Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 28, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/85/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114210284
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114210284.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: Mgr. Peter Zvara,
správca konkurznej podstaty úpadcu DANUBIAPRINT, a.s. v konkurze, Medená 22, Bratislava, IČO:
35 686 791, so sídlom kancelárie Obchodná 2, Bratislava, zastúpený: JUDr. Alena Vyskočilová, s.r.o.,
Banskobystrická 6, Bratislava, IČO: 36 808 539 proti žalovanému: Ing. B. W., K. XX, XXX XX G.,

zastúpený: JUDr. Pavol Čičmanec, advokát, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, o zaplatenie 282.148,-
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 25. marca
2015 č.k. 23Cb/39/2014-363 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd r u š í odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vracia na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 13.5.2009, postúpenou Krajskému súdu
Bratislava dňa 3.9.2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu škody vo výške 282.148 eur
spolu s ušlým ziskom predstavujúcim úroky vo výške 1,54 % p. a. zo sumy 33.193,92 eur (1.000.000,-
Sk) od 31.05.2005 do zaplatenia, úroky vo výške 1,53 % p. a. zo sumy 16.596,96 eur (500.000,- Sk)
od 13.08.2005 do zaplatenia, úroky vo výške 1,53 % p. a. zo sumy 16.596,96 eur (500.000,- Sk) od
15.09.2005 do zaplatenia, úroky vo výške 1,587 % p. a. zo sumy 33.193,92 eur (1.000.000,- Sk) od

28.01.2006 do zaplatenia, úroky vo výške 1,587 % p. a. zo sumy 116.178,72 eur (3.500.000,- Sk) od
04.01.2006 do zaplatenia, úroky vo výške 1,587 % p. a. zo sumy 66.387,84 eur (2.000.000,- Sk) od
26.01.2006 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 10Cbi/9/2009-216 zo dňa 02.02.2011 vyhovel žalobe
v celom rozsahu, proti ktorému rozhodnutiu podal žalovaný dňa 18.03.2011 odvolanie a Najvyšší

súd SR uznesením č.k. 4Obo/62/2011-291 zo dňa 29.03.2012 rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že nakoľko predmetom konania je zaplatenie peňažnej pohľadávky z titulu náhrady škody, pričom
ak správca konkurznej podstaty pri výkone svojej funkcie spôsobil škodu na majetku patriacom do
konkurznej podstaty, na prejednanie žaloby o náhradu škody je vecne a miestne príslušný okresný súd
podľa všeobecných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pretože za prípadnú škodu zodpovedá

správca konkurznej podstaty sám. Spor o náhradu škody nie je sporom vyvolaným konkurzom v zmysle
ustanovenia § 88 ods. 1 písm. j/ Občianskeho súdneho poriadku.

3. Krajský súd v Bratislave postúpil dňa 31.03.2014 spor Okresnému súdu Trnava ako súdu vecne a
miestne príslušnému.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 25.03.2015 č.k. 23Cb/39/2014-363 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 282.148 eur spolu s úrokom vo výške 1,54 % ročne zo sumy33.193,92 eur od 31.05.2005 do zaplatenia, s úrokom vo výške 1,53 % ročne zo sumy 16.596,96 eur
od 13.08.2005 do zaplatenia, s úrokom vo výške 1,53 % ročne zo sumy 16.596,96 eur od 15.09.2005
do zaplatenia, s úrokom vo výške 1,587 % ročne zo sumy 33.193,92 eur od 28.01.2006 do zaplatenia,

s úrokom vo výške 1,587 % ročne zo sumy 116.178,72 eur od 04.01.2006 do zaplatenia, s úrokom vo
výške 1.587 % ročne zo sumy 66.387,84 eur od 26.01.2006 do zaplatenia s tým, že žalobcovi náhrada
trov konania nepriznal.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 1 ods. 1, § 2 ods.
2, § 14 ods. 1 písm. a) veta prvá, § 8 ods. 2, § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zbierky o konkurze a

vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKV), § 420 ods. 1, § 420 ods. 3, § 100, § 106 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka.
Správca má v konkurznom konaní osobitné procesné postavenie, je oprávnené nakladať s majetkom
úpadcu, ktorý patrí do konkurznej podstaty, ako aj s majetkom tretích osôb, ktorý podlieha konkurzu,
vrátane jeho speňaženia, ale nie je zástupcom úpadcu. Správca svojou činnosťou vykonávanou
spôsobom ustanoveným zákonom koná akoby zástupca veriteľov, ale nie je ani zástupcom veriteľov.

Správca musí dosiahnuť v konkurznom konaní čo najvyššie uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom
musí postupovať tak, aby minimalizoval náklady a konania a maximalizoval uspokojenie pohľadávok
veriteľov. Základným zákonným príkazom pre správcu pri plnení všetkých povinností, ktoré majú
smerovať k dosiahnutiu zákonom sledovaného účelu a cieľa konkurzu a pri výkone jeho funkcie, je
postupovaťsodbornoustarostlivosťou;primeranáodbornáspôsobilosťjetiežzákladným predpokladom

pre zápis správcu do zoznamu. Ak správca pri výkone svojej funkcie nepostupuje s odbornou
starostlivosťou, nastupuje jeho zodpovednosť za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré má
stanovené zákonom alebo mu ich uloží súd. Zodpovednosť správcu sa posudzuje podľa § 420
Občianskeho zákonníka ako zodpovednosť s prezumpciou viny a súčasne s možnosťou exkulpácie.
Správca zodpovedá za škodu spôsobenú neplnením povinností vôbec, ale tiež vtedy, ak si povinnosti

síce plní, ale nie s odbornou starostlivosťou, a toto konanie alebo opomenutie je v príčinnej súvislosti
so vzniknutou škodou.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný, ako správca konkurznej
podstaty,počasvýkonutejtofunkcieakoveriteľ,uzavrelzmluvyopôžičkách,nazákladektorýchposkytol
dlžníkom N. M. a spoločnosti LUDEKO, s.r.o. finančné prostriedky, pričom išlo o finančné prostriedky z

podstaty úpadcu, čo nebolo sporné. Taktiež nebolo sporné, že dlžníci si svoje záväzky nesplnili v celom
rozsahu a žalovanému vrátili s omeškaním len časť požičanej sumy.
Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci možno
ustáliť splnenie podmienok vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a možno mať za to, že
podpísaním zmlúv o pôžičkách finančných prostriedkov z konkurznej podstaty úpadcu DANUBIAPRINT,

a.s. žalovaný konal v rozpore so zákonom, pričom porušil zákonnú povinnosť postupovať pri výkone
svojej funkcie s odbornou starostlivosťou. K námietke žalovaného, že pojem odborná starostlivosť nie je
v zákone presne vymedzený, súd uviedol, že aj keď zákon tento pojem bližšie nedefinuje, je zrejmé, že
požiadavkupostupovaťprivýkonefunkciesodbornou starostlivosťoujepotrené chápaťakopožiadavku
na profesionálny prístup k výkonu tejto funkcie a konanie zodpovedajúce konaniu so starostlivosťou

primeranou funkcii, ktorú žalovaný vykonával. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že popísané konanie
žalovaného, kedy z majetku úpadcu požičal finančné prostriedky dlžníkom vo výške 10.000.000,-Sk,
ktorých ako sám uviedol, pred uzatvorením zmlúv nepoznal a ich bonitu si neoveroval, pričom tieto
poskytol bez akéhokoľvek zabezpečenia, nemožno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou,
ktorá by sa očakávala od osoby vykonávajúcej funkciu správcu. Súd prvej inštancie mal za to, že

žalovaný nedodržal ani mieru bežnej opatrnosti pri nakladaní s cudzím majetkom, pričom ako správca
si neobstaral dostatočné informácie pred uzavretím zmlúv o pôžičkách a ani nevyužil všetky možnosti
minimalizácie rizika pri nakladaní s cudzím majetkom. Súd prvej inštancie mal za to, že škodnou
udalosťou bolo podpísanie zmlúv o pôžičkách žalovaným. Súd prvej inštancie sa v tejto časti stotožnil
s odôvodním zrušeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého uvedenými úkonmi však

ešte nevznikla úpadcovi škoda v zmysle jej ustálenej právnej definície, ale iba pohľadávka voči tým
subjektom, ktorým boli finančné prostriedky požičané, teda voči N. M. a spoločnosti LUDEKO, s.r.o..
Zmenou reálnych peňažných prostriedkov na pohľadávku teda ešte nevznikla ujma v majetkovej sfére
poškodeného. Uvedené vyplýva aj z judikátu Najvyššieho súdu ČR, R 14/2005, podľa ktorého dokiaľ
dlžníknezaplatildlžnúčiastkusvojmuveriteľovi,nemôžesaúspešneuplatniťnároknajejnáhraduztitulu

zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože škoda zatiaľ nevznikla. Samotná existencia pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti dlžníka zaplatiť dlh, nie je totiž skutočnou
škodou a ani ušlým ziskom.Súd prvej inštancie dospel k záveru, že reálnu vedomosť o tom, že došlo k vzniku škody na konkurznej
podstate úpadcu, mohol žalobca nadobudnúť až zistením, že tu nie je reálny predpoklad zaplatenia
ani vymoženia pohľadávok, ktoré podpísaním zmlúv o pôžičke vznikli. Neobstojí tvrdenie žalovaného,

že žalobca vystupujúci v trestnom konaní v postavení poškodeného už v auguste 2006 musel mať o
vzniku škody náležitú vedomosť, najneskôr ju však mal, keď podal žaloby na dlžníkov a to 24.01.2007.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, takúto vedomosť mohol žalobca nadobudnúť až v priebehu
súdnych konaní, vedených proti dlžníkom N. M. a spoločnosti LUDEKO, s.r.o. a to najskôr od momentu
zrušenia vydaných platobných rozkazov vo veciach vedených na Okresnom súde Trnava pod sp. zn.

26C/36/2010, čo bolo oznámené žalobcovi 29.03.2010 a sp. zn. 31Cb/58/2008 (uznesenie o zrušení
platobného rozkazu doručené žalobcovi 22.07.2008) z dôvodov nemožnosti ich doručenia dlžníkom, čo
vyvolalo u žalobcu dôvodné pochybnosti o vymožiteľnosti predmetných pohľadávok, čo potvrdila tiež
výpoveďN.M.,akosvedkavkonaníprotiLUDEKO,s.r.o.,napojednávanídňa14.05.2009.Vkonaníbolo
preukázané, že žalobcovi vznikla skutočná škoda vo výške 282.148 eur a teda, že došlo k zmenšeniu
jeho majetkového stavu a taktiež škoda v podobe ušlého zisku, predstavujúci stratu očakávaného

výnosu, ktorý by bol nastal, ak by ku škode nebolo došlo, a ktorý zodpovedá výške úrokovej sadzby
pri uložení uvedenej čiastky na účet v banke.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je daný aj ďalší zákonný právny predpoklad
vzniku občianskoprávnej zodpovednosti a to existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti
žalovaného konať s odbornou starostlivosťou a vznikom škody a predmetné porušenie povinnosti bolo

hlavnou príčinou vzniku škody, pričom v prípade konania žalovaného s náležitou starostlivosťou by za
pravidelného priebehu vecí táto škoda podľa názoru súdu nebola vôbec vznikla. Pokiaľ ide o zavinenie,
žalovaný konal prinajmenšom vo forme nevedomej nedbanlivosti, pričom podmienky pre vyvinenie
splnené neboli.
SúdprvejinštanciezrozsudkuKrajskéhosúduvTrnavesp.zn.3To/59/2013zodňa10.09.2013zistila,že

rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 01.02.2013 sp. zn. 2T/112/2009, ktorým bol žalovaný uznaný
za vinného z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu sprenevery bol zrušený vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu a žalovaný ako obžalovaný bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní desať
rokov nepodmienečne.
Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal dôvodnosťou žalovaným vznesenej námietky premlčania nároku

žalobcu.
Pri premlčaní práva na náhradu škody je stanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna
a objektívna, pričom ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa
premlčí, a to napriek tomu, že by poškodenému ešte bežala i druhá premlčacia doba. Na začatie
plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodné, kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode (nie

o protiprávnom úkone či o škodnej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. Pri posudzovaní otázky , kedy sa
poškodený dozvedel o škode, je treba vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o
vzniknutej škode, nestačí iba možnosť dozvedieť sa o vzniknutej škode (R 38/1975). Vedomosť o škode
znamená, že poškodený sa dozvedel o konkrétnej majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, pričom
vedomosť poškodeného o škode sa nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym

konaním. Podľa súdnej praxe je rozhodujúce, kedy poškodený o takých skutkových okolnostiach
preukázateľnezískalvedomosť,nievšak,čiakedysinaichzákladeutvorilprávnyzáverozodpovednosti
určitej osoby.

Súd prvej inštancie na základe skutkových zistení dospel k záveru, že o vzniku škody sa žalobca bez

akýchkoľvek pochybností dozvedel až zistením, že nie je reálny predpoklad vymoženia žalovaných
pohľadávok, teda najskôr 22.07.2008, kedy mu začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba v
zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, (ale i trojročná objektívna premlčacia doba podľa odseku
2). Vzhľadom na to, že návrh na začatie konania žalobca podal dňa 13.05.2009, bol podaný pred
uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, pričom v konaní riadne pokračoval a k premlčaniu

jehonárokutedanedošlo.Súdzaviazalžalovanéhonazaplatenievzniknutejškodyvovýške282.148eur
vrátanepríslušenstvapredstavujúcehoušlýzisk,tedato,čomoholžalobcazískaťztituluúroku,uložením
požičaných peňazí v komerčnej banke, pričom uplatnená výška úroku bola preukázaná výpisom z
internetovej stránky Národnej banky Slovenska.

Súdprvejinštancierozhodovalotrováchkonaniapodľa§142ods.1O.s.p.,alenakoľkoúspešnýžalobca
si trovy konania nevyčíslil, súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. tak,
že mu náhradu trov konania nepriznal.5. Žalovaný podal proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že
žalovaný namieta súdom prvej inštancie vyslovený právny záver, že podpísaním zmlúv o pôžičkách

finančných prostriedkov z konkurznej podstaty úpadcu DANUBIAPRINT, a. s., konal v rozpore so
zákonom.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie okrem citácie ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, § 8 ods.
2, ods. 5j § 14 ods. 1 písm. a) ZKV a § 415, § 420 OZ nie je možné zistiť, v čom súd vzhliadol neodbornú
starostlivosť a postup žalovaného pri uzatváraní zmlúv o pôžičkách.

V čase uzatvárania sporných zmlúv o pôžičkách, platný a účinný zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“) v žiadnom ustanovení priamo pod sankciou neplatnosti nezakazoval
žalovanémuvpostavenísprávcukonkurznejpodstatytakétoprávneúkonyuskutočňovať.Obsahovallen
všeobecnú právnu úpravu, podľa ktorej správca bol povinný pri výkone funkcie postupovať s odbornou
starostlivosťou a zodpovedal za škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo
mu ich uloží súd. Pretože právna úprava prijatá v ZKV, ktorú súd na zistený skutkový stav aplikoval,

nemá ustanovenia vykladajúce termín odborná starostlivosť a konanie v súvislosti s ňou, vychádzal súd
z lex generalis - § 415 a § 420 OZ. Z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť, akú právnu povinnosť,
resp. akú právnu požiadavku vyplývajúcu z ustanovenia § 415 OZ o generálnej prevencii, v súvislosti s
uzatváraním zmlúv o pôžičkách žalovaný nesplnil, a preto je v tomto smere rozsudok nepreskúmateľný.
Nevysporiadanie sa s vyššie uvedenou skutočnosťou má za následok, že súd ústavne a právne

nekonformným spôsobom ustálil jeden zo štyroch predpokladov podmienok zodpovednosti žalovaného
podľa § 420 ods. 1 OZ, ktorým je protiprávny úkon.
Žalovaný je názoru, že súd prvej inštancie podmienku konania žalovaného v rozpore so zákonom
nepreukázal, ale ju ustálil s poukazom na citácie ustanovení ZKV a OZ ako prezumpciu, čo však podľa
ustálenej súdnej praxe nie je možné, lebo protiprávnosť sa nepredpokladá, ale musí byť poškodeným

preukázaná.
Počas dokazovania súd prvej inštancie nezameral vôbec pozornosť na okolnosti vylučujúce vo vzťahu
k žalovanému protiprávnosť právneho úkonu. Teória a prax vymedzili určité typické okolnosti, ktoré
vylučujú možnosť kvalifikovať úkon ako konanie v rozpore so zákonom. Za takú okolnosť sa považuje
plnenie povinností uložené právnym poriadkom, ak nejde o zneužitie práva, prípadne o právny úkon v

rozpore s dobrými mravmi.
Dokazovanie vo veci pritom preukázalo, že dňa 26. marca 2004 Krajský súd v Bratislave Uznesením
č.k. 4K 247/98 - 909 zo dňa 26. marca 2004, ustanovil do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu
Ing. B. W., so sídlom Hospodárska 26, Trnava, t. j. žalovaného, ktorý na tomto základe mal právo podľa
§ 14 ods. 1 písm. a) ZKV nakladať s majetkom podstaty.

Žalovaný sa nestotožňuje s vysloveným právnym záverom sudu prvej inštancie o okamihu vzniku škody,
lebo na základe vykonaného dokazovania je zmätočný a nepreskúmateľný.
Súd prvej inštancie vyššie uvedený právny záver oprel o judikát NS ČR publikovaný pod R 14/2005,
z právnej vety ktorého zistil, že dokiaľ dlžník nezaplatil dlžnú čiastku svojmu veriteľovi, nemôže sa
úspešne uplatniť nárok na jej náhradu z titulu zodpovednosti tretej osoby za škodu, pretože škoda zatiaľ

nevznikla. Samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti
dlžníka zaplatiť dlh nie je totiž skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Žalovaný má za to, že súdom
prvej inštancie použitý judikát je účelovo vytrhnutý z kontextu iného obdobného riešeného prípadu,
založeného však na iných skutkových okolnostiach.
Aplikovaním judikátu NS ČR na zistený skutkový stav súd neustálil, kedy v prejednávanom prípade

škoda vznikla. Dospel len k ustáleniu časového momentu reálnej vedomosti navrhovateľa o vzniku
škody na konkurznej podstate úpadcu. Pritom vznik škody je ďalším nevyhnutným predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu.
Žalovaný sa nestotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie o vedomosti žalobcu
o vzniknutej škode ustáleného na skutkovom základe, že o vzniku škody v zmysle vyššie uvedených

definícii sa žalobca bez akýchkoľvek pochybnosti dozvedel až zistením, že nie je reálny predpoklad
vymoženia žalovaných pohľadávok, teda najskôr 22. júla 2008, kedy mu začala plynúť dvojročná
subjektívna premlčacia doba v zmysle §106 ods. 1 OZ, (ale i trojročná objektívna premlčacia doba podľa
odseku 2)..." lebo je v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a z nich v žiadnej
možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplýva.

Žalovaný ako správca konkurznej podstaty úpadcu DANUBIAPRJNT, a. s., v konkurze, uzatvoril ako
veriteľ s fyzickou osobou K. M., ako s dlžníkom päť zmlúv o pôžičke, ktorými dlžníkovi z konkurznej
podstaty úpadcu poskytol finančné prostriedky v celkovej výške 4 000 000,00 Sk a so spoločnosťou
LUDEKO, s. r. o., so sídlom Tamaškovičova 17, dve zmluvy o pôžičke, ktorými dlžníkovi z konkurznejpodstaty úpadcu poskytol peňažné prostriedky v celkovej výške 6 000 000,00 Sk. Z ich obsahu vyplýva,
že boli uzavreté v časovom rozmedzí od 24. mája 2005 do 25. januára 2006 s dátumami splatnosti od
30. septembra 2006 do 31. októbra 2006.

Krajský sud v Bratislave uznesením č.k. 4K 247/98 - 1104 zo dňa 7. júna 2006 zbavil žalovaného
funkcie správcu konkurznej podstaty a menoval do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu JUDr.
K. Kovára. Teda v čase vydania tohto uznesenia nebola ani jedna zo zmlúv o pôžičke po dobe
splatnosti. Dňom 7. júna 2006 vrátenie pôžičiek dlžníkmi, prešlo plne pod kontrolu nového ustanoveného
správcu. Podľa vyššie citovanej právnej úpravy § 8 ods. 5 ZKV, s poukazom na zistený skutkový stav,

zodpovednosť žalovaného postupovať s odbornou starostlivosťou i zodpovednosť za škodu vzniknutú
porušením povinností pri správe majetku úpadcu podľa § 8 ods. 2 ZKV zanikli dňom 7. júna 2006. Dňa
20. júna 2006 žalobca prevzal od žalovaného spisový materiál týkajúci sa úpadcu DANUBIAPRINT, a.
s., v konkurze. Dňa 27. novembra 2006 žalobca zaslal dlžníkom predžalobné výzvy, na základe ktorých
došlo dňa 11. januára 2007 k čiastočným úhradám zo strany dlžníkov. Dňa 24. januára 2007 žalobca
podal na Okresnom súde v Trnave návrhy na konanie voči obom dlžníkom, lebo k úhrade zvyšku dlhu

nedošlo.
Pre začiatok behu subjektívnej dvojročnej lehoty je rozhodné, kedy sa poškodený (nie niekto iný) dozvie
o vzniknutej škode (nie o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) a kto za ňu zodpovedá, alebo o
zodpovednom subjekte (to nemusí byť vždy priamy škodca). Vtedy sú splnené predpoklady pre dôvodné
podanie žaloby na náhradu škody.

Pri riešení otázky, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o jej výške, treba vychádzať z preukázanej
a nie z predpokladanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode a ojej rozsahu. Pojem dozvie sa
o škode vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom konaní alebo o udalosti, ktorou mu
bola spôsobená škoda, ale aj o tom, že mu vznikla majetková ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú
možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, aby poškodený mohol nárok na náhradu škody uplatniť

žalobou na súde.
Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe pri vecných škodách ide o okamih, keď poškodený zistí
stratu veci, zničenie veci, nevrátenie veci, prípadne keď možno objektívne vyčísliť náklady na jej opravu.
Vyššie opísaná časová postupnosť uskutočnených právnych úkonov žalobcom voči dlžníkom
preukazuje, že na základe doručovaných predžalobných výziev, datovaných dňom 27. novembra

2006, dlžníci dňa 11. januára 2007 čiastočne svoj dlh uhradili. Žalobca v podaní z 26. októbra 2010
adresovanom súdu, ako vyjadrenie k vykonanému dokazovaniu uviedol, že na základe čiastočného
plnenia dlžníkov ani k dátumu čiastočného plnenia, t. j. 11. januára 2011, nemal vedomosť o tom, že k
splateniu dlhov v celosti nedôjde.
Keďže vrátenie zvyšku dlhu zo strany dlžníkov sa neuskutočnilo, podal dňa 24. januára 2007 na Okresný

súd v Trnave, návrhy na začatie konania proti dlžníkom. Teda k tomuto dátumu sa reálne dozvedel, že
k splateniu dlhov v celosti nedôjde, v dôsledku čoho v majetkovej sfére žalobcu nastane ujma.
Podľa názoru žalovaného, žalobca už pri podaní návrhov na začatie konania voči dlžníkom dňa 24.
januára 2007 mal reálnu vedomosť o vzniknutej škode a o jej rozsahu, lebo vedel na základe akých
právnych úkonov vznikla, kto tieto právne úkony uskutočnil, kto za ňu zodpovedá a mohol ju objektívne

vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch. Od tohto momentu mu začala plynúť dvojročná subjektívna lehota na
podanie žaloby.
Pretože žalobca podal žalobu na náhradu škody až dňa 14. mája 2009, podal ju po uplynutí premlčacej
dvojročnej subjektívnej doby a súd mal po vznesení námietky premlčania žalovaným podanú žalobu
zamietnuť.

Závery súdu, ohľadne právnych otázok predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. či žalobca
konal protiprávne, o okamihu vzniku škody a o začatí plynutia premlčacej doby na uplatnenie práva na
náhradu škody, sú podľa názoru žalovaného nelogické, založené na ľubovôli bez akejkoľvek racionálnej
opory v platnej právnej úprave a v zistenom skutkovom stave. Jedným z nevyhnutných predpokladov
interpretácie práva je idea „racionálneho zákonodarcu", t. j. idea, ktorá spája interpretáciu práva s

nevyhnutnou konzistenciou noriem a účelu právneho poriadku. A práve táto podmienka výkladu vyššie
citovaných ustanovení § 1 ods. 1, § 2 ods. 2, § 8 ods. 2, ods. 5, § 14 ods. 1 písm. a) ZKV, § 106, § 415,
§ 420 Obč. zák. súdu prvej inštancie unikla.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že je nesporné, že žalovaný ako správca konkurznej

podstaty úpadcu svojim konaním spôsobil konkurznej podstate škodu. Konanie žalovaného bolo
predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní, protiprávnosť konania žalovaného
bola preukázaná a právoplatným rozsudkom v trestnom konaní bol žalovaný uznaný za vinného z
pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu sprenevery a bol nepodmienečne odsúdený.V odôvodnení rozsudku č.k. 2T/112/2009-1030 zo dňa 01.02.2013 súd prvej inštancie veľmi jasne
uviedol, že obžalovaný (žalovaný), ktorý ako správca konkurznej podstaty podpisoval zmluvy o
pôžičkách, dával príkazy o prevode finančných prostriedkov, finančné prostriedky, ktoré boli určené na

iný účel, previedol na právnickú osobu, ktorá ani žiadnu podnikateľskú činnosť nevyvíjala a návratnosť
pôžičky bola nulová. Výlučne obžalovaný porušil ustanovenie §8 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní
a na majetku úpadcu Danubiaprint a.s. v konkurze spôsobil celkovú škodu vo výške 16.000.000 Sk
(531.102,- Eur) z čoho časť škody vo výške 7.500.000Sk (248.954,-Eur) už bola uhradená. "
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že poskytnutie pôžičiek tretím osobám bolo udalosťou

(protiprávnym konaním), ktorá mala škodlivý následok. Trestný súd vo svojom odôvodnení uviedol, že
poskytnutím pôžičiek žalovaný porušil právnu povinnosti správcu úpadcu s odbornou starostlivosťou
spravovať majetok úpadcu, konkurznú podstatu a takéto konanie vyhodnotil ako protiprávne.
Žalobca rovnako považuje za preukázanú aj príčinnú súvislosť medzí protiprávnym konaním žalovaného
a škodou, ktorá v dôsledku protiprávneho konania vznikla a zavinené konanie žalovaného.
Súd prvej inštancie sa k otázke začatia plynutia premlčacej doby priklonil k právnemu názoru

vyslovenému Krajským súdom v Bratislave už v konaní sp.zn. 10Cbi/9/2009, s ktorým vysloveným
právnym názorom sa žalobca v plnom rozsahu stotožňuje. Škodová udalosť ako následok protiprávneho
konania neznamená vždy aj vznik škody. V prejednávanej veci škoda vznikla až v momente, keď žalobca
zistil, že už nie je reálna možnosť vymôcť poskytnuté pôžičky do konkurznej podstaty.
Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku rovnako ako Krajský súd v Bratislave v rozsudku

10Cbi/9/2009skutkovéokolnostivznikuškodysprávneprávneposúdilasprávnerozhodol,keďnámietke
premlčania nevyhovel.
Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 23Cb/39/2014-363 zo
dňa 25.03.2015 potvrdil.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods.1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania,

vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštanciebezpotrebyzopakovaniačidoplnenia
dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je
namieste rozhodnutie súdu prvej inštancie s použitím § 389 ods. 1 písm. b),c) C.s.p., vrátane závislého
výroku o trovách konania zrušiť, vrátiť mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalovaného, že napadnutý rozsudok nie je
preskúmateľný, pretože z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akú právnu povinnosť
vyplývajúcu z ust. § 415 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uzatváraním zmlúv o pôžičkách
mal žalovaný porušiť a na základe čoho dospel k záveru, že bol naplnený jeden z predpokladov

zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka a to protiprávny úkon. Porušenie
preventívnej povinnosti uvedenej v § 415 sa stáva dôvodom vzniku všeobecnej zodpovednosti za
škody, pokiaľ sa nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého konkrétneho ustanovenia Občianskeho
zákonníka alebo iného zákona. Súd prvej inštancie sa taktiež nevysporiadal s okolnosťami vylučujúcimi
protiprávnosť konania žalovaného, ako to namietal žalovaný v odvolaní.

Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie síce v odôvodnení
rozsudku konštatuje, že rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 01.02.2013 sp. zn. 2T/112/2009 bol
žalovaný uznaný za vinného z pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu sprenevery, ktorý ani nie je
obsahom spisu, a že rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/59/2013 zo dňa 10.09.2013 bol

zrušený prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, avšak tieto skutkové zistenia
žiadnym spôsobom nevyhodnotil vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému a k
námietke premlčania.Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalovaného, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
nie je zrejmé, kedy mala vzniknúť škoda, ktorej náhrady sa žalobca domáha predmetnou žalobou, keď
dospel k ustáleniu času reálnej vedomosti žalobcu o vzniku škody, ktorý čas však nevyplýva zo zisteného

skutkového stavu.

Pri práve na náhradu škody je stanovená tak subjektívna premlčacia doba ako aj objektívna premlčacia
doba,pričomobidvelehotyzačínajúplynúťakončianezávisleodseba.Prezačiatokplynutiasubjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvedel o vzniknutej škode a o tom, kto za

ňu zodpovedá. Pri posudzovaní momentu, kedy sa poškodený dozvedel o škode treba vychádzať z
vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, t. j. kedy sa dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu
a rozsahu, ktorú je možno vyčísliť v peniazoch. Druhým predpokladom pre uplatnenie si nároku na
náhradu škody je tá vedomosť o osobe, ktorá za škodu zodpovedá, pričom poškodený sa dozvie o tom,
kto za škodu zodpovedá keď sa dozvie o takých skutkových okolnostiach ohľadne vzniku škody, ktoré
mu napomôžu urobiť si dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorá osoba za škodu zodpovedá a

v akom rozsahu.
Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva, či vzhľadom na námietku premlčania
uplatnenú žalovaným súd prvej inštancie v konaní skúmal, či si žalobca uplatnil náhradu škody v
adhéznom konaní, čo má vplyv na plynutie premlčacej doby, nakoľko to z obsahu spisu nevyplýva,
ku ktorému ani nebol pripojený predmetný trestný spis. Ak poškodený uplatní svoje právo na náhradu

škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní riadne a včas a v tomto konaní riadne pokračuje,
premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží.

11. Vzhľadom na vyššie uvedené je záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu
škody predčasný, nakoľko nevyplýva z vykonaného dokazovania a jeho rozhodnutie je prekvapivé.

12. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu považovaná za tzv. inú vadu
konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (R 111/1998).
Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie musí spľňať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (s
účinnosťou od 1.7.2016 ust. § 220 C.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so

všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z výsledkov vykonaného dokazovania,
ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň prostriedkom kontroly v konaní
o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v §

157 ods. 2 O.s.p. (s účinnosťou od 1.7.2016 ust. § 220 C.s.p.), je nepreskúmateľný.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vzhľadom na vyššie uvedené nepreskúmateľné a
nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a jeho právnymi
závermi. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a
princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.

13.PodľanálezuÚstavnéhosúduI.US26/94obsahprávanasúdnuochranuuvedenývčlánku46odsek
1 Ústavy, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov.
Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na

súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

14. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a článku

36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase vydania napadnutého
rozhodnutia ako aj znenie ust. § 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 1.7.2016.

15. Porovnaním odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia súdu prvej inštancie s uvedenými kritériami,
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil, keďže nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia podľa uvedených kritérií došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, vdôsledku čoho bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom.

16. Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie
a tiež z dôvodu, že prišlo k porušeniu práva strán na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci nevykonal dokazovanie pre účel rozhodnutia vo veci samej, preto odvolaciemu súdu
nezostala iná možnosť, ako napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Odvolací súd nepreskúmaval napadnuté rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď v danom
prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd vychádzal zo zásady zodpovednosti za výsledok
a odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.

18. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude zistiť, či si žalobca uplatnil náhradu škody v adhéznom
konaní, znovu sa vysporiadať s námietkou premlčania uplatnenou žalovaným, odôvodniť okamih vzniku
škody, ktorej náhrady sa žalobca domáha predmetnou žalobou, kedy sa skutočne dozvedel o vzniku
škody, odôvodniť, akú konkrétnu právnu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415 Občianskeho zákonníka mal
žalovaný porušiť pri uzatváraní zmlúv o pôžičkách, v prípade potreby doplniť dokazovanie, vysporiadať

sa so všetkými námietkami žalovaného vznesenými v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní,
pričom musí postupovať spôsobom uvedeným v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle
ust. § 391 ods. 3 C.s.p. s tým, že v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.

19. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie
ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

20. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( Čl.I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).