Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 10, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/316/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714207298
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6714207298.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne X. M., narodenej XX. XX. XXXX, bytom
Q. XX, XXX XX C., právne zastúpenej JUDr. Michalom Vlkolinským, advokátom, so sídlom Námestie
SNP 17/29, 960 01 Zvolen, proti žalovanému W. R., narodenému XX. XX. XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX
XX Z., právne zastúpenému JUDr. Martinou Slosiarikovou, advokátkou, so sídlom Jelšová 2A, 974 01
Banská Bystrica, o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen č. k. 12C/83/2014-287 zo dňa 12. 06. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne (I. výrok), ktorou sa domáhala určenia
neplatnosti výpovede zo dňa 22. 02. 2014 z nájmu bytu č. X nachádzajúceho sa vo vchode č. XX na
2. poschodí bytového domu súp. č. XXX na Q. ulici vo C. (vedeného na LV č. XXXX, k. ú. X., okres a
obec C.), ktorá jej bola doručená dňa 27. 02. 2014. Súčasne žalovanému priznal voči žalobkyni nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na ust. § 710 ods. 1 a ods. 3 a na ust. § 711
ods. 1 písm. a), ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a konštatoval, že výpoveď
daná žalobkyni zo strany žalovaného je platným právnym úkonom majúcim všetky podstatné náležitosti.
Konkrétne argumentoval, že ak žalobkyňa poukazovala na formálny nedostatok výpovede spočívajúci
v tom, že žalovaný ako prenajímateľ vypovedal zmluvu o nájme zo dňa 01. 09. 1996, hoci táto bola

podľa žalobkyne nahradená zmluvou o nájme zo dňa 01. 03. 2000, tak zmluva o nájme zo dňa 01.
03. 2000 nebola novou nájomnou zmluvou ale len tzv. dodatkom k zmluve z roku 1996, na základe
ktorého došlo k zmene osoby na strane prenajímateľa. Vysvetlil, že pôvodná zmluva nezanikla, len
do nájomného vzťahu vstúpil žalovaný. Okresný súd ďalej preskúmal výpoveď aj z hmotnoprávneho
hľadiskaadospelkzáveru,žeideoperfektnýprávnyúkon,lebožalovanývovýpovedižalobkynioznámil,
že nájom bytu zanikne uplynutím výpovednej doby, ktorá je trojmesačná a začína plynúť prvým dňom
mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola výpoveď doručená, žalovaný vo výpovedi tiež uviedol,

že byt potrebuje pre seba, pretože sa musí presťahovať do C., kde začal vykonávať zárobkovú činnosť
a nemá inú nehnuteľnosť, v ktorej by býval. Byt chce pre svoju potrebu, chce v ňom bývať, užívať ho a
tým vykonávať svoje vlastnícke právo. Podľa okresného súdu žalovaný nemal povinnosť svoj výpovedný
dôvod preukazovať listinou, lebo jediné ustanovenie pojednávajúce o povinnosti prenajímateľa priložiťk výpovedi listinu preukazujúcu dôvod výpovede je ustanovenie § 711 ods. 3 OZ, ktoré túto povinnosť
viaže na iné výpovedné dôvody podľa § 711 ods. 1 písm. b), e) a f) OZ. Prvoinštančný súd výpoveď
posudzoval aj cez prizmu jej súladu s dobrými mravmi odkazujúc na ust. § 3 ods. 1 OZ a citujúc

zároveň ust. § 123 OZ a v týchto súvislostiach uviedol, že vlastníkom bytu je žalovaný, ktorý výpoveďou
oznámil žalobkyni ako nájomníčke, že byt potrebuje pre seba, pričom z ust. § 711 ods. 1 písm. a) OZ
je jednoznačné, že zákonodarca dáva v otázke užívania bytu prednosť vlastníkovi pred nájomcom.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že výpovedný dôvod bol nielen
dostatočne skutkovo špecifikovaný ale aj skutočne daný, kde žalovaný uviedol, že byt potrebuje pre

seba z dôvodu vykonávania zárobkovej činnosti vo C.. Vykonáva podnikateľskú činnosť vo C., o čom
predložil listinné dôkazy, a to výpis zo stránky SUNREALITY a zo stránky Sunmaxi, podľa ktorých je
možné tovar z internetového obchodu osobne si odobrať v pobočke vo C., kde je zriadené výdajné
miesto tohto obchodu. Teda v čase dania výpovede existoval výpovedný dôvod. Aktuálne je žalovaný
konateľom dvoch spoločností so sídlom vo C., ktoré vznikli v roku nasledujúcom po roku dania výpovede
žalobkyni a z uvedeného vyvodil, že žalovaný vykonáva v mieste, kde sa byt nachádza podnikateľskú

činnosť, čím je dostatočne preukázaný záver, že byt potrebuje pre seba. Z opačného pohľadu okresný
súd uzavrel, že ak by vyhovel žalobe, uprednostnil by tak nájomcu pred vlastníkom a potom by bolo v
rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s ust. § 711 ods. 1 písm. a) OZ, ak by byt reálne užíval nájomca,
hoci existuje dôvod výpovede spočívajúci v potrebe užívania bytu samotným žalovaným. Tým by došlo k
obmedzeniu žalovaného v uplatňovaní svojho vlastníckeho práva k bytu. Naostatok poukázal na novelu

Občianskeho zákonníka uskutočnenú zákonom č. 261/2001 Z. z. účinnú od 01. 09. 2001, podľa ktorej
sa už v zmysle ust. § 711 OZ nespája s konaním o platnosť výpovede konanie o povinnosti byt vypratať
v závislosti od bytovej náhrady a preto v súvislosti s neplatnosťou výpovede sa nemusí posudzovať
otázka bytovej náhrady. Pripomenul ale, že nájom bytu je chráneným nájmom a prenajímateľ je v prípade
výpovede povinný poskytnúť nájomcovi bytovú náhradu v zmysle § 712a ods. 1 OZ. Uzavrel, že v súlade

s ust. § 711 ods. 6 OZ účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu,
ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

3. O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a konštatujúc plný úspech žalovaného v spore, priznal mu voči žalobkyni plnú

náhradu trov konania, t. j. v rozsahu 100 %.

4. V zákonnej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalobkyňa. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. V odvolaní poukázala na to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie súčasne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

6. Súčasne v článku I. odvolania vytýkala prvoinštančnému súdu predovšetkým to, že svoje

rozhodnutie dostatočne nezdôvodnil. Podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie
zodpovedajúce ust. § 220 ods. 2 CSP a tým porušuje jej právo na spravodlivý proces garantované
tak článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

7. V ďalšom namietala, že byt užíva na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 01. 03. 2000 uzavretej
na dobu neurčitú a ak jej bola doručená výpoveď datovaná dňom 22. 02. 2014, ktorou jej žalovaný
vypovedúval nájom založený nájomnou zmluvou zo dňa 01. 09. 1996, tak výpoveď je postihnutá
formálnou vadou spočívajúcou v tom, že žalovaný vypovedal nájom bytu založený inou zmluvou o
nájme, než na základe ktorej ona byt reálne užíva. Poukázala na listinu označenú ako výpoveď z nájmu

bytu datovanú dňom 30. 10. 2015, ktorou jej žalovaný opätovne vypovedal nájom toho istého bytu a
v tejto sa už odvoláva na nájomnú zmluvu zo dňa 01. 03. 2000. S prihliadnutím na túto výpoveď sa
tak predchádzajúca výpoveď zo dňa 22. 02. 2014 javí nielen ako neurčitá a neplatná, ale popiera aj
závery konštatované prvoinštančným súdom, že by sa malo jednať v prípade nájomnej zmluvy z roku
2000 o dodatok pôvodnej nájomnej zmluvy z roku 1996. K tejto otázke prvoinštančný súd v napadnutom

rozhodnutí stanovisko nezaujal.

8. Žalobkyňa následne poukázala na ust. § 711 ods. 1 písm. a) a ods. 6 OZ tvrdiac, že dôvod uvedený
vo výpovedi je účelový, pretože žalovaný mal nadobudnúť byt na základe kúpnej zmluvy a zmluvy ozriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 08. 01. 2014 s odôvodnením, že byt kúpil, lebo
sa z pracovných dôvodov musí presťahovať do C., kde začal vykonávať zárobkovú činnosť. Podľa
žalobkyne však zo žalovaným doložených dôkazov naopak nie je zrejmé, či takúto činnosť vykonával vo

C. aj v čase doručenia výpovede a nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k svojmu
záveru. Žalovaný v čase doručenia výpovede žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonával, lebo v tom
čase bol spoločníkom a konateľom spoločnosti P. P. so sídlom v S. N., predsedom predstavenstva Q.
C., družstvo, so sídlom v Z., jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti V. EU, s. r. o., so sídlom v
Z., tiež spoločníkom a konateľom spoločnosti V. Slovakia, s. r. o., so sídlom v Z. a napokon spoločníkom

a konateľom spoločnosti V., s. r. o., so sídlom v Z.. Vykonával prv živnosť pod obchodným menom W.
R. - V., s miestom podnikania v Z., ale od 27. 03. 2013 mal pozastavenú činnosť a teda živnostenskú
činnosť v čase výpovede z nájmu bytu nerealizoval. Vzhľadom na to, že všetky spoločnosti mali v čase
dania výpovede sídlo v Z., nie je pravdepodobné, že by sa musel presťahovať do C., kde sa potreboval
podľa svojho vyjadrenia zdržiavať tvrdiac, že vo C. začal vykonávať zárobkovú činnosť. Podľa žalobkyne
bolo listinnými dôkazmi preukázané, že zastúpenie spoločnosti V. EU, s. r. o. zabezpečoval v plnom

rozsahu pre oblasť C. E.. arch. F. H., ktorý je zhodou okolností otcom E.. F. H., ktorá ako prevodca
previedla žalovanému ako nadobúdateľovi 100 %-ný obchodný podiel spoločnosti aktuálne vystupujúcej
podobchodnýmmenomV.Slovakia,s.r.o.ažalovanýakonadobúdateľpriprevodeobchodnéhopodielu
v júli 2011 zmenil sídlo spoločnosti z Q. vo C. na U. nábrežie do Z.. Poukázala ďalej na to, že matkou
menovanej je E.. arch. X. W., bývalá manželka E.. arch. F. H., ktorá predmetný byt predala žalovanému.

Svedok E.. X. A. vo svojej výpovedi poukázal na nadštandardný osobný vzťah žalovaného a E.. F. H.,
ktorá vlastnila byt v tom istom obytnom dome o poschodie vyššie a v ktorom sa žalovaný pravidelne
zdržiaval. Napokon F. H. je so svojou sestrou E.. X. X. podielovou spoluvlastníčkou budovy súp. č. XXX
zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. C., pričom ide o budovu na adrese M. rad XX vo C., v ktorej v minulosti
sídlili, resp. sídlia spoločnosti žalovaného. Podľa žalobkyne žalovaný nepreukázal, že byt potrebuje pre

seba a že je teda daný výpovedný dôvod, čo potvrdil aj svedok F. N. v čestnom prehlásení, kde uviedol,
že žalovaný príležitostne prebýva na adrese U. XXX/XX od februára 2015 do súčasnosti a vo svojej
svedeckej výpovedi tento uviedol, že žalovaný sa zdržiava v Z. a prespáva u neho raz do týždňa. Takisto
opomenul prvoinštančný súd prihliadnuť na skutočnosť, že žalovaný je od 28. 10. 2016 predsedom
V. rozvojového a investičného družstva so sídlom v X., teda aj v X. vykonával podnikateľskú činnosť

rovnako ako v Z. i v S. N. bez toho, aby sa tam potreboval presťahovať.

9. Žalobkyňa zhrnula, že prvoinštančný súd nepostupoval v zmysle usmernenia vysloveného v prvom
zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, lebo nevykonal dokazovanie ohľadne formálnych nedostatkov
výpovede a ani ohľadne hmotnoprávnych podmienok platnosti výpovede, teda rozhodol na základe

nedostatočne zisteného, pôvodného skutkového stavu veci. V závere odvolania poukázala žalobkyňa
aj na to, že sa nájomníčkou bytu stala ešte spolu s nebohým manželom X. M. v čase, kedy boli
zamestnancami podniku M., š. p., ktorý bol po roku 1989 privatizovaný v zmysle zákona č. 92/1991 Zb.
a vlastníkom bytu postupne boli spoločnosť M. byty, E.. arch. X. W. a napokon žalovaný a v tej súvislosti
poukazovala na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

v nadväznosti na to, že listom zo dňa 06. 09. 1999 požiadali s manželom o prevod bytu do vlastníctva,
ale ani jeden z postupných vlastníkov im byt neponúkol.

10. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť
a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Podľa neho žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadne skutočnosti spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozhodnutia, keď uvádza tvrdenia, ktoré nemožno považovať za nové skutočnosti a
ktoré mohla prezentovať v priebehu prvoinštančného konania, čo ale neurobila. Ak žalobkyňa napáda
nedostatočné odôvodnenie rozsudku, ide len o všeobecné výhrady. Je plne spôsobilá, zastúpená

advokátomapretoodkazovaťnajejvekasociálnepostavenievkontextesnedostatočnýmodôvodnením
rozhodnutia je irelevantné. Práve vzhľadom na jej vek a sociálne postavenie sa snažil s ňou niekoľkokrát
mimosúdne vyrovnať, navrhol jej niekoľko alternatív náhradného bývania, ponúkol jej pomoc so
sťahovaním, čo však odmietala riešiť. Dohady žalobkyne o tom, že on sám považuje výpoveď z nájmu za
neplatnú sú len jej úvahami. Prvoinštančný súd sa správne vysporiadal s formálnymi aj hmotnoprávnymi

aspektmi platnosti výpovede. Odôvodnil existenciu nájomnej zmluvy a platnosť výpovede z nájmu a ak
by žalobkyňa považovala zmluvu o nájme z roku 1996 za neplatnú alebo neexistujúcu, určite by sa
nedomáhalaneplatnostivýpovede,podanímžalobysamapotvrdila,ženájomnývzťahzaloženýzmluvou
o nájme z roku 1996 považuje za platný.12. Žalovaný ďalej uviedol, že aj v čase dania výpovede a aj doteraz vykonáva vo C. podnikateľskú
činnosť v oblasti realít, čo bolo potvrdené rozsiahlym dokazovaním. Žalobkyňa opak nepreukázala.

Na tom nič nemení fakt, že spoločnosti nemali sídlo vo C., lebo to nemá dopad na posúdenie, či
bol splnený výpovedný dôvod. Predložil do konania niekoľko listinných dôkazov preukazujúcich jeho
pôsobenie vo C. a ak žalobkyňa namietala skutočnosť, že tomu tak nie je, je dôležité odpovedať
na otázku, ako mal on plnohodnotne vykonávať podnikateľskú činnosť, keď mu v nej bráni priamo
žalobkyňa svojím konaním. Žalobkyňa je osobou vyššieho veku, ale rozhodnutie nemôže byť postavené

na tom, že starším osobám je vždy potrebné prisúdiť ochranu. Po celú dobu sa snažil so žalobkyňou
dohodnúť, aj keď to v tomto konaní nebolo jeho povinnosťou, ponúkal jej niekoľko alternatív náhradného
bývania, pomoc s presťahovaním, znášaním nákladov na sťahovanie. Žalobkyňa ale všetko odmietala.
Pokiaľ ide o vytýkanie nevykonania určitého dokazovania, tak žalobkyňa ho mala navrhovať v priebehu
prvoinštančného konania. Hypotézy o jeho spriaznení so žalobkyňou označenými osobami v súvislosti
s nadobudnutím bytu nie sú ničím podložené, opakovane popiera tieto konšpiračné teórie, rovnako

ako spochybňuje aj výpoveď X. A., ktorý sa rozprával o predmete tohto konania so žalobkyňou. Tento
pritom vypovedal subjektívne pocity a nepreukázané skutočnosti a preto ním uvedené skutočnosti
nemajú žiadnu dôkaznú hodnotu. Ak napokon v článku 4 odvolania žalobkyňa poukazuje na určité súdne
rozhodnutia, tieto nemajú žiadnu súvislosť s týmto konaním. Len sa domnieva, že táto časť odvolania
sa má týkať otázky jeho vlastníctva k predmetnému bytu, ale on nemá vedomosť o existencii súdneho

rozhodnutia, ktorým by sa úspešne žalobkyňa domohla svojho práva v súvislosti so spochybnením jeho
vlastníckeho práva. Poukázal na rozhodnutia tunajšieho krajského súdu nadväzujúce na prvoinštančné
rozhodnutia, v ktorých boli návrhy nájomníkov spoločnosti SEKIER, s. r. o. zamietnuté a úspešné neboli
ani podané dovolania. Žalobkyňa teda jeho vlastníckeho právo v prvoinštančnom konaní nespochybnila
a prejudiciálne vyriešenie týchto námietok by na jej postavení nič nezmenilo.

13. V replike žalobkyňa poprela tvrdenia žalovaného, že sa niekoľkokrát s ňou snažil mimosúdne
vyrovnať. Predložil jej tri ponuky na bývanie v jednoizbovom byte s výmerou najväčšieho 34 m2, ktoré
ale boli čiastočne zariadené a teda jej znemožňovali užívať svoje zariadenie bytu. Ani v jednom prípade
pritom nebolo možné si byt pozrieť. Zo strany žalovaného sa jedná len o formálnu a účelovú ponuku

bez toho, aby reálne došlo k riešeniu jej bytovej situácie. Ak poukazoval žalovaný na činnosť realitnej
kancelárie SUNINVEST EU s.r.o. a jeho potrebu byť podnikateľsky činným vo Zvolene, tak predložil súdu
prvej inštancie iba dve zmluvy časovo spadajúce do obdobia po doručení výpovede z nájmu bytu a jednu
kúpnu zmluvu datovanú pred doručením výpovede, ktoré sú výsledkom činnosti realitnej kancelárie.
Dôkazné bremeno, že vykonával v čase výpovede z nájmu podnikateľskú činnosť reálne vo C. bolo

na žalovanom a toto neuniesol. Bolo preukázané internetovým výpisom, že zastúpenie menovanej
spoločnosti pre oblasť C. zabezpečuje v plnom rozsahu E.. arch. F. H..

14. Na základe odvolania žalobkyne krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal
v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods.

1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdil ako vecne správny.

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie a dospel aj ku správnym skutkovým zisteniam. Takisto po právnej stránke
posúdil vec správne, keď použil zodpovedajúce zákonné ustanovenia, tieto správne vyložil a správne
aj aplikoval na zistený stav veci. Odvolanie žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, pretože
súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu žalobkyne zamietol a vzhľadom na výsledok sporu
priznal žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie

prvoinštančného súdu je v týchto výrokoch vecne správne.

16. V prvom rade je potrebné uviesť, že okresný súd prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa
21. 06. 2016 a zamietol žalobu žalobkyne súčasne vysloviac, že o trovách konania rozhodne po
právoplatnosti svojho rozsudku. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k.

12Co/12/2017-268 zo dňa 31. 01. 2018 rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd okrem iného vytkol okresnému súdu porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces v
dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a usmernil potom okresný súd tak, že sa primárne
musí vysporiadať s otázkou, či vzhľadom na namietané formálne nedostatky výpovede je táto platnoua tiež musí skúmať platnosť výpovede z nájmu bytu aj z hmotnoprávneho hľadiska, t. j. či v dobe dania
výpovede existovali podmienky ňou deklarovaného dôvodu. A tiež uviedol, že pri riešení primeranosti
poskytnutej bytovej náhrady musí uviesť konkrétne okolnosti, z ktorých vychádzal.

17. Odvolací súd v nadväznosti na závery vyjadrené v zrušujúcom uznesení konštatuje, že okresný súd v
novom, teraz žalobkyňou odvolaním napadnutom rozhodnutí postupoval v zmysle uvedených pokynov a
správne skúmal a aj uzavrel splnenie formálnych a materiálnych podmienok platnosti výpovede z nájmu
bytu, ktorá bola daná žalobkyni žalovaným listom zo dňa 22. 02. 2014, ktorý prevzala dňa 27. 02. 2014.

18. Predmetom tohto sporu teda bolo určenie (ne)platnosti výpovede z nájmu bytu, ktorú dal žalovaný
ako prenajímateľ žalobkyni ako nájomníčke listom zo dňa 22. 02. 2014 a ktorú skutkovo založil na
svojej vlastnej potrebe predmetný byť užívať. Správne preto okresný súd aplikoval a skúmal naplnenie
podmienok v zmysle ust. § 711 ods. 1 písm. a) OZ, podľa ktorého prenajímateľ môže vypovedať nájom
bytu, ak potrebuje byt pre seba, resp. manžela, svoje deti, vnukov, zaťa alebo nevestu, pre svojich

rodičov alebo súrodencov.

19. Ustanovenie § 711 ods. 1 písm. a) OZ bolo prijaté novelou č. 509/1991 Zb. (s účinnosťou od 01. 01.
1992) reagujúcou na spoločensko-politické zmeny po roku 1989, kedy nastávalo obdobie transformácie
a odštátňovania bytového fondu (čoho produktom bol neskoršie aj zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov) a kedy nebolo bežným, že jedna osoba vlastnila viacero bytov. Preto bol
zakotvený logický princíp, že ten kto byt vlastní má právo ho prednostne aj užívať z dôvodu vlastných
bytových potrieb, resp. bytových potrieb blízkych osôb, ako toto čiastkové oprávnenie vyplýva z obsahu
vlastníckehoprávavymedzenéhovzároveňprijímanomust.§123OZ.Vtomtokontextetrebaajvykladať
zámer zákonodarcu sledovaný ust. § 711 ods. 1 písm. a) OZ a to ten, že treba uprednostniť bytovú

potrebuprenajímateľaajehoblízkychrodinnýchpríslušníkovpredbytovoupotrebounájomcuakocudzej
osoby v situácii, kedy sám prenajímateľ či jeho blízki potrebujú riešiť svoju bytovú otázku.

20. I keď sa relevantná judikatúra vzťahujúca sa k uvedenému ustanoveniu zhoduje v tom, že súd nemá
právo určovať, v ktorom z bytov bude vlastník bývať, pokiaľ je vlastníkom viacerých, zhoduje sa tiež v

tom, že okolnosti prípadu pri rozhodovaní o (ne)platnosti výpovede z nájomnej zmluvy týkajúcej sa bytu
je potrebné posudzovať širšie spolu s prihliadnutím na dobré mravy v zmysle ust. § 3 ods. 1 OZ, čo
potom umožňuje súdu nepriznať vlastníkovi (prenajímateľovi) bytu súdnu ochranu voči nájomcovi.

21. Žalobkyňa v konaní namietala, že z výpovede nebolo jasné, ktorú nájomnú zmluvu vlastne žalovaný

vypovedal, pretože nájomná zmluva z roku 1996 bola nahradená zmluvou o nájme bytu z roku 2000 a v
spornej výpovedi žalovaný poukazoval práve na nájomnú zmluvu z roku 1996. Podľa odvolacieho súdu v
konaní ale nebolo sporným, že žalobkyňa v čase dania výpovede užívala prenajatý byt práve na základe
nájomnej zmluvy zo dňa 01. 03. 2000 a v dôsledku toho teda nebolo pochýb, že medzi žalobkyňou ako
nájomníčkou a žalovaným ako prenajímateľom existovala v čase dania výpovede zo strany žalovaného

len jedna nájomná zmluva týkajúca sa užívania prenajatého bytu č. X v bytovom dome č. XXX/XX na Q.
ulici vo C., ktorá bola uzavretá na dobu neurčitú. Žiadna zo strán v tomto spore netvrdila, že by v čase
výpovedeplatilaešteajnejakánájomnázmluvazroku1996,neexistovalitutedapoprisebesúčasnedve
či viaceré nájomné zmluvy. Stranám bolo nespochybniteľne jasné, nájom ktorého bytu sa vypovedúva
a ak aj žalovaný v texte výpovede uviedol, že nájomný vzťah vznikol zmluvou zo dňa 01. 09. 1996,

nemá toto konštatovanie žiaden vplyv na jej platnosť a ani nič nemení na tom, nájom ktorého bytu sa na
základe tejto výpovede mal skončiť. Nebolo síce správnym konštatovanie okresného súdu, že nájomná
zmluva z 01. 03. 2000 bola „dodatkom“ k pôvodnej nájomnej zmluve z roku 1996, to ale nespôsobuje
nesprávnosť záveru okresného súdu o naplnení všetkých formálnych náležitostí výpovede.

22. Aj podľa odvolacieho súdu bola táto stránka platnosti výpovede splnená, pretože vo výpovedi je
jasne a nezameniteľne vymedzené nájom akého bytu sa vypovedúva a z hľadiska platnosti nie je vôbec
podstatné, či nájomný vzťah bol založený nájomnou zmluvou z roku 1996 alebo z roku 2000 (keď zákon
takúto náležitosť ako podmienku platnosti nevyžaduje), podstatné bolo, že sa nepochybne vypovedúval
nájom bytu č. 8 na 2. poschodí, vo vchode XX, v bytovom dome na ulici Q. vo C. súp. č. XXX. Vo

výpovedi je skutkovo popísaný výpovedný dôvod a aj odkaz na zákonné ustanovenie § 711 ods. 1 písm.
a) OZ, konkrétne formulácia o tom, že žalovaný ako prenajímateľ žalobkyni vypovedúva nájom vyššie
popísaného bytu s odôvodnením, že nemá v súčasnosti vo vlastníctve inú nehnuteľnosť, v ktorej by tu
býval. Byt potrebuje pre svoju potrebu, chce v ňom bývať, užívať ho a vykonávať svoje vlastnícke právo,keďže na základe povolenia vkladu pod č. V 3798/13 z 08. 01. 2014 sa stal jeho výlučným vlastníkom z
dôvodu, že sa z pracovných dôvodov musí presťahovať do C., kde sa potrebuje zdržiavať lebo tu začal
vykonávať zárobkovú činnosť. Preto z tohto hľadiska neobstoja námietky žalobkyne, že by výpoveď z

nájmu obsahovala určité formálne nedostatky, ktoré by ju mali sankcionovať ako neplatný právny úkon.

23. Žalobkyňou tvrdenú neurčitosť by bolo možné vyvodiť zo skúmanej výpovede len v tom prípade,
ak by ani za použitia výkladu tohto právneho úkonu podľa ust. § 35 ods. 2 OZ nebolo možné vyvodiť,
čo vlastne chcel prenajímateľ, teda žalovaný v danom prípade týmto právnym úkonom prejaviť. Ako už

ale bolo uvedené, jednoznačne z výpovede vyplýva i bez potreby akéhokoľvek hlbšieho výkladu úmysel
ukončiť nájomný vzťah medzi ním a žalobkyňou ako nájomníčkou, pričom opätovne treba zdôrazniť,
že sa jednalo o jediný medzi nimi existujúci nájomný vzťah. Je preto irelevantné či a z akého dôvodu
opätovne dával žalobkyni žalovaný výpoveď aj v roku 2015, keďže v konaní bola predložená aj „druhá“
výpoveď z nájmu bytu datovaná dňom 30. 10. 2015. Táto bola ale pre rozhodnutie sporu irelevantná.
Predmetom konania bola výpoveď z 22. 02. 2014 a ak žalovaný dal žalobkyni aj druhú výpoveď z nájmu

datovanú dňom 30. 10. 2015, jej existencia nemá žiaden vplyv na platnosť výpovede z 22. 02. 2014,
nespôsobuje žiadnu jej neurčitosť a už vôbec nie neplatnosť, lebo sankcia neplatnosti podľa ust. § 39
OZ je následkom rozporu určitého právneho úkonu so zákonom a nie s iným právnym úkonom. Navyše,
prípadná (ne)platnosť spornej výpovede z 22. 02. 2014 by bola predbežnou otázkou pre posúdenie
platnosti druhej výpovede z 30. 10. 2015 a nie naopak. Inými slovami, nebolo treba sa vôbec zaoberať v

tomto spore výpoveďou z nájmu bytu datovanou dňom 30. 10. 2015, ktorá odkazuje na nájomnú zmluvu
z 01. 03. 2000, ak predmetom tohto konania bola výpoveď z 22. 02. 2014.

24. Čo sa týka hmotnoprávnej stránky platnosti výpovede, ako to uvádzal odvolací súd už vo svojom
uznesení, ktorým rušil prvý rozsudok okresného súdu, bolo potrebné posúdiť platnosť výpovede z

hľadiska, či v dobe, keď došlo k výpovedi, boli splnené podmienky deklarovaného dôvodu výpovede.
V tomto ohľade prvoinštančný súd dostatočne a správne vysvetlil svoje pohnútky vedúce ho k tomu,
že považoval za naplnený výpovedný dôvod rámcovo uvedený v § 711 ods. 1 písm. a) OZ v tom, že
žalovaný v čase dania výpovede skutočne mal bytovú potrebu smerujúcu k užívaniu svojho bytu, ktorý
bol predmetom nájomného vzťahu so žalobkyňou.

25. V danom prípade boli vypočutí označení svedkovia a prvoinštančný súd tiež vykonal dokazovanie
listinnými dôkazmi, ktoré predložili a označili sporové strany. Je pritom potrebné zdôrazniť, že v
sporovom konaní (ktorým toto súdne konanie nepochybne je) má a môže súd vykonať v zásade len
stranami označené dôkazy (a výnimočne môže vykonať za zákonom stanovených podmienok aj iné

dôkazy) a teda ak žalobkyňa vyčítala okresnému súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie vo veci,
robila tak neopodstatnene, pretože ani neuviedla aké konkrétne dôkazy mal ešte okresný súd vykonať
a neurobil tak. Žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla, ktoré dôkazy neboli vykonané, hoci ich predložila,
resp. označila. Žalobkyňa nenavrhovala vykonanie ďalších dôkazov v prvoinštančnom konaní a preto
dôvodne okresný súd nevykonával nad rámec dôkazných návrhov ďalšie dôkazy. Bolo skutočne na

žalobkyni, aby v prvom rade tvrdila určité skutočnosti a následne na tieto skutočnosti označila dôkazy a
preto nemôže až v odvolacom konaní poukazovať na to, že žalovaný nebol vlastníkom bytu, z ktorého
ju vypovedal. Odvolací súd sa totiž len domnieva, že k tomu zrejme smerovala posledná časť odvolania
žalobkyne, ktorá bez bližšieho vysvetlenia obsahuje len citáciu ust. § 16 ods. 1, prvej vety zákona č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov, ďalej tvrdenie o tom, že listom zo dňa 06. 09. 1999 požiadali o prevod

vlastníctva bytu, ktorý im ale nebol ponúknutý a napokon obsahuje čiastočnú citáciu určitých rozhodnutí
tunajšieho krajského súdu. Toto mala a mohla žalobkyňa predostrieť v prvoinštančnom konaní, lebo
nemožno sa tým kvôli nesplneniu podmienok podľa ust. § 366 CSP zaoberať až teraz ako novotami
v odvolacom konaní.

26. Podľa odvolacieho súdu vykonané listinné dôkazy v spojení so svedeckými výpoveďami, ktoré v
tomto spore odzneli predstavujú základ pre správne konštatovanie okresného súdu (aj) o naplnení
hmotnoprávnych dôvodov platnosti výpovede, ktorú dal žalovaný žalobkyni. Je síce možné sa stotožniť
so žalobkyňou, že bolo na žalovanom, aby preukázal svoju bytovú potrebu, ktorú mal v čase dania
výpovede, na druhej strane ale treba dať za pravdu aj žalovanému, že bola to zasa žalobkyňa, ktorá

mala preukazovať, že jednoducho jeho potreba bývania vo C. bola naplnená, resp. nebola reálna.

27. V tomto ohľade aj odvolací súd konštatuje, že zo žalovaným predložených listinných dôkazov (kúpne
zmluvy, kópie internetových stránok) vyplynulo, že vykonával nielen v čase dania výpovede, ale ajpredtým podnikateľskú činnosť, zo strany žalobkyne bol sporným len územný rozsah vykonávania tejto
podnikateľskej činnosti. Nepochybne ale v čase výpovede bol žalovaný spoločníkom, resp. aj konateľom
viacerých obchodných spoločností, do roku 2013 bol aj fyzickou osobou oprávnenou na podnikanie,

živnostníkom, kedy si živnosť pozastavil, pričom bolo preukázané, že vykonával činnosť v oblasti realít.
Podľa odvolacieho súdu výkon takejto činnosti spravidla nie je viazaný len na konkrétne miesto (resp.
mesto) a preto nebolo smerodajným, že obchodné spoločnosti, v ktorých žalovaný pôsobil nemali sídlo
priamo vo C., kde sa predmetný byt nachádza. Svedok N. potvrdil, že žalovaný u neho vo C. príležitostne
prespával, žalovaný sa vo C. dlhodobejšie zdržoval u F. H. aj podľa výpovede svedka E.. X. A., preto

vo svojom komplexe tieto okolnosti dokazujú bytovú potrebu žalovaného v čase dania výpovede. Podľa
predložených dôkazov žalovaný vykonával realitnú činnosť, vykonával ju aj v územnom obvode C.a a
tak podľa názoru odvolacieho súdu bola u neho daná bytová potreba. N. prioritne on mal právo svoj
byt užívať. Žalobkyňa sa síce snažila v konaní vyvrátiť bytovú potrebu žalovaného, avšak sa jej to
nepodarilo. Na nej bolo dôkazné bremeno preukázania toho, že žalovaný mal v danom čase svoju
bytovú otázku vyriešenú a že išlo len o akúsi „fingovanú“ potrebu bývania práve v byte, ktorý má od

neho prenajatý. Toto žalobkyňa podľa odvolacieho súdu nepreukázala a preto bol správnym záver
prvoinštančného súdu, ktorý jej žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa odvolacieho súdu boli naplnené
hmotnoprávne dôvody vyžadované ust. § 711 ods. 1 písm. a) OZ na to, aby výpoveď bola platná aj po
hmotnoprávnej stránke. Bolo na žalobkyni, aby preukázala, že napr. žalovaný fakticky realizuje svoju
činnosť len mimo C., má svoju rodinu a svoje zázemie inde, býva na tom a tom mieste, na ktoré má

stále väzby atď., jednoducho mala preukázať také skutočnosti, ktoré by vo svojom súhrne vzhľadom
aj na výkon činnosti žalovaným v iných mestách bolo možné uzavrieť ako fakt, že žalovaný vôbec
nepotreboval v danom čase byt pre seba. Z konania nič takého nevyplýva a preto aj odvolací súd mal
za to, že bolo potrebné poskytnúť prioritne ochranu vlastníckemu právu žalovaného a nie uprednostniť
záujem žalobkyne na ďalšom užívaní predmetného bytu.

28. Z uvedených dôvodov prvoinštančný súd správne rozhodol, ak žalobu žalobkyne zamietol. Jeho
rozhodnutiejevecnesprávneadostatočneodôvodnené(lebopodľaodvolaciehosúdunapĺňaparametre
ust. § 220 ods. 2 CSP), preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil,
a to vrátane závislého výroku o trovách konania (vo vzťahu ku ktorému žalobkyňa neuviedla žiadne

odvolacie dôvody).

29. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd podľa § 396 ods.
1 CSP s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).