Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/237/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202404
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116202404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., so
sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpený: HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Červeňova
14, Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovanej: P. U., nar. X.XX.XXXX, bytom T. XXX, t.č. B. XXX/XX,
A., o zaplatenie 508,02 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 14. augusta 2018, č.k. 11C/34/2016-154, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej nárok na
náhradu trov konania nepriznal. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na
ustanovenie § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44 ods. 1, § 46 ods. 1, § 451
ods. 1 a 2, § 456, § 488, § 489, § 497 Občianskeho zákonníka, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, § 710, §
711 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 6, § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 17, § 251, § 255 ods. 1, § 290, § 297, § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku a vecne tým, že žalobca ako banka a žalovaná ako majiteľ účtu uzavreli dňa 13.03.2009

zmluvu o bežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB Pohoda (č.l. 5), na základe ktorej zmluvy
sa žalobca zaviazal zriadiť a viesť pre žalovanú bežný účet v mene EUR. V zmluve sa banka zaväzuje
na základe žiadosti majiteľa účtu vyhodnotiť možnosť poskytnutia povoleného prečerpania k účtu, s
tým, že v prípade splnenia stanovených podmienok banky na poskytnutie povoleného prečerpania
účtu uzatvorí banka s majiteľom účtu zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu. Žalobca vystavil
žalovanej Oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania k žiadosti, reg.č. 003223843R zo dňa
05.06.2009 (č.l. 6), ktoré oznámenie žalovaná prevzala dňa 05.06.2009. Z oznámenia o zosplatnení

úveru zo dňa 01.06.2015 (č.l. 9) vyplýva, že žalobca oznámil žalovanej, že vyhlásil celú pohľadávku z
úveru dňom 31.05.2015 za splatnú a vyzval žalovanú na zaplatenie celej dlžnej čiastky 432,12 eura.
Oznámenie si žalovaná neprevzala v odbernej lehote, pričom zásielka bola dňa 23.06.2015 vrátená
odosielateľovi (č.l. 10). Podľa špecifikácie pohľadávky (č.l. 37) žalovaná čerpala od žalobcu celkom
sumu 28.831,80 eura (súčet položiek v stĺpci „Cerpanie“) a žalobcovi zaplatila celkom sumu 29.301,08
eura (súčet položiek v stĺpci „Zaplatene celkom“). Právny vzťah medzi stranami sporu založený zmluvou
o bežnom účte a majúcim byť založeným zmluvou o povolenom prečerpaní, je právnym vzťahom

založenýmspotrebiteľskouzmluvouajenevyhnutnéposudzovaťhonielenpodľapríslušnýchustanovení
Obchodného zákonníka (§ 708 a nasl., § 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ a zákona č. 258/2001 Z.z.). Z vykonaného
dokazovanianebolomožnémaťzapreukázané,žebymedzistranamisporubolaplatneuzavretázmluvao povolenom prečerpaní. Žalobca ako listinný dôkaz, ktorým malo byť preukázané uzavretie takejto
zmluvy, predložil iba oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania k žiadosti reg.č. 003223843R zo
dňa 05.06.2009 podpísané žalobcom, keď aj v žalobe uvádza, že zmluva je označená ako oznámenie.

Uvedená listina je podpísaná aj žalovanou, avšak podpis je osvedčením iba o tom, že žalovaná uvedené
oznámenie prevzala. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať v zmysle § 40 ods. 1 OZ v spojení
s § 4 ods. 1 ZoSÚ písomnú formu, inak je neplatná. Na neplatnosť zmluvy musí súd prihliadať ex
offo, pretože ide o absolútnu neplatnosť. Súd musí mať uzatvorenie písomnej zmluvy preukázané,
nakoľko je povinný z úradnej povinnosti posúdiť, či zmluva spĺňa náležitosti požadované zákonom.

Z uvedeného dôvodu nemožno vychádzať z toho, že skutkové tvrdenia žalobcu o uzavretí zmluvy
o povolenom prečerpaní žalovaná nepoprela. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave, č.k.
9Co/124/2017-194 zo dňa 30.04.2018. V konaní nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej došlo k
návrhu na uzavretie zmluvy, t.j. k oferte (§ 43a ods. 1 OZ), keďže žalobca v konaní nepredložil žiadnu
„žiadosť“ o povolené prečerpanie. Samotné oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania pritom nie
je možné považovať za zmluvu, keď ide len o jednostranný právny úkon zo strany žalobcu, pretože

žalovaná na tejto listine podpísala len jej prevzatie. Keďže žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno
svojho tvrdenia o uzavretí zmluvy o povolenom prečerpaní, nakoľko nebolo preukázané uzavretie
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v písomnej forme tak, ako to predpokladá § 4 ods. 1 ZoSÚ, ide o
absolútne neplatný právny úkon podľa § 40 ods. 1 OZ, na ktorú skutočnosť musí súd prvej inštancie
prihliadať z úradnej povinnosti (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/527/2015 zo

dňa 22.02.2017). Súd prvej inštancie poukázal na to, že na prejednanie veci nariadil pojednávanie,
na ktoré predvolal právneho zástupcu žalobcu, ktorý sa však z pojednávania ospravedlnil a žiadal
pojednávať v jeho neprítomnosti. Pri postupe súdu podľa § 181 ods. 2 CSP súd prvej inštancie uviedol,
že nemá za preukázané, že by medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o povolenom prečerpaní.
Súd prvej inštancie nebol povinný pojednávanie odročiť a o uvedenom žalobcu upovedomiť písomne,

pretože postup v zmysle § 181 ods. 2 CSP sa realizuje práve na pojednávaní. Keďže v konaní nebolo
preukázané, že bola uzavretá písomná zmluva o povolenom prečerpaní a čo bolo jej obsahom (a
okrem toho, či spĺňala náležitosti ZoSÚ), žaloba je nedôvodná, a preto ju súd prvej inštancie vo výroku
I. rozsudku zamietol. V časti úroku súd prvej inštancie žalobu zamietol, nakoľko nebola preukázaná
zmluva, z ktorej by nárok žalobcu na úrok z úveru vyplýval. V časti úroku z omeškania súd prvej inštancie

žalobu zamietol, pretože sa žalovaná do omeškania s vydaním žiadneho bezdôvodného obohatenia
nedostala. Nad rámec súd prvej inštancie uviedol, že i keby platné uzavretie zmluvy o povolenom
prečerpaní v konaní preukázané bolo, žalobe by nebolo možné vyhovieť. Žalobca si povinnosť tvrdenia
dostatočne nesplnil, keď napriek výzve zo strany súdu prvej inštancie (č.l. 34) nešpecifikoval, akým
spôsobom výpočtu dospel k sume istiny, k sume úroku a k sume úrokov z omeškania. Nesplnenie takejto

povinnosti má pre stranu sporu nepriaznivý dôsledok, pretože pokiaľ sa súd o potrebných skutočnostiach
nedozvie, nebude môcť potrebnú skutočnosť urobiť predmetom svojho poznania a bude nútený pre
nedostatok odôvodnenia žalobu zamietnuť. Podľa názoru súdu prvej inštancie si tak žalobca v konaní
nesplnil povinnosť tvrdenia, keď napriek výzve súdu prvej inštancie nešpecifikoval riadne jednotlivé
zložky žalovanej sumy, najmä neuviedol z akej sumy, za aké obdobie a v akej sadzbe boli účtované úroky

z úveru a úroky z omeškania. Tým, že žalobca napriek výzve súdu prvej inštancie neuviedol dostatočné
skutkové tvrdenia, ktorými by špecifikoval celkovú dlžnú sumu, nebolo by potom možné (ani v prípade
platne uzavretej zmluvy o povolenom prečerpaní) zo strany súdu prvej inštancie verifikovať správnosť
výšky celkového žalovaného nároku 508,02 eura, a bolo potrebné žalobu aj z tohto dôvodu zamietnuť.
Odkaz žalobcu na listinné dôkazy je nepostačujúci, pretože súd prvej inštancie by vyvodzovaním

skutkových tvrdení namiesto žalobcu porušil zásadu rovnosti strán sporu. Súd prvej inštancie poukázal
napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 24Co/157/2015 zo dňa 02.12.2015, ako aj na
rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 25Co/96/2017 zo dňa 30.04.2018. O náhrade trov konania
rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a čl. 4 ods. 2 CSP,
čl. 17 CSP, keď žalovanej, ktorá by inak na náhradu trov konania mala nárok, nakoľko bola v konaní plne

úspešná, nárok na náhradu trov konania vo výroku II. rozsudku nepriznal, nakoľko jej v konaní žiadne
trovy nevznikli. Súd prvej inštancie mal pritom za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP,
t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o
náhrade trov žalovanej uvedeným spôsobom za použitia čl. 4 ods. 2 CSP (keď potrebného ustanovenia
niet), t.j. za použitia princípu racionálneho zákonodarcu.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu podal v zákonom určenej lehote odvolanie
žalobca. Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového
poriadku. Žalobca sa stotožňuje, čo do časti zvolenia týchto právnych noriem na súdom doposiaľ zistenýskutkový stav (podľa názoru žalobcu nedostatočne), avšak má za to, že tieto právne normy súd prvej
inštancie nesprávne interpretoval. Výkladom sa zisťuje obsah a zmysel občianskoprávnych noriem, čo
je jedným zo základných predpokladov ich použitia (aplikácie) na konkrétne skutkové podstaty. A práve

preto, že súd prvej inštancie zistil nesprávny obsah a zmysel týchto právnych noriem, má žalobca za
to, že nemohlo zo strany súdu dôjsť ani k ich správnej aplikácií, a to aj napriek tomu, že prvoinštančný
súd aplikoval (resp. sa pokúsil aplikovať) správne zvolené právne normy. V nadväznosti na uvedené
sa žalobca s právnym posúdením prvoinštančného súdu v celom rozsahu nestotožnil a mal za to, že
napádané rozhodnutie trpí okrem iného právnou vadou. Súd obsah správne zvolenej právnej normy

nesprávne interpretoval a na zistený skutkový stav správne zvolenú, avšak nesprávne interpretovanú
právnu normu, nesprávne aplikoval. Žalobca zastáva názor, že prejednávaná vec, čo do časti vzniku
platného dvojstranného právneho úkonu, teda zmluvy o povolenom prečerpaní mala byť súdom prvej
inštancie posúdená podľa ustanovení § 43a odsek 1 OZ, § 43c odsek 1 OZ, § 43c odsek 2 OZ, § 44
odsek 1 OZ, § 46 odsek 2 OZ. V zmysle predostretých skutočností mal žalobca za to, že oznámenie
je aj návrhom na uzatvorenie zmluvy (ofertou) a aj prijatím tohto návrhu (akceptáciou). Predmetné

oznámenie bolo vypracované žalobcom a bolo teda jeho prejavom vôle smerujúcim k uzavretiu zmluvy
určeným žalovanej. Hoci OZ nepredpisuje formu návrhu na uzavretie zmluvy, z ustanovenia § 46
odsek 2 OZ vyplýva, že pri písomných zmluvách musí byť aj návrh písomný. Z uvedeného je potom
zrejmé, že žalobcov návrh na uzavretie zmluvy z hľadiska formy právneho úkonu bol urobený v
súlade s platnými právnymi predpismi, t. j. že bola dodržaná písomná forma, ktorá je podľa názoru

prvostupňového súdu nevyhnutnou podmienkou platnosti zmluvy o povolenom prečerpaní (s týmto
právnym záverom sa však žalobca nestotožňuje a jeho nesprávnosti rozvádza v ďalšej časti tohto
odvolania). Žalobca poukázal na rozhodnutie NS ČR, sp.zn.: 20Cdo/2427/1998. Ak by súd predmetné
oznámenie posúdil ako návrh na uzavretie zmluvy (a neobmedzil sa len na posúdenie jednostranných
právnych úkonov žalovanej ako možných návrhov na uzavretie zmluvy), nemohol by dospieť k zisteniu,

že v prejednávanej veci absentuje určitosť návrhu na uzavretie zmluvy. Žalobca poukázal na doktrinálny
výklad týkajúci sa určitosti návrhu. K požiadavke záväznosti a viazanosti oferenta jeho návrhom v
prípade jeho prijatia adresátom, žalobca opäť poukazuje na doktrinálny výklad, z ktorého je potrebné
vychádzať pri zisťovaní obsahu a zmyslu právnych noriem. V zmysle uvedeného výkladu žalobca dáva
odvolaciemu súdu do pozornosti, že žiadosť žalovanej o povolené prečerpanie (na ktorú odkazuje

oznámenie a ktorá podľa názoru súdu bola podstatným a rozhodujúcim dôkazom v prejednávanom
spore, avšak nebola súdu predložená) adresovaná žalovanej je považovaná len za pozvanie k návrhu
za účelom začatia procesu tvorby zmluvy. Žalovaná touto žiadosťou len prejavila záujem o službu
poskytovanú žalobcom, pričom až žalobca bol ten, kto uskutočnil prejav vôle dostatočne určitý a pre
neho v prípade prijatia záväzný, smerujúci k uzavretiu zmluvy. Žalobca bol ten, kto sa rozhodoval, s

ktorým subjektom vstúpi do záväzkového vzťahu a kto sa stane jeho zmluvným partnerom. Po tom,
ako tento prejav vôle žalobcu došiel žalovanej, bolo už len na vôli žalovanej, či vstúpi do právneho
vzťahu s takto vymedzeným obsahom a teda, či v súlade s princípom zmluvnej autonómie prijme
návrh žalobcu na uzavretie zmluvy. Zákonným predpokladom na to, aby bol jednostranný právny úkon
adresáta považovaný za prijatie návrhu na uzavretie zmluvy je, aby ho akceptant prijal bezvýhradne

a včas. O včasnom a bezpodmienečnom prijatí návrhu na uzavretie zmluvy o povolenom prečerpaní
jednoznačne a nepochybne svedčí podpis žalovanej na predmetnom oznámení považovanom za návrh.
K písomnej forme ako jednej z náležitosti prejavu vôle žalobca okrajovo uvádza, že v prejednávanej
veci by k uzatvoreniu platnej zmluvy o povolenom prečerpaní s poukazom na ustanovenia § 46 odsek
2 došlo aj vtedy, ak by podpisy strán sporu (ako prejavy účastníkov) neboli na tej istej listine. Žalobca

sa nemôže stotožniť ani s právnym záverom súdu o tom, že zmluva o povolenom prečerpaní mala
byť v zmysle ustanovenia § 40 odsek 1 OZ v spojení s ustanovením § 4 odsek 1 ZoSÚ uzatvorená
v písomnej forme. Nesprávnosť vyššie uvedeného právneho záveru prvoinštančného súdu spočíva
v aplikovaní nesprávnej právnej normy (resp. nesprávneho právneho predpisu) na súdom zistený
skutkový stav. Žalobca poukázal na ustanovenia § 1 odsek 3 ZoSÚ, § 3 odsek 6 ZoSÚ. Z uvedených

zákonných ustanovení vyplýva, že na záväzkový vzťah založený zmluvou o povolenom prečerpaní nie
je možné aplikovať iné ustanovenia ZoSÚ ako ustanovenie § 3 odsek 6 ZoSÚ, nakoľko tento zákon
sa nevzťahuje na poskytnutie finančných prostriedkov formou povoleného prečerpania na bežnom
účte. Avšak v prejednávanej veci boli žalovanej poskytnuté finančné prostriedky formou povoleného
prečerpania na jej bežnom účte, a preto je neprípustné, aby prvoinštančný súd na takto zistený skutkový

stav aplikoval ustanovenia § 4 odsek 1 ZoSÚ. Žalobca má za to, že prvoinštančný súd sa v rámci
dokazovania a právnych úvah nemal zaoberať písomnou formou ako jednou z náležitostí prejavu vôle,
ale mal svoju dôkaznú činnosť obmedziť len na zistenie dodržania povinností, ktoré žalobcovi ukladalo
ustanovenia § 3 odsek 6 ZoSÚ, t. j., či bola žalovaná o tam uvádzaných skutočnostiach písomneinformovaná. Aj napriek tomu, že žalobca zotrváva na tom, že v prejednávanej veci pri uzatvorení
zmluvy o povolenom prečerpaní nemusela byť dodržaná písomná forma, poukazuje na ustanovenia
§ 46 odsek 2 OZ. Súdna prax si osvojila záver, že písomná forma zmluvy znamená, že celý text

zmluvy musí byť zachytený v materializovanej forme, pričom písomná forma zmluvy zahŕňa aj podpisy
všetkých účastníkov. Z priložených listinných dôkazov je potom zrejmé, že oznámenie je vyhotovené v
písomnej forme, celý jeho text je teda zachytený v materializovanej forme a zahŕňa podpisy všetkých
účastníkov zmluvného vzťahu. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie
postupoval nesprávne, keď oznámenie nevyhodnotil ako riadne a platne uzavretú zmluvu o úvere,

spĺňajúcu zákonnom stanovené požiadavky (aj o platnosti právneho úkonu aj o vzniku dvojstranného
právneho úkonu), nakoľko právne úkony sa neposudzujú podľa ich pomenovania ale obsahu. Vzhľadom
na to, že v súvislosti s nedodržaním písomnej formy zmluvy o povolenom prečerpaní, súd prvej
inštanciespájavznikbezdôvodnéhoobohatenia,žalobcapoukázalnaprípady,kedyOZprostredníctvom
negatívneho výpočtu vylučuje určité plnenia z dosahu ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Aj v
nadväznosti na to, že súd pri rozhodovaní vo veci samej opomenul aplikovať na zistený skutkový

stav predmetné zákonné ustanovenie a teda nezohľadnil ho v odôvodnení napádaného rozsudku, je
žalobca toho názoru, že prvoinštančné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na ustanovenie § 455 OZ. V prvom rade žalobca upriamil pozornosť na obsah žalobného
návrhu (návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 29.01.2016), v ktorom žalobca zrozumiteľne
a určito opísal okolnosti, ktorého ho viedli k podaniu žaloby. Tam uvedené tvrdenia, z ktorých má

vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, sú podľa názoru žalobcu jednoznačné a konkrétne natoľko,
že nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom. Žalobca v žalobe jasne uviedol, na základe akej zmluvy
vznikol záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou, uviedol, čo bolo obsahom tohto právneho
vzťahu, taktiež poukázal na to, že žalovaná si v súlade so zmluvnými ustanoveniami neplnila svoje
povinnosti, na ktoré sa v zmluve zaviazala, riadne a včas. Na podporu svojich tvrdení označil a priložil

k žalobe listinné dôkazy preukazujúce rozhodujúce a ním tvrdené skutočnosti. Žalobca mal za to, že
skutkový dej bol jasný, zrozumiteľný, určitý, no najmä nezameniteľný s iným skutkom. Čo sa týka výšky
uplatňovanej pohľadávky, tú žalobca súdu ozrejmil tvrdeniami uvedenými v podaní zo dňa 11.05.2018
(vyjadrenie k výzve súdu, doloženie listinných dôkazov) a takisto na preukázanie výšky uplatňovanej
pohľadávky priložil listinné dôkazy - špecifikácia pohľadávky a neskôr výpis z úverového účtu žalovanej.

Vzhľadom na vyššie uvedené, sa žalobca nemôže stotožniť s názorom súdu o tom, že v prejednávanom
konaní žalobca opísanie rozhodujúcich skutočností nahradil odkazom na listinné dôkazy. V tomto smere
sa žalobca nestotožňuje s názorom súdu aj z toho dôvodu, že ustálená judikatúra za rozhodujúce
skutočnosti považuje údaje, ktoré sú nevyhnuté na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má
súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého

uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda
vymedziťpredmetkonaniaposkutkovejstránke.Žalobcasanemôžestotožniťsodkazomnarozhodnutia
Krajského súdu, nakoľko po ich preštudovaní mal za to, že sa v nich nejednalo o totožný skutkový a
ani právny stav. V zmysle predostretých skutočností sa žalobca nestotožňuje so skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie a ani s jeho následným nesprávnym právnym posúdením. Žalobca mal

za to, že ak by súd vec správne právne posúdil, dospel by k tomu, že zmluva o povolenom prečerpaní
bola riadne uzatvorená (z hľadiska dvojstrannosti právneho úkonu), následne by musel dospieť aj k
tomu, že bola uzatvorená v písomnej forme (aj keď zákon písomnú formu pre zmluvu o povolenom
prečerpaní neustanovuje). Pri takto zistenom skutkovom stave a jeho správnom právnom posúdení,
potom nemôže obstáť tvrdenie, že zo špecifikácie pohľadávky vyplýva, že žalovaná vrátila žalobcovi viac

finančných prostriedkov ako vyčerpala, nakoľko by bolo potrebné sa vysporiadať aj s tou skutočnosťou,
že žalovaná bola povinná žalobcovi za dočasné poskytnutie finančných prostriedkov uhrádzať žalobcovi
odplatu (riadne úroky) a v prípade omeškania s úhradou dohodnutých splátok aj úroky z omeškania.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní napádaného rozsudku rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom zamietajúcom výroku a v naň závislom výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v

zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a o trovách odvolacieho konania rozhodol
súd prvej inštancie novým rozhodnutím vo veci.

3. Žalovaná k odvolaniu žalobcu nepodala žiadne vyjadrenie.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok) po zistení,
že odvolanie podala včas oprávnená osoba - strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359
a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods.
1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok ako ajkonanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 11C/34/2016 je zaplatenie
pohľadávky v sume 508,02 eur spolu s úrokom vo výške 19,50 % ročne z istiny 400 eur od 28.1.2016 do
zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 482,89 eura (istina a úroky z úveru)
od 28.1.2016 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu zamietol a žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

7.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkuakoajceléhoobsahuspisovéhomateriáludospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie
rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne

právne posúdil. Odvolací súd preberá v značnom rozsahu argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú
v odôvodnení napadnutého rozsudku.

8. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje
zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

9. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je
určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

10. Podľa § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh
určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu.

11. „Právny úkon je platný od toho momentu, ak bol urobený v súlade s požiadavkami platnej právnej
úpravy, teda v súlade s platným právom. Zmluva je teda platná od jej uzavretia (vzniku), pokiaľ

boli splnené všetky zákonom stanovené náležitosti tohto dvojstranného právneho úkonu vrátane jeho
formy a ďalej, ak sa taký právny úkon, ak je to potrebné, dostal do dispozičnej sféry toho, komu bol
adresovaný.“ (Justičná akadémia Slovenskej republiky: Ingerencia súdov do súkromnoprávnych zmlúv:
Zásahy súdov do obsahu súkromnoprávnych zmlúv, Kol. autorov, rok vydania 2014, strana 15, dostupné
na internetovej stránke https://www.ja-sr.sk/files/2014_Zbornik_CSPD_Omsenie_Final_WEB.pdf)

12. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov v znení účinnom do 31.12.2009 (ďalej len „ZoSÚ“), zákon sa nevzťahuje ani na úver formou
povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom

ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6. Kreditnou kartou na účely tohto zákona
sa rozumie platobná karta, ktorá umožňuje dlžníkovi prístup k peňažným prostriedkom čerpaným do
výšky úverového limitu povoleného veriteľom a dohodnutého s dlžníkom.

13. Podľa § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí

podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie
dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

14. Podľa § 132 ods. 2 Civilného sporového poriadku, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno
nahradiť odkazom na označené dôkazy.

15. K odvolacej námietke žalobcu, že oznámenie je aj návrhom na uzatvorenie zmluvy (ofertou) a aj
prijatím tohto návrhu (akceptáciou), je na mieste uviesť, že uvedenú interpretáciu žalobcu je potrebné
označiť za účelovú s cieľom zabrániť zamietnutiu žaloby, nakoľko uvedená interpretácia odporuje zneniu
Obchodných podmienok pre povolené prečerpanie bežného účtu (č.l. 11) (ďalej len „VOP“), ktoré vytvoril

sám žalobca. Bod I.4 VOP zakotvuje, že žiadosť o povolené prečerpanie bežného účtu podáva klient
písomne na pobočke banky. Na to nadväzuje bod I.5 VOP s obsahom, že oznámenie o poskytnutí
povoleného prečerpania odošle, resp. odovzdá banka klientovi po posúdení a schválení žiadosti, pričom
odoslaním, resp. odovzdaním oznámenia klientovi dochádza k uzavretiu zmluvy. Rovnako aj zmluva obežnom účte a balíku produktov a služieb ČSOB pohoda zo dňa 13.3.2009 (č.l. 5) (ďalej len „zmluva
o bežnom účte“) definuje v bode IV. možnosť povoleného prečerpania tak, že banka sa zaväzuje na
základežiadostimajiteľaúčtuvyhodnotiťmožnosťposkytnutiapovolenéhoprečerpaniakúčtu.Vprípade

splnenia stanovených podmienok banky na poskytnutie povoleného prečerpania účtu uzatvorí banka s
majiteľom účtu zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu. Z uvedených ustanovení VOP a zmluvy
o bežnom účte je zrejmé, že postup pri uzatvorení zmluvy o povolenom prečerpaní bežného účtu (ďalej
len „uzatvorenie zmluvy o povolenom prečerpaní“) je trojkrokový, a teda najskôr klient podá žiadosť
o povolené prečerpanie bežného účtu (ďalej len „žiadosť“), potom banka žiadosť posúdi a následne

banka odovzdá, resp. odošle oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania (ďalej len „oznámenie“).
Na základe uvedených skutočností nemožno prísť k inému záveru ako tomu, že uzavretie zmluvy o
povolenom prečerpaní na jednej listine je vylúčené.

16.Kodvolaciemuargumentužalobcu,žezustanovení§1odsek3ZoSÚa§3odsek6ZoSÚvyplýva,že
na záväzkový vzťah založený zmluvou o povolenom prečerpaní nie je možné aplikovať iné ustanovenia

ZoSÚ ako ustanovenie § 3 odsek 6 ZoSÚ, nakoľko tento zákon sa nevzťahuje na poskytnutie finančných
prostriedkov formou povoleného prečerpania na bežnom účte, a teda nevyžaduje sa písomná forma,
je potrebné sa vyjadriť, že žalobca presne argumentuje, že ustanovenie § 1 ods. 3 ZoSÚ umožňuje
aplikovať na povolené prečerpanie bez kreditnej karty len ustanovenie § 3 odsek 6 ZoSÚ. Hoci zmluva
o bežnom účte (č.l. 5) obsahuje v bode II. ustanovenie o vydaní platobnej karty, zmluva o bežnom

účte odkazuje ďalej na samostatnú zmluvu, pričom spomenutá samostatná zmluva už nie je súčasťou
spisu. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné aplikovať ZoSÚ na zmluvu o bežnom účte. Dôležité je ale
zdôrazniť, požiadavka písomnej formy je aj tak daná, nakoľko tak explicitne ustanovujú VOP v bode I.4,
pričom požiadavku písomnej formy možno vyvodiť implicitne aj z obsahu bodu I.5, keďže oznámenie
je odpoveďou na písomnú žiadosť a iné odoslanie oznámenia ako v písomnej forme ani neprichádza

do úvahy.

17. K odvolacej námietke žalobcu, že oznámenie je vyhotovené v písomnej forme, celý jeho text je teda
zachytený v materializovanej forme a zahŕňa podpisy všetkých účastníkov zmluvného vzťahu, pričom
právne úkony sa neposudzujú podľa ich pomenovania ale obsahu, je na mieste konštatovať, že žalobca

nedodržal postup uzatvorenia zmluvy o povolenom prečerpaní zakotvený v bode I.4 a I.5 VOP (č.l 11).
Žalobca nepredložil ani žiadosť a ani potvrdenie o uskutočnení posúdenia žiadosti. K dispozícii je len
oznámenie. Z hľadiska skúmania uzatvorenia zmluvy o povolenom prečerpaní je na oznámení možno
zohľadniť len podpis a pečiatku žalobcu, nakoľko podpis žalovanej sa nachádza pod textom označeným
slovom prevzal, čo znamená, že žalovaná podpisom potvrdila len, že prevzala doručovanú poštu, bez

toho, aby oznámenie skúmala a prejavila s ním súhlas.

18. K odvolacej námietke žalobcu, že v súvislosti s nedodržaním písomnej formy zmluvy o povolenom
prečerpaní OZ prostredníctvom negatívneho výpočtu vylučuje určité plnenia z dosahu ustanovení o
bezdôvodnom obohatení, je na mieste sa vyjadriť, že ide o okrajovú otázku, nakoľko žalobcom je

dodávateľ a spotrebiteľ vystupuje v pozícii žalovanej, pričom je to práve žalovaná, kto zaplatil viac ako
čerpal. Žalovaná zaplatila celkovo sumu 29.301,08 eur a čerpala celkovo sumu 28.831,80 eur (č.l. 37).
Keďže predmetom konania nie je nárok žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcom,
odpoveď na túto otázku nie je relevantná pre výsledok tohto súdneho sporu.

19. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že žalobca v žalobnom návrhu (návrhu na vydanie platobného
rozkazu zo dňa 29.01.2016) zrozumiteľne a určito opísal okolnosti, ktorého ho viedli k podaniu žaloby a
tam uvedené tvrdenia, z ktorých má vyplynúť oprávnenosť uplatneného nároku, sú podľa názoru žalobcu
jednoznačné a konkrétne natoľko, že nemohlo dôjsť k zámene s iným skutkom, je potrebné uviesť, že je
úlohou súdu vyhodnotiť žalobu (č.l. 1) a iné podania, pričom súd prvej inštancie správne dospel k záveru,

že jedna veta o uzatvorení zmluvy o povolenom prečerpaní je nedostatočná, nakoľko vôbec neobjasňuje
tak dôležité detaily o priebehu uzatvorenia zmluvy o povolenom prečerpaní, najmä kto prišiel s iniciatívou
na uzavretie zmluvy o povolenom prečerpaní, kto, kedy a kde zabezpečoval posúdenie žiadosti a aké
dokumenty boli pri uzatvorení zmluvy o povolenom prečerpaní vyhotovené.

20. K odvolacej námietke žalobcu, že sa nemôže stotožniť s odkazom na rozhodnutia Krajského súdu,
nakoľko po ich preštudovaní má za to, že sa v nich nejednalo o totožný skutkový a ani právny stav,
napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp.zn. 25Co/96/2017 zo dňa 30.04.2018, je na mieste sa
vyjadriť, že súd prvej inštancie jednoznačne uviedol túto citáciu formuláciou podporne (č.l. 157, strana8 napadnutého rozsudku), čo znamená, že ide o citovanie všeobecnej argumentácie typickej pre široké
spektrum spotrebiteľských sporov.

21. So zreteľom na všetky uvádzané dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku
s ktorým sa stotožňuje.

22. „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných

princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že
sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7
Cdo/14/2018 zo dňa 28.2.2018)

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a čl. 17 CSP, vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní bola plne

úspešná žalovaná, ale keďže jej žiadne trovy konania nevznikli, súd jej ich ani nepriznal.

24. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).