Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. január 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/165/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114224046
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8114224046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobkyne: S. A., N.. X.XX.XXXX,

A. W. X, XXX XX W., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01
Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaný m á n á r o k voči žalobkyni na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 2.9.2014 sa žalobkyňa domáhala, aby súd vydal rozsudok ktorým by

určil, že zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 22.11.2013 č. zmluvy
XXXXXXXXX v tej časti poplatku - „administratívny poplatok“, ktorá zahŕňa administratívne náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, s povinnosťou žalovaného nahradiť jej trovy
konania.

2. V žalobe tvrdila (§ 220 ods. 2 CSP), že so žalovaným uzavrela dňa 22.11.2013 zmluvu o

spotrebiteľskomúvereč.XXXXXXXXXvovýške500,-Eurzapoplatok484,-Eur(úrok:39,15%t.j.145,75
Eur + administratívny poplatok 338,25 Eur) s tým, že celkovú čiastku vo výške 984,- Eur uhradí do
28.11.2014. K predmetnej zmluve bola uzavretá aj Dohoda o plnení v splátkach s tým, že predmetný
úver uhradí v 12 splátkach po 82,- Eur. Spolu teda mala vrátiť žalovanému 984,- Eur, úrok a poplatok z
predmetného úveru tak predstavoval 96,08% ročne. Za predmetný úver doposiaľ uhradila 40,- Eur.

3. Žalobkyňa ďalej uviedla, že už na prvý pohľad ide o veľmi úžerný poplatok, ktorý je v rozpore s

dobrými mravmi predovšetkým pre jeho neprimeranosť. Poukázala na to, že na stránke Ministerstva
spravodlivosti SR sa nachádza rozhodnutie nemeckého súdu o tom, že administratívny poplatok za
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy je neprijateľný. Takýto poplatok predstavuje 64,53%. Žalovaný
neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
neprijateľný. Naviac je podľa nej nedostatočne transparentný predmet administratívnych nákladov. Zo
zmluvy nie je možné zistiť o aké administratívne plnenie sa jedná. Ďalej žalobkyňa poukázala na
rozdielne údaje o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere 96,80% a v dohode o plnení v splátkach k

zmluve vo výške 304,10% s tým, že jednoznačne ide zo strany žalovaného o klamanie a zavádzanie
spotrebiteľa v tak dôležitej veci pre úver ako je výške RPMN.4. Následne žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája
2010 č. k. AZ 17 U 192/2010 o neprijateľnosti bankových poplatkov za spracovanie úveru (pozn. súdu: v
konaní o abstraktnej kontrole neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a nie v individuálnom spotrebiteľskom

spore) a uviedla, že predmetný úver je úžerný, preto odporuje dobrým mravom a je neplatný podľa §
39 Obč. zákonníka (pozn. súdu: určujúci absolútnu neplatnosť právnych úkonov). Trvá na neplatnosti v
časti úžerných úrokov a neprijateľného administratívneho poplatku. Dodala, že oproti bankám sú úroky a
poplatok niekoľkonásobne vyššie, a že naliehavý právny záujem má z dôvodu, že chce vedieť skutočnú
výšku dlhu (1MCdo 1/09) a na základe úspešného rozhodovania o neprijateľnosti zmluvných podmienok

si chce uplatniť primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.

6. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa
žalovaný nedostavil, svoju neúčasť však ospravedlnil a súhlasil s prejednaním v jeho neprítomnosti, a
preto súd vec v zmysle ust. § 180 CSP prejednal v jeho neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu
a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa § 204 CSP).

7. Strana žalobkyne na pojednávaní doplnila, že naliehavý právny záujem vyplýva priamo zákona, a to
z ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a to predovšetkým ust. § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa,
podľa ktorého spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Na
doplňujúcu otázku súdu ochrany ktorého konkrétneho spotrebiteľského práva sa žalobkyňa domáha

uviedla,žesadomáhaochranytakéhosvojhospotrebiteľskéhopráva,abynebolaviazanáneprijateľnými
zmluvnými podmienkami (pozn. súdu: už na tomto mieste pritom treba poznamenať, že takýto následok
vyplýva priamo zo zákona). Na ďalšiu otázku súdu, či je suma, ktoré je predmetom zmluvy o
spotrebiteľskomúvere,predmetomnejakéhoinéhokonania,uviedla,žeotakomkonanínevie.Vovzťahu
k tomu v čom je pozícia žalobkyne ako potenciálneho dlžníka odlišná od pozície iných potenciálnych

dlžníkov v rôznych iných vzťahoch s potenciálnymi veriteľmi uviedla, že nie je nútená podávať takú
žalobu, ale chce sa domáhať ochrany. Má nárok na ochranu pred takým poplatkom, ktorý predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

8. Podľa § 131 CSP žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného

alebo porušeného práva.

9. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (povinnosť tvrdenia), označenie dôkazov na ich
preukázanie (dôkazná povinnosť) a žalobný návrh.

10. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie
je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

11. V dôvodovej správe k ust. § 137 CSP zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky
nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných
právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.

Vymedzenie predmetu

12. Žalobkyňa sa domáha určenia, že označená zmluvná podmienka je neprijateľná a tým aj neplatná,
a ide teda o tzv. určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, podľa ktorej sa má rozhodnúť o určení
právnej skutočnosti.

13. Z hľadiska abstrahovania predmetu konania, pred ďalším odôvodnením výroku rozsudku (bod 16. a
nasl. tohto odôvodnenia) súd poukazuje na to, že nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním
skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v
žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý

je predmetom konania. Predmet konania teda určujú opísané skutkové okolnosti a žalobný návrh
tak, aby bolo zrejmé o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, pričom právna kvalifikácia nie je
povinná, a i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná. „Presný a určitý petit je síce pre súd
rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzenýchprípadoch (teraz § 216 ods. 2 CSP), to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a
podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnom prípade to ale neznamená,
že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný výrazovými prostriedkami

použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných spojení, ba dokonca aj
eventuálnych gramatických chýb), a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou výroku svojho rozhodnutia,
než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej vady. Naopak tam, kde
je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby tak, aby zodpovedal
objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu

rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 (pozn. súdu: teraz § 131 a 132 CSP)
nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho
výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak
žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového
stavu domáha (pozn. súdu: obdobne v súčasnosti ust. § 129 ods. 1 CSP z hľadiska úplnosti podania
vo veci samej alebo návrhu na naradenie neodkladného opatrenia požaduje len, aby bolo zrejmé, čo sa

ním sleduje). (rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/219/2007 z 30.júla 2008).

14. Zákon pre žalobu nepredpisuje prísne formálne náležitosti z hľadiska jej úpravy a striktného odlíšenia
skutkový tvrdení a vyjadrenia toho, čoho sa žalobca domáha (žalobného návrhu), a preto aj pri jej
posudzovaní treba vždy vychádzať z celého jej obsahu, ktorý je v nej nepochybne vyjadrený, a ktorý tak

celkovo určuje predmet konania a to, čo žalobca sleduje a čoho sa domáha. Žaloba je „procesný úkon
strany, ktorý treba posudzovať ako každé podanie podľa obsahu. To znamená, že za žalobný nárok, teda
predmet konania, nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, čo spolu
so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,

s. 487).

15. V danom prípade zo žaloby, a to celého jej obsahu, popisovaného skutku a žalobného návrhu je
zrejmé, že žalobca v tomto súdnom konaní sleduje a uplatňuje ochranu pred označenou neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, teda že nie je viazaný napadnutým ustanovením spotrebiteľskej zmluvy

(neprijateľnouzmluvnoupodmienkou).Žalobcasatedatomuekvivalentnepodľaobsahužalobyvzmysle
ust. § 137 CSP domáha toho, aby sa rozhodlo, že ním označené ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy je
neprijateľné, resp. neplatné, a to z dôvodu, že označené ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Petit o
určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky teda treba v kontexte žaloby, jej obsahu a posudzovaného

zmluvného vzťahu považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým sa má na mysli rozhodnutie o tom, že
časť ustanovení tejto zmluvy je neplatná (z hľadiska spôsobu a miery abstrahovania predmetu konania
podobne porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 1 Cdo 11/97, R 6/1999 - podľa ktorého slová "určenie
hranice" treba považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým tak účastníci, ako aj súd, majú na mysli určenie,
ktorá časť zo spornej plochy v prírode, ktorému z vlastníkov susedných pozemkov patrí.)

Všeobecné východiská určovacej žaloby

16. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby sú z hľadiska procesného dve podmienky. Prvou
je samozrejme preukázanie existencie, resp. neexistencie konkrétneho práva, ktorého posúdenie je

predmetom konania (t.j. že strany sú, resp. nie sú subjektom hmotnoprávneho oprávnenia a povinnosti,
o ktoré v konaní ide), a druhou že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
Obidve podmienky treba rozlišovať, aj keď spolu úzko súvisia a naliehavý právny záujem treba
posudzovaťpodľapožadovanéhopetitu.Akjevšakžalobaprenedostatoknaliehavéhoprávnehozáujmu
procesne neprípustná, je vylúčené ďalej sa zaoberať žalobou vo veci samej (mutatis mutandis porovnaj

rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo 26/07, 2 Cdo 231/07, 1 Cdo 91/2006).

17. „Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, čiže
užitočný (aby mal zmysel). Pri niektorých druhoch žalôb je právny záujem žalobcu inherentný. Napríklad

pri žalobe na plnenie platí, že ak žalobca tvrdí, že žalovaný mu niečo dlží (že porušuje právnu povinnosť),
potom je samozrejmé, že žalobca má právny záujem na získaní rozsudku (exekučného titulu). Skutkové
a právne zistenie súdu, že žaloba je dôvodná (že žalovaný porušuje právnu povinnosť) už ipso facto
znamená, že právny záujem žalobcu je daný. ... Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosťskutkovýchaprávnychtvrdenížalobcuešteneznamená,žeprípadnývyhovujúciurčovacírozsudokbude
mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové konanie užitočné alebo naopak zbytočné.“ (in:
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 500). Právny záujem žalobcu na žiadanom
určení pri určovacích žalobách pritom musí byť podľa požiadavky zákona dokonca kvalifikovaný, t.j.
naliehavý. Je pritom zrejmé, že naliehavý právny záujem môže byť iba na takom určení, ktoré je právne
významné, určité, vykonateľné, a vytvárajúce tak pevný základ právneho vzťahu, resp. spôsobilé riešiť
právne spory medzi účastníkmi v čase vyhlásenia rozsudku, a zároveň odstránenie stavu ohrozenia,

resp. neistoty nie je možné dosiahnuť iným vhodným spôsobom. Inými slovami, podmienkou procesnej
prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) a d) CSP je existencia naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, ktorý sa viaže na konkrétny určovací petit a súvisí s otázkou, či tento
petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného
určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti práv a neistoty v právnych vzťahoch. Naliehavý
právny záujem teda vyplýva spravidla z toho, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia

ohrozené alebo neisté, odstránenie stavu objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným,
ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia, nemožno dosiahnuť iným vhodným spôsobom, a
potreba tohto určenia je zároveň naliehavá, čo okrem časového akcentu súvisí aj s otázkou vhodnosti
a správnosti žalobcom zvoleného petitu, t.j. či tento petit zodpovedá povahe a obsahu príslušného
právneho vzťahu, a či sa rozhodnutím podľa daného určovacieho petitu dosiahne odstránenie spornosti

práv a neistoty v právnych vzťahoch, resp. či požadované určenie je spôsobilé riešiť právne spory
medzi stranami v čase vyhlásenia rozsudku. Účelom tejto podmienky je totiž zabrániť rozmnožovaniu
zbytočných sporov (ktorých spornosť možno odstrániť či napraviť inak), alebo sporov bez praktického
(konečného) významu pre ich účastníkov. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať
skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia, resp. neexistencia konkrétneho práva, ktorého posúdenie je

predmetom tohto konania, a súčasne existenciu naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení.

18. Podstatný, resp. naliehavý právny záujem na súdnom konaní, vychádzajúc z podstaty a zmyslu
súdneho konania, teda musí byť daný vždy, keďže v demokratickom a právnom štáte súdne konanie
nemôže byť samoúčelné (a má teda slúžiť len na potrebnú a účelnú súdnu ochranu ohrozeného alebo

porušeného práva - § 131 CSP), len s tým rozdielom, že v niektorých prípadoch sporového konania (pri
žalobách na plnenie, alebo na usporiadanie vzájomných majetkových práv a povinností) právny záujem
na súdnej ochrane ohrozeného alebo porušeného práva vyplýva implicitne z povahy prejednávaného
nároku, ktorý má hmotnoprávnu podstatu (z bezprostredného majetkového záujmu, resp. plnenia, o
ktoré v konaní ide), a pri ostatných ho treba vysvetliť a preukázať - okrem tých prípadov, pri ktorých

vzhľadom na osobitosti niektorých vzťahov a zákonodarcom zvolenú koncepciu ochrany práv z nich
(spojenú obvykle s preklúziou práva a poskytovanú len na základe osobitného rozhodnutia súdu) právny
záujem na určitom súdnom konaní vyplýva priamo z osobitného predpisu, keď zákonodarca nejaké
právne následky (dôsledky porušenia alebo ohrozenia subjektívneho práva) v osobitnom predpise
podmienil súdnym konaním, resp. jeho výsledkom (napr. neplatnosť skončenia pracovného pomeru,

neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, neplatnosť dražby,
dedičské žaloby). Vo všetkých týchto prípadoch totiž zákonodarca svojim osobitným predpisom možnosť
takého osobitného súdneho konania priamo výslovne uznal, a jeho právny význam a možnosť [v zmysle
dikcie ust. § 137 písm. c) a d) CSP] „vyplýva z osobitného predpisu“ z toho resp. spočíva v tom (teda
zákonodarca osobitným predpisom uznal či stanovil tým), že danému súdnemu konaniu priradil osobitný

konkrétny právny význam, resp. špecifické hmotnoprávne následky podmienil jeho výsledkom (teda
právo resp. právna ochrana sú na podaní stanovenej žaloby a výsledku rozhodnutia súdu závislé).
V týchto súvislostiach by teda malo byť zrejmé, že aj v prípade žalôb podľa ust. § 137 písm. c) a
d) CSP je resp. musí byť (naliehavý) právny záujem na určovacích žalobách implicitne daný, akurát
ho netreba osobitne preukazovať, keďže naliehavý právny záujem na určení v žalobe označeného

práva [písm. c) tohto ustanovenia] alebo možnosť požadovať určenie v žalobe označenej právnej
skutočnosti [písm. d) tohto ustanovenia] vyplýva z osobitného predpisu (čo teda, ešte raz inými slovami,
neznamená, že sa právny záujem v týchto prípadoch nevyžaduje, ale len to, že sa naliehavý právny
záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, resp. možnosť požadovať, aby sa rozhodlo o určení
právnej skutočnosti v týchto prípadoch nemusí osobitne odôvodňovať a preukazovať - keďže vyplýva,

viď aj slovné vyjadrenie: „... ak (to) vyplýva“ z osobitného predpisu). „Právny záujem na určení práva
vyplýva z právneho predpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie
špecifikovanú určovaciu žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú
domnienku, že právny záujem žalobcu je daný“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
s. 503.) „Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej
podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení právnej skutočnosti hovorí rozsudok

o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku,
že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci
žalobca, alebo niekto iný. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku
pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu
(najmä hmotného práva). ... Pri uvedených žalobách z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva

logický dôvod, prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (ako minulú udalosť). Dôvodom
je (väčšinou) to, že rozhodnutie súdu je osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na
neplatný. Ide tu o výnimky zo všeobecného pravidla, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa postačí
dovolať bez ingerencie súdu“ (tamtiež, s. 505-506). Už len pre úplnosť (i v súvislostiach aktuálne
požadovaného určenia v tomto prípade) súd pripomína, že vo všetkých týchto prípadoch (neplatnosť
skončenia pracovného pomeru, neplatnosť výpovede z nájmu bytu, atď.) je pritom možnosť takejto

žaloby osobitným predpisom, zjavne z dôvodov právnej istoty, zároveň aj primerane časovo limitovaná.

19. Na podporu uvedeného súd poukazuje aj na historický výklad určovacej žaloby a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorých „žaloba na určení práva [§ 126 občanského
zákoníku ve spojení s § 80 písm. c) o. s. ř.] byla a je nástrojem ochrany subjektivního práva před

neoprávněnými zásahy. Jde o žalobu svou povahou preventivní (srov. Hora, J.: Československé civilní
právo procesní. Díl I. Nauka o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154 - 155, Bureš,
J.,Drápal,L.,Mazanec,M.:Občanskýsoudnířád-komentář.I.díl.6.vydání.C.H.Beck,Praha2003,str.
259) - jejím účelem je předejít stavům nejistoty ohledně určitého práva nebo jeho výkonu a její význam
je ryze praktický - nastolení jistoty v ohrožených právních vztazích, přičemž je třeba více než u žalob na

plnění dbát, aby nedošlo k jejímu zneužití (Hora, J.: Československé civilní právo procesní. Díl I. Nauka
o organisaci a příslušnosti soudů. Všehrd, Praha 1922, str. 154: "Nelze se dovolávati činnosti soudu
jen kvůli rozhodnutí otázek akademických neb kvůli uspokojení zájmu, jenž nedošel uznání právním
řádem.")“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 3.1.2006, sp. zn. I. ÚS 185/2005).

20. „Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie,
či podaný určovací návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany
jeho práva alebo návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie“ (uznesenie NS SR zo dňa 20.10.2010, sp. zn. 4 Cdo
136/2009).

21.„Určovacínávrhpodľa§80písm.c/O.s.p. [pozn. súdu: teraz § 137 písm. c) a d) CSP ] má charakter preventívnej ochrany práv ..., keď musí existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý
má práve určovacia žaloba odstrániť. Teda naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, v

danom prípade určení neplatnosti predmetných zmlúv, musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky
sporné právne otázky medzi účastníkmi konania (stranami sporu) a vytvorilo by pevný právny základ
pre budúce právne vzťahy“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2016 sp.
zn. 8 Cdo 251/2015 ).

22.„Určovaciažalobaniejespravidlaopodstatnenánajmävtedy,akvyriešenieurčitejotázkyneznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo
právo“ (ZSP 78/2006).

23. Pri posudzovaní prípustnosti určovacích žalôb je súdu, v súvislosti s niektorými názormi o
prípustnosti určovacích žalôb bez ohľadu na ich reálny resp. podstatný právny význam (naliehavý právny
záujem na ich výsledku), známa aj občasná argumentácia tým, že v ust. § 137 CSP zákon nestanovuje
taxatívny, ale len demonštratívny resp. exemplifikatívny výpočet druhov žalôb, a teda že sú prípustné
aj žaloby ďalšie. S uvedeným možno čiastočne súhlasiť (viď slovo „najmä“ v úvode tohto ustanovenia:

„Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o ....“) s tým však, že uvedené neznamená, že sú
prípustné žaloby akékoľvek, a pri analýze tohto ustanovenia je treba brať zreteľ aj na jeho systematický
výklad a skutočný účel. Základným ustanovením CSP objasňujúcim podstatu, zmysel a účel žaloby je
totiž ust. § 131 CSP, podľa ktorého sa žalobou uplatňuje právo na súdnu ochranu ohrozeného aleboporušeného práva, ktoré nadväzuje na ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku
46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde s tým, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane ustanoví zákon (článok 46 ods. 4 Ústavy SR). Následný (demonštratívny) výpočet týchto
žalôb v systematicky nadväzujúcom ust. § 137 CSP pritom nie je uzavretý podľa názoru súdu zrejme
len preto, že život prináša rôzne situácie, ktoré nemožno vždy vopred predvídať, zákon nemôže byť
natoľko kauzistický, aby ich upravoval všetky, a v praxi preto nemožno vylúčiť aj iné tam neuvedené
prípady, kedy by súdna ochrana ohrozeného alebo porušeného práva bola opodstatnená (v zmysle

zásady zákazu denegatio iustitie). Uvedený demonštratívny výpočet žalôb však ale nič nemení na
tom, že tie žaloby, ktoré zákonodarca v rámci toho v zákone aj z ich podmienkami výslovne uviedol
(v ustanovení § 137 CSP vymedzené typy žalôb) sú prípustné len za tam (zákonom) stanovených
podmienok. V nadväznosti na to by teda malo byť zrejmé, že účelom ust. § 137 CSP, a slova najmä v
ňom, bolo nepochybne vymedziť najčastejšie typy žalôb a ich podmienky, a nie umožniť a pripustiť úplne
akékoľvek ľubovoľné žaloby bez stanovených obmedzení (najmä bez ohľadu na ich právnu potrebu

- t.j. potrebu ochrany porušeného alebo ohrozeného práva, viď § 131 CSP). Vyplýva to napokon aj
z formálnej a gramatickej logiky toho, že ak sú stanovené niektoré typy žalôb (a pri nich ustanovené
aj osobitné podmienky ich prípustnosti), iné žaloby sú logicky (argumentum a contrario) možné len
vtedy, ak nespadajú do žiadnej z vymedzených kategórií, a nie vtedy, ak do vymedzenej kategórie
síce spadajú, a „len“ nespĺňajú podmienky ich prípustnosti. Podmienka (stanovené pravidlo) sa totiž

vzťahuje na všetky situácie, ktoré napĺňajú jej hypotézu (hypotézu pravidla právnej normy). Inak (pri
zjavne nesprávnej opačnej logike) by bolo uvedené ustanovenie (o obmedzenej prípustnosti určovacích
žalôb) obsolentné, a stanovené podmienky by nemali žiaden význam - nakoľko absolútne vždy by bolo
možné povedať, že sa jedná napr. o inú určovaciu žalobu mimo rámca tam uvedených určovacích žalôb
(ktoré pritom v zákone nie sú vymedzené žiadnym zužujúcim určením), na ktoré sa tak obmedzenie

nevzťahuje. Uvedený názor (o možnosti aj inej určovacej žaloby) by bol teda logicky správny len vtedy,
ak by boli určovacie žaloby so svojimi podmienkami v ustanovení § 137 CSP určené špecificky - teda
ak by sa tieto pravidlá vzťahovali len na niektoré vymedzené určovacie žaloby, stanovené nejakým
konkrétnym užším vymedzením (napríklad len v nejakom osobitnom druhu spoločenských vzťahov), a
nie všeobecne a široko, vzťahujúc sa tak aj so svojim podmienkami na všetky určovacie žaloby tak,

ako je tomu dnes - a podaná žaloba by do tohto rámca nespadala. Ak sú však pri jednotlivých druhoch
žalôb zároveň vyjadrené aj podmienky ich prípustnosti, a žaloba spadá do ich vymedzenia (je naplnená
hypotézaprávnejnormy),musiasatietopodmienkyichprípustnostiajaplikovať.Vdanomprípadepritom
predmetná žaloba nepochybne spadá do vymedzenia, a teda aj pod režim, žalôb podľa ust. § 137 písm.
c) a d) CSP, a pre jej prípustnosť sa tak vyžaduje, aby bol pri nej odôvodnený a preukázaný aj naliehavý

právny záujem na požadovanom určení, resp. aby takýto naliehavý právny záujem alebo jej zmysluplná
právna možnosť (potreba takého určenia) vyplývala z osobitného predpisu.

Konkrétna určovacia žaloba

24. Žalobkyňa sa domáha posúdenia časti svojho právneho vzťahu so žalovaným (založeného na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere) tak, aby súd určil, že označené ustanovenie spotrebiteľskej
zmluvy, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľné (a teda neplatné). Okrem hmotnoprávnych dôvodov požadovaného určenia
(odôvodňujúcich požadovaný záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky) svoj návrh procesne

odôvodnila v podstate len tým, že chce vedieť, aký je jej skutočný dlh (bez poplatku vyplývajúceho
z označenej zmluvnej podmienky?), a že naliehavý právny záujem podľa nej vyplýva aj priamo z
ustanovení hmotného práva, najmä z ust. § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, a z toho že má nárok
na ochranu pred takým poplatkom, ktorý predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Takéto dôvody
však podľa názoru súdu naliehavý právny záujem na žiadanom určení neodôvodňujú.

25. Súd poukazuje predovšetkým na to, že v zmysle ust. § 131 CSP žaloba slúži (žalobcovi) na
uplatnenie súdnej ochrany jeho ohrozeného alebo porušeného práva (obdobne normuje aj všeobecné
deklaratórne ustanovenie § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z.z. deklarujúce resp. zakotvujúce oprávnenie
spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom domáhať sa na súde ochrany

svojho práva), avšak z predloženej žaloby nie je zrejmé (súdnej) ochrany ktorého svojho konkrétneho
(hmotného) subjektívneho práva a prečo sa žalobkyňa v tomto súdnom konaní domáha, a to osobitne aj
s poukazom na to ak sama priznáva, že nie je nútená podávať takúto žalobu! Ak ide iba o požiadavku,
aby súd autoritatívne bez ďalších osobitných dôvodov resp. právneho záujmu - vyplývajúcich napr.z nejakých dôležitých individuálnych okolností veci - deklaroval to, čo vyplýva (v prípade naplnenia
hypotézy právnej normy) priamo zo zákona, nie je zrejmé na ochranu akého ohrozeného alebo
porušeného práva žalobkyne by to malo slúžiť (bez požadovaného rozhodnutia žalobkyni nehrozí

žiadna ujma na jej právach, ich premlčanie, alebo preklúzia). Jej „právo“, že označená zmluvná
podmienka je neprijateľná, nie je nijako ohrozené alebo porušené. Ak by pritom snáď išlo o posúdenie
prípadného bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného (ktoré žalobkyňa ani len netvrdí), súd
poukazuje na to, že v takom prípade by bola namieste eventuálne priamo žaloba na plnenie, kde
by sa otázka neprijateľnosti poplatku riešila ako predbežná, a súčasná žaloba je tak pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu kvôli absencii konečného riešenia veci (z dôvodu potreby ďalšej žaloby
na plnenie) nedôvodná. Okrem nedostatku naliehavej potreby osobitného určovania neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v užšom slova zmysle uvedenom vyššie (ak to nie je odôvodnené nejakými
výnimočnými okolnosťami prípadu), pritom súd upozorňuje aj na to, že v danom prípade žalobkyňa
požaduje určenie neexistencie práva len vo vzťahu k časti jej právneho vzťahu založeného zmluvou
o spotrebiteľskom úvere so žalovaným, a to neprijateľnosti administratívneho poplatku zahŕňajúceho

náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak požadované určenie sa
nijako nedotýka určenia a vyjasnenia ďalšieho obsahu ich právneho vzťahu (súvisiaceho, vzhľadom na
predloženú zmluvu, s právom žalovaného na vrátenie istiny, zmluvných úrokov, eventuálne s právom
žalovaného na zaplatenie aj prípadných zákonných úrokov z omeškania), teda požadované rozhodnutie
nie je spôsobilé vyriešiť celý komplex právnych vzťahov so žalovaným, neurčuje jeho pevný právny

rámec, neumožňuje dať odpoveď na otázku žalovanej akú sumu je vlastne žalovanému ešte celkovo
dlžná, a nevylučuje tak ďalšie právne spory v budúcnosti (aj s poukazom na to, že žalovaný, v prípade
existencie nejakého jej dlhu, by bez ďalšieho rozhodnutia súdu nemal exekučný titul). Aj z toho pohľadu
je tak toto konanie zbytočné (viď aj body 20. - 22. tohto odôvodnenia).

26. Ak ide teda len o záujem žalobkyne deklaratórne rozhodnutím súdu určiť neexistenciu jej dlhu
zo zmluvy vo vzťahu k žalovanému (a to dokonca len jednej jeho časti - administratívneho poplatku
zahŕňajúceho náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bez ohľadu
na jeho istinu, úroky a zákonné úroky z omeškania), o ktorom má žalovaná, tvrdiac s tým súvisiace
hmotnoprávnedôvody,svojupredstavu,vie(akouviedla)ženeprijateľnázmluvnápodmienkajeneplatná

a že „nie je nútená podávať takú žalobu“ (viď bod 7. tohto odôvodnenia), tak právny záujem na tomto
určení (význam tohto súdneho konania) - len pre to, aby o tomto (časti právneho vzťahu) nadobudla
judikovanú istotu, resp. aby to bolo určené aj v tomto konaní, keď nie je zrejmé či inak vôbec bude
resp. má byť toto právo predmetom súdneho konania, teda či si voči nej žalovaný (aj s poukazom na
premlčanie) bude na súde vôbec nejaké právo uplatňovať a či je takáto súdna ochrana nejakého jej

konkrétneho práva vôbec potrebná - s poukazom na hospodárnosť konania a v zmysle predchádzania
zbytočnému rozmnožovaniu sporov, nie je naliehavý.

27. Ak žalobkyňa (vychádzajúc z jej žaloby) všetky vyššie uvedené skutočnosti o jej právnom vzťahu
so žalovaným vie, a od žalovaného zároveň vo vzťahu ku svojej osobe a svojim právam (o ktorých

ochranu by v žalobe v zmysle ust. § 131 CSP malo ísť) žiadne konkrétne plnenie alebo správanie
(splnenie povinnosti) v tomto súdnom konaní nežiada - a teda ani ochrany žiadneho svojho konkrétneho
(hmotného) práva sa voči nemu nedomáha, a potreba požadovaného určenia (ochrany) nevyplýva ani
zo žiadnych osobitných individuálnych okolností veci, nie je zrejmé (a to bez ohľadu na to akokoľvek
intenzívneneplatné,resp.vovšeobecnostiinakzjavnevadnéalebonarušenévzájomnévzťahybymedzi

stranami mali byť) k čomu (okrem zbytočného „sporu“ a vzniku s tým spojených zbytočných trov konania)
resp. k akému konkrétnemu, spravodlivému a tomu primeranému účelu by takéto samostatné konanie
malo slúžiť, a či žalovaný nejakým svojim aktuálnym správaním, napríklad aj napriek predžalobnému
stanovisku či výzve žalobkyne, tejto dal vážnu a primeranú príčinu na podanie takejto žaloby voči nemu
(prípadná upomienka veriteľa takou príčinou nie je - viď aj rozhodnutia citované v bode 30.) Súd pritom

na tomto mieste upozorňuje tiež na to, že uvedené je v danom prípade o to zarážajúcejšie, že žalobkyňa
je zastúpená advokátom, pričom súčasťou právnych služieb advokáta je nepochybne aj poskytovanie
už základného právneho poradenstva, a jeho úloha a ochranná funkcia práva (tam kde právne normy
pôsobia objektívne) tak môže byť a je už primerane naplnená tým, že advokát spotrebiteľovi vysvetlí,
aké sú jeho práva a povinnosti a ako sa má zachovať, a nie tým, že ho bude viesť k nepotrebnému

nadužívaniu právnych prostriedkov, a za každú cenu, bez rozumného a primeraného záujmu samotného
spotrebiteľa, tohoto zaťažovať zbytočnými súdnymi spormi, „tlačiť“ do súdneho konania a zastupovať
v ňom.28. Možnosť individuálnou žalobou žiadať určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky pritom nemožno
odôvodňovať ani iba poukazom na § 298 CSP o uvedení (nie určení) znenia neprijateľnej resp. neplatnej
zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore vo výroku rozsudku. Pri tomto ustanovení je

totiž potrebné si (už aj z formálneho hľadiska) ihneď na úvod uvedomiť, že ust. § 298 CSP je vymedzené
ako osobitné oprávnenie súdu resp. osobitná náležitosť rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (uviesť
znenie takej podmienky vo výroku rozsudku), a nie ako ustanovenie oprávňujúce žalobcu na podanie
osobitne k tomu smerujúcej žaloby (porovnaj k tomu aj gramatické vyjadrenie „uvedie vo výroku“ verzus
možnosť požadovať aby „sa rozhodlo o určení“). Z hľadiska prvotného posudzovania žalôb a ich účelu

totiž netreba stratiť zo zreteľa, že aj určenie neprijateľnosti, a teda neplatnosti zmluvnej podmienky, je
nepochybne určením právnej skutočnosti, pričom pre procesnú prípustnosť takejto žaloby (a nie len
povinnosť a prípustnosť s tým súvisiaceho predbežného právneho posúdenia a osobitného uvedenia
jej znenia vo výroku rozsudku zo strany súdu) je preto nevyhnutné, aby v zmysle ust. § 137 písm. d)
CSP možnosť takejto žaloby (vrátane s tým súvisiaceho osobitného právneho významu) vyplývala z
osobitného predpisu. Aj v tomto prípade by pritom nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že žiadne

súdne konanie nemôže byť samoúčelné. Žiadny osobitný predpis však možnosť takejto žaloby a jej
osobitný význam pre daného konkrétneho spotrebiteľa nikde neustanovuje. Okrem vyššie vysvetlenej
logiky a účelu súdneho konania pritom súd osobitne zdôrazňuje i to, že aj z hľadiska doslovného
(gramatického) výkladu ust. § 137 písm. d) CSP (umožňujúceho požadovať, aby sa rozhodlo o určení
právnej skutočnosti, „ak to vyplýva z osobitného predpisu“) ustanovenie § 298 CSP (toho istého zákona)

vo vzťahu k ust. § 137 písm. d)CSP rozhodne žiadnym osobitným predpisom (zákonom) nie je, a teda
osobitný význam a ani osobitnú možnosť takejto žaloby pre dotknutého spotrebiteľa v zmysle ust. § 137
písm. d) CSP osobitne nezakladá, a na podanie takejto osobitnej žaloby tak individuálneho spotrebiteľa
ani neoprávňuje.

29. Z hľadiska svojho obsahu je teda ustanovenie § 298 CSP osobitným ustanovením v spotrebiteľských
veciach upravujúcim objektívne nepochybne výlučne len ďalšie (doplňujúce) oprávnenia a povinnosti
súdu, a nie oprávnenia a právnu či súdnu ochranu individuálneho spotrebiteľa. Vyplýva to napokon
aj z toho, že táto jeho súdna ochrana bude v prípade, ak súd v konaní o žalobe proti nemu, alebo
v konaní o jeho inak prípustnej a opodstatnenej žalobe (nesmerujúcej bez naliehavého dôvodu len

k zbytočnému a neúčelnému určovaniu) zmluvné podmienky riadne posúdil (a na ich základe prizná
alebo neprizná plnenie), bezpochyby úplná aj bez ohľadu na to, či k dôslednému naplneniu ust. § 298
dôjde. Jednoducho, ak súd v zmysle ust. § 298 ods. 2 CSP v spotrebiteľskom spore (prejudiciálne)
určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch
súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky,

nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej
zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu
alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, uvedená súdna ochrana bola uvedeným postupom
spotrebiteľovi, ako vyplýva z uvedených predpokladov tohto ustanovenia, už úplne poskytnutá bez
ohľadu na to, či súd v zmysle tohto ustanovenia navyše výslovne uviedol resp. uvedie vo výroku

rozsudku aj znenie tejto zmluvnej podmienky (ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v
iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou), a teda súdna ochrana tohto
individuálne dotknutého spotrebiteľa nie je osobitným (ne)uvedením znenia tejto zmluvnej podmienky
vo výroku rozsudku nijako dotknutá, z čoho vyplýva, že uvedené ustanovenie žiadne individuálne
práva spotrebiteľovi nezakladá. Inými slovami, pokiaľ ide o povinnosť súdu v zmysle ust. § 298 ods.

2 CSP výslovne uviesť aj bez návrhu vo výroku rozsudku znenie takej podmienky, z gramatického
(doslovného) ale aj systematického výkladu tohto ustanovenia (zakotveného v zákone systematicky v
rámci podnadpisu „osobitné ustanovenia o rozhodnutiach“), ako aj z podstaty a účelu súdneho konania
(racionálneho výkladu tohto ustanovenia a súdneho konania ako celku) vyplýva, že k uvedeniu znenia
neprijateľnej podmienky vo výroku meritórneho rozhodnutia by to malo dôjsť vtedy, ak sa súd riadne a

účelne (prípustne) meritórne zaoberá spotrebiteľským sporom, a v rámci konania o procesne prípustnej
žalobe dospeje k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, no nie v prípade, ak žaloba smeruje
(neprípustne, bez vzťahu k súdnej ochrane nejakého konkrétneho hmotného práva spotrebiteľa) len
k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky, alebo ak smeruje popri inom samostatne neprípustnom
petite aj k takému určeniu, teda ak žaloba sama o sebe inak prípustná nie je. Uvedený výklad napokon

plne podporuje aj komentovaná odborná literatúra, ktorá rovnako uvádza, že „hoci výpočet § 137 CSP
je len demonštratívny, domnievame sa, že žaloba výlučne na určenie neplatnosti zmluvnej podmienky
v individuálnom spotrebiteľskom spore už nebude prichádzať do úvahy. Pravidlom budú žaloby, ktorých
obsahomjesplneniepovinnosti(plniť,vydaťbezdôvodnéobohatenie,nahradiťškodu,zaplatiťprimeranéfinančné zadosťučinenie a pod. - porovnaj ods. 2 komentovaného ustanovenia) alebo určenie, či tu
právo je (napr. vlastnícke), a súd bude platnosť ustanovení spotrebiteľskej zmluvy posudzovať ako
prejudiciálnu otázku.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,

M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1037.).

30. Pozícia žalobkyne sa vo všeobecnosti v ničom nelíši od pozície iných dlžníkov, ktorí majú za to, že
nejaký ich (akýkoľvek, pochybný či potenciálny) dlh vôbec nevznikol, je iný, prípadne už zanikol, a bez
osobitných (výnimočných) dôvodov, len z dôvodov posilnenia svojej právnej istoty (bez toho aby napr.

ich potenciálny veritelia si voči nim uplatnili tieto práva na súde, kde by sa to posudzovalo účelne) by
sa domáhali nezmyselných určení, (týkajúcich sa, mimochodom, bezprostredne iba ich potenciálnych
majetkových povinností, a nie ochrany ich práv - opätovne viď § 131 CSP), že veriteľom (napríklad) z
rôzneho titulu nie sú nič dlžní, prípadne že sú im dlžní menej než by sa veritelia z rôznych dôvodov
mohli domnievať, alebo že za porušenie povinnosti nezodpovedajú, že sú povinní zaplatiť len za určitých
okolností, že dlh už uhradili, že je už premlčaný, al. dojednanie neplatné, ktoré sú bez reálneho súdneho

uplatnenia práv potenciálneho veriteľa zbytočné, a naliehavý právny záujem na ich vedení bez ďalšieho
nemôže vyplývať len z toho, že potenciálny dlžník v týchto prípadoch „nemá k dispozícii žalobu na
plnenie“. Nezmyselnosť takého konceptu pritom vyplýva aj z toho, že pri takomto výklade by súdy
mohli byť, vychádzajúc z rovnakej premisy o právnom záujme dlžníkov vo vzťahu k potrebe súdneho
určenia (istoty) neexistencie týchto práv a povinností, zaplavené žalobami dlžníkov na preskúmanie

najrôznejších reálnych, prípadne aj potenciálnych občianskoprávnych vzťahov (čo sa v súčasnosti už
čiastočne aj deje) bez toho, aby si oprávnené osoby (veritelia) vôbec voči nim uplatňovali akékoľvek
práva z nich vyplývajúce. Každý, voči komu by niekto, hoci len verbálne, uplatnil nejaký nárok, alebo
každý kto sa obáva, že by z nejakého dôvodu pri určitom hodnotení skutkového stavu, mohol byť
niekomu inému čokoľvek dlžný, by sa mohol v takom prípade bez primeranej (naliehavej) potreby len z

dôvodu „právnej istoty“ domáhať (bez ohľadu na iniciatívu veriteľa), aby súd určil, že tomu tak nie je - čo
je zjavný nezmysel. V tejto súvislosti súd podporne poukazuje na rozsudok NS SR z 19.novembra 2008,
sp. zn. 5 Obdo 10/2008, podľa ktorého „skutočnosť, že žalovaný uplatňuje proti žalobcovi majetkový
nárok zo zmluvy, nezakladá sama o sebe naliehavý právny záujem na žalobcovom požadovanom určení
neplatnosti zmluvy, z ktorej by sa mal tvrdený nárok odvíjať.“ (rovnako SJ, 1998, č. 97 - KS v Ústí nad

Labem sp. zn. 11 Co 574/97). „Určovací žalobu nelze podat, jestliže je jejím jediným cílem právní popis
skutkového stavu - např. že studna není součástí pozemku (rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2568/98).

31. Vo vzťahu k názorom o potrebnosti resp. možnosti a prípustnosti obdobných určovacích žalôb je
pritom súdu známa aj občasná všeobecná argumentácia jednoduchým poukazom na uznesenie NS SR

zo dňa 31.7.2009 sp. zn. 1MCdo/1/2009, v ktorom tento (vo vzťahu k určovacím žalobám) uviedol, že
„pri skúmaní podmienok uvedených v § 80 písm. c) O.s.p. umožňujúcich riešenie práva, resp. právneho
vzťahu súdnym rozhodnutím treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o úvere, pôžičke má žalobca - spotrebiteľ ..., pretože potrebuje mať vyriešenú otázku, aký jej jeho
skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade čiastočnej neplatnosti zmluvy,

týkajúcej sa odplaty (úroky, poplatky). Jeho postavenie sa stane istejšie, nebude vystavený sankciám
za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi“. Platnosť uvedeného záveru však nie
je univerzálna a na posudzovanú vec nedopadá. Okrem toho, že toto rozhodnutie je argumentačne
pomerne stručné, nebolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí, a nemožno ho tak bez ďalšieho
považovaťzaustálenúrozhodovaciupraxpodľačl.2CSP(zrejmepráveajprenedostatokuniverzálnosti

jeho záverov vzhľadom na špecifické individuálne okolnosti uvedeného prípadu vysvetlené ďalej), pri
analýze tohto rozhodnutia a aplikácii jeho záverov treba vychádzať z celkové kontextu tohto prípadu
a neopomínať obsah a význam aj ostatnej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia (ktoré predchádza
uvedenému právnemu záveru a vymedzuje prístup a jeho predpoklady), z ktorých NS SR vychádzal.
NS SR totiž v tomto rozhodnutí predtým zdôraznil a vychádzal z toho (vo vzťahu k žalobe o neplatnosť

právneho úkonu ako jednému z právnych prostriedkov ochrany spotrebiteľa, citujúc pritom iný rozsudok
NS SR sp. zn. 3 Cdo 224/2008), že: „Naliehavý právny záujem žalobcu na určení neplatnosti právneho
úkonu je potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým so zreteľom na
cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel žalobcom navrhovaného rozhodnutia“. Z
uvedeného a popisu skutkových okolností v uvedenom rozhodnutí je teda zrejmé, že pri posudzovaní

prípustnosti tam riešenej žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, pôžičke spotrebiteľa, NS SR
vychádzalzindividuálnychokolnostíprípadu,keďvdanomprípadebolapoprizmluveoúvereuzavretáaj
zmluva o zabezpečovacom prevode práva, a podaná žaloba mala riešiť obidva právne vzťahy, a navyše
od veriteľa, vzhľadom na to že bol zaistený zabezpečovacím prevodom práva, k jeho (sporným) právamnebolo možné očakávať podanie žaloby na plnenie (kde by sa to inak mohlo riešiť účelnejšie), nakoľko
veriteľ žiadnu žalobu na realizáciu svojich sporných práv nepotreboval, a podaná žaloba spotrebiteľa
tak mohla skutočne primerane vhodne zabezpečiť, že „postavenie spotrebiteľa sa stane istejšie, nebude

vystavený sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi“ (pričom sankciami,
resp. ohrozením, ktoré spotrebiteľovi v danom prípade, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu,
bez ingerencie súdu reálne hrozili, boli resp. mohli byť v danom prípade napr. aj konkrétne účinky
zabezpečovacieho prevodu práva). Obdobná situácia (a výnimočná opodstatnenosť takej žaloby) by
tiež mohla nastať napr. aj pri uplatnení inštitútu zrážok zo mzdy (ktorý môže veriteľ uplatniť eventuálne

tiež aj bez ingerencie súdu). V našom prípade však spotrebiteľovi, ktorý dlh alebo jeho časť (úroky)
neuznáva a zaplatiť nechce, bez ingerencie súdu žiadne sankcie nehrozia. Ak by totiž veriteľ na tom
(úrokoch) aj trval, tak bez súdneho uplatnenia svojho nároku (ingerencie súdu), kde by sa však v súdnom
konaní už objektívne (vrátane úrokov) nevyhnutne preskúmala aj jeho opodstatnenosť, a v takom konaní
účelne už aj všetky prípadné námietky spotrebiteľa, tieto nároky (sankcie) od spotrebiteľa reálne vymôcť
nemôže. V teraz prejednávanom prípade ale spotrebiteľ (ako vyplýva zo žaloby dokonca zastúpený

advokátom a poznajúci tak aj uvedené súvislosti) bez ingerencie súdu zatiaľ žiadnym sankciám (pred
ktorými by ho bolo treba osobitne chrániť) reálne vystavený nie je. V prejednávanej veci sú teda
okolnosti a situácia žalobkyne diametrálne odlišné, žalobkyni aktuálne žiadna reálna ujma či sankcia bez
ingerencie súdu nehrozí, žiadne individuálne okolnosti prípadu naliehavý právny záujem žalobkyne na
určení neplatnosti právneho úkonu, resp. na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov a neprijateľnosti

zmluvných podmienok neodôvodňujú, a právny záver uvedeného rozhodnutia NS SR preto na uvedenú
vec nedopadá.

32. Súdna ochrana sa má poskytovať primerane a tam, kde je to potrebné a účelné. Na dokreslenie
úvah o požiadavke účelnosti súdnej ochrany a spravodlivosti súd poukazuje na to, že žalobkyni bol v

danom prípade poskytnutý úver vo výške 500,- Eur, za ktorý zaplatila podľa svojich tvrdení zatiaľ iba
40,- Eur!, a zároveň (konkrétnym príkladom) súd poukazuje aj na to, že aj práve aktuálnej žalobkyni
ako spotrebiteľke tento senát (súd) v minulosti už účelne poskytol potrebnú ochranu (posúdenie
bezúročnosti) v inom jej spotrebiteľskom spore, a to napr. aj rozsudkom zo dňa 12.4.2016 vo veci
sp. zn. 13C/230/2015, kde bola žalovanou a išlo o žalobu iného dodávateľa voči nej. Avšak súd má

za to, že v opačných určovacích konaniach (akým je aj toto), pokiaľ nie sú odôvodnené nejakými
osobitnými okolnosťami, v ktorých ide z hľadiska formálneho hmotného práva síce o obdobnú, no vo
svojej podstate zatiaľ len úplne abstraktnú, osobitnými okolnosťami neodôvodnenú požiadavku súdnej
ochrany (posúdenie neplatnosti časti zmluvy o úvere), navrhovaná súdna ochrana nie je naliehavá,
primeraná a účelná, a javí sa len ako rozmnožovanie zbytočných sporov. V tejto súvislosti je pritom

súdu z jeho činnosti známe navyše aj to, že aktuálna žalobkyňa (podľa záznamov súdneho registra) je
alebo bola, na tomto súde, účastníčkou takmer 30 !!! rôznych súdnych sporov, pričom prevažná časť z
nich (iniciovaná žalobkyňou) má podľa popisu ich predmetu zrejme obdobnú určovaciu povahu alebo
súvisí s výsledkami takých sporov (dodatočné žaloby o „primerané“ finančné zadosťučinenie), čo súd
len utvrdzuje v pochybnostiach o primeranosti a účele postupu žalobkyne (a jej zástupcov), a podporuje

úvahy o neúčelnom využívaní, či skôr účelovom zneužívaní alebo nadužívaní inštitútov práva na súdnu
ochranu.

33. V súvislosti s úvahami o (ne)potrebe (naliehavého) právneho záujmu na požadovanom určení
pritom nestačí a neprichádza do úvahy (tak ako to súd naznačil už v bode 25. tohto odôvodnenia)

ani prípadný jednoduchý poukaz na ust. § 3 ods. 3 a 5 zák. č. 250/2007 Z.z., ktorý deklaruje, že
(ods. 3) každý spotrebiteľ má právo na ochranu pre neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a (ods.
5) možnosť spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi. Uvedené ustanovenie v ods.
3 totiž deklaruje iba legitímny cieľ a účel nášho právneho poriadku v spotrebiteľských veciach, t.j.

(právo na) ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami bez toho, aby z tohto ustanovenia
vyplývali konkrétne práva, resp. spôsob ako má byť táto ochrana právne zabezpečená, prípadne že sa
tak má stať výlučne a vždy iba v súdnom konaní, a že by táto ochrana nemohla byť, v podmienkach
nášho štátu, riadne zabezpečená (podobne ako rad ďalších práv, napr. právo na ochranu pred inými
neplatnými úkonmi alebo zmluvnými dojednaniami, právo na ochranu majetku a vlastníckeho práva,

právo na ochranu obydlia, života a zdravia, atď.) bez nutnej ingerencie súdu už prijatím a objektívnym
pôsobením všeobecne záväzných práv. predpisov (stanovujúcich napr. absolútnu neplatnosť právnych
úkonov alebo ich častí, nevymáhateľnosť nemravných nárokov, ex offo kontrolu zmluvných podmienok
v súdnom konaní tam, kde sa súvisiace vzťahy stanú predmetom konania na súde, a pod. - viď aj zneniezáväzku členských štátov EÚ, vrátane SR, podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS „zabezpečiť“,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa). Nasledujúce ust. v § 3

ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. v nadväznosti na to potom deklaruje právo spotrebiteľa domáhať sa proti
porušeniu ochrany svojho práva aj na súde, teda právo na súdnu ochranu, avšak, tak ako vyplýva z
doslovného textu aj zrejmého účelu tohto ustanovenia, malo by ísť o ochranu jeho konkrétneho práva
(s prihliadnutím na jeho povahu), a (vzhľadom na absenciu úpravy ďalších podrobností) za podmenok
ustanovených ostatnými zákonmi (upravujúcimi napr. súdne poplatky, právomoc a príslušnosť súdu,

podmienky a prekážky konania), a nie o jeho absolútnu nepotrebnú abstraktnú ochranu v zbytočných
sporoch bez praktického významu (naliehavého právneho záujmu), v ktorých nie je zrejmé o ochranu
ktorého jeho konkrétneho práva by vlastne malo ísť.

34. Súd pritom zdôrazňuje aj ústavný rozmer uvedenej problematiky, keď nemožno stratiť zo zreteľa
skutočnú funkciu civilného sporového konania v spravodlivom súdnom konaní, v ktorom sa má ochrana

poskytovať primeraným spôsobom, a vtedy, keď je to potrebné. „Jeho účelem je poskytování ochrany
porušeným nebo ohroženým skutečným subjektivním hmotným právům a právem chráněným zájmům.
V souladu s tímto vymezením účelu civilního procesu nejsou situace, na něž Ústavní soud již v minulosti
upozorňoval, kdy se civilní řízení vede nikoliv kvůli věci samé, ale kvůli částce, která může být přiznána
na náhradě nákladů řízení [nález ze dne 14. 9. 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10 (N 160/62 SbNU 395)].

Nelze připustit, aby civilní soudní řízení bylo odtrženo od jeho skutečného společenského poslání a
aby se místo poskytování ochrany stalo výlučně nástrojem sloužícím k vytváření snadného a nijak
neodůvodněného zisku na úkor protistrany. I pro náklady řízení tedy platí obecná myšlenka, kterou
zdejší soud vyslovil již v nálezu ze dne 20. 6. 2011 sp. zn. I. ÚS 329/08 (N 118/61 SbNU 717):
"Jednotlivé instituty občanského soudního řádu a jiných procesních předpisů je proto nutno upravit a

úpravu interpretovat a aplikovat tak, aby - při zachování ostatních základních principů a východisek
civilního procesu - odpovídaly takto vymezené ochranné funkci civilního práva procesního.". Nebude-
li civilní proces ochrannou funkci plnit, ztrácí tím jeho existence jakékoli společenské opodstatnění. ...
(32.) Ústavní soud považuje rovněž za důležité vyjádřit se k námitce (stěžovatelky) vytýkající soudům
podporu porušování práva v bagatelních věcech bez jakýchkoliv citelnějších následků. K tomu je nutno

v prvé řadě zdůraznit, že v každém řízení - tedy i v řízeních bagatelní povahy - musí být zaručeno právo
na spravedlivý proces všem účastníkům. Ani procesní straně, která je z hmotněprávního hlediska v
právu, nelze proto tolerovat, zneužívá-li své subjektivní procesní právo, nadto k újmě protistrany. Nelze
souhlasit ani s poukazem stěžovatelky na absenci "citelnějších následků". Jedním z ústavních principů,
na nichž je každý právní stát vybudován, je princip právní jistoty. Tento princip má řadu rozmanitých

aspektů; pro oblast sankcionování protiprávního jednání z něj vyplývá, že každý, kdo se takového
jednání dopustil, se může spoléhat na to, že takové jednání bude postiženo sankcí, ovšem sankcí, kterou
zákon za toto protiprávní jednání předpokládá, a nikoliv sankcí zákonem nepředvídanou (viz Knapp, V.
Teorie práva. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 205). Nestačí ovšem, že sankci předpokládá zákon; sankce
totiž musí být přiměřená protiprávnímu jednání, které jí má být postiženo. Neúměrné zvyšování sankcí

četnost protiprávního jednání nejen nesnižuje, ale naopak s sebou může nést další negativní důsledky
(Op. cit., s. 36-37)“ (z nálezu Ústavného súdu ČR z 25.7.2012 sp. zn. I.ÚS 988/12, v ktorom bol členom
senátu prof. Holländer).

35. Z uvedeného, ako aj z materiálneho chápania právneho štátu (článok 1 ods. 1 Ústavy SR), a

neodškriepiteľnej komplementárnej povahy vzťahu práva a tomu zodpovedajúcej povinnosti, by teda
malo byť zrejmé, že otázka spravodlivosti nezahŕňa len práva, ale aj povinnosti, a jej posudzovanie a
nachádzanie pri výklade i aplikácii relevantných právnych noriem, ak nemá byť len ich mechanickým
(matematickým) doslovným uplatňovaním, tak zahŕňa aj posudzovanie a nachádzanie spravodlivej
rovnováhy medzi právami a povinnosťami (v okolnostiach jednotlivých prípadov), a súvisí teda aj s

kategóriami ich primeranosti a proporcionality. Spravodlivosť a tieto jej kategórie sa pritom (pri jej
posudzovaní) zjavne neviažu iba k hmotnej stránke a hmotným právam a povinnostiam jednotlivých
subjektov, ale aj k ich procesnej stránke a súvislostiam spojeným s ich uplatňovaním, keďže súčasťou
práva ako takého je nepochybne aj právo na spravodlivé súdne konanie. Inými slovami, otázka
spravodlivosti nie je len o formálnom výkone a uplatňovaní práv a povinností, ale, v tom ktorom prípade,

aj o posúdení propocionality a primeranosti ich uplatňovania so zreteľom na ich účel a individuálne
okolnosti prípadu, a to tak z hľadiska hmotného ako aj procesného. Právo nemožno vykladať bez
zohľadnenia jeho účelu. „Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj
rozhodnutiavšeobecnýchsúdov,ktorýmibolizákonyapodzákonnéúpravy(vrátanenoriemtýkajúcichsavýkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
napr.vdôsledkuprílišnéhoformalizmu(IV.ÚS192/08,IV.ÚS1735/07,I.ÚS26/2010).“(nálezÚstavného
súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. IV. ÚS 15/2014). Toto sa potom premieta aj do dôkladného

posudzovania účelu súdneho konania.

36. „Zásada účelnosti trov (pozn. súdu: no nepochybne aj uplatňovania žaloby či iných procesných
inštitútov, i súdneho konania ako celku) potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná
zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z

ústavnoprávneho princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu.
Primeranosť súvisí s rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy
v rámci aplikácie práva.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2014, sp. zn. 6 MCdo
9/2013).

37.Napokon,otázkaspravodlivostisúdnehokonaniaasúdnehorozhodnutiajenepochybnekomplexnou

otázkou, ktorá sa má posudzovať nie len z pohľadu poškodeného, či dokonca (ako je tomu v tomto
prípade) porušením právnych predpisov dokonca zatiaľ iba formálne dotknutého (resp. potenciálne
poškodeného) subjektu, ale i z hľadiska škodcu resp. porušovateľa, zodpovedného eventuálne dokonca
zatiaľ iba za formálne porušenie práva, a súvisí aj s akceptáciou súdneho konania a presvedčivosťou
jeho dôvodov. Aj ten, kto nemá subjektívne hmotné právo, prípadne právo resp. právny predpis v

minulosti porušil, má právo na spravodlivé súdne konanie a mal by byť (súdom) presvedčený o tom,
že sa mu dostalo spravodlivého súdneho konania. Tak, ako to v súvislosti s právom na spravodlivé
súdne konanie obdobne uviedol aj EĽSP, „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí
aj javiť, že má byť vykonávaná“ (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970).
Spravodlivosť má teda viacero stránok a súvisí, tak ako už bolo uvedené vyššie (viď predchádzajúci

bod tohto odôvodnenia) aj s rozumnosťou v práve. Aj prípadný porušovateľ práva či dokonca zatiaľ iba
formálneho predpisu má teda právo na to, aby riešenie jeho právneho vzťahu, či dokonca (ohľadom
zmluvných úrokov) len jeho potenciálneho právneho vzťahu, a súdne rozhodnutie o tom, bolo rozumné
a spravodlivé, t.j. aby mal pocit resp. mohol nadobudnúť presvedčenie, že sankcia resp. následok
voči nemu je spravodlivý, a že súdne konanie bolo opodstatnené (rozumné) a vydané rozhodnutie

potrebné, čo opätovne súvisí s posúdením primeranosti a proporcionality celého komplexu všetkých
práv a povinností a ich účelného uplatňovania (so zreteľom na všetky okolnosti prípadu). K rozumnému
a spravodlivému riešeniu tejto otázky (súdnemu konania a riešeniu sporu) preto treba pristupovať
(vyhľadávaním praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva) nielen z hľadiska danosti konkrétneho
hmotného práva, ale aj z hľadiska jeho povahy a intenzity jeho porušenia a potreby požadovanej

formy jeho súdnej ochrany, a to aj z hľadiska následného správania sa porušovateľa, vzniku, povahy
a pretrvávania či hrozby reálnych škodlivých následkov porušenia práva, ako aj spôsobilosti a
nevyhnutnosti (resp. potrebnosti) súdneho rozhodnutia na ich odstránenie resp. na zjednanie nápravy
(na ochranu práva), a tiež i z hľadiska plynutia času, právnej istoty a legitímnych očakávaní oboch
strán, ako aj z hľadiska možnosti, nutnosti a primeranosti (teda rozumnosti) využitia či už zvoleného

alebo iného riešenia porušenia práva (zo strany oprávneného subjektu), napr. voľbou iných vhodných
a primeraných prostriedkov ochrany či nápravy, alebo následného správania sa (s prihliadnutím na
rovnaké predpoklady tak, aby jeho správanie alebo zvolené prostriedky boli primerané a proporcionálne
porušeniu práva, jeho povahe, intenzite, následkom alebo ich hrozbe, plynutiu času, a pod.), teda
či by požiadavke rozumnosti nezodpovedal vhodnejšie iný (primeraný) postup oprávneného subjektu

(bod 47.) Spoločným technickým vyjadrením týchto princípov je potom požiadavka posudzovania
(naliehavého) právneho záujmu na súdnom konaní, resp. na v ňom požadovanom určení (jeho potrebe).
Jednoducho, len z toho, že je žalobca z hmotného hľadiska eventuálne v práve, resp. že žalovaný
právne predpisy porušil, hoci ako veľmi by to malo byť zrejmé (i práve preto), ešte nevyplýva, že by
mal o tom súd vždy rozhodnúť (viď bod 34. tohto odôvodnenia). Právo na prístup súdu nezahŕňa právo

na prejednanie akejkoľvek veci (resp. akejkoľvek otázky), a v práve na (obojstranne) spravodlivé súdne
konanie nepochybne nie je zahrnuté právo na to, aby súd žalobe vždy (a za každých okolností) vyhovel.

38.Súdy(ajkeďbytoprenichmohlobyť,formalistickýmposudzovanímlenzjednéhouhla,„formulárovo“
jednoduchšie) si nemôžu zľahčovať svoje pôsobenie posudzovaním práv len formálne a z formálnej

roviny, a nemali by preto strácať zo zreteľa aj skutočný účel občianskeho súdneho konania, ktorým je
spravodlivá ochrana záujmov (oboch) strán sporu (vyhľadávaním praktickej rovnováhy v rámci aplikácie
práva), a súdne konanie preto nemôže byť jednostranné a samoúčelné. Opačný (formálny) výklad a
uplatňovanie práv a povinností podľa názoru súdu nezodpovedá princípom právneho štátu, a keďžepožadované súdne rozhodnutie sa v danom prípade javí ako nepotrebné, a žaloba sama o sebe, bez
tohoabyznejbolizrejméosobitnédôvody(naliehavýprávnyzáujem)napožadovanomurčení,akocelok
nedôvodná, resp. ako neúčelné a neprimerané nadužívanie práva, súd takúto žalobu ako neprípustnú

v celom rozsahu zamietol.

39. V súvislosti s predmetom tohto konania je súdu napokon známe aj to, že od 1.1.2018 nadobudol
účinnosť článok XII bod 39 zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým bolo do zákona o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z. doplnené nové ustanovenie § 11 ods. 4, podľa ktorého „spotrebiteľ sa môže pred

súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. 18ba)“ s tým, že poznámka pod čiarou k odkazu
18ba odkazuje na § 137 ods. c) a d) CSP. V dôvodovej správe k tejto zmene bolo pritom uvedené,
že (touto úpravou) „s ohľadom na zavedenie obsahu žaloby podľa Civilného sporového poriadku, v
zmysle ktorého sa medzi iným rozhoduje o určení právnej skutočnosti, ak tak vyplýva z osobitného
predpisu, sa zavádza novým ustanovením možnosť spotrebiteľa podať žiadosť o určenie neplatnosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Podľa zákona uvedené nadobudlo účinnosť až 1.1.2018. Okrem toho,
že uvedený právny predpis je podľa názoru súdu, tak ako je to vysvetlené nižšie, v rozpore s ústavou,
a že predmetná žaloba bola podaná ešte pred týmto dátumom (pred zavedením jej možnosti, a teda
neprípustne), súd pritom poukazuje na to, že aj z tohto ustanovenia a takéhoto postupu (iniciatívy)
zákonodarcu (keďže evidentne ide o zmenu resp. doplnenie doterajšieho stavu prípustnosti žalôb), ako

aj jeho autentického výkladu (z dôvodovej správy o tom, že sa tým „zavádza“ možnosť takejto žaloby), by
malo byť argumentom a contrario zrejmé, že doposiaľ a bez tohto ustanovenia možnosť takejto žaloby
z osobitného predpisu nevyplývala a prípustná („zavedená“) nebola.

40. Pokiaľ ide o účinky takejto zmeny, súd ďalej poukazuje na to, že uvedené ustanovenie vstúpilo

do účinnosti až 1.1.2018, a ním stanovené žaloby, a teda aj konanie o nich, podobne ako to býva pri
iných procesných inštitútoch, teda pripúšťa až od uvedeného dátumu. Uvedené ustanovenie totiž (ako
vyplýva z jeho znenia) nemení a ani nemôže (z dôvodu neprípustnej retroaktivity) meniť a ovplyvňovať
už realizované procesné inštitúty, a upravuje práva a povinnosti (možnosť stanovených žalôb) len
do budúcna. Vyplýva to aj z toho, že v zmysle zásady zákazu retroaktivity i rozumnej spravodlivosti

zmena právneho predpisu nemôže spätne zo žaloby (právneho úkonu, ktorým aj žaloba nepochybne
je) neprípustnej a procesne nedôvodnej (neoprávnenej) urobiť žalobu dôvodnú. Toto ustanovenie
(pripúšťajúce ďalšie typy žalôb) sa tak vzťahuje len na žaloby nové (podobne ako by sa menil napr.
režim prípustnosti opravných prostriedkov alebo lehota na ich podanie - čo by sa nepochybne muselo
vzťahovať len na ich podanie do budúcna, a nie na možnosti a lehoty opravných prostriedkov už

uplynulé), a na daný prípad teda nedopadá.

41. Okrem toho, ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. by nebolo možné uplatniť aj pre
jeho rozpor s Ústavou SR (ďalej len „ústava“). Podľa názoru súdu sa totiž javí, že toto ustanovenie
je v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie, a to najmä z pohľadu zásahu resp. negácie

podstaty práva na súdnu ochranu i legitímnych očakávaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tom zmysle,
že ak by toto ustanovenie nebolo prijaté, „mnohé konania by dopadli odlišne“ (viď bod 25. nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016), ako aj z pohľadu procesnej spravodlivosti, resp. férovosti
tohto ustanovenia a rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a súčasne tak aj v
rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy, a ak by ho súd musel napokon

predsa len aplikovať a nemohol dospieť k ústavne konformnému výkladu a aplikácii relevantných
právnychpredpisov,konaniepravdepodobneprerušíapodánávrhnazačatiekonaniaosúladeprávnych
predpisov. Toto ustanovenie totiž nie len že neočakávane a dodatočne (retroaktívne, ak by ho mal
súd aplikovať spätne), ale najmä neproporcionálne bezdôvodne zakladá formálne právo na podanie
žaloby a vedenie sporu bez toho, aby to bolo primerane odôvodnené (naliehavou) potrebou ochrany

nejakého konkrétneho subjektívneho práva žalobcu, navyše umožňuje podať (vo vzťahu k určitému
právnemuvzťahu)určovaciužalobubezzrejméhodôvodulenjednejstranesporu-spotrebiteľovi,keďpri
rovnakejlogikeaniudodávateľanemožnovylúčiťsituácie,žeby(eštepredsplatnosťoudlhuspotrebiteľa
alebo nejakej svojej synalagmatickej povinnosti, či reálnym porušením alebo uplatnením nejakého jeho
práva alebo zmluvného dojednania) mohol mať záujem domáhať sa posúdenia či určenia práva či

právnej skutočnosti v čase, keď ešte (z hľadiska splatnosti alebo nesplnenia vzájomnej povinnosti)
„nemá k dispozícii žalobu na plnenie“, alebo keď si spotrebiteľ voči nemu nejaké (podľa veriteľa
pochybnéčihroziace)právoešteneuplatnil,aochranažiadnehojehokonkrétnehoprávabytotedazatiaľ
naliehavo nevyžadovala, a to „len z dôvodov právnej istoty“ (resp. aby „nebol vystavený sankciám“), ato dokonca absolútne časovo neobmedzene kedykoľvek aj po neprimerane dlhej dobe, a núti súd (bez
možnosti uváženia) prejednávať aj zbytočné žaloby, čo predstavuje vo svojej podstate zjavne nesprávny,
nadbytočný, šikanózny, nerovný a nespravodlivý koncept súdneho konania, a je podľa názoru súdu v

zrejmom rozpore so základnými princípmi či zásadami efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho
konania ako celku, a ústavnoprávnym princípom proporcionality, chrániacim primeranosť ako hodnotu
právneho štátu.

42. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na niektoré paralely veci s právnymi názormi vyslovenými v náleze

Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 11/2016 o rozpore ust. § 5b z.č. 250/2007 Z.z. s ústavou (ďalej
v zátvorkách už len číselné označenie časti odôvodnenia tohto nálezu a „bod nálezu“). Ústavný súd
(bod 28. nálezu) „môže označiť za „nezákonnú“ (v zmysle absencie právneho základu) právnu úpravu,
ktorá je formálne označená ako zákon, ale chýbajú jej požadované kvality.“ Ústavný súd pritom obvykle
vychádza aj z testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy, a už
viackrát (bod 29. nálezu) „za protiústavné považoval jednostranné posilnenie jednej strany sporu“.

43. Z hľadiska testu proporcionality, resp. testu kritéria nevyhnutnosti a potrebnosti právnej úpravy
ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. je pritom podľa názoru konajúceho súdu zrejmé, že cieľ
sledovaný týmto ustanovením (ak je ním ochrana spotrebiteľa) bolo možné dosiahnuť, a dokonca
už aj je primerane zabezpečený menej intenzívnym opatrením a zásahom do právnych pomerov

účastníkov právnych vzťahov, a to prijatím a objektívnym pôsobením už samotnej hmotnoprávnej
úpravy ich vzťahov a ich doterajšími procesnými garanciami (inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi) a tým, že táto ochrana pôsobí objektívne bez toho, aby sa jej spotrebitelia museli domáhať
(absolútna neplatnosť právnych úkonov a zmluvných podmienok, či bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru). V tomto prípade teda analogicky (bod 31. nálezu) „buď absentuje dôvod ospravedlnenia (verejný,

legitímny záujem), alebo ide o neprimeraný, neproporcionálny zásah z hľadiska nevyhnutnosti alebo
z hľadiska proporcionality v užšom slova zmysle.“ Konajúcemu súdu sa javí, že dodávateľ je týmto
ustanovením v civilnom procesnom konaní nie nepodstatne znevýhodnený tým, že obdobnú alebo
opačnúžalobu(týkajúcusatohoistéhovzťahusospotrebiteľom)podaťnemôže,pričomtotoustanovenie
neospravedlňuje ani potrebná „ochrana“ slabšej strany, nakoľko spotrebiteľovi zakladá (formálnu)

možnosť podať v ňom uvedenú žalobu bez ohľadu na (ne)existenciu naliehavého právneho záujmu
a potrebu ochrany nejakej jeho hodnoty. Napokon nie je zrejmé, prečo by mala byť možnosť podať
určovaciu žalobu širšia práve (a jedine) u spotrebiteľa, keď problém a záujem na „poznaní skutočného
dlhu“ (analogicky ako problém nevzdelaného spotrebiteľa podľa bodu 38. nálezu) nie je nijako špecificky
spotrebiteľský, a rovnaký záujem môžu mať aj iní účastníci v bežnom občianskoprávnom spore. V tomto

zmysle tak právna úprava vykazuje značnú asymetriu. Na ochranu zraniteľného jednotlivca jestvujú, a v
našom právnom poriadku už sú aj zakotvené i miernejšie prostriedky (najmä ustanovenia o absolútnej
neplatnosti právnych úkonov, alebo ustanovenia o „preklúzii“ úrokov a poplatkov neuvedených v
písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne a včas, keď sa úver „považuje“ za bezúročný a bez
poplatkov), a preto daná úprava a ďalšie procesne nadradené postavenie spotrebiteľa nie sú nevyhnutné

na naplnenie tohto cieľa.

44. Ústavný súd upozornil, že (bod 40. nálezu) „vo vzťahu k princípu rovnosti pred zákonom, resp.
princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako
zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor „silnejšej sporovej strany“ Takéto vnímanie princípu

ochrany slabšej sporovej strany v právnych vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné.
Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“
procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola zabezpečená spomínaná funkčná procesná
rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe sporové strany. ... Princíp ochrany slabšej
procesnej strany teda znamená, že slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne

spomínanáfunkčnáprocesnárovnosť;rozhodnebynebolosprávneinterpretovaťprincípochranyslabšej
strany v tom zmysle, že sa má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k
protistrane.“ Uviedol tiež, že (bod 41. nálezu) „sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len
cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a procesnoprávnym zvýhodnením. Na to slúžia iné cielené
prostriedky, ako napríklad správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty ... Opačný postup

môže súvisieť s nezodpovedným právaním, tzv. morálnym hazardom.“ Poukázal na to, že (bod 46.
nálezu) „aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súkromného práva a postavenie
spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne
ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnejnormy (pozn. súdu: t.j. vo všeobecnosti už zabezpečená je !) a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu
interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany
spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným

princípom.“

45. Napokon, aj v súvislosti s riešením otázky časovej pôsobnosti ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z.z. možno poukázať na princípy temporality vo vzťahu k procesným normám, z ktorých vychádza
Ústavný súd, podľa ktorých (bod 49. nálezu) „časová pôsobnosť procesných noriem má však chrániť

legitímne očakávania jednotlivca. Princípy časovej pôsobnosti práva pôsobia ako mechanizmus ochrany
subjektívnej slobody jednotlivca pred štátom. Sú to pravidlá namierené proti štátu ako regulátorovi.
Nemá mu byť umožnené iba „krasomluvou“ princíp aretroaktivity vylúčiť“ a to, že Ústavný súd zohľadňuje
resp. vníma (bod 50. nálezu) „aj férovosť normotvorby v širšom legislatívno-technickom zmysle, ktorá
je reflektovaná v samotnej výslednej norme“, a že „právo je konzervatívny sociálny konštrukt a výkyv,
akým sa javí aj napadnuté ustanovenie, ho môže umenšovať na trpené predpisy.“

46. Čl. 46 ods. 1 ústavy síce zakotvuje, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon, avšak ak aj Ústavný súd SR (pri rozhodovaní o súlade právnych predpisov) vo vzťahu k
základným princípom materiálneho právneho štátu vychádza z toho, že ani ústavodarca nemôže všetko,
resp. z toho (citujúc slová Spolkového ústavného súdu Nemecka), že: „Predstava, že ústavodarca môže

všetko usporiadať podľa svojej vôle, by znamenala návrat k duchovnému stanovisku bezhodnotového
právneho pozitivizmu, ktorý je v právnej vede a praxi už dlho prekonaný“ (viď bod 63. nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014), o to viac by to malo platiť v prípade oprávnenia zákonodarcu a
jeho obyčajného zákona (odporujúceho princípom materiálneho právneho štátu), a ani všeobecné súdy,
len pre množstvo prejednávaných vecí (a v súvislostiach tohto prípadu dokonca aj práve preto) by tak

nemali skĺzavať k jeho čisto formalistickému výkladu a aplikácii. Úlohou súdu by totiž malo byť vždy
zvážiť aj celkový kontext prípadu, a následky a význam jeho rozhodovacej praxe pre ďalší racionálny
vývoj spoločenských (resp. spotrebiteľských) vzťahov, čo by však v prípade formalistickej aplikácie ust.
§ 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. a vedenia súdneho konania možné nebolo. Preto, tak ako je to
naznačené už vyššie, súd v danom prípade zvažoval aj prerušenie tohto konania a podanie návrhu na

začatie konania o súlade právnych predpisov, takýto návrh je však podmienený tým, aby súd dospel
k záveru o povinnosti aplikácie napadnutej normy (prejudicialita), k čomu však v danom prípade zatiaľ
nedošlo, a preto zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol.

47. Záverom súd už len pre úplnosť poukazuje na presvedčivú jednoduchú logickú argumentáciu v

rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. januára 2015, sp. zn. 8C/55/2014, ktorý bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/339/2015 zo dňa 28.9.2016, s ktorou sa konajúcu
súd stotožňuje, podľa ktorej (na žiadanom určení) „nie je u žalobcu daný naliehavý právny záujem,
keďže žalobcovi nič nebráni v tom, aby svoje práva vykonal takým spôsobom, že žalovanému zaplatí
len to, o čom je presvedčený, že mu je povinný zaplatiť a rovnako žalobcovi nič nebráni v tom, aby

svoje právo voči žalovanému vykonal tak, že žalovanému nezaplatí to, o čom si je vedomý, že mu nie je
povinný zaplatiť. Pre prípad toho, že by žalovaný nebol rovnakého právneho presvedčenia ako žalobca
a uplatnil by si svoje práva na zaplatenie dohodnutej peňažnej čiastky proti žalobcovi na súde, žalobcovi
nič nebráni v tom, aby sa svojho právneho presvedčenia ... domáhal v takom súdnom konaní. ... To, že
naliehavý právny záujem nerozlišuje medzi žalobcom spotrebiteľom a iným žalobcom vyplýva z toho, že

i spotrebiteľ si môže uplatniť svoje práva ako každý iný účastník v tom prípade, ak sa voči nemu bude
druhá strana domáhať plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Pripustenie naliehavého právneho záujmu
v takom prípade by viedlo k absurdnému záveru o tom, že súdy by museli vecne preskúmavať platnosť
akýchkoľvek, a teda všetkých spotrebiteľských právnych vzťahov bez ohľadu na to, či by si dodávatelia
vôbec chceli uplatňovať svoje práva, resp. či by dojednanie takýchto podmienok bolo významné pre

povinnosti zmluvných strán.“

48. Názor súdu a jeho rozsiahlejšie, no snáď aj dostatočne podrobné, odôvodnenie tohto rozhodnutia
môže byť vnímané aj ako reakcia na v súčasnosti už príliš častú prax bližšie procesne nijako
neodôvodnených žalôb v obdobných sporoch a snaha súdu o presvedčivé vysvetlenie a kontextuálne

vyporiadanie sa so všetkými známymi argumentmi o ich údajnej prípustnosti, ako aj subjektívnym,
formalistickým a nie úplne rozumne prezentovaným pohľadom niektorých strán a najmä (z pohľadu
ich trov síce pochopiteľne) ich zástupcov, keď sú všetky súvislosti účelu, zmyslu a potrebnosti takého
súdneho konania stranami i odbornou verejnosťou často vnímané (deformovane) - nie z pohľadu ichobsahu (čo sa hovorí), ale „v prospech koho“. V súdnom konaní by však nemalo ísť o populárnosť
riešení či sociálnu politiku, ale o rozumnú ochranu nejakého konkrétneho práva, a preto súd aj
napriek občasným subjektívnym atakom a emotívnym prejavom nespokojnosti strán sporu apeluje na

objektivitu a je presvedčený o tom, že všetky vyššie uvedené súvislosti o neprimeranosti týchto konaní
nepochybne poznajú a uvedomujú si napokon všetky zúčastnené osoby (aj právni zástupcovia žalujúcej
strany), keďže doposiaľ od nich v tomto smere nepočul žiadnu uspokojivú odpoveď. Tautologické
odôvodnenie potreby daného súdneho konania (požadovanej súdnej ochrany) všeobecnou potrebou
súdneho konania tým, že je to potrebné (bez bližšieho odôvodnenia zmyslu a naliehavosti tejto potreby),

resp. tým, že súdne konanie je potrebné, lebo ak bude žalobca v konaní úspešný, bude môcť požadovať
primerané finančne zadosťučinenie za to, že sa (úspešne) súdil (§ 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.), súd
neakceptuje. K absurdnosti takéhoto odôvodnenia potreby súdneho konania súd napokon poukazuje aj
na to, že ak by chcel zákonodarca priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie
za každé porušenie spotrebiteľského práva, zakotvil by to priamo (za porušenie), a neviazal by ho na
to, či sa spotrebiteľ úspešne (účelne) domáhal jeho ochrany na súde. Účelom tohto ustanovenia totiž

bolo priznať spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva
(najmä v reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ
následne účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní, a nie primerané zadosťučinenie priamo za
ich akékoľvek porušenie (bez ohľadu na ich účelné uplatnenie v súdnom konaní a jeho potrebu).

49. Vo vzťahu k prípadnému odvolaniu a odvolaciemu návrhu na zrušenie rozsudku, ktoré je v zmysle
ust. § 389 ods. 1 CSP možné len z taxatívne uvedených dôvodov, má súd za to, že vo veci boli splnené
podmienkynavedeniekonania,neznemožnilžiadnejstraneuskutočňovaťjejprocesnépráva,avzmysle
ust. § 204 CSP vykonal všetky navrhované dôkazy, pričom skutkový stav nebol medzi stranami ani
sporný, žiadne ďalšie doplnenie dokazovania už nie je potrebné, a vo veci ide už iba o otázku právneho

posúdenia.

50. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na
náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

51. Dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému žalovanému jemu vzniknuté trovy tohto konania s
prihliadnutím na postoj strán v tomto konaní celkom výnimočne nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám,
súd nezistil. Strana, ktorá realizuje kroky k začatiu občianskeho súdneho konania, musí vždy zvážiť
jeho začatie, a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne aj jeho

predlžovanie resp. trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené plynúce
z jeho procesného neúspechu v konaní. Žalovaný bol v konaní úspešný v plnom rozsahu, a preto mu
súd voči žalobkyni v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Žalovanej strane však v doterajšom konaní podľa obsahu spisu žiadne konkrétne preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva (trovy

konania) nevznikli (čo si však súd v čase vyhlásenia rozsudku osobitne neuvedomil), vzhľadom na čo
bolo namieste náhradu trov konania stranám nepriznať, a preto súd z dôvodu hospodárnosti aspoň na
tomto mieste dodáva, že o konkrétnej výške náhrady trov konania osobitne rozhodovať nebude s tým,
že ak sa strany k tomu nevyjadria, bude sa predpokladať, že nemajú námietky (§ 157 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.