Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 9, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/301/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6915215390
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6915215390.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu AGROWELL, s.r.o., IČO: 36 053 767, so
sídlomNám.Š.M.Daxnera413,RimavskáSobota,zastúpenéhoMAPLE&FISHs.r.o.,IČO:36718432,
so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava proti žalovaným 1/ Mesto Rimavská Sobota, IČO: 00319031, so
sídlom Svätoplukova 9, Rimavská Sobota, zast. URBÁNI & PARTNERS s.r.o. /Advokátska kancelária/,
so sídlom Skuteckého 17, Banská Bystrica, 2/ Podielnicke poľnohospodárske družstvo Bakov, IČO: 31
600 441, so sídlom Bakov, Nová Bašta, zast.: JUDr. Mário Keleti, Advokátska kancelária, ul. Hlavná
36, Hnúšťa a 3/ GEMERPRODUKT VALICE, ovocinársko-vinohradnícke družstvo, IČO: 36 059 005, so

sídlom Okružná 3771, Rimavská Sobota, zast.: JUDr. Pavel Balog - advokát, Železničná 6/1, Rimavská
Sobota, o určovacej žalobe a o žalobe na nahradenie vyhlásenia vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 8C/545/2015-247 zo 14. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.

„prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v plnom rozsahu (prvý
výrok). Súčasne vyslovil, že žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu vo výške, ktorá bude vyčíslená v samostatnom uznesení (druhý výrok).

2. Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že nájomné zmluvy
č. NZ 9/2010 a č. NZ 12/2010, obidve zo dňa 29. 07. 2010, uzavreté jeho právnym predchodcom FC
Rimavská Sobota, a. s. ako nájomcom a žalovaným 1/ ako prenajímateľom, sa obnovili na dobu určitú od

01. 11. 2015 do 30. 10. 2020 a súčasne určenia čiastočnej neplatnosti nájomných zmlúv č. NZ 129/2015
zo dňa 15. 10. 2015 a č. NZ 146/2015 uzavretých medzi žalovaným 1/ ako prenajímateľom a žalovaným
2/ ako nájomcom a určenia neplatnosti (celej) nájomnej zmluvy č. NZ 128/2015 zo dňa 20. 10. 2015
uzavretej medzi žalovaným 1/ ako prenajímateľom a žalovaným 3/ ako nájomcom, pričom „alternatívne“
sa žalobca domáhal nahradenia vyhlásenia vôle žalovaného 1/ na uzavretí nájomných zmlúv s obsahom
špecifikovaným v žalobe ohľadne pozemkov prenajatých mu žalovaným 1/ už prv na základe nájomných
zmlúv č. NZ 9/2010 a č. NZ 12/2010 a súčasne určenia, že uvedené nájomné zmluvy č. NZ 129/2015 a

č. NZ 146/2015 sú neplatné čiastočne a zmluva č. NZ 128/2015 je neplatná v celom rozsahu.

3. Po právnej stránke prvoinštančný súd posúdil vec podľa ust. § 7 ods. 2 písm. c), § 9a ods. 1 písm.
a) a § 9a ods. 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a vychádzal tiež z ust. § 12 ods. 1 a § 13 ods.2 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a
lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 504/2003 Z. z.“, resp. „zákon o
nájme poľnohospodárskych pozemkov“) primárne konštatujúc, že žalobca mal naliehavý právny záujem

na určení neplatnosti predmetných nájomných zmlúv, lebo bez takéhoto určenia by bolo jeho právne
postavenie neistým. Po vecnej stránke okresný súd uviedol, že pokiaľ mal žalobca (ako právny nástupca
spoločnosti FC Rimavská Sobota, a. s.) od žalovaného 1/ na základe nájomných zmlúv zo dňa 29. 07.
2010 č. NZ 12/2010 a č. NZ 9/2010 prenajaté poľnohospodárske pozemky vedené na LV č. 2959, k.
ú. Rimavská Sobota a na LV č. 2674, k. ú. Tomášová a žalovaný 1/ mu listom zo dňa 14. 10. 2014

oznámil, že dňom 31. 10. 2015 nájomné zmluvy končia a požiadal ho, aby k tomuto dátumu bola
prenajatá poľnohospodárska pôda pripravená na odovzdanie, tak v dôsledku toho uvedeným dňom
nájom pozemkov skončil uplynutím doby nájmu. Podľa okresného súdu obnovenie nájmu nebolo možné,
pretože žalobca bol v omeškaní s úhradou nájomného za rok 2015, ktoré ním bolo uhradené až 15.
10. 2015, hoci splatné bolo dňa 01. 10. 2015. Preto žalobcovi nepatrilo v zmysle ust. § 13 ods. 2
zákona č. 504/2003 Z. z. ani právo na prednostné uzavretie novej nájomnej zmluvy. Výzva žalovaného

1/ mala ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. určené náležitosti, a to písomnú formu a bola
doručená nájomcovi rok pred uplynutím času, na ktorý bol nájom dohodnutý. V ďalšom prvoinštančný
súd poukázal na konanie o nariadení predbežného (neodkladného) opatrenia, ktoré predchádzalo
tomutosúdnemukonaniuavktorompodľaodvolaciehosúdunebolopotrebné,abyvýzvabolapodpísaná
priamo primátorom žalovaného 1/ či jeho zástupcom a takisto podľa okresného súdu v rozhodnutí

o neodkladnom opatrení krajský súd skonštatoval, že bolo povinnosťou žalobcu predložiť dôkazy na
tvrdenia o tom, že došlo k predĺženiu nájomných zmlúv, čo ale tento neurobil. Okresný súd uzavrel, že
nájom nehnuteľností na základe uzavretých nájomných zmlúv skončil uplynutím času, žalobca nesplnil
predpoklady pre prednostné právo na uzavretie nových nájomných zmlúv a súd nevzhliadol ani dôvody
pre nahradenie prejavu vôle žalovaného 1/ na uzavretí nájomných zmlúv so žalobcom. Preto považoval

žalobu za nedôvodnú a zamietol ju dodávajúc, že pokiaľ žalobca sformuloval alternatívny žalobný petit,
tak v posudzovanej veci „neboli splnené podmienky pre alternatívny petit“, pretože nie je možné sa
alternatívne domáhať petitu na plnenie a petitu na určenie z toho dôvodu, že žaloba na plnenie je
prekážkou pre určovaciu žalobu. O náhrade trov konania rozhodol vzhľadom na plný úspech žalovaných
1/ až 3/ aplikujúc ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal im právo

na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi.

4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a
vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca označil rozhodnutie okresného súdu za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a
zmätočné,keďokresnýsúdsanevysporiadalsrelevantnýminámietkami.Vbode29odvolaniakonkrétne
uviedol, že okresný súd postupoval formalisticky, reštriktívne, arbitrárne, v rozpore s ustanoveniami
CSP a nesprávnym a nezákonným postupom, ktorý vyústil do napadnutého rozsudku bolo porušené
jeho právo na spravodlivý proces. Namietal, že výklad dotknutých ustanovení zákona o nájme

poľnohospodárskych pozemkov podaný okresným súdom je neakceptovateľný a jeho postupom mu boli
odopreté procesné práva. V týchto súvislostiach poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu,
resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súčasne tvrdiac, že napadnutým rozhodnutím bol porušený
princíp právnej istoty vyjadrený v článku 2 CSP a princíp rovnosti účastníkov konania garantovaný
článkom 47 ods. 3 Ústavy SR, kedy sa okresný súd stotožnil s tvrdeniami žalovaných o nesplnení

podmienok pre obnovenie nájmu, na druhej strane sa nevysporiadal s argumentáciou, ktorá obranu
žalovaných spochybňovala.

6. Podľa žalobcu oznámenie žalovaného 1/ zo dňa 14. 10. 2014 nebolo kvalifikovanou výzvou v zmysle
ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. a preto sa nájomné vzťahy založené nájomnými zmluvami

č. NZ 9/2010 a č. NZ 12/2010 obnovili na ďalších 5 rokov. Uvedené ustanovenie vyžaduje, aby išlo o
písomnú výzvu na vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení nájmu, toto ale predmetné
oznámenie žalovaného 1/ neobsahuje. Ide iba o list, ktorým mu žalovaný 1/ oznamoval, že dňom 31.
10. 2015 nájomné zmluvy končia a žiadal ho, aby k tomuto dátumu bola prenajatá poľnohospodárska
pôda pripravená na odovzdanie v zmysle nájomných zmlúv. Oznámenie nebolo podpísané oprávnenou

osobou, čím sa prvoinštančný súd nijako nezaoberal, iba odkázal na závery odvolacieho súdu v
súvislosti s rozhodovaním o neodkladnom opatrení. S týmto názorom sa nestotožňuje, lebo výzva je
právnym úkonom, prejavom vôle, s ktorým právny predpis spája zmenu, resp. zánik práv a povinností
a nebolo teda pre jeho platnosť postačujúce podpísanie akýmkoľvek zamestnancom žalovaného 1/.Okresný súd neskúmal, či vedúca majetkového oddelenia, ekonomického odboru Mesta Rimavská
Sobota bola kompetentná toto podpísať v zmysle príslušných ustanovení zákona o obecnom zriadení
a organizačného poriadku mesta. S týmito námietkami žalobcu sa prvoinštančný súd nevysporiadal ani

ich nezohľadnil.

7. Ďalej v odvolaní uviedol, že síce nepovažoval oznámenie za relevantnú výzvu, ale v záujme právnej
istoty sa zúčastnil verejnej obchodnej súťaže, ktorú následne vyhlásil žalovaný 1/ na ďalší prenájom
daných poľnohospodárskych pozemkov. Táto bola ale nevysvetliteľne zrušená, bola vyhlásená nová

súťaž, ktorú vyhral žalovaný 2/, hoci jeho predseda predstavenstva pôsobí v inej spoločnosti dlhujúcej
žalovanému 1/ nájomné za nájom iných pozemkov. Svedčí to o netransparentnosti súťaže, keďže
pozemky boli prenajaté subjektu prepojenému so spoločnosťou, ktorá je dlhoročným dlžníkom. Na toto
takisto okresný súd neprihliadol.

8. Výzvu žalovaného 1/ zodpovedajúcu ustanoveniu § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. obdržal až dňa

12. 10. 2015, táto ale už nebola doručená v zákonom určenom čase, t. j. rok pred uplynutím dohodnutej
doby nájmu a tým sa okresný súd tiež nezaoberal.

9. Nestotožnil sa ani so záverom okresného súdu, že mu nevzniklo právo na prednostné uzavretie novej
nájomnej zmluvy v zmysle ust. § 13 ods. 2 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, pretože

omeškanie s platbou nájomného o 14 dní bolo ojedinelé a došlo k nemu omylom jeho pracovníčky. V
nájomnejzmluveč.NZ12/2010bolasplatnosťnájomnéhostanovenák31.12.bežnéhorokaadodatkom
k nej bol upravený dátum splatnosti poslednej splátky. V spore nebolo namietané, že by sa niekedy
predtým dostal do omeškania s úhradou nájomného žalovanému 1/ na podklade inej zmluvy a hoci
namietal, že všetky ostatné záväzky si radne a včas plnil, súd sa zaoberal len nezaplatením nájomného.

Podľa žalobcu omeškanie s poslednou platbou nájomného nie je možné považovať za nesplnenie
podmienky vyžadovanej ust. § 13 ods. 2 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov a že by mu
v dôsledku toho nemalo vzniknúť právo na prednostné uzavretie novej nájomnej zmluvy. Okresný súd
nevysvetlil zamietnutie žaloby v celom rozsahu, hoci v prípade druhej nájomnej zmluvy č. NZ 9/2010
sa nedostal do omeškania s platbou nájomného, lebo tu bola splatnosť nastavená do 31. 12. bežného

roku. Takisto splnil podmienku pre vznik prednostného práva na uzavretie nájomnej zmluvy spočívajúcu
v tom, že žalovanému 1/ ponúkol obvyklé nájomné, dokonca ponúkol výrazne vyššie nájomné ako
obvyklé. Podľa neho obvyklé nájomné nie je to, ktoré bolo dosiahnuté vo verejnej obchodnej súťaži a
ktoré ponúkol žalovaný 2/, lebo toto ďaleko prevyšuje obvyklé nájomné. S odkazom na závery tunajšieho
odvolacieho súdu v konaní sp. zn. 13Co/154/2017 tvrdil, že mu vzniklo prednostné právo, aj keď ním

predložená ponuka nájomného nebola najvyššia. Poukázal na nerovnaký prístup okresného súdu, ktorý
na jednej strane uznal neformálne oznámenie nepodpísané oprávnenou osobou a na druhej strane
omyl jeho pracovníčky, ktorá vykonala platbu nájomného o 14 dní neskôr ako bolo určené, považoval
za závažné pochybenie spôsobujúce nepriznanie prednostného práva na uzavretie nových nájomných
zmlúv. Tým súd porušil rovnosť strán a diskriminoval ho. Je absurdné, že žalovaný 1/ namietal, že si on

ako nájomca neplnil riadne a včas svoje povinnosti a pritom nemal najmenší problém uzavrieť zmluvu so
subjektom prepojeným s iným subjektom dlhujúcim mu nájomné za iné pozemky. Vzhľadom na konanie
žalovaného 1/ je možné sa domnievať, že tento ani neuvažoval o prednostnom práve na uzavretie
nájomných zmlúv a nové nájomné zmluvy by s ním neuzavrel ani v prípade, keby nedošlo k omeškaniu s
platbou nájomného. O tom svedčí skutočnosť, že žalovaný 1/ pozemky, ktoré boli predmetom nájomnej

zmluvy č. NZ 9/2010 prenechal do nájmu žalovanému 3/ z dôvodu osobitného zreteľa.

10. Napokon žalobca (v bode 27 odvolania) poukázal na účel inštitútu prednostného práva nájmu
vyplývajúceho zo zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov odkazujúc aj na riešenie tejto
problematiky v rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5C/49/2012 v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/457/2014.

11. Stanoviská žalovaných 1/, 2/, 3/ v odvolacom konaní boli nasledovné:

12. Žalovaný 1/ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Argumentoval, že žalobcom podaná žaloba je zmätočná, lebo sa nejedná ani o eventuálny ani o
alternatívny petit, ktoré sú v civilnom sporovom konaní prípustné. Opakoval, že nájomné vzťahy zanikli
dňa 31. 10. 2015, kedy uplynula dohodnutá doba nájmu a žalobca nebol úspešný vo verejnej obchodnej
súťaži na nájom pre nasledujúce obdobie. Ďalšie trvanie nájmu nebolo zo strany žalobcu právnenárokovateľné, jednalo sa len o eventuality pri istých okolnostiach. Žalobcom prv uzavreté nájomné
zmluvy boli určité a zrozumiteľné, čo sám potvrdil ich zjavným plnením a ako riadnemu hospodárovi
mu nemohla uniknúť možnosť účasti vo verejnej obchodnej súťaži na ďalšie obdobie. Jasne žalobcovi

oznámil svoj zámer, tento svojou aktivitou dával signál, že si je vedomý právnych dôsledkov, ale potom
ako verejnú obchodnú súťaž nevyhral, názor zmenil a podal túto účelovú žalobu. Žalovaný 1/ odmietal
akúkoľvek možnosť, že by v dôsledku jeho postupu vznikla žalobcovi nejaká škoda. Poukazujúc potom
na ustanovenia § 7 ods. 2 písm. c) a § 9a ods. 9 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí argumentoval, že
nemohol konať inak, než ako konal, t. j. vyhlásil verejnú obchodnú súťaž a obstaral takto nájomcu svojich

pozemkovvsúladesuvedenýmzákonomdodržujúcstanovenýpostup.Žalobcavsúťažineuspelaprávo
na prednostné uzavretie nových nájomných zmlúv žalobcovi nevzniklo, lebo neuhradil nájomné za rok
2015 splatné 01. 10. 2015 týkajúce sa zmluvy č. NZ 12/2010. Ako prenajímateľ a súčasne ako obec musí
mať právo prenajať svoje pozemky tretej osoby za podstatne výhodnejších podmienok ako mu ponúkal
žalobca ako pôvodný nájomca, ktorému síce patrí prednostné právo na uzavretie nájomnej zmluvy, ale
len v prípade naplnenia podmienok ust. § 13 ods. 2 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov.

Takisto opakoval, že výzva zo dňa 14. 10. 2014 presne vymedzuje skutočnosti upovedomujúce žalobcu
o tom, že po uplynutí dohodnutej doby sa majú prenajaté pozemky odovzdať. To potvrdil v rámci konania
o predbežnom opatrení aj odvolací súd.

13. Takisto žalovaný 2/ navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť ako vecne správny a priznať nárok

na náhradu trov konania. Argumentoval tým, že ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. v znení
účinnom do 31. 08. 2017 nepredpisovalo formu ani obsahovú stránku výzvy, jedinou podmienkou bola
písomná forma a adresovanie druhej zmluvnej strane, aby vrátila pozemok po skončení nájmu. Výzva
žalovaného 1/ zo dňa 14. 10. 2014 toto spĺňala a ak žalobca tvrdí, že neobsahovala formulku „vrátenie a
prevzatie prenajatého pozemku“, nemožno s tým súhlasiť, lebo vôľa je z výzvy celkom zrejmá a inak ju

vyložiť nemožno. Výzva bola podpísaná oprávnenou osobou, nie je právnym úkonom a nespája sa s ňou
zánik uzavretého nájomného vzťahu. Keďže nešlo o právny úkon, je prirodzené, že takúto písomnosť
podpisujú vedúci jednotlivých odborov a oddelení. V konkrétnom prípade na to bol oprávnený vedúci
v zmysle čl. 11 a čl. 16 bodu 2 Organizačného poriadku Mestského úradu Rimavská Sobota. Je to
bežná pracovná náplň zamestnancov majetkového oddelenia. Na posudzovaný prípad následne nemá

vplyv, ktorá spoločnosť vyhrala verejnú obchodnú súťaž. Žalovaný 2/ sa nestotožňoval ani s tým, že by
malo ísť o určitý administratívny omyl pracovníčky žalobcu v prípade oneskorenej úhrady nájomného za
rok 2015, lebo toto nijakým spôsobom žalobca nepreukázal, keď jedinou jeho povinnosťou bolo platiť
nájomné v čase dohodnutom v zmluve. Zaplatením dlhu s omeškaním porušil žalobca svoju povinnosť
a právo na prednostné uzavretie nájomnej zmluvy mu v zmysle ust. § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z.

zaniklo. Za obvyklé nájomné je pritom potrebné považovať nájomné ponúknuté vo verejnej obchodnej
súťaži a nie to, ktoré ponúkol žalobca. Žalobca sám uznal, že výška obvyklého nájomného sa v tom
čase pohybovala v inej výške ako v roku 2010, kedy boli uzavreté pôvodné nájomné zmluvy. Podľa
žalovaného 2/ k žiadnemu porušeniu práv žalobcu nedošlo, konanie prebehlo štandardne v zmysle
ustanovení CSP a takisto rozhodnutie okresného súdu je jasné a logické, dávajúce odpoveď na všetky

otázky, ktoré boli podstatou konania. Nesprávnosť a nezákonnosť postupu okresného súdu žalobca ani
žiadnym spôsobom nekonkretizuje. Naostatok poukázal na povinnosti žalovaného 1/ vyplývajúce mu z
ustanovení zákona č. 138/1991 Zb., ktoré odôvodňujú nutnosť postupu žalovaného 1/ takým spôsobom,
ako aj postupoval.

14. Aj žalovaný 3/ vo svojich písomných vyjadreniach v rámci odvolacieho konania žiadal rozsudok
okresného súdu potvrdiť ako vecne správny (a priznať náhradu trov konania) argumentujúc tým,
že okresný súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie, riadne a
zrozumiteľne zdôvodnil svoje rozhodnutie a vysvetlil, čím sa pri rozhodovaní spravoval. Pokiaľ výzva
na vrátenie prenajatých pozemkov bola podpísaná zamestnankyňou žalovaného 1/, tak sám žalobca

ju považoval za výzvu na vrátenie prenajatých pozemkov, lebo sa tak správal a prihlásil sa následne
do verejnej obchodnej súťaže. Výzvu podpísala zamestnankyňa mesta, ktorá bola pracovne zaradená
ako vedúca majetkového oddelenia ekonomického odboru Mesta Rimavská Sobota a konanie v takejto
súkromnoprávnej veci v súkromnoprávnom vzťahu, v ktorom má obec rovnaké právne postavenie
s inými právnickými a fyzickými osobami upravujú jednotlivé základné súkromnoprávne predpisy.

Konkrétne ust. § 20 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) hovorí o tom, ktoré osoby môžu za
právnickú osobu robiť právny úkony a je jednoznačné, že výzvu mohla podpísať aj vedúca majetkového
oddelenia ekonomického odboru žalovaného 1/ Mesta Rimavská Sobota. Nepochybne v stanovenej
lehote žalovaný 1/ požiadal žalobcu, aby po skončení nájmu vrátil prenajatú pôdu a je logické, že ho navrátenie pôdy vyzýval, aj keď vo svojom oznámení nepoužil slovo vrátenie. Žalobca potom sám uznal, že
si riadne a včas neplnil svoje povinnosti na základe nájomnej zmluvy v rokoch 2010 až 2015 a správne
teda prvoinštančný súd vyhodnotil, že žalobca nenaplnil podmienky v zmysle ust. § 13 ods. 2 zákona o

nájme poľnohospodárskych pozemkov. Žalovaný 1/ je povinný postupovať pri hospodárení s majetkom
v zmysle zákona o majetku obcí č. 138/1991 Zb. a aj v roku 2010 vyhlasovalo mesto verejnú súťaž na
prenájom pôdy (ktorá prebehla rovnakým spôsobom ako v roku 2015) a vtedy uspela v súťaži spoločnosť
FC Rimavská Sobota, a. s. ako právny predchodca žalobcu. Žalobca mal teda vedomosť aj skúsenosti
ako prebieha súťaž o prenájom pôdy žalovaného 1/ a aké sú podmienky súťaže. Napokon žalovaný 3/

poukázal na to, že pri uzavretí nájomnej zmluvy č. NZ 128/2015 bol dobromyseľný, bol riadne vybratý
v ponukovom konaní, nájomná zmluva bola odsúhlasená mestským zastupiteľstvom Mesta Rimavská
Sobota a preto bola táto nájomná zmluva uzavretá platne.

15. V následných vyjadreniach žalobca opakoval, že výzva zo dňa 14. 10. 2014 nespĺňa zákonné
podmienky, že vedúca ekonomického oddelenia nebola oprávnená podpísať tento list a bolo nutné,

aby ho podpísal primátor, že žalovaný 1/ uvedomujúc si svoje zlyhanie mu zaslal ešte jednu výzvu
dňa 12. 10. 2015 podpísanú primátorom a obsahujúcu zákonné náležitosti, opakoval tiež, že svojou
účasťou vo verejnej obchodnej súťaži neprejavoval súhlas s akceptáciou predmetnej výzvy z roku
2014, nájomné vzťahy založené nájomnými zmluvami č. NZ 9/2010 a č. NZ 12/2010 sa obnovili a
uzavretím napadnutých nájomných zmlúv žalovaným 1/ so žalovanými 2/ a 3/ došlo k porušeniu jeho

prednostného práva na uzavretie nájomnej zmluvy garantovaného ust. § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003
Z. z., opakoval, že k omeškaniu s úhradou nájomného došlo v dôsledku administratívneho zlyhania
jeho pracovníčky, pričom plnil všetky svoje ostatné povinnosti nájomcu. Súd nemal žalobu zamietnuť
aj vo vzťahu k pozemkom prenajatým nájomnou zmluvou č. NZ 9/2010, keď pochybenie s neskorou
úhradou nájomného sa týkalo len prvej nájomnej zmluvy č. NZ 12/2010. Opakoval, že iba on ponúkol

obvyklé nájomné, pretože na inej cenovej úrovni ponúknuté nájomné prevyšuje nájomné obvyklé a
iba ak by on odmietol uzavrieť nájomnú zmluvu s nájomným v obvyklej výške, mohol by žalovaný
1/ ako prenajímateľ uzavrieť nájomnú zmluvu s tretím subjektom. Napokon námietku ohľadne petitu
považoval za irelevantnú, podľa neho bol žalobný petit správny a vykonateľný a nič nebránilo súdu, aby
po dokazovaní a správnom právnom posúdení rozhodol, že žalobe vyhovie v prvej časti a vo zvyšnej

zamietne. Zo žaloby bolo zrejmé čoho sa domáha, čo požaduje a na základe akých skutočností a
dôkazov.

16. Na základe odvolania žalobcu krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec preskúmal v
rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1

CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správny.

17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku vychádzajúc zo žalobcom formulovaných odvolacích
dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie je správne v celom rozsahu.

Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nepovažoval odvolací súd za spôsobilé privodiť zmenu (či
dokonca žalobcom požadované zrušenie) napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie vo
veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, adekvátne vyhodnotil jednotlivé dôkazy a vyvodil z
nich správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správne príslušné právne normy. Ani v odvolacom
konaní potom žalobca neuviedol skutočnosti, s ktorými by sa dostatočne a zrozumiteľne nevysporiadal

už prvoinštančný súd.

18.Vprvomradeodvolacísúdkonštatuje,žekporušeniuprávažalobcunaspravodlivýproceszhľadiska
parametrov odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nedošlo.

19. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.20.Citovanéustanoveniejeprocesnougaranciouprávanaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.46ods.1
ÚstavySlovenskejrepublikyačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Právo
na spravodlivé súdne konanie totiž v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

lebo len dodržaním tohto čiastkového oprávnenia môže byť v konečnom dôsledku naplnené právo
na spravodlivý súdny proces ako celok. Za rozhodnutie napĺňajúce toto právo možno pokladať potom
iba súdne rozhodnutie obsahovo zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku
ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

21. K otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (tak vo vzťahu k predtým účinnému ustanoveniu §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré do 01. 07. 2016 upravovalo náležitosti odôvodnenia
rozsudku, ako aj k teraz platnému ust. § 220 ods. 2 CSP) existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá v konečnom dôsledku nadväzuje
na východiská definované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich sa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jej spoločným menovateľom je v zásade

jednoduchá téza: strana sporu (resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces právo na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou
proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie ÚS SR sp.
zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, prípadne Ruiz

Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).

22. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy veci, lebo je len logické, že
každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie

rozsudku. Odvolací súd zastáva názor, že právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom priestore, ale práve o to koncentrovanejšie
ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedli
k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu totiž
nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita (teda obsahová stránka) je

rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené princípy súd prvej inštancie rešpektoval, a preto jeho
rozhodnutie nemožno označiť za porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku obsahuje dostatok dôvodov, ktoré predstavujú jasné vysvetlenie okresným
súdom prijatého záveru o nedôvodnosti žaloby a o potrebe jej zamietnutia. Odôvodnenie rozsudku
teda spĺňa podmienky vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, lebo obsahuje uvedenie čoho sa žalobca
domáhal a na základe akých tvrdení a dôkazov, uvádza reakciu žalovaných, ďalej obsahuje podstatné
zistenia, preukázané skutočnosti a dôkazy, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie a napokon aj právne

posúdenie vrátane citácie použitých zákonných ustanovení.

24. Pokiaľ teda ide o námietky žalobcu v odvolacom konaní, ktorými vyjadroval svoju nespokojnosť
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, tak odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd stručne,
jasne a zrozumiteľne uviedol, z akých dôvodov zamietol žalobu žalobcu, ktorá bola podľa neho

nedôvodná, jasne prvoinštančný súd uviedol myšlienku, ktorá ho viedla na základe vykonaného
dokazovania k zamietnutiu žaloby, a to ten skutkový a právny záver, že nájomný vzťah žalobcu k
prenajatým pozemkom skončil dňom 31. 10. 2015, kedy uplynula nájomnými zmluvami dohodnutá doba
nájmu. Prvoinštančný súd uviedol, že oznámenie žalovaného 1/ zo dňa 14. 10. 2014 malo v zmysle ust.
§ 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. zákonné náležitosti, ktoré spočívajú len v potrebe písomnej formy a

doručeniatakejtovýzvyrokpreduplynutímčasudohodnutéhonájmu,čobolovdanomprípadesplnenéa
znamenalo to vo vzťahu k žalobcovi, že nedošlo ani k vzniku prednostného práva na uzavretie nájomnej
zmluvy, ale k zániku nájomného vzťahu. To podľa odvolacieho súdu bolo postačujúcim pre zachovanie
práva žalobcu na spravodlivý súdny proces ako sa ho dovolával aj vo svojom odvolaní a hoci je pravdou,
že prvoinštančný súd sa nevyjadril ku všetkým žalobcom namietaným okolnostiam, robí tak odvolací

súd v rámci tohto rozhodnutia s poukazom na ust. § 387 ods. 3 CSP, pretože tento nedostatok nebol
takým závažným dôvodom, aby bolo potrebné rušiť prvoinštančné rozhodnutie a vracať vec na ďalšie
konanieanovérozhodnutieokresnémusúdu.Prvoinštančnékonanieaodvolaciekonanietvoriajednotu,
to znamená, že pokiaľ odvolací súd môže v odvolacom konaní doplniť na zdôraznenie správnostiurčité dôvody, tak môže rovnako uviesť a vysporiadať sa v rozhodnutí aj s takými právne relevantnými
argumentmipodstatnýmiprerozhodnutievspore,sktorýmisaprvoinštančnýsúdopomenulvysporiadať.

25. Podľa odvolacieho súdu bolo zachované právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie vychádzajúce
z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, keď napadnuté rozhodnutie podáva pochopiteľné vysvetlenie toho, prečo musela byť žaloba
žalobcu zamietnutá. Podľa odvolacieho súdu jasne totiž okresný súd vysvetlil, že ak bolo zrealizované
oznámenie žalovaného 1/ v zmysle § 12 ods. 1 zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktoré

bolo doručené žalobcovi rok pred uplynutím dohodnutej doby nájmu a hoc toto nepodpísal primátor
mesta (ako si to vyžadoval žalobca), ale podpísala ho kompetentná pracovníčka mesta Rimavská
Sobota (kde okresný súd v tejto súvislosti prebral závery vyjadrené odvolacím súdom v rozhodnutí o
neodkladnom opatrení v rámci konania sp. zn. 13Co/154/2017), došlo k zániku nájomných vzťahov
uplynutím dohodnutej doby nájmu, nedošlo k obnove nájmu a ani k vzniku prednostného práva na
uzavretie nových nájomných zmlúv v zmysle ust. § 13 ods. 2 cit. zákona. Čiže týmto spôsobom

okresný súd vysvetlil svoje (správne) právne závery. Podľa odvolacieho súdu nebol porušený ani princíp
právnej istoty a ani princíp rovnosti subjektov tohto sporu a okresný súd sa nedopustil ani interpretácie
relevantných ustanovení zákona o nájme poľnohospodárskych pozemkov, ktorá by popierala ich zmysel
a podstatu.

26. Odvolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o procesnú stránku podanej žaloby,
tak ohľadne námietok, ktoré odzneli zo strany žalovaného 1/ v tom smere, že nie je možné žalovať
takým spôsobom ako to urobil žalobca domáhajúci sa na jednej strane určenia, že došlo k obnoveniu
nájomných vzťahov a že nájomné zmluvy následne uzavreté medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ a 3/
sú neplatné, alternatívne, aby súd nahradil vyhlásenie vôle žalovaného 1/ na uzavretí nájomných zmlúv

a súčasne vyslovil neplatnosť následne uzavretých nájomných zmlúv medzi žalobcom a žalovaným 1/
a žalovanými 2/ a 3/, sa odvolací súd stotožnil čiastočne so stanoviskom žalobcu. Hoc neštandardne
bola podaná žaloba koncipovaná ako žaloba s alternatívnym petitom, v skutočnosti o takúto žalobu
nešlo, nič ale nebránilo tomu, že aj táto žaloba bola spôsobilým prostriedkom právnej ochrany, ktorým si
chcelžalobcazabezpečiťochranusvojhoprávnehopostavenia,jednoduchožalobabolaprejednateľnou.

Žalobasícetedabolanaformulovanáakožalobasalternatívnympetitom,aleakosprávnezasapoukázal
žalovaný 1/, nešlo o žalobu s alternatívnym ani s eventuálnym petitom. Eventuálny petit je namieste
vtedy, keď sa žaluje na určité plnenie a zistí sa, že to nie je fakticky možné, vtedy sa prisúdi eventuálne
žiadané plnenie a konajúci súd prvý výrok zamietne a rozhodne podľa druhého navrhovaného výroku. V
prípade, že je dôvodným prvý výrok, tak sa prisúdi ním žiadané plnenie a o ďalšom sa už nerozhoduje,

v porovnaní s tým žaloba s alternatívnym petitom smeruje k tomu, že je na žalovanom dlžníkovi, ktoré
z uložených plnení následne splní, čím tak v celom rozsahu splní súdnym rozhodnutím deklarovaný
záväzok. V tomto prípade žaloba podľa odvolacieho súdu obstála a bola prejednateľnou, lebo sa treba
obsahovo sústrediť na to, k čomu vlastne jednotlivými požadovanými výrokmi žalobca smeroval. Je
síce pravdou, že nebolo možné alternatívne rozhodovať najskôr o prvých dvoch častiach a následne

o druhých dvoch častiach žalobného petitu, ale odhliadnuc od použitia slova „alternatívne“ žalobcom v
podanej žalobe bola podľa odvolacieho súdu prejednateľnou žaloba, pokiaľ sa domáhal žalobca určenia,
že nájomné zmluvy sa obnovili (čím chcel žalobca len obsahovo vysloviť určovací výrok, že má právo
na základe prv uzavretých nájomných zmlúv užívať sporné poľnohospodárske pozemky až do konca
októbra roku 2020), ďalej, že nájomné zmluvy, ktoré uzavrel žalovaný 1/ následne so žalovanými 2/

a 3/ sú neplatné čiastočne, resp. v celom rozsahu a tak isto popritom bolo možné rozhodovať aj o
nahradení vyhlásenia vôle žalovaného 1/ na uzavretí nájomných zmlúv (keď opätovne potom žalobca
už len duplikoval žiadané vyslovenie neplatnosti nájomných zmlúv). Z tohto hľadiska síce možno badať
istý logický rozpor medzi tým, že pokiaľ malo dôjsť k obnoveniu nájomných zmlúv, nebolo možné aj
nahradiť vyhlásenie vôle žalovaného 1/, nič to ale nemení na faktickej prejednateľnosti a na prípadnej

potrebe čiastočného zamietnutia žaloby, ak by sa ukázalo, že je dôvodným prvý žalobcom navrhovaný
výrok. Odvolací súd sa stotožňuje v podstate s konštatovaním okresného súdu, ktoré zahrnul do 27.
odseku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že v posudzovanej veci „neboli splnené podmienky pre
alternatívny petit“.

27. Pokiaľ ide o ďalší aspekt procesnej stránky tohto konania, tak je potrebné predovšetkým zdôrazniť,
že žaloba bola podaná žalobcom v čase platnosti Občianskeho súdneho poriadku dňa 07. 12. 2015.
Správne sa prvoinštančný súd rozhodujúc už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku zaoberalnaliehavým právnym záujmom žalobcu na podanej žalobe, ale tento nedôsledne vymedzil vo vzťahu k
jednotlivým žalobným petitom.

28. Podľa odvolacieho súdu, pokiaľ žalobca žiadal určiť, že nájomné zmluvy č. NZ 9/2010 a č. NZ
12/2010 sa obnovili na čas od 01. 11. 2015 do 30. 10. 2010, išlo z hľadiska novej procesnej úpravy
o žalobu v zmysle ust. § 137 písm. c) CSP, keďže tento žalobný petit obsahovo smeroval k určeniu
podstaty spočívajúcej v tom, že žalobca má právo na základe týchto nájomných zmlúv užívať prenajaté
pozemky až do 30. 10. 2010. Na takomto určení mal aj podľa odvolacieho súdu žalobca naliehavý právny

záujem a správne potom sa aj okresný súd zaoberal samotnou vecnou stránkou žaloby, keďže právne
postavenie žalobcu bez takejto deklarácie (t. j. či je, alebo nie je oprávnený aktuálne dané pozemky
užívať) bolo neistým a ohrozeným.

29. Odlišná situácia ale už nastala vo vzťahu k určeniu, že nájomné zmluvy č. NZ 129/2015, č. NZ
146/2015 a č. NZ 128/2015, ktoré následne žalovaný 1/ uzavrel so žalovanými 2/ a 3/ sú ohľadne prv

prenajatých pozemkov neplatné. Tu išlo o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP a hoc treba samozrejme
akceptovať kontinuitu s procesnými úkonmi, ktoré boli vykonané za účinnosti predchádzajúcej procesnej
úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku, tak podľa odvolacieho súdu už prvý žalobou
navrhovaný výrok obsahovo spočívajúci v určení, že tu právo žalobcu na ďalšie užívanie pozemkov
na základe prv uzavretých nájomných zmlúv existuje, konzumovalo potrebu vyslovenia neplatnosti

následne uzavretých nájomných zmlúv č. NZ 129/2015, č. NZ 146/2015 a č. NZ 128/2015. Odhliadnuc
ešte aj od toho, že podľa ust. § 137 písm. d) CSP sa už od 01. 07. 2016 pre vyslovenie platnosti, či
neplatnosti určitého právneho úkonu vyžaduje aj existencia určitého osobitného ustanovenia právneho
predpisu, ktoré či už implicitne alebo explicitne pripúšťa možnosť žaloby smerujúcej na určenie právnej
skutočnosti (t. j. aj k vysloveniu neplatnosti určitého právneho úkonu). Tu treba zvýrazniť, že ani žalobca

na také konkrétne ustanovenie právneho predpisu nepoukázal. Preto aj z tohto dôvodu bola žaloba v
tejto časti nedôvodnou a bolo potrebné ju zamietnuť ako to správne urobil prvoinštančný súd.

30. Predmetom žaloby bolo aj nahradenie vyhlásenia vôle žalovaného 1/ na uzavretí nájomných zmlúv,
čo je výrok štandardne sa vyskytujúci v judikačnej praxi (založený aktuálne na ust. § 229 CSP), ktorý

ale takisto nebol dôvodne žalovaný vzhľadom na správne dôvody zamietnutia žaloby uvedené už aj
okresným súdom. Nebol totiž preukázaný žiadny záväzok žalovaného 1/, ktorého obsahom by bola
povinnosť uzavrieť so žalobcom ním požadované nájomné zmluvy. Preto nebola opodstatnenou ani jeho
argumentáciainýmisúdnymirozhodnutiami(označenéhorozhodnutiaOkresnéhosúduDunajskáStreda
v spojení s odvolacím rozhodnutím Krajského súdu v Trnave).

31. Po vecnej stránke odvolací súd vzhľadom na obsah spisu musí súhlasiť so stanoviskom
prvoinštančného súdu, ktorý správne uviedol po vyhodnotení vykonaných dôkazov, že nedošlo ani
k predĺženiu, resp. obnoveniu nájomných zmlúv medzi žalobcom a žalovaným 1/ a ani k vzniku
prednostného práva nájmu žalobcu na prv prenajaté pozemky, pretože nájomné vzťahy na podklade

nájomných zmlúv č. NZ 9/2010 a č. NZ 12/2010, ktoré mal uzavreté žalobca so žalovaným 1/ ako
prenajímateľom, zanikli uplynutím dňa 31. 10. 2015, keďže na tento čas bola obmedzená doba trvania
nájmu, ako to vyplýva z textov nájomných zmlúv, čo nebolo ani v konaní sporné, že na takúto dobu bol
nájom dohodnutý.

32. Kardinálnou otázkou, ako to správne identifikoval aj žalobca vo svojom ostatnom vyjadrení k
vyjadreniam žalovaných v rámci odvolacieho konania bola tá otázka, či list žalovaného 1/ datovaný
dňom 14. 10. 2014 je možné považovať za výzvu v zmysle ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z.
o nájme poľnohospodárskych pozemkov alebo nie. S tým súvisí aj druhá otázka, či tento list podpísala
kompetentná osoba a či potom zabránil daný list obnove nájomných vzťahov založených nájomnými

zmluvami č. NZ 12/2010 a č. NZ 9/2010.

33. Odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom konštatuje, že ust. § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003
Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ktoré ustanovenie
prvoinštančný súd omylom citoval v inom znení, než na ktoré sa následne odvolával vo svojom ďalšom

texterozhodnutia)hovorilojednoduchootom,žeakprenajímateľalebonájomcapreduplynutímčasu,na
ktorý bol nájom dohodnutý, písomne nevyzve druhú stranu na vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku
po skončení nájmu, zmluva sa obnovuje na určitý čas podľa § 8 citovaného zákona (a to neplatí, ak sú
predmetom zmluvy o nájme pozemky, s ktorými nakladá SPF podľa osobitného predpisu).34. V prejednávanej veci žalovaný 1/ adresoval žalobcovi list označený ako „Oznámenie“ datované
dňom 14. 10. 2014 a v tomto uviedol, že Mesto Rimavská Sobota v zastúpení Mestským úradom,

oddelením majetkovým, oznamuje žalobcovi v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme
poľnohospodárskych pozemkov, že dňom 31. 10. 2015 skončí nájomná zmluva č. 12/2010 z 29.
07. 2010 a jej dodatky č. 1 a 2 a nájomná zmluva č. 9/2010 zo dňa 29. 07. 2010 uzatvorená na
prenájom poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve mesta. List ďalej obsahuje vyjadrenie, že žalovaný 1/
žiada žalobcu, aby uvedeným dňom, t. j. 31. 10. 2015 bola prenajatá pôda pripravená na odovzdanie

na základe citovaných zmlúv. Toto oznámenie je podpísané (čo nebolo v konaní sporné), vedúcou
majetkového oddelenia W.
35. Podľa odvolacieho súdu je z tohto právneho úkonu (lebo práve o ten išlo, keďže spĺňa charakteristiku
právneho úkonu v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je právnym úkonom prejav
vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s
takýmto prejavom vôle spájajú) zrejmé, že ide o právny úkon, ktorý smeruje zo strany žalovaného 1/

k ukončeniu v ňom spomínaných nájomných zmlúv č. NZ 12/2010 a č. NZ 9/2010, žiada žalovaný 1/
žalobcu ako nájomcu s odkazom na jednotlivé zmluvy, že má žalobca pripraviť prenajatú pôdou na
odovzdanie v zmysle citovaných zmlúv, poukazuje toto oznámenie na ust. § 12 ods. 1 zákona o nájme
poľnohospodárskych pozemkov, ktorý bol v tom čase účinný a ktorý hovoril presne o tom, že je potrebná
písomná výzva smerovaná druhej strane na vrátenie a prevzatie prenajatého pozemku po skončení

nájmu, čo znamená podľa odvolacieho súdu, že nie je možný iný výklad než podávaný žalovanými 1/ až
3/ (a je nesprávny teda výklad žalobcu), že sa jednalo v tomto prípade jednoznačne o výzvu smerujúcu
v zmysle ust. § 12 ods. 1 cit. zákona k vráteniu prenajatých pozemkov. Ak zákon tu hovorí o vrátení
a prevzatí prenajatého pozemku, tak operuje len s pojmami, ktoré závisia od toho kto takúto výzvu
adresuje,tedakýmprenajímateľadresujetakútovýzvunájomcoviatátosmerujenavrátenieprenajatého

pozemku, na druhej strane nájomca, ktorý už nemá záujem o ďalšie pokračovanie v nájme, smeruje
takúto výzvu k prenajímateľovi ohľadne prevzatia prenajatého pozemku, aby si prebral pozemok, o ktorý
už nájomca nemá záujem.

36. V súdenom prípade takáto vôľa žalovaného 1/ je evidentná aj pri výklade tohto právneho úkonu

realizovaného prostredníctvom ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý pojednáva o tom, že
právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa
vôle toho, kto právny úkon robil, ak táto úloha nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Ak teda žalobca
poukazoval na to, že išlo o určitú výzvu, tak nie je odvolaciemu súdu zrejmé, k čomu inému mala
smerovať predmetná výzva, či len k nejakej informácii o tom, že končia nájomné zmluvy, predsa tu bolo

jasné, že žalobca má postupovať na základe žiadosti žalovaného 1/ takým spôsobom, aby jednoducho
pripravil pôdu na odovzdanie ku dňu, kedy budú končiť nájomné zmluvy. Čiže evidentne sa smerovalo
k tomu, že už žalovaný 1/ nemá ďalší záujem na pokračovaní v nájomných vzťahoch. Tým žalovaný
1/ evidentne nesmeroval k tomu, aby sa obnovila za tých istých podmienok na určitý čas v zmysle §
8 citovaného zákona nájomná zmluva, resp. nájomné zmluvy. Prejav vôle tu bol tak jednoznačný a

nespochybniteľný, že nemohol smerovať k ničomu inému, neprichádza do úvahy dvojitý výklad toho k
čomu smeroval daný právny úkon, či k zotrvaniu alebo k nezotrvaniu nájomných vzťahov, jednoducho
deklarovaná vôľa žalovaného 1/ ako taká, ktorá bola vyjadrená použitím tých slov, aké boli použité v
tejto výzve, podľa názoru odvolacieho súdu nedáva možnosť rôzneho výkladu, kedy by bolo potrebné
uprednostniť možnosť jedného výkladu pred druhým. Vôľa žalovaného 1/ bola úplne jasná, akokoľvek

sa to snažil žalobca v tomto spore prezentovať opačným spôsobom.

37. V tomto prípade, síce ako správne uvádzal žalobca, išlo v prípade žalovaného 1/ (inak) o orgán
verejnej správy, t. j. mesto, ktoré v danom prípade vystupovalo v pozícii prenajímateľa, ale je potrebné
zdôrazniť ako to správne prízvukoval aj žalovaný 3/ vo svojich vyjadreniach, že je treba rozlišovať

postavenie, v ktorom mesto (obec) v konkrétnej situácii vystupuje. Tu nešlo o mesto ako o subjekt
verejného práva, subjekt verejnej správy, ale išlo v prípade žalovaného 1/ o obec (mesto) ako každého
iného účastníka súkromnoprávneho vzťahu, mesto tu vystupovalo ako vlastník daných pozemkov
a v tomto nájomnom právnom vzťahu založeného nájomnými zmluvami z roku 2010 so žalobcom
vystupovalo ako súkromnoprávny subjekt. Tento vzťah nebol charakteristický určitou nadriadenosťou,

resp. podriadenosťou jeho subjektov, ako je to z právnej teórie známe pri výklade dualizmu medzi
súkromným a verejným právom. Žalovaný 1/ ako mesto mal rovnaké právne postavenie čo sa týka
rovnosti účastníkov, ako na druhej strane žalobca ako nájomca daných poľnohospodárskych pozemkov,
to znamená v tomto prípade tu vystupovali obe strany ako účastníci občianskoprávnych vzťahov majúcirovnaké postavenie v zmysle § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Preto nemožno na žalovaného 1/
nahliadaťakonainýsubjekt,akosatosnažilprezentovaťžalobcavpodanomodvolaní,žebysanaňmali
vzťahovať určité prísnejšie kritériá a cez ich optiku sa pozerať na správanie sa žalovaného 1/. Žalovaný

1/ vystupoval ako súkromnoprávny subjekt v súkromnoprávnom vzťahu a preto mal rovnaké postavenie
ako žalobca, ktorý tak isto bol v tomto prípade súkromnoprávnym (a aj je) subjektom. Takouto optikou
k veci správne pristupoval aj okresný súd.

38.Pokiaľsatýkadruhejžalobcomnastolenejotázky,čivýzvu(predmetnýlistzo14.10.2014)podpísala,

resp. nepodpísala kompetentná oprávnená osoba, tak správne žalovaný 3/ vo svojich vyjadreniach
poukazoval na ust. § 20 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ktorý pojednáva o tom, ktoré konkrétne
osoby robia v občianskoprávnych vzťahoch (a v širšom zmysle v súkromnoprávnych vzťahoch) právne
úkony za právnické osoby, ktoré sú len vykonštruovanými útvarmi práva. Tieto ustanovenia hovoria o
tom, že právne úkony právnickej osoby robia vo všetkých veciach tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o
zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom, t. j. štatutárne orgány, Podľa § 20 ods. 2

OZ môžu robiť právne úkony aj iní pracovníci, alebo členovia, ak je to určené vo vnútorných predpisoch
právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé.

39. Z týchto dvoch ustanovení treba rámcovo vychádzať aj pri posudzovaní toho, či mohla alebo
nemohla daná pracovníčka ako vedúca majetkovo-právneho oddelenia Mesta Rimavská Sobota pôsobiť

pri podpise danej výzvy smerujúcej k vráteniu pozemkov alebo nie. V rámci prvoinštančného konania
bol predložený organizačný poriadok žalovaného 1/, konkrétne Organizačný poriadok Mestského úradu
v Rimavskej Sobote a z neho je zrejmé organizačné členenie mestského úradu, v rámci ktorého
je zariadený aj odbor ekonomický a v rámci neho zas oddelenie majetkové, z čoho už aj bez
ďalšej špecifikácie podrobne obsiahnutej na strane 12 predloženého poriadku je zrejmé, že toto má

evidentne na starosti majetok mesta. V rámci jednotlivých odsekov organizačného poriadku sa hovorí o
tom, menované oddelenie zabezpečuje evidenciu nehnuteľného majetku mesta, zabezpečuje kontrolu
nehnuteľného majetku mesta, zabezpečuje podklady pre obchodné a verejné súťaže, prenájom a predaj
nebytových priestorov, zabezpečuje evidenciu nájomných zmlúv na prenájom nebytových priestorov,
budov, pozemkov a napokon, že preveruje vlastnícke a užívateľské vzťahy v súvislosti s majetkom

mesta. Už len z logiky veci potom vyplýva, že ktorý iný úsek než majetkové oddelenie mestského
úradu by malo mať na starosť správu a hospodárenie s majetkom mesta, do čoho úplne pochopiteľne
zapadá v súlade s ust. § 20 ods. 2 OZ aj možnosť, aby vedúci pracovník daného odboru, či oddelenia
mohol vykonávať aj právne úkony týkajúce sa majetku mesta v rozsahu, v ktorom nespadajú do
pôsobnosti primátora mesta, resp. ktorým by mal prechádzať aj súhlas mestského zastupiteľstva. V

danom prípade podľa odvolacieho súdu úplne opodstatnene podpisovala danú výzvu v zmysle § 12 ods.
1 zákona č. 504/2003 Z. z. vedúca oddelenia majetkového, keďže nešlo svojou povahou o tak závažný
právny úkon, ktorý by nemal patriť do „bežnej prevádzky“ úseku mestského úradu majúceho na starosti
majetok mesta. Záver odvolacieho súdu je preto taký, že inkriminovaný list bol podpísaný oprávnenou
osobou, ktorá na to bola „vybavená“ úpravou vyplývajúcou z Organizačného poriadku mestského úradu

Rimavská Sobota. Ani žalovaný 1/ sám predsa netvrdil, že konala osoba pôsobiaca napr. na oddelení
sociálnych vecí, kedy by už bolo možné logicky uvažovať o určitom prekročení pôsobnosti danej
pracovníčky, išlo jednoducho o pracovníčku odboru v riadiacej funkcii (vedúcu daného úseku), ktorá
mala na starosti majetok mesta. Pritom nešlo o taký právny úkon, kedy by sa mesto „zbavovalo“ svojho
majetku, či nadobúdalo nejaký majetok, na ktoré úkony vzhľadom na ich omnoho závažnejšie právne

následky by bolo potrebné prejav vôle iných reprezentantov mesta (súhlas mestského zastupiteľstva,
resp. podpis primátora, či iný postup). V konečnom dôsledku, ak by aj v danom prípade došlo k tzv.
excesu konaním menovanej pracovníčky, tak platí ust. § 20 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka,
kedy v prípade, že pracovníci, resp. členovia prekročia oprávnenia, ktoré im vyplývajú z vnútorných
predpisov, tak aj v takom prípade vznikajú práva a povinnosti právnickej osobe, pokiaľ sa prekročenie

týka predmetu činnosti právnickej osoby a ak o prekročení druhý účastník nemohol vedieť. Tým je
chránená dobrá viera tretích osôb v konanie určitých fyzických osôb za právnickú osobu. Žiadna zo
strán sa ale nedovolávala toho, že by išlo v tomto prípade o nejaké prekročenie, že by jednoducho
spomínaná vedúca pracovníčka nebola oprávnená v zmysle organizačného poriadku podpísať takúto
listinu, predsa aj sám žalobca sa následne prihlásil do verejnej obchodnej súťaže, ktorú žalovaný 1/

vyhlásil na to, aby mohol kontinuálne zabezpečiť ďalší prenájom prv žalobcovi prenajatých pozemkov.
Len teda v prípade, ak by žalovaný 1/ v bezprostrednom časovom úseku nasledujúcom po tejto výzve
dal nejako najavo žalobcovi, že konala osoba, ktorá na to nebola oprávnená, tak by ho tento právny
úkon nezaväzoval a dané oznámenie by bolo možné považovať za prekročenie, ktoré žalovaného 1/nezaväzuje. V tomto prípade ak by aj išlo o prekročenie, tak išlo o prekročenie, ktoré sa týkalo predmetu
činnosti právnickej osoby žalovaného 1/ ako mesta, keďže práve majetkový odbor má na starosti správu
majetku a mohol konať ohľadne majetku v určitom rozsahu. Jednoducho povedané, tento právny úkon

je platný, má náležitosti obsahové aj formálne a bol podpísaný a realizovaný kompetentnou osobou.

40. Odpoveď na ďalšiu žalobcom kladenú otázku je taká, že tento list vzhľadom na jeho platnosť
zabránil obnove nájomných vzťahov založených nájomnou zmluvou č. NZ 12/2010 v znení dodatkov
a č. NZ 9/2010 a to z toho dôvodu, že ust. § 13 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z. priznávalo právo na

prednostné uzavretie novej nájomnej zmluvy doterajšiemu nájomcovi za nájomné v obvyklej výške v
takom prípade, ak si plnil riadne a včas svoje záväzky (okrem stanovených prípadov, kedy pri skončení
nájmu uplynutím dohodnutého času trvania nájmu, alebo uplynutím výpovednej doby prenajímateľ
podnikávpoľnohospodárstvealebonájomcommábyťblízkaosobaprenajímateľa,aleboideopozemok,
ktorý sa má využívať na iné ako poľnohospodárske účely).

41. V súdenom prípade odhliadnuc od toho, že skutočne došlo k omeškaniu platby nájomného zo strany
žalobcu ako dovtedajšieho nájomcu vo vzťahu k žalovanému 1/ ako prenajímateľovi a bolo by do určitej
miery ospravedlniteľným to, že nájomné bolo uhradené s časovým posunom približne 2 týždne namiesto
01. 10. 2015 bolo uhradené 14. 10. 2015, faktom je, že ust. § 13 ods. 2 cit. zákona priznáva právo
na prednostné uzavretie novej nájomnej zmluvy za nájomné v obvyklej výške. Tu podľa odvolacieho

súdu zohráva kardinálnu úlohu správne vyloženie slovného spojenia nájomné v obvyklej výške. Zákon
bližšie nedefinuje čo sa ním má rozumieť, hovorí len o tom, že prednostné právo na uzavretie nájomnej
zmluvy má nájomca plniaci si riadne a včas svoje záväzky z nájomnej zmluvy dovtedy existujúcej. Medzi
povinnosti nájomcu nepatrí len platenie nájomného (ako správne uvádzal žalobca), keďže s nájmom
poľnohospodárskej pôdy je splnených ďaleko viac povinností. Tu je ale podstata podľa odvolacieho súdu

taká, že prenajímateľ ako vlastník daného poľnohospodárskeho pozemku nemôže byť v rozpore s čl.
20 ods. 1 Ústavy SR v neobmedzenom rozsahu postihnutý tým, že by mal obnovovať, resp. uzatvárať
„novú“ nájomnú zmluvu s dovtedajším nájomcom za nájomné v obvyklej výške v situácii, ak jednoducho
existuje subjekt, ktorý mu chce poskytnúť vyššie nájomné a za lepších podmienok. Podľa odvolacieho
súdu je dôležitejšie uprednostniť záujem vlastníka poľnohospodárskej pôdy, aby mohol podľa vlastného

uváženia užívať danú pôdu, to znamená podľa vlastného uváženia prípadne ju aj prenajať a samozrejme
logicky tej ponuke, ktorá je pre neho výhodnejšia z finančného, či inými podmienkami definovaného
hľadiska. Tak by tomu nebolo, pokiaľ by sa mal akceptovať výklad prezentovaný žalobcom, podľa
ktorého ak on ponúkol jednoducho určitú na trhu primeranú cenu, tak mal byť prednostne s ním
uzavretý nájomný vzťah bez ohľadu na to, že existovali aj ďalší záujemcovia, ktorí ponúkli vo verejnej

obchodnej súťaži vyššiu výšku nájomného. V prvom rade obvyklé nájomné odvolací súd chápe ako
kategóriu, ktorú vygeneruje trh, tzn. ak existovali v danom prípade záujemcovia o uzavretia nájomného
vzťahu, ktorí boli ochotní prenajať si dané pozemky za vyššiu cenu než poskytoval žalobca, tak nič
podľa odvolacieho súdu nebránilo žalovanému 1/ (aj napriek alternatívne, že by si plnil žalobca svoje
dovtedajšie povinnosti riadne a včas), aby ako prenajímateľ uzavrel novú nájomnú zmluvu práve s tým,

kto mu ponúkol vyššiu cenu nájmu. Podstata týchto nájomných vzťahov k poľnohospodárskej pôde
je založená na tom, že môžu byť uzavreté spravidla najmenej na 5 rokov (ako tomu bolo aj v tomto
prípade), čím je garantované, že nájomca bude mať zabezpečenú možnosť užívania daného pozemku
bez toho, že by ho mohol nejakým spôsobom pri plnení si jeho povinností vlastník pôdy obmedziť.
Situácia sa ale mení, pokiaľ jednoducho dohodnutý čas má uplynúť a je tu subjekt, ktorý prenajímateľovi

ako vlastníkovi pôdy ponúka lepšie podmienky nájmu, vyššiu cenu nájomného, ktorá vzhľadom na
existujúcu situáciu na trhu s nehnuteľnosťami vo všeobecnosti (a špecificky vo vzťahu k situácii na trhu
s poľnohospodárskymi nehnuteľnosťami) môže byť iná. Teda je logickým preferovať v takejto situácii
záujem vlastníka poľnohospodárskej pôdy realizovať svoje čiastkové vlastnícke oprávnenie vyplávajúce
z ust. § 123 Občianskeho zákonníka a umožniť mu dať do prenájmu poľnohospodársky pozemok takej

osobe, ktorá mu poskytne lepšie podmienky nájmu.

42. Z týchto dôvodov je odvolací súd toho názoru, že ak žalobca neponúkol a nebol v druhej obchodnej
súťaži úspešný, tak jednoducho žiadne právo prednostného nájmu mu nevzniklo, nijakým spôsobom
nedorovnal najvýhodnejšiu cenovú ponuku, ktorú podľa odvolacieho súdu je potrebné považovať za

obvyklé nájomné vygenerované trhom a preto žalovaný 1/ nebol povinný s ním uzavrieť nájomné
zmluvy aj na ďalšie obdobie od roku 2015 do roku 2020. Nijakým iným spôsobom nebola relevantne
spochybnená platnosť následne uzavretých zmlúv žalovaným 1/ so žalovanými 2/ a 3/ a preto nebol
žiaden právny základ vyslovovať neplatnosť napadnutých nájomných zmlúv. Ak teda žalobcovi žiadneprávo prednostného nájmu nevzniklo, nebolo dôvod ani nahradzovať prejav vôle žalovaného 1/ na
uzavretí akýchkoľvek nájomných zmlúv medzi ním a žalobcom. V tomto kontexte teda odvolací súd
dal odpoveď žalobcovi aj na poslednú otázku, že teda žalovaný 1/ bol plne oprávnený uzavrieť nové

nájomné zmluvy so žalovanými 2/ a 3/ a ohľadne nich nebol v tomto spore zistený žiaden dôvod, pre
ktorý by mali byť vyhlásené za neplatné (odhliadnuc od toho, že ako už bolo uvedené, po procesnej
stránke toto ani nebolo v tomto spore prípustné).

43. Odvolací súd naostatok dodáva, že ak až v roku 2015 žalovaný 1/ zaslal podľa žalobcu relevantnú

výzvu podpísanú primátorom smerujúcu k odovzdaniu prenajatých pozemkov, tak išlo iba o dovŕšenie
celého procesu ukončenia nájomných vzťahov so žalobcom ako procesu začatého výzvou z októbra
roku 2014. Text listu z roku 2015 nie je tým právnym úkonom, ktorý by ešte len inicioval celý proces
ukončenia nájomných vzťahov.

44. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil ako vecne správne podľa

ust. § 387 ods. 1 CSP (vrátane závislého výroku o trovách konania), lebo ak napokon poukazoval
žalobca aj na to, že napadnuté rozhodnutie porušuje jeho právo na spravodlivý proces, tak skutočne
musí dať odvolací súd za pravdu žalovanému 2/, že nijakým spôsobom žalobca bližšie nekonkretizoval,
v čom by mal byť procesný postup prvoinštančného súdu vadný, ktorým konkrétnym úkonom či
postupom prvoinštančný súd porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, pretože iba citácia

rôznych rozhodnutí Ústavného či Najvyššieho súdu SR, nedáva odvolaciemu súdu solídny základ
pre preskúmanie toho, v čom konkrétnom mal byť prvoinštančný súd nekonzistentný a nepostupoval
v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Z bodu 29 odvolania žalobcu možno
vyabstrahovať len to, že žalobca napádal nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu a k tomu
už odvolací súd stanovisko zaujal.

45. Žalovaní 1/ až 3/ boli v odvolacom konaní úspešní a preto im odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s
použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).