Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 11, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 37C/405/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113225482
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7113225482.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudcom JUDr. Borisom Brondošom v právnej veci žalobkyne Georgina Schneider,

narodená 21.5.1943, trvale bytom 5179 NW 26th Cir. Boca Raton, Florida 33496 USA, zastúpená JUDr.
Pavlom Sitárom, advokátom so sídlom Košice, Zvonárska 8, proti žalovaným 1/ mesto Košice, Tr. SNP
48/A, Košice, 2/ Z. K.H., J. XX.X.XXXX, G. E. XXX, H., 3/ S. K., J. XX.X.XXXX, G. E. XXX, H., obaja
právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUHÁSZ & Partners, s.r.o., so sídlom Palackého 2, Košice,
IČO: 36 866 920, 4/ Z. Q., J. XX.X.XXXX, G. E. XXX, H., zastúpená O. I., J. X.X.XXXX, G. U. X, H., 5/
M. N., J. XX.X.XXXX, G. O. Y. Č.. XXX/X, H., zastúpená JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom so sídlom
Fejova 4, Košice, 6/ EDEN, s.r.o., so sídlom Hlavná 70, Košice, IČO: 31 653 758, 7/ GRAPHITES s.r.o.,

so sídlom Hlavná 116, Košice, IČO: 36 733 369, zastúpený JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, advokátom
so sídlom Hlavná 119, Košice, IČO: 30 688 833, 8/ H. G.Á., J. XX.XX.XXXX, G. K. X, H., zastúpená
JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrová 20, Košice, o určenie rozsahu dedičstva, takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa vo svojom návrhu zo dňa 4.6.2013 žiadala, aby súd určil, že nehnuteľnosti, ktoré sú vedené
v Správe katastra pre Košice na LV Č.. XXXXX, pre katastrálne územie N. S., Q. H.- N. S., okres H. F.,

ako parc. č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 1414 m2, ako aj nehnuteľnosť vedená na
LV č. XXXXX, katastrálne územie N. S., Q. H. - N. S., Q. H. F. ako parc. Č.. XXX/X -zastavané plochy a
nádvoria o výmere 82m2, patria do dedičstva po neb. D. N. rod. M. M. J.. O.. D. N.. Svoj návrh odôvodnila
tým, že tieto nehnuteľnosti, ktoré súd dnes vedené na LV Č.. XXXXX pre katastrálne územie N. S.,
sú totožné s nehnuteľnosťami, ktoré boli vedené v pozemkovej knihe pre katastrálne územie Košice
vo vložke Č.. XXXX ako parcela S.. XXXX Dom č.p. XXX, XXX, XXX s dvorom v intraviláne Hlavná ul.
Č.. XXX, Hviezdoslavova okružná Č.. XX o výmere 1565 m2. Chýbajúca výmera 82m2 je identická s

dnešnou parc.č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 82m2 vo vlastníctve žalovanej v 9. rade,
ktorá je vedená na LV Č.. XXXXX pre katastrálne územie N. S.. V čase, keď sa žalobkyňa narodila ako
A. N. XX.X.XXX, boli jej rodičia O.. D. N. M. D. N. V.. M. spoluvlastníkmi nehnuteľností vedených vo vl.č.
XXXX pre katastrálne územie H. titulom dedenia a daru. Rodičia žalobkyne boli v roku 1944 deportovaní
a zomreli v koncentračnom tábore Q.. Konanie o ich vyhlásenie za mŕtvych bolo vedené pred Okresným
súdom v Košiciach pod č. J. XXXX/XX/X. V tomto konaní bol uznesením zo dňa 16. júla 1946 im
ustanovený opatrovník v osobe O.. X. M., bytom N. Č..O..XX, H.. Tá istá osoba O.. X. M. bol žalobkyni

ustanovený za opatrovníka v konaní pred Okresným súdom Košice pod K. XXX/XX dňa 15.marca 1946,
pretože žalobkyňa bola maloletá, ktorý ešte dňa 26.3.1949 žiadal vyhlásiť pozemnoknižných vlastníkov
za mŕtvych. 23.júna 1949 schválil poručenský súd Osvojovaciu zmluvu pod K. XXX/XX/X a povolil
zmenu priezviska žalobkyne na „M.. Žalobkyňa dostala povolenie vysťahovať sa do USA so svojimiadoptívnymi rodičmi 25. júla 1949. Do roku 1951 bola žalobkyňa kvôli problémom s vízami v Taliansku.
V januári 1951 žalobkyňa získala cestovné povolenie do USA. 26. augusta 1958 žalobkyňa, už ako
A. M., získala naturalizáciou občianstvo USA. 4. júna 1967 žalobkyňa uzavrela manželstvo s S. G.

a po jeho smrti sa dňa 30. októbra 1970 znova vydala za T. Z. N.. Nehnuteľnosti, ktoré boli vedené
vo vložke Č.. XXXX katastrálne územie Košice boli ako tzv. „nereštituovaný majetok“ prevedené do
vlastníctva Československého štátu, ktorý je právnym predchodcom žalovaného v 1. rade mesta Košice.
Označené rozhodnutie, však malo iba deklaratórny charakter z tohto dôvodu, že neskorší adoptívny
otec žalobkyne, sa o nehnuteľnosti ako o jej majetok riadne staral. Došlo tu teda ku naturálnej reštitúcií

majetku, ku vlastníctvu ktorého nebolo vôbec žiadnych pochybností, čo vyplýva nielen z predložených
dôkazov, t.j. dôkazov o ustanovení opatrovníka pre správu majetku, ale aj z korešpondencie, ktorú
má žalobkyňa k dispozícii, a z ktorej nepochybne vyplýva, že nehnuteľnosť nebolo treba reštituovať
súdnou žalobou. Nebohý adoptívny otec žalobkyne O.. X. M. v čase, keď žalobkyňa bola ešte maloletá
a ako taká sa z územia dnešnej Slovenskej republiky vysťahovala, poveril správou nehnuteľnosti Z.
Z.. Až neskôr v dôsledku politických zmien došlo ku zániku kontaktov medzi zastúpenou žalobkyňou

a osobou správcu majetku. Prevod vlastníctva uskutočnený na základe uznesenia č. XXXX/XXXX zo
dňa 20.5.1961 je od samého počiatku nulitný. Postup podľa ustanovení Vyhlášky Ministerstva financií
č. 353/1952 Ú.v. bol na mieste iba v prípadoch, keď vlastníci a ani iné oprávnené osoby reštitučný návrh
nepodali preto, lebo sa na územie republiky nevrátili a z takých istých dôvodov nepodali reštitučný návrh,
ani iné oprávnené osoby. Z preukázateľného skutkového stavu vyplýva, že adoptívny otec žalobkyne

bol riadne súdom ustanovený za jej opatrovníka, a že sa riadne ujal držby majetku, ktorý patrí do
dedičstva po jej nebohých rodičov. Je niekoľko násobne judikované, že nariadenie N. I. Č.. XXXX/XXXX
S..D.. bolo iba zdanlivým titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva ex lege. N. nariadenie nebolo
vôbec publikované na území vtedy okupovanom S.. Skutočnosť okupácie územia dnešnej Slovenskej
republiky nebola nikdy legitímnym stavom. Pritom citované nariadenie bolo vydané 3.11.1944, ale aj

všeobecne známou notorietou, že výtlačky tohto nariadenia na I. N. nikdy nedošli, lebo od 15. októbra
1944 nebolo pre vojnové udalosti ani železničné spojenie s G.. Navyše Dočasná Maďarská vláda už
6.2.1945 nariadením č. 200/1945 M.E. tento sporný predpis zrušila. Nebolo preto treba reštituovať
majetok, ktorý nikdy nebol odňatý. Právny nástupcovia vlastníkov nehnuteľného majetku nie preto
nepodali reštitučný návrh na vrátenie majetku, lebo sa zriekli svojho práva, ale preto, že ani formálne

nevedeli o existencii predpisu, podľa ktorého by malo ich právo zaniknúť. Ani súdy, ani orgány štátnej
správy o tom nevedeli, takže neskôr došlo k to mu, že tu nastal akýsi neviditeľný zásah do vlastníckych
práv,ktorýmalspôsobiťichzánik.Pretovšetkyprávneúkony,ktorébolinazákladenulitnéhorozhodnutia
vykonané, sú neplatné, teda prevod vlastníctva československého štátu, následne prevod do vlastníctva
mesta Košice a následne prevody uskutočnené mestom Košice na dnešných žalovaných 2. až 9..

Žalovaný vo 1. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 3.2.2014 uviedol, že žalobkyňa sa žalobou
zo dňa 4.6.2013 domáha určenia, že nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXXX ako parc. Č.. XXX/
X zastavané plochy a nádvoria o výmere 1414m2 a parc. Č.. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o
výmere 40m2, pre katastrálne územie N. S., Q. H. - N. S. M. Q. H. F., a taktiež nehnuteľnosť evidovaná

na LV Č.. XXXXX ako parc. Č.. XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 82m2, pre katastrálne
územie SY. S., Q. H. - N. S. M. Q. H. F. (dnes E. XXX, H.), patria do dedičstva po jej nebohých rodičoch
O.. D. N. M. D. N., rod. M.. Svoj nárok žalobkyňa odôvodňuje tým, že je jedinou dedičkou (dcérou)
nebohých manželov N., ktorí boli ako vlastníci domu č.p. XXX, XXX M. XXX s dvorom v intraviláne
(E. W..Č..XXX, E. Q. Č.. XX) na parc. Č.. XXXX zapísaní v pozemnoknižnej vložke Č.. XXXX pre

katastrálne územie Košice (ďalej len „ K. Č.. XXXX“). Podľa žaloby sú nehnuteľnosti evidované na
citovaných LV totožné s nehnuteľnosťami evidovanými v predmetnej PKV. Žalobkyňa toto svoje tvrdenie
nepodložila dôkazom. Žalovaný v l. rade preto navrhuje, aby súd požiadal o identifikáciu parciel, z
ktorej bude táto totožnosť zrejmá. Žalovaný v l. rade listom zo dňa 15.11.2013 žiadal o doručenie
úplného výpisu z PKV č. 2096 pre katastrálne územie Košice, aby ho mohol porovnať s fotokópiou,

ktorú žalobkyňa predložila spolu so žalobou. Listom zo dňa 18.11.2013 bolo žalovanému v l. rade
oznámené, že výpis z tejto PKV nemožno vyhotoviť, pretože pri delimitácii zo Štátneho notárstva Košice
- mesto dňa 1.1.1993 bola uvedená v zozname chýbajúcich vložiek. V súčasnosti teda nie je možné
získať aktuálny úradne overený dôkaz o tom, že vlastníkmi domu č.p. 243,244 a 245 s dvorom v
intraviláne (Hlavná ul. č.122 Hviezdoslavova okružná č. 16) boli manželia Schubertovi. Ak žalobkyňa

preukáže, že nehnuteľnosti evidované na LV č. 11494 a LV č. 11291 pre katastrálne územie Stredné
mesto sú totožné s nehnuteľnosťami evidovanými v PKV č. 2096 pre katastrálne územie Košice a
predloží aktuálny úradne overený výpis v PKV č. 2096 pre katastrálne územie Košice, ktorého obsah
bude totožný s doručenou fotokópiou, žalovaný v l. rade navrhuje súdu, aby žalobu zamietol z týchtodôvodov. Podľa fotokópie výpisu z PKV č. 2096 pre katastrálne územie Košice je pod B 2f, B 3 a B
4 poznamenané, že vlastníkom domu č. p. 243,244 a 245 s dvorom v intraviláne ( Hlavná ul.č.122
Hviezdoslavova okružná č.16) parc.č. 2802 sú tieto fyzické osoby: Edita Alexandrová s podielom vo

výške 1/10 k celku (titulom dedenia v roku 1935) pod B 2f Dr. Schubert Ernö s podielom vo výške 5/10
k celku (titulom daru) - pod B3 a jeho manželke Edita Schubertová rod. Alexandrová s podielom vo
výške 4/10 k celku (titulom daru) - pod B 4. Pod b 5 v PKV č. 2096 pre katastrálne územie Košice bolo
poznamenané, že podľa nar.č. 1600/1944 M.E. sa poznamenáva, že vlastníci „nemovitosti“ pod B 2f,
B3-4 sú židia. Žalobkyňa doručila súdu spolu so žalobou listinu písanú v maďarskom jazyku, vyplnenú

nečitateľným rukopisom. Jediné, čo sa dá s určitosťou prečítať je rok 1943 (v ľavej časti dokumentu)
a to, že táto listina bola vydaná v Budapešti. Je historicky známe, že po Viedenskej arbitráži bola časť
Južného Slovenska (vrátane územia mesta Košice) pričlenená k Maďarsku (Maďarskému kráľovstvu).
Na tomto území bolo podľa § 3 ods. 3 nariadenia č. 1600/1944 M.E. knihovným súdom nariadené,
aby v pozemkovej knihe, v oddieloch B (s poukázaním na toto nariadenie) vyznačili, že vlastníkom
nehnuteľnosti je Žid. Podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 3840/1944 M.E. (z 1.11.1944) bolo potom vyslovené,

že „všetok majetok Židov predchádza ako národný majetok na štát“. Išlo teda o prechod vlastníctva
na štát ex lege a knihovný zápis mal len deklaratórny charakter (predmetná nehnuteľnosť prešla ako
národný majetok do vlastníctva Maďarského kráľovstva). Žalobkyňa sa vo svojej žalobe vyjadrila, že
nariadenie č. 3840/1944 M.E. bolo iba zdanlivým titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva ex lege,
pretože bolo zrušené Dočasnou maďarskou vládou (nariadením č. 200/1945 M.E.) . Jej názor však

vyvracia stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 5.7.1961 (str. 8,9),ktoré sa, okrem iných
otázok, týkajúcich sa nereštituovaného majetku, venovalo aj otázke platnosti a účinnosti nariadenia č.
3840/1944M.E.Podľanázorukolégianadobudlototonariadenieúčinnosťabologarantovanévládnucou
mocou až do postupného oslobodenia celého Slovenska (ďalej len „ stanovisko NS SR“). Po skončení
2. svetovej vojny, už dekrétom prezidenta republiky č. 5/1945 Zb. o neplatnosti niektorých majetkovo-

právnych úkonov z doby neslobody, o národnej správe majetkových hodnôt Nemcov, Maďarov, zradcov
a kolaborantov, ktorý nadobudol účinnosť 23.5.1945 boli podľa § 1 a 2 akékoľvek majetkové prevody
a majetkovo- právne konania, či už sa týkali majetku hnuteľného alebo nehnuteľného, verejného, či
súkromného, neplatné, pokiaľ k nim došlo po 29.9.1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej
alebo politickej perzekúcie. Spôsob uplatnenia nárokov plynúcich z odseku č. 1 mal byť upravený

zvláštnym dekrétom prezidenta. Tým zvláštnym dekrétom bol dekrét č. 128/1946 Zb. (tzv. 1. reštitučný
zákon), ktorý nadobudol účinnosť dňa 17.6.1946. Podľa československého právneho poriadku teda po
oslobodení nedošlo k navráteniu majetkov automaticky. Bývalí vlastníci (vrátane vlastníkov židovského
pôvodu) alebo ich právni nástupcovia sa mohli domáhať vrátenia svojho majetku v reštitučnom konaní.
Existovala však jedna výnimka, reštitučného nároku sa nemohli domáhať osoby „ štátne nespoľahlivé“.

Podľa 1. reštitučného zákona bolo potrebné nárok uplatniť v 3 - ročnej prekluzívnej lehote odo dňa
účinnosti tohto zákona (t.j. do 17.6.1949) alebo od právoplatnosti príslušného rozhodnutia. V prípadoch
kde nedošlo k podaniu (uplatneniu) reštitučného návrhu v zákonom stanovenej lehote, resp., kde bol
reštitučný návrh právoplatne zamietnutý, vznikla právna situácia podľa toho, kto neplatným prevodom
(predchodcom) vlastníctvo nadobudol. Podľa § 1 ods. 1, bod 1 dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945

Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy (ďalej len „ dekrét č. 108/1945
Zb.“) konfiškuje sa bez náhrady, pokiaľ sa tak už nestalo, pre Československú republiku majetok
nehnuteľný i hnuteľný, majetkové práva (ako pohľadávky, cenné papiere, vklady, nehmotné práva),
ktoré ku dňu faktického skončenia nemeckej a maďarskej okupácie bol alebo ešte je vo vlastníctve
Nemeckej ríše, Maďarského kráľovstva, osôb verejného práva podľa nemeckého a maďarského práva,

nemeckej nacistickej strany, maďarských politických strán a iných útvarov, organizácií, podnikov,
zariadení, osobných združení, fondov a účelového majetku týchto režimov a nemeckých a maďarských
právnických osôb. Podľa § 2 ods. 2 dekrétu č. 108/1945 Zb. konfiškácií nepodlieha majetok tých osôb,
ktoré nespadajú pod ustanovenie § 1, a ktoré ho v dobe po 29.9.1938 pod tlakom okupácie alebo v
dôsledku národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie stratili. Pod citované ustanovenie § 1 ods. 1

dekrétu č. 108/1945 Zb. patril teda i „židovský“ majetok, ktorý prešiel v čase neslobody do vlastníctva
Maďarského kráľovstva. Správa tohto majetku bola zverená podľa § 16 dekrétu č. 128/1946 Zb. (1.
reštitučného zákona) Fondom národnej obnovy. Podľa tohto ustanovenia právne pomery tohto majetku,
aknedôjdekjehovráteniuoprávnenýmosobámpodľa§4ods.1dekrétuč.128/1946Zb.,upravíosobitný
zákon. Zákonom č. 141/1947 Zb. o Likvidačnom menovom fonde, konkrétne podľa ust. § 5 bodu 6 tohto

zákona, Fondu sa prikazuje majetok, ktorý prepadol štátu podľa § 7 ods. 3 dekrétu č. 128/1946 Zb.
ako aj majetok uvedený v § 16 tohto zákona, ktorý nebude vrátený oprávneným osobám. Zákonom č.
182/1950 Zb. boli zrušené Fondy národnej obnovy a po zrušení Likvidačného menového fondu zákonom
č. 41/1953 Zb. (§8) prešli jeho práva priamo na štát. Ministerstvo financií bolo vládnym nariadenímč. 110/1953 Zb. zmocnené, aby určilo, ako sa s takýmto majetkom náloží. Podľa § 2 ods. 1 písm. b)
vyhlášky Ministerstva financií č. 353/1952 Ú.v. o zverení niektorých nehnuteľností, na ktoré sa vzťahuje
dekrét o konfiškácií nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy, do správy miestnym národným

výborom, ktorá nadobudla účinnosť 1.12.1956 (ďalej len „ vyhláška č. 353/1952 Zb.“) bol miestnym
národným výborom zverený do správy nehnuteľný majetok, ktorého vlastníctvo v čase po 29.9.1938 pod
tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie stratili osoby, u ktorých nie sú dané
podmienky konfiškácie, ak nárok na jeho vrátenie smeroval proti osobe, u ktorej sú dané podmienky
konfiškácie, a ak reštitučná žiadosť nebola včas podaná alebo bola právoplatne zamietnutá. Podľa § 5

tejto vyhlášky mali miestne národné výbory zistiť majetok, ktorý im bol podľa § 2 zverený do správy a mali
na pozemnoknižnom súde vykonať pozemnoknižný poriadok s odvolaním sa na túto vyhlášku. V tejto
súvislosti žalovaný v l. rade poukazuje na to, že zápisy do pozemkovej knihy mali konštitutívny charakter
len do účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka. Jeho účinnosťou sa konštitutívnosť
týchto zápisov zrušila, a teda od 1.1.1951 bolo ponechané na vôli vlastníkov nehnuteľnosti, či zmeny
právneho stavu do pozemkovej knihy sami navrhnú alebo nie. V minulosti sa stávalo, že vlastníci

nehnuteľností, ktorí boli poškodení neplatnými prevodmi alebo prechodmi majetku alebo ich dedičia, sa
po oslobodení republiky ujali držby majetku a reštitučný návrh v zákonom stanovenej lehote nepodali.
Aby sa odstránila v takýchto prípadoch tvrdosť zákona, vydalo Povereníctvo financií, v októbri 1956 pod
č. 53/5313/1956, pokyn (inštrukciu) pre výkonné orgány národných výborov, aby uznali tzv. mimosúdnu
reštitúciu a vlastnícke právo československého štátu neuplatnili. Len národné výbory mali teda možnosť

v jednotlivých prípadoch a individuálne ( každý prípad zvlášť ) posudzovať, či mimosúdnu reštitúciu
uznajú alebo nie. Keďže v tejto prejednávanej veci finančný odbor Mestského národného výboru
v Košiciach vydal rozhodnutie, podľa ktorého je predmetná nehnuteľnosť vo vlastníctve štátu, ako
nereštituovaný majetok, je zrejmé, že neuznal mimosúdnu reštitúciu tohto majetku, pretože nezistil
skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že došlo k užívaniu nehnuteľnosti pôvodnými vlastníkmi alebo

právnymi nástupcami (napr. žalobkyňou). Žalobkyňa bola v rozhodnom období maloletá (21.5.1945
mala 2 roky), nemohla sa sama ujať držby majetku po svojich biologických rodičov a ani si sama
uplatniť reštitučný nárok. Z predložených dôkazov vyplýva, že jej bol súdom ustanovený poručník
v osobe Dr. Ladislava Alexandra (rozhodnutie nie je právoplatné). Rovnako bol ustanovený aj za
opatrovníka nezvestným rodičom žalobkyne (rozhodnutie nie je opatrené pečiatkou súdu, menom

sudcu alebo súdneho úradníka, ktorý ho podpísal a nie je právoplatné a vykonateľné). Tieto úkony
preto mohol v zastúpení maloletej alebo jej nezvestných rodičov vykonať on (ak by bol právoplatne
ustanoveným poručníkom maloletej a opatrovníkom nezvestných). Dr. Ladislav Alexander si v zákonom
stanovenej lehote neuplatnil reštitučný nárok podľa 1. reštitučného zákona a finančný odbor Mestského
národného výboru v Košiciach neuznal mimosúdnu reštitúciu tohto majetku. Žalobkyňa sa touto žalobu

domáha určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej Edite Schubertovej rod.
Alexandrovej a po nebohom Ernestovi Schubertovi. Žalovaný v l. rade nemá vedomosť, kedy zomreli
biologickí rodičia žalobkyne, resp., kedy boli vyhlásení za mŕtvych, pretože žalobkyňa nepredložila
žiaden dôkaz o ich úmrtí (úmrtné listy, rozhodnutie súdu o vyhlásení za mŕtvych atď.) Podľa žaloby
boli biologickí rodičia žalobkyne deportovaní v roku 1944 do koncentračného tábora, z ktorého sa už

nevrátiliaporučníkžalobkynepodaldňa26.3.1949návrhnavyhlásenienezvestnýchrodičovzamŕtvych.
Príslušnýsúdmohol,vsúlades§17dekrétuprezidentač.117/1945Zb.,ktorýmsaupravujúustanovenia
o prehlásení za mŕtveho, rodičov žalobkyne prehlásiť za mŕtvych najskôr po uplynutí dvoch rokov odo
dňa, podľa ktorého boli na základe došlých správ ešte na žive. V dedičskom práve platí zásada (a
aj podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 1.1.1951 platila), že dedičstvo sa nadobúda okamihom

smrti poručiteľa. Predmetom dedenia teda môžu byť hnuteľné a nehnuteľné veci, vecné práva, osobno-
majetkové a záväzkové práva poručiteľa, ktoré mu patrili ku dňu jeho smrti. Poručitelia však v čase svojej
smrti už neboli spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností. Z citovaných zákonov a podzákonných
právnych predpisov vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli ku dňu smrti poručiteľov už vo vlastníctve
československého štátu a v správe Fondu národnej obnovy, a preto sa žalobkyňa nemôže domáhať

určenia podľa petitu žaloby. Ak by sa súd po vykonaní dokazovania nestotožnil správnou argumentáciou
žalovaného v l. rade, tento z opatrnosti vznáša ja námietku vydržania. Žalovaný v l. rade nadobudol
predmetné nehnuteľnosti do vlastníctva podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to dňom jeho
účinnosti dňa 1.5.1991 ( išlo o prechod majetku štátu na obec ex lege). Vzhľadom k tomu, že mesto
Košice nadobudlo predmetné nehnuteľnosti priamo zo zákona, nemuselo mať vedomosti o spôsobe

nadobudnutia vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu - československého štátu a vstúpilo do
dobromyseľnej držby. Pre prípad akýchkoľvek pochybností žalovaný v l. rade uvádza, že vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním. Vydržacia 10- ročná lehota začala plynúť
1.5.1991 a uplynula 1.5.2001. Žalobkyňa podala žalobu na súde až 11.9.2013 (t.j. po vyše 12 rokoch odjejuplynutia).Zazváženiestojíajtenfakt,žeajprávnypredchodcažalovanéhovl.rade-československý
štát mohol predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť vydržaním vzhľadom k uplynutiu 10 - ročnej vydržacej
lehoty podľa § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka (str. 14 stanovisko NS SR ).

Žalovanývl.radejetohonázoru,žepredmetnénehnuteľnostineprešlinaštátanáslednedňom1.5.1991
do jeho vlastníctva bez právneho dôvodu. Štát s nimi nakladal ako s vlastnými, nerušene od roku 1945
do 1.5.1991 (t.j. 46 rokov), žalovaný v l. rade, ako jeho právny nástupca 15 rokov (od 1.5.1991 do
roku 2006, kedy začal, na základe žiadostí nájomcov bytov v dome, podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov, prevádzať byty a nebytové priestory do ich vlastníctva) a od

roku 2006 s nimi nakladajú, ako s vlastnými vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Na základe
uvedeného má žalovaný v l. rade za to, že na strane žalobkyne neexistuje právny titul na podanie tejto
žaloby, žalovaný v l. rade namieta jej aktívnu legitimáciu v tomto konaní, a preto navrhuje súdu, aby z
vyššie uvedených dôvodov žalobcu v celom rozsahu zamietol.

Žalovaní vo 2. a 3. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 9.10.2013 uviedli, že na strane druhej

žaloby žalobca tvrdí, že rodičia žalobkyne boli v čase jej narodenia spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
vedenýchvl.č.2096,neuvádzaanepreukazuje,vakompomere,spoluvlastníkovneoznačuje.Narodenie
žalobkyne preukazuje rodným listom - chybuje dôkaz o jeho zhode s originálom. Ďalej tvrdí, že rodičia
žalobkyne zomreli v Oswienčime a v tejto súvislosti Dr. Ladislav Alexander ako opatrovník žalobkyne,
26. marca 1949 žiadal pozemnoknižných vlastníkov nehnuteľnosti vyhlásiť za mŕtvych, s odkazom

na uznesenie Okresného súdu v Košiciach zo dňa 15.3.1949. Zo žaloby nevyplýva výsledok - boli
alebo neboli vyhlásení za mŕtvych, ak boli, nebolo následne aj dedičské konanie. Ak bolo, zanikol
dôvod podania žaloby. Pán Dr. Ladislav Alexander bol žalobkyni ustanovený za opatrovníka, následne
23.6.1949 bola poručenským súdom schválená Osvojovacia zmluva /Adoptačná zmluva/ vo vzťahu k
žalobkyni. Vyvstáva otázka, čo žaloba nerieši, či práva a povinnosti boli vymedzené len zmluvou, alebo

či osvojením nezanikli všetky práva žalobkyne k pôvodnej rodine, resp., či týmto úkonom nevznikli je
práva a povinnosti k novej rodine - osvojiteľa alebo ináč povedané, či nezaniklo jej právo na dedenie
po pôvodných rodičoch. Predložené dôkazy žalobcom neobsahujú dôkaz o totožnosti s originálnymi
listinami. Žalobkyňa 25. júla 1949 dostala povolenie na vysťahovanie do USA aj s adoptívnymi rodičmi.
Zo znenia žaloby vyplýva, že sa vysťahovala žalobkyňa, či sa vysťahovali aj jej adoptívni rodičia

ostáva nezodpovedané. Ak sa vysťahovali, ako sa mohol pán. Dr. Alexander starať o majetok rodičov
žalobkyne.Keďsanevysťahovali,akýmspôsobomapoakýdlhýčassastaralomajetok.Vtejtosúvislosti
žaloba je bezobsažná. Základ žaloby je v tvrdení, že tzv. „nereštituovaný majetok“ bol prevedený do
vlastníctva československého štátu, právneho predchodcu žalovaného v l. rade odvolávajúc sa, dôkaz
nepredložil, na spisy bývalého Finančného odboru ONV Košice č. 1936/1964- ch, uznesenie zo dňa

20.5.1961. Žalobca tvrdí, že rozhodnutie malo deklaratórny charakter - bez zdôvodnenia, z dôvodu, že
Dr. Ladislav Alexander a na základe jeho poverenia neskôr Ján Javorský sa o majetok žalobkyne staral.
Dôkazy o trvaní a spôsobe starostlivosti nepredložil, i keď sa na ne odvoláva. Tvrdenie o deklaratórnom
charaktere rozhodnutia zo dňa 20. mája 1961 je v rozpore so skutočnosťou. Bolo a je jednou zo
základných podmienok na vykonanie zmeny vlastníctva v katastri nehnuteľnosti. Citované rozhodnutie

štátneho orgánu bolo a je platné aj toho času, je právne záväzné pre katastrálny úrad, má všeobecnú
záväznosť. Na tejto skutočnosti nemôže meniť ani prípadne preukázaná starostlivosť o nehnuteľnosti Dr.
Alexandrom alebo Javorským. Pokiaľ právni nástupcovia vlastníkov nehnuteľnosti ani formálne nevedeli
o existencii predpisu, podľa ktorého ich právo malo zaniknúť, je potrebné zdôrazniť, že na neznalosť
práva sa nemožno odvolávať. Rovnako nemožno nahradiť prípadný reštitučný nárok žalobou o určenie

predmetu dedičstva. Nezodpovedá skutočnosti, že došlo k neviditeľnému zásahu do vlastníckych
práv, ktorý ma spôsobiť ich zánik. Neviditeľným zásahom nedošlo ani nemohlo dôjsť k zmene zápisu
vlastníctva nehnuteľnosti na československý štát, ani na mesto Košice a následne na žalovaných.
V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že žalovaní kúpili nehnuteľnosť preukázateľne dobromyseľne,
od vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľnosti zastúpeného štátnym orgánom. Nakoľko žalovaní

nadobudli vlastnícke právo v súlade s platným právom, katastrálny úrad ich v súlade so zákonom zapísal
do katastra nehnuteľnosti ako vlastníkov a ako taký slúži na ochranu ich práv, je hodnoverný pokiaľ sa
nepreukáže opak, o čom žalobca nepredložil žiadny hodnoverný dôkaz.

Žalovaná vo 4. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 4.10.2013 uviedla, že uplatnený nárok zo

strany žalobcu neuznáva v celej výške, ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Dr. Ladislav Alexander a
jeho rodina v roku 1949 dobrovoľne opustili Československú republiku. Nie štát ich pripravil o majetok,
ale oni sami sa oň pripravili. V roku 1949 bola žalovaná vo 4. rade zamestnaná u brata Dr. Alexandra
práve na Hlavnej č.116, práve v tom byte, ktorý má odkúpený. V tom čase byt slúžil ako gynekologickáambulancia, lebo brat Dr. Alexandra bol ženským lekárom. Jej náplňou bolo starať sa o ich synčeka,
ktorého volali Mikike. V roku 1949 jedného dňa napísali na dvere ambulancie „Som na dovolenke“ a
viac sa nevrátili. V tom čase vedela, že odchádzajú do Izraela alebo Palestíny, lebo jej ponúkli možnosť

vycestovať s nimi. Viac o nich nepočula. Bratia a ich rodiny sa často navštevovali.

Žalovaná v 6. rade vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 25.9.2013 uviedla, že spoločnosť EDEN s.r.o.,
so sídlom Hlavná 70, Košice je vlastníkom nebytového priestoru č. 1 na prízemí domu a spoluvlastníkom
spoločných zariadení a spoločných častí domu č. súp. 61 a pozemkov parc. č. 636/1 zastavané plochy

a nádvoria o výmere 1414m2 a parc. č. 636/4 zastavané plochy a nádvoria o výmere 40m2 vo veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 289/10000, všetky v katastrálnom území Stredné mesto na Hlavnej č. 116 v
Košiciach.PredmetnénehnuteľnostinadobudlititulomkúpnejzmluvypovolenejpodčíslomV-11330/10z
3.1.2011 od predávajúceho mesto Košice, ktorá bola schválená mestským zastupiteľstvom v Košiciach.
Ani pred uzavretím kúpnej zmluvy, ani pri jej uzatváraní, či neskôr, si neboli vedomí žiadnej skutočnosti,
ktorá by spochybňovala vlastníctvo predávajúceho. Kúpnu cenu zaplatili v plnej výške podľa ustanovení

kúpnej zmluvy.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a oboznámením sa so žalobou a vyjadreniami
žalobkyne, s vyjadreniami žalovaných, s výpisom z pozemnoknižnej vložky č. 2096 zo dňa 6.8.1976,
s výpisom z listu vlastníctva č. 11494 zo dňa 10.9.2013 a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými

účastníkmi a zistil nasledovný skutkový stav:

Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že je biologickým dieťaťom Edity Alexandrovej a Dr. Ernesta Šuberta,
narodila sa v Budapešti 21.5.1943. Po smrti rodičov bola adoptovaná svojim biologickým strýkom, je to
brat jej mamy a jeho manželky Edity Alexander, zdá sa jej, že sa vzali v r. 1946. Po vojne sa presťahovali

do Košíc, kde žila do r.1949. V Košiciach žila od r.1945 do r.1949. Nevedela, že je adoptívnym dieťaťom
až do času, kedy zomrel Dr. Alexander, zomrel v r. 1980. Jej biologický otec sa narodil v októbri 1898
deň si nepamätá, bolo to v Pešti a biologická matka sa narodila v apríli 1916 v Košiciach. Otec zomrel
v Dachau v roku 1945 a posledná správa od jej biologickej matky bola z júna 1944, kedy napísala list
jej adoptívnemu otcovi, kedy bude transportovaná a kde ju (žalobkyňu) môže nájsť strýko. Tento list

je teraz uložený v múzeu. Na otázku súdu, či má pani žalobkyňa vedomosť o tom, ako sa skončilo
konanie vedené na tunajšom súde pod číslom NC V2051/46/2 o vyhlásenie Dr. Ernesta Šuberta a Edity
Šubertovej rod. Alexandrovej, ktoré konanie bolo začaté na návrh strýka žalobkyne, žalobkyňa uviedla,
že si myslí, že v tom čase neboli informácie o tom, kde jej otec zomrel, táto informácia sa k nim dostala
až neskôr z Červeného kríža. V tom čase existoval list, ktorý jej otec získal od jej matky a myslí si, že

existoval svedok, ktorý videl ako jej matka bola transportovaná a nikdy sa nevrátila a existuje aj svedok
ako jej otec bol v pracovnom tábore a on sa takisto nevrátil.

Z výpisu z pozemnoknižnej vložky č. 2096 zo dňa 6.8.1976 súd zistil, že Dr. Ernö Schubert a Edita
Schubertová rod. Alexandrová boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti domu č.p. 243,244,245 s

dvorom v intraviláne parc. č. 2802 (Hlavná č. 122, Hviezdoslavova okružná č. 16) a to Dr. Ernö Schubert
v podiele 5/10 z celku a Edita Schubertová rod. Alexandrová v podiele 4/10 z celku. Spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností bola aj Edita Alexandrová v podiele 1/10 z celku.

Z výpisu z listu vlastníctva č. 11494 zo dňa 10.9.2013 súd zistil, že vlastníkmi nehnuteľností evidovaných

na liste vlastníctva vedeným Okresným úradom Košice, katastrálnym odborom pre okres Košice I, obec
Košice - Staré Mesto, katastrálne územie Stredné Mesto, a to pozemkov evidovaných ako parcely
registra “C“, parcelné č. 636/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.414 m2, parcelné č. 636/4
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 40 m2, stavby súpisné č. 61, stojacej na parcele č. 636/1 -
popis stavby dom meštiansky, bytu č. 1 na 1. posch. vo vchode 116 - podielu priestoru na spoločných

častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 655/10.000, bytu č.
2 na 1. posch. vo vchode 116 - podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 300/10.000, bytu č. 3 na 1. posch. vo vchode 116 -
podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu
k pozemku 377/10.000, bytu č. 4 na 1. posch. vo vchode 116 - podielu priestoru na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 560/10.000, bytu č. 5 na 1.
posch. vo vchode 116 - podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 378/10.000, priestoru č. 1-6 na prízemí vo vchode č. 116 -
podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podieluk pozemku 197/10.000, priestoru č. 12-1 na prízemí vo vchode č. 116 - podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 289/10.000, priestoru
č.12-2naprízemívovchodeč.116-podielupriestorunaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniach

domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 246/10.000, priestoru č. 12-3 na prízemí vo vchode č. 116
- podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu
k pozemku 1357/10.000, priestoru č. 12-4 na prízemí vo vchode č. 116 - podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 899/10.000, priestoru
č.12-5naprízemívovchodeč.116-podielupriestorunaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniach

domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 301/10.000, priestoru č. 12-7 na prízemí vo vchode č. 116
- podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu
k pozemku 166/10.000, priestoru č. 12-8 na prízemí vo vchode č. 116 - podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 223/10.000 , priestoru
č.1-12vsuterénevovchodeč.116-podielupriestorunaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniach
domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 1025/10.000, priestoru č. 12-11 v suteréne vo vchode č.

116 - podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu k pozemku 973/10.000, priestoru č. 12-9 v suteréne vo vchode č. 116 - podielu priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku
191/10.000, priestoru č. 12-10 na prvom posch. vo vchode č. 116 - podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 1148/10.000 a

priestoru č. 6-Atel na prvom posch. vo vchode č. 116 - podielu priestoru na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku 715/10.000, sú žalovaní v 1. až
8. rade.

Z obsahu spisu tunajšieho súdu sp. zn. P 168/46 a to z uznesenia zo dňa 23.6.1949 v poručenskej

veci maloletej Juriny Šubertovej, nar. dňa 21.5.1946 v Budapešti z rodičov nebohého Ernesta Šuberta
a nebohej Edity, rodenej Alexandrovej, zastúpených ad hoc vymenovaným opatrovníkom Dr. Júliusom
Schwartzom, súkromným úradníkom, bytom v Košiciach Štefániková 14, o schválenie osvojovacej
zmluvy, súd zistil, že po prevedenom šetrení na základe ústneho pojednávania zakončeného dňa
23.6.1949 vydal súd podľa § 25 zákona č. 319/48 Zb. toto uznesenie: Osvojovacia zmluva daná v

Košiciach 21.5.1949, podľa ktorej Dr. Ladislav Alexander, obchodník, bytom v Košiciach Staničná 14,
nar. dňa 12.5.1909 v Košiciach osvojuje si maloletú Jurinu Šubertovú a preberá nad ňou otcovskú moc
pri zmene priezviska na Alexander sa v mene maloletej schvaľuje. Keďže oprávnené strany sa vzdali
opravných prostriedkov, súd doručuje toto svoje právoplatné uznesenie Štátnemu matričnému úradu v
Košiciach s požiadaním, aby zaradil v matrike narodených Štátneho matričného úradu v Budapešti VI.

okres pod číslom 183 z roku 1943 prevedenie zápisu tohto znenia: Tu ako dieťa zapísanú Jurinu Lev
Šubertovú osvojil si Dr. Ladislav Alexander obchodník v Košiciach, Staničná 14. Priezvisko osvojenej
zmenilo sa na Alexander. Osvojiteľ Dr. Ladislav Alexander podal dňa 28.5.1949 žiadosť o schválenie
osvojovacej zmluvy zo dňa 21.5.1949. Po preskúmaní obsahu zmluvy a dokladov ku tejto pripojených
súd zistil, že osvojenkyňa je úplnou sirotou, že od r. 1945 je v opatere osvojiteľa, ktorý ju vychováva

ako vlastnú dcéru a že osvojiteľ vlastných ani na roveň im postavených detí nemá. Ďalej sa zistilo, že
osvojiteľ, ktorý je ženatý s Editou rod. Reichovou je československým štátnym občanom a že manželka
menovaného s osvojením súhlasila. Ad hoc vymenovaný kurátor s osvojením taktiež súhlasil. Súd do
ohľadu berúc všetky uvedené okolnosti a majúc na zreteli iba záujem maloletej, a keďže osvojovacia
zmluva je pre maloletú výhodná, rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti.

Z oznámenia Okresného úradu Košice, Katastrálneho odboru zo dňa 18.11.2013 súd zistil, že úplný
výpis z pozemnoknižnej vložky č. 2096 kat. úz. Košice nemôžu vyhotoviť, nakoľko pri delimitácii zo
Štátneho notárstva Košice - Mesto v Košiciach dňa 1.1.1993 bola uvedená táto pozemnoknižná vložka
v zozname chýbajúcich vložiek.

Na základe zisteného skutkového stavu súd vec právne posúdil nasledovne:

Podľa ustanovenia § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len
„Občiansky zákonník“) vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,

užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.Podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto
do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto
mu ju neprávom zadržuje.

Podľa ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Na základe vykonaného dokazovania a citovaných ustanovení súd dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná.

Predmetom konania (po pripustení zmeny žaloby) je žaloba o určenie, že nebohá D. N., V.. M., J..
XX.X.XXXX a nebohý O.. D. N., J.. XX.XX.XXXX, ktorí neprežili deň X.X.XXXX, boli ku dňu smrti
vlastníkmi nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva vedeným Okresným Ú. H.F., H. Q. pre okres
H. F., Q. H. - N. S., katastrálne územie N. S., Č.. XXXXX a to pozemkov evidovaných ako parcely
registra „C“, parcelné Č.. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.414 m2, parcelné č. XXX/X

- zastavané plochy a nádvoria o výmere 40 m2 a stavby súpisné č. XX, stojacej na pozemku parcelné
Č.. XXX/X - popis stavby dom meštiansky, a to bytu č. 1 na 1. posch. vo vchode XXX a podielu priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/
XX.XXX, bytu č. X na X. K.. vo vchode XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX, bytu č. X na X. K.. vo vchode

XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu k pozemku XXX/XX.XXX, bytu č. X na X. K.. vo vchode XXX a podielu priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX, bytu
Č.. X na X. K.. vo vchode XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX, priestoru č. X-X na prízemí vo vchode Č..

XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu k pozemku XXX/XX.XXX, priestoru č. XX-X na prízemí vo vchode Č.. XXX a podielu priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/
XX.XXX, priestoru č. XX-X na prízemí vo vchode Č.. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX, priestoru č. XX-

X na prízemí vo vchode č. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXXX/XX.XXX, priestoru č. XX-X na prízemí vo vchode č.
XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho
podielu k pozemku XXX/XX.XXX, priestoru č. XX-X na prízemí vo vchode č. XXX a podielu priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/

XX.XXX, priestoru č. XX-X na prízemí vo vchode č. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX, priestoru č. XX-
X na prízemí vo vchode č. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX , priestoru č. X-XX v suteréne vo vchode č.
XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho

podielu k pozemku XXXX/XX.XXX, priestoru č. XX-XX v suteréne vo vchode č. XXX a podielu priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/
XX.XXX, priestoru č. XX-X v suteréne vo vchode č. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX, priestoru č.
XX-XX na prvom posch. vo vchode č. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných

zariadeniachdomuaspoluvlastníckehopodielukpozemkuXXXX/XX.XXXapriestoruč.X-Atelnaprvom
posch. vo vchode Č.. XXX a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a spoluvlastníckeho podielu k pozemku XXX/XX.XXX.

Súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či má žalobkyňa na takomto určení naliehavý právny záujem.

Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom
stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení
rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti,
ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi. Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inúžalobu, ktorá v ustanovení § 80 O.s.p. nie je uvedená, ale ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá
sleduje ochranu vlastníckeho práva. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré

nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe
požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa,
nepotvrdzujerozhodnutieodedičstve(osvedčenieodedičstve),žededičjevsúčasnostivlastníkomveci.
Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája
vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola

v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. 12. 2010, sp. zn. 3 Cdo 154/2010, uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 16. 12. 2008, sp. zn. 1 Cdo 26/2007)

Základným predpokladom, aby sa súd zaoberal otázkou určenia práva, je preukázanie naliehavého
právneho záujmu. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska

občianskoprávnej prevencie (predchádzania ďalším sporom) alebo v prípade, keď výrok o určení je
potrebný v konaní pred iným orgánom právnej ochrany alebo pred orgánom, ktorému bola zverená
časť právomoci inak patriacej súdom (napr. v konaní pred správou katastra nehnuteľností). Právny
záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným
určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý

právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a
súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom na začatie konania s daným petitom môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty. V tejto spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako
sa následne požadované určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t.j. či môže založiť
právne významný následok v týchto pomeroch). Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho

záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným
a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje
a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie (porovnaj
uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 10. 2010, sp. zn. 4 Cdo 136/2009).

Naliehavý právny záujem na určení uvedeného práva vyplýva z toho, že žalobkyňa ako dedič po
poručiteľoch, ktorým sporný majetok mal patriť v čase smrti, sa chce v konaní o dedičstve domáhať jeho
prejednania tak, aby mohol súd vlastníctvo dediča k tomuto majetku deklarovať.

Keďže ide o návrhové konanie (teda súd je v prejednávanej veci viazaný žalobným návrhom), má súd za

to, že žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že predmetné sporné nehnuteľnosti
patrili v čase smrti v žalobe označeným osobám v celosti, keďže z výpisu z pozemnoknižnej vložky Č..
XXXX zo dňa 6.8.1976, o ktorú opiera svoj nárok žalobkyňa, má súd za preukázané, že O.. D. N. M. D.
N., rod. M. neboli podielovými spoluvlastníkmi celej nehnuteľnosti domu Č..K.. XXX,XXX,XXX s dvorom
v intraviláne parc. Č.. XXXX (E. Č.. XXX, E. Q. Č.. XX), keďže podielovým spoluvlastníkom predmetných

nehnuteľností bola aj D. M..

Súd ďalej konštatuje, že spory vyplývajúce z dedičského práva sú bežnými spormi v súdnom konaní,
v rámci ktorých sa ustálil petit takéhoto výroku, ktorým sa dedičia domáhajú určenia, že určitý (sporný)
majetok patrí do dedičstva po nebohom poručiteľovi (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 3

Cdo 162/2005, uznesenia Najvyššieho súdu SR 3 NCdo/9/2005 a 3 Cdo 154/2010). Pritom v konaní o
takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Otázka, či poručiteľ
bol vlastníkom veci v čase smrti sa preto zisťuje predovšetkým ako otázka predbežná, z ktorej vyplynie
konečný záver, že predmetná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Takéto požiadavky mal spĺňať i
predmetný petit žaloby. Dedič je z titulu svojho dedičského nároku vecne legitimovaný na podanie žaloby

o určenie, že nehnuteľnosť, alebo iná časť majetku patrí do dedičstva po zomretom poručiteľovi. Pri
formulácii tohto petitu treba dbať na presnú špecifikáciu majetku, ohľadne ktorého má byť určený právny
vzťah z dedičského práva, a presne označiť osobu poručiteľa s uvedením jeho dáta narodenia a dáta
úmrtia, resp. právoplatnosti rozhodnutia o vyhlásení za mŕtveho. Toto určenie sa vzťahuje len ku dňu
smrti poručiteľa. Žalobkyňa tejto otázke správnosti petitu nevenovala pozornosť, keďže petit návrhu

neobsahuje, resp. z neho nie je zjavný deň smrti údajných rodičov žalobkyne.

Súd má za to, že žalobkyňa mala podať na súd návrh až v čase, kedy jej mali byť známe skutočnosti
významné z hľadiska posúdenia jej návrhu, medzi ktoré patrí aj deň smrti poručiteľov.Vzhľadomnavyššieuvedenénebolosprihliadnutímnazásaduhospodárnostikonaniapotrebnévykonať
v konaní ďalšie dôkazy a už len z vyššie uvedeného dôvodu (nedostatku naliehavého právneho záujmu)

súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením.

Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Košice I. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávnerozhodnutievoveci,c)súdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V Košiciach, dňa 11.2.2016