Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/95/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116219941
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8116219941.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION,

a.s., Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpeného spoločnosťou Advokátska
kanceláriaJUDr.VeronikaKubriková,PhD.,s.r.o.,Martinčekova13,82101Bratislava,protižalovanému:
A. Š., H.. XX.XX.XXXX, N. XX, XXX XX S., o zaplatenie 2.341,48 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie v časti o zaplatenie bankových poplatkov za upomienky vo výške 14,95 Eur a v časti
uplatnených úrokov a úrokov z omeškania prevyšujúcich ku dňu 31.08.2016 sumu 610,36 Eur z a s
t a v u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.777,09 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne z tejto sumy od 2.11.2015 do zaplatenia, v mesačných splátkach po 44,- Eur mesačne
vždy do 28. dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, a to pod
stratou výhody splátok tak, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť
celého plnenia.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 40 %, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 3.10.2016 sa právny predchodca žalobcu Poštová banka, a.s. domáhal, aby
súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu bankové poplatky vo výške 14,65 Eur, istinu vo výške
2.341,48 Eur, úrok z istiny do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru vo výške 173,04 Eur, zmluvný úrok
vo výške 17,90% ročne zo sumy 2.341,48 Eur od 20.10.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške
5,05% ročne zo sumy 2.341,48 Eur od 2.11.2015 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.5.2014 uzatvoril ako veriteľ a žalovaný ako dlžník zmluvu o
úvere Dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX K. tým, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli o.i. Obchodné
podmienky pre úver - Dobrá pôžička, Všeobecné obchodné podmienky a sadzobník poplatkov, a
žalovaný svojim podpisom na zmluve potvrdil, že sa s týmito dokumentmi oboznámil a súhlasí s ich
obsahom. Ďalej tvrdil, že na základe tejto zmluvy poskytol žalovanému peňažné prostriedky vo výške
2.600,- Eur, a na základe zmluvných dokumentov sa žalovaný zaviazal v stanovenej lehote vrátiť

žalobcovi istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia podľa zmluvných dokumentov,
a plniť ostatné povinnosti v zmysle zmluvných dokumentov (pozn. súdu: nič z toho žalobca v žalobe
ďalej konkrétnejšie neuviedol - čas poskytnutia peňažných prostriedkov, lehotu splatnosti, výšku úrokov,
poplatkov a ani „iné povinnosti v zmysle zmluvných dokumentov“). Ďalej uviedol, že žalovaný neplnilúver riadne a včas, a že v dôsledku omeškania žalovaného s plnením úveru v zmysle § 565 OZ v
spojení s obchodnými podmienkami vyhlásil dňa 19.10.2015 úver za predčasne splatný s tým, že ku dňu
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru bol údajne žalovaný povinný zaplatiť mu nezaplatenú istinu vo

výške 2.341,48 Eur, úrok z istiny v celkovej výške 173,04 Eur (ako súčet zmluvného úroku a zákonného
úroku z omeškania z istiny od momentu poskytnutia úveru do momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru) a bankové poplatky za upomienky vo výške 14,65 Eur (pozn. súdu: výpočet týchto súm nijako
bližšie nešpecifikoval). Dodal, že celková dlžná suma ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
bola 2.529,17 Eur, a že celkovú dlžnú sumu žalovaný písomne uznal čo do dôvodu (pozn. súdu: ktorý

neuviedol, pričom by malo byť zrejmé, že právnym dôvodom dlhu by mohlo a malo byť najmä napr.
vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, zaplatenie úrokov, poplatkov, náhrada škody, a pod.,
teda jeho konkrétny dôvod, a nie len všeobecné uvedenie právneho úkonu, z ktorého by eventuálne dlh
mal pochádzať - napr. „na základe zmluvy“, alebo na základe jednostranného vyhlásenia ako prejavu
vôle - právneho úkonu, alebo na základe nešpecifikovanej zodpovednosti) a výšky, a do dňa podania
žaloby neuhradil, a to ani len z časti.

3. Žalovaný sa k žalobe vo veci samej písomne vyjadril len tak, že je ochotný dlh splácať mesačnými
splátkami 30,- Eur, nakoľko je invalid, chodí na vozíku a má slabý dôchodok 300,- Eur mesačne, a býva
v 2-izbovom byte s manželkou, ktorá je na čiastočnom invalidnom dôchodku, kde poberá 116,- Eur.

4. Počas konania pôvodný žalobca oznámil, že došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto
konania, na spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s. a navrhol zmenu strany sporu na túto spoločnosť
tak, aby na miesto žalobcu vstúpila do konania spoločnosť BENCONT COLLETION, a.s., ktorá následne
oznámila, že so vstupom do konania na strane žalobcu súhlasí. Súd o tomto návrhu rozhodol uznesením
č.k. 13Csp/95/2016-45 zo dňa 31.5.2019 tak, že tomuto návrhu vyhovel a vstup nového žalobcu na

miesto pôvodného žalobcu pripustil.

5. V replike k vyjadreniu žalovaného strana žalobcu písomným podaním zo dňa 1.4.2019 súdu predložila
jej(jednostranný)návrhnauzavretiezmierusozaplatenímžalovanejpohľadávkyvmesačnýchsplátkach
po 44,- Eur mesačne

6. Písomným podaním zo dňa 3.9.2019 žalobca oznámil, že žalovaný po podaní žaloby uhradil sumu vo
výške 44,- Eur, ktorú započítal na poplatky vo výške 14,65 Eur a na vyčíslené úroky a úroky z omeškania
vo výške 639,74 Eur v sume 29,35 Eur, a v tejto časti zobral žalobu späť.

7. Podľa § 145 ods. 1 a 2 CSP ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá
späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí
vo veci samej.

8. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov

nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

9. V danom prípade žalobca zobral žalobu čiastočne späť, a keďže tak urobil skôr než sa začalo
predbežnéprejednaniesporualebopojednávanie,tedavčase,keďsanaprípadnýnesúhlasžalovaného

so späťvzatím žaloby v zmysle ust. § 146 ods. 1 CSP neprihliada a jeho vyjadrenie k čiastočnému
späťvzatiu preto nie je ani potrebné, súd konane v rozsahu späťvzatia žaloby postupom podľa § 145
ods. 2 CSP v tejto časti zastavil.

10. Na zvyšný obsah písomného podania žalobcu zo dňa 3.9.2019 v časti, ktorou bez výzvy súdu (na

šiestich husto písaných stranách) dopĺňal dôvody žaloby, a to až v čase po doručení žaloby žalovanej
strane (s výzvou na vyjadrenie k nej podľa § 167 ods. 2 CSP) a po nariadení pojednávania, v zmysle ust.
§153ods.2CSPurobenéoneskoreneapodľaust.§294vspojenísust.§140ods.2CSPpredstavujúce
taktiež už aj neprípustnú zmenu žaloby, súd neprihliadal.

11. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.12.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným

prieťahom v konaní.

13. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

14. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom
na rýchlosť a hospodárnosť konania.

15. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú

spôsobilébyťpredmetomdokazovania.Takétonesubstancovanéprejavyžalobcusúdvkonanílegitímne
opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie.“ (in: Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016, s. 670. + ďalej podrobnejšie viď aj bod 48. tohto odôvodnenia).

17. V súvislosti s dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového stavu) súd
tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie
rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v
spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

18. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa strany sporu nedostavili, svoju
neúčasť však ospravedlnili a nežiadali o jeho odročenie, a preto súd vec v zmysle ust. § 180 CSP
prejednal v ich neprítomnosti.

19. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie označenými dôkazmi (§ 132 ods. 1

CSP), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§204 CSP), a na základe zhodných
(resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a
vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

20. Dňa 15.5.2014 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Poštová banka, a.s.) ako veriteľom

a žalovanou ako dlžníkom uzavretá zmluva o úvere Dobrá pôžička č. 1498046655. Na základe tejto
zmluvy boli žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky v sume 2.600,- Eur, a žalovaný sa zaviazal
„v stanovenej lehote vrátiť žalobcovi istinu a zaplatiť mu úroky, poplatky a iné peňažné plnenia podľa
zmluvných dokumentov“, a „plniť ostatné povinnosti v zmysle zmluvných dokumentov“.

21. Na rámec stranami dodaných skutkových tvrdení, pri zisťovaní skutkového stavu v prospech
spotrebiteľa (§ 295 CSP) pritom súd vo vzťahu k tomu (zo žalobcom predloženej listiny označenej ako
„aktuálny stav úveru ku dňu 31.8.2016“, i jeho dodatočného vyjadrenia) zistil už len to, že žalovaný na
základe tejto zmluvy z výšky úveru 2.600,- Eur vyčerpal (v nezistený deň) sumu 2.000,- Eur, a na úhradu
tejto zmluvy zaplatil postupne v rôznych dňoch (aj mimo dohodnutých termínov splátok - teda pred resp.

po ich splatnosti - čo by mohlo mať vplyv na výpočet úrokov) spolu sumu vo výške 778,91 Eur, a po
podaní žaloby sumu 44,- Eur. Vo vzťahu k úrokom a poplatkom, najmä ich výpočtu (z akých konkrétnych
súm a za aké konkrétne obdobie ich žalobca vyúčtoval), pritom súd zo žalobných tvrdení nezistil nič.

22. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.12.2018 uzavretej medzi pôvodným veriteľom

ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola pohľadávka zo zmluvy postúpená na žalobcu.23. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

Relevantné hmotnoprávne normy

24. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

25. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle §
263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a
splatnosti úrokov.

26. Napríklad podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Podľa § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých

peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa
poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj
úroky z tejto splátky. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

27. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v
zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho
sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v
podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť
aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu
úpravu spotrebiteľských úverov.

28. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

29. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

30. Podľa § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam

uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny.

31. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,

ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

32. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

33. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1
, alebo neobsahuje náležitosti podľa §
9 ods. 2 písm. a) až k) , r) a y) a § 10 ods. 1 .

34. Podľa § 11 ods. 2 veta druhá a tretia ZoSU v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods.
1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej
situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie

zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

Všeobecné východiská

35. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa,

že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok
dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu
(vrátane niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne
určený dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V
prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a

poplatky v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne
obsahové náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov).

36. V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ),

okrem ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU určená:

f) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere - čím sa, vzhľadom na vymedzenie pojmu zmluvy o
spotrebiteľskom úmere (§ 2), rozumie doba trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (čo má
osobitný význam najmä pri neskoršom, prípadne postupnom čerpaní úveru resp. pri revolvingu) a termín

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) podmienky upravujúce jeho čerpanie - teda „Akým spôsobom a kedy spotrebiteľ dostane peniaze“ (viď
formulárpreštandardnéinformácieospotrebiteľskomúvere, ktorýjeuvedenývpríloháchč.3a4 tohto zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce

informácie),

i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru - ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,

resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,
alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do
stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosťplatenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov), a

k) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - čím sa nepochybne rozumie ako sa jednotlivé
splátky priraďujú k nesplateným zostatkom. Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa účel
spotrebiteľského práva, a to jednak venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by nemal

byť zavádzaný a mal by mať čo najviac informácií umožňujúcich mu - pred, ale i dodatočne po poskytnutí
úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a následne aj
spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru), a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom vymedzení
uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia) je možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť obsah
právneho vzťahu, t.j. výšku zostávajúcej istiny, úrokov a ostatných poplatkov.

37. Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak, alebo
sa úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky k
položke 2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení),

prípadne sa istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú
resp. nemennú výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich
rôzne stanoveného podielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri
ktorých sa plynule mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho
jednotlivých častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti

o obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). Na spotrebiteľský
úversatotižnevzťahujúautomatickyobvyklévšeobecnésubsidiárnepravidláúročeniaasplácaniapodľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,
resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom

úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky a poplatky nemá.

38. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle
ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa

zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadne
tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia
a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon
s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné
kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

39. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné
podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už v
predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by

preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy
odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o
obchodnýchpodmienkach),pretožeakmábyťsúčasťouzmluvy(akoprejavuvôle),platiapreňho,aksas
ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú

tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a
zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba
hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSu), a
zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

40. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných
podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných
zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnostisúd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v

neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa
podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak
učiní, čo sa stalo aj v tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery a preto takému jednaniu nemožno
priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

41. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute
(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný
súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,

v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,
a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom

písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.

Právne posúdenie

42. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však
nemožno vyhovieť úplne.

43. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe
akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom

je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie
rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce

sa sporu.

44. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.
Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je

potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

45. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

46. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanej ako spotrebiteľke v súvislosti
s jej vzťahom s jeho právnym predchodcom (bankou) ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy
len všeobecne - poukazom na poskytnutý úver a pripojené listiny. Ako dodávateľ tak ale procesne
netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa§ 132 ods. 1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči
žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované zmluvné
úroky a poplatky), a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V súvislosti s

úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne
obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu
podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení
tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu,
pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že

ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena
alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).

47. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a

na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych
skutočností súvisiacich s úrokmi a poplatkami) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp.
jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata,
ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k
predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a poplatkov). V

návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť
(substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle
prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za
žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza
z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom

procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek,
iba na základe predložených skutkových tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých
(§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2
CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo
skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných

registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých
by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu - na konkrétne úroky a poplatky), ktoré žalobca
(dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani
posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva -
rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom

podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods.
2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade,
že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena

tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu
ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

48. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú

procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a
rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho

procesnéhobremena.Aktedasúdprocesnústranu„pristihne“priporušenípovinnostitvrdenia,jevrámci
tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v
komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto
prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové
tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,

S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a
nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní
legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musíbyť umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo
nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe
vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti.

Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle § 129 ods. 3 CSP,
nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové
tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia
v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.)
a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú

zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje
sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in:
tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť
uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe,
resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny

rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých
podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania
(vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné
skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme
od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností

povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“
na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už
v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor
k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v
sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní

súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z
komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie

a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

49. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne

poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce
skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím

zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ
nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom
tvrdenia ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba
všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento
trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku

(účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je
možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú
jasne a zrozumiteľne všetky dôvody uplatnených nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv.
„Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné
reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz ). Celá žaloba má skôr len

všeobecnúrámcovú(formulárovú)podobu(okrempetitusúvnejkonkrétneuvedenélen3dátumyačíslo
zmluvy) s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich)
skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv.
istine - kde absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí - čerpaní peňažných prostriedkov v
určitom čase a v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu

tohto vrátenia - uvedené len odkazom na prílohy).

50. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremenotieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec

netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

51. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh

rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena
tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

52. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na

tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

53. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

54. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná

zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,
prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil, a

žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením
o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

55. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov, a rôznych poplatkov, resp. nákladov
zaúčtovaných na ťarchu žalovaného. Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných

prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky a rôzne poplatky, vo vzťahu k požadovaným úrokom (a
poplatkom) však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich odôvodňovali, a tieto
zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k
nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé vyčíslenie v evidencii vypracovanej
žalobcom resp. jeho právnym prechodcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé, ktoré konkrétne

skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už
nemožnotolerovať.Vovzťahukpožadovanejsume(najmäkzaúčtovanýmúrokomapoplatkom)žalobca
neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti možný
v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak

sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho
vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov),
a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania).
V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch
ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať

iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva.
Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s
postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky v uvedenom výpise (z
„bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje a potvrdzujevýšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto
listiny mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu, by bola úloha
súdu zbytočná a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu - by mohol byť rovno

exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale
ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v
medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú
pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

56. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov či poplatkov žalobca neuviedol (ani nepriamo
v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich
uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s
poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z
ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu

s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však
v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby,
z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením zmluvy, kde
je uvedená ako percento p.a., jej uplatňovanie s uvedením úročených súm a konkrétnych období
s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie, a tieto skutočnosti zo žaloby napokon

nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Na spotrebiteľský úver sa totiž, ako už bolo uvedené
vyššie, nevzťahujú automaticky obvyklé všeobecné subsidiárne pravidlá úročenia a splácania podľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,
resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom

úvere. Uvedené by pritom mohlo byť zrejmé aspoň nepriamo z dohodnutého rozpisu splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, v tomto prípade však tomu tak nebolo (v zmluve nie je uvedená výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je
povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali
(bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového
stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie
bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v
tomto rozsahu zamietnutý.

57. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky a iné poplatky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi
obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v
nadväznosti na stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje podmienky, ktoré upravujú spôsob uplatňovania úrokovej sadzby

spotrebiteľského úveru - ako, z akej sumy, odkedy a dokedy (§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSU), a poskytnutý
spotrebiteľský úver sa preto považuje aj podľa § 11 ods. 1 ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.

58. V súvislosti s bremenom tvrdenia zo skutočností uvedených žalobcom tiež nevyplýva, že by v zmysle
§ 7 ods. 1 ZoSU pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Podľa názoru súdu pritom posúdenie príjmov bez
primeraného zistenia a posúdenia sociálneho postavenia dlžníka a najmä jeho celkových výdavkov
neumožňuje dospieť k záveru, či vzhľadom na jeho sociálno-ekonomickú situáciu bude schopný úver
splácať, a preto ak veriteľ takto nepostupoval, hrubo porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a tento sa tiež z tohto dôvodu podľa

§ 11 ods. 2 ZoSU považuje za bezúročný a bez poplatkov.

59. Na všeobecné a neurčité (§ 37 ods. 1 OZ) uznanie dlhu „čo do dôvodu a výšky“, a to na liste
formulovanom právnym prechodcom žalobcu, ktoré v rámci dôvodu dlhu odkazovalo len všeobecne na
dlh „vyplývajúci“ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX, a ktorého výška a chýbajúca špecifikácia navyše

nezodpovedala ani žalobe, súd neprihliadal.

60. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom
skutočností odôvodňujúcich úroky a iné poplatky, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnychobsahových náležitostí zmluvy, a hrubé porušenie vyššie uvedenej povinnosti veriteľa, s ktorými zákon
spája bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, má žalobca, z titulu pohľadávky zo zmluvy o úvere nárok
iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov (bez zmluvných úrokov a poplatkov). Keďže

žalovanému bol poskytnutý úver (čerpanie) vo výške 2.600,- Eur, na ktorý žalovaný uhradil sumu 822,91
Eur,súdhozaviazalnavráteniezostatkutýchtoposkytnutýchpeňažnýchprostriedkovvovýške1.777,09
Eur spolu s úrokom z omeškania. Právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval na vrátenie peňažných
prostriedkov a žalovaný je v omeškaní s ich vrátením, a preto mu súd v zmysle ust. § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. uložil povinnosť na ich

zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy uplatnenými v súlade
so zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote na úhradu uvedenej vo výzve k splateniu úveru, a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

60. O splnení dlhu v splátkach súd rozhodol za primeraného použitia ust. § 232 ods. 3 CSP na základe
žiadosti žalovaného, s prihliadnutím na celkovú výšku dlhu (presahujúcu minimálnu mzdu), jeho sociálnu

situáciu, ako aj návrh žalobcu na uzavretie zmieru s úhradou v mesačných splátkach po 44,- Eur. Súd
preto uložil žalovanému povinnosť vykonať uložené peňažné plnenie v mesačných splátkach po 44,-
Eur mesačne, a to pri súčasnej snahe o zabezpečenie jeho finančnej disciplíny zároveň so stanovením
podmienky riadneho plnenia splátok pod stratou výhody splátok pri omeškaní s ich plnením v zmysle
ust. § 232 ods. 4 CSP tak, ako jej to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd zároveň pripomína,

že určený spôsob splnenia dlhu predstavuje minimálne splátky a je na žalovanom a v jeho záujme, aby
uložené peňažné plnenie, podľa svojho uváženia, vykonal prípadne dobrovoľne aj skôr.

61. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255

ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana
vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

62. Žalobca bol v konaní o svojej žalobe na zaplatenie 2.529,17 Eur (poplatkov 14,65 Eur, istiny 2.341,48
Eur a úrokov z istiny do vyhlásenie predčasnej splatnosti 173,04 Eur) úspešný v časti o zaplatenie
1.777,09 Eur, čo predstavuje 70% úspešnosť, žalovaný bol v konaní procesne úspešný vo zvyšku, čo
predstavuje 30% úspešnosť, takže žalobca má potom podľa pomeru úspechu nárok na náhradu trov

konania potrebných na účelné uplatňovanie práva v rozsahu pomerného rozdielu vo výške 40%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.