Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 8, 2018

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 11C/324/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813207723
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kumová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2018:8813207723.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Vierou Kumovou v spore žalobcu U. H., nar. XX.XX.XXXX,

štátneho občana SR, trvale bytom X. nad Z., K. XXX/X, toho času vo výkone trestu odňatia slobody
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica proti žalovaným 1/ Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO 00 166
073, 2/ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom v Bratislave, ul. Šagátova
1, IČO 00 212 008, 3/ Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava, so sídlom
Ilava, Mierové námestie 1, IČO 00 738 344 o ochranu osobnosti a iné takto

r o z h o d o l :

I. Konanie sa v časti proti žalovanému 1/ z a s t a v u j e.

II. Žaloba sa z a m i e t a.

III. Žalovaný 1/, 2/, 3/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške trov
konania rozhodne súd samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podanou žalobou (postúpenou Okresnému súdu Trenčín dňa 31.08.2015 Okresným súdom Vranov
nadTopľou)sažalobcaprotižalovaným domáha,abysúduložil zaplatiťmužalovaným1/sumu70.000,-

Eur, žalovaným 2/ sumu 65.000,- Eur, žalovaným 3/ sumu 65.000,- Eur(po úprave petitu) ako náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu práva na ochranu zdravia, ľudskej dôstojnosti a života. Žalobu odôvodnil tým,
že od roku 1993 sa nachádza v Ilavskej väznici a neľudským zaobchádzaním ho pripravujú o ľudskú
dôstojnosť, tým, že ho ponižujú vyvolávajú u neho stres úzkosť, ktoré mu spôsobujú psychické utrpenie.
Pri osobnej prehliadke ho vyzliekli donaha za prítomnosti príslušníkov a príslušníčky ZVJS, nútia ho
chodiť na vychádzku a do posilňovne s iným psychicky narušeným odsúdeným Jančom. Bráneniu mu
prijímať informácie a vzdelávať tým, že na jeho vlastnom osobnom televíznom prijímači nemôže čítať

informácie teletextu, lebo mu odobrali diaľkové ovládanie čím poškodzujú jeho vlastný majetok. Nebol
preložený do podskupiny D2 s tým, že na to nemá nárok hoci zákon hovorí, že odsúdený, ktorý si
dlhodobo plní podmienky výkonu trestu môže byť preložený do tejto podskupiny. Hoci je zamestnaný na
ručnom šití topánok a podľa vyjadrenie "brigadíra" šije najviac a najlepšie na rozdiel od iných väzňov,
ktorí dostali odmeny, on nie. Iní väzni majú povolené veci osobnej potreby, ale jemu ich nepovolili.

2. Na pojednávaní dňa 27.02.2018 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu zobral návrh voči

žalovanému 1/ späť s odôvodnením, že sa stotožnil s jeho námietkami o nedostatku pasívnej legitimácie.
Žalovaný 2/,3/ so späťvzatím žaloba v tejto časti súhlasili.3. Žalovaný 2/ predložil podaním zo dňa 10.10.2013 v znení doplnenia zo dňa 04.09.2014 písomné
vyjadrenie k žalobe, v ktorom navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Namietla predovšetkým,
že pokiaľ žalobca tvrdí, že od roku 1993 ho v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a ústave na

výkon väzby Ilava (ďalej len "ústav") neľudským zaobchádzaním pripravujú o ľudskú dôstojnosť vo
svojom podaní neuvádza konkrétne skutky, akými k predmetnému zaobchádzaniu došlo, ani kto a
akým spôsobom na ňom neľudské zaobchádzanie vykonal. Zdôraznil, že žalovaný 2/ nedisponuje
žiadnou sťažnosťou žalobcu k predmetnej veci. V súlade s Prílohou č. 7 k RMS (rozkaz ministra
spravodlivosti) č. 3/2005, ktorým sa vydáva Registratúrny poriadok Zboru väzenskej a justičnej stráže

v znení RMS č. 14/2006 majú "sťažnosti" lehotu uloženia 5 rokov; po uplynutí tejto lehoty prebehne
vyraďovacie konanie a sťažnosti sa skartujú. Pokiaľ uvádza, že je nútený chodiť na vychádzky a do
posilňovne s psychicky narušeným spoluväzňom, že mu je bránené sa vzdelávať a prijímať informácie
tým, že mu bol odobratý ovládač od vlastného televízneho prijímača, následkom čoho nemôže čítať
informácie teletextu a nemôže mať vo výkone trestu počítač "odsúdený má právo sa zúčastniť denne na
vychádzke v určenom otvorenom priestore ústavu v trvaní najmenej jednej hodiny. Vychádzku môže v

mimoriadnych prípadoch obmedziť alebo zrušiť riaditeľ ústavu"( § 31 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone
trestu odňatia slobody) a v rámci kultúrno-osvetovej činnosti odsúdenej osobe umožnené navštevovať
posilňovňu( § 33 cit. zák.). Vychádzka a návšteva posilňovne nie sú povinnosťami odsúdeného, ale
jeho právo. Vychádzky a zúčastňovanie na kultúrno-osvetových činnostiach, teda aj navštevovanie
posilňovne, je dobrovoľné. Žalobcovi bolo umožnené používať vlastný televízny prijímač a žalovaný 2/

nedisponuje žiadnou sťažnosťou žalobcu k predmetnej veci. Preradenie do diferenciačne podskupiny
D2 nie je povinnosťou ústavu, ale jedná sa o fakultatívny úkon. Ďalej poukázal na to, že príslušný ústav
je samostatnou rozpočtovou organizáciou štátu, má postavenie právnickej osoby s vlastnou právnou
subjektivitou. Z podania žalobcu nevyplýva akým konaním žalovaný 2/ spôsobil žalobcovi nemajetkovú
ujmu, žalovaný 2/ či už priamo alebo nepriamo nezasiahol do práv žalobcu, nakoľko ním popísané

činnosti vykonávajú príslušníci ústavu a nie príslušníci zaradení u žalovaného 2/. Žalovaný 2/ tak nie je
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie ani keby k porušovaniu práv došlo čo je dôvodom na zamietnutie
žaloby. V doplnení vyjadrenie vzniesol námietku premlčania s tým, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniezoch v dôsledku ochrany osobnosti sa premlčí vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ,
ktorá začína plynúť odo dňa kedy mohol byť nárok uplatnený prvýkrát pričom v danej veci treba za tento

deň považovať už konkrétne neuvedený deň v roku 1993 t.j. kedy začali žalobcu podľa jeho tvrdení
neľudským zaobchádzaním pripravovať o ľudskú dôstojnosť. Doba troch rokov uplynula v roku 1996 a
nárok na súde žalobca uplatnil podaním zo dňa 22.07.2013.

4. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 30.09.2013 navrhol, aby súd žalobu ako

nedôvodnú zamietol. K vyzlečeniu donaha pri osobnej prehliadke dôvodil, že odsúdený vo výkone trestu
odňatia slobody podľa § 39 písm. h/ zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o výkone trestu") je
povinný podrobiť sa osobnej prehliadke. Zo všeobecného vyjadrenia žalobcu nie je zrejmé, kedy mala
byť vykonaná spomínaná osobná prehliadka, preto nemôže konkrétne prešetriť jej priebeh. Je však

možné, že táto prehliadka bola vykonaná na chodbe a odsúdený mohol byť na veľmi krátku dobu nahý,
takýto postup je v súlade s ustanoveniami § 38 ods. 3 a 4 rozkazu Ministra spravodlivosti č. 2/2010 o
strážnej a eskortnej činnosti a o justičnej stráži v Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších
predpisov podľa ktorého dôkladná osobné prehliadka sa vykonáva, ak je dôvodné podozrenie, že
obvinený alebo odsúdený má pri sebe nebezpečné predmety alebo nedovolené veci (ods.3 písm. c),

pri generálnej a čiastkovej prehliadke ústavu( ods.3 písm. d). Dôkladná osobná prehliadka obvinených
alebo odsúdených sa vykonáva v určenej dostatočne vykurovanej miestnosti, vybavenej odkladacími
lavicami a vešiak, to neplatí, ak ide o dôkladnú osobnú prehliadku vykonávanú počas prehliadky
podľa odseku 3 písm. d). Obvinený alebo odsúdený sa pri dôkladnej osobnej prehliadke vyzlečie do
spodnej bielizne s výnimkou prípadov uvedených v odseku 3 písm. a) až c), keď sa obvinený alebo

odsúdený vyzlečie donaha. Pri osobných prehliadkach počas generálnej prehliadky sa postupuje tak,
že odsúdený sa vyzlečie do spodnej bielizne a následne je požiadaný, aby si na veľmi krátky okamih
vyzliekol spodnú bielizeň, kvôli kontrole, či pod ňou alebo v nej neprechováva nepovolené predmety.
Je vylúčené, aby bola pri takejto prehliadke prítomná žena, ustanovenie § 53 ods. 3 zákona č.
4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže osobnú prehliadku podľa ktorých vykoná osoba

rovnakého pohlavia a pri osobnej prehliadke nesmie byť ponižovaná ľudská dôstojnosť prehliadanej
osoby sa u žalovaného 3/, prísne dodržiavajú. K núteniu žalobcu chodiť na vychádzku a do posilňovne
s iným odsúdeným poukázal na to, že žalobcovi je v súlade s § 33 zákona o výkone trestu umožnené
navštevovať posilňovňu. Podľa harmonogramu bol viackrát v tejto posilňovni spolu s odsúdeným L..Odsúdený žalobca nikdy žiadnemu príslušníkovi ústavu Ilava neoznámil, že mu spoločné využívanie
posilňovne s iným odsúdeným spôsobuje nejaké ťažkosti. Využívanie posilňovne je dobrovoľné, žalobca
nikdy nemohol byť a nebol nútený využívať ju. Účasť odsúdených na vychádzkach je v zmysle § 31

ods. 5 zákona o výkone trestu dobrovoľná. Žalobca takúto vychádzku viackrát dobrovoľne absolvoval
s odsúdeným Jančom, ani v tomto prípade nikdy žiadnemu príslušníkovi žalovaného 3/ neoznámil
akékoľvek ťažkosti spôsobené touto spoločnou vychádzkou. Menovaný dokonca viackrát, a to na
vlastnú žiadosť absolvoval s odsúdeným Jančom vzájomnú návštevu podľa § 78 ods. 2 Vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia

slobody (ďalej len "poriadok výkonu trestu"), čo je podľa názoru žalovaného 3/ dôkazom nepravdivosti
a špekulatívnosti vyjadrení uvedených v žalobe. K bráneniu prijímať informácie a vzdelávať sa poukázal
na znenie §§ 33 - 35 zákona o výkone trestu, kúlturno- osvetová činnosť s tým, že všetky práva v
nich uvedené má žalobca vo výkone trestu v ústave Ilava zabezpečené. Používa vlastný TV prijímač,
vlastný rádioprijímač, má možnosť predplatiť si tlačoviny, prijíma balíky so študijnými materiálmi,
literatúrou a vecami na záujmovú a športovú činnosť, má možnosť využívať knižnicu s viac ako 10500

knižnými titulmi. Má možnosť dobrovoľne podľa určeného časového harmonogramu pravidelne využívať
posilňovňu, má možnosť využívať študijnú miestnosť s počítačom, ktorého softvér obsahuje zbierku
zákonov a ďalších právnych predpisov (túto možnosť nevyužil, napriek ponúknutej pomoci pri ovládaní
PC). Zdôraznil, že žiadny právny predpis nepriznáva odsúdenému právo držať a používať vo výkone
trestu vlastný osobný počítač, TV prijímač a diaľkové ovládanie k nemu. Držať a požívať vlastný TV

prijímač odsúdenému môže byť povolené podľa § 34 zákona o výkone trestu. Takéto povolenie bolo
žalobcovi udelené dňa 31.12.2012, avšak toto povolenie sa nevzťahovalo k diaľkovému ovládaniu
TV prijímača. Držať diaľkové ovládania k TV prijímaču nie je v ústave Ilava odsúdeným povoľované,
pretože ovládanie umožňuje prístup k teletextu, do ktorého môže ktokoľvek poslať sms správu, čím
by sa odsúdení mohli nedovoleným a nekontrolovaným spôsobom kontaktovať s inými osobami. S

tvrdením žalobcu, že TV prijímač sa ovládaním bez diaľkového ovládača poškodzuje, nesúhlasí, pokiaľ
má nejaký výrobok ovládací prvok, je tento prvok podľa nášho názoru určený na používanie. K zaradeniu
do diferenciačnej podskupiny D1 uviedol, že žalobca vykonáva v ústave Ilava, v oddelení doživotných
trestov, v diferenciačnej podskupine "D1", trest odňatia slobody na doživotie. Podmienky na zaradenie
do diferenciačnej podskupiny "D2" nespĺňa, pretože dlhodobo neplní program zaobchádzania, čo sa

prejavilo napríklad dňa 06.03.2013, keď sa dopustil porušenia povinností a zákazov podľa zákona o
výkone trestu držaním pornografického materiálu alebo v dňoch 14.08.2013 a 15.08.2013, keď odmietol
prevziať pridelenú prácu. Nevykazovanie pozitívnych zmien v jeho postoji k trestnej činnosti je zrejmé
z viacerých verbalizácií jeho pohľadu na ním spáchaný trestný čin (uvedené v záznamoch o priebehu
výkonu trestu z 20.10.2011). Zaradenie do diferenciačnej skupiny D2 navyše nie je povinné ani u

odsúdeného na doživotný trest, ktorý spĺňa podmienky uvedené v § 78 ods. 4 poriadku výkonu trestu.
Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že odsúdeného možno zaradiť do diferenciačnej podskupiny "D2"
a že riaditeľ ústavu môže rozhodnúť na základe návrhu pedagóga po prerokovaní v komisii. Je zrejmé,
že sa jedná o fakultatívny úkon a odsúdený naň nemá právny nárok. K neudeleniu disciplinárnej odmeny
uviedol, že žalobca sa domáha udelenia disciplinárnej odmeny za dlhodobé pozitívne výsledky pri plnení

pracovných povinností, avšak podmienky na udelenie takejto odmeny nespĺňa. Vo výkone trestu je
dlhodobo pracovne zaradený na pracoviskách "ručné šitie obuvi" a "montáž káblových zväzkov" a svoje
pracovné úlohy si vo všeobecnosti plní. Samotné plnenie pracovných úloh je však plnením základnej
povinnosti odsúdeného podľa § 39 písm. e/ zákona o výkone trestu. Disciplinárnu odmenu možno
odsúdenému uložiť v prípade dlhodobých pozitívnych výsledkov dosahovaných pri plnení pracovných

povinností, čo v prípade odsúdeného žalobcu nie je možné konštatovať, pretože jeho počínanie si v
práci býva narušené jeho excesmi, keď pracovné povinnosti porušuje. Takýto prípad nastal napríklad
dňa 02.02.2009, 03.03.2009, alebo 27.09.2011, keď odmietol zaradenie do práce, a taktiež v dňoch
14.08.2013 a 05.08.2013, keď odmietol prevziať pridelenú prácu. Na udelenie disciplinárnej odmeny
navyše odsúdený vo výkone trestu nemá právny nárok, pretože ustanovenie § 50 zákona o výkone trestu

opäť hovorí o možnosti uložiť odmenu, ak nastanú stanovené okolnosti, nie o povinnosti. Pokiaľ ide o
povolenie držať osobné veci žalobca môže v cele držať a používať všetky veci osobnej potreby uvedené
v § 23 zákona o výkone trestu, navyše má riaditeľom ústavu povolené držať a používať vlastný TV
prijímač, vlastný rádioprijímač, slúchadlá, magnetickú hru, fitnes rukavice a viacero odevných súčiastok.
PrávožalobcudržaťurčenéosobnévecijevovýkonetrestuvústaveIlavazabezpečené.Záveromdodal,

že práva odsúdeného žalobcu vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave Ilava sú zabezpečené v súlade
s právnymi predpismi. Tvrdenia v žalobe sú vo veľkej časti nepravdivé a v časti účelovo interpretované,
výška žiadanej úhrady nemajetkovej ujmy vyvoláva dojem, že žalobcovi sa jedná o materiálny zisk.5. Na rozhodnutie o žalobe súd nariadil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a
žalovaní 1/,2/,3/. Žalobca podaním zo dňa 20.12.2017 súhlasil s tým, že bude vypočutý prostredníctvom
dožiadaného súdu. Následne pri výsluchu uviedol, že žiada, aby bol pri každom pojednávaní. Súd na

druhom pojednávaní vec prejednal a rozhodol.

6. K právu osôb vykonávajúcich trest odňatia slobody zúčastniť sa na pojednávaní súdu v ich veci sa
vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva /ďalej len "ESĽP"/ a to v
súvislosti s čl. 6 /Právo na spravodlivé súdne konanie/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorým je viazaná aj Slovenská republika a ktorý okrem iného stanovuje, že každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Aj keď čl. 6 Dohovoru nezaručuje
právo osobnej účasti na pojednávaní súdu v civilných veciach, ale skôr všeobecnejšie právo účinne hájiť
svoju vec pred súdom a právo na rovnosť zbraní vo vzťahu k protistrane, vo veci Kovalev proti Rusku

ESĽP nepovažoval za dostatočné, že sťažovateľa zastupovala jeho manželka, pretože žaloba bola do
značnej miery založená na jeho osobnej skúsenosti a osobná účasť sťažovateľa bola nevyhnutná z
hľadiska práva na spravodlivý proces. V rozsudku Mokhov proti Rusku zo dňa 04.03.2010 ESĽP potom
formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého vzhľadom na zrejmé obtiaže, ktoré sú spojené s prepravou
odsúdených z jedného miesta na druhé, možno v zásade akceptovať, že v prípadoch, kedy nie je žaloba

založená na osobných skúsenostiach žalobcu, nemalo by byť v rozpore s princípom rovnosti zbraní, ak
bude väzeň na pojednávaní súdu prítomný len prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Vychádzajúc
aj z vyššie uvedených záverov ESĽP žalobca, právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody na
doživotie a umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody v maximálnom stupni stráženia, hoci
má bezpochyby právo na prístup k súdu a má právo domáhať sa ochrany svojho práva na súde, musí

strpieť primerané obmedzenia, ktoré vyplývajú z jeho situácie ako odsúdenej osoby. Záujem bezpečnosti
spoločnosti, záujem hospodárnosti konania, ochrana života a zdravia druhých predstavujú dostatočný
dôvod na to, aby tieto jeho práva boli realizované modifikovane. Keďže ide v spore o vec, ktorá je
založená na osobných skúsenostiach žalobcu, bol zo strany konajúceho súdu vytvorený pre žalobcu
procesný priestor, aby sa mohol sám, osobne k veci vyjadriť. Uvedené bolo realizované jeho výsluchom

vo veci dožiadaným súdom a žalobca sa vo veci vyjadril v rozsahu ako považoval sa potrebné. Toto sa
súdu javí byť dostatočné na ochranu práv a oprávnených záujmov žalobcu a na efektívne uplatnenie
jeho práva účinne obhajovať svoju vec pred súdom a práva na rovnosť zbraní.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu prostredníctvom dožiadaného súdu, žalovaného 2/,3 a

oboznámením žaloby zo dňa 22.07.2017, vyjadrenia žalovaného 3/ zo dňa 30.09.2013 vrátane záznamu
žalobcu č. 39947, hodnotenia programu zaobchádzania zo dňa 03.10.2013, prehľadu vecí žalobcu,
vyjadrenia žalovaného 2/ k žalobe zo dňa 10.10.2013, sťažnosti žalobcu zo dňa 6.6.2013, oznámenia
o výsledku prešetrenia sťažnosti, oznámenia o vybavení sťažnosti žalovaného 2/ zo dňa 31.01.2012,
žiadosti žalobcu zo dňa 27.01.2014 a k č. 3C/225/2013 vrátane sťažnosti, odpovede na sťažnosť,

oznámenia o vybavení sťažnosti zo dňa 28.10.2013, oznámenia o výsledku prešetrovania sťažnosti zo
dňa23.3.2012,odpovedenasťažnosťzodňa22.11.2005,doplneniažalobydoručenejsúdu28.2.2014,a
7.3.2014, a 20.03.2014, oznámenia doručeného súdu 28.03.2014, žiadosti žalobcu zo dňa 07.05.2014,
podania žalobcu prostr. PZ zo dňa 8.7.2014, vyjadrenia žalovaného 3/ zo dňa 26.8.2014, doplnenie
vyjadrenia žalovaného 2/ zo dňa 4.9.2014, žiadosť žalobcu doručené súdu 14.10.2014, vyjadrenia

žalobcu doručené súdu 24.02.2015, odpovede žalovaného 2/ zo dňa 20.02.2015, stanoviska žalobcu
doručené súdu dňa 7.4.2015, vyjadrenia žalobcu prostr. PZ, doručené súdu 13.03.2017, odpovede
žalovaného 2/, doručené súdu 25.9.2017, odpovede ÚVV a UVTOS Banská Bystrica doručené súdu
3.1.2018, odpovede žalobcu zo dňa 29.12.2017, vyjadrenia žalovaného 3/ k vyjadreniu k žalobe
doručené súdu 31.3.2018 a žalovaného 2/, doručeného 02.02.2018.

8. Z výsluchu žalobcu dožiadaným súdom bolo zistené, že podrobne za obdobie roku 1993 dodnes
popisuje situácie, ktoré vníma ako porušovanie jeho základných ľudských práv a to z dôvodu
porušovania článku 3, článku 16 ods. 2 ústavy SR, článku 19 ods. 2 ústavy SR, článku 14 európskeho
dohovoru, článku 4 európskeho dohovoru, článku 2 európskeho dohovoru, lebo ho nútili, aby spáchal

samovraždu a článku 8 európskeho dohovoru ako aj článku 9 európskeho dohovoru pre ľudské práva.
Popísal, že keď prišli k žalovanému 3/, okienka mali voľakedy dolu, musel ísť na kolená, ruky dozadu,
lomilimuich,keďžiadalísťklekárovi,žemávšetkoodkrvi,zlomené,opuchnuté,žiadenlekárnebol.Bolo
mu pedagógom Marčekom povedané, že má kôš na jeho sťažnosti za dverami. Keď žiadal riaditeľa, abyriešil veci zobrali ho na sprchu z cely, pustili na neho studenú vodu, 4-5 hodín pod ňou stál v zime, lete,
každý druhý deň. Prišli mu na izbu a všetky veci poslané príbuznými a čo si nakúpil pomiešali, cukor,
kávu, čaj, tabak, citrodeko, prášok na pranie, šampón a všetko dokopy a zaliali vodou, nič nefungovalo.

Na vychádzky chodil v zime len v košeli s rukami za chrbtom, mrzli, putá im primrzávali k rukám. Keď mu
prišli hodiny, rádia, tak ich otvoril referent, ktorý s tým nemá nič spoločné napríklad Šebo a ďalší, vybral
strojček a povedal, že to nie je originál strojček. Keď mu prišiel televízor Philips už s teletextom odpojili,
odštikli mu ho a už nič mu nefungovalo keďže sa odpojilo aj ladenie. Keď mu poslali druhý televízor
LCD, nepovolili mu ovládač až po podaní žaloby všetkým väzňom povolili v Ilave ovládač. Pokazili mu

aj rádiá, všetky veci, rozbili, zničili. V rokoch 2007 až 2009 keď sa prerábala Ilavská väznica, nechali
jeho Polgáriho a Mlynaroviča bez vychádzok 2 roky, len z cely na celu chodili. V každej cele z každej
strany zo spodku, zboku vŕtali, buchotali zbíjačky, vŕtačky, nešla voda, nemohol ísť na toaletu, v zime
boli odpojené radiátory až keď všetci boli chorí, tak im priniesli ohrievače na steny. Žiadne kultúrne
vzdelanostné, športové činnosti, 24 hodín zavretý na jednej cele v prachu, špine, bez vody. Zdôraznil,
že žalovaný 3/ sám priznal, že porušoval ľudské práva podľa správy už v roku 2006, resp. v roku 2005,

keď v ústave Ilava vydali správu, že sú tam neľudské životné podmienky. Keďže sa riaditeľ následne v
televízii vyjadril, že to už nie je aktuálne, pretože odborníci z oboru psychológie, pedagogiky, psychiatrie
vypracovali individuálne programy pre všetkých väzňov, zaujímal sa o uvedené, ale zo strany pedagóga
Blaška, bol denne šikanovaný, trikrát mu bola robená prehliadka. Na dozornú prokurátorku keďže kryla
trestné činy príslušníkov dal v roku 2006 trestné oznámenie na generálnu prokuratúru. V priebehu tohto

konania ho dali do Banskej Bystrice, kde sú štyria ľudia. Nemá žiaden sociálny ani kultúrny kontakt. Na
vychádzky chodí ráno o siedmej, bez ohľadu či je vonku mínus 15, na hodinu. V lete chodí na vychádzky
o druhej, keď všetci lekári hovoria, že do tretej sa nesmie chodiť, čo nie je humánny systém väzenia,
dodržiavanie ľudských práv. Dodal, že v "D 1" je po 29 rokoch vo väzení, pretože má svoj vlastný názor,
nenechá týrať seba ani iných väzňov. Pokiaľ protistrana tvrdí, že prokurátor nikdy nič nevyšetril, žiadne

sťažnosti, tak potom sa musí mýliť Európsky súd pre ľudské práva, "Brusel" , "Štrasburg", ,,zitipi" vydala
správu, že sú neľudské a ponižujúce podmienky. Nestotožňuje sa so žalovaným 3/ ani pokiaľ ide o dátum
vzniku nároku na podmienečné prepustenie. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej sumy je odvodená od týrania
za 29 rokov pričom on už všetko stratil, i keď má listy od svojich komplicov, ktorí tam boli a sami hovoria,
že nikoho nezavraždil. V roku 2005 keď mu poslali písací stroj písal básne, poviedky, ale jeho hra bola

zadržaná v spisoch. Potom prišiel pedagóg U. a zobral mu písací stroj, lebo napísal sťažnosť na väznicu.
Keď písal v roku 2006 na Európsky súd pre ľudské práva a dal to Blaškovi s podacím lístkom, záznam
o odoslaní neexistuje. Požiadal v roku 2014 riaditeľa ústavu o pohovor kvôli porušeniu ľudských práv a
keď ani po 14 dňoch za ním nikto neprišiel napriek tomu, že podľa zákona musí prísť do 7dní, vyhlásil
hladovku. Po siedmich dňoch, mal závrat, spadol, udrel si čelo, tak hladovku zrušil a potrestali ho za

samopoškodzovanie. Ďalej poukazoval na to, že po premiestnení do Banskej Bystrice ani jeden väzeň
nie je z Ilavy, vytvorili im tam likvidačné podmienky, a i keď pracuje nemá prídavky. Požiadal preto, aby
bol navrátený naspäť do Ilavy, kde by nebol pod kamerou. Namietal i otrockú prácu, nakoľko v zmluvách
je a majú platené za to, že šijú a nie, že dierkujú a keď povedal, že dierkovať nebude, nech mu prinesú
nadierkované, napísali mu, že odmietol prácu. Soboty a nedele im nikdy neplatili, ani keď pracoval mimo

pracovnej doby. Pritom ich nikdy nikto nezaúčal. Požiadal, aby súd zrušil všetky rozhodnutia, čo sa týka
trestov, pokiaľ súd o nich nerozhodne nestranne a nezávisle. Všetky disciplinárne tresty a rozhodnutia,
ktoré dostal z roku 2014 až do roku 2017, pokiaľ súd o nich nerozhodne. Namietal tvrdenie väznice, že
odsúdený má právo vypožičiavať si z väzenskej knižnice knihy podľa vlastného výberu, nakoľko väzni
na doživotnom treste, nemôžu ísť do knižnice. A keď napíše pedagógovi zoznam, prinesie katalóg, tam

je asi 10 600 kníh, určí knihy, tak sa ich nedočká ani za rok.

9. Z výsluchu žalovaného 2/ vyplynulo, že zotrváva na skutočnostiach uvedených v písomnom vyjadrení.

10. Z výsluchu zástupcu žalovaného 3/ vyplynulo, že má za to, že ide o vyslovene klamstvá. Z celého

žalobného návrhu nie je vôbec zrejmé, akého konkrétneho nezákonného zásahu sa žalovaný v 3/ voči
žalobcovi dopustil, je nezrozumiteľný, nedá sa naň reagovať. Pokiaľ ide o čestných prehláseniach ide
o výplody osoby, podrobenej zákonným obmedzeniam, čo v nej vyvoláva výrazne negatívne nastavenie
voči celého väzenskému systému. sú to len subjektívne názory, z ktorých nie je zrejmé, ako majú
dokazovať nezákonný zásah voči žalobcovi zo strany žalovaného 3/. Na vykreslenie osobnosti týchto

svedkov len poukazujem na obsah čestného prehlásenia z 02.03.2017, kde je v prvej vete napísané, "Ja
dolupodpísaný ako komunista z vôle ľudu prehlasujem..", napr. ako dôvod týrania a smrteľnej úzkosti
Roman N. uvádza, že bol odlúčený od žalobcu, pričom právne predpisy jednoznačne hovoria, že nemajú
mať žiaden kontakt, majú byť odlúčený. Poukazuje na žiadosť žalobcu o premiestnenie na VTOS doústavu Ilava, doručený 08.11.2017, a z ktorého vyplýva, že žalobca si želá byť podrobený podmienkam,
ktoré sú v ústave Ilava. Pokiaľ ide o individuálny program výchovy a vzdelávania žalobcu aj vo vzťahu k
žalobcovi bol tento program stanovený a prehodnocovaný. Žalobcovi neparticipoval na tomto programe,

nespolupracoval, bol negativisticky naladený, a bolo veľmi obtiažne racionálne s ním spolupracovať.
Neuvedomoval si že vo VTOS musí byť podrobený určitým obmedzeniam a všetky aktivity, ktoré mu boli
ponúkané, považoval za nedostatočné.

11. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

12. Podľa § 13 ods.1, ods.2, ods.3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo

postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. Podľa § 64 ods.6 zák.č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, štát zodpovedá aj za škodu
spôsobenú zborom alebo jeho príslušníkom v súvislosti s plnením úloh ustanovených týmto zákonom;
to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného
zákroku príslušníka zboru.

14. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, v účinnom znení, ďalej len "zákon o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci" štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

15. Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
16.Podľa§16ods.4zákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,akpríslušný

orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na
náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol
predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade

škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty
na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

17. Podľa § 3 ods. 1 - 6 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody sú základné

zásady výkonu trestu odňatia slobody nasledovné: (1) Vo výkone trestu sa rešpektuje ľudská dôstojnosť
odsúdeného a nesmú byť použité kruté, neľudské alebo ponižujúce spôsoby zaobchádzania alebo
trestania.(2) Všetky práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú všetkým odsúdeným v súlade so
zásadou rovnakého zaobchádzania. (3) Vo výkone trestu sa podporujú také postoje a schopnosti,
ktoré odsúdenému pomôžu pri opätovnom zaradení do spoločnosti a rešpektovaní právneho poriadku.

(4) Zmiernenie obmedzenia vo výkone trestu sa nesmie vykonať spôsobom, ktorý by ohrozil ochranu
spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti alebo znížil účinok preventívneho pôsobenia výkonu
trestu na ostatných členov spoločnosti. (5) Trest sa vykonáva diferencovane. Pohyb, kontakt, spôsobzabezpečenia a uplatňovania práv odsúdeného je rozdielny podľa stupňa stráženia. (6) Na zvýšenie
účinnosti výkonu trestu sa vykonáva vnútorná diferenciácia a vytvárajú sa špecializované oddiely.

18. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona počas výkonu trestu je odsúdený povinný podrobiť sa
obmedzeniam tých základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu
alebo ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového tajomstva a
tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby povolania a v práve na

nakladanie s vecami osobnej potreby.

19. Podľa § 37 ods.1, ods.2 zák.č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, odsúdený má právo na ochranu pred neoprávneným násilím a
akýmikoľvek prejavmi ponižovania ľudskej dôstojnosti. Ak príslušník zboru alebo zamestnanec zboru
zistí porušenie alebo hrozbu porušenia práva odsúdeného uvedeného v odseku 1 alebo

ak odsúdený takýto prípad oznámi príslušníkovi zboru alebo zamestnancovi zboru, vykoná nevyhnutné
opatrenia na zabránenie takéhoto konania a oznámi prípad riaditeľovi ústavu alebo inému oprávnenému
nadriadenému.

20. Podľa § 33 ods.1,2 zákona č. 475/2005 o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení

niektorých zákonov kultúrno-osvetová činnosť je súhrn záujmových aktivít a aktivít vo voľnom čase, ktoré
odsúdenému sprostredkúvajú sústavu akceptovateľných vzorcov konania a správania, medziľudských
vzťahov, úcty k životu a spoločnosti. (2) Odsúdenému možno povoliť prijatie balíka obsahujúceho
študijné materiály, literatúru a veci na záujmovú a športovú činnosť zodpovedajúce možnostiam ich
uloženia a využitia v ústave.

21. Podľa § 34 ods.1,2 cit. zák. odsúdený môže po súhlase riaditeľa ústavu na vlastné náklady používať
v cele alebo izbe vlastný rádioprijímač a televízny prijímač napájaný z vlastného zdroja, ktorý je
jeho súčasťou, pri splnení podmienok ustanovených v osobitnom predpise 22) za používanie takého
prijímača. Vlastný rádioprijímač a televízny prijímač môže odsúdený používať po vykonaní technickej

kontroly na účely zistenia, či v nich nie je inštalované zariadenie umožňujúce nedovolený prenos
informácií; vykonanie technickej kontroly zabezpečí ústav na náklady odsúdeného. Ak to umožňujú
podmienky v ústave, môže riaditeľ ústavu povoliť pripojenie rádioprijímača a televízneho prijímača do
elektrickej siete.

22. Podľa § 35 ods.1,2 cit. zák. odsúdený má právo na vlastné náklady predplatiť si dennú tlač a
časopisy a objednať si knihy okrem tých, ktoré propagujú národnostnú, rasovú, etnickú, náboženskú
neznášanlivosť, fašizmus alebo iné hnutia smerujúce k potláčaniu práv a slobôd občanov, násilie,
krutosť, ohrozujú mravnosť, morálku a poriadok v ústave alebo popisujú výrobu a použitie návykových
látok, jedov, výbušnín, zbraní a streliva. Dennú tlač a časopisy môžu odsúdenému predplatiť aj rodinní

príslušníci a iné osoby, ak tieto budú do ústavu dodávané poštovým podnikom. 23).(2) Odsúdený má
právovypožičaťsizväzenskejknižniceknihypodľavlastnéhovýberu,vypožičiavaťsiahraťspoločenské
hry, ktoré sú v ústave.

23. Podľa § 23 ods.1,2 cit. zák. v znení účinnom do 31.12.2013 odsúdený môže mať pri sebe v cele

alebo izbe fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, osobnú korešpondenciu, potreby na
korešpondenciu, hygienické potreby, veci, ktoré si zakúpil v predajni zriadenej v ústave, v množstve,
ktoré zodpovedá možnostiam ich uloženia v skrinke, hodinky, elektrický holiaci strojček, ponorný varič
alebo rýchlovarnú kanvicu, ak je v cele alebo izbe elektrická zásuvka, a ďalšie veci povolené riaditeľom
ústavu.

24. Podľa § 50 ods.1,2 cit. Zák. v znení do 31.12.2013 za dlhodobé pozitívne výsledky dosahované pri
plneníprogramuzaobchádzania,plnenípracovnýchpovinnostíalebovykonaniepríkladnéhočinumožno
odsúdenému udeliť disciplinárnu odmenu. (2) Príkladným činom sa rozumie vykonanie hrdinského
skutku, prejav statočnosti pri záchrane ľudského života alebo materiálnych hodnôt, mimoriadny prejav

odvahy a úsilia.25. Podľa § 79 ods.1 cit.zák. účelom výkonu doživotného trestu je najmä ochrana spoločnosti pred
ďalšou trestnou činnosťou odsúdeného jeho izoláciou v ústave, usmerňovanie jeho správania v súlade
s dobrými mravmi a stabilizácia psychického a fyzického stavu.

26. Podľa § 78 ods.2,4, 5 vyhl. MS SR č. 368/2008 Z.z ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu
odňatia slobody v znení do 31.12.2013 do oddielu doživotných trestov sa odsúdený umiestňuje ihneď
bez pobytu v nástupnom oddiele a do diferenciačnej podskupiny "D1". Do diferenciačnej podskupiny
"D2" možno odsúdeného umiestniť po vykonaní časti trestu za podmienok ustanovených v odseku (4)

Ak odsúdený dlhodobo plní program zaobchádzania, dodržiava ústavný poriadok a vykazuje pozitívne
zmenyvpostojiktrestnejčinnostiavhodnotovejorientácii,možnoodsúdenéhozaradiťdodiferenciačnej
podskupiny "D2", ktorá je charakteristická zmiernením niektorých obmedzení výkonu doživotného
trestu, najmä a) povolením pohybu vo vymedzenom priestore mimo cely, b) umožnením kontaktu s
ostatnými odsúdenými v diferenciačnej podskupine "D2", c) povolením návštevy priamym kontaktom,
d) organizovaním skupinových aktivít, e) povolením účasti na vybraných aktivitách organizovaných pre

celý ústav; odsúdený sa zúčastňuje na aktivitách zásadne pod priamym dozorom príslušníka zboru. (5)
O zaradení odsúdeného do diferenciačnej podskupiny "D2" môže rozhodnúť riaditeľ ústavu na základe
návrhu pedagóga po prerokovaní v komisii.

27. Podľa čl.13 Ústavy SR (1) Povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho

medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá
priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2. (2) Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených
touto ústavou len zákonom. (3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako
pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. (4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd

sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

28. Podľa čl.16 Ústavy SR (1) Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže
byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

29. Vecnou legitimáciou je potrebné rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník
občianskeho súdneho konania, resp. strana civilného sporového konania (žalobca) je subjektom
hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a protistrana
(žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Teda pod pasívnou
vecnou legitimáciou sa vo všeobecnosti rozumie existencia povinnosti vyplývajúca z hmotného práva.

Pasívnu vecnú legitimáciu má ten, kto je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného
práva, o ktorých sa v konaní rozhoduje.

30. Právna úprava ochrany osobnosti, ktorá je obsiahnutá v Občianskom zákonníku vychádza z toho,
že všetky fyzické osoby majú jednak všeobecné vlastnosti a univerzálne danosti každej ľudskej bytosti,

ktoré sa postupne vytvárali a modifikovali v nadväznosti na celkový vývoj ľudstva v oblasti etickej,
ekonomickej, politickej, kultúrnej, náboženskej a pod., jednak osobitné vlastnosti dané individualitou
a neopakovateľnosťou osobnosti každého jednotlivého človeka vo všetkých stránkach a sférach
jeho života. Predmetné ustanovenia zohľadňujú tak univerzálnosť platiacu pre všetkých ľudí, ako aj
mnohorakú diferenciáciu vyplývajúcu z toho, že každý človek je jedinečný, originálny, inak osobnostne

štruktúrovaný. Občiansky zákonník zabezpečuje ochranu osobnosti z oboch uvedených aspektov.

31. Základnými predpokladmi zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti (neoprávnený
zásah do osobnostných práv navrhovateľa), existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého

úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď
protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané.

32. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, a ktorá je
objektívne vyjadriteľná peniazmi.

33. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, z ustanovenia § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že podmienkou práva subjektu ochrany osobnostných práv na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je taký zásah do jeho práv, ktorý v značnej miere (nielen v bežnej miere) znižuje jeho dôstojnosťalebo vážnosť v spoločnosti. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je teda opodstatnená všade tam, kde
je osobnostná ujma spojená s osobitne citeľným znížením postavenia fyzickej osoby v spoločenských
kruhoch, v ktorých sa pohybuje a kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť

inak ako cestou primeraného finančného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia. Predpokladom
vzniku tohto práva je preukázanie, že zásah do osobnostných práv mal skutočne za následok zníženie
dôstojnosti a vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere. Preukázanie tohto následku
zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je predmetom voľnej
úvahysúdu,avšaktátovoľnáúvahasamusíopieraťokonkrétneapreskúmateľnéhľadiská.Podpojmom

zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere možno rozumieť nemajetkovú ujmu,
ktorá vznikla v osobnostnej sfére fyzickej osoby, a ktorú táto fyzická osoba vzhľadom na povahu,
intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako
závažnú. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predovšetkým skutočnosť,
že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu javí ako nepostačujúca.

34. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na ochranu osobnosti podľa
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je pôvodca neoprávneného zásahu do osobnostných práv; pretože
len on je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo
odstrániť následky zásahov a poskytnúť primerané finančné zadosťučinenie.

35. Žalobca si žalobou uplatnil svoj nárok na nemajetkovú ujmu voči dvom žalovaným (po späťvzatí
žaloby voči žalovanému 1/).

36. Súd svojim výrokom I. (v rozhodnutí vo veci samej) konanie voči žalovanému 1/ zastavil podľa §
145 ods.2 CSP, pretože žalobca v tejto časti vzal žalobu späť.

37. Vo vzťahu k žalovanému 2/ súd dospel k záveru, že žalobu bolo potrebné zamietnuť, pretože
žalovaný2/ nie je pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu k porušeniu ochrany osobnosti žalobcu podľa
Občianskeho zákonníka. Na spôsobe výkonu trestu žalobcu sa prostredníctvom svojich podriadených
pracovníkov nepodieľali, neobmedzovali ho v kultúrnych a iných aktivitách vo výkone trestu odňatia

slobody. Preto z hľadiska uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôžu byť považovaní
za subjekt zásahu. V konaní nebolo preukázané, že by sa Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a
justičnej stráže, resp. príslušníci s miestom výkonu služby na ňom, dopustili neoprávneného zásahu
do osobnosti žalobcu. V tomto ohľade neboli tvrdené ani žiadne relevantné skutočnosti. Ak by aj malo
dôjsť k nejakému zásahu do osobnosti žalobcu počas výkonu jeho trestu odňatia slobody, tak tento

by nastal v ústave, kde bol žalobca držaný v rozhodnom čase, a ktorý je samostatným subjektom,
právnickou osobou. Žalovaný 2/ nie je spôsobilý uskutočniť zásah do osobnosti žalobcu, ak sa tento mal
uskutočniť počas výkonu trestu odňatia slobody v konkrétnom ústave na výkon trestu odňatia slobody.
Na základe tohto záveru súd sa námietkou premlčania vznesenou žalovaným 2/ bližšie nezaoberal, ale
podotýka, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných

prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

38. Uplatnené právo na ochranu osobnosti žalobcu súd posudzoval podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, vychádzajúc zo skutočností, ktoré uvádzal žalobca.

39. Predpokladom ochrany osobnosti, resp. práva na ochranu osobnosti, je existencia neoprávneného
zásahu do osobnosti žalobcu. Preto súd zisťoval, či niektorý, prípadne všetci z označených žalovaných,
sa dopustili vo vzťahu k žalobcovi neoprávneného zásahu.

40. Ochrana osobnosti človeka podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka je založená na
súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol
uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. Je zrejmé, že pri tvrdených zásahoch do osobnosti žalobcu sa
jednalo o výkon verejnej moci, keďže išlo o výkon uloženého trestu odňatia slobody (na doživotie). Aj štát
a orgány verejnej moci môžu byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za

predpokladu, že konali ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom
vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah
nadriadenosti a podriadenosti), a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj oblasť
väzenstva). Je teda zrejmé, že osoba sa musí orgánom štátu, resp. orgánom verejnej moci (v danomprípade ústavu na výkon trestu odňatia slobody) podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva
súkromného. Preto aplikácia ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je v danom prípade
možná. Tým nie je dotknuté právo osoby, ktorá tvrdí, že bolo porušené jej ústavné právo, resp. právo

garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, domáhať sa ochrany svojich
práv pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, resp. ESĽP. Prípadne sa môže domáhať náhrady
nemajetkovej ujmy podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, za
podmienok v ňom uvedených.

41. Na základe vyššie uvedeného sa žalobca v danej veci na základe ním tvrdených skutočností,
nemôže s úspechom dovolávať ochrany osobnosti, teda primeraného zadosťučinenia a náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Táto všeobecná
zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve
pre osobitnú úpravu zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento
právny predpis má, pri tvrdenom nezákonnom výkone oprávnení štátu pri výkone trestu odňatia slobody,

povahu špeciálneho zákona vo vzťahu k všeobecnej zákonnej úprave ochrany osobnosti obsiahnutej
v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Preto sa uplatní všeobecná právna zásada, legis specialis
derogatlegigeneralis,teda,žešpeciálnaprávnaúprava(zákon)máprednosť predvšeobecnou
právnou úpravou (zákonom). To znamená, že v prípade škody, príp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch

a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu
prednostne aplikovať zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v
týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, a nie konkrétnych orgánov verejnej moci, vykonávajúcich
v mene štátu verejnú moc. Podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci musí byť pre odškodnenie dodržaný tam uvedený postup, napr. obligatórne predbežné prejednanie

nároku s príslušným štátnym orgánom. Postup podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vo vzťahu k
štátu, resp. štátnym orgánom preto v danom prípade nemožno aplikovať. Tento postup však prichádza
do úvahy v prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym
orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci.

42. V prejednávanej veci by za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci (v prípade splnenia zákonných
predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci) zodpovedal
štát v mene ktorého v takej veci koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ak by aj mala byť
žaloba žalobcu dôvodná podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vo
vzťahu k pôvodnému žalovanému 1/, žalobca by takisto musel svoj nárok najprv predbežne prerokovať

podľa§15anasl. uvedenéhozákonaspríslušnýmorgánomverejnejmocipodľa§4uvedenéhozákona.
Až následne (ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že
neuspokojí jeho nárok na náhradu škody), by sa mohol v zmysle § 16 ods.4 uvedeného zákona domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. V danom prípade si žalobca svoj nárok u

príslušného orgánu neuplatnil.

43. Nad rámec potreby odvodnenie tohto rozhodnutia súd uvádza, že aj keby nebránili zamietnutiu
žaloby žalobcu vyššie uvádzané základné (podstatné) skutočnosti, bola by dôvodná iba za predpokladu,
že vo vzťahu k žalobcovi, by sa žalovaní dopustili neoprávneného zásahu. Neoprávnenosť zásahu

spočíva v tom, že zásah je nezákonný, resp. protizákonný. Zo žaloby je zrejmé, že k zásahu
do jeho osobnostných práv malo dôjsť vo výkone trestu odňatia slobody. Žalobca však existenciu
neoprávneného zásahu nepreukázal a už len na základe jeho tvrdení súd konštatuje, že má za to, že k
nemupodľajehonázoruaninedošlo.Podľa§96zákonač.475/2005Z.z.ovýkonetrestuodňatiaslobody
a o zmene a doplnení niektorých zákonov dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva

prokurátor podľa osobitného predpisu. Podľa § 18 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre prokurátor
dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody boli držané osoby len na základe
rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej
slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Podľa § 47 ods.1 uvedeného zákona na vykonávanie dozoru nad zachovávaním

zákonnosti v miestach, kde sú držané osoby pozbavené osobnej slobody alebo osoby, ktorých osobná
sloboda je obmedzená (§ 18), je príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení
prokurátori.44. Naviac vzhľadom na vyššie uvedené, súd má za to, že v danom prípade nebola vykonaným
dokazovaním preukázaná existencia protiprávneho zásahu do osobnostných práv žalobcu v
súvislosti s vyzlečením donaha pri osobnej prehliadke, neumožnením neobmedzeného sledovania

televízneho vysielania resp. poškodzovaním majetku žalobcu, neposkytnutím odmeny, nezaradením
do diferenciačnej skupiny D2. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce
predovšetkým v povinnosti bez pochybností konkrétne tvrdiť a následne toto tvrdenie preukázať. V
konaní nebol preukázaný neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu.

45. Z uvedeného je zrejmé, že ak by došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov,
príslušný prokurátor by v rámci dozoru na zachovávaním zákonnosti pri výkone trestu odňatia slobody,
konštatoval takéto porušenie. Žalobca však túto skutočnosť ani netvrdil. Súd v civilnom sporovom konaní
nemôže predbežne posudzovať nedodržanie, resp. nedodržiavanie zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov vo výkone trestu odňatia slobody, pretože na to je oprávnený iný orgán

verejnej moci, a to príslušný krajský prokurátor a v rozsahu ním určenom jemu podriadení prokurátori. Ak
by príslušný prokurátor zistil v rámci previerky zachovávania zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia
slobody porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov (ktoré bolo tvrdené žalobcom), súd by z
tohto rozhodnutia vychádzal a prípadne by tak mohol skonštatovať, že k neoprávnenému zásahu došlo,
ale v predmetnej veci tomu tak nebolo. Z uvedených dôvodov súd žalobu i voči žalovanému 3/ zamietol.

46. Čo sa týka judikatúry ESĽP v oblasti prípadného porušovania práv odsúdených, ktoré im
garantuje Dohovor, z judikatúry ESĽP vyplýva, že zlé zaobchádzanie (ill-treatment) musí dosiahnuť
určitú minimálnu úroveň závažnosti, ak má spadať do pôsobnosti článku 3 Dohovoru. Posúdenie
tejto minimálnej úrovne je relatívne; závisí na všetkých okolnostiach prípadu, ako je trvanie tohto

zaobchádzania, jeho fyzické a psychické účinky, a v niektorých prípadoch pohlavie, vek a zdravotný
stav obeti. Okrem toho pri posudzovaní, či je určité zaobchádzanie "ponižujúce" ("degrading") v zmysle
článku 3 Dohovoru, súd prihliada k tomu, či jeho cieľom bolo dotyčného človeka pokoriť (humiliate)
a potupiť (debase) a či, pokiaľ ide o dôsledky, postihlo jeho osobnosť spôsobom nezlučiteľným s čl.
3 Dohovoru. ESĽP v minulosti dôsledne zdôrazňoval, že inkriminované utrpenie a pokorenie musí v

každom prípade presiahnuť to, ktoré je nevyhnutným prvkom utrpenia a pokorenia spojených s danou
formou legitímneho zaobchádzania alebo trestu. Opatrenia, ktorými je jednotlivec pozbavený slobody,
môžu často taký prvok obsahovať. Podľa tohto ustanovenia musí štát zaistiť, aby bol jednotlivec väznený
za podmienok, ktoré sú zlučiteľné s úctou k jeho ľudskej dôstojnosti, aby ho spôsob a metódy výkonu
opatrení nevystavovali úzkosti či strádaniu takej intenzity, aká presahuje nevyhnutnú mieru utrpenia,

ako je vlastné pre väzenie, a aby - s prihliadnutím k praktickým nárokom väznenia - bolo zaistené
jeho zdravie a blaho (Kudla proti Poľsku, 2000). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol odsúdený
na doživotie, je zaradený do výkonu trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a na
okolnosti prípadu (najmä povaha namietaného zásahu), je žalobcom namietaný zásah do jeho osobnosti
vo výraznom rozpore so všeobecnou predstavou o spravodlivosti. Žalobca, ktorý vykonáva trest odňatia

slobody nemá právo určovať si, resp. požadovať miesto, kde bude vykonávať trest odňatia slobody.
Pokiaľ žalobca v podstate namietal, že nemá ochranu pred odvetou, pomstou resp.
svojvôľou zo strany personálu väznice za to, že nie je servilný, podáva na nich sťažnosti a trestné
oznámenia, pričom o jeho hodnoteniach rozhoduje personál väznice, ktorý je voči nemu zaujatý súd
uvádza, že v podstate ide o namietanie vnútroštátneho práva, ktoré upravuje výkon trestu odňatia

slobody. Všeobecný súd vychádzajúci z prezumpcie ústavnosti právneho poriadku konštatuje, že tento
názor žalobcu je irelevantný vo vzťahu k ochrane jeho osobnosti. Jednotlivci aj štátne orgány sú
povinní rešpektovať a dodržiavať platné právne predpisy. Aj podľa judikatúry ESĽP článok 13 Dohovoru
automaticky nepriznáva možnosť nápravy voči vnútroštátnemu právu. Ide len o subjektívne predstavy
žalobcu o nesprávnosti právnej úpravy, ktorá sa ho ako odsúdeného dotýka. Jedným z dôvodov podania

žaloby je aj to, že žalobca nemá inú brániť sa voči správaniu sa personálu ústavu voči nemu ako žalobou
na ochranu osobnosti avšak žaloba na ochranu osobnosti a následné občianske súdne konanie, resp.
civilné sporové konania začaté na základe tejto žaloby, nemôžu byť prostriedkom kontroly správnosti
výkonu trestu odňatia slobody odsúdeného.

47. Súd nevykonal výsluch všetkých odsúdených na doživotie, ktorí si vykonávajú trest odňatia slobody
za účelom zistenia, vyjadrenia sa k režimu vychádzok, vlastníctva vecí a prehliadok, pretože týmto
dôkazným prostriedkom mienil žalobca preukazovať svoje subjektívne hodnotenie čo nemôže vyplynúť
zo svedeckých výpovedí, pričom z návrhu na vypočutie všetkých odsúdených na doživotie okolnosti,ktoré majú byť konkrétne preukázané ich svedeckými výpoveďami nevyplývajú, resp. neboli označené.
Z rovnakých dôvodov súd nevykonal ani dokazovanie záznamami z ručného šitia obuvi, kópie hladovky
a nadväzujúceho disciplinárneho trestu, kamerového záznamu o prehliadke pri odmietnutí práce. Takýto

dôkaz nebolo nakoniec ani možné vykonať, pretože dokumenty nie sú bližšie špecifikované najmä
konkrétnym časovým obdobím. Z totožného dôvodu súd na základe návrhu žalobcu nezabezpečil ani
ním navrhované záznamy televízneho vysielania, pretože skutočnosti, ktoré môžu byť zistené z týchto
dôkazných prostriedkov sú irelevantné pre rozhodnutie súdu z dôvodov, ktoré sú uvádzané v rámci
odôvodnenia tohto rozsudku. Súd nevykonal výsluch pedagógov z oddelení doživotných trestov ktorý

bol navrhnutý žalobcom za účelom preukázania ich správania pri prehliadke, že žalobca na nich podával
sťažnosti v dôsledku ktorých boli pri zaobchádzaní s ním, napr. pri hodnotení jeho osoby zaujatí, pretože
táto okolnosť, aj keby bola preukázaná, nemá pre rozhodnutie súdu o žalobe žalobcu žiadny význam,
a to pre odôvodnenie rozsudku, uvádzané vyššie. V súvislosti s navrhovanými dôkazmi súd uvádza,
že v civilnom sporovom konaní nie je možné nahrádzať prokurátorský, či iný dozor nad dodržiavaním
zákonnosti pri výkone trestu odňatia slobody, či skúmať väzenský systém v Slovenskej republike. Veľká

časť navrhovaných dôkazov bola tak všeobecná, že ich vykonávaním by súd v podstate vykonával dozor
nad zachovávaním zákonnosti vo výkone trestu odňatia slobody, resp. by skúmal správnosť a zákonnosť
(v širšom slova zmysle) výkonu väzenstva v Slovenskej republike.

48. 15.1 Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

49. Podľa § 256 ods.1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

50. 15.2 Podľa § 262 ods.1, ods.2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. 15.3 O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože
žalovaní boli v konaní plne úspešní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín v štyroch vyhotoveniach.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie, dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.