Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/235/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117226449
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117226449.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a
členovsenátuMgr.MiroslavaŠeptákaaMgr.AnnyMihálikovej,vsporežalobcu:PrimabankaSlovensko,
a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Z. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Z. XXXX/X, K., štátny občan SR, o zaplatenie 3.798,11 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 42Csp/223/2017-95 zo dňa 13.08.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku
o trovách konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie n e d o t ý k a .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

3.798,11 eur, zmluvný úrok vo výške 156,40 eur, úroky z omeškania vo výške 1,49 eur, nezaplatené
poplatky za poistenie vo výške 3,42 eur spolu s úrokom omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 3.798,11 eur od 25.07.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Na základe vykonaného dokazovania súd mal za preukázané a medzi sporovými stranami nebolo
sporné, že právny vzťah, na základe ktorého si žalobca uplatňuje nárok voči žalovanému je založený
zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 226773 uzavretou medzi žalobcom a žalovaným ako dlžníkom dňa
10.07.2015, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 4.300,- eur pri
dohodnutej úrokovej sadzbe 13,90 % ročne, ktorý úver sa zaviazal splácať žalovaný v pravidelných 108
mesačných splátkach po 69,99 eur, splatných vždy do každého 20. dňa kalendárneho mesiaca, s tým,
že 1. splátka bola splatná dňom 20.07.2015 a posledná splátka dňom 20.06.2024. Zároveň sa zaviazal

uhrádzať žalovaný i poplatok za poistenie schopnosti splácať úver vo výške 1,71 eur mesačne. Výška
RPMNpredstavuje16,05%,priemernáRPMN16,33%.Ďalejsúdmalzapreukázanéamedzisporovými
stranami nebolo sporné, že žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy a dostal sa do
omeškania so splácaním dohodnutých splátok, pričom opakovaným upozornením zo dňa 22.05.2017
bol vyzvaný k zaplateniu omeškaných splátok úveru s tým, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy uplatní
žalobca svoje právo vyplývajúce z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka a požiada o zaplatenie

celej svojej pohľadávky. Výzvou zo dňa 24.07.2017 žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku
dňu 24.07.2017 a vyzval žalovaného na úhradu celého dlhu vo výške 4.019,42 eur s príslušenstvom.
Žalovaný výšku nesplatenej istiny nerozporoval, ani žiadnym relevantným spôsobom nespochybňoval.Predmetná zmluva, na základe ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok je zmluvou spotrebiteľskou,
ide o právny vzťah vzniknutý na základe zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ide o
občianskoprávny vzťah, na ktorý súd aplikuje okrem ustanovení Občianskeho zákonníka i ustanovenia

zákona č. 129/2010 Z. z. Bolo preukázané, že predmetná zmluva obsahuje všetky zákonom vyžadované
náležitosti, keďže žalovaný, ktorému bol poskytnutý úver, neplnil svoje zmluvné povinnosti, dostal sa do
omeškania s plnením peňažného záväzku, žalobca využijúc ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka
vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru ku dňu 24.07.2017. Z uvedeného dôvodu súd potom žalobe
vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.798,11 eur titulom nezaplatenej istiny, ako

aj vyčíslený úrok z úveru vo výške 156,40 eur ako aj úroky z omeškania 1,49 eur a nezaplatené
poplatky za poistenie vo výške 3,42 eur, ktorých výška nebola v konaní rozporovaná ani namietaná.
Zároveň súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi i úrok z omeškania, a to vo výške 5 % ročne
z nezaplatenej istiny 3.798,11 eur od 25.07.2017 do zaplatenia, nakoľko žalovaný tým, že neuhradil
svoj dlh v lehote splatnosti, t. j. do 24.07.2017, dostal sa dňom nasledujúcim do omeškania s plnením
peňažného záväzku, pričom výška úroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády

SR č. 87/95 Z. z. V ostatnej časti, pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku 13,90 % ročne z
nezaplatenej istiny 3.798,11 eur od 25.07.2017 do zaplatenia, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď
úroky z istiny je možné uplatniť a priznať len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, úrok predstavuje
cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii
nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru veriteľovi vzniká nárok na

vrátenie požičanej sumy vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti úveru. Ak teda nastal stav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože tieto sú už splatné),
niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby
prostriedkovspotrebiteľom.(zrozhodnutiaKrajskéhosúduvŽiline9Co/165/2018).Uvedenérozhodnutie
ďalej poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998, z ktorého vyplýva,

že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho
splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Z uvedených dôvodov
poukazujúc na ustálenú judikatúru súd potom nárok žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov 13,90
% ročne z nezaplatenej istiny vo výške 3.798,11 eur odo dňa nasledujúceho po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru až do zaplatenia ako nedôvodný a nepreukázaný zamietol. Čo sa týka úrokov z

omeškania, ktorých zaplatenia sa žalobca domáhal z nezaplatených zmluvných úrokov súd uvádza, že
úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky neprislúchajú zo zmluvných úrokov do zosplatnenia
pohľadávky. Nemožno sa domáhať zaplatenia príslušenstva z príslušenstva. O trovách konania súd
rozhodol tak, že úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
nakoľko jeho neúspech je len v nepatrnej časti, a to v časti príslušenstva.

3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd
žalobu vo zvyšku zamietol. S argumentáciou súdu sa nestotožňuje. Súd neodôvodnil nepriznanie nároku
žalobcuvčastiúrokuzomeškaniavovýške5%ročneznezaplatenýchúrokov156,40eurod25.07.2017
do zaplatenia. Žalobca považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny a má za to, že vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. K nároku veriteľa na zmluvný úrok od zosplatnenia do vrátenia
peňažných prostriedkov uvádza, že popri absencii právnych noriem obmedzujúcich predmetný nárok
veriteľa existuje množstvo zákonných ustanovení, z ktorých priamo, respektíve z výkladov, respektíve
cez analógiu legis vyplýva záver, podľa ktorého nárok veriteľa na dohodnutý zmluvný úrok nie je
viazaný na zosplatnenie dlhu, ale na vrátenie v rámci úveru poskytnutých peňažných prostriedkov. V

tejto súvislosti poukazuje na ust. § 497 Obchodného zákonníka, keď toto ustanovenie jednoznačne
nadväzuje na povinnosť dlžníka platiť úroky na vrátenie prostriedkov. Tiež poukazuje na ust. § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka. Z uvedeného ustanovenia nepriamo vyplýva podmienenosť povinnosti
platenia zmluvného úroku držbou peňažných prostriedkov. Aj ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka
spája povinnosť platenia úrokov s obdobím skutočnej držby peňažných prostriedkov. Tiež poukazuje na

Komentár IURA EDITION k príslušným ustanoveniam Obchodného zákonníka, keď z podstaty úroku
ako ceny za používanie peňažných prostriedkov možno vyvodiť, že povinnosť dlžníka
platiť úrok trvá až do doby vrátenia úveru. Poukazuje na znenie § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 13 ods. 3 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak zákon č.
129/2010 Z. z. spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky až do

dňa splatenia istiny, musí mať k tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení
aj veriteľ. Obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj zmluvné
úroky, ktoré nemožno stotožňovať so zákonnými úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou
za poskytnutie peňažných prostriedkov. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškaniedlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných
záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje. Iný výklad by musel byť odôvodnený
priamo príslušnými zákonnými ustanoveniami, ktoré však neexistujú, alebo nepriamo - extenzívnym

výkladom existujúcich zákonných ustanovení, ktorý však nebol predložený. Výklad prezentovaný súdom
v napadnutom rozhodnutí by znamenal, že porušenie zmluvy zo strany dlžníka sankcionuje veriteľa,
ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia úroku na úroveň
zákonného úroku z omeškania. Reštriktívne ustanovenie vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný úrok po
zosplatnení neobsahuje žiadny právny predpis. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa

na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Poukazuje na Dôvodovú správu k zákonu č.
106/2014 Z. z., pričom však navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014
Z. z., ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok
na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Žalobca v odvolaní poukazuje na
viaceré rozsudky krajských súdov v Slovenskej republike, ktoré priznali veriteľovi nárok na úrok z úveru
za celú dobu užívania peňažných prostriedkov až do ich skutočného vrátenia veriteľovi, pričom cituje

odôvodnenia týchto rozhodnutí. Poukazuje tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v Zo
súdnej praxe pod č. 55/1996, z ktorého vyplýva nasledujúce: „Úroky vo výške dohodnutej
pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých
peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru
úroky v rovnakej výške“. Ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky č. k.

33Cdo 212/2014 zo dňa 21.08.2014, z ktorého vyplýva, že pre posúdenie primeranosti výšky úrokového
zaťaženia nemožno obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z omeškania nenahradzujú od
splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dojednali. Nesúhlasí s vysloveným právnym záverom súdu
prvej inštancie a považuje ho za nesprávny. Aj v zmluvnom vzťahu so spotrebiteľom môže dôjsť úplne
spravodlivo a odôvodnene k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa ako dlžníka v prípade, že tento poruší

svoje zmluvné povinnosti. Poukazuje tiež na odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR
JUDr. Milana Ľalíka v náleze zo dňa 24.10.2013, sp. zn. I. ÚS 547/2012. Pokiaľ súd prvej inštancie
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Obo/143/98, toto rozhodnutie sa netýka samotného
uplatňovania nároku na dohodnutý úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov po zosplatnení úveru.
V danej veci totiž najvyšší súd riešil okrem iných prioritne otázku nároku na úroky z omeškania v

prípade omeškania s platením úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov a nároku na úroky z
omeškania v prípade omeškania s platením úrokov z omeškania. Predmetné rozhodnutie tiež nie je
rozhodnutímvovecisamej.Keďžezmluvnéúrokykudňuzosplatneniaceléhodlhubolivyčíslenépevnou
sumou, ktorá pripadá na časť anuitných splátok neuhradených dlžníkom, pripadajúca na zmluvný úrok,
naakumulovanú ku dňu zosplatnenia a táto sa ďalej nenavyšuje, nejde ohľadom nároku na tento

úrok z omeškania o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu
nárokov veriteľov ohľadom príslušenstva. Nárok na úrok z omeškania zo zmluvného úroku
ku dňu zosplatnenia je nárokom, ktorý predpokladá aj ust. § 497 Obchodného zákonníka. K uplatneniu
úroku z omeškania zo zmluvného úroku vyčísleného ku dňu zosplatnenia úveru žalobca
poukazuje aj na rozhodnutia odvolacích súdov. Žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu

prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietnutom rozsahu
a žalovaného zaviaže uhradiť dlh v lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku a zároveň žalobcovi prizná
aj nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie na základe
odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ustanovenia § 219 ods. 3 CSP rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, čo do výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej

časti zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

6. Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že nebol napadnutý odvolaním, rozhodnutie
odvolacieho súdu nedotýka.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozsudku, na ktoré poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.8. Odvolanie žalobcu nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

9. Záver súdu prvej inštancie, že zmluvné úroky z úveru prislúchajú žalobcovi len do doby splatnosti

dlhu, resp. do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, je správny. Zodpovedá ustálenej súdnej praxi,
ako aj judikatúre vyšších súdnych inštancií.

10. Čo sa týka predčasnosti zosplatnenia úveru, ide vo svojej povahe o jednostranný sankčný právny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej

požičanej sumy. Podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru
spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.
Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej
príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícií, nemôže s touto nakladať a produkovať

zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok
dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v
záujmezískaniabudúcichúžitkovvpodobekapitalizovanejodplatyzískanejzaceléobdobiepostupného
splácania úveru, a teda výhody splátok.

11. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho

strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje

viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky úveru. Ak teda nastal stav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu
ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu
oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý
a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom

vynútenia povinnosti plnenia, a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktoré by mu spotrebiteľ na
výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenou záväzku. Takýto stav v žiadnom prípade nemožno pripustiť, lebo by toleroval založenie

hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a
môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa ,nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzatvorenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navodil
by sa tiež stav, v ktorom veriteľ by nebol nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky by mu
nahrádzali stav jeho potencionálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú

istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa nemôže užívať právnu ochranu, nakoľko s protiprávnym
stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej
sumy spočívajúcej v úhrade príslušných úrokov z omeškania, a pokiaľ existuje zmluvná úprava, ktorá s
protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna
úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona. Povedané inak, v protiprávnom stave

patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2
OZ v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

12.OdvolacísúdpoukazujenauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS476/2012-14
zo dňa 18. septembra 2012 ako najvyššej súdnej autority v Slovenskej republike, v ktorom sa ústavný

súd stotožnil s vyššie uvedeným právnym názorom na posúdenie nároku na úrok z úveru.

13. Pokiaľ žalobca uvádza viaceré rozhodnutia odvolacích súdov v Slovenskej republike, ktoré priznali
nárok na úrok z úveru do doby vrátenia peňažných prostriedkov, odvolací súd poukazuje, že rozhodnutiainých odvolacích súdov nie sú pre rozhodovanie záväzné. Pokiaľ však ide o prevažnú rozhodovaciu prax
súdov v Slovenskej republike, táto zodpovedá vyslovenému právnemu záveru.

14. Odvolací súd má rovnako za to, že nie je dôvodný ani nárok žalobcu na priznanie úroku z omeškania
vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 156,40 eur od 25.07.2017 do zaplatenia. Úroky
z omeškania a poplatok v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú príslušenstvom pohľadávky.
Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým
vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku alebo iným zo spôsobov jeho zániku zaniká teda i

akcesorický záväzok úrokový, pretrváva len povinnosť uhradiť už „dospelé úroky“. Tým, že dlžník včas
nesplatí úroky z istiny, sa dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie však do omeškania s
plnením vlastného dlhu istiny. Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva, teda úroky z
omeškania zo zmluvných úrokov veriteľ nemá, pretože ani Občiansky, ani Obchodný zákonník
túto možnosť nepriznávajú.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu potvrdil
ako vecne správny.

16.Výrokotrováchodvolaciehokonaniasaopieraoust.§396ods.1spoukazomnaust. §255ods.
1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorému vznikol nárok na náhradu

trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Z obsahu spisu však odvolací súd konštatuje,
že žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný a žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, preto mu
ich náhradu nepriznal.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)