Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/81/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418202249
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6418202249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členiek

senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: Z. G., narodený
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX W. nad U., Dr. D. XXX/X, zastúpený splnomocneným zástupcom M.
R., narodeným XX.XX.XXXX, bytom XXX XX P., I. U. XXXX/X, proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., so sídlom 824 96 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený splnomocnenou
Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, IČO:
47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 845,85 eur s príslušenstvom a o zaplatenie
finančného zadosťučinenia v sume 845,85 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Žiar nad Hronom číslo konania 22Csp/35/2018-103 zo dňa 10.10.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom číslo konania 22Csp/35/2018-103 zo dňa 10.10.2018
vo výroku II. m e n í tak, že žalobu v časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 845,85
eur z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania
v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne

o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia
zamietol, výrokom II. rozsudku uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie
vo výške 845,85 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom III. súd rozhodol o
náhrade trov prvoinštančného konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku súd konštatoval skutkový a právny základ nároku žalobcu, ktorý sa proti
žalovanému domáhal zaplatenia 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy od prvého
dňa omeškania podľa výzvy na zaplatenie do zaplatenia a to titulom nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Žalobný petit žalobca upresnil v replike, kde uviedol, že žiada vydať bezdôvodné obohatenie
vo výške 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 6.4.2018 do
zaplatenia a zároveň na pojednávaní rozšíril žalobu o nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia
vo výške 845,85 eur. Žalobca si predmetný nárok vyvodil z právneho úkonu - „Žiadosť/Zmluva o
poskytnutie Revolvingového úveru číslo 8500032646 PROFI CREDIT Slovakia s.r.o.“, ktorá bola
podpísaná žalobcom dňa 30.09.2013 a veriteľom - žalovaným v Bratislave dňa 03.10.2013 a z právneho
úkonu„Žiadosť/ZmluvaoposkytnutieRevolvingovéhoúveručíslo8500032647PROFICREDITSlovakia

s.r.o.“, ktorá bola podpísaná žalobcom dňa 30.09.2013 a veriteľom - žalovaným v Bratislave dňa
03.10.2013. Na základe týchto zmlúv poskytol žalovaný na účet žalobcu sumu 3.414,35 eur, pričom k
vysporiadaniu záväzkov žalobcu voči žalovanému došlo dňa 08.11.2013, kedy žalobca uhradil finančné
čiastky k jednotlivým úverom na účet žalovaného v celkovej sume 3 414,35 eur. Výška bezdôvodnéhoobohatenia žalovaného tak predstavuje rozdiel medzi uhradenou a skutočne poskytnutou finančnou
čiastkou z oboch úverov, čo v danom prípade predstavuje čiastku 845,85 eur. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia si žalobca vyvodil z viacerých obsahových nezrovnalostí oboch zmlúv o

úvere a to v dôsledku rozporu ich obsahu s ustanoveniami § 39, § 53 ods. 4 písm. a/, § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka, pre ich rozpor s ustanovením § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, pričom žalobca namietal aj samotný vznik oboch zmlúv s poukazom na ustanovenia
§ 34, § 37 ods. 1 a § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a mal za to, že ani nedošlo k platnému
uzatvoreniuzmlúv,nakoľkoneexistujúdvazhodnéprejavyvôle.Okremtohožalobcanamietal,žezmluvy

o úvere neobsahujú zákonom požadované obsahové náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2
zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a je preto potrebné považovať obe zmluvy v zmysle
ustanovenia § 11 tohto zákona za bezúročné a bezpoplatkové. Žalobca v procesnej obrane vyvracal
tvrdenia žalobcu obsiahnuté v žalobe o nedostatku obsahových náležitostí zmlúv o úvere, no najmä
vzniesol voči nároku žalobcu námietku premlčania jeho nároku. Súd prvej inštancie sa tak prvotne
zaoberal premlčaním nároku žalobcu a uviedol, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu
dobu. Súd následne konštatoval, že nárok žalobcu považuje za premlčaný uplynutím subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Zákon č.
129/2010 Z.z. bol vyhlásený v Zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platí domnienka, že sa stal
známym pre každého, koho sa týka. Súd preto vychádzal z toho, že žalobca v čase uzavretia zmluvy

vedel, že ak v zmluvách nie sú uvedené všetky náležitosti tak ako tvrdí v podanej žalobe, nemôže ich
veriteľ žiadať, ako aj to, že musí byť písomne oboznámený so zmluvnými podmienkami. Jeho tvrdenie,
že o bezdôvodnom obohatení sa (subjektívne) dozvedel až začiatkom januára 2018 na internete,
súd považoval za účelové. Podľa názoru súdu sa žalobca reálne dozvedel, že na jeho úkor došlo k
bezdôvodnému obohateniu dňom, v ktorom zaplatil úrok, ktorý nebol povinný zaplatiť, t.j. 8.11.2013.

Subjektívnadvojročnápremlčaciadobamuzačalaplynúťokamihomzískaniabezdôvodnéhoobohatenia
žalovaným, to znamená najneskôr 12.11.2013, kedy žalovaný potvrdil uhradenie dlhu žalobcom v
celom rozsahu. Pokiaľ bola žaloba podaná na súde až dňa 26.4.2018, bolo ňou uplatnené premlčané
právo. Súd bol povinný prihliadnuť na námietku premlčania dôvodne vznesenú žalovaným, v dôsledku
ktorej nemohol žalobcovi priznať premlčané právo. Súd sa však následne pri posudzovaní podanej

žaloby zaoberal aj ostatnými dôvodmi, na ktoré žalobca poukazoval pri uplatnení svojho nároku a
to vzhľadom k uplatnenému finančnému zadosťučineniu podľa zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Súd s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení platnom
v čase uzatvorenia úverových zmlúv konštatoval, že úroková sadzba podľa zmluvy č. 8500032646 aj
podľa zmluvy č. 8500032647 bola vo výške 70,01 % ročne, RPMN 69,79 % a pri porovnaní výšky

odplaty s hodnotou priemernej odplaty za spotrebiteľské úvery prijal súd záver, že táto bola podstatne
prevýšená. Priemerná výška RPMN v rozhodnom období bola 46,30 %, v zmluvách je síce uvedená
výška RPMN 69,79 %, avšak súd uviedol, že táto výška RPMN nie je uvedená správne, pretože
žalovaný pri výpočte RPMN vychádzal z toho, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1500,- eur.
Táto skutočnosť však nie je pravdivá, pretože ako vyplýva z výpisu z účtu žalobcu, bola mu poskytnutá

v oboch prípadoch suma 1284,25 eur. Orientačná výška RPMN pri poskytnutí sumy 1284,25 eur a
ostatných nezmenených parametroch je 92,98 %. Pri takejto výške RPMN už možno konštatovať,
že výška odplaty bola podstatne prevýšená. Ďalej súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že čo sa
týka podstatných náležitostí úverových zmlúv, súd opäť poukázal na výšku RPMN a s poukazom na
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch mal za to, že v zmluvách ani

zmluvných dojednaniach sa nenachádzajú všetky predpoklady použité na výpočet RPMN. Podmienky
vyhlásenia úveru za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. boli z
uvedených dôvodov naplnené. Ďalej súd dal za pravdu aj argumentácii žalobcu, ktorý poukázal na to, že
zmluvy neboli platne uzatvorené, pretože nebol dodržaný kontraktačný proces podľa § 44 Občianskeho
zákonníka. Čo sa týka dohody o poskytnutí služby, žalovaný sa bránil tým, že poplatok za túto službu

nemá byť zahrnutý do výpočtu RPMN, pretože Dohoda o poskytnutí služby je samostatným právnym
úkonom a spotrebiteľ mal možnosť neprijať ju. Súd však uviedol, že pri posúdení správnosti výpočtu
RPMN táto argumentácia neobstojí, pretože odhliadnuc od toho, či ide o samostatný právny úkon a či
dohoda bola resp. nebola podmienkou pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tento poplatok nebol
zaplatený priamo žalobcom, ale žalovaný zámerne poskytol žalobcovi ako spotrebiteľovi sumu úveru

vo výške 1284,25 eur (t.j. zníženú o poplatok vyplývajúci z dohody o poskytnutí služby) a tak v prípade
oboch zmlúv namiesto dohodnutej sumy 1500,- eur, vyplatil reálne žalovaný žalobcovi len 1284,25 eur.
V uvedenom postupe spočíva nekalá obchodná praktika zo strany veriteľa - žalovaného, pretože tento
postup skresľuje výšku RPMN uvedenú v zmluve. Súd tak na základe uvedeného konštatoval, že pokiaľsi žalobca uplatnil aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 845,85 eur, vzhľadom k tomu, že
priznanie bezdôvodného obohatenia bolo zamietnuté len z dôvodu premlčania, ale zároveň bolo súdom
konštatované, že k porušeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa došlo, súd podľa ustanovenia § 3 ods. 5

zákona č. 250/2007 Z.z. žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie, pričom jeho výška bola vzhľadom
na konanie zo strany žalovaného posúdená súdom ako primeraná. O trovách konania súd rozhodol v
zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalobca mal v konaní
úspech v rozsahu 50 % (súd mu priznal sumu 845,85 eur z uplatnenej sumy 1691,70 eur) a neúspech 50
% a taktiež aj žalovaný, preto súd vo výroku III. rozsudku vyslovil, že žiadnej zo strán právo na náhradu

trov konania nepriznáva.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie a to
proti výrokom II a III. rozsudku. Argumentuje, že predmetné rozhodnutie je vydané predčasne, keďže
o finančnom zadosťučinení je možné rozhodovať za podmienky, že je právoplatne ustálené, že došlo
k porušeniu práva určeného na ochranu spotrebiteľa, pričom rozhodnutie neobsahuje označenie a

vymedzenie, aké právo žalobcu, ako spotrebiteľa, bolo porušené. Podľa názoru odvolateľa rozhodnutie
neobsahuje ani žiadne dôvody, na základe ktorých súd prvej inštancie určil finančné zadosťučinenie v
sume 845,85 eur. Žalovaný s poukazom na systematický a jazykový výklad zákonného ustanovenia §
3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. argumentuje, že právo na primerané finančné zadosťučinenie možno
spotrebiteľovi priznať, len ak si ako žalobca úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti,

pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia. To, že spotrebiteľ
musí byť žalobcom, možno vyvodiť z prvej vety zákonného ustanovenia, ktorá výslovne uvádza, že
spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi domáhať na súde ochrany svojho práva. Samotné právo na
priznanie finančného zadosťučinenia vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon, ak sú
splnené podmienky stanovené zákonom. Týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca

uplatnísvojeprávonasúdeatoporušenieprávaapovinnostíurčenýchnajehoochranuprotiporušiteľovi
a že je úspešný, pričom o úspechu sa dá uvažovať, keď je o ňom rozhodnuté. Kým tieto podmienky
naplnené nie sú, žiadne právo na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ nemá, pričom uvedený
záver vyplýva z rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Cdo 389/2015. V čase vyhlásenia napádaného rozsudku
neboli splnené uvedené podmienky, nakoľko žiadne právoplatné rozhodnutie o porušení ustanovení

určených na ochranu spotrebiteľa neexistovalo a ani k dnešnému dňu neexistuje. V ďalšom texte
odvolania žalovaný spochybňoval záver súdu prvej inštancie aj ohľadom jeho právneho názoru pri
posudzovaní obsahových náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ súd uviedol, že v nej mala
byť nesprávne určená RPMN, pretože pri výpočte sa malo vychádzať zo sumy 1284,25 eur a nie 1500,-
eur, podľa názoru odvolateľa uvedený záver súdu nemá oporu v žiadnom dôkaze a v právnom predpise.

Zákonná úprava vychádza z toho, že výpočet RPMN sa realizuje na základe sumy poskytnutého úveru
a nie na základe čiastky z úveru pripísanej na účet spotrebiteľa. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek
oprávneného dôvodu za úver považuje len čiastku pripísanú na účet žalobcu, hoci v skutočnosti a s
ohľadom na obsah zmluvy tomu tak nebolo, pretože okrem tejto čiastky úver tvorila aj suma, ktorá
bola započítaná oproti pohľadávke žalovaného ako veriteľa voči dlžníkovi na úhradu odplaty za službu

podľa dohody o poskytovaní služieb. Žalovaný poznamenal, že ak by mal platiť záver súdu, potom v
prípade refinančných úverov či úverov použitých na úhradu ceny tovaru alebo služby (kedy na účet
spotrebiteľa sa neposkytuje žiadna suma) by v zmysle posudzovania súdu nedochádzalo k poskytnutiu
úveru, výška úveru by bola nula eur (a teda v konečnom dôsledku by spotrebiteľ získaval plnenie, ktoré
formálne je uhradené z úveru, ale žiadny úver by nedostal a teda by nemal mať ani záväzok ho vrátiť).

Nesprávnosť záverov súdu je teda možné ilustrovať na príklade úveru použitého na refinancovanie
iných, starších úverov, kedy spotrebiteľ na účet neobdrží nič, ale refinancovaním dochádza k zániku
starých úverov - či už započítaním alebo prevodom na účet. Ak má platiť záver súdu, že úverom je
výška skutočne poskytnutých prostriedkov, tak by sa spotrebiteľ zbavil starých úverov (započítaním,
prevodom na účet iného veriteľa), ale nevznikol by mu už žiadny záväzok z nového úveru. Týmto

žalovaný poukázal na vecnú nesprávnosť a sčasti aj nelogickosť záverov súdu. Poskytnutím úveru sa
v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie
nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma
splnenia záväzku - teda aj započítanie. Tvrdenie súdu, ktorý sa stotožnil s argumentom žalobcu, preto
odporuje zákonu č. 129/2010 Z.z., v ktorom sa v § 2 písm. l) uvádza, že ide o súčet všetkých finančných

prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pojem „poskytnutie“ je chápaný
širšie, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný v tejto súvislosti poznamenal, že zákon formu poskytnutia úveru v
rámci kompenzácie pohľadávok nezakazoval. Žalovaný preto popiera záver súdu o nesprávnom určení
RPMN, pretože je založené na nesprávnom výklade zákona, nesprávnom ustálení pojmu „úver“ a ztoho plynúcom nesprávnom tvrdení o výpočte RPMN. To, že žalobcovi bola na účet poukázaná nižšia
suma, ako je uvedené v zmluve, nie je spôsobené tým, že by mu bol poskytnutý nižší úver, ako bol
dohodnutý, ale skutočnosťou, že zmluvné strany sa dohodli na započítaní odplaty za prevzatie záväzku

podľa dohody o poskytnutí služby. Žalovaný považuje aj názor súdu prvej inštancie, že v uzavretej
zmluve neboli uvedené predpoklady, na základe ktorých bola vypočítaná hodnota RPMN, za vecne
nesprávne a nedôvodné. Zákonná úprava v prípade neuvedenia tejto náležitosti neurčuje, že úver je
bezúročný.Podľa§9ods.2písm.i)zákonač.129/2010Z.z.vspojenís§11ods.1bymuselaabsentovať
hodnota RPMN a celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ uhradiť, alebo aspoň jeden z týchto údajov. S

neuvedením predpokladov použitých na výpočet RPMN zákon následok v podobe bezúročnosti nespája
a preto žalovaný tvrdí, že zo žiadneho zákonného ustanovenia a ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva,
že by neuvedenie predpokladov použitých na výpočet RPMN spôsobovalo porušenie práva spotrebiteľa.
Na základe čoho súd uvedené konštatuje, sa z rozsudku určiť nedá a nie je povinnosťou a ani úlohou
sporovej strany odhadovať dôvody súdneho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto žalovaný tvrdí,
že súd prvej inštancie ani nemal preukázané, že došlo k porušeniu ustanovení určených na ochranu

spotrebiteľa. Fakt, že súd žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia zamietol, nedáva legitimitu
tomu, aby súd uvedený nárok (zhodný aj čo do sumy) priznal titulom iného zákonného ustanovenia.
V závere odvolania žalovaný namietal aj nepreskúmateľnosť sumy finančného zadosťučinenia. V
rozsudku chýbajú akékoľvek dôvody, ktoré súd zvažoval pri určení jeho výšky. Právny poriadok tento
nárok nespája s rovnakými predpokladmi, ako je napríklad požadované bezdôvodné obohatenie a v

skutočnosti sa rozsudok súdu javí, že prostredníctvom finančného zadosťučinenia súd kompenzoval
zánik vymáhateľnosti sumy bezdôvodného obohatenia. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhuje, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu 100
% trov právneho zastúpenia. Žalovaný si uplatňuje nárok na náhradu trov za odvolacie konanie a trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žaloba bola rozšírená o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré konajúci súd na pojednávaní dňa 10.10.2018 uznesením
pripustil. Žalovaný ani jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnil. Žalovaný počas
prvoinštančného konania návrh žalobcu uložiť žalovanému povinnosť vyplatiť žalobcovi primerané

finančné zadosťučinenie nenamietal. Neobstojí preto námietka žalovaného, keďže v konaní pred
prvoinštančným súdom bol v tejto veci nečinný. Žalobca sa taktiež domnieva, že ospravedlnenie
neúčasti žalovaného na pojednávaní poukazuje na dobrovoľné vzdanie sa konania a uplatnenia
prostriedkov procesnej obrany priamo pred súdom, pričom návrh žalobcu na vyplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia nebol žalovaným namietaný ani v záverečnom vyjadrení zaslanom

spolu s ospravedlnením. Podľa mienky žalobcu žalovaný v odvolaní nevzniesol žiadnu relevantnú
hmotnoprávnu námietku, na základe ktorej by nemal byť nárok žalobcovi priznaný. Má za to, že (i
keď len z časti) v konaní uspel, svoj žalobný návrh v zmysle Zákona o ochrane spotrebiteľa riadne
odôvodnil a porušenie svojich práv preukázal. Iba z dôvodu premlčania nároku žalobcu však nebola
žalovanému uložená povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať. Uvedené ale neznamená, že by k

porušeniu spotrebiteľských práv žalobcu nedošlo a už vôbec nie, že by žalobca porušenie svojich práv
úspešne nepreukázal. Ak by žalovaným nebola vznesená námietka premlčania, žalobcovi by bol nárok
konajúcim súdom v celom rozsahu priznaný. Žalovaný v odvolaní uvádza, že podľa neho z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 6 Cdo 389/2015 vyplýva povinnosť žalobcu svoje právo aktívne uplatniť na súde, pričom
o úspechu je možné uvažovať, až keď je o ňom rozhodnuté. Žalobca uvedené tvrdenie považuje za

účelové a zastáva názor, že na danú sporovú vec uvedený právny záver aplikovať nemožno, nakoľko
súdny spor sp. zn. 6 Cdo 389/2015 sa týkal žaloby určovacej, konkrétne žaloby o určenie právnej
skutočnosti, či prišlo k porušeniu práv spotrebiteľa a táto skutočnosť mala byť rozhodujúca pri posúdení
nárokov žalobkyne v predmetnom spore na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podanie obsahovalo
vady, ktoré ju súd vyzval odstrániť, ale tak neurobila, čoho následkom prišlo k zamietnutiu žaloby.

Žalobca poznamenal, že právo v dôsledku premlčania nezaniká, naďalej trvá, dochádza len k jeho
oslabeniu. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nezaniklo, súd ho iba z dôvodu premlčania
nemohol žalobcovi priznať. Nesporná je v danom prípade i skutočnosť, že konajúci prvoinštančný
súd sa so žalobným návrhom stotožnil, keď ním požadovanú výšku finančného zadosťučinenia uznal
za primeranú. Navyše žalobcovi bolo týmto spôsobom správne vynahradené aj to, že sa musel

dočasne vystaviť diskomfortu a svoje práva a oprávnené záujmy riešiť až súdnou cestou. Súd z
vykonaného dokazovania správne prijal záver, že žalovaný požadovaním od žalobcu úrokov a poplatkov
zo zmluvy porušil jeho spotrebiteľské práva. Žalobca v konaní úspešne preukázal skutočnosť, že zmluva
neobsahovala obligatórne náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch a s verdiktomsúdu prvej inštancie sa preto žalobca v celom rozsahu stotožňuje, nakoľko spĺňa všetky zákonné
náležitosti,jeriadneodôvodnenýavyčerpávajúcoodpovedánavšetkypotrebnéotázkytak,abynevznikli
žiadne pochybnosti, je zrozumiteľný, preskúmateľný a v neposlednom rade i spravodlivý. Odvolanie

žalovaného považuje žalobca za nedôvodné, ktoré podľa žalobcu evidentne smeruje len k cieľu oddialiť
účinnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie a žalovaný v skutočnosti žiadne odvolacie dôvody nemá.
Námietky žalovaného mali a mohli byť vznesené pred súdom prvej inštancie. To, že žalovaný bol
zaviazanýktomutoplneniu,jejednakvýsledkomjehonekaléhopodnikaniaanesprávnehovýkladuslova
úver a nesprávneho výkladu slova poplatky za poskytnuté služby, pričom reálne žalobcovi žiadnu službu

neposkytol. Žalobca tak musel znášať poplatky za nedodané možnosti služby. Žalobca má za to, že
prvoinštančný súd umožnil žalovanému predkladanie prostriedkov procesnej obrany až do vyhlásenia
rozhodnutiavovecisamejato,žežalovanýtakneučinilavprvoinštančnomkonaníprostriedkyprocesnej
obrany neuplatnil, nemôže byť na ujmu žalobcu. Rozsudok vydaný v tomto konaní je vecne správny a
pred jeho vydaním boli dodržané všetky procesné predpisy a na základe vykonaných dôkazov dospel
súd k správnym skutkovým zisteniam. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného

súdu v napadnutej časti potvrdil.

4. Na vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu reagoval žalovaný, ktorý poznamenal, že obsah podania
žalobcu sa z podstatnej časti netýka obsahu podaného odvolania. Nie je spornou preto námietka
odvolateľa (žalobca sa k nej vôbec nevyjadril) o nepreskúmateľnosti rozsudku čo do výšky sumy

finančného zadosťučinenia. Pokiaľ ide o tvrdenie o preukázaní dôvodnosti nároku, žalobcove tvrdenia
odporujú zákonu. Z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vyplýva, že právo na primerané
finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si ako žalobca úspešne uplatnil nárok z
porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí vyplývať z právoplatného
rozhodnutia. Odkaz na rozhodnutie sp.zn. 6Cdo 389/2015 je príkladný, na preukázanie prístupu k

interpretácii uvedeného ustanovenia. Ak zákon upravuje podmienku „úspešného uplatnenia porušenia
práva určeného na ochranu spotrebiteľa“, potom úspešným treba rozumieť právoplatný meritórny
výsledok sporu, v ktorom sa takéto porušenie uplatnilo. V konaní nebola preukázaná táto podmienka;
námietka žalovaného bola, že sa o uplatnenom nároku nesprávne konalo, keďže v čase vyhlásenia
rozsudku bolo zrejmé, že tu nie je a nemôže byť splnený predpoklad „úspešného uplatnenia“, čiže

existenciaprávoplatnéhorozhodnutiapotvrdzujúcehotakýtostav.Zvyššieuvedenýchdôvodovžalovaný
trvá na podanom odvolaní proti výrokom II. a III. rozsudku okresného súdu a zotrváva na svojom
odvolacom návrhu.

5. Na vyjadrenie žalovaného opätovne reagoval žalobca, ktorý naďalej tvrdí, že jeho práva spotrebiteľa

porušené boli. Jedným z následkov je to, že mu vznikol nárok domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia, kde preukázal porušenie svojich práv a to úspešne. Toto úspešné preukázanie porušenia
práv, v rozsahu zakladajúcom vznik bezdôvodného obohatenia, je samostatným dôsledkom porušenia
zákonných povinností žalovaného. Súd pri posudzovaní tejto otázky musel riešiť i otázku dobrých
mravov a je nemysliteľné, aby podmienky a konanie žalovaného v ktorom tomto kontexte obstáli, v

čom vníma žalobca spravodlivosť rozhodnutia okresného súdu. Následkom tohto porušenia je nárok
žalobcu na finančné zadosťučinenie. Nepopierateľne nič sa nezmenilo na skutkovom právnom stave,
ktorý hovorí o poškodených právach spotrebiteľa. Ani námietka premlčania vznesená žalovaným
v súvislosti s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcu nemôže odstrániť vznik a
existenciu porušených práv žalobcu. Jediným prostriedkom nápravy preto bolo priznanie finančného

zadosťučinenia žalobcovi. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z
toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo
dodávateľa od získavania plnení vyplývajúcich z bezdôvodného obohatenia a jednak to treba chápať
ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším
dodávateľom a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno

predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí a teda má mať pre neho dostatočne odradzujúci charakter. Spotrebiteľ nie je povinný
preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné
zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Zákonodarca ustanovenie §
3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. formuloval tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu bez toho, aby ujma
nastala alebo čo len hrozila, tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný. V predmetnej veci sa
skúmalo, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obstojí z hľadiska dobrých mravov, čo sa týkalo odplaty za
poskytnutý spotrebiteľský úver. Pri úrokovej sadzbe 70% (pri oboch zmluvách) sa ustálilo, že z hľadiskadobrých mravov neobstojí. Z uvedeného vyplýva, že sa riadne preukázalo porušenie práv spotrebiteľa,
ktorý musel za poskytnutý úver vyplatiť žalovanému odplatu, úroky a poplatky, ktoré podstatne prevyšujú
obvykle vyžadovanú odplatu, čo odporuje dobrým mravom. Taktiež sa preukázalo porušenie povinností

veriteľa uvádzať v zmluve pravdivé údaje a to najmä o RPMN. Žalovaný síce namieta, že nevie ako
súd posúdil výšku finančného zadosťučinenia, ktoré priznal žalobcovi, avšak súd ju posúdil vzhľadom k
okolnostiam celého prípadu, pričom mohla byť aj vyššia, ale žalobca sa vyššej čiastky nedomáhal. Jemu
samému tiež prišla primeraná a preto ju tak i navrhol. V konaní sa jasne preukázal žalovaného postup
v rozpore s dobrými mravmi, úžera, vyberanie poplatkov bez poskytnutia protihodnoty a vážne vady

zmluvyzakladajúcejejbezúročnosť.Žalovanýsabezdôvodneobohacovalanedodržiavalsvojezákonné
povinnosti a žalobca poznamenal, že v slušnej spoločnosti, v právnom štáte, ktorým Slovenská republika
verí že je, nemôže obstáť takéto konanie. Súd podrobne vo svojom rozsudku opísal z čoho vychádzal a
ako dospel k tomu, že zo strany žalovaného prišlo k porušeniu dobrých mravov a k nedodržaniu takých
zákonných povinností, ktoré viedli k tomu, že boli splnené podmienky pre vyhlásenie úveru za bezúročný
a bez poplatkov. Rozsudok súdu prvej inštancie je nielenže jasný a preskúmateľný, ale je aj spravodlivý.

Žalobca preto zotrváva na pôvodných vyjadreniach a má za to, že rozsudok je vecne správny a navrhuje
ho v celom rozsahu potvrdiť.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez

nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutom výroku II. a v závislom výroku III. podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

7. Žalobca, ako úverový dlžník a spotrebiteľ, sa žalobou osobne podanou na príslušnom súdu

dňa 26.04.2018 domáhal voči žalovanému, ako úverovému veriteľovi, priznania nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sume 845,85 eur spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy od prvého dňa
omeškania podľa výzvy na zaplatenie do zaplatenia, pričom výšku bezdôvodného obohatenia žalobca
špecifikoval v žalobe ako rozdiel medzi uhradenou a skutočne poskytnutou sumou úveru žalovaným
na základe Žiadosti/Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500032646 a Žiadosti/Zmluvy o revolvingovom

úvere č. 8500032647, podpísané žalobcom dňa 30.09.2013. Žalobný petit žalobca upresnil v neskoršom
procesnom vyjadrení, kde uviedol, že žiada vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 845,85 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 6.4.2018 do zaplatenia. Na pojednávaní
konanom pred súdom prvej inštancie dňa 10.10.2018 žalobca rozšíril žalobu o nárok na vydanie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 845,85 eur a súd uznesením vyhláseným na tomto

pojednávaní pripustil zmenu žaloby aj o tento nárok žalobcu. V žalobe žalobca argumentoval, že
predmetnézmluvysúvrozporesustanovením§53ods.4písm.a/a§53ods.6Občianskehozákonníka,
neobsahujú zákonom požadované obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku čoho je nutné zmluvy považovať za
bezúročné a bezpoplatkové s poukazom na ustanovenie § 11 tohto zákona a žalobca taktiež tvrdil, že ani

nedošlo k platnému uzatvoreniu zmlúv podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože
neexistujúdvazhodnéprejavyvôlezmluvnýchstrán.Okremuvedenýchargumentovžalobcapoukázalaj
na to, že Dohoda o poskytnutí služieb je neprijateľná zmluvná podmienka, pretože ako spotrebiteľ nemal
záujem o toto zmluvné dojednanie, dohoda bola súčasťou formuláru pripravenej zmluvy. Ako spotrebiteľ
nemohol toto dojednanie ovplyvniť a nie je teda individuálne dojednané a nemal o toto dojednanie ani

záujem, nakoľko netušil, či v budúcnosti bude mať záujem o odklad splátok. Spotrebiteľ zaplatil poplatok
za túto službu vopred, bez ohľadu na to, či vôbec požiada o odklad splátok a využije ho. Žalovaný svoju
procesnú obranu založil jednak na vyvracaní žalobcových tvrdení o nedostatku obsahových náležitostí
oboch zmlúv o revolvingovom úvere a ich rozpornosť so zákonom, no najmä vznesením námietky
premlčania žalobcom uplatneného nároku.

8. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že v
zmysle ustanovenia § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Pri
vecnomprieskumeprvoinštančnéhorozhodnutiajeodvolacísúdvodvolacomkonaníviazanýodvolacími
dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379 a § 380 CSP) tak, ako ich vymedzil odvolateľ. Predmetom

odvolania, ktoré podal žalovaný, je priznanie nároku na finančné zadosťučinenie žalobcovi vzhľadom na
meritórny výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohateniazamietolatovdôsledkuúspešnevznesenejnámietkypremlčanianárokužalobcu.Odvolacie
dôvody sa týkajú aj spochybnenia záveru súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti posudzovanýchspotrebiteľských úverov z dôvodu absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. (nesprávne uvedený údaj o RPMN
a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť) a odvolateľ namieta záver súdu o preukázaní

porušenia práv určených na ochranu spotrebiteľa tak, ako pre priznanie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie vyžaduje ustanovenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Okrem
toho odvolateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ priznal žalobcovi
primerané zadosťučinenie, avšak bez odôvodnenia jeho výšky.

9. Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované

voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe
v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

11. Podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

12. Súd prvej inštancie, pokiaľ skúmal dôvodnosť a zákonnosť uplatneného nároku žalobcu, správne
zameral pozornosť predovšetkým na skúmanie dôvodnosti námietky premlčania nároku žalobcu na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniaanásledneajvecnesprávne,spoukazomnaustanovenie§107ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie konštatoval, že nárok žalobcu považuje za premlčaný
uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby a to odo dňa, kedy sa žalovaný na úkor žalobcu

bezdôvodne obohatil. Bezdôvodné obohatenie žalovaného nastalo dňom, v ktorom žalobca zaplatil celý
svojdlhzobochzmlúvtak,akomužalovaný,akoveriteľ,oznámildlžnúsumunazákladežiadostižalobcu
opredčasnésplatenieobochúverov,atodňom8.11.2013.Subjektívnadvojročnápremlčaciadobapodľa
názoru súdu prvej inštancie začala žalobcovi plynúť okamihom získania bezdôvodného obohatenia
žalovaným, to znamená najneskôr 12.11.2013, kedy žalovaný potvrdil uhradenie dlhu žalobcom a pokiaľ

bola žaloba podaná na súde až dňa 26.4.2018, bolo ňou uplatnené premlčané právo, ktoré súd priznať
nemohol a preto žalobu v tejto časti nároku zamietol. Odvolací súd poznamenáva, že vo výroku I. je
rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný, nakoľko voči nemu odvolanie podané nebolo. V nadväznosti
na uvedený správny záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia, je potom ale následné priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie nesprávne

a v rozpore so zákonnou úpravou.

13. Z dikcie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa jednoznačne
vyplýva, že právo domáhať sa nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia od
toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi

zodpovedá, má výlučne ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Hypotéza tohto zákonného ustanovenia tak ako
predpoklad priznania práva na finančné zadosťučinenie požaduje úspešnosť spotrebiteľa, ako žalobcu,
v súdnom spore iniciovanom voči dodávateľovi, v ktorom sa úspešne na základe právoplatného
súdneho rozhodnutia spotrebiteľ dovolá svojho spotrebiteľského práva a uplatní si porušenie práva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi na ochranu spotrebiteľa. Hypotéza
zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa pre priznanie nároku v konkrétnom
spore však naplnená nebola. Je nutné v celom rozsahu prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného,
že úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa musí vyplývať z rozhodnutia súdu v zmysle procesnejúspešnosti spotrebiteľa v súdnom spore, teda vyhovenia žalobe, resp. žalobnému nároku tak, ako ju
koncipovalspotrebiteľ,pričomoúspešnostijemožné uvažovaťvprípadekladnéhorozhodnutiaožalobe
spotrebiteľa. Pokiaľ súd konštatoval premlčanie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia,

v dôsledku čoho - teda úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaného - aj žalobu v tejto
časti zamietol, nemožno v danom spore konštatovať procesný úspech žalobcu a teda dikcia zákonného
ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vyžadujúca úspešné uplatnenie
práva spotrebiteľa na súde, naplnená nebola. Neobstojí záver súdu, ktorý aj po vyhodnotení procesnej
obrany žalovaného ako dôvodnej a po konštatovaní úspešného a dôvodného dovolania sa premlčania

nárokužalobcunavydaniebezdôvodnéhoobohatenianásledneešteskúmalobsahovénáležitostioboch
zmlúv o úvere a ich súladnosť so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj s
ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a následne napriek zamietnutiu žaloby v časti o
vydanie bezdôvodného obohatenia ale vyvodil, že priznanie bezdôvodného obohatenia bolo zamietnuté
len z dôvodu premlčania, avšak k porušeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa došlo a súd žalobcovi
priznal finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške. Pokiaľ žalobca v dôsledku zamietnutia žaloby v

tzv. základnom nároku, v ktorom si mal snahu uplatniť na súde porušenie jeho spotrebiteľských práv
procesne v sporovom konaní úspešný nebol, nemožno mu priznať tzv. nadväzujúci nárok na primerané
finančné zadosťučinenie voči tomu, kto sa mal dopustiť porušenia jeho spotrebiteľských práv. Aj keď súd
konštatoval viaceré porušenia zákona ohľadom obsahových náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere,
je potrebné zdôrazniť, že v prípade úspešnej a dôvodnej námietky premlčania a zamietnutia nároku na

vydanie bezdôvodného obohatenia potom už súd nemal dôvod zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť
súdnemu prieskumu, pretože žalobca v nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešný nebol.
V prípade zamietnutia žaloby, ktorou sa spotrebiteľ mienil domôcť uplatnenia svojho spotrebiteľského
práva (a je bez významu, z akého dôvodu bola žaloba zamietnutá, teda či hmotnoprávne neobstála,
alebo bola zamietnutá z iného dôvodu), nemožno priznať nárok vyplývajúci z ustanovenia § 3 ods. 5

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Relevantný je totiž len procesný výsledok sporu a teda,
či spotrebiteľ bol v spore o ochranu svojich spotrebiteľských práva úspešný alebo nebol. Zamietnutie
žaloby znamená procesný neúspech pre žalobcu a teda ani nebol naplnený zákonný predpoklad pre
priznanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie pre spotrebiteľa.

14. Súd prvej inštancie preto neposúdil správne právne predpoklady pre priznanie nároku na finančné
zadosťučinenie v zmysle dikcie ustanovenia § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
nakoľko absentuje úspešnosť spotrebiteľa v súdnom spore o porušenie jeho spotrebiteľských práv. Pre
úplnosť odvolací súd považuje za vhodné poznamenať, že pokiaľ žalobca v reakcii na odvolacie dôvody
žalovaného uvádzal, že žalovaný v štádiu prvoinštančného konania jeho nárok na primerané finančné

zadosťučinenie nerozporoval a nenamietal, z čoho si žalobca vyvodil, že ho žalovaný nespochybňoval,
tento záver zjavne neobstojí. V žalobe sa žalobca domáhal len nároku na vydanie bezdôvodného
obohateniaažalovanývprocesnejreakciinažalobnýnávrhreagovallennažalobcomvymienenýprávny
askutkovýrámecsporu.Jepotrebnézdôrazniť,žežalobcaažnaprvomajedinompojednávaníkonanom
pred súdom prvej inštancie rozšíril žalobu o ďalší nárok a to na priznanie finančného zadosťučinenia,

pričomsúdprvejinštancieajuznesenímvyhlásenýmnatomtopojednávanípripustilzmenužaloby,avšak
následne na tomto pojednávaní aj vyhlásil meritórny rozsudok. Žalovaný, ktorý nebol prítomný na tomto
pojednávaní a svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil, tak ani nemal ako strana sporu procesný priestor
vyjadriť sa k zmene žaloby a k novouplatnenému nároku žalobcu a dozvedel sa o ňom až po doručení
meritórneho rozsudku. Je tak iste namieste konštatoval, že pokiaľ by žalovaný v odvolaní namietal

porušenie jeho procesných práv na spravodlivý súdny proces, v dôsledku toho, že súd mu neumožnil
vyjadriť sa k zmene žaloby a rozsudok súdu tak bol pre neho zjavne prekvapivý, musel by odvolací súd
konštatovať dôvodnosť a oprávnenosť takýchto odvolacích námietok. Odvolací súd je však v sporovom
konaní dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a žalovaný, ako odvolateľ, porušenie svojich procesných
práv prekvapivým rozhodnutím súdu nenamietal.

15. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol o druhom nároku žalobcu a to na priznanie finančného zadosťučinia podľa ustanovenia § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, neboli vecne správne. Odvolací súd preto, po
oboznámení sa s dôvodmi odvolania a na základe toho času už právoplatného výroku I. o zamietnutí

žaloby, potom rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku II., ako aj v závislom výroku III. o
náhrade trov prvoinštančného konania podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v časti
o zaplatenie finančného zadosťučinenia v sume 845,85 eur zamietol, nakoľko nebol splnený zákonnýpredpokladprepriznanietohtonárokuspotrebiteľaato,žesi vsporenasúdeúspešneuplatnilporušenie
spotrebiteľských práv vyplývajúcim zo zákona.

16. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 a 2 CSP podľa pomeru úspechu
strán v konaní (§ 255 CSP) a vyslovil, že žalobca, ako v celom rozsahu procesne neúspešná strana
sporu a to tak v prvoinštančnom, ako aj v odvolacom konaní, je povinný zaplatiť žalovanému náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti

uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a to samostatným uznesením.

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).