa ust. § 31 ods. 1 Obč. zákonníka. Zároveň jej oznámil, že odporca nebude reagovať na
ďalšiu jej korešpondenciu v predmetnej záležitosti. Uvedené dal na vedomie aj F.. Z. X..

Z listu navrhovateľky zo dňa 15.10.2008 (č.l.40 spisu) označeného ako Žiadosť o sprístupnenie
informácií, súd zistil, že navrhovateľka ako žiadateľka s poukazom na zákon č. 211/2000 Z.z. o
slobodnom prístupe k informáciám požiadala odporcu o sprístupnenie tých istých informácií, o ktoré
žiadala ako právna zástupkyňa LOZ VLK žiadosťou zo dňa 30.9.2008.
Z listu odporcu č. 9/2008 zo dňa 22.10.2008 (č.l.43 spisu) súd zistil, že odporca reagoval na
žiadosť navrhovateľky zo dňa 15.10.2008 o poskytnutie informácií tak, že vychádzajúc z predmetu
zadaných otázok, po ich prehodnotení, posúdení a porovnaní s evidenciami vedenými na odbore
starostlivosti o lesy, úseku účelového lesného hospodárstva, odporca nespracúva príslušné informácie
v tak podrobnom rozbore a členení, ako to navrhovateľka požaduje. Na splnenie tejto žiadosti by
bolo potrebné vyčleniť najmenej dvoch pracovníkov, jedno služobné motorové vozidlo a navštíviť 12
ochranných obvodov. Časový rozsah predstavuje niekoľko stoviek nadčasových hodín, čo si v tomto
období organizácia nemôže dovoliť. Za účelom získania požadovaných informácií odporca odporučil dve
alternatívy: 1/ odporca poskytne možnosť nahliadnutia do porastových kariet na jednotlivých ochranných
obvodoch s tým, že bude možné vyhotoviť odpis alebo výpis tak, ako to umožňuje ust. § 16 zákona o
slobodnom prístupe k informáciám a 2/ predložiť odporcovi písomnú objednávku so zadaním výskumnej
úlohy. Keďže ide o úlohu nad rámec činnosti organizácie, bude potrebné zvoliť postup zadania
výskumnej úlohy pre špecializované pracovisko, výskumnú stanicu odporcu, čo si bude vyžadovať
značný časový rozsah a nemalé finančné náklady.

Z podania navrhovateľky zo dňa 21.10.2008 (č.l.46 spisu) súd zistil, že navrhovateľka ako právna
zástupkyňa LOZ VLK podala na Obvodnom úrade v Poprade návrh na prejednanie priestupku, ktorého
sa mal dopustiť F.. K. X., riaditeľ odporcu ako štatutárny orgán povinnej osoby a to nesprístupnením
požadovaných informácií na základe žiadosti navrhovateľky zo dňa 30.9.2008. LOZ VLK sa považovalo
za osobu postihnutú nesprístupnením požadovaných informácií. Poukázala na ust. § 22 ods. 1 zákona
o slobodnom prístupe k informáciám a ust. § 17 ods. 3 Správneho poriadku s tým, že pre udelenie
splnomocnenia na zastupovanie v správnom konaní nevyžadujú tieto právne predpisy žiadnu ďalšiu
náležitosť okrem písomnej formy, ktorá bola v tomto prípade zachovaná. Pokiaľ z listu odporcu malo
vyplynúť, že považoval za potrebné, aby podpis na splnomocnení zastupovaného bol overený, tento
názor nemožno vyvodiť zo žiadneho z vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Z listu odporcu č. B/0289/2008 zo dňa 28.11.2008 (č.l. 18 spisu) súd zistil, že odporca podal na
Slovenskej advokátskej komore sťažnosť na konanie a postup navrhovateľky ako advokátky, ktorú
odôvodnil nasledovne:

V mesiaci apríl v roku 2007 Štátne lesy tatranského národného parku Tatranská Lomnica (odporca)
na základe príslušných rozhodnutí štátnych inštitúcií, rezortu pôdohospodárstva a životného prostredia
začal so spracovaním kalamitnej drevnej hmoty v Národnej prírodnej rezervácií Tichá dolina a
Kôprová dolina, ktorá tam ostala po veternej smršti z 19.11.2004. Mimovládne organizácie zastrešené
Lesoochranárskym zoskupením VLK okamžite začali vyvíjať aktivity na zabránenie spracovania
kalamity. Od 11. apríla 2007 do 26. apríla 2007, kedy boli práce so spracovaním kalamity prerušené,
dennodenne do týchto dolín prichádzali aktivisti, tzv. ochrancovia prírody, ktorí bránili spracovaniu
kalamitnej drevnej hmoty a zároveň ohrozovali pracujúcich lesných robotníkov ako aj samých seba.

Keďže v súvislosti s konaním aktivistov došlo mimo iného aj k porušeniu Zákona o ochrane prírody
a krajiny a Zákona o lesoch, odporca podal na aktivistov oznámenia o podozrení z priestupku,
ktoré postúpil na riešenie príslušným správnym orgánom lesného úradu a životného prostredia.
Právne zastupovanie týchto aktivistov prevzala navrhovateľka. Od tejto doby navrhovateľka v rámci
priestupkového konania vyvíja rôzne aktivity a obštrukcie, aby docielila uplynutie dvojročnej lehoty a
týmto umožnila beztrestnosť svojich klientov pred zákonom. V ostatnom období navrhovateľka zvýšila
svoju angažovanosť a ako advokátka začala uplatňovať postupy a právne kroky, ktoré sú podľa mienky
odporcu v rozpore s ustanovením § 18 ods. 3 zákona o advokácii, podľa ktorého advokát postupuje
pri výkone advokácie tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu, v záujme toho je povinný
dodržiavať pravidlá profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje predpis komory. To, že navrhovateľka
vykonáva činnosť advokáta neprofesionálne a tým znižuje dôstojnosť advokátskeho stavu, spočíva
najmä v tom, že:
1./ „Plnomocenstvo, ktoré bolo vyhotovené najmenej u 68 klientov, ktorých navrhovateľka zastupuje,
je spracované vo všeobecnej rovine. Vo všetkých plnomocenstvách je predmet zastupovania prakticky
totožný a to cit. „...,aby ma zastupovala v tejto právnej veci: škody vymáhanej Štátnymi lesmi Tatranského
národného parku vo veci sp.zn. B/2007/0084 a v tomto konaní...“. Ďalej sa v plnomocenstvách uvádza,
že ju klienti splnomocňujú na vykonávanie všetkých úkonov prináležiacich účastníkovi konania a jeho
právnemu zástupcovi, pričom vymenúva zákony a právne poriadky, avšak chýba uvedenie zákona o
priestupkoch, v rámci ktorého sa navrhovateľka ako advokátka vo všetkých prípadoch realizuje. Alebo
zákon o priestupkoch navrhovateľka zaradila do textu: „...Ústavy SR a iných právnych predpisov SR“.
Iba v jednom prípade a to u plnomocenstva Z. G. z Českej republiky je uvedené, aby ho zastupovala vo
veci „blokády ťažby polomov a odvozu dreva z NPR Tichá a Kôprová dolina v Národnom parku Tatry“. Aj
tu však vidíme problém, ktorý spočíva v doplnení a dopísaní textu plnomocenstva pravdepodobne rukou
navrhovateľky. Ako ďalšia z toho vyplývajúca otázka: Ako to, že na základe takéhoto plnomocenstva
navrhovateľka zastupuje 67 klientov v priestupkovom konaní?“
2./ „Sme toho názoru, že všetko nasvedčuje tomu, že pri vyhotovovaní vyššie uvedených 68
plnomocenstiev nešlo o prejav slobodnej vôle klienta. Navrhovateľka využila, možno aj zneužila
momentálnu situáciu aktivistov, ktorým zo strany odporcu hrozí vymáhanie spôsobenej škody, aby ich
mohla právne zastupovať v rôznych konaniach a možno aj bez ich vedomia a pritom účtovať finančné
náhrady za právne zastupovanie. Naše podozrenie umocňuje skutočnosť, že všetky plnomocenstvá
boli vyhotovené na rovnakej predtlači a klientmi boli vypísané iba v časti meno, priezvisko, rodné číslo,
bydlisko, dátum vyhotovenia a podpis. Formulu zastupovania v právnej veci uvedenej v plnomocenstve
cit. „škody vymáhanej Štátnymi lesmi Tatranského národného parku vo veci sp.zn. B/2007/0084 a v tomto
konaní“ pravdepodobne na všetkých plnomocenstvách vypísala navrhovateľka v advokátskej kancelárii.
Rozsah splnomocnenia na všetkých plnomocenstvách je totiž vypísaný jednou rukou. Sme toho názoru,
že takéto postupy a praktiky sú nezlučiteľné s postavením a činnosťou advokátka.

Odporca v závere sťažnosti zhrnul, že sa domnieva, že navrhovateľka pri výkone advokátskej práce
postupuje neprofesionálne, neodborne, svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev, upravovala text
splnomocnenia a v konečnom dôsledku v praxi používa metódy, ktoré sa priečia nielen zákonu o
advokácii, ale aj Advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu. Vyslovil
presvedčenie, že Advokátska komora SR sa touto sťažnosťou bude zaoberať dopodrobna so všetkou
zodpovednosťou a v súlade s disciplinárnym poriadkom.

Odporca k sťažnosti ako prílohy pripojil fotokópie plnomocenstiev 68 klientov.

Súd ďalej zistil, že navrhovateľke bola dňa 9.2.2009 doručená odpoveď Revíznej komisie Slovenskej
advokátskej komory zo dňa 3.2.2009 na sťažnosť odporcu (č.l.16 spisu). Z obsahu tejto odpovede
vyplýva, že Slovenská advokátska komora požiadala navrhovateľku o vyjadrenie k sťažnosti a
ktorá spolu s vyjadrením predložila aj listinné podklady. Navrhovateľka vo vyjadrení uviedla, že v
priestupkovom konaní nezastupuje osoby na základe tých splnomocnení, ktoré odporca pripojil k
sťažnosti. Splnomocnenie jej udelili osoby, ktorým bola doručená výzva odporcu zo dňa 7.5.2007 na
zaplatenie náhrady škody a v mene týchto klientov vypracovala odpoveď na túto výzvu odporcu. Ďalej
uviedla, že pokiaľ niektorú z týchto osôb zastupuje v priestupkovom konaní, koná tak na základe
osobitného splnomocnenia na zastupovanie v konkrétnom priestupkovom konaní, pričom orgánu
prejednávajúcemu priestupok splnomocnenie predloží a toto je v konkrétnom priestupkovom konaní aj
akceptované.

Revízna komisia SAK konštatovala, že postup navrhovateľky ako advokátky nemožno hodnotiť ako
disciplinárne previnenie advokáta. V plnomocenstvách, ktoré boli v kópii predložené, je navrhovateľka
splnomocnená klientmi na zastupovanie v právnej veci škody vymáhanej odporcom vo veci sp.zn.
B/2007/0084, pričom táto spisová značka sa nachádza na listoch, ktoré boli zaslané klientom
navrhovateľky ako výzva na zaplatenie náhrady škody. Na tieto listy advokátka reagovala v mene
konkrétneho klienta vypracovaním vyjadrenia. Pokiaľ ide o zastupovanie občanov pred správnymi
orgánmi, advokát predkladá splnomocnenie, ktorého náležitosti podľa zákona je oprávnený posudzovať
iba tento správny orgán.
Revízna komisia pri šetrení sťažnosti nezistila, že advokátka svojim postupom a konaním vo veci porušila
niektorú z povinností, ktoré jej zákon a stavovské predpisy ukladajú. Preto pri svojom rozhodovaní
postupovala podľa ust. § 4 ods. 4 písm. b) Disciplinárneho poriadku SAK a vec odložila.

Z listu odporcu č. B/2009/0129 zo dňa 4.6.2009 (č.l. 12 spisu) súd zistil, že odporca podal na Slovenskej
advokátskej komore ďalšiu (druhú) sťažnosť na konanie a postup navrhovateľky ako advokátky, ktorú
odôvodnil nasledovne:
1/ „Listom zo dňa 30.9.2008, ktorý bol doručený odporcovi dňa 1.10.2008 navrhovateľka ako advokátka
zastupujúca LOZ VLK požiadala o poskytnutie informácií na základe plnomocenstva zo dňa 30.9.2008,
v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žiadosť podala na základe plnomocenstva,
z ktorého však nevyplýva, v akom rozsahu splnomocniteľ splnomocnil navrhovateľku na vyžiadanie
informácií (požadované informácie nie sú konkretizované), ďalej, či tieto informácie mali byť vyžiadané
v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a v konečnom dôsledku, či tieto
informácie mal sprístupniť odporca. Zároveň treba konštatovať, že plnomocenstvo je právne vadné,
nakoľko neobsahuje potrebné formálne náležitosti (chýba vyznačenie podpisovej doložky štatutárneho
zástupcu a pečiatka LOZ VLK). Keďže text obsahu splnomocnenia je písaný rovnakou rukou ako v
predošlých niekoľko desiatok prípadov, v ktorých navrhovateľka zastupovala aktivistov LOZ VLK, resp.
iných podobných hnutí a dokonca plnomocenstvo je bez pečiatky LOZ VLK, pritom nejde o fyzickú osobu,
vzniká tu oprávnené podozrenie, či plnomocenstvo bolo vyhotovené oprávnenou osobou. Z uvedeného
dôvodu bola žiadosť a plnomocenstvo vrátené navrhovateľke ako neúplné a v rozpore s ust. § 14 ods. 2
zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Tak ako správny orgán je oprávnený posudzovať náležitosti
plnomocenstva v správnom konaní, tak sme si aj my dovolili posúdiť náležitosti plnomocenstva,
pričom sme usúdili, že splnomocnenie predložené navrhovateľkou neobsahuje relevantné náležitosti
a nie je z neho nepochybné, že bolo podané oprávnenou osobou. Zároveň sme predpokladali,
že právne vzdelanej osobe by tieto veci a záležitosti by mali byť samozrejmosťou. Následne sa
nám navrhovateľka písomným podaním zo dňa 15.10.2008 snažila vysvetliť a poučiť o správnosti
svojho postupu. Keďže navrhovateľka nedoložila právne relevantné plnomocenstvo, odporca zaslal
navrhovateľke svoje písomné stanovisko.“
2/ “Pravdepodobne vzhľadom k tomu, že navrhovateľka ako právna zástupkyňa LOZ VLK neuspela pri
podávaní prvej žiadosti, dňa 15.10.2008 spracovala žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona
č.211/2000 Z.z., kde ako žiadateľka vystupuje osobne. Keďže však v žiadosti použila záhlavie svojej
advokátskej kancelárie a ako žiadateľka sa uviedla v plnom titule advokátky, nemožno ani len uvažovať
o tom, že v danom prípade vystupovala ako fyzická osoba. Paradoxom je, že žiadateľka, JUDr. Iveta
Rajtáková ako advokátka - nie je fyzická osoba, požadovala od odporcu presne tie isté informácie, aké
požadovala ako advokátka zastupujúca LOZ VLK. Čo ju viedlo k takémuto počínaniu? Vzhľadom k tomu,
že odporca v tej dobe nedisponoval komplexnými informáciami v takom rozsahu, ako boli požadované,
dňa 22.10.2008 poskytol navrhovateľke serióznu odpoveď a navrhol jej dve alternatívy. Reakciou
navrhovateľky bolo, že dňa 10.11.2008 podala v tejto veci odvolanie proti odmietnutiu poskytnutia
informácií.

Odporca v závere sťažnosti zhrnul, že sa právom domnieva, že navrhovateľka pri výkone advokátskej
práce postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia nielen zákonu o
advokácii ale aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu. U nadriadenej
inštitúcie odporcu sa snaží vyvolať dojem, že odporca neakceptuje, ba dokonca nerešpektuje zákony
Slovenskej republiky, čo je zavádzajúce a neprijateľné.

Súd ďalej zistil, že navrhovateľke bola dňa 4.11.2009 doručená odpoveď Revíznej komisie Slovenskej
advokátskej komory zo dňa 29.10.2009 na (druhú) sťažnosť odporcu (č.l.23 spisu). Z obsahu tejto
odpovede vyplýva, že navrhovateľka vo vyjadrení v sťažnosti uviedla, že v zastúpení klienta LOZ VLK
požiadala odporcu o sprístupnenie informácií, na riaditeľa odporcu, Ing. Líšku, podala návrh na začatie

priestupkového konania za porušenie povinností podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Rozhodnutie Obvodného úradu v Poprade, odboru všeobecnej vnútornej správy zo dňa 16.2.2009
nenadobudlo právoplatnosť, pretože je predmetom odvolacieho konania na Ministerstve vnútra SR.
Odvolanie podala aj proti rozhodnutiu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti o sprístupnenie informácií, na
Ministerstvo pôdohospodárstva, o ktorom tiež nebolo ešte rozhodnuté.

Revízna komisia SAK konštatovala, že nie je oprávnená posudzovať správnosť postupu pri vybavovaní
žiadosti LOZ VLK zastúpeného navrhovateľkou ako advokátkou a neskôr žiadosťou o poskytnutie
informácií podanou vo vlastnom mene. Otázka prípadného porušenia postupu pri sprístupnení informácií
podľa zák. č. 211/2000 Z.z. je predmetom odvolacieho konania v správnom konaní, v ktorom sa rozhodne
o merite veci. Revízna komisia sa zaoberala len otázkou, či navrhovateľka ako advokátka svojimi
podaniami porušila povinnosti vyplývajúce zo zákona o advokácii alebo vnútorné predpisy o advokácii
vo vzťahu k zastupovaniu klienta a dospela k záveru, že navrhovateľka zastupovala svojho klienta
na základe plnomocenstva zo dňa 30.9.2008, pričom z jeho záhlavia vyplynulo, kto ju splnomocnil
(skutočnosť, že plnomocenstvo mohlo byť podrobnejšie a presnejšie vymedzené, neznamená porušenie
povinnosti advokátky). Z jej podania vyplynulo, čo požaduje. Neporušila stavovské predpisy advokácie,
keď nevybavenú žiadosť o sprístupnenie informácií podala vo vlastnom mene a na podaní uviedla
sídlo advokátskej kancelárie. Okrem toho nie je porušením povinností advokáta, ak podala podnet na
príslušný správny orgán v súvislosti s nesprístupnením informácií. Jej prístup preto nemožno hodnotiť
ako neprofesionálny, neodborný s použitím metód znevažujúcich advokátsky stav, ktorý by znamenal
porušenie povinností advokáta v súvislosti s vykonávaním povolania, ktoré by bolo dôvodom na začatie
disciplinárneho konania. Z vyššie uvedených dôvodov podľa § 4 ods. 4 písm. b/ Disciplinárneho poriadku
SAK sťažnosť odložila, nakoľko nie je dôvod na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania,
pretože skutok uvedený v sťažnosti nie je disciplinárnym previnením advokáta podľa § 56 ods. 1 zákona
o advokácii.

Z rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy č. SVS-230/2009/01217/
TLS zo dňa 3.8.2009 súd zistil, že na základe odvolania obvineného F.. K. X. bolo zrušené rozhodnutie
Obvodného úradu v Poprade, odboru všeobecnej vnútornej správy č. 1/2008/09406, PR.2008/873/2LP
zo dňa 16.2.2009. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový
správny orgán uznal vinným F.. K. X., riaditeľa odporcu zo spáchania priestupku podľa § 21a ods. 1
písm. b/ zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, ktorého sa mal dopustiť tým, že
porušil svoju povinnosť danú ust. § 18 ods. 3 infozákona, keď ako povinná osoba v lehote na vybavenie
žiadosti neposkytol informácie a ani informáciu nesprístupnil, hoci ňou disponoval. Splnomocnená
zástupkyňa LOZ VLK (navrhovateľka) žiadala o sprístupnenie informácie listom zo dňa 30.9.2008,
ktorý bol doručený dňa 1.10.2008 štatutárnemu orgánu povinnej osoby. Povinná osoba mala nevydať
rozhodnutie, čiže mala vydať fiktívne rozhodnutie, ktorým mala odmietnuť poskytnutie informácie, ktoré
sa stalo právoplatným a vykonateľným dňa 16.10.2008, teda vydaním fiktívneho rozhodnutia mala
zapríčiniť porušenie práva na sprístupnenie informácií. Správny orgán uložil obvinenému za tento
priestupok sankciu - pokarhanie. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že síce odporca ako povinná osoba
podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevydal rozhodnutie v zmysle príslušných ustanovení
správneho poriadku, pretože absentujú základné náležitosti rozhodnutia, ani nepostupoval v zmysle
ust. § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 infozákona, a preto sa predpokladá, že ako povinná osoba vydal
fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácie, odvolací orgán sa však nestotožnil s tým, že Ing. Peter
Líška porušením svojich povinností naplnil skutkovú podstatu priestupku na úseku práva na prístup
k informáciám podľa § 21a ods. 1 písm.b/ infozákona. Vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia
správny orgán uviedol ako dôvod neposkytnutia informácie vydanie fiktívneho rozhodnutia. Fiktívne
rozhodnutie je spôsob rozhodnutia podľa infozákona, ktorý v zákone nie je označený za porušenie
zákona, resp. práva na prístup k informáciám, preto správny orgán nemôže uviesť ako dôvod na uznanie
viny obvineného jeho vydanie. Odvolací orgán ďalej uviedol, že infozákon neukladá povinnej osobe
povinnosť vytvárať na základe žiadosti informácie, ktoré v momente podania žiadosti ešte neexistujú,
alebo inak usporadúvať informácie podľa kritérií stanovených žiadateľom v žiadosti o informácie.
Na záver odvolací orgán uviedol, že podľa jeho názoru plnomocenstvá na zastupovanie LOZ VLK
predložené Z.. F. V. nie sú v rozpore so zákonom, pretože žiaden zákon nevyžaduje overenie podpisov
na plnomocenstve o zastupovaní v priestupkovom konaní.

Navrhovateľka vypovedala, že občianske združenie LOZ VLK ako aj iné združenia s obdobným
charakterom činnosti zastupuje od roku 2007. Tomuto klientovi od uvedeného času poskytovala právne

služby podľa jeho potrieb, zadaní a požiadaviek jednak v oblasti ochrany prírody, ako aj v oblasti
trestného práva a v iných oblastiach. Už prvá sťažnosť odporcu na jej postup ju prekvapila, pretože
bola dovtedy presvedčená, že pri výkone svojej advokátskej činnosti používa len také prostriedky, ktoré
sú v súlade so zákonmi ako aj všetkými právnymi predpismi. Zdôraznila, že už z podstaty práce a
charakteru činnosti jej klienta LOZ VLK vyplýva, že tomuto klientovi osobitne záleží na tom, aby všetko,
čo s ním súvisí, bolo v súlade so zákonom. V období nasledujúcom bezprostredne po tejto sťažnosti
mala veľmi zmiešané pocity. Je síce zvyknutá, že protistrany klientov, ktorých zastupuje, reagujú na jej
úkony, na jej podania, ale vždy ich pokladajú za prirodzenú súčasť výkonu jej advokátskej činnosti.
V podstate krátko po prvej sťažnosti, o 6 mesiacov, jej bola doručená ďalšia sťažnosť odporcu, ktorú
podal na Slovenskej advokátskej komore, kde opakovane tvrdil tie isté skutočnosti ako v prvej sťažnosti.
Na základe žiadosti Slovenskej advokátskej komory sa vyjadrila k obom sťažnostiam odporcu. Týmito
opakovanými denunciačnými tvrdeniami bola zasiahnutá podstatne viac. Javilo sa jej to ako spôsob,
ktorým sa odporca snažil určitou formou ju zastrašiť alebo usmerniť jej činnosť pri výkone advokátskej
činnosti spôsobom, ktorý mu vyhovuje. Jej bytostnou túžbou od skončenia právnickej fakulty bolo stať sa
advokátkou. Činnosť advokátskej koncipientky konávala od roku 1992 a od roku 1996 vykonávala funkciu
advokátky. Vždy si zakladala pri svojej činnosti na tom, aby jej postupy neboli napadnuteľné z hľadiska
ich súladu so zákonmi a právnymi predpismi Slovenskej republiky. Výkon advokácie bol odjakživa jej
snom. Výkonu tejto činnosti sa venovala vždy podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Bolo to
pre ňu veľmi ťažké obdobie, nedokázala pochopiť, že by niekto mohol adresovať takéto neodôvodnené,
ničím nepodložené a dehonestujúce výroky na jej adresu. Toto sa následne prejavovalo jednak v jej
pracovnom, ale aj v súkromnom živote. Niekoľko týždňov i mesiacov sa v myšlienkach neustále vracala
k tejto záležitosti, stále prežívala a pociťovala rôzne pochybnosti, či vlastne vykonáva svoju prácu
dobre, prežívala krízu. Navrhovateľka mala dojem, že medzi klientmi požíva povesť advokátky, ktorá
naozaj využíva všetky právne prostriedky na účinnú ochranu ich práv a oprávnených záujmov, ktoré
sú v súlade so zákonom. Považovala za potrebné informovať o tejto záležitosti aj svojho klienta, LOZ
VLK, ktorý sa následne sám zaujímal o výsledok sťažnostného konania. Navrhovateľka pripustila, že
tento jej klient bol vo vzťahu k nej a jej postupom ako advokátky do istej miery zneistený, čo jej bolo
veľmi nepríjemné. Následky, resp. dôsledky týchto zásahov pocítila aj v svojej advokátskej kancelárii.
Zamestnávala v tom čase advokátsku koncipientku S.. S. U., s ktorou mali pomerne dôverný a blízky
vzťah a ktorá poznala obsah sťažností. Navrhovateľka mala pocit, že advokátska koncipientka si začala
udržiavať vo vzťahu k nej istý odstup. Mala pocit, akoby sa do ich vzťahu vkradli určité pochybnosti a to
v smere posudzovania správnosti jej postupov pri výkone advokátskej činnosti, čo napokon vyústilo až
do odchodu tejto koncipientky z jej kancelárie v marci 2010. Navrhovateľka uviedla, že aj s odstupom
času, počas výpovede na súdnom pojednávaní, má nepríjemné pocity, keď si spomína na toto obdobie.
Na otázku, či mal možnosť dozvedieť sa o týchto zásahoch aj niekto iný, navrhovateľka uviedla, že
v advokátskej kancelárii boli v danom období zamestnaní aj ďalší zamestnanci, napr. administratívna
pracovníčka a navrhovateľka nemohla zabrániť šíreniu informácií; je skôr pravdepodobné, že sa o
tom mohlo dozvedieť viac ľudí. Jej klient, LOZ VLK, sa v danom období výslovne od nej dotazoval
na predmetnú záležitosť a teda, či jej postupy pri výkone advokátskej činnosti pri jeho zastupovaní
sú skutočne v súlade so zákonom a právnymi predpismi. O sťažnostiach sa tento klient dozvedel od
nej osobne; nemohla si dovoliť, aby sa o sťažnostiach dozvedel od niekoho iného, inak by mohol byť
zásadným spôsobom ohrozený vzťah dôvery medzi klientom a advokátom.

Odporca spochybňoval, či sa mohla cítiť navrhovateľka zastrašovaná po podaní druhej sťažnosti, keď
už vo vzťahu k prvej sťažnosti SAK rozhodla v jej prospech.

Navrhovateľka k tomu uviedla, že práve kvôli tomu, že skutočnosti a tvrdenia, ktoré boli uvedené v prvej
sťažnosti, boli v podstate opakovane uvedené aj v druhej sťažnosti, aj keď s trochu iným skutkovým
základom, ale s tým istým záverom a to v krátkej dobe približne pol roka po tom, čo bola prvá sťažnosť
vyhodnotená ako nedôvodná. Uviedla, že predsa sa nikto nemôže cítiť príjemne, pokiaľ sa niekto
obráti so svojou sťažnosťou na jeho postup na orgán, ktorý má právo rozhodnúť o jeho existencii ako
advokáta, pričom sa musí brániť a reagovať na takúto sťažnosť rôznymi vyjadreniami a hájiť oprávnenosť
svojho postupu, že je v súlade s profesijnou etikou advokáta. Navrhovateľka mala v tom čase aj také
myšlienky, či vôbec stojí za to zastupovať takto klienta, mala rôzne pochybnosti, pretože za celý výkon jej
advokátskej činnosti sa jej nestalo, že by protistrany v akejkoľvek veci vo vzťahu k iným klientom, ktorých
zastupovala, sa sťažovali na jej postup. Navrhovateľka vyslovila presvedčenie, že táto záležitosť sa stala
známou nielen v úzkom okruhu jej advokátskej kancelárie, ale v oveľa širšom okruhu ľudí. Bola toho
názoru, že so všetkými mimoriadnymi udalosťami, ktoré sa udejú a ktoré sa dotýkajú cti a dôstojnosti

človeka je to tak, že v podstate každého zaujíma iba samotný zásah, avšak to, ako sa daná vec medzi
dotknutými subjektmi vyrieši, už vlastne nikoho nezaujíma. V jej prípade to znamená, že nikoho už
nezaujíma, že tieto výslovne zlomyseľné sťažnosti boli neskôr kvalifikované Slovenskou advokátskou
komorou ako neopodstatnené.

Navrhovateľka navrhla, aby súd vypočul jej manžela Ing. Juraja Rajtáka, ako aj bývalú zamestnankyňu,
advokátsku koncipientku S.. S. U. na preukázanie vplyvu urážlivých útokov na život navrhovateľky.
Odporca už vopred namietal svedecké výpovede navrhovaných svedkov z dôvodu ich zaujatosti.
Zároveň navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedka Z.. K. W., zamestnanca odporcu, ktorý sa mal
podieľať na predmetnej záležitosti a korešpondencii s navrhovateľkou.

Svedok Z.. Z. W. vo svojej výpovedi zopakoval skutkové okolnosti, ktoré boli uvedené v písomnom
vyjadrení odporcu k návrhu.

Svedkyňa S.. S. U. uviedla, že v rozhodnom čase bola zamestnaná v advokátskej kancelárii
navrhovateľky, vykonávala funkciu advokátskej koncipientky v období od septembra 2007 do apríla 2010.
V čase svedeckej výpovede pracovala už u advokáta Z.. V. H.. Navrhovateľka bola jej prvou školiteľkou,
nastúpila k nej bezprostredne po poslednej štátnicovej skúške na vysokej škole. Svedkyňa si veľmi želala
u nej pracovať, bola presvedčená na základe informácií a jej povesti o tom, že je vynikajúcou advokátkou
a že práca a prax u nej budú to najlepšie, čo môže spraviť pre svoj rozvoj ako budúca advokátka. Keď sa
však oboznámila s oboma sťažnosťami podanými na Slovenskej advokátskej komore odporcom, začala
mať vážne pochybnosti, či skutočne prax u navrhovateľky bude pre ňu tým najlepším, pretože sťažnosti
obsahovali dosť závažné skutočnosti vo vzťahu k jej osobe. Hovorilo sa v nich, že koná v rozpore so
zákonom, že znevažuje advokáciu ako stav, že koná v rozpore s predpismi advokácie. Postupne dospela
k tomu záveru, že nebude najvhodnejšie, aby jej meno bolo spájané s menom advokátky, ktorej meno
a povesť sú takto spochybnené a vzhľadom na tieto pochybnosti napokon zmenila aj prácu a nastúpila
u iného advokátka, u ktorého žiadnu sťažnosť obdobného charakteru neeviduje. Kým neprišli sťažnosti
na postup a konanie navrhovateľky, svedkyňa navrhovateľku ako advokátku uznávala a maximálne
rešpektovala. Na základe týchto sťažností nastali u nej pochybnosti vo vzťahu k jej odbornosti, ako aj
vo vzťahu k jej etickému správaniu. Vytvorila si k navrhovateľke určitý odstup. S obsahom sťažností
ju oboznámila priamo navrhovateľka tak, že jej sťažnosti prečítala. Navrhovateľku v tom čase vnímala
ako nešťastnú, podráždenú, mala časté výkyvy nálad. Vo vzťahu k sťažnostiam sa vyjadrovala tak, že
nechápe, prečo sa jej to stalo, čo sa jej to vlastne deje, čo spravila, alebo čoho sa dopustila. Tvrdila,
že takúto skúsenosť doposiaľ ešte nemala. S obsahom odpovedí Slovenskej advokátskej komory na
sťažnosti odporcu svedkyňa oboznámená nebola. Svedkyňa ďalej uviedla, že u navrhovateľky pracovala
bezprostredne po skončení vysokej školy asi jeden rok, pričom nebola v tom čase schopná posúdiť
alebo zhodnotiť skutočnosti, ktoré boli navrhovateľke vytýkané a ktoré boli predmetom sťažností. Mala
za to, že pracuje u vynikajúcej advokátky, ktorá jej mala vštepiť okrem odborných vedomostí aj základné
zásady advokátskej etiky. Svedkyňa sa už nezaujímala o spôsob vybavenia sťažností zo strany SAK,
pre ňu to už nebolo v podstate dôležité, stačilo jej, že poznala obsah sťažností a obvinenia, ktoré boli v
nich uvedené, ktoré boli z jej pohľadu v tom čase tak závažného charakteru, že nadobudla pochybnosti
a stratila záujem dozvedieť sa, ako boli tieto sťažnosti vyriešené. Celá záležitosť stačila na to, aby tieto
pochybnosti pretavila až do odchodu z pracovného pomeru od navrhovateľky.

Svedok F.. Z. X., štatutárny orgán občianskeho združenia LOZ VLK vypovedal, že s navrhovateľkou
spolupracuje pri riešení rôznych právnych problémov občianskeho združenia minimálne od roku 2005,
na základe dohody o právnej pomoci a právnom zastúpení. Svedok poveruje navrhovateľku, aby
získavala pre občianske združenie informácie, zastupovala členov občianskeho združenia alebo jeho
podporovateľov v konaniach, v ktorých je to potrebné. So spoluprácou bol spokojný. K problémom
došlo práve v kauze vo vzťahu k odporcovi v súvislosti s ťažbou v Tichej a Kôprovej doline, kde boli
napadnutí niektorí podporovatelia združenia, pričom navrhovateľka bola poverená ich zastupovaním
proti odporcovi. Keď sa dozvedel, že odporca obvinil navrhovateľku z falšovania dokumentov a z
porušovania zákona o advokácii, dosť ho to ohromilo a trochu nahlodalo ich vzťah. Občianske združenie
si totiž hlboko zakladá na morálke a etike všetkých svojich členov a podporovateľov, všetkých, s ktorými
spolupracuje. Obvinenia, ktoré boli obsahom sťažností, boli veľmi vážne a hoci on sám nemá právnické
vzdelanie, išlo o obvinenia, s ktorými sa nestotožňuje a s ktorými nechce mať nič spoločné. Dokonca
v tom čase začal reálne uvažovať o skončení vzájomnej spolupráce s navrhovateľkou. Ďalší prípad
sťažnosti sa týkal odbornej otázky, vo vzťahu k žiadosti navrhovateľky o sprístupnení informácií v mene

občianskeho združenia, kedy opätovne odporca obvinil navrhovateľku z porušovania zákonov a etiky
advokátskeho stavu. Toto už občianske združenie považovalo za dosť vážnu situáciu a po vážnej diskusii
v kolektíve sa rozhodlo zháňať nového advokáta. Napriek tomu, že sa neskôr dozvedel, že Slovenská
advokátska komora označila sťažnosti za nedôvodné, určité pochybnosti vo vzťahu k navrhovateľke v
ňom zostali.

Odporca namietal objektívnosť svedeckej výpovede Ing. Lukáča z dôvodu, že tento podal žalobu na
ochranu osobnosti proti odporcovi, pričom súdny spor prehral. Svedok tvrdenie o podaní žaloby ako aj
o prehratí súdneho sporu potvrdil.

Svedok ďalej uviedol, že občianske združenie potrebuje čistý štít, svoju činnosť zakladá na morálke a
etike každého človeka, s ktorým spolupracuje a v tomto smere nepotrebuje spolupracovať s nikým, o
kom sa hoci len vedú nejaké reči obdobného charakteru. Napriek tomu však s navrhovateľkou aj naďalej
spolupracuje, avšak spoluprácu nadviazal aj s inými právnikmi. Dôvod, pre ktorý naďalej spolupracuje s
navrhovateľkou je aj v tom, že nenašiel adekvátnu náhradu a teda vhodnú osobu, ktorá by bola schopná
a ochotná zvládnuť také množstvo práce, aké združenie vyžaduje.

Svedok F.. Z. V., manžel navrhovateľky vypovedal, že koncom roka 2008 dostala navrhovateľka od
Slovenskej advokátskej komory výzvu, aby sa vyjadrila k sťažnosti, ktorú na ňu podal odporca a čoskoro,
asi o pol roka na to, niekedy v júni 2009, obdržala výzvu na vyjadrenie k ďalšej sťažnosti. Svedok
bol zamestnancom navrhovateľky od januára 2009, prácu vykonával v jej advokátskej kancelárii. Prvú
sťažnosť navrhovateľka v podstate nebrala až tak vážne, ale druhá sťažnosť ju už veľmi znepokojila.
Navrhovateľka si dosť zakladá na svojej práci, na tom, ako ju vykonáva. Advokátsku prax vykonáva
od roku 1996 a ešte nikto na ňu žiadnu sťažnosť ani vyjadrenie obdobného charakteru nepodal.
Navrhovateľka po týchto sťažnostiach začala zvažovať resp. pochybovať o tom, či vlastne svoju prácu
robí dobre. Malo to vplyv aj na ich rodinný život, pretože bola nešťastná, dosť nervózna, častejšie sa
hádali. Obávala sa, či klient, ktorého zastupovala, nevezme tieto obvinenia vážne a či neukončí s ňou
právny vzťah zastúpenia. Cítila sa frustrovaná, nebola si taká istá svojou prácou ako predtým; predtým
bola vždy suverénna. V tomto období ukončila pracovný pomer s navrhovateľkou jej koncipientka, S..
S. U. a to ešte skôr, ako absolvovala advokátske skúšky a odišla pracovať k inému advokátovi. Od
spomínanej udalosti si advokátska koncipientka začala držať od navrhovateľky odstup, čo vyústilo až do
jej odchodu z advokátskej kancelárie. Popisované obdobie trvalo niekoľko mesiacov. Manželka začala
o sebe viac pochybovať, či to, čo robí, je správne, či jej úvahy a právne konštrukcie sú dobré. Dovtedy
ju poznal takú, že keď prišla s nejakou myšlienkou, túto uviedla s istotou do praxe, či už v nejakom
písomnom podaní alebo v rámci súdnych konaní.

Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

Podľa ust. § 13 ods.1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ust. § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ust. § 13 ods.3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Predmetom tohto konania bol nárok navrhovateľky, uplatnený titulom neoprávneného zásahu do jej
práva na ochranu osobnosti, ktorým sa domáhala priznania primeraného zadosťučinenia jednak vo
forme písomného ospravedlnenia a zároveň vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd uplatnený nárok posúdil podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení, vrátane nižšie uvedených
zásad a princípov, ustálených súdnou praxou a judikatúrou.

Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu, jednak to, že zásah bol objektívne spôsobilý, aby z neho vznikla ujma na
právach chránených ust. § 11 Obč. zákonníka. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým
neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť
jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie
a uplatnenie v spoločnosti. Pritom nie je rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu.
Ustanovenia Občianskeho zákonníka totiž chránia občana proti rozširovaniu nepravdivých alebo
znižujúcich tvrdení bez rozdielu, či k takýmto tvrdeniam došlo písomne, tlačou, rozhlasom, televíziou
a pod. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie, pravdu skresľujúce tvrdenie
alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práva chráneného ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zákonníka.
Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo
či išlo len o nedbalé osvojovanie si poznatkov a ich rozširovanie. Právo na ochranu osobnosti nie
je úspešne uplatnené, ak sa potom preukáže v konaní, že tvrdenia sú pravdivé. Ústne a písomne
vykonaný zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých správ dotýkajúcich sa osobnosti občana,
ďalej v nepravdivom obvinení z nečestného jednania, v kritike presahujúcej obsahom, formou a cieľom
rámec pravdivej objektívnej kritiky a pod. Je pritom potrebné zvážiť, či v konkrétnom prípade k zásahu
do osobnosti fyzickej osoby došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom,
napr. práva na informácie, resp. práva na kritiku, na názor a pod., kedy je nevyhnutné zvážiť, či
takýto zásah sa stal primeraným spôsobom a zároveň, či takýto zásah nie je v rozpore s takými
oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné s ohľadom na požiadavku zaistenia
elementárnej úcty k dôstojnosti jej osobnosti za všetkých okolností bezpodmienečne trvať. Zásah nie
je spravidla neoprávnený, ak jeho obsah zodpovedá pravde. Vo veciach ochrany osobnosti je preto
zásadne potrebné pripustiť možnosť dôkazu pravdy. Neoprávnenosť zásahu a teda aj zodpovednosť zaň
podľa ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka nie sú vylúčené ani vtedy, ak práva chránené ustanoveniami Obč.
zákonníka boli porušené obsahom podania adresovaného štátnemu orgánu. Aj v rámci vyšetrovania a
podávania správ príslušným štátnym orgánom môže dôjsť takouto správou k zásahu do práv občana,
pokiaľ správa nezodpovedá skutočnosti a môže ohroziť alebo narušiť chránené práva občanov. Je
pravdou, že neoprávneným zásahom do práv chránených § 11 a nasl. Obč. zákonníka nie sú prejavy,
ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti o
objasnenia a prešetrenie určitých okolností, pokiaľ boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť
(podávanie upozornení a podnetov fyzických a právnických osôb voči orgánom oprávneným vec riešiť).
Aj v takomto prípade však zásah nesmie vybočiť z rámca daného platnými predpismi. Napríklad aj v
prípade, že osoba, ktorá vypovedá v súdnom konaní, zasiahne do osobnostných práv iného, nemusí
ísť o zásah neoprávnený, s výnimkou prípadu, kedy sa ten, kto výpoveď pred súdom činí, dopustí
excesu. O neoprávnený zásah nejde vtedy, ak sa stal primeraným spôsobom a nie je v rozpore s takými
oprávnenými záujmami fyzickej osoby, na ktorých je potrebné trvať s ohľadom na zaistení základnej
úcty jej dôstojnosti.

V predmetnej veci malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva navrhovateľky na ochranu osobnosti
v písomnej forme, výrokmi uvedenými v sťažnostiach odporcu zo dňa 28.11.2008 a zo dňa 4.6.2009,
ktoré odporca poslal Slovenskej advokátskej komore. Skutočnosti, že tieto sťažnosti boli podané a aký
je ich obsah, v konaní neboli sporné.

V prvom rade sa súd zaoberal rozlíšením, či neoprávnený zásah spočíval v nepravdivých skutkových
tvrdeniach alebo neprípustných hodnotiacich úsudkoch, prípadne v oboch uvedených typoch zásahov,
z dôvodu, že ustálená súdna judikatúra z hľadiska kritéria pravdivosti posudzuje jednotlivé typy zásahu
odlišne.

Odporca tvrdil, že jeho sťažnosti obsahujú v podstate len dve skutkové tvrdenia a to 1./ tvrdenie, že
plnomocenstvo advokátky v zastupovaní Lesoochranárskeho združenia VLK (ďalej len LOZ VLK) pri
požadovaní informácií od odporcu a pri zastupovaní klientov v priestupkovom konaní je všeobecné
a nekonkrétne a 2./ tvrdenie, že navrhovateľka ako advokátka i ako súkromná osoba požadovala od
odporcu informácie, ktorými odporca nedisponoval. Odporca mal zároveň za to, že z hľadiska kritéria
pravdivosti je zrejmé, že obidve tvrdenia sú pravdivé a preto nemôže ísť o neoprávnený zásah.

Súd však poukazuje na to, že z návrhu na začatie konania a vyjadrenia navrhovateľky nevyplýva, že
by táto za neoprávnený zásah do jej práv pokladala práve tieto, odporcom vybrané skutkové tvrdenia.
V návrhu totiž uviedla, že sa jej dotkli predovšetkým výroky odporcu, že pri výkone advokátskej praxe

postupuje neprofesionálne, neodborne, že svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala text
splnomocnenia a v konečnom dôsledku v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako
aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu (obsiahnuté v prvej sťažnosti)
a že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré
sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho
stavu (obsiahnuté v druhej sťažnosti).

Súd konštatoval, že tieto, navrhovateľkou označené výroky odporcu (okrem výrokov o tom, že
navrhovateľka svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text) predstavujú hodnotiace
úsudky odporcu. Napokon, vychádzajúc z vyjadrenia odporcu k návrhu je zrejmé, že rovnaký záver
zaujal aj odporca.

Výroky odporcu, že navrhovateľka svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text,
nepochybne predstavujú skutkové tvrdenia.

Čo sa týka uvedených skutkových tvrdení, v konaní nebola žiadnym dôkazom preukázaná pravdivosť
týchto tvrdení. Odporca neoznačil, ani nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti tvrdení, že
navrhovateľka svojvoľne zasahovala do plnomocenstiev a upravovala ich text.

Čo sa týka hodnotiacich úsudkov odporcu, správne odporca uviedol, že kým skutkové tvrdenia
podliehajú kritériu pravdivosti, hodnotiaci úsudok či kritika podliehajú kritériám pravdivého základu, ale
aj prejavu a sledovaného cieľa, primeranosti a formy.

Vo vzťahu k otázke, či vyššie uvedené hodnotiace úsudky, uvedené v prvej sťažnosti odporcu,
vychádzajú z pravdivého základu a teda, z pravdivých východiskových podkladov, je potrebné uviesť,
že z obsahu prvej sťažnosti odporcu je zrejmé, že tieto hodnotiac úsudky odporca vyvodil na tom
základe, že plnomocenstvá, ktoré boli vyhotovené najmenej u 68 klientov, ktorých navrhovateľka
zastupuje, sú spracované vo všeobecnej rovine, predmet zastupovania je v nich prakticky totožný,
všetky boli vyhotovené na rovnakej predtlači a klientmi boli vypísané iba v časti meno, priezvisko,
rodné číslo, bydlisko, dátum vyhotovenia a podpis, pričom formulu zastupovania vo veci, jeho rozsahu
pravdepodobne vypísala rukou sama navrhovateľka, čo nasvedčuje tomu, že pri vyhotovovaní týchto
plnomocenstiev nešlo o prejav slobodnej vôle klientov, navrhovateľka využila, možno aj zneužila
momentálnu situáciu aktivistov, ktorým zo strany odporcu hrozí vymáhanie spôsobenej škody, aby ich
mohla právne zastupovať v rôznych konaniach a možno aj bez ich vedomia a pritom účtovať finančné
náhrady za právne zastupovanie.

Odporca teda pri vyslovení hodnotiacich úsudkov vychádzal z tvrdenia o vadnosti resp. neplatnosti
plnomocenstiev, čo mala spôsobiť svojim konaním navrhovateľka.

V prvom rade je potrebné uviesť, že z hľadiska existencie formálnych a obsahových náležitostí
plnomocenstva, vyžadovaných pre jeho platnosť zákonom, plnomocenstvám udeleným klientmi
navrhovateľke, nie je možné nič vytknúť. Z hľadiska platnosti tohto právneho úkonu je irelevantné,
koho rukou bol vypísaný text splnomocnenia. Zákon len vyžaduje, aby bol v plnomocenstve uvedený
rozsah splnomocnencovho oprávnenia zastupovať ( § 31 ods.1 Občianskeho zákonníka) a samozrejme,
písomná plná moc musí byť splnomocniteľom vlastnoručne podpísaná. Tieto náležitosti boli v
plnomocenstvách udelených navrhovateľke splnené. Ako to konštatovala aj Revízna komisia SAK vo
svojej odpovedi na sťažnosť, z plnomocenstiev jednoznačne vyplýva, že rozsah splnomocnenia sa
týkal zastupovania v právnej veci škody vymáhanej odporcom vo veci sp.zn. B/2007/0084, pričom takto
vymedzený rozsah vychádzal zo spisovej značky, uvedenej na listoch odporcu, ktoré zaslal klientom
navrhovateľky ako výzvu na zaplatenie náhrady škody. Na tieto výzvy následne navrhovateľka reagovala
v mene konkrétneho klienta vypracovaním vyjadrenia.

Je potrebné tiež poukázať na to, že odporca sa mylne domnieval, že tieto plnomocenstvá boli udelené
na zastupovanie klientov v priestupkovom konaní. Ako to konštatovala aj Revízna komisia SAK vo svojej
odpovedi na sťažnosť, na zastupovanie klientov v priestupkovom konaní navrhovateľka ako advokátka
predkladala osobitné splnomocnenie, ktorého náležitosti podľa zákona je oprávnený posudzovať iba
príslušný správny orgán. Už len na okraj súd dodáva, že aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
sekcie verejnej správy vo svojom rozhodnutí č. SVS-230/2009/01217/TLS zo dňa 3.8.2009 konštatovalo,

že podľa jeho názoru plnomocenstvá na zastupovanie LOZ VLK, predložené Z.. F. V., nie sú v rozpore
so zákonom, pretože žiaden zákon nevyžaduje overenie podpisov na plnomocenstve o zastupovaní v
priestupkovom konaní.

Zhrnúc vyššie uvedené, je zrejmé, že hodnotiace úsudky odporcu nevychádzajú z pravdivého základu,
pretože plnomocenstvám z právneho hľadiska nebolo možné vytknúť žiadne nedostatky a zároveň,
nebolo preukázané, že by navrhovateľka svojvoľne (t.j.proti vôli splnomocniteľov) zasahovala do textu
resp. upravovala text plnomocenstva.

Pokiaľ na základe takéhoto skutkového základu odporca spochybnil, že išlo o slobodný prejav vôle
klientov ako splnomocniteľov a vyvodil, že navrhovateľka využila a možno aj zneužila momentálnu
situáciu aktivistov, aby ich bez ich vedomia mohla zastupovať a účtovať finančné náhrady za právne
zastupovanie a vyslovil záver, že pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne
a v praxi používa metódy, ktoré sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím
znevažuje dôstojnosť advokátskeho stavu, potom súd konštatuje, že išlo o absolútne nadsadené,
nenáležité hodnotiace úsudky odporcu bez toho, že by pre tieto úsudky bolo možné nájsť akýkoľvek
reálny podklad v skutkovom základe posudzovanej veci.

Vo vzťahu k otázke, či hodnotiace úsudky, uvedené v druhej sťažnosti odporcu, vychádzajú z pravdivého
základu a teda, z pravdivých východiskových podkladov, je potrebné uviesť, že z obsahu druhej sťažnosti
odporcu je zrejmé, že hodnotiace úsudky odporca vyvodil na tom základe, že navrhovateľka ho ako
advokátka zastupujúca LOZ VLK požiadala o poskytnutie informácií v zmysle zákona o slobodnom
prístupe k informáciám, žiadosť podala na základe plnomocenstva zo dňa 30.9.2008, z ktorého
však nevyplýva, v akom rozsahu splnomocniteľ splnomocnil navrhovateľku na vyžiadanie informácií
(požadované informácie nie sú konkretizované), či tieto informácie mali byť vyžiadané v zmysle zákona
č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a či tieto informácie mal sprístupniť odporca.
Plnomocenstvo pokladal za právne vadné, nakoľko neobsahuje potrebné formálne náležitosti (chýba
vyznačenie podpisovej doložky štatutárneho zástupcu a pečiatka LOZ VLK) a keďže text obsahu
splnomocnenia je písaný rovnakou rukou ako v predošlých niekoľko desiatok prípadov, odporca tiež
vyslovil podozrenie, či plnomocenstvo bolo vyhotovené oprávnenou osobou. Pravdepodobne vzhľadom
k tomu, že navrhovateľka ako právna zástupkyňa LOZ VLK neuspela pri podávaní prvej žiadosti,
dňa 15.10.2008 spracovala žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č.211/2000 Z.z., kde ako
žiadateľka vystupuje osobne a požaduje od odporcu presne tie isté informácie, aké požadovala ako
advokátka zastupujúca LOZ VLK. Vzhľadom k tomu, že odporca v tej dobe nedisponoval komplexnými
informáciami v takom rozsahu, ako boli požadované, dňa 22.10.2008 poskytol navrhovateľke serióznu
odpoveď a navrhol jej dve alternatívy riešenia. Reakciou navrhovateľky bolo, že dňa 10.11.2008 podala
v tejto veci odvolanie proti odmietnutiu poskytnutia informácií.

Odporca teda pri vyslovení hodnotiacich úsudkov v druhej sťažnosti opäť vychádzal z tvrdenia o vadnosti
resp. neplatnosti plnomocenstva, konkrétne plnomocenstva zo dňa 30.9.2008, ktoré navrhovateľka
predložila spolu so žiadosťou o sprístupnenie informácií.

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že navrhovateľka v mene klienta, LOZ VLK,
podaním zo dňa 30.9.2008 požiadala odporcu o sprístupnenie informácií podľa zákona č.211/2000 Z.z.,
na základe plnomocenstva, udeleného splnomocniteľom LOZ VLK.

Zákon č.211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, v znení účinnom v čase podania žiadosti,
upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V danej veci nebolo sporné,
že odporca patrí medzi osoby, povinné podľa tohto zákona sprístupňovať informácie. Žiadateľom je
fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie. Podľa ust. § 22 ods.1
citovaného zákona, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto
zákona všeobecné predpisy o správnom konaní (odkaz na zákon č.71/1967 Zb. o správnom konaní).
Podľa ust. §§ 17 ods.1,2 a 3 zákona o správnom konaní, účastníci konania sa môžu dať zastupovať
advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia. Právnická osoba koná prostredníctvom svojich
orgánov alebo prostredníctvom svojho zástupcu. Splnomocnenie na zastupovanie treba preukázať
písomným plnomocenstvom alebo plnomocenstvom vyhláseným do zápisnice.

Z vyššie uvedenej právnej úpravy nepochybne vyplýva, že klient navrhovateľky, LOZ VLK ako právnická
osoba a ako žiadateľ o sprístupnenie informácií a teda, ako účastník konania podľa vyššie citovaného
zákona, sa pri podávaní žiadosti mohol dať zastúpiť navrhovateľkou ako advokátom. Pre účely tohto
konania zákon nevyžaduje žiadne zvláštne resp. osobitné náležitosti splnomocnenia na zastupovanie,
len písomnú formu. Opäť je preto potrebné uviesť, že z hľadiska formálnych a obsahových náležitostí
plnomocenstva, vyžadovaných pre jeho platnosť zákonom, ani tomuto plnomocenstvu nie je možné
nič vytknúť. Z hľadiska platnosti tohto právneho úkonu je irelevantné, koho rukou bol vypísaný text
splnomocnenia. Zákon len vyžaduje, aby bol v plnomocenstve uvedený rozsah splnomocnencovho
oprávnenia zastupovať (§ 31 ods.1 Občianskeho zákonníka) a samozrejme, písomná plná moc musí
byť splnomocniteľom vlastnoručne podpísaná. Z obsahu splnomocnenia zo dňa 30.9.2008 jednoznačne
vyplýva, kto je splnomocniteľom - LOZ VLK, so sídlom v Tulčíku 27, kto je štatutárnym orgánom
splnomocniteľa - F..Z. X., kto bol splnomocnencom (navrhovateľka), dátum udelenia splnomocnenia,
ako aj rozsah splnomocnenia - navrhovateľka bola oprávnená zastupovať splnomocniteľa v právnej veci
podania žiadosti o sprístupnenie informácií a v tejto veci a v tomto konaní činiť aj ďalšie, v plnej moci
podrobnejšie špecifikované úkony. Plnomocenstvo je opatrené podpisom splnomocniteľa, konkrétne
podpisom F..Z. X., ktorý bol štatutárnym orgánom LOZ VLK.

Pre platnosť písomného právneho úkonu, ktorý činí právnická osoba zákon nevyžaduje, aby v ňom
boli uvedené náležitosti, absenciu ktorých vytýkal odporca t.j. podpisová doložka a pečiatka právnickej
osoby. Pre platnosť úkonu postačuje podpis osoby, ktorá je oprávnená samostatne konať za právnickú
osobu.

Zákon tiež nevyžaduje, aby v plnomocenstve boli uvedené náležitosti, absenciu ktorých vytýkal odporca,
t.j. 1.konkretizácia požadovaných informácií, 2. či tieto informácie mali byť vyžiadané v zmysle zákona
č.211/2000 Z.z. a 3. či tieto informácie mal sprístupniť odporca.

Predmetné plnomocenstvo má charakter tzv. generálneho, čo znamená, že navrhovateľka bola
oprávnená žiadať informácie podľa citovaného zákona aj vo vzťahu k iným povinným subjektom.

To, že plnomocenstvo bolo udelené oprávnenou osobou, teda LOZ VLK, napokon potvrdil vo svojej
svedeckej výpovedi aj štatutárny orgán tohto občianskeho združenia, svedok Ing. Juraj Lukáč.

Z obsahu samotnej žiadosti o sprístupnenie informácií zo dňa 30.9.2008 nepochybne vyplýva, že
navrhovateľka podala žiadosť v mene LOZ VLK v zákonom prípustnej písomnej forme, presne označila,
ktorej povinnej osobe je žiadosť určená (odporca), presne označila žiadateľa informácie (LOZ VLK),
špecifikovala, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií navrhuje.
Navrhovateľka teda splnila všetky zákonom požadované náležitosti žiadosti o sprístupnenie informácií
(§14 ods.1 a 2 zákona č.211/2000 Z.z.).

Z vykonaného dokazovania ďalej nesporne vyplynulo, že odporca žiadosti navrhovateľky, zastupujúcej
žiadateľa LOZ VLK, nevyhovel (s poukazom na vadnosť plnomocenstva). V nadväznosti na uvedené sa
potom v sťažnosti podanej na navrhovateľku pozastavoval nad tým, že dňa 15.10.2008 navrhovateľka
spracovala žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č.211/2000 Z.z., kde ako žiadateľka
vystupuje osobne a požaduje od odporcu presne tie isté informácie, ktoré požadovala ako advokátka
zastupujúca LOZ VLK.

Súd konštatoval, že uvedený postup bol len prirodzenou a logickou reakciou navrhovateľky na postup
odporcu, ktorý jej riadne podanej prvej žiadosti nevyhovel. Podľa ust. § 3 ods.1 a 3 citovaného zákona,
má každá fyzická aj právnická osoba právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k
dispozícii a informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu,
pre ktorý sa informácia požaduje. Otázka odporcu, čo viedlo navrhovateľku k takémuto postupu, teda
nie je namieste.

Pokiaľ odporca v sťažnosti vytýkal reakciu navrhovateľky na jeho postup a teda, že dňa 10.11.2008
podala odvolanie proti odmietnutiu poskytnutia informácií, je potrebné poukázať na ust. § 19 ods. 1
citovaného zákona, podľa ktorého proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie
možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na
rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala

alebo mala vydať. Súd konštatoval, že navrhovateľka v súlade s citovaným predpisom a v súlade s
oprávnenými záujmami svojho klienta, ktorý ju splnomocnil na zastupovanie v konaní o slobodnom
prístupe k informáciám, bola nielenže oprávnená, ale aj povinná podať tento opravný prostriedok.
Napokon, aj revízna komisia SAK v odpovedi na druhú sťažnosť odporcu uviedla, že nemožno pokladať
za porušenie povinností advokáta, ak advokát podal opravný prostriedok alebo iný podnet na príslušný
správny orgán v súvislosti s nesprístupnením informácií.

Pokiaľ na základe takéhoto skutkového základu odporca vyriekol hodnotiaci úsudok, že navrhovateľka
pri výkone advokátskej praxe postupuje neprofesionálne, neodborne a v praxi používa metódy, ktoré
sa priečia zákonu o advokácii, ako aj advokátskemu poriadku, čím znevažuje dôstojnosť advokátskeho
stavu, potom opäť ide o absolútne nadsadené, nenáležité hodnotiace úsudky odporcu bez toho, že by
pre tieto úsudky bolo možné nájsť akýkoľvek reálny podklad v skutkovom základe posudzovanej veci.

Odporca sa bránil, že k navrhovateľkou tvrdenému zásahu do jej osobnosti došlo v rámci výkonu iného
subjektívneho práva stanoveného zákonom, ktoré právo odporca využil, keď sa so sťažnosťami na
navrhovateľku a jej postup obrátil na stavovskú organizáciu advokátov, SAK.

Je pravdou, že neoprávneným zásahom do práv chránených § 11 a nasl. Obč. zákonníka nie sú
prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety alebo žiadosti
o objasnenia a prešetrenie určitých okolností, pokiaľ boli učinené v prostredí oprávnenom vec riešiť
(podávanie upozornení a podnetov fyzických a právnických osôb voči orgánom oprávneným vec riešiť).
Petičné právo predstavuje právo každého obracať sa na štátne orgány a orgány územnej samosprávy
so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami vo veciach verejného alebo iného spoločenského záujmu. Ide o
určitý druh slobody prejavu.

Ani toto právo však nie je neobmedzeným právom, pretože je obmedzené samotnými zákonnými
náležitosťami článku 18 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj základnými právami iných
osôb, konkrétne právami iných fyzických osôb na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a mena (článok
10 ods. 1 Listiny). Do občianskej cti fyzickej osoby možno neoprávnene zasiahnuť nielen zverejnením
difamujúcich skutkových tvrdení, najmä zverejnením nepravdivých skutočností týkajúcich sa fyzickej
osoby, ale tiež neprípustnými hodnotiacimi úsudkami o tejto osobe (neprípustnou kritikou občana, či
jeho konania). Kritika nie je neoprávnená, ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej (opierajúcej sa o
pravdivé skutočnosti a vyvodzujúcej z nich závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a ak je primeraná
obsahom i formou.

Je pravdou, že kritika je určitý sumár hodnotiacich úsudkov a vždy vyjadruje názor toho, kto takéto
úsudky prednáša. Každá kritika má preto subjektívnu povahu a nemožno na ňu používať merítko
pravdivosti či objektívnej správnosti. Čo sa však týka formy kritiky, najmä použitých výrazov a formulácií,
nemožno ju posudzovať izolovane od obsahu, ale z hľadiska primeranosti je nutné skúmať proporcie
medzi formálnymi vyjadreniami a cieľom kritiky. Záleží preto aj na označení jednotlivých javov, forme
označenia konania dotknutého občana, forme charakterizujúcej charakter a vlastnosti dotknutého
občana. Pokiaľ sú v kritike k charakterizácii určitých javov a osôb, ich jednania a vlastností, použité
výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky (t.j. tento cieľ by bolo možné
dosiahnuť aj bez takýchto výrazov) a z ktorých vyplýva úmysel kritizovanú osobu uraziť, ide o kritiku
neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Použitie kritiky, ironizovanie,
odsudzovanie a zavrhovanie konania alebo činnosti fyzickej osoby, opierajúce sa o okolnosti, o ktorých
je uvádzaný nepravdivý údaj, predstavuje spravidla citeľný neoprávnený zásah do práva fyzickej osoby
na ochranu jej osobnosti, pričom tu ide o značnú intenzitu neoprávneného zásahu, ktorý bude obvykle
mať nepriaznivé dôsledky pre takto postihnutú osobu čo do jej postavenia v rodine a spoločnosti.

Názor, že myšlienka a názory človeka môžu byť slobodné len za predpokladu, že nebudú nikým a ničím
regulované, je teda očividne mylná a aj v rámci uplatnenia petičného práva môže dôjsť k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby.

Ako už súd uviedol vyššie, o vecnú kritiku ide vtedy, ak vychádza z pravdivých východiskových
podkladov, avšak súčasne kritika musí z týchto východiskových podkladov vyvodzovať aj zodpovedajúce
hodnotiace závery. Znamená to, že ak by aj kritika vychádzala z pravdivých východiskových podkladov,
ale by išlo o difamujúci hodnotiaci úsudok, takúto kritiku nemožno pokladať za prípustnú.

V danom prípade však súd už konštatoval, že hodnotiace úsudky odporcu postrádajú akýkoľvek podklad
v skutkovom základe posudzovanej veci. Odhliadnuc od tohto záveru a teda aj za situácie, že odporca
sa (mylne) domnieval, že posudzované plnomocenstvá boli skutočne vadné pre absenciu náležitostí,
tak tie slovné spojenia a výrazy, ktoré odporca použil pri vyslovení hodnotiacich úsudkov, sú evidentne
v značnom nepomere k cieľu kritiky. Je z nich zrejmé vážne obvinenie navrhovateľky z nečestného
a neodborného jednania. Takáto kritika je neprimeraná, presahuje obsahom, formou a cieľom rámec
pravdivej objektívnej kritiky.

Objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka,
je ďalšou zložkou zásahu, nevyhnutnou na to, aby právo na ochranu osobnosti mohlo byť úspešne
uplatnené. Nie každý neoprávnený zásah, najmä do práva na ochranu občianskej cti, bude preto
objektívne spôsobilý túto náležitosť spĺňať. Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom došlo k zásahu, na
subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu, pokiaľ spočíval v skutkových tvrdeniach, na intenzite a
na ostatných okolnostiach, za ktorých bol učinený. K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti
však postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť tieto práva. Nevyžaduje
sa vyvolanie následkov. Pri práve na ochranu občianskej cti, kedy následok spočíva v znížení vážnosti
u spoluobčanov a v ohrození postavenia a uplatnenia občana v spoločnosti, by zisťovanie takýchto
okolností mohlo byť v rozpore s cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti. O objektívnu spôsobilosť
vyvolať takéto následky nejde napr. vtedy, ak došlo k zásahu napr. pri rozhovore len medzi dvoma
osobami. Ak sa však dostanú prednesené výroky na verejnosť, alebo ak sa na verejnosť môžu dostať,
je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana.

Súd sa nestotožnil s názorom odporcu, že v danom prípade zásah nebol spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka iba z dôvodu, že sťažnosti boli riešené len interne -
príslušným stavovským orgánom.

Slovenská advokátska komora je samosprávna stavovská organizácia, ktorá združuje všetkých
advokátov zapísaných v zozname advokátov vedenom komorou. Sťažnosti odporcu na navrhovateľku
boli vyšetrované revíznou komisiou SAK, ktorá je jedným z orgánov SAK a podľa ust. § 66 ods.4 písm.c)
zákona č.586/2003 Z.z. o advokácii má 9 členov a 3 náhradníkov. Podľa § 16 Organizačného poriadku
SAK, sťažnosti na advokátov prijíma, eviduje a ich vybavovanie zabezpečuje oddelenie sťažností,
ktoré sa stará, aby bol sťažovateľ vyrozumený o postupe vybavovania sťažností, na účely posúdenia
dôvodnosti sťažnosti je oprávnené vyžiadať si od advokáta a sťažovateľa potrebné vyjadrenie a doklady
a výsledok prešetrenia každej sťažnosti oznámi písomne predsedovi revíznej komisie aj so svojím
stanoviskom.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky nedošlo len v
súkromnom rozhovore medzi dvoma osobami, alebo listom, určeným len navrhovateľke, ale s obsahom
sťažností sa s určitosťou museli oboznámiť aj ďalšie osoby - 9 členov revíznej komisie, ktorými sú
advokáti, teda kolegovia navrhovateľky, a tiež aj osoby, pracujúce na oddelení sťažností, ktoré po
organizačnej a technickej stránke zabezpečuje vybavenie sťažností. Aj oddelenie sťažností podľa
Organizačného poriadku SAK bezprostredne riadi odborný zamestnanec, ktorý musí byť advokátom.
Podľa názoru súdu, práve skutočnosť, že k uvedeným zásahom došlo (a to s takou intenzitou, ako ju súd
konštatoval vyššie) v prostredí Slovenskej advokátskej komory, teda v prostredí organizácie, ktorá má
v právomoci rozhodnúť o sankcii za disciplinárne previnenie -t.j. vyčiarknutí navrhovateľky zo zoznamu
advokátov (zápis do zoznamu je základnou podmienkou pre výkon činnosti advokácie), vedie k záveru o
objektívnej spôsobilosti narušiť alebo ohroziť práva chránené ust. § 11 Občianskeho zákonníka, okrem
osobnej občianskej cti, dôstojnosti, aj profesnú česť a vážnosť advokáta ako podnikateľa.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na nesprávnosť názoru odporcu, že sama navrhovateľka sa
podaním žaloby na ochranu osobnosti vystavuje riziku zverejnenia údajov o jej konaní. Prijatie tohto
názoru by znamenalo popretie práva dotknutej osoby domáhať sa súdnej ochrany v súvislosti s
porušením jej práva na ochranu osobnosti.

Hoci ustálená súdna judikatúra nevyžaduje, aby zásah vyvolal aj následky a teda, postačuje, aby
bola daná aj len možnosť ohrozenia práv chránených ust. § 11 Obč. zákonníka, súd mal vykonaným
dokazovaním, výpoveďou navrhovateľky, svedkov F.. Z. V., S..S. U. M. F..Z. X.ča v predmetnej veci

za preukázané, že následky na mravnej integrite navrhovateľky, vrátane jej profesijnej cti a vážnosti,
skutočne aj nastali.

Vzhľadom na intenzitu obvinení z nečestného jednania, neodborného postupu ako advokátky, vzhľadom
na prostredie, v ktorom boli sťažnosti prejednávané, súd nemal pochybnosti o tom, že takýto zásah
mohol mať a aj skutočne mal vplyv na súkromný, pracovný a profesijný život navrhovateľky, že
sa ním cítila hlboko dotknutá, že došlo k narušeniu kvality jej života v rodine ako aj zamestnaní.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že došlo k zmene v dovtedajšom správaní a vystupovaní
navrhovateľky, cítila sa a aj navonok pôsobila ako nešťastná, bola nervózna, rozrušená, podráždená,
frustrovaná, nesústredená, zneistená v tom smere, či vykonáva svoju prácu dobre; predtým vystupovala
sebaisto a suverénne. Navrhovateľku neustále zamestnávali myšlienky na danú kauzu, začala o sebe
viac pochybovať, či to, čo robí, je správne, či jej úvahy a právne konštrukcie sú dobré. Aj v čase
výpovede v rámci tohto konania, teda s časovým odstupom dvoch rokov, navrhovateľka prezentovala
nepríjemné pocity v súvislosti so spomínaním danej kauzy. Manžel navrhovateľky uviedol, že správanie
navrhovateľky sa zmenilo, čo malo vplyv na ich rodinný život, častejšie sa hádali. Navrhovateľka
mala obavy, či klient, ktorého zastupovala pri podávaní žiadosti o sprístupnenie informácií - LOZ
VLK, nevezme tieto obvinenia vážne a či neukončí s ňou právny vzťah zastúpenia. Tento klient bol v
súvislosti s touto kauzou vo vzťahu k navrhovateľke zneistený, čo jej bolo veľmi nepríjemné. F..Z. X.,
štatutárny orgán LOZ VLK vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že keď sa dozvedel o obvineniach
z falšovania dokumentov a z porušovania zákona o advokácii, dosť ho to ohromilo a nahlodalo
vzťah s navrhovateľkou. Išlo o vážne obvinenia, s ktorými združenie nechcelo byť spájané a dokonca
uvažoval o skončení vzájomnej spolupráce s navrhovateľkou. Zásah mal vplyv aj na priateľský a
pracovný vzťah navrhovateľky a S.. S. U., ktorá bola v rozhodnom čase zamestnaná v advokátskej
kancelárii navrhovateľky, vykonávala funkciu advokátskej koncipientky (v období od septembra 2007
do apríla 2010). Svedkyňa U. N.i veľmi želala, aby mohla po skončení vysokej školy pracovať u
navrhovateľky, ktorá z profesijného hľadiska v právnickej obci požívala vynikajúcu povesť ako odborník.
Do podania sťažností navrhovateľku ako advokátku maximálne uznávala a rešpektovala. Po tom, čo
sa oboznámila so závažnými skutočnosťami, uvedenými v sťažnostiach odporcu, svedkyňa začala mať
vážne pochybnosti vo vzťahu k jej osobe, k odbornosti i etickému správaniu. Vytvorila si k navrhovateľke
určitý odstup. Nechcela, aby jej meno bolo spájané s menom advokátky, ktorej meno a povesť sú takto
spochybnené a vzhľadom na tieto pochybnosti napokon pracovný pomer u navrhovateľky ukončila a
nastúpila na prax u iného advokáta. Svedkyňa sa už nezaujímala o spôsob vybavenia sťažností zo
strany SAK, pre ňu to už nebolo v podstate dôležité, stačilo jej, že poznala obsah sťažností a obvinenia,
ktoré boli v nich uvedené, ktoré boli z jej pohľadu v tom čase tak závažného charakteru, že nadobudla
pochybnosti a stratila záujem dozvedieť sa, ako boli tieto sťažnosti vyriešené. Celá záležitosť stačila na
to, aby tieto pochybnosti pretavila až do odchodu z pracovného pomeru od navrhovateľky.

Podľa názoru súdu je irelevantné a na posúdenie veci nemá vplyv, že s obsahom sťažností advokátsku
koncipientku oboznámila priamo navrhovateľka. Je prirodzenou ľudskou potrebou, že človek sa v takejto
životnej situácii zdôverí inej blízkej osobe, že samotný zásah a svoje pocity z neho zdieľa s inou osobou.

V neposlednom rade súd poukazuje na to, že intenzitu následkov zásahu je potrebné vnímať aj v tej
súvislosti, že zo strany odporcu išlo o opakované zásahy, vyjadrené v dvoch sťažnostiach, nasledujúcich
po sebe v krátkom časovom úseku 6 mesiacov.

Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že v konaní o ochranu osobnosti je potrebné postupovať tak, aby
bola naplnená požiadavka primeranosti súdom priznaného zadosťučinenia. Navrhovateľka sa domáhala
jednak písomného ospravedlnenia zo strany odporcu a jednak priznania náhrady nemajetkovej ujmy.

Súd dospel k záveru, že obe formy zadosťučinenia sú namieste. Napriek tomu, že Slovenská advokátska
komora po prešetrení sťažností odporcu tieto „odmietla“, odporca doposiaľ neposkytol navrhovateľke
morálne zadosťučinenie vo forme či už ústneho alebo písomného ospravedlnenia a aj v tomto konaní
dôrazne trval na tom, že k žiadnemu neoprávnenému zásahu z jeho strany nedošlo. Vzhľadom na vyššie
uvedené následky v osobnostných právach navrhovateľky, ktoré nastali nielen v jej súkromnom, ale aj
pracovnom či profesijnom živote, je súd presvedčený, že priznanie finančnej náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 3.000 EUR predstavuje primeranú satisfakciu.

Podľa ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia a
navrhovateľke, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal plnú náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie svojho práva proti odporcovi, ktorý v spore úspech nemal.

Trovy navrhovateľky predstavuje súdny poplatok, ktorý navrhovateľka zaplatila za návrh na začatie
konania vo výške 156 EUR / podľa položky 7b písm.b/ Sadzobníka tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení účinnom v čase podania návrhu,
t.j. 66 EUR + 3 % z výšky nemajetkovej ujmy, t.j. 66 EUR + 90 EUR/, ako aj odmena za zastupovanie,
keďže navrhovateľku v tomto spore zastupoval advokát.

Právna zástupkyňa navrhovateľky vyčíslila trovy právneho zastúpenia vo výške 899,61 EUR.
Trovy právneho zastúpenia navrhovateľa súd posúdil podľa ustanovenia § 10 ods.1 a ods. 8, § 14 ods.1 a
§ 16 ods.3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších právnych predpisov.

Podľa ust. § 10 ods.8 citovanej vyhlášky, v znení účinnom od 1.6.2009, vo veciach ochrany
osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných
prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného
vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa
žiada náhrada nemajetkovej ujmy.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia, vzhľadom k tomu, že navrhovateľka žiadala aj o priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy, tarifnou hodnotou veci je 2000 EUR. Vychádzajúc z tejto tarifnej hodnoty,
právnej zástupkyni navrhovateľky patrí za jeden úkon právnej služby tarifná odmena vo výške 91,29
EUR. Tarifná odmena v tejto výške bola priznaná za tieto úkony právnej služby: 1. prevzatie a príprava
zastúpenia (2009), 2. návrh na začatie konania podaný na súde (2009), 3. účasť na pojednávaní dňa
4.10.2010, 4. účasť na pojednávaní dňa 14.2.2011, 5. účasť na pojednávaní dňa 22.3.2016, spolu za 5
úkonov vo výške 456,45 EUR. Súd právnej zástupkyni nepriznal odmenu za úkon účasti na pojednávaní
konanom dňa 2.12.2010, pretože právna zástupkyňa na pojednávaní nebola prítomná, ospravedlnila
sa z dôvodu práceneschopnosti, ako aj na pojednávaní, ktoré síce bolo nariadené na 28.3.2011, avšak
termín pojednávania bol zrušený z dôvodu odporcom podanej námietky zaujatosti. Právnej zástupkyni
patrí okrem odmeny aj tzv.režijný paušál za každý úkon právnej služby a to vo výške 6,95 EUR za úkony
vykonané v roku 2009, vo výške 7,21 EUR za úkony vykonané v roku 2010, vo výške 7,41 EUR za úkony
vykonané v roku 2011 a vo výške 8,58 EUR za úkony vykonané v roku 2016. Spolu režijný paušál činí
37,10 EUR. Spolu tarifná odmena a režijný paušál predstavujú 493,55 EUR.

Celkové účelne vynaložené trovy navrhovateľky sú spolu vo výške 649,55 EUR (súdny poplatok + trovy
právneho zastúpenia).

V súlade s ustanovením § 149 ods.1 O.s.p. súd zaviazal odporcu, aby priznanú náhradu trov zaplatil k
rukám právneho zástupcu navrhovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie
smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a
čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona. ( § 251 O.s.p. )

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 12. 2021. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.