Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315225394
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315225394.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobkyne: U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.
XXXX/XX, L., právne zastúpená splnomocnencom Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o.,
Farská 4, Nitra, IČO: 46 104 020, proti žalovanému: Y. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, L.,
zastúpenému JUDr. Tiborom Sanákom, advokátom, Nám. SNP 2, Trnava, za účasti intervenienta na
strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36062235,
zastúpeného JUDr. Danušou Tichou, advokátkou, Nám. M. Benku 6, Bratislava, o náhradu škody na
zdraví, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 29. novembra 2017,

č.k. 8C/727/2015-606, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti určenia povinnosti
žalovanému zaplatiť sumu 1.453,89 eur mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu
7.269,45 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a v časti zaplatenia úrokov z omeškania
v sume 359,89 eur rozsudok potvrdzuje.

II. Odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch III., IV., V., a VII. mení tak, že žalobkyňa, žalovaný

a intervenient nemajú nárok na náhradu trov tohto konania.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VI. ruší a vo výroku VIII. potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu1.453,89euraúrokyzomeškaniavsume359,89eurdo3dníodprávoplatnostirozsudku(výrokI.).
Konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania z liečebných nákladov a vecnej škody v sume 256,60
eurzastavil(výrokII.)arozhodolzároveňotrováchkonaniatak,žežalobkyňamávočižalovanémuprávo
na náhradu trov konania v časti o zaplatenie bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len

SSU), náhrady liečebných nákladov a náhrady vecnej škody v celom rozsahu (výrok III.), žalovaný má
voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v časti o zaplatenie náhrady za stratu na zárobku počas
trvania pracovnej neschopnosti, náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
a úrazovej renty v celom rozsahu (výrok IV.), v časti konania o zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia nemá žiadna zo strán právo na náhradu trov konania (výrok V.), S. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. V. XXXX/XX, L., má voči žalobkyni právo na náhradu trov v celom rozsahu (výrok
VI.),intervenientovisúdnároknanáhradutrovkonanianepriznáva(výrokVII.)aštátmávočižalovanému

právo na náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok VIII.). Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo,
že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 12.06.2006 s naposledy upraveným petitom žaloby
domáhala,abysúduložilžalovaným:1/Y.W.,2/S.S.,spoločneanerozdielnezaplatiťjejsumu35.482,44
eur (9.792,92 eur stratu na zárobku po skončení PN, 1.815,75 eur úroky z omeškania od 01.02.2005do 28.02.2010, 2.065,37 eur úroky z omeškania z jednotlivých druhov odškodnenia, 21.808,40 eur ako
15-násobné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a platenia úrazovej renty vo výške 180,90
eur mesačne. Žalobu odôvodnila tým, že 01.12.2003 utrpela pri dopravnej nehode ťažké zranenie

vo forme dilaceračného poranenia v oblasti pravého lakťa, zlomeninu krčka vretennej kosti vpravo a
zlomeninu 1. kosti predkolenia. Dopravnú nehodu zavinil žalovaný 1/, ktorý viedol motorové vozidlo
patriace žalovanému 2/. Súd prvej inštancie rozsudkom, č. k. 6C/42/2006-277 z 25.10.2010 vo veci
prvýkrát rozhodol a uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.883,96 eur, v časti, v ktorej
sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 3.668,92 eur s 8 % úrokom z omeškania zo sumy 21.808,40

eur od 12.06.2006 do zaplatenia konanie zastavil, a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Z odôvodnenia
tohto rozsudku vyplynulo, že súd za postačujúce s prihliadnutím na všetky okolnosti týkajúce sa
uplatneného nároku považoval zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne vo výške 5-
násobkuzákladnéhopočtubodov,t.j.vovýške7.269,47euraztituluomeškaniažalovaného1/splnením
jednotlivých uplatnených nárokov mu uložil povinnosť zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 614,49 eur.
Na odvolanie žalobkyne, žalovaného 1/ a vedľajšieho účastníka odvolací súd rozsudkom, sp.zn. 9Co

42/2011 z 27.03.2012 potvrdil rozsudok ako vecne správny v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti
žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni sumu 7.883,96 eur a v časti, v ktorej bola žaloba žalobkyne zamietnutá.
Odvolací súd sa tu stotožnil s posúdením námietky premlčania súdom prvej inštancie, takisto sa
stotožnil s rozhodnutím súdu vo vzťahu k žalovanému 2/ a to zamietnutiu žaloby pre nedostatok jeho
pasívnej legitimácie v konaní a skonštatoval primeranosť zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia vo výške 5-násobku základného počtu bodov. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu
podal dovolanie žalovaný 1/, na základe ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, sp.zn.
4Cdo/190/2013 zo dňa 28.04.2014 rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 9Co 42/2011 z 27.03.2012
vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta, č.k. 6C 42/2006-277 z 25.10.2010 v
časti o uložení povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť žalobkyni sumu 7.883,96 eur zrušil, vec mu v tomto

rozsahu vrátil na ďalšie konanie. V časti napádajúcej výrok, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o
zamietnutí žaloby dovolanie odmietol. Následne odvolací súd uznesením, č.k. 9Co/303/2014-446 zo
dňa 29.09.2015 rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť
žalobkyni sumu 7.883.96 eur zrušil a v zrušenej časti mu vec vrátil na ďalšie konanie. Z doposiaľ
vykonaného dokazovania súdu 1. inštancie vyplynulo, že žalobkyni bola pri dopravnej nehode dňa

01.12.2003 spôsobená ujma na zdraví, a to zlomenina oboch kostí pravej hornej končatiny riešená
operačne, poranenie vretenného nervu pravej hornej končatiny, trvalé následky úplnej neschopnosti
pravej ruky a prstov, zlomenina predkolenia riešená operačne. Rozsudkom Okresného súdu v Galante,
č.k. 1T 88/04-270 zo dňa 16.03.2005 bol žalovaný 1/ za tento čin odsúdený. Z obsahu trestného spisu
vyplýva, že žalobkyňa si dňa 02.03.2004 uplatnila nárok na náhradu škody voči žalovanému 1/ vo

výške 2.000.000,- Sk. Prevádzateľom motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda
bol žalovaný 2/ S. S.. Lekárskym posudkom zo dňa 26.04.2004 ortopéd MUDr. R. V. vyčíslil odškodnenie
úrazu titulom bolestného na 356,25 bodov a lekárskym posudkom zo dňa 07.03.2005 ortopéd MUDr. R.
V. a MUDr. R. I. vyčíslili odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na 730 bodov. Intervenient
žalobkyni uhradil titulom bolestného sumu 709,52 eur dňa 11.09.2008, sumu vo výške 1.453,89 eur

titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v ten istý deň a sumu 261,37 eur titulom nákladov spojených
s liečením dňa 12.09.2008, sumu 1.244,14 eur titulom vecnej škody dňa 22.12.2008 a dňa 03.06.2009
sumu 5.807,53 eur titulom náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti.
Súdy, čo sa týka prevádzateľa vozidla, teda žalovaného 2/, dospeli k záveru, že jeho zodpovednosť
nie je daná, nakoľko škoda bola spôsobená jeho dopravným prostriedkom, ktorý však bol použitý bez

jeho vedomia a proti jeho vôli. Zamietnutie žaloby voči nemu zostalo právoplatné. V ďalšom konaní tak
žalovaným je len Y. W.. Predmetom konania po zrušujúcich rozhodnutiach dovolacieho a odvolacieho
súdu zostal nárok žalobkyne voči žalovanému (pôvodne označený ako žalovaný 1/) na zaplatenie sumy
7.883,96 eur, ktorá suma pozostáva z nároku na mimoriadne zvýšenie SSU v sume 7.269,47 eur,
z úrokov z omeškania v sume 614,49 eur ( úroky z omeškania za bolestné 118,03 eur, za sťaženie

spoločenského uplatnenia 241,86 eur, z nároku na náhradu nákladov spojených s liečením 43,54 eur
a pri nároku na náhradu vecnej škody v sume 211,06 eur). Žalovaný uviedol, že žalobkyňa vôbec
nemá nárok na zaplatenie úroku z omeškania zo základnej sumy, nakoľko všetky nároky žalobkyne
sú premlčané v dôsledku námietky premlčania vznesenej žalovaným na pojednávaní dňa 08.09.2008.
Pokiaľ je čiastkový nárok premlčaný, nemôže z tohto nároku vzniknúť po vznesení námietky premlčania,

pri jeho oneskorenom dobrovoľnom plnení zo strany zo strany intervenienta, nárok pre žalobkyňu na
úrok z omeškania. Ďalej žalovaný tvrdil, že žalobkyňa nepreukázala žiadne dôvody na mimoriadne
zvýšenie odškodnenia za SSU, taktiež aj nároky žalobkyne na bolestné a SSU sú premlčané, nakoľko
pri bolestnom nebol tento nárok v trestnom konaní uplatnený kvalifikovaným spôsobom a pri nárokuza SSU mal zato, že žalobkyňa si mala možnosť nechať vypracovať znalecký posudok vzhľadom na
ustálený zdravotný stav už ku dňu 11.06.2004. Žalobkyňa so súhlasom žalovaného zobrala žalobu v
časti o zaplatenie sumy 254,60 eur, t.j. úrokov z omeškania z liečebných nákladov a vecnej škody

späť. Súd v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP konanie zastavil. Predmetom konania tak zostal
nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania z bolestného vo výške 118,03 eur za 759 dní
omeškania (od 15.08.2006 t.j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému do 11.09.2008),
úrokov z omeškania zo sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 241,86 eur totožne za 759 dní
omeškania a nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 7.269,47 eur

ako 5-násobok základného ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré je 730 bodov. Súd
prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 420, § 444, § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1,2, § 112,
§ 121 ods. 3, § 517 ods. 2, § 563 OZ, § 4, § 5 ods. 2, § 6 ods. 1,2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., podľa
bodu 2 ods. 12 prílohy vyhlášky č. 32/65 Zb., podľa bodu 3 ods. 14 prílohy vyhlášky, podľa § 7 ods.
1, 2, 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., podľa § 15, § 24 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd sa v prvom rade

zaoberal vznesenou námietkou premlčania všetkých nárokov zo strany žalovaného, keď mal za to, že
vedomosť žalobkyne o vzniku všetkých čiastkových nárokov bola u nej daná už v období od 01.12.2003
do 11.06.2004, teda najneskôr v lehote dvoch rokov pred podaním žaloby na súd, čo bolo 12.06.2006.
Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, pri ktorých plynie vlastná
premlčacia doba. Začiatok plynutia je stanovený okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a

zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom objektívna premlčacia lehota sa
v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. V prípade nároku na odškodnenie bolesti
a SSU poškodeného, sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať bodové
ohodnotenie bolesti a SSU, od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Výška bodového
ohodnotenia bolestného a SSU vyplýva z lekárskeho posudku. Premlčanie súd vyhodnocoval len v časti

uplatneného odškodnenia bolestného a SSU, nakoľko ostatné nároky už nie sú predmetom konania
ani čo do príslušenstva z nich plynúceho. Žalovaný bol názoru, že žalobkyňou uplatnený nárok na
bolestné v trestnom konaní dňa 02.03.2004 prostredníctvom jej manžela nebol uplatnený kvalifikovaným
spôsobom. Súd k tomuto uvádza, že lekársky posudok o bolestnom bol vypracovaný dňa 26.04.2004,
teda nebyť uplatnenia nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, odo dňa 27.04.2004 by začala

žalobkyni plynúť premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku na súde. Z obsahu trestného spisu vyplýva,
že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody v trestnom konaní dňa 02.03.2004. Týmto dňom by
prestala plynúť premlčacia doba, t.j. došlo by k zastaveniu/spočívaniu premlčacej doby. Do plynutia
subjektívnej premlčacej doby by sa teda nepočítal čas adhézneho konania, t. j. čas od 02.03.2004 (od
uplatnenia náhrady škody žalobkyňou v trestnom konaní) do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v

trestnom konaní v časti výroku o škode 18.04.2005, kedy spočívala premlčacia doba. Keďže nárok na
náhradu škody si žalovaná uplatnila v adhéznom konaní ešte predtým, ako bol vyhotovený lekársky
posudok o bolestnom, dvojročná premlčacia doba začala plynúť žalobkyni až odo dňa nasledujúceho
po právoplatnosti trestného rozsudku, t.j. 19.04.2005 a ak žalobu podala na súd dňa 12.06.2006, právo
na náhradu bolestného premlčané nie je. Nárok poškodenej v adhéznom konaní bol uplatnený včas, t.j.

do skončenia vyšetrovania, je z neho zrejmé z akých dôvodov (bolestné) a v akej výške (2.000.000,-
Sk) bol uplatnený a tiež obsahuje požiadavku, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému
povinnosť nahradiť túto škodu. Tu súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR z
24.05.2006, sp.zn. 25 Cdo 2478/2004. Vo vzťahu k námietke premlčania práva na náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa nemohla ku dňu 11.06.2004

poznať celkové dôsledky úrazu, ktorý utrpela dňa 01.12.2003 a zdravotný stav žalobkyne po dopravnej
nehode bol ustálený až dňa 07.03.2005. Žaloba bola na súd podaná dňa 12.06.2006, teda právo
žalobkyne na náhradu za SSU premlčané nie je. Keďže súd vyhodnotil, že právo žalobkyne na náhradu
bolestného a ani právo na náhradu za SSU nie sú premlčané, zaoberal sa v ďalšom ich príslušenstvom,
t.j. úrokmi z omeškania. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že žalovaný sa nedostal do

omeškania, keďže oneskorené vyplatenie nárokov si zavinila samotná žalobkyňa, ktorá sa až na základe
ich podnetu obrátila na Slovenskú kanceláriu poisťovateľov, a to z dôvodu, že povinnosť zaplatiť nároky
poškodenéhovsúvislostispoškodenímzdravia,mážalovaný.Vprípadespôsobeniaškodynepoisteným
motorovým vozidlom vzniká poškodenému právo na náhradu škody proti poistnému garančnému fondu,
teda v takomto prípade poškodený môže požadovať náhradu škody od poistného garančného fondu,

ktorý spravuje Slovenská kancelária poisťovateľov, v rovnakom rozsahu ako od poisťovateľa. Toto právo
môže poškodený uplatniť za rovnakých podmienok, ako keby uplatnil priamy nárok proti poisťovateľovi.
V zásade podľa § 823 OZ nemá poškodený priamy nárok na plnenie voči poisťovni. Avšak § 15
zákona o PZP ustanovuje, že poškodený má bezvýnimočný priamy nárok na náhradu škody protizodpovednostnému poisťovateľovi. Priamy nárok poškodeného znamená, že ak mu bola spôsobená
škoda prevádzkou motorového vozidla, môže si vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi
(poistenému) alebo proti poisťovateľovi, alebo voči obom naraz. Z obsahu spisu vyplýva, že samotný

žalovaný uviedol sprvu žalobkyni nesprávne informácie, že vozidlo bolo povinne zmluvne poistené v
poisťovni Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.. V prípade, že si poškodený nárok na náhradu škody uplatní
na súde len proti poistenému, poistený je povinný bez zbytočného odkladu o tejto skutočnosti informovať
poisťovateľa. V konečnom dôsledku, povinnosť zaplatiť škodu má subjekt, ktorý za ňu zodpovedá
t.j. žalovaný a všetky plnenia poskytnuté žalobkyni Slovenskou kanceláriou poisťovateľov, bude táto

regresnevymáhaťodškodcu.Samotnázodpovednosťžalovanéhozaomeškaniemáobjektívnupovahu.
Omeškanie dlžníka nastane, aj v prípadoch nevedomej nedbanlivosti, a tejto zodpovednosti sa nemôže
zbaviť poukazom na to, že omeškanie nezavinil. Aj v prípade, keď súd zaviaže žalovaného na náhradu
škody, treba podľa ustanovenia § 563 OZ vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť
prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal. Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za
kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Dňom splatnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe nebude

deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému, čo je v
danej veci dňa 15.08.2006. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania trvá až do zániku pohľadávky
splnením. Súd tu poukázal na rozhodnutie NS ČR z 31.03.2003, sp.zn. 25 Cdo 649/2001, podľa ktorého,
okolnosť, že za účastníka dopravnej nehody zodpovedného za škodu je povinná plniť jeho poisťovňa zo
zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nevylučuje

povinnosť škodcu platiť úroky z omeškania. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v časti uplatneného a
predchádzajúcim prvoinštančným rozsudkom priznaného nároku žalobkyne na úroky z omeškania z
bolestného a z náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, je tento dôvodný. Súd preto zaviazal
žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z bolestného v sume 118,03 eur a úrokov z omeškania zo
sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 241,86 eur, čo je spolu suma 359,89 eur. Vo vzťahu k nároku

na mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 7.269,47 eur ako
päťnásobok základného ohodnotenia SSU súd prvej inštancie dospel k záveru, že lekárskym posudkom
zo 07.03.2005 lekár priznal za SSU 730 bodov. V zmysle tohto lekárskeho posudku teda mala žalobkyňa
nárok na zaplatenie sumy 43.800,- Sk pri výške bodu 60,- Sk, čo je po prepočte 1.453,89 eur. Žalobkyňa
skončila Strednú priemyselnú školu odevnú v Trenčíne, pred úrazom dlhšiu dobu nepracovala. V čase

vzniku škody na zdraví mala 41 rokov, zamestnala sa 24.11.2003 ako pomocná pracovná sila u U. L. na
dobu určitú do 30.06.2004, pričom nepracovala v odbore, ktorý vyštudovala. V súvislosti s dopravnou
nehodou bola žalobkyňa uznaná invalidnou dôchodkyňou s mierou poklesu vykonávať zárobkovú
činnosť o 50 %. Podstúpila viacero operácií ohľadne jej neplodnosti, avšak bezúspešne, preto si v
roku 1994 adoptovali s manželom dcéru narodenú XX.XX.XXXX, s ktorou bola žalobkyňa na materskej

dovolenke a osobnú starostlivosť jej poskytovala až do prvých rokov povinnej školskej dochádzky,
popritompracovalalenbrigádnicky.Poškodeniezdravianásledkomúrazuužalobkynejenadominantnej
pravej ruke, nevie s ňou robiť prakticky nič. Zo zamestnania dosahuje príjem 250 eur mesačne, okrem
toho poberá invalidný dôchodok 90,90 eur mesačne. Žalobkyňa tvrdila, že trpí neustálymi bolesťami,
má z toho aj psychické traumy. Tieto tvrdenia žalovaný ani nerozporoval, preto ich súd považoval za

nesporné. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že má obmedzenia v bežnom živote, aj pri vykonávaní hygieny,
prípravestravyasamotnomstravovaní.Úplnestratilamožnosťšoférovať,bicyklovaťsa,máobmedzenie
pri tancovaní, pri návšteve kultúrnych a iných športových podujatí vzhľadom na pretrvávajúce bolesti.
Ďalšie obmedzenia má aj v rodinnom živote, má obmedzenú možnosť postarať sa o svoje maloleté
dieťa. Toto obmedzenie negatívne vplývalo aj na jej manželský život, kedy sa znížil príjem, obmedzili sa

voľnočasové aktivity rodiny, zvýšila sa nutnosť starostlivosti manžela o domácnosť. Po strate manžela
má obmedzené možnosti nájsť nového životného partnera. Porovnaním aktivít žalobkyne pred vznikom
škody a po ňom, súd teda nezistil žiadne mimoriadne predpoklady, ktoré by mala žalobkyňa pre
uplatnenie v živote a spoločnosti a ktoré by boli v dôsledku utrpenej škody na zdraví obmedzené, resp.
stratené. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. síce pripúšťa, aby súd odškodnenie primerane

zvýšil, a to i nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia, ale len v celkom výnimočných prípadoch
hodných mimoriadneho zreteľa. Priznanie takéhoto odškodnenia samotného teda prichádza do úvahy
len v prípadoch, kedy sú objektívne obmedzené alebo stratené možnosti poškodeného uplatniť sa v
živote a v spoločnosti. Ďalšie primerané zvýšenie podľa ustanovenia § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965
Zb. preto predpokladá už existenciu skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného

nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Postup podľa ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965
Zb. prichádza do úvahy skutočne len výnimočne a v prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy
športové, kultúrne či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo celkom mimoriadne a na vysokej
úrovni. Súd má za to, že škodovou udalosťou neboli zúžené možnosti uplatnenia sa žalobkyne vživote a spoločnosti v mimoriadnom rozsahu s ohľadom na jej aktivity a predpoklady pred vznikom
úrazu, teda podmienky na mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky tu
dané neboli. Na druhej strane však mal súd za to, že takmer úplná bezvládnosť dominantnej pravej

ruky je závažným obmedzením v živote každého človeka, a zistený rozsah obmedzení žalobkyne v
živote nezohľadňuje dostatočne základná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá jej bola
priznaná v sume 1.453,89 eur, a to aj s poukazom na následné lekárske správy, z ktorých vyplýva,
že sa nepochybne jedná o neodstrániteľný následok a stav žalobkyne má dokonca zhoršujúcu sa
tendenciu, čo dokumentuje aj posledný posudok o invalidite, kedy je žalobkyňa v súčasnosti invalidná

s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 75 %. Súd mal za to, že je namieste
primerané zvýšenie základnej náhrady za SSU podľa ustanovenia § 6 ods. 2 vyhlášky na dvojnásobok,
t.j. na sumu 2.097,78 eur. Keďže základné bodové ohodnotenie v sume 1.453,89 eur už bolo žalobkyni
intervenientom uhradené, súd zaviazal žalovaného na zaplatenie zvýšenia, t.j. sumy 1.453,89 eur. Táto
náhrada vystihuje nepriaznivé dôsledky pre životné úkony žalobkyne ako poškodenej pre uspokojovanie
i plnenie jej životných a spoločenských potrieb a úloh, ktoré jej vznikli v dôsledku úrazu. O nároku na

náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 CSP
a vychádzal z toho, že jednotlivé zložky práva na náhradu škody na zdraví sú samostatné čiastkové
nároky, pričom s ich samostatnosťou je treba počítať aj pri rozhodovaní o trovách konania. Pokiaľ ide
o nároky žalobkyne na náhradu škody bolestného SSU, náhrady liečebných nákladov, náhrady vecnej
škody, v týchto častiach bola žaloba vzatá späť z dôvodu úhrady dlžnej sumy intervenientom po začatí

konania. Zo spisu je zrejmé, že žalobkyňa zobrala žalobu späť ako reakciu na správanie žalovaného
a teda trovy žalobkyne v týchto častiach znáša žalovaný. Kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal
ohľadom tejto časti žaloby neúspech a úspech sa tak z hľadiska posudzovania náhrady trov konania
pričíta opačnej strane sporu. Skutočnosti namietané žalovaným v priebehu konania, že intervenient
plnil aj premlčané a nepreukázané nároky, môže uplatniť v spore, v ktorom bude intervenient takto

poskytnuté plnenia od žalovaného regresne vymáhať, ale v tomto konaní nemajú relevanciu. V časti
konania o nárokoch žalobkyne na náhradu na stratu na zárobku počas trvania pracovnej neschopnosti
a po skončení pracovnej neschopnosti a na úrazovú rentu žalobkyňa nemala úspech, keďže žaloba
bola v týchto častiach právoplatne zamietnutá. Pokiaľ ide o náhradu trov konania intervenienta, od
úspechu strany sa odvodzuje aj právo na náhradu trov konania intervenienta. Súd však v danom prípade

z obsahu spisu zistil, že intervenient si v priebehu konania žiadne trovy neuplatnil a ani mu nevznikli,
preto mu náhradu trov konania nepriznal. V časti, v ktorej žiadala žalobkyňa mimoriadne zvýšenie SSU
jej bolo zrušeným rozsudkom priznané 5-násobné zvýšenie SSU, t.j. suma 7.269,47 eur a táto zostala
predmetom konania. Súdom jej bolo priznané len dvojnásobné zvýšenie, z týchto dôvodov mal súd za
to, že v tejto časti konania nemala žiadna zo strán úspech a preto žiadnej zo strán náhradu trov konania

nepriznal. Keďže v konaní pôvodne vystupoval na strane žalovaného ako žalovaný 2/ S. S., voči ktorému
bola žaloba zamietnutá, pričom o jeho trovách nebolo doposiaľ rozhodnuté, súd rozhodol aj o týchto
trovách tak, že mal vo veci plný úspech, teda mu patrí právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Pokiaľ sa týka trov konania, tak znalkyňa si za podanie odborného vyjadrenia uplatnila sumu vo výške
238,92 eur, súd jej priznal znalečné vo výške 225,64 eur. Štátu v konaní vznikol nárok na náhradu trov,

ktoré v konaní platil, keďže súd mal za to, že právo žalobkyne na náhradu za SSU premlčané nebolo,
práve za účelom rozhodnutia o tejto námietke premlčania bolo podané odborné vyjadrenie, súd zaviazal
žalovaného na náhradu týchto trov štátu. Súd sa tu zaoberal aj možnosťou aplikácie ust. § 257 CSP, teda
či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V prejednávanej veci súd nezhliadol také dôvody hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým by bolo potrebné výnimočne prihliadnuť. Súd považuje za potrebné uviesť,

že žalobkyňa v priebehu konania viackrát a neprehľadne menila žalobný petit, pri plnení jej nárokov zo
strany intervenienta neposkytla potrebnú súčinnosť a pokiaľ ide o mimoriadne zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia, nebola žaloba podaná dôvodne. Po zohľadnení všetkých týchto
okolností, súd nezistil žiadny dôvod pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v tých častiach,
v ktorých úspech mal. Súd je zároveň názoru, že rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa

§ 257 CSP by mohlo v značnej miere zasiahnuť do majetkových pomerov žalovaného, ktorý by si musel
trovy svojho konania znášať sám aj napriek úspechu v spore, čím by mohlo dôjsť porušeniu základného
práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podali odvolania obe strany

sporu. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že namieta výrok I., III., V. a VIII. K otázke premlčania
sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že u žalovanej išlo o zranenia, ktoré z hľadiska povahy
mali byť ustálené v krátkej dobe po ich vzniku, teda krátko po 01.12.2003, určite najneskôr do
11.06.2004. Pravdou zostáva, že súd požiadal znalkyňu MUDr. Stanovičovú, PhD., o odborné vyjadreniena zodpovedanie otázky kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne po dopravnej nehode
a či mohla poznať, aké sú celkové dôsledky úrazu už ku dňu 11.06.2004. Znalkyňa všetky odpovede
na uvedené otázky vyriešila v prospech žalobkyne. Problémom odborného vyjadrenia bolo to, že bolo

podané v zmysle zákona č. 437/2004 Z.z., teda zákona, podľa ktorého nie je možné posudzovať úraz a
dôsledky úrazu, ktorý sa stal 01.12.2003, ešte za účinnosti vyhlášky č. 32/1965 Zb., preto je predmetné
odborné vyjadrenie znalkyne nepoužiteľné. Na priznanie zvýšenia SSU podľa § 6 ods. 2 vyhlášky, nemá
žiadny vplyv skutočnosť, že žalobkyňa v trestnom konaní dňa 02.03.2004 uplatnila prostredníctvom
svojho manžela nárok na bolestné vo výške 2.000.000,- Sk, nakoľko predmetný úkon sa týkal len

bolestného, takže tento nárok nebol uplatnený kvalifikovaným spôsobom. Nie je z neho zrejmé, či sa
jednalo o základné bolestné alebo sa jednalo o mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť. Nárok na
náhradu škody v časti bolestného vo výške 2.000.000,- Sk nebol uplatnený kvalifikovaným spôsobom,
čo si uvedomil aj súd prvej inštancie v konaní sp.zn. 1T 88/2004, ktorý napriek tomu, že mal k dispozícii
lekársky posudok ohľadne bolestného zo dňa 26.04.2004, nevyhovel žalobkyni na úhradu bolestného
ani len v základnej časti bolestného zodpovedajúcej počtu bodov 356,25 bodu a v rozsudku zo dňa

06.03.2005 túto odkázal s nárokom na konanie vo veciach občianskoprávnych, pričom skonštatoval, že
nemal spoľahlivý podklad pre rozhodnutie v tomto smere. Na základe uvedeného treba mať za to, že ani
v časti v rozsahu základného bolestného žalobkyňa neuplatnila nárok včas a riadne v rámci trestného
konania a prvýkrát uplatňuje tento nárok v podanej žalobe na OS Galanta dňa 12.06.2006. K zvýšeniu
sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky žalovaný uvádza, že z uvádzaných

poškodení zdravia žalobkyne a spôsobu obodovania je zrejmé, že plnou hodnotou 450 bodov bola
obodovaná len obrna vretenného nervu pravej hornej končatiny. Všetky ďalšie zranenia sú obodované
len v rozsahu polovičného obodovania. To znamená, že zranenie žalobkyne v konečnom dôsledku
nebolo až také vážne, ako to žalobkyňa podávala a ako sa s tým súd nakoniec stotožnil. Ustanovenie § 6
ods. 2 vyhlášky nie je možné aplikovať na konkrétny prípad, nakoľko nie sú naplnené predpoklady druhej

vety citovaného zákonného ustanovenia. Súd preto pochybil, pokiaľ základné obodovanie SSU zvýšil
až na dvojnásobok. K otázke priznaných úrokov z omeškania v sume 359,89 eur žalovaný uviedol, že
nebol vlastníkom motorového vozidla, preto mu nevznikla povinnosť poistiť predmetné motorové vozidlo
a ani nevedel, či prevádzateľ motorového vozidla predmetné vozidlo mal poistené, resp. nemal poistené.
Z kuloárnych informácií sa dozvedel, že vozidlo malo byť poistené u poisťovne Allianz - Slovenská

poisťovňa, a.s., a pripúšťa, že takúto informáciu mohol tlmočiť žalobkyni v snahe jej pomôcť. V každom
prípade bolo povinnosťou žalobkyne zistiť poisťovňu, u ktorej bolo predmetné vozidlo zn. VAZ 2101,
evidenčné číslo GA 91-45 poistené. V prípade, že v primeranej lehote žalobkyňa nemohla zistiť, u ktorej
poisťovne bolo vozidlo poistené, tak mohla uplatniť náhradu škody voči garančnému fondu. Bol to on,
resp. jeho právny zástupca, ktorý upozornil žalobkyňu a jej právnu zástupkyňu na možnosť uplatnenia

nárokov od poistného garančného fondu a v konaní navrhol vo vyjadrení zo dňa 07.04.2010, aby súd
pripustil, aby do konania pristúpil ďalší účastník - Slovenská kancelária poisťovateľov Bratislava, na
strane žalovaných. Prečo sa žalobkyňa zastúpená advokátkou, neobrátila už skôr na SKP, zostáva
preňho záhadou. Len v rovine špekulácií prichádzajú do úvahy dve alternatívy a) neznalosť problematiky
náhrady škody a možnosti uplatnenia škody priamo voči poisťovateľovi a b) žalobkyňa a jej advokátka

úmyselne nekonali v snahe predlžovať dobu spracovania jej nárokov a tak ťažiť potom z úrokov z
omeškania proti nemu. Keby súd dôsledne pristupoval k tomuto problému, tak by určite dospel k
záveru, že on oneskorené vyplatenie nárokov nezavinil, zavinila si ich samotná žalobkyňa, zrejme svojou
neznalosťou problematiky. Pokiaľ sa týka rozhodnutia o náhrade trov konania, tak vo výroku III. má
za to, že súd nerozhodol správne, s prihliadnutím na to, že základné nároky žalobkyne sú premlčané,

resp. súd o nich v napadnutom rozsudku nerozhodol, považuje rozhodnutie za nesprávne, lebo je v
rozpore s § 255 ods. 1 CSP. Žiada preto, aby žalobkyňa bola v tejto časti zaviazaná k náhrade trov
konania v jeho prospech. Vo výroku V. rozsudku, kde súd rozhodoval o náhrade trov konania ohľadne
nároku za mimoriadne zvýšenie SSU, tak predmetom konania zostala suma 7.269,47 eur, súd priznal,
že nezistil dôvody hodné mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods.

3 vyhlášky, nárok na zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 6 ods. 2
vyhlášky a mimoriadneho zvýšenia SSU podľa § 7 ods. 3 sú dva úplne odlišné nároky. Súd vykonal
svojimrozhodnutímneprípustnúzámenunárokovtak,žezobralčasťuplatnenéhonárokunamimoriadne
zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia a transformoval ho v rozsahu 1.453,89 eur na
nárok podľa § 6 ods. 2 vyhlášky, ktorý žalobkyňa v konaní neuplatňovala. Súd mal v časti rozhodovania

o nároku žalobkyne na mimoriadne zvýšenie SSU zaviazať žalobkyňu k trovám konania, pretože v
tejto časti nároku bola žalobkyňa plne neúspešná. Pokiaľ sa týka výroku VIII., tak súd rozhodol tu o
trovách štátu. Súd uviedol, že znalkyni priznal znalečné, avšak toto odborné vyjadrenie je nepoužiteľné
v predmetnom konaní, pretože znalkyňa oprela svoje vyjadrenie o zákon č. 437/2004 Z.z., pričom malavychádzať z vyhlášky č. 32/65 Zb., takže rozhodnutie o trovách štátu je nesprávne, keď súd ho zaviazal
na náhradu trov konania štátu v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že návrh na zvýšenie náhrady SSU a na mimoriadne zvýšenie

náhrady SSU zamietne, vo výroku III. rozhodne tak, že žalobkyňa nemá voči žalovanému právo na
náhradu trov konania v časti o zaplatenie bolestného SSU, náhrady liečebných nákladov a náhrady
vecnej škody a vo výroku V. rozhodne tak, že žalovaný má voči žalobkyni právo na náhradu trov konania
v časti konania o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za SSU a v bode VIII. rozhodne tak, že štát nemá
voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že napáda výrok I., IV., V., VI. Pokiaľ sa týka mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia SSU, tak v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v dôsledku dopravnej nehody
zavinenej žalovaným utrpela vážne zranenia, najmä faktická strata používania dominantnej pravej ruky,
následkom ktorých došlo k výrazným a závažným zmenám v spôsobe života žalobkyne hodným
osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú mimoriadne zvýšenie odškodnenia SSU minimálne vo výške o

5-násobok základného počtu bodov, ktoré 5-násobné zvýšenie jej už bolo raz súdom priznané, avšak
rozhodnutie bolo súdmi vyššieho stupňa zrušené. Dovolací súd však rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým bolo priznané 5-násobné zvýšenie, zrušil z procesných dôvodov. Súd prvej inštancie sa až v roku
2016a2017 zameralnajmänadokazovaniepodporenéajňouvyžiadanýmodbornýmvyjadrením,avšak
iba vo vzťahu k námietke premlčania uplatnených nárokov vznesenej žalovaným. Napriek tomu, že

žalobkyňa navrhovala posúdenie jej zdravotného stavu pre účely rozhodnutia o mimoriadnom zvýšení
SSU v sume 7.269,47 eur, čo bolo hlavným predmetom konania a v tejto súvislosti aj podania odborného
písomného alebo ústneho vyjadrenia, prípadne nariadenia znaleckého dokazovania, súd tak neurobil,
anibližšienezisťovalpredpokladyžalobkynepofaktickejanenávratnejstratedominantnejpravejrukyas
tým spojenými traumami pre jej uplatnenie v živote a spoločnosti. Súd si osvojil iba námietky žalovaného

a formálne rozhodol podľa § 6 ods. 2 vyhlášky a mimoriadne zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
nepriznal. Obmedzenia uplatnenia žalobkyne v spoločnosti sú značného rozsahu a majú preukázateľne
nepriaznivé dôsledky na uspokojovanie jej životných a spoločenských potrieb. Skutočnosť, že žalobkyňa
nebola vrcholovou športovkyňou, umelkyňou alebo političkou, nevylučuje v takomto prípade priznať
mimoriadne zvýšenie SSU podľa § 7 ods. 3 vyhlášky. Došlo u nej reálne po úraze k podstatnej zmene

života. Úraz sa jej stal na začiatku najproduktívnejšieho veku ženy 41 rokov, kedy si konečne po
materskej a rodičovskej dovolenke s vytúženým adoptovaným dieťaťom mohla začať budovať aj svoju
pracovnú kariéru a venovať sa aj mimopracovným aktivitám v spoločnosti, rodine a priateľom. Nie je
u nej vyhliadka na zlepšenie jej zdravotného stavu, nie je vyhliadka ani na aspoň čiastočnú elimináciu
obmedzení v jej živote a progresivitu pri uplatnení v živote a v spoločnosti. Naopak, jej stav sa môže

iba zhoršovať, nemôže byť ani zmiernený. Obtiaže, nielen fyzické ale aj psychické traumy, sú prítomné
v každodennom živote žalobkyne (pri obliekaní, osobnej, intímnej hygiene, starostlivosti o domácnosť,
varení, pečení, praní, nakupovaní, upratovaní ), v starostlivosti o dieťa, v možnosti voľby zamestnania,
povolania, v možnosti nájsť si vhodného partnera, keďže je vdova a nie sú len občasného alebo
prechodnéhorázu.Poukázalatiežnato,žesodstupomaniniejedencelýrokponehodebolprijatýzákon

č. 437/2004 Z.z., ktorý pri určovaní výšky sťaženia spoločenského uplatnenia stanovil za jeden bod
sumu 287,30 Sk namiesto sumy 60,- Sk, podľa ktorej bola odškodňovaná, pričom aj podľa tohto zákona
môže súd odškodnenie SSU zvýšiť a to najmä v prípade ak prichádza do úvahy priznanie invalidity.
Z uvedených dôvodov sa preto nemôže javiť ako dostatočné zvýšenie o 1-násobok základného počtu
bodov. Navrhla preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a priznať jej 5-násobok bodového

ohodnotenia. Pokiaľ sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, tak vo výroku IV.
má za to, že súd sa pri posudzovaní náhrady trov konania vôbec nezaoberal námietkami žalobkyne
v tom smere, že žalovaný 1/ a 2/ svojím konaním zapríčinili vznik sporu, keď najprv pred začatím
konania odmietali oznámiť žalobkyni poisťovňu, v ktorej mal majiteľ pôvodne žalovaný 2/ motorové
vozidlo povinne zmluvne poistené, žalobkyňa tak bola nútená podať žalobu priamo voči žalovanému 1/

ako subjektu, ktorý zavinil nehodu a spôsobil úraz žalobkyni a priamo voči žalovanému 2/ ako majiteľovi
vozidla,neskôržalovaný1/možnoajúmyselnezavádzajúcouviedol,ževozidlobolopoistenévpoisťovni
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., čo nebola pravda. Je potrebné zdôrazniť, že náhrada za stratu
na zárobku po skončení PN a úrazová renta sú pojmovo inštitúty totožné, prisúdenie trov konania
žalovanému v celom rozsahu je v rozpore s ust. § 256 ods. 2 CSP. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu

je dôvodné pri posudzovaní náhrady trov konania žalovaného postupovať aj podľa § 257 CSP. Pokiaľ sa
týka náhrady trov konania ohľadne nároku mimoriadneho zvýšenia SSU, tak mimoriadne zvýšenie je iba
v právomoci súdu. Pokiaľ súd prizná zvýšenie, nie je dôvod, aby v tejto súvislosti nepriznal žalobkyni aj
trovy konania. Vo výroku VI. súd rozhodol o náhrade trov konania žalovaného 2/, v danom prípade ide ores iudicata, o trovách konania S. S. už bolo rozhodnuté uznesením OS Galanta, č.k. 8C/727/2015-460
zo dňa 13.01.2016 tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznáva.

4. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa plne stotožňujú s dôvodmi odvolania
tak, ako ich uviedol žalovaný vo svojom odvolaní.

5. Žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu žalobkyne, pokiaľ žalobkyňa namieta, že súd jej mal priznať
mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU podľa § 7 ods. 3, tak má za to, že súd odôvodnil dostatočne

presvedčivo prečo postupoval len v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/65 Zb. a nie podľa § 7 ods. 3
vyhlášky a tiež prečo jej nepriznal zvýšenie o 5-násobok základného počtu bodov. Pokiaľ súd priznal
žalobkyni sumu 1.453,80 eur, dopustil sa pritom chyby, na ktorú poukázal vo svojom odvolaní, nakoľko
jej priznal nárok v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky, ktorého sa nedožadovala. Pokiaľ sa týka odvolania
v časti úrokov z omeškania, on nebol vlastníkom motorového vozidla, preto mu nevznikla povinnosť
poistiťpredmetnémotorovévozidloaaninevedel,žeprevádzateľmotorovéhovozidlapredmetnévozidlo

nemal poistené. V každom prípade bolo povinnosťou žalobkyne zistiť poisťovňu, u ktorej bolo vozidlo
poistené, v prípade, že toto nemohla zistiť, mala sa so svojím nárok obrátiť na garančný fond, ktorý
spravuje Slovenská kancelária poisťovateľov. Bol to on, kto navrhol vstup intervenienta do konania. Ak je
žalobkyňa názoru, že omeškanie vyplatenia bolestného a SSU zavinila Kooperativa poisťovňa, a.s., tak
jej nič nebránilo a nebráni, aby si tento svoj domnelý nárok uplatnila voči poisťovni. Medzi žalobkyňou a

ním v tomto smere neexistuje žiaden zodpovednostný vzťah. Súd mal preto zamietnuť nárok žalobkyne
naúrokyzomeškaniaakobolestného,takajSSU.Vrámcivyjadreniaknárokomnanáhradutrovkonania
žalovaný neuviedol žiadne iné skutočnosti, ako tie, ktoré uvádzal už vo svojom odvolaní.

6. Intervenient sa písomne vyjadril aj k odvolaniu žalobkyne, uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu

k vykonanému dokazovaniu a skutkovému zisteniu správne rozhodol, že nejde o taký prípad hodný
osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené zvýšenie odškodnenia za SSU. Odôvodnenie tohto
záveru v rozsudku je jasné, výstižné a zrozumiteľné, pričom súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že
zvýšeniezákladnéhobodovéhoohodnotenianadvojnásobok,vystihujenepriaznivédôsledkypreživotné
úkony žalobkyne ako poškodenej pre uspokojovanie a plnenie jej životných a spoločenských potrieb

a úloh, ktoré jej vznikli v dôsledku úrazu. S týmto rozhodnutím súdu sa intervenient stotožňuje, preto
nepodal voči rozhodnutiu odvolanie.

7. Žalovaný sa písomne vyjadril k vyjadreniu intervenienta k odvolaniu žalovaného, kde uviedol, že
vyjadrenie intervenienta je stručné, intervenient sa však plne stotožnil s dôvodmi odvolania, preto je toto

vyjadrenie treba chápať aj v tej rovine, že napadnutý rozsudok je nesprávny v bodoch I., III., V. a VIII.

8. K vyjadreniu intervenienta k odvolaniu žalobkyne žalovaný uviedol, že aj intervenient je názoru, že
súd správne rozhodol, pokiaľ konštatoval, že nejde o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by
bolo odôvodnené zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Proti obsahu vyjadrenia

intervenienta k odvolaniu žalobkyne nemá žiadne výhrady, poukazuje však na svoje odvolanie proti
rozsudku, v ktorom sú podrobne rozobraté iné právne problémy a pochybenia súdu prvej inštancie.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania podali včas oprávnené
osoby - strany sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k
záveru, že odvolania strán sporu sú čiastočne dôvodné.

10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 8C/727/2015 je náhrada škody na

zdraví, ktorej sa žalobkyňa domáhala pôvodne na žalovanom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne vo výške
35.482,44 eur a to titulom straty na zárobku po skončení PN, úrokov z omeškania z jednotlivých druhov
odškodnenia, 15-násobného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia a platenia úrazovej renty. Po
čiastočnom späťvzatí žaloby a následnom právoplatnom čiastočnom zastavení konania a čiastočnom
zamietnutí žaloby predmetom konania zostal nárok žalobkyne voči žalovanému (pôvodne žalovaný

1/) Y. W. v sume 359,89 eur (úroky z omeškania z bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
za 759 dní omeškania od 15.08.2006, t.j. odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému
do 11.09.2008, kedy bolo základné bolestné a SSU uhradené intervenientom, a mimoriadne zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 7.269,45 eur ako 5-násobok základného ohodnotenia SSU.11. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobkyni priznal sumu 1.453,89 eur, ktorá predstavuje po odrátaní zaplateného

ohodnotenia základného počtu bodov 2-násobok základného bodového ohodnotenia SSU a sumu
359,89 eur úroky z omeškania z bolestného a SSU, keď žalobkyňa sa svojím odvolaním domáha
zaplatenia mimoriadneho zvýšenia SSU vo výške 5-násobku základného bodového ohodnotenia SSU
a žalovaný sa domáha zamietnutia žaloby v celom rozsahu a tiež preskúmanie správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania.

12. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že dňa 01.12.2003 v čase o 14.40 hod. žalovaný 1/ ako
vodič vykonával jazdu na osobnom motorovom vozidle zn. VAZ 2101 EČV: GA 91-45 na ulici 8. mája
v meste Sereď, pričom v dôsledku nevenovania pozornosti a v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti,
stavu a povahe vozovky dostal s vozidlom šmyk, narazil zadnou časťou vozidla do U. F. teda žalobkyne,
čím je spôsobil z nedbanlivosti ťažkú ujmu na zdraví, pričom ako vodič po dopravnej nehode, na ktorej

mal účasť, neposkytol osobe, ktorá utrpela ujmu na zdraví potrebnú pomoc, čím spáchal trestný čin
ublíženia na zdraví v súbehu s trestným činom neposkytnutia pomoci, za čo bol rozsudkom Okresného
súdu Galanta, č.k. 1T 88/04-270 odsúdený. V tomto rozsudku súd poškodenú U. F., teda žalobkyňu,
s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych. Žalobkyňa pri tejto
dopravnej nehode utrpela ťažké zranenie vo forme dilaceračného zranenia v oblasti pravého lakťa,

zlomeninu krčka vretennej kosti, zlomeninu 1. kosti predkolenia. Prevádzateľom motorového vozidla,
ktorým bola spôsobená žalobkyni škoda, bol pôvodne žalovaný 2/ S. S.. Voči tomuto však súd pre
nedostatok pasívnej legitimácie žalobu zamietol, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a to z
dôvodu, že motorové vozidlo bolo žalovanému požičané treťou osobou, bez vedomia prevádzateľa
vozidla. Lekárskym posudkom zo dňa 26.04.2004 ortopéd MUDr. R. V. vyčíslil odškodnenie úrazu titulom

bolestného na 356,25 bodov a lekárskym posudkom zo dňa 07.03.2005 ortopéd MUDr. R. V. a MUDr.
R. I. vyčíslili odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na 730 bodov. Intervenient žalobkyni
uhradil titulom bolestného sumu 709,52 eur a titulom SSU 1.453,89 eur dňa 11.09.2008. Ďalej jej
uhradil sumu 261,37 eur titulom nákladov spojených s liečením dňa 12.09.2008, sumu 1.244,14 eur
titulom vecnej škody dňa 22.12.2008 a sumu 5.807,53 eur titulom náhrady za stratu na zárobku počas

práceneschopnosti dňa 03.06.2009. Podľa oznámenia sociálnej poisťovne zo dňa 09.12.2004 miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u žalobkyne je 50%, pričom táto miera sa zvyšuje s
tým,žepodľaposlednéhoposudkuoinvaliditejemierapoklesuschopnostivykonávaťzárobkovúčinnosť
75%. Tieto skutkové tvrdenia medzi stranami sporu neboli sporné. Poškodenie zdravia následkom úrazu
žalobkyne je na dominantnej pravej ruke, ktorá je fakticky nefunkčná. Žalobkyňa s ňou nevie robiť

prakticky nič. Tvrdila, že trpí neustálymi bolesťami, fyzickými, z čoho má aj psychické traumy. Tieto
tvrdenia žalobkyne žalovaný takisto nerozporoval, len tvrdil, že intenzita poškodenia zdravia žalobkyne
bola dostatočne odškodnená základným bodovým ohodnotením, ktoré jej už bolo poisťovňou vyplatené.

13. V predmetnej veci prvýkrát rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.10.2010, č.k.

6C/42/2006-277, kde uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.883,96 eur a v časti
zaplatenia sumy 3.668,92 eur s 8% úrokom z omeškania zo sumy 21.808,40 eur od 12.06.2006 do
zaplatenia konanie zastavil, vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na odvolanie strán sporu a intervenienta
rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 27.03.2012, č.k. 9Co 42/2011, keď potvrdil rozsudok
ako vecne správny v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni sumu

7.883,96 eur a v časti, v ktorej bola žaloba žalobkyne zamietnutá. Proti tomuto rozsudku odvolacieho
súdu bolo podané dovolanie, Najvyšší súd SR o tomto rozhodol uznesením sp.zn. 4 Cdo 190/2013 zo
dňa 28.04.2014, keď vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil prvoinštančný rozsudok v časti uloženia
povinnosti žalovanému 1/ zaplatiť žalobkyni sumu 7.883,96 eur, zrušil, vec mu vrátil v tomto rozsahu
na ďalšie konanie a v časti, v ktorej bolo potvrdené rozhodnutie prvoinštančného súdu o zamietnutí

žaloby dovolanie odmietol. Následne odvolací súd po vrátení mu veci rozsudok prvoinštančného súdu
v napadnutej časti povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni sumu 7.883.96 eur zrušil a v tejto
časti mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom ešte žalobkyňa čiastočne zobrala žalobu späť a to v
časti o zaplatenie sumy 254,60 eur predstavujúcej úroky z omeškania z liečebných nákladov a vecnej
škody. Takže po týchto rozhodnutiach a čiastočnom späťvzatí žaloby zostal predmetom konania nárok

žalobkyne na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5-násobku základného
bodového ohodnotenia v sume 7.269,47 eur a nárok na zaplatenie úroku z omeškania z bolestného a
sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 359,89 eur za 759 dní omeškania od 15.08.2006, t.j. ododňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému do 11.09.2008, t.j. do vyplatenia nároku bolestného
a SSU poisťovňou.

14. Žalovaný v odvolaní namietol premlčanie sťaženia spoločenského uplatnenia, keď uviedol, že
odborné stanovisko znalkyne o ustálení zdravotného stavu žalobkyne nie je použiteľné v danom prípade,
na priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia nemá žiaden vplyv skutočnosť, že žalobkyňa
v trestnom konaní uplatnila prostredníctvom svojho manžela dňa 02.03.2004 nárok na bolestné vo
výške 2.000.000,- Sk, nakoľko tento nárok nebol uplatnený kvalifikovaným spôsobom a z hľadiska

povahy zranení tieto mali byť ustálené v krátkej dobe po ich vzniku, teda krátko po 01.12.2003, určite
najneskôr do 11.06.2004. Odvolací súd sa s týmito tvrdeniami žalovaného v odvolaní nestotožnil.
Pokiaľ sa týka nároku na bolestné, tak tento nárok si žalobkyňa riadne uplatnila v trestnom konaní
dňa 02.03.2004, prostredníctvom svojho manžela ako nárok na bolestné v sume 2.000.000,- Sk. O
tomto nároku súd v trestnom konaní riadne rozhodol tak, že poškodenú, teda žalobkyňu so svojím
nárokom odkázal na občianskoprávne konanie. Nie však z dôvodu, že by si žalobkyňa nebola tento

nárok riadne uplatnila, ak by si ho nebola riadne uplatnila, tak by ju súd s týmto nárokom neodkazoval
na iné konanie, ale by o takomto nároku vôbec nerozhodoval. Nárok na SSU vzniká, až keď je možné
považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, posúdenie ustálenia zdravotného stavu závisí od
vyjadrenia lekára (rozsudok NSČR 25Cdo/1256/2006). Súd prvej inštancie za účelom tohto zistenia tak
správne vykonal dokazovanie odborným stanoviskom znalkyne MUDr. Stanovičovej zo dňa 14.08.2017,

ktorá skonštatovala, že zdravotný stav žalobkyne bol po nehode ustálený dňa 07.03.2005. Takže od
tohto dátumu začala v súlade s ust. § 106 ods.1 OZ plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba a
keďže návrh bol podaný na súd prvej inštancie dňa 12.06.2006, nie je možné považovať tento nárok
za premlčaný. Pokiaľ žalovaný namieta nesprávnosť odborného stanoviska znalkyne, pre aplikáciu
nesprávneho právneho predpisu, tak je pravdou, že znalkyňa uvádza, že aplikovala ustanovenie § 8

ods. 4 zákona č. 437/04 Z.z., v zmysle ktorého sa lekársky posudok vydáva len čo zdravotný stav
poškodeného možno považovať za ustálený (ak ide o SSU spravidla až jeden rok od poškodenia na
zdraví). Správne mala pri posudzovaní znalkyňa aplikovať ustanovenie § 9 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965
Zb., v zmysle ktorého posúdenie sa vykoná len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený. Z
oboch uvedených právnych predpisov vyplýva, že pokiaľ sa týka vyhotovenia posudku, tak v obidvoch

týchto predpisoch je uvedené, že posúdenie zdravotného stavu možno vykonať, len čo zdravotný stav
poškodeného možno považovať za ustálený. Takže znalkyňa či už podľa vyhlášky 32/65 Zb. alebo
podľa zákona č. 437/2004 posudzovala ustálenie zdravotného stavu, pričom odvolací súd mal za to, že
aplikácia iného právneho predpisu nemôže mať dopad na záver ohľadne posúdenia zdravotného stavu
žalobkyne.

15. K odvolacej námietke ohľadne priznaných úrokov z omeškania odvolací súd udáva, že s touto sa
takisto nestotožnil, keď žalovaný uvádzal, že nezapríčinil omeškanie s úhradou nárokov žalobkyni a
nemohol ovplyvniť ich vyplatenie. Odvolací súd však má za to, že s touto problematikou sa riadne
vysporiadal súd prvej inštancie a k tomuto dodáva len, že zodpovedným za vznik škody na zdraví

žalobkyne je žalovaný, nie poisťovňa a žalovaný najneskôr od doručenia mu žaloby mal vedomosť o
tom, že žalobkyňa od neho takéto plnenia požaduje a preto mal možnosť plniť. Tým, že neplnil, sa dostal
do omeškania. Takže priznanie úrokov z omeškania z nároku na bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia odvolací súd považoval za správne, keď súd prvej inštancie správne určil obdobie, za ktoré
má žalobkyňa na tieto úroky z omeškania nárok a tieto priznal aj v správnej výške.

16. Odvolací súd tak nepovažoval nároky žalobkyne na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia
a z nich plynúce nároky na úroky z omeškania za premlčané a nároky na úroky z omeškania aj za
nedôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým boli žalobkyni priznané úroky z
omeškania vo výške 359,89 eur, považoval za správne a rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti

výroku I. o zaplatení sumy 359,89 eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Žalobkyňa sa domáhala v konaní mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
podľa § 7 ods. 3 vo výške 15-násobku základného bodového ohodnotenia, po čiastočnom zamietnutí
žaloby zostalo predmetom sporu mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5-

násobku. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že na mimoriadne zvýšenie SSU nemá žalobkyňa
nárok a za dôvodné uznal zvýšenie odškodnenia podľa ustanovenia § 6 ods. 2, teda na 2-násobok
základného bodového ohodnotenia. Odvolací súd sa s týmto záverom nestotožnil, takéto odškodnenie,
zodpovedajúce 2-násobku základného počtu bodov považoval za neprimerané.18. Podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., v prípadoch hodných osobitného zreteľa, môže súd
odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť a to i nad sumu

ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

19.Posúdenie,čiukonkrétnehoodškodnenéhoideoprípadhodnýosobitnéhozreteľa,jevýlučneúlohou
súdu, pričom právna úprava nijakým, ani demonštratívnym spôsobom neuvádza, aké poškodenia
zdravia, resp. aké následky takéhoto poškodenia zakladajú nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia

za SSU. Súd musí prihliadať na to, aké zmeny poškodenie zdravia vyvolalo v živote dotknutej osoby
vo vzťahu k stavu pred poškodením. Okolnosti hodné osobitného zreteľa by mali byť posudzované s
ohľadom na individuálneho poškodeného, bez ohľadu na to, či jeho spôsob života pred poškodením
vykazoval znaky vysokého spoločenského angažovania v oblastiach umenia, vedy, športu či politiky
alebo viedol tzv. bežný život. Uprednostňovanie určitých spoločensky preferovaných povolaní a
voľnočasových aktivít nazeraných ako vysokokultúrne pred iným zamestnaním a bežnými rodinnými

aktivitami (záhrada) je nekorektné nielen z hľadiska etiky ale a to najmä je v konečnom dôsledku
porušením zásady rovnosti účastníkov občianskeho konania a ochrany slabšieho prítomnej osobitne vo
veciach pracovných, rodinných a najnovšie vo veciach ochrany spotrebiteľa. Za spravodlivé rozhodnutie
o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také, ktoré rešpektuje
jeden zo základných princípov právneho štátu a to princíp proporcionality patriaci medzi všeobecné

zásadyprávne.Tentoprincípvyžaduje,abymedzipriznanouvýškounáhradyzasťaženiespoločenského
uplatnenia, založenou na objektívnych a rozumných dôvodoch a spôsobenou škodou, existoval vzťah
primeranosti. Žalobkyňa pri dopravnej nehode utrpela zranenia, v dôsledku ktorých jej pravá ruka,
ktorú má dominantnú, zostala nefunkčná. Takisto má poškodenú aj pravú nohu, ktorú má úplne inú ako
ľavú, nemôže vykonávať žiadnu fyzickú prácu, ani aktivitu. Adoptovala si dieťa, ktoré malo zdravotné

problémy, o toto sa riadne starala. Keď dcéra išla do školy, tak sa konečne zamestnala, chcela sa
venovať sebe, svojmu profesijnému životu, avšak stala sa jej dopravná nehoda. V súčasnosti stále
trpí bolesťami ruky, ktorá je plne nefunkčná, dennodenne ju bolí, niekedy viac, niekedy menej. Je plne
invalidná dôchodkyňa. Poberá mesačne príjem 330 eur, čo je invalidný dôchodok spolu s vdovským
dôchodkom. Okrem toho, aby vyžila, sa musela zamestnať, pracuje ako pomocná predavačka s príjmom

250 eur. Jedná sa u nej o nezvratné poškodenie. Kvôli nefunkčnosti pravej ruky došlo k zmene jej
osobného, rodinného, pracovného života. Podľa jej tvrdení potrebuje pomoc pri bežných dennodenných
úkonoch ako je obliekanie, varenie, jedenie, hygiena. Takisto manželovi (pokiaľ žil) sa zmenil život,
keďže sa musel začať aktívne podieľať na týchto činnostiach a pomáhať jej. Obmedzenia nastali aj v jej
mimopracovných, voľnočasových aktivitách a tiež v súčasnosti aj v spoločenskom živote, keď si ťažko

nájde nového partnera. Prognóza vývoja zdravotného stavu žalobkyne je trvale zlá a zhoršujúca sa.
Takže dôsledky nehody sa prejavujú nepriaznivo u žalobkyne každý deň, pri takmer každej činnosti,
zmenili jej aj jej rodine podstatným spôsobom život, ktorého kvalita sa zhoršila.

20. Pokiaľ ide o zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods.

3 vyhlášky, odvolací súd má za to, že dôvod pre jeho zvýšenie zakladajú stratené alebo výrazne
obmedzené možnosti žalobkyne v rodinnom a spoločenskom živote, profesionálnom uplatnení, v oblasti
športového vyžitia v porovnaní s možnosťami žalobkyne pred vznikom škody. Tieto podľa názoru
odvolacieho súdu vyplývajú z porovnania predpokladov, ktoré mala žalobkyňa pre svoje uplatnenie v
živote a v spoločnosti pred vznikom škody, s predpokladmi, ktoré má po vzniku škodovej udalosti. Pred

dopravnounehodoubolažalobkyňanazačiatkusvojhoproduktívnehoveku,avšaknehoda,jejzdravotné
následky ju z možnosti pracovne sa uplatniť výrazne obmedzili. Žalobkyňa mala dosť predpokladov
na to, aby viedla naplnený súkromný a rodinný život. Po škodovej udalosti tieto možnosti buď stratila
celkom alebo sa zásadne obmedzili. Vzhľadom na svoj zdravotný stav bola obmedzená pri starostlivosti
o dieťa, pri domácich prácach ako aj pri záujmových činnostiach a je značne obmedzená aj pri výbere

zamestnania. Nemôže pracovať v zamestnaní, ktoré si vyžaduje aktivitu a pohyb a fyzickú námahu.
V dôsledku nefunkčnosti pravej hornej končatiny je vylúčená možnosť venovať sa športu, pričom je
obmedzená aj pri iných činnostiach, napr. práca v záhrade, bicyklovanie. Pri množstve dennodenných
bežných úkonoch potrebuje asistenciu inej osoby.

21. Odvolací súd mal za to, že takéto obmedzenie žalobkyne nemožno vyjadriť len základným
ohodnotením a odškodnením. Poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre
životné úkony žalobkyne. Základné ohodnotenie, ani jeho 2-násobok, v zmysle ustanovenia § 6 ods.
2 plne nevyjadruje dôsledky zhoršeného zdravotného stavu na životné úkony žalobkyne, nakoľkoškoda na zdraví viedla k vážnym následkom, ktoré podstatne obmedzujú, menia a znemožňujú ďalšie
plnohodnotné uplatnenie v živote. Odvolací súd považoval za primerané mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia a to vo výške 5-násobku základného bodového ohodnotenia. Základný počet

bodov za SSU bol podľa lekárskeho posudku stanovený na 730 bodov, čo je hodnota 1.453,89 eur, 5-
násobok predstavuje sumu 7.269,47 eur.

22. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP vo výroku I. v časti o zaplatení sumy 1.453,89 eur zmenil

tak, že žalovanému určil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 7.269,45 eur a v časti zaplatenia úrokov z
omeškania v sume 359,89 eur rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, čím bolo
rozhodnuté o celom nároku žalobkyne.

23. O nároku strán sporu a intervenienta na náhradu trov tohto (prvoinštančného i odvolacieho) konania,
o ktorých súd prvej inštancie rozhodol vo výrokoch III., IV., V. a VII. odvolací súd rozhodol podľa ust.

§ 396 ods. 2 CSP za použitia ust. 255 ods. 2 a § 256 ods.1 CSP tak, že žalobkyňa, žalovaný a
intervenient nemajú na ich náhradu právo, keď obe strany mali vo veci úspech iba čiastočný. V časti
mimoriadneho zvýšenia SSU o zaplatenie 21.808,40 eur sa za plne úspešnú považuje žalobkyňa, keďže
výška plnenia bola závislá od úvahy súdu (uznesenie NS SR sp.zn. 5M Cdo/7/2010). V ostatných
nárokoch o zaplatenie 13.674,04 eur bol zase takmer plne úspešný žalovaný, keď mu bola určená

povinnosť zaplatiť z tejto sumy iba 359,89 eur a zvyšok bol v časti zamietnutý a v časti bolo konanie
zastavené zavinením žalobkyne.

24. Súd prvej inštancie vo výroku VI. rozhodol o nároku na náhradu trov konania pôvodne žalovaného
2/ S. S.. O trovách tohto žalovaného však už bolo rozhodnuté a to uznesením súdu prvej inštancie zo

dňa 13. januára 2016, č.k. 8C/727/2015-460, odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v tomto
výroku, keďže sa jedná o prekážku veci rozhodnutej podľa § 389 ods.1 písm. a) CSP zrušil.

25. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania štátu vo výroku VIII. považoval za
vecne správne, s týmto sa stotožnil, preto v tomto výroku rozsudok podľa ust. §387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).