Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/94/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118217884
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:6118217884.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: V., proti žalovanému: P., o
zaplatenie 58,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 17. augusta 2018, č.k. 13C/11/2018-66 v spojitosti s opravným uznesením zo dňa 6. februára
2019, č.k. 13C/11/2018-108, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti o zaplatenie sumy 42,- eur p o t v r
d z u j e (časť výroku II.).

Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej vyhovujúcej napadnutej časti - o zaplatenie úroku
z omeškania a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a v závislej časti o trovách konania
(zostávajúca časť výroku II. a výrok III.) z r u š u j e a v týchto častiach v r a c i a vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. tak, že
konanie o zaplatenie 16,94 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 30.09.2016 do 16.03.2018
zastavil. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 42,- eur s úrokom z
omeškania vo výške 4% ročne zo sumy 58,94 eur od 30.9.2016 do 16.3.2018 a vo výške 9% ročne zo
sumy 42,- eur od 16.3.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 40,- eur,
a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol výrokom III. tak, že žalobca

má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy
58,94 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 30.9.2016 do zaplatenia ako aj zaplatenia
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur s odôvodnením, že dňa XX.X.XXXX
došlo v Q. ku škodovej udalosti spôsobenej poškodenému E.. M. O. N., na vozidle D. U., ev.č. Q.,
ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného. V dôsledku

uvedeného poškodenia bol poškodený nútený užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb,
a to zapožičaním si náhradného vozidla u žalobcu, v zmysle zmluvy o nájme č. XXX zo dňa 4.8.2016. Po
ukončení nájmu žalobca poškodenému vystavil faktúru zo dňa 15.8.2016, ktorá bola splatná 29.8.2016
na celkovú sumu 288,- eur (bez DPH 240,- eur). Oznámením o poistnom plnení z 14.9.2016 žalovaný
oznámil poškodenému šetrenie škodovej udalosti tak, že znížil sadzbu denného nájmu za vozidlo a
priznal náklady len vo výške 181,06 eur. Poškodený uzatvoril so žalobcom dňa 29.11.2017 zmluvu o

postúpení pohľadávky, ktorej predmetom bol nárok na náhradu školy vyplývajúcu z poistnej udalosti
zo dňa XX.X.XXXX, z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla
vo výške 58,94 eur spolu s jej príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Keďže žalovaný šetreniepoistnej udalosti ukončil dňa 14.9.2016 v zmysle § 11 ods. 7 Zákona o povinnom zmluvnom
poistení (PZP) sa dostal od 30.9.2016 do omeškania. Žalobca uviedol, že nárok na náhradu škody si
uplatňuje v zmysle § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 Zákona o PZP a v zmysle § 442 ods. 1, 443

Občianskeho zákonníka a úrok z omeškania v zmysle § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka
v spojení s § 1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka
v spojení s § 2 citovaného nariadenia. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania z titulu súdneho
poplatku a trov právneho zastúpenia. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že
poistná udalosť bola zlikvidovaná v súlade so Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení,

pričom pri výpočte poistného plnenia postupoval v súlade s ustanovením § 442 Občianskeho zákonníka.
Po opätovnom prehodnotení likvidácie poistnej udalosti dospel k záveru, že pristúpi k čiastočnému
doplateniu poistného plnenia vo výške 16,94 eur, ktorá predstavuje krátenie poistného plnenia za
výdavky na prevádzku poškodeného vozidla a pokles všeobecnej hodnoty poškodeného vozidla, tak
ako je to uvedené v oznámení o ukončení likvidácie poistnej udalosti, plus 1,23 eur úrok z omeškania
5% ročne od 30.9.2016 do 16.3.2018, ktorú sumu uhradil na účet žalobcu. Žalovaný teda uhradil

žalobcovi celkovo 198,- eur + 1,23 eur úrok z omeškania, ktorá suma pozostáva z poistného plnenia vo
výške 181,06 eur zaplatené 14.9.2016 pri likvidovaní poistnej udalosti a z vyplatenia časti žalovaného
nároku na základe platobného rozkazu vo výške 16,94 eur + 1,23 eur úrok z omeškania. Rozdiel
medzi žalovanou istinou 58,94 eur a časťou poistného plnenia vo výške 16,94 eur predstavuje 42,- eur.
Žalovaný priznal žalobcovi poistné plnenie za nájom náhradného vozidlo v trvaní 6 dní nájmu pri sume

nájomného 33,- eur bez DPH/ á 1 deň nájmu vozidla, kým žalobca požadoval náhradu za 6 dní pri sume
nájomného 40,- eur bez DPH/ á deň nájmu vozidla. Rozdiel v jednotlivých výškach dennej sadzby je 7,-
eur, ktorú neakceptoval, nakoľko poškodený si zapožičal vozidlo vyššej kategórie, ako bolo jeho vlastné
vozidlo. Sadzba nájomného bola pri výpočte poistného plnenia modifikovaná na uvedených 33,- eur na
deň, čo je hodnota primeraná nájomnému za prenájom motorového vozidla danej triedy v príslušnom

regióne, čo preukazoval cenníkom za prenájom vozidla D. U. X., ktorý bol získaný z internetového zdroja
pri likvidovaní poistnej udalosti. S poukazom na rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. sp. zn. 8C
6/2017 uviedol, že poškodený má nárok na vykompenzovanie vynaložených nákladov na účelný nájom
náhradného vozidla rovnakej kategórie ako poškodené vozidlo, nie kategórie vyššej. V tej súvislosti
poukázal i na uznesenie NS SR sp. zn. 3Mcdo 3/2015 z 28.6.2016 rovnako v zmysle ktorého je potrebné

pri určení výšky skutočnej škody vychádzať zo všeobecnej, na trhu obvyklej ceny za nájom obdobného
motorového vozidla. V súvislosti s uplatneným úrokom z omeškania namietol tiež výšku uplatneného
úroku z omeškania, keďže Zák. č. 381/2001 Z. z. v § 1 ods. 2 odkazuje na Zák. č. 39/2015 Z. z. o
poisťovníctve a na Občiansky zákonník, nie však na ustanovenia Obchodného zákonníka. Preto je na
príslušenstvo pohľadávky potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie ustanovenia

Obchodného zákonníka, a to § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády
č. 87/1995 Z. z., kedy výška v danom prípade môže predstavovať maximálne 5%.
Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že síce zapožičal poškodenému motorové vozidlo
inej kategórie vozidiel, avšak za cenu nižšiu, ktorá je v konečnom dôsledku totožná s bežnou cenou
sadzieb prenajatých vozidiel v kategórii zhodnej s poškodeným vozidlom, nakoľko v tom čase žalobca

nemal k dispozícii vozidlo totožnej kategórie. V danom prípade tak nebola dohodnutá sadzba denného
nájomného podľa cenníka, a to konkrétne za vypožičanie vozidla W., ale sadzba obvyklá za vypožičanie
vozidla rovnakej kategórie, ako je poškodené vozidlo D. U.. Náhrada škody má plniť reparačnú funkciu a
má zaistiť plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy. S poukazom na rozhodovaciu prax iných súdov uviedol,
že neexistuje zákonná ani zmluvná povinnosť stanovená poškodenému, aby hľadal v takomto prípade

najlacnejšiu požičovňu. V tej súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 27Cb
39/2015 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob 110/2017 zo dňa 22.11.2017. Tvrdenia
žalovaného, že sa na daný prípad majú aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka považuje za
účelové. Keďže žalovaný po vydaní platobného rozkazu pristúpil k čiastočnému doplateniu poistného
žalobca vzal žalobu v časti o zapl. 16,94 eur a úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 16,94 eur od

30.9.2016 do 16.3.2018 späť, vo zvyšku na podanej žalobe trval.

3. Za aplikácie ust. § 4 ods. 2 písm. b/, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6, 7 zák. č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
znení neskorších predpisov na zistený skutkový stav, rozhodujúc o zvyšnom uplatnenom nároku ( po

späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie sumy 16,94 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od
30.09.2016 do 16.03.2018, v ktorej časti súd konanie zastavil), dospel súd prvej inštancie k záveru o
dôvodnosti podanej žaloby. Mal za nesporne preukázané, že na základe zmluvy o nájme č. XXX zo
dňa 4.8.2016 v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa XX.X.XXXX poškodený E.. M. O. N. užíval nazáklade uzavretej zmluvy o nájme od žalobcu prenajaté motorové vozidlo W. V. v období od 4.8.2016
do 9.8.2016, t. j. po dobu 6 dní za dohodnuté denné nájomné vo výške 48,- eur s DPH (40,-
eur bez DPH), pričom poškodené pri dopravnej nehode dňa XX.X.XXXX bolo motorové vozidlo D. U. ev.

č. Q.. Sporná medzi danými sporovými stranami bola skutočnosť, či poškodený E.. O. M. a následne,
na základe uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávky z 29.11.2017 žalobca , má
nárok na náhradu škody v zmysle § 4 ods. 2 písm. b Zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení, vzniknutej poškodením vozidla poškodeného E.. M. O. vo výške 40,- eur bez DPH za každý
deň používania náhradného motorového vozidla, alebo len vo výške žalovaným uhradenej sumy (33,-

eur bez DPH za 1 deň užívania náhradného motorového vozidla, keďže vyplatil na základe hlásenia
poistnej udalosti poškodenému spolu 198,- eur a to tak, že 181,06 poukázal 14.9.2016 poškodenému
a 16,94 eur poukázal žalobcovi). Žalovaný pri odškodňovaní vychádzal z cenníka za prenájom vozidla
D. U. X. z internetového zdroja, ktorý sa nachádza na č. l. 33 strana druhá, kde cena za prenájom
uvedeného motorového vozidla v rozsahu 4-10 dní predstavuje 33,- eur/deň. Súd sa
stotožnil predovšetkým s názorom prezentovaným Najvyšším súdom v Českej republike v rozsudku

sp. zn. 25Cdo 712/2011 z 31.1.2013, v ktorom tento zaujal právny názor, že ujma
spočívajúca v tom, že poškodený vynaložil vyššie náklady na nájom osobného motorového vozidla v
porovnaní s nákladmi, ktoré by inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, ktoré nemohol
použiť v dôsledku poškodenia, je skutočnou škodou, ktorú je škodca povinný nahradiť v
rozsahu nevyhnutne a účelne vynaložených nákladov (uvedený názor bol zaujatý už v rozsudku NS

ČR z 30.11.1990 sp. zn. 1Cz 86/90), v nadväznosti na čo poukázal tiež na rozhodnutie z
30.3.2010 sp. zn. 25Cdo 3911/2007 v ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko, že výška náhrady účelne
vynaložených nákladov na vypožičanie, či prenájom motorového vozidla, po dobu opravy vlastného
motorového vozidla zásadne nesmie presahovať obvyklú cenu obdobných áut v danom mieste a čase.
Skutočnú škodu, spočívajúcu v nákladoch na vypožičanie náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady

na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady
boli vynaložené nevyhnutne a účelne na vypožičanie (prenájom) náhradnej veci, zodpovedajúcej veci
poškodenej.Aj uporovnateľnéhonáhradnéhovozidlaplatí,žerozsahnáhrady,jeobmedzenýhľadiskom
účelnosti. Otázka, či náklady na prenájom náhradného vozidla boli nutné a účelné závisí na posúdení
konkrétnych okolností prípadu. Vychádzajúc z uvedeného, súd posúdil žalobcom uplatnený nárok vo

výške 42,- eur za dôvodný. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že cena za prenájom vozidla D. U. X. bola
žalovaným zistená z cenníka, tak zistená cena za požičanie takéhoto motorového vozidla (za cenu 33,-
eur/deň) bola v požičovni N., čo je mesto vzdialené od S. V., t. j. sídla poškodeného subjektu 99,6 km,
pričomnauvedenomcenníkuniejeuvedenýdátumzisťovaniatejtoceny.PoškodenýsubjektE..O.M.N.
si zabezpečil v čase poškodenia jeho motorového vozidla náhradné motorové vozidlo prostredníctvom

prenajímateľa W.. so sídlom v N., čo je obec vzdialená od S. V. 79,3 km za nájomné vo výške 40,-
eur/ deň bez DPH. Žalovaný v konaní hodnoverne nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by cena
za nájom náhradného motorového vozidla porovnateľného s poškodeným motorovým vozidla D. U.
v danom mieste a čase, t.j. v blízkom okolí S. V. bola nižšia, ako cena požadovaná poškodeným a
následne žalobcom, t. j. vo výške 40,- eur za 1 deň prenájmu bez DPH a takúto nižšiu cenu preukazoval

až v meste vzdialenom od S. V. rozsahu 99,6 km, t.j. v N., kde aj náklady na zabezpečenie uvedeného
motorového vozidla v súvislosti s jeho prevzatím a odovzdaním prenajímateľovi v X. N., by boli vyššie
ako pri prenájme vozidla od subjektu V.. so sídlom v N., preto súd dospel k záveru, že pôvodným
poškodením vynaložené náklady za prenájom náhradného motorového vozidla vo výške 40,- eur bez
DPH sú primerané a v danom prípade i obvyklé, keďže žalovaný v konaní ničím nepreukázal, že obvyklá

cena obdobných áut v danom mieste a čase by bola nižšia ako 40,- eur za 1 deň prenájmu bez DPH
a z ktorého dôvodu tiež podanej žalobe v časti o zaplatenie 42,- eur ako opodstatnenej vyhovel. Súd
zároveň priznal žalobcovi i úroky z omeškania vo výške 4% ročne zo sumy 58,94 eur od 30.9.2016 do
16.3.2018 a vo výške 9% ročne zo sumy 42,- eur od 16.3.2018 do zaplatenia stotožniac sa s
názorom žalobcu, že v danom prípade má žalobca nárok na úrok z omeškania ako i náklady spojené s

uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur v zmysle § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s §
1 ods. 1, 2, 3 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2
citovaného nariadenia z dôvodu, že pôvodný poškodený subjekt bol v čase poškodenia jeho motorového
vozidla podnikateľský subjekt.
O náhrade trov rozhodol súd v zmysle podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalobca

vzal podanú žalobu čiastočne späť len z dôvodu čiastočného zaplatenia uplatňovaného nároku vo výške
16,94 eur a úroku z omeškania vo výške 5% ročne od 30.9.2016 do 16.3.2018, ktorý bol zaplatený až po
začatí predmetného súdneho konania, preto, keďže žalobca bol vo zvyšku žalobného návrhu v konaní
v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému.4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči výrokom II. a III. (vyhovujúcej

časti a výroku o trovách konania), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu, a to tak, že žalobu
zamietne a zaviaže žalobcovi nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%. Namietal nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia ako vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dôvod na
odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP) a tiež nesprávne právne závery ako dôvod na
odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Dôvodil, že žalovaný priznal pri likvidácii poistnej

udalosti poistné plnenie za 6 dní nájmu náhradného vozidla pri dennom nájomnom 33,- eur bez DPH za
1 deň nájmu vozidla, čo je 198,- eur bez DPH, pričom sadzbu nájomného dohodnutú zmluvou o nájme
medzi poškodeným a žalobcom na 40,- eur bez DPH za 1 deň nájmu neakceptoval, nakoľko poškodený
si prenajal vozidlo vyššej kategórie (W. V.), ako bolo jeho vlastné poškodené vozidlo (D. U.), pričom
rozdiel v týchto triedach nebol medzi stranami sporný. Primerané nájomné bolo 33,- eur, čo zodpovedá
prenájmu motorového vozidla danej triedy v príslušnom regióne. Jeho postup pri likvidácii poistnej

udalosti bol teda správny. Nesprávne preto bol priznaný nárok žalobcovi na zaplatenie 42,- eur ako
rozdielu medzi priznaným plnením a čiastkou za nájom vozidla zodpovedajúcou zmluve. Tento postup
odporuje záverom rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/3911/2007 zo dňa 30.03.2007, podľa
ktorého výška účelne vynaložených nákladov za prenájom náhradného vozidla po dobu opravy vozidla
nesmie presahovať obvyklú cenu obdobných áut v danom čase a mieste. Súd prvej inštancie rozhodol

bez toho, aby posúdil, či poškodeným prenajaté vozidlo v čase opravy bolo obdobné poškodenému
vozidlu a ani neuviedol v rozhodnutí dôvody, prečo tak urobil. V ďalšom namietal tiež výšku úroku
z omeškania a priznanie práva žalobcovi na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
v sume 40,- eur aplikujúc Obchodný zákonník. Podľa názoru žalovaného výška úrokov z omeškania
sa mala určiť podľa Občianskeho zákonníka, čo súčasne aj znamená, že nevznikol nárok žalobcovi

na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, vychádzajúc z Obchodného zákonníka.
Použitie Obchodného zákonníka nie je možné, keďže to, že prevádzkou osobného motorového vozidla,
ktorého prevádzkovateľ je podnikateľ, bolo pri dopravnej nehode spôsobená škoda na inom motorovom
vozidle,neodôvodňujeaplikáciutohtopredpisu.Prispôsobeníškodyprevádzkoumotorovéhovozidlaide
o osobitné protiprávne konanie v doprave postihované normami záväzkového práva podľa Občianskeho

zákonníka, spôsobenie dopravnej nehody nesúvisí s podnikaním, ale so všeobecným javom dopravnej
prevádzky. Pri dopravnej nehode sú rozhodujúce skutočnosti jej technického priebehu, nie skutočnosti
kto a za akých okolností je prevádzateľom motorového vozidla. Preto aplikácia Obchodného zákonníka
do úvahy neprichádza. Poukázal tiež na skutočnosť, že zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení v ust. § 1 ods. 2 v poznámke odkazuje na Občiansky zákonník, čo vyplýva tiež aj z § 11 ods.

8 daného zákona, podľa ktorého, ak poisťovateľ nesplní povinnosť, podľa zákona je povinný zaplatiť
príslušnému subjektu úroky z omeškania podľa osobitného predpisu, pričom sa odkazuje na § 517 ods. 2
Obč. zákonníka (v súvislosti s čím poukázal na rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 17C/8/2018).
Z uvedeného dôvodu, pokiaľ súd na úrok z omeškania aplikoval Obchodný zákonník, išlo o nesprávne
právne posúdenie.

5. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhoval rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Rozsudok považuje za vecne správny, zákonný, dostatočne
odôvodnený. Zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a stanoviskách. Tvrdenia žalovaného,

že súd prvej inštancie neuviedol dôvody, pre ktoré akceptoval žalobcom uplatnenú sumu za nájom
náhradného vozidla, považuje za neopodstatnené a účelné, keďže z odôvodnenia jednoznačne vplýva,
že súd sa s týmto vysporiadal, keď jasne uviedol, že žalovaným zistená cena za požičanie uvedeného
motorového vozidla za cenu 33,- eur za deň bola v požičovni N., čo je miesto vzdialené od S. V., t.j. od
sídla poškodeného 99,6 km, pričom na predmetnom cenníku nie je uvedený dátum zisťovania tejto ceny.

Poškodený si zabezpečil náhradné vozidlo prostredníctvom prenajímateľa v N., čo je obec vzdialená
od sídla poškodeného 79,3 km za nájomné vo výške 40,- eur za deň bez DPH, pričom súd
konštatuje v rozhodnutí, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by obvyklá cena podobných áut v danom
mieste a čase bola nižšia ako 40,- eur za deň prenájmu bez DPH. Poukázal na rozhodnutie KS Žilina zo
dňa 19.09.2018 sp. zn. 13Cob/75/18, vychádzajúc z ktorého tú stranu, ktorá tvrdí skutočnosti, zaťažuje

dôkazné bremeno tieto preukázať. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil ním uvádzajú cenu za nájom, bol povinný
toto preukázať. Žalobca síce zapožičal motorové vozidlo poškodenému z inej kategórie vozidiel ako
bolo poškodené vozidlo, avšak za cenu nižšiu, ktorá je v konečnom dôsledku totožná s bežnou cenou
sadzieb prenajatých vozidiel v kategórii zhodnej s poškodeným vozidlom, nakoľko žalobca v tom časenemal vozidlo totožnej kategórie. Z toho dôvodu aj nebola dohodnutá sadzba denného nájomného podľa
cenníkazavypožičanievozidlatypuW.V.,alesadzbaobvyklázavypožičanievozidlavrovnakejkategórii
ako bolo poškodené vozidlo D. U.. Trvá na tom, že záväzkový vzťah medzi poškodeným a poisťovňou,

ktorí sú podnikateľmi, zakladá dôvod pre aplikáciu Obchodného zákonníka na úrok z omeškania a to
napriek tomu, že poistné zmluvy upravuje Občiansky zákonník v ust. § 788 a nasl. a tiež zák. č. 381/2001
Z.z., ktorý je špeciálnou úpravou poistenia vo vzťahu k právnej úprave poistných zmlúv OZ. Otázku
omeškania zákon č. 381/2001 Z.z. neupravuje. Námietky žalovaného sú neopodstatnené.

6. Žalovaný vo svojej odvolacej replike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že trvá na všetkých dovtedajších
vyjadreniach, a to jednak týkajúcich sa istiny ako aj úroku z omeškania. Vychádzajúc z obsahu prakticky
replikuje už ním uplatnené námietky v rámci odvolania.
7. Identicky žalobca vo svojej odvolacej duplike prostredníctvom právneho zástupcu zotrváva na
dovtedajších tvrdeniach a tiež v zásade replikuje všetky skutočnosti, ktoré uviedol už v písomnom
vyjadrení k podanému odvolaniu.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri
všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením
dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu

predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - vyhovujúcej časti, ktorou rozhodol
o zaplatení istiny v sume 42,- eur (časť výroku II.) je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1

CSP potvrdiť a v zostávajúcej vyhovujúcej časti výroku II. ktorou rozhodol o priznaní úroku z omeškania
a nákladoch spojených s uplatnením pohľadávky (zostávajúca časť výroku II.) a v závislej časti o trovách
konania (výrok III.), je potrebné podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vratiť vec v tomto rozsahu súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo

potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej - zastavujúcej časti nepreskúmaval,
keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.

10. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či

konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, existenciu ktorej vady nezistil, a odvolateľ ju tiež ani netvrdil.

11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vyhovujúcou časťou rozhodnutia zaviazal žalovaného na
zostávajúcenárokovanéplneniežalobcovi(poobmedzeníjehonárokudôsledku čiastočnéhospäťvzatia

žaloby), pozostávajúce z istiny 42,- eur a príslušného úroku z omeškania spolu s nákladmi spojenými
s uplatnením pohľadávky. Súčasne mu priznal vychádzajúc z jeho plného úspechu v spore nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

12. Žalovaný namietal nesprávne právne závery a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

(dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ resp. d/ a h/ CSP).

13. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

14.Vyššieuvedenéodvolacienámietkyžalobcu,vyhodnotilodvolacísúdakoneopodstatnené,bezopory

v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil vo vzťahu k priznanej istinesprávny právny záver, že ide o škodu, na náhradu ktorej v zostávajúcej výške 42,- eur (po odpočítaní už
poskytnutého plnenia) má žalobca nárok v zmysle § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení , vzniknutej v dôsledku poškodenia vozidla E.. O. M. spočívajúcej v nákladoch

za vypožičanie (prenájom) náhradného motorového vozidla W. V. poškodeným vo výške 40,- eur/deň
bez DPH, pričom žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že nejde o cenu obvyklú v danom čase a mieste
za požičanie obdobného auta, akým bolo poškodené. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k priznanej istine
súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v
ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v tejto jeho

časti (vzťahujúcej sa k priznanej istine), konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto
poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so
správnou citáciou právnych predpisov.

15. Nad rámec toho na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu vzťahujúcim
sa k prisúdenej istine odvolací súd dodáva nasledovné:

16. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí prejednací princíp, ktorým je ovládané
dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a
navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva
hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci
samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z

hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten,
komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú,
potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok
spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo jednak na žalobcovi, akým spôsobom

svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a na strane druhej bolo na
žalovanom akú obranu a na akých skutočnostiach založenú zvolil a tiež bolo vecou jeho racionálneho
posúdenia, či ním tvrdené skutočnosti je spôsobilý aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne
zvolená argumentácia, mu môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti
tvrdenia a dôkaznej povinnosti sa nutne musí prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre neho

ako stranu, ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej
veci, keď žalovaný neprodukoval také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru, že cena za ktorú si
poškodený náhradné vozidlo vypožičal v dôsledku poškodenia jeho vlastného vozidla nezodpovedala
cene obvyklej v danom čase a mieste za vypožičanie obdobného vozidla, aké bolo poškodené , čo
nemohlo mať za následok iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie v tejto jeho časti.

17. Vychádzajúc z dokazovania bolo nesporne preukázané, že na základe zmluvy o nájme č. XXX
zo dňa 4.8.2016 v súvislosti s dopravnou nehodou z XX.X.XXXX poškodený E.. M. O. N. užíval na
základe uzavretej zmluvy o nájme prenajaté motorové vozidlo W. V. od žalobcu v období od 4.8.2016
do 9.8.2016, t. j. po dobu 6 dní za dohodnuté denné nájomné vo výške 48,- eur s DPH (40,- eur bez

DPH), pričom pri dopravnej nehode dňa XX.X.XXXX bolo poškodenému poškodené motorové vozidlo
D. U. ev. č. Q.. Sporným medzi stranami bolo, či denné nájomné za vozidlo zapožičané žalobcom
poškodenému, zodpovedá obvyklému nájomnému v danom čase a mieste za typ vozidla, ktoré bolo
poškodené. Žalovaný tvrdil, že nezodpovedá (je vyššie o rozdiel medzi nárokovaným a ním poskytnutým
plnením) čo odvodzoval od ním predloženého cenníka za prenájom vozidla D. U. X. z internetového

zdroja, vychádzajúc z ktorého cena za prenájom uvedeného motorového vozidla v rozsahu 4-10 dní v
X. N., predstavovala sumu 33,- eur/deň.

18. V konkrétnostiach posudzovanej veci medzi stranami sporné nebolo a nespochybňuje to ani
samotný žalovaný v odvolaní, že náklady vynaložené na požičanie vozidla počas opravy poškodeného

vozidla sú skutočnou škodou s povinnosťou žalovaného túto nahradiť, pričom zo strany žalobcu nie
je spochybňované tvrdenie žalovaného s ktorým sa identifikoval správne tiež súd prvej inštancie, že
rozsah takejto škody je limitovaný nevyhnutnosťou a účelným vynaložením takýchto nákladov za
vypožičanie, či prenájom vozidla, ktoré nesmú presahovať obvyklú cenu obdobných áut v danom
čase a mieste, ktorý názor má pôvod v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp. zn.

25Cdo/712/2011 z 31.01.2013, tiež NS ČR z 30.11.1990 sp. zn. 1Cz/86/90, ako aj zo dňa 30.03.2010
sp. zn. 25Cdo/3911/2007, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia preto dôvodne súd prvej inštancie
poukazuje.19. Ťažisková a v zásade jediná vecná námietka žalobcu v odvolaní vo vzťahu k prisúdenej istine,
má pôvod v tvrdení, že cena nájomného za prenajaté náhradné motorové vozidlo, ktoré si zabezpečil
poškodený E.. O. M. prostredníctvom žalobcu po dobu potrebnej opravy za nájomné vo výške 40,- eur/

deň bez DPH (vzdialenosť od S. V. 79,3 km) nie je cenou obvyklou za prenájom takého vozidla aké
bolo poškodené, (v konkrétnostiach D. U. X.) v danom čase a mieste, čo preukazoval internetovým
cenníkom doloženým do spisu, v ktorom sa uvádza zistená cena nájomného takéhoto motorového
vozidla vo výške 33,- eur/deň v požičovni v N.. Nad rámec toho, ako správne uviedol súd prvej inštancie,
že ide o miesto vzdialené od S. V., t.j. od sídla poškodeného subjektu 99,6 km (ktorá skutočnosť

by nepochybne navýšila náklady spojené s prevzatím a odovzdaním tam zapožičaného náhradného
vozidla),taktentolistinnýdôkaznemázhľadiskadôkaznejváhyvovzťahuktvrdeniamodvolateľažiadnu
výpovednú hodnotu, keďže na predloženom cenníku absentuje časový moment, teda dátum zisťovania
tejto ceny, čím tvrdenie žalovaného, že cena za nájom náhradného motorového vozidla porovnateľného
s poškodeným motorovým vozidlom D. U. bola v danom mieste a čase, t.j. blízkom okolí S. V. nižšia,
ako cena požadovaná poškodeným a následne žalobcom, t.j. vo výške 40,- eur za deň prenájmu bez

DPH, zostala len v rovine ničím nepreukázaných tvrdení. Neunesenie dôkazného bremena žalovaným
vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu na ktorom zakladal svoju obranu v spore (tiež odvolacie dôvody), tak
nemohla mať za následok iné, ako v jeho neprospech vydané rozhodnutie a z hľadiska jej nedôvodnosti,
vecnejsprávnostinapadnutéhorozhodnutiavčasti,ktorounárokužalobcunazaplatenieresp.doplatenie
rozdielu medzi poukázaným plnením žalovaným a skutočnou výškou týchto nákladov, nemožno nič

vytknúť.

20. Vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia nie je možné prijať ani záver o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia a tým dôvodnosti uplatnenia odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods.
1 písm. d/ resp. prípadne b/ CSP.

21. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu
konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998).
Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti
účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o

tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna
veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku", vychádzajúc z
ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie
spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred

súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto
vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie

práva na spravodlivý proces.

22. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené

uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno
vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

23. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k prisúdenej istine,
odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného
odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniamia predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn.
III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku
zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29.
mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny
proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom

konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by súd v odôvodnení
nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú v
konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Stačí
teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko,

oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

24. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vzťahujúceho sa k
prisúdenej istine dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s
predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené.
Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

25. Postupom súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia tak nedošlo k takému
nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné
práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia netrpí ani takými nedostatkami, ktoré by boli spôsobilé k záveru o existencii tzv. inej vady
konania, následkom ktorej by rozhodnutie vo veci bolo nesprávnym (dôvod na odvolanie uvedený v ust.

§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP).

26. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalovaného vzťahujúce sa k prisúdenej
istine, tak neboli spôsobilými k odlišnému, v prospech neho indikujúcemu rozhodnutiu.

27. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie v tejto jeho odvolaním napadnutej časti (výrok II. v časti prisúdenej istiny) je vecne správne,
podľa § 387 ods. 1 CSP toto v uvedenom rozsahu potvrdil. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé k zmene napadnutého
rozhodnutia v tejto dotknutej časti.

28. Ako dôvodné však odvolací súd vyhodnotil námietky žalovaného vzťahujúce sa k prisúdenému
príslušenstvu (úroku z omeškania a nákladov v spojitosti s uplatnením pohľadávky - zostávajúca časť
výroku II.).

29. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k tejto časti prisúdeného nároku
obmedzil na uvedenie výšky a obdobia, za ktoré priznáva úrok spolu s nákladmi spojenými s uplatnením
pohľadávky právne to posúdiac vo svetle Obchodného zákonníka.

30. Z odôvodnenia rozhodnutia k tejto časti nároku sa vzťahujúceho však nemožno zistiť, v akých

úvahách súdu prvej inštancie má pôvod, resp. na akých skutočnostiach založil svoj záver o vzniku
povinnosti na strane žalovaného zaplatiť úroky z omeškania, či o počiatku rozhodnutím zadefinovaného
omeškania, keďže až pozitívny záver v tomto smere, je predpokladom k následnej polemike o výške
úroku vo väzbe na voľbu právnej úpravy, vo svetle ktorej možno tento a tiež súvisiaci nárok na
úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky posudzovať. Dôvodne teda vo vzťahu k tejto

časti rozhodnutia namieta žalovaný (o.i.) tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Absentujú totiž základné
východiská v uvedenej časti odôvodnenia rozhodnutia, umožňujúce vykonanie odvolacieho prieskumu
a to pre nenaplnenie parametrov odôvodnenia rozhodnutia daných ust. § 220 ods. 2 CSP.31. Keďže v ďalšom sa nepochybne bude musieť súd prvej inštancie zaoberať vyššie uvedenou otázkou,
považuje odvolací súd za potrebné upriamiť pozornosť súdu prvej inštancie na teoretické východiská
majúce zásadný význam pre posúdenie dotknutej otázky, majúce pôvod v rozhodnutiach vyššieho a

tiež odvolacieho súdu (príkladmo rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018, tiež
1Cdo/212/2017 zo dňa 26.02.2019, na ktoré nadväzuje tiež súdna prax odvolacieho súdu, príkladmo
rozhodnutie zo dňa 12.06.2019 č.k. 5Co/12/2019-173 v obdobnej veci), v ktorých bol vyslovený názor,
že povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá

mu bola uložená právoplatným rozhodnutím zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Peňažná
sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v ust. § 11 ods. 8 zák. č. 381/2011 Z.z. je viazaná na
nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v ust. § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zák. č. 381/2011 Z.z.,
účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná
a by bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti.

32. Vo svetle vyššie uvedeného teda prichádza zo strany súdu prvej inštancie do úvahy skúmať, či si
žalovanýsvojupovinnosťakopoisťovateľpodľa§11ods.6zák.č.381/2001Z.z.splnil,pretoževprípade
pozitívneho záveru, nie je tu povinnosť nahradiť žalobcovi úroky z omeškania, ktorá by nastúpila v
takomto prípade až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody,
neuhradil v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001

Z.z.. Podmienka formulovaná jednoznačne zákonodarcom v ust. § 11 ods. 8 cit. zákona pre zaplatenie
úroku z omeškania poškodenému podľa osobitného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník vyžaduje
záver o nesplnení si povinnosti poisťovateľa podľa § 11 ods. 6 cit. zák. (v stanovenej
lehote oznámiť poškodenému výsledok šetrenia a prípadného krátenia poistného plnenia, teda písomné
vysvetlenie dôvodov, pre ktoré nebolo toto poskytnuté v plnej výške).

33. Keďže z odôvodnenia nemožno zistiť z hľadiska akých úvah súd prvej inštancie dotknutú
problematiku posudzoval, javí sa však pravdepodobné, že nie vo svetle naznačených teoretických
východísk, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, ako jeho rozhodnutie v tejto časti ako aj v závislej
časti o náhrade trov konania za použitia § 389 ods. 1 písm. b/ zrušiť a vrátiť vec v tomto rozsahu súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

34. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci, bude teda opätovne rozhodnúť o zostávajúcom nároku
žalobcu, ako aj o trovách konania vo svetle naznačených východísk tak, aby jeho rozhodnutie pôsobilo
presvedčivo (§ 234 ods. 2 v spojení s § 220 ods.2 CSP).

35. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).