Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/75/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200273
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200273.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej
a sudcov JUDr. Pavla Lacza a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: TRIER s.r.o., so
sídlom Mikovíniho 10, 917 00 Trnava, IČO : 36 817 601, právne zastúpeného : Prosman a Pavlovič
advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému :
Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na červený most 6, 814 06 Bratislava, IČO :

317 551 94, právne zastúpeného : Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárova
83, 831 06 Bratislava, IČO : 47 232 765, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo :
PUSR-18/25405-8/56016/32/ZLN z 13. júla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č.
PUSR-18/25405-8/56016/32/ZLN z 13. júla 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Krajský pamiatkový úrad Trnava (ďalej aj ako „pamiatkový úrad" alebo „orgán verejnej správy nižšieho
stupňa" alebo „KPÚ Trnava") rozhodnutím sp. zn. KPUTT-2017/4537-16/73723/JAK z (ďalej aj ako
„prvostupňové rozhodnutie") rozhodol, že žalobca, ako právnická osoba v zmysle § 43 ods. 1, ods. 2
písm. c) zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej
len ako „pamiatkový zákon" alebo „zákon č. 49/2002 Z. z.") sa dopustil iného správneho deliktu podľa

ustanovenia § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona na tom základe, že ako vlastník národnej
kultúrnej pamiatky zapísanej v Ústrednom zozname pamiatkového fondu SR pod č. 2259/2, a to „Parku
v Šalgočke" situovaného na pozemkoch p. č. 75, p. č. 77/3, p. č. 78/1 a p. č. 82/2 katastrálne
územie : O., po vydaní rozhodnutia KPÚ Trnava č. KPUTT-2016/8062-6/43314/JAK zo dňa 07.06.2016
o opatreniach na nápravu (ďalej aj ako len „rozhodnutie o náprave") v zmysle § 31 ods. 1 pamiatkového
zákona - povinnosti zabezpečiť v 1. etape v termíne do 15.8.2016 riadnu údržbu v parku formou kosby
trávnikov a lúčnych porastov, v 2. etape v termíne do 30.11.2016 zabezpečiť vyčistenie plochy celého

parku od náletových porastov a náletových drevín do priemeru 15 cm a v 3. etape v termíne do
31.3.2017 zabezpečiť odstránenie z parku suchých a náletových stromov, v uvedených termínoch, a
ani do vydania rozhodnutia, tieto opatrenia na nápravu nevykonal, čím v konečnom dôsledku nevykonal
nápravu uloženú mu KPÚ podľa § 31 ods. 1 pamiatkového zákona. Za tento správny delikt mu bola
podľa § 43 ods. 2 písm. c) v nadväznosti na § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona uložená pokuta
vo výške 30 000 eur.

2. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia po opísaní priebehu administratívneho konania vyplýva,
že KPÚ Trnava zistil, že právoplatným rozhodnutím uložil žalobcovi opatrenia na nápravu, pričom tietožalobca ku dňu vydania rozhodnutia nevykonal. K výške pokuty za uvedený správny delikt KPÚ Trnava
uviedol, že podľa § 43 ods. 5 pamiatkového zákona sa pri určení pokuty prihliada na závažnosť konania,
na závažnosť nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, na význam kultúrnej

pamiatky alebo pamiatkového územia a na rozsah hroziacej alebo spôsobenej škody. V tejto súvislosti
uviedol, že za závažné konanie sa považuje aj opomenutie takého konania, na ktoré bol žalobca podľa
právoplatného rozhodnutia zaviazaný, teda povinný. Tiež poukázal na to, že žalobca, ako vlastník
predmetnej národnej kultúrnej pamiatky dlhodobo zanedbával základnú ochranu parku, keď rozhodnutie
o náprave bolo vydané až po výzve k zjednaniu nápravy (výzva na vykonanie nápravných opatrení zo

dňa 12.10.2015 pod č. KPUTT-201516745-6/70015/JAK), čím dochádzalo k zanedbávaniu základnej
ochrany kultúrnej pamiatky - parku, konkrétne boli poškodzované a ničené pamiatkové hodnoty,
ktoré v rozhodnutí bližšie špecifikoval, konkrétne poukázal na hodnotu historickú, architektonickú,
hodnotu krajinnú a hodnotu urbanistickú. KPÚ Trnava poukázal tiež na to, že nevykonávaním základnej
údržby parku a nedodržiavaním opatrení na nápravu dochádza k permanentnému poškodzovaniu
kostrovej vegetácie parku, ktorá je predmetom pamiatkovej ochrany, náletovou zeleňou, pričom

náletové stromy a kríky sa rozmnožili aj na miestach, na ktorých ich prítomnosť nie je žiaduca a
potrebná. Poukázal aj na to, že nevykonaním základnej údržby a nedodržiavaním opatrení na nápravu
taktiež dochádza k nepriaznivým zmenám a k ničeniu ďalších prvkov parku - drobnej architektúry,
priehľadov a pohľadov v krajine, ktoré ako súčasť koncepčného riešenia historického parku sú taktiež
predmetom pamiatkovej ochrany. KPÚ Trnava ďalej vyhodnotil, že pri trvalom zanedbávaní základnej

ochranypredmetnejkultúrnejpamiatky(nevykonanázákladnázáhradníckahygiena,nekosenietrávnych
porastov a lúk, ponechanie náletových drevín na pozemku, neošetrovanie poškodených stromov,
ponechanie spadnutých stromov v parku a následné množenie sa chorôb a škodcov) ide o závažné
spáchanie tohto iného správneho deliktu. Uviedol, že pri určovaní výšky pokuty prihliadal na závažnosť
konania vlastníka parku (žalobcu), na závažnosť nepriaznivých zmien národnej kultúrnej pamiatky, na

nečinnosť vlastníka, na jej význam, spočívajúci v pamiatkových hodnotách, na ohrozenie parku a z
predpokladanej výšky nákladov potrebných na vykonanie predpísaných opatrení na nápravu.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktorým namietal nedostatočne zistený
skutkový stav a neodôvodnenie a neprimeranosť výšky pokuty. K neodôvodneniu výšky pokuty namietal

predovšetkým skutočnosť, že KPÚ Trnava neuviedol výšku predpokladaných nákladov na vykonanie
predpísaných opatrení na nápravu a tiež neuviedol predpokladanú výšku škody, nezaoberal sa jeho
majetkovými pomermi, ako ani nákladmi nevyhnutými na uskutočnenie nápravy resp. odvrátenie
hroziacej škody. Vo vzťahu k neprimeranosti uloženej sankcie poukázal na to, že nehnuteľnosť
nadobudol 30.4.2015.Tiež mal za to, že výška uloženej sankcie je zjavne neprimeraná spoločenskej

závažnosti a nebezpečnosti jeho konania.

4. Žalovaný rozhodnutím číslo PUSR-18/25405-8/56016/32/ZLN z 13. júla 2018 (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie") podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil prvostupňové rozhodnutie
vo vzťahu k výške uloženej pokuty tak, že za správny delikt podľa § 43 ods. 2 písm. c) v nadväznosti

na § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona uložil žalobcovi pokutu vo výške 6 000 eur. K
odvolacím námietkam uviedol, že zo spisovej dokumentácie KPÚ Trnava, najmä zo zápisníc zo
dňa 03.05.2016, 04.10.2016 a 05.12.2016 a rozsiahlej fotodokumentácie KPÚ Trnava o stave parku,
ktorú tvorí 46 fotozáberov zo dňa 07.09.2015, 26 fotozáberov zo dňa 03.05.2016, 44 fotozáberov zo
dňa 04.10.2016, 93 záberov zo dňa 02.06.2017 a 57 fotozáberov zo dňa 24.11.2017 je jednoznačne

preukázané, že nevykonávaním základnej ochrany parku a opatrení uložených na nápravu dochádzalo
k permanentnému poškodzovaniu kostrovej vegetácie, k nežiaducemu rozširovaniu náletových stromov
a kríkov, k nepriaznivým zmenám na vegetácii, k ničeniu drobnej architektúry, priehľadov a pohľadov v
krajine. Poukázal na to, že na ústnom pojednávaní dňa 15.05.2018 uvedenú fotodokumentáciu predložil
vlastníkovi na nahliadnutie a vyjadrenie. K námietke, že nebolo zisťované ponechanie spadnutých

stromov v parku, množenie chorôb a škodcov a že KPÚ Trnava bez akéhokoľvek dokazovania dospel
k predpokladanej výške nákladov na vykonanie uložených opatrení na nápravu žalovaný zastal názor,
že skutočnosti, že spadnuté neošetrené dreviny po čase napádajú huby, hniloba a rôzny drevokazný
hmyz a že sa tým stávajú potenciálnym zdrojom nákazy aj pre susediace dreviny sú všeobecne známe
a preukazujú ich nielen početné odborné štúdie, ale aj bežná prax každej osoby starajúcej sa o dreviny.

V tejto súvislosti poukázal ďalej na to, že skutočnosť, že vlastník nevykonával základnú ochranu parku
(t.j. aj základnú záhradnícku hygienu) preukazujú zápisnice a fotodokumentácia vytvorená KPÚ Trnava,
s ktorými dôkazmi sa mohol vlastník (žalobca) oboznámiť na pojednávaní dňa 15.05.2018.5. Žalovaný v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa výšky nákladov na vykonanie opatrení na nápravu
poukázal na to, že výmera parku presahuje 30 tisíc m2 a pri takejto výmere je suma 30 000 eur
na zabezpečenie riadnej údržby vo forme kosby trávnikov a lúčnych porastov, na vyčistenie plochy

celého parku od náletových porastov a krovín, odstránenie suchých a náletových stromov zjavne
nepostačujúca, nakoľko na 1 m2 by náklady nepredstavovali ani jedno celé euro. V tejto súvislosti
poukázalnato,ževspisovejdokumentáciiKPÚTrnavasanachádzacenníkzáhradníckychprác,ktorého
podrobnosti opísal s tým záverom, že aj bez cenovej kalkulácie je zrejmé, že náklady na plnenie opatrení
uložených KPÚ Trnava by prevyšovali sumu 30 000 eur s tým, že o týchto skutočnostiach vyrozumel

vlastníka aj na ústnom pojednávaní dňa 15.05.2018.

6. K námietkam, že KPÚ Trnava sa nezaoberal majetkovými pomermi vlastníka a že pri stanovovaní
výšky pokuty neuviedol predpokladanú výšku škody ani náklady na uskutočnenie nápravy resp.
odvrátenie hroziacej škody a nevykonal k nim náležité dokazovanie a ďalej, že výška uloženej pokuty
je v rozpore so zásadou primeranosti a že uložením sankcie vo výške 30 000 eur sa preventívny

význam sankcie stratil, zostali iba represívne účinky sankcie, ktoré sú pre neho likvidačné (vlastník
poukázal na to, že jeho celkové tržby za celý rok 2016 činili cca 67 000 eur), pričom práve uložená
sankcia znemožní vykonanie predpísaných opatrení do budúcnosti žalovaný uviedol, že ak by vlastník
každý rok vynaložil na údržbu parku určitú sumu (napr. 10 000 - 15 000 eur), postupne by sa stav
parku zlepšoval a KPÚ Trnava by nebol nútený vlastníkovi uložiť pokutu. V tejto súvislosti zvýraznil, že

vlastník nezabezpečoval ani najnutnejšiu ochranu parku a opatrenia na nápravu ignoroval, pričom pokiaľ
by neignoroval opatrenia na nápravu, ale zabezpečoval ich plnenie, nebola by mu uložená sankcia a
postupne by mohol z parku aj finančne profitovať. Tiež zdôraznil, že vlastník keď park nadobúdal do
vlastníctva, vedel že ide o národnú kultúrnu pamiatku, ktorá podlieha osobitnému režimu ochrany a
preto mal podnikateľský zámer prispôsobiť tejto skutočnosti dodajúc, že nie je zámerom orgánov štátnej

správy na ochranu pamiatkového fondu ukladať vlastníkom národných kultúrnych pamiatok pokuty, ale
primäť ich k tomu, aby sa o národné kultúrne pamiatky starali a zabezpečovali ich ochranu. Preto
vytvoril vlastníkovi dodatočný časový priestor na vykonanie nápravy aj po uplynutí termínov určených
právoplatným rozhodnutím KPÚ Trnava s tým, že keď zistil, že vlastník dodatočne niektoré opatrenia na
nápravu vykonal, zohľadnil túto skutočnosť znížením uloženej pokuty.

7.Knámietke,žeparknadobudolvroku2015azadvarokynemohlodôjsťktakýmzmenámnavegetácii,
ktoré by spôsobili uvádzané poškodenia, žalovaný uviedol, že túto námietku akceptuje a skutočnosť, že
vlastník má zodpovednosť iba za zanedbanie parku od času jeho nadobudnutia, zohľadnil pri korekcii
výšky pokuty uloženej KPÚ Trnava.

8. Vo vzťahu k vykonaniu uložených opatrení žalovaný uviedol, že prihliadol na žiadosť vlastníka zo
dňa 17.01.2018 a vytvoril mu časový priestor na dodatočné vykonanie nápravy uloženej KPÚ Trnava
rozhodnutím o náprave, pričom na miestnej ohliadke a ústnom pojednávaní dňa 15.05.2018 zistil, že
vlastník ku dňu ohliadky splnil opatrenie č. 1 rozhodnutia o náprave, opatrenie č. 2 rozhodnutia o

náprave splnil do značnej miery a to z dôvodu hniezdenia vtákov a opatrenie č. 3 rozhodnutia o náprave
bolo rovnako splnené do značnej miery, pričom k ďalšiemu plneniu bude potrebná účasť zástupcov
dotknutých štátnych orgánov, pričom iniciatívu musí vyvinúť vlastník.

9. Žalovaný vo vzťahu k výške uloženej pokuty uviedol, že pokuta vo výške 30 000 eur by bola

takým zásahom do ekonomických pomerov vlastníka, ktorý by mohol negatívne ovplyvniť ďalšie plnenie
opatrení na nápravu a zabezpečenie riadnej starostlivosti o park v budúcnosti. Tiež uviedol, že zobral
do úvahy, že vlastník značnú časť opatrení vykonal v období, kedy prebiehalo odvolacie konanie, a teda
sa zmenili skutkové okolnosti. Nesúhlasil s tvrdením, že prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné,
nakoľkoKPÚTrnavanebolpovinnýteoretickyvypočítaťvýškuhroziacejškody,čiužvdôsledkumožného

napadnutia drevokazným hmyzom, hubami alebo iným úhynom vegetácie doplniac, že cenníky rôznych
dodávateľov za vyčistenie a ošetrenie drevného porastu sú bežne dostupné na internete a vzhľadom
na rozlohu parku je zrejmé, že dôsledné plnenie opatrení na nápravu by prevýšilo sumu 30 000 eur,
pričom tieto skutočnosti dokladal na ústnom pojednávaní dňa 15.05.2018 a preukazuje ich zápisnica z
tohto pojednávania. Tiež v súvislosti s výškou uloženej pokuty (6 000 eur) uviedol, že vzal do úvahy,

že vlastník nadobudol park v roku 2015, teda nenesie zodpovednosť za zanedbania, ku ktorým došlo
do tohto obdobia. Ďalej zohľadnil, že vlastník do značnej miery opatrenia na nápravu vykonal a prejavil
ochotu vykonať ich úplne na jeseň v roku 2018 (mimo vegetačného a hniezdneho obdobia), avšak musel
vziať do úvahy aj skutočnosť, že vlastník ignoroval výzvy a opatrenia na nápravu nariadené KPÚ Trnava,až do času, kým mu nebola uložená pokuta. Záverom uviedol, že mal jednoznačne preukázané, že
vlastník sa dopustil správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu podľa § 42 ods. 1 písm. o)
pamiatkového zákona, za ktorý možno podľa § 43 ods. 2 písm. c) pamiatkového zákona uložiť pokutu

od 300 eur do 1 000 000 eur, pričom veľmi starostlivo zvažoval výšku pokuty a dospel k záveru, že
vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti je primeraná pokuta 6 000 eur.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (žalobné body)

10. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého
rozhodnutia žalovaného navrhujúc jeho zrušenie, pričom navrhol postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a)
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP" alebo
„Správny súdny poriadok") zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Trnava z

dôvodu, že právne posúdenie v tomto rozhodnutí vychádza z totožných skutkových a právnych záverov
a navrhol vec vrátiť Krajskému pamiatkovému úradu Trnava na ďalšie konanie. Alternatívne žiadal, aby
správny súd po vykonanom dokazovaní upustil od uloženia pokuty alebo zmenil výšku pokuty na 300
eur (sankčná moderácia). Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

11. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie, ako aj postup žalovaného za nezákonný a to z dôvodov
podľa § 191 ods. 1 písm. c) až f) SSP.

12. Žalobca s poukazom na výrok napadnutého rozhodnutia namietal, že v čase vydania napadnutého
rozhodnutia neexistoval skutkový stav opísaný vo výroku rozhodnutia, t.j. v čase vydania rozhodnutia

neexistoval stav, ktorý by ohrozoval zachovanie pamiatkových hodnôt parku (historickej zelene), keďže
náprava bola vykonaná. V tejto súvislosti poukázal na to, že odvolací orgán môže konanie doplniť alebo
zistené nedostatky odstrániť, v zmysle § 59 ods. 2 správneho poriadku môže odvolací orgán napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vo veci rozhodnúť sám, čo je v podstate zmena prvostupňového rozhodnutia, a
to vtedy, ak skutkový stav bol zistený správne, len bol nesprávne aplikovaný hmotnoprávny predpis

s tým, že reformačný výrok odvolacieho orgánu sa stáva nezávislým od výroku rozhodnutia prvého
stupňa, tento je novým vyriešením predmetu veci. Preto mal za to, že v odvolacom konaní platí v plnom
rozsahu ustanovenie § 47 správneho poriadku, t.j. súlad rozhodnutia s právnymi predpismi sa posudzuje
v prieskumnom konaní podľa právneho stavu a skutkových okolností v čase jeho vydania.

13. Namietal, že ustanovenie § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona nestanovuje čas do kedy mal
vykonať nápravu uloženú pamiatkovým úradom podľa § 31 pamiatkového zákona, t.j. znaky skutkovej
podstaty tohto správneho deliktu sa posudzujú ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, keďže čas
určený v rozhodnutí podľa § 31 pamiatkového zákona nie je znakom skutkovej podstaty správneho
deliktu doplniac, že čas (lehota) má v ustanovení § 31 pamiatkového zákona ten význam, že je

možné po jeho uplynutí uvedené rozhodnutie vymáhať. Mal za to, že nedodržanie lehoty určenej v
rozhodnutí vydanom podľa § 31 pamiatkového zákona nie je významné pre uloženie sankcie, keďže k
dobrovoľnému splneniu povinností môže dôjsť aj neskôr s tým, že môžu existovať objektívne dôvody,
ktoré bránili splneniu povinností v určenej lehote s tým, že oneskorené plnenie v tomto prípade
neznamená „nevykonanie nápravy uloženej krajským pamiatkovým úradom podľa § 31", keďže náprava

bola vykonaná. Zdôraznil, že v deň vydania napadnutého rozhodnutia bola riadne vykonaná údržba
formoukosbytrávnikovalúčnychporastovvcelomparku,bolvyčistenýcelýparkodnáletovýchporastov,
náletových krovín a náletových stromov.

14. S poukazom na čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj na

čl. 49 Ústavy SR dôvodil, že len zákon môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest a že
platí princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech
obvineného najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z uvedeného
preto vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom, pričom táto podmienka je splnená, ak
ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje

jeho trestnú zodpovednosť.

15. Ďalej žalobca namietal, že zo zistení žalovaného vyplýva, že zanedbaný stav bol spôsobený
už predchádzajúcim vlastníkom (nevie v akom rozsahu) s tým, že žalovaný mal o tomto zanedbanívedomosť a predchádzajúceho vlastníka nijako nesankcionoval a preto zo zisteného skutkového stavu
tak nie je možné abstrahovať, ktoré zanedbanie je pričítateľné jemu, a ktoré jeho predchodcovi s tým,
že zo spisu ani z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako dlho trvá zanedbaný stav parku.

16. S poukazom na ustanovenie § 43 ods. 5 pamiatkového zákona žalobca namietal, že administratívny
spis ani napadnuté rozhodnutie neobsahuje podklad, z ktorého by vyplývalo aké pamiatkové hodnoty sú
v danom prípade vlastne chránené, ďalej, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadnu úvahu ohľadom
vzťahu jeho konania a ohrozenia chránených pamiatkových hodnôt, nie prírodných hodnôt, ktoré sú

predmetom ochrany zo strany iného orgánu (orgánov ochrany prírody). Žalobca tiež ohľadom závažnosti
konania namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neprodukoval žiadne zistenie, dôkaz ani úvahu
(hodnotenie zisteného skutkového stavu), okrem konštatovania, že „KPÚ Trnava vyhodnotil skutok ako
závažný správny delikt" a to z dôvodu nevykonania základnej záhradníckej hygieny, ktorá však podľa
iných zistení žalovaného trvala niekoľko rokov a preto nie je možné dospieť k záveru, že by z jeho strany
išlo o závažné konanie.

17. Ďalej žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie by malo obsahovať opis rozsahu hroziacej
alebo spôsobenej škody, avšak žalovaný v tomto smere produkoval úvahu, že spadnuté dreviny po
čase napádajú huby, hniloba a rôzny drevokazný hmyz a že sa tým stávajú potenciálnym zdrojom
nákazy aj pre susediace dreviny bez toho, aby špecifikoval rozsah hroziacej škody voči chráneným

pamiatkovýmhodnotám.Ďalejžalobcaohľadomvýškyoprávnenýchnákladovnavráteniedopôvodného
stavu namietal, že žalovaný neuviedol, čo je pôvodným stavom (stav pred porušením povinnosti), keďže
z iných zistení žalovaného je zrejmé, že v čase nadobudnutia parku bol už park zanedbaný. Žalobca
tiež v súvislosti s výškou nákladov na vykonanie opatrení uviedol, že na nápravu vynaložil čiastku 1 700
eur, t.j. na uvedenie do stavu požadovanom žalovaným vynaložil oprávnené (účelné) náklady vo výške

1 700 eur, teda nie 30 000 eur alebo 6 000 eur, ktoré za oprávnené považuje žalovaný a to na základe
jeho pohľadu na neznáme internetové stránky.

18. Žalobca mal za to, že žalovaný mal povinnosť v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviesť,
ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov

ohľadom uloženia sankcie a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval dodajúc, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je bez takejto bližšej špecifikácie zmätočné, nepresvedčivé a
nepreskúmateľné a vydané v rozpore so zákonom. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný sa v napadnutom
rozhodnutí vôbec nevysporiadal so zhodnotením materiálnej stránky správneho deliktu (nebezpečnosti
pre spoločnosť). V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8 As

17/2007-135, z ktorého vyplýva, že k trestnosti správnych deliktov nestačí, že konanie po formálnej
stránke vykazuje znaky skutkovej podstaty deliktu (v danom prípade v čase vydania rozhodnutia
nevykazuje), ak zároveň nie je konaním spoločensky nebezpečným (škodlivým). V tejto súvislosti tiež
namietal, že z odôvodnení oboch rozhodnutí sa prakticky nedá zistiť správna úvaha (vysporiadanie sa s
námietkami), ani stupeň nebezpečnosti konania, miera ohrozenia verejného záujmu, ani následky tohto

protiprávneho konania, pričom vysporiadanie sa s týmito otázkami považoval za nevyhnutnú súčasť
odôvodnenia, ktorým sa ukladá sankcia za nevykonanie požadovanej nápravy.

19. Žalobca v správnej žalobe požiadal o nariadenie pojednávania a rovnako podal návrh na priznanie
odkladného účinku správnej žalobe.

II. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

20. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť. Súčasne
si uplatnil náhradu trov konania (žalovaný bol v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou).

21. Žalovaný poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí vo výroku jasne uviedol, že žalobca v
konkrétnych lehotách nezabezpečil svoje povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia o náprave, čím naplnil

všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového fondu v
zmysle § 43 ods. 2 písm. c) zákona č. 49/2002 Z. z. v nadväznosti na § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového
zákona, pričom skutková okolnosť, že žalobca v stanovených lehotách v zmysle rozhodnutia o náprave
svoje povinnosti nesplnil, je aj v čase vydávania napadnutého rozhodnutia relevantná a to aj keď žalobcadodatočne v čase odvolacieho správneho konania zjednal nápravu. Poukázal na to, že táto skutková
okolnosť vyplýva zo spisu neustále, preto aj keď nie je viazaný skutkovými zisteniami, ani právnym
posúdením orgánu verejnej správy prvého stupňa, túto skutkovú okolnosť zistil zo spisu sám a nemohol

ju posúdiť inak, ako porušenie rozhodnutia o náprave, čo viedlo k spáchaniu iného správneho deliktu.
Preto nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nedodržanie lehoty uloženej v rozhodnutí o náprave nie je
významné pre uloženie sankcie, keďže k dobrovoľnému splneniu povinnosti môže dôjsť aj neskôr s
tým, že môžu existovať objektívne dôvody, ktoré bránili splneniu povinnosti. Uviedol ďalej, že žalobca v
správnom konaní nepreukázal žiadne dôvody, ktoré by bránili splneniu povinností, preto takáto okolnosť

odpadá a tým pádom je nedodržanie uloženej lehoty absolútne podstatné pre uloženie sankcie. V
súvislosti s uvedeným tvrdením žalovaný dodal, že ak by správny orgán vlastníkovi lehotu neuložil,
uložená povinnosť by tak nemusela byť splnená nikdy a tým pádom by sa vlastník ani nikdy nemohol
dopustiť deliktu podľa § 42 ods. 2 písm. o) pamiatkového zákona.

22. Vo vzťahu k námietke ohľadom nedostatočného vysporiadania sa so závažnosťou konania žalobcu,

závažnosťou nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky, rozsahom hroziacej alebo spôsobenej škody,
výškou oprávnených nákladov na vrátenie do pôvodného stavu uviedol, že túto zákonnú povinnosť si
splnil orgán verejnej správy nižšieho stupňa na str. 5 až 7 prvostupňového rozhodnutia, kde sa riadne
vysporiadal s aspektom závažnosti, pričom poukázal na tie okolnosti, že žalobca dlhodobo zanedbával
údržbu kultúrnej pamiatky, nereagoval na výzvy správneho orgánu na vykonanie nápravných opatrení.

Rovnako mal za to, že správny orgán si riadne splnil povinnosť uviesť aké pamiatkové hodnoty sú
v danom prípade chránené (historická, architektonická, krajinná, urbanistická hodnota), pričom jasne
uviedol, že rozrastaním náletových stromov a kríkov sa poškodzuje kostrová vegetácia, čo vedie k
ničeniu drobnej architektúry, priehľadov a pohľadov v krajine, ktoré ako súčasť koncepčného riešenia
historického parku sú taktiež predmetom pamiatkovej ochrany. Tiež poukázal na to, že rozsah hroziacej

škody vyhodnotil správny orgán tak, že pri absencii urýchleného zabezpečenia základnej ochrany môže
dôjsť k vážnemu poškodeniu až zničeniu kultúrnej pamiatky.

23. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu o náprave
zo dňa 16.10.2017 (správne malo byť uvedené 16.09.2017 - poznámka správneho súdu) nenamietal

nedodržanie § 43 ods. 5 pamiatkového zákona vo vzťahu k odôvodneniu výšky pokuty v tom zmysle, že
by rozhodnutie o náprave neobsahovalo vysporiadanie sa so závažnosťou konania, dopadom konania
atď. vo vzťahu k výške pokuty s tým, že v odvolaní iba namietal, že v administratívnom spise nie sú také
dôkazy, ktoré by preukazovali zistené poškodenie, prípadne kde konkrétne sú náletové dreviny žiaduce
a kde nežiaduce, pričom s týmto sa žalovaný riadne vysporiadal na str. 4 napadnutého rozhodnutia, kde

poukazuje na fotodokumentáciu a zápisnice zo štátnych pamiatkových dohľadov. V tejto súvislosti tiež
uviedol, že nemal dôvod v napadnutom rozhodnutí podrobne rozoberať aspekty zdôvodňujúce výšky
pokuty, keďže sa s nimi prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia o náprave (žalovaný mal
pravdepodobne na mysli prvostupňové rozhodnutie KPÚ, napadnuté odvolaním) už raz vysporiadal a s
týmito zisteniami sa stotožnil, prípadne niektoré len čiastočne doplnil, čo žalobca chybne vyhodnocuje

ako nedostatočné.

24. Vo vzťahu k zisteniu nákladov na práce, ktoré sa mali vykonať a ďalej vo vzťahu k určeniu výšky
škody uviedol, že s týmto sa riadne vysporiadal na str. 6 napadnutého rozhodnutia, pričom vychádzal
z odhadovaných cien za tieto práce dodajúc, že zo zákona nevyplýva, že výška pokuty by sa mala

presne rovnať nákladom, ktoré vlastník kultúrnej pamiatky vynaloží na jej opravu, pričom skutočnosť,
že žalobca vynaložil menšiu sumu, ako je uložená pokuta nijako neovplyvňuje opodstatnenosť výšky
pokuty, nakoľko výška pokuty zahŕňa aj peňažnú sankciu za porušeniu uložených povinností. Preto
uzavrel, že je úplne irelevantné, koľko na dodatočnú nápravu žalobca minul.

25. Žalovaný tiež poukázal na to, že nie je povinný definovať, čo znamená „pôvodný stav", nakoľko mu
to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia a je logické, že „náklady na navrátenie do pôvodného stavu"
budú nákladmi, ktoré sú potrebné na splnenie si povinnosti vyplývajúcich vlastníkovi z rozhodnutia o
náprave. Rovnako poukázal na to, že nie je povinný sa v rozhodnutí v rámci odôvodnenia zaoberať
všetkýmiotázkami,naktorépoukazujúúčastníci,alelentými,ktorésúprerozhodnutieprávnerelevantné

a vyplývajú mu z ustanovení správneho poriadku a pamiatkového zákona. Rovnako tak nie je povinný sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberať úvahami o spoločenskej škodlivosti konania žalobcu,
nakoľko takáto povinnosť mu taktiež nevyplýva zo žiadneho zákona a ani z rozhodnutia, na ktoré
poukazuje žalobca v žalobe.26. S poukazom na uvedené mal za to, že rozhodnutie o náprave (žalovaný mal pravdepodobne na
mysli prvostupňové rozhodnutie, nakoľko rozhodnutie o náprave nie je predmetom správneho súdneho

konania - poznámka správneho súdu), aj napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné a spĺňajúce
všetky potrebné náležitosti.

27. Žalobca v replike s odkazom na ustanovenie § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona poukázal
na to, že uloženú nápravu vykonal do vydania právoplatného rozhodnutia o uložení sankcie doplniac,

že uvedená skutková podstata je definovaná jediným znakom, a to nevykonaním nápravy uloženej v
rozhodnutí (opatrení) správneho orgánu vydaného podľa § 31 pamiatkového zákona. Zopakujúc,
že skutková podstata tohto správneho deliktu neobsahuje ako jeden zo znakov čas, t.j. správny orgán,
ktorý ukladá sankciu posudzuje splnenie znakov skutkovej podstaty ku dňu vydania rozhodnutia mal
za to, že zodpovednou za správny delikt môže byť len tá právnická osoba, ktorá svojím konaním
naplní znaky skutkovej podstaty deliktu a jej konanie je protiprávne, resp. následok správneho deliktu

nebol odstránený. V tejto súvislosti tiež dôvodil, že nie je naplnená nebezpečnosť daného skutku pre
spoločnosť, keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia bola protiprávnosť (ne)konania odstránená,
t.j. nebol daný jeden z rozhodujúcich znakov skutkovej podstaty správneho deliktu - došlo k naplneniu
účelu sledovaného zákonom (poskytnutiu základnej ochrany kultúrnej pamiatky), bola prítomná jedna
z okolností spôsobujúcich zánik trestnosti tohto deliktu (zaniklo právo štátu na potrestanie páchateľa a

čin nie je ďalej nebezpečný pre spoločnosť) a preto mu nemôže byť uložená sankcia. Mal za to, že je
nevyhnutné analogicky aplikovať ustanovenie trestných noriem o účinnej ľútosti, podľa ktorých zaniká
trestnosť činu (zodpovednosť), pokiaľ právnická osoba škodlivému následku trestného činu (správneho
deliktu) zamedzila alebo ho napravila, pričom v danom prípade bol škodlivý následok správneho deliktu
napravený (bola poskytnutá ochrana kultúrnej pamiatke) a zodpovednosť za správny delikt zanikla. Tiež

v tomto smere poukázal na to, že správny súd v danom konaní obligatórne skúma, či došlo k zániku
trestnosti, resp. či výška sankcie nevybočila z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. Ďalej
zotrval na svojich dôvodoch týkajúcich sa správnej úvahy ohľadom určenia výšky sankcie zvýrazniac,
že žalovaný napriek tomu, že pristúpil k zásadnému zníženiu výšky uloženej sankcie sa stotožnil s
dôvodmi výšky uloženej pokuty uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí, čo je nelogické. Nesúhlasil tiež s

vyjadrením žalovaného, že zákonný príkaz „škodu na kultúrnej pamiatke určí pamiatkový úrad najmenej
vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo reštaurovaním
pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov" znamená, že má odhadnúť cenu práce
s tým, že podľa žalovaného postačuje na toto zistenie googlenie na internete, a to bez toho, aby sa
dozvedel jednotkové ceny a web stránky, z ktorých žalovaný čerpal, resp. aby tieto údaje boli obsahom

spisu. Rovnako nesúhlasil s názorom žalovaného, že trestná politika štátu sa má realizovať tak, že
orgán verejnej moci ukladajúci sankciu nie je povinný sa zaoberať v odôvodnení rozhodnutia o sankcii
spoločenskou škodlivosťou konania osoby, ktorej ukladá sankciu, pričom sa domnieva, že opak tohto
tvrdenia je pravdou s tým, že rozhodujúcim znakom akéhokoľvek trestného činu, správneho deliktu alebo
priestupku je jeho spoločenská škodlivosť a nevysporiadanie sa s touto skutočnosťou vždy zakladá

nezákonnosť rozhodnutia o sankcii, nakoľko samotné splnenie formálnych znakov správneho deliktu
neznamená vždy automaticky, že tento skutok je sankcionovateľný, ale vždy musí byť daná spoločenská
škodlivosť.

28. Žalovaný v duplike poukázal na to, že KPÚ Trnava vydal v intenciách ustanovení § 31 zákona č.

49/2002 Z. z. rozhodnutie č. KPUTT-2016/8062-6/43314/JAK zo dňa 07.06.2016, ktoré malo povahu
individuálneho správneho aktu, v ktorom KPÚ Trnava v rámci svojich kompetencií určil žalobcovi viaceré
lehoty na vykonanie čiastkových náprav a nakoľko žalobca v uvedených lehotách určené povinnosti
nesplnil (a to ani pol roka po poslednej stanovenej lehote), t.j. nevykonal nápravu uloženú podľa § 31
pamiatkového zákona, naplnil tak všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 42

ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona. Žalovaný všetky ostatné interpretácie posudzovania deliktuálnej
zodpovednosti žalobcu v rámci § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona považoval za špekulatívne a
neudržateľné zdôrazniac, že žalobca v rozhodnom období nevykonal nápravu, na ktorú bol zaviazaný
a práve za toto nekonanie bol sankcionovaný. V tejto súvislosti poukázal na to, že pre správne orgány
nemá vo vzťahu k deliktuálnej zodpovednosti za uvedený skutok žiadnu relevanciu skúmanie okolností

potomtorozhodnomobdobístým,žetietookolnostimôžumaťjedinevplyvnavýškusankcie,nievšakna
samotnú zodpovednosť. Tiež dôvodil, že v žiadnom prípade nemožno posudzovať dodatočné splnenie
povinností za „účinnú ľútosť", pretože k splneniu povinností je účastník konania autoritatívne viazaný,
pričom zabezpečovanie základnej ochrany národnej kultúrnej pamiatky v rámci týchto povinností jepodstatné vykonať v určitom čase, keďže práve čas má zásadný vplyv na zachovanie pamiatkových
hodnôt konkrétnej pamiatky. Poukázal ďalej na to, že správanie žalobcu nenasvedčuje tomu, že by išlo o
účinnúľútosťamalobydôjsťkakejsiextenzívnejaplikáciiustanovenítrestnéhozákona,nakoľkožalobca

od 01.07.2016, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o uložení opatrení podľa § 31 pamiatkového
zákona, najskôr do februára 2018, kedy podľa prípisu zo dňa 17.01.2018 sľuboval začať výkon nápravy
vôbec nekonal, pričom sa „rozhýbal" až v čase, keď mu bola za uvedené nekonanie uložená pomerne
vysoká pokuta a vec už bola preskúmavaná v odvolacom konaní doplniac, že škodlivé následky
žalobcovho dlhodobého nekonania neboli vykonanými prácami celkom odstránené, boli len zmiernené.

Tiež v tomto smere tvrdil, že aj doba od uloženia povinnosti do jej skutočného vykonania má takisto
svoju relevanciu a takisto sa určitou mierou podpísala na zhoršení stavu parku, pričom pripomenul,
že dodatočnú nápravu zohľadnil v mimoriadnom znížení pokuty, avšak ostatné okolnosti by ani len
teoreticky nedovoľovali uvažovať o zániku trestnosti žalobcu. Opätovne zdôraznil, že výška pokuty
udelená žalobcovi v napadnutom rozhodnutí zodpovedá závažnosti jeho konania s prihliadnutím aj na
okolnosti uvedené žalobcom, že park bol už v čase nadobudnutia schátraný dodajúc, že so všetkými

faktormi ovplyvňujúcimi výšku pokuty sa spolu s prvostupňovým správnym orgánom vysporiadali v rámci
zákonných hraníc. Rovnako zapakoval, že nemal dôvod rozoberať údajné nedodržanie § 43 ods. 5
pamiatkového zákona, pokiaľ to žalobca v odvolaní v rámci administratívneho konania nenamietal a
ohľadom tohto ustanovenia mal za to, že stačilo, že sa stotožnil so zisteniami KPÚ Trnava. Preto, podľa
jeho názoru, neexistuje žiadny rozpor, ak sa stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia ohľadom

výšky pokuty, avšak zohľadnil dodatočné okolnosti. Záverom žalovaný dôvodil, že má plné právo prísť
k záveru, že náklady potrebné na uvedenie do pôvodného stavu sú nákladmi potrebnými na splnenie
si uložených povinností žalobcovi s tým, že nie je povinný dopodrobna preukazovať výšku nákladov na
vykonanie náprav, keďže výška pokuty obsahuje nielen túto zložku, ale aj zložku sankčnú, t.j. tú časť,
ktorá predstavuje represiu voči účastníkovi konania (žalobcovi) doplniac, že správny orgán je viazaný

jedine „dolnou hranicou výšky pokuty" (náklady na nápravu) a kritériom primeranosti, pričom v týchto
medziach sa rozhodovalo. Preto žalovaný nevidí žiaden dôvod nezákonnosti v tomto smere.

III. Relevantná právna úprava

29. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

31.Podľa§194ods.1SSPsprávnymtrestanímsanaúčelytohtozákonarozumierozhodovanieorgánov

verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

32. Podľa § 194 ods. 1 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

33. Podľa § 195 SSP, Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,

d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.34. Podľa § 198 ods. 1 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na
návrh žalobcu rozsudkom

a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného
rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu
likvidačný charakter,
b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním
veci.

35. Podľa § 198 ods. 2 SSP správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa
osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy.

36. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 49/2002 Z. z. kultúrna pamiatka podľa tohto zákona je hnuteľná vec alebo
nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za kultúrnu pamiatku.

37. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. základná ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a
opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej
pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob
využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu.

38. Podľa § 28 ods. 2 písm. a) zákona č. 49/2002 Z. z. vlastník kultúrnej pamiatky je povinný vykonávať
na svoje náklady základnú ochranu kultúrnej pamiatky.

39.Podľa§31ods.1zákonač.49/2002Z.z.akkrajskýpamiatkovýúradzistí,ževlastníknezabezpečuje

základnú ochranu kultúrnej pamiatky podľa § 27 alebo nehnuteľnosti v pamiatkovom území podľa § 29,
začnekonanieoto,abyvlastníkvurčenejlehoteazaurčenýchpodmienokzabezpečilnavlastnénáklady
nápravu, a to najmä uvedením veci do stavu, ktorý neohrozuje zachovanie jej pamiatkových hodnôt.

40. Podľa § 42 ods. 1 písm. o) zákona č. 49/2002 Z. z., priestupku na úseku ochrany pamiatkového

fondu sa dopustí ten, kto nevykoná nápravu uloženú krajským pamiatkovým úradom podľa § 31.

41. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z., iného správneho deliktu na úseku ochrany pamiatkového
fondu sa dopustí fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá sa dopustí konania podľa §
42 ods. 1.

42. Podľa § 43 ods. 2 písm. c) zákona č. 49/2002 Z. z., krajský pamiatkový úrad uloží právnickej osobe
alebo fyzickej osobe - podnikateľovi pokutu vo výške od 300 eur do 1 000 000 eur, ak sa dopustí konania
uvedeného v § 42 ods. 1 písm. l) až q).

43. Podľa § 43 ods. 5 zákona č. 49/2002 Z. z., krajský pamiatkový úrad pri určení výšky pokuty prihliada
na závažnosť konania, závažnosť nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia,
význam kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, archeologického nálezu alebo archeologického
náleziska, rozsah hroziacej škody alebo spôsobenej škody. Škodu na kultúrnej pamiatke určí pamiatkový
úrad najmenej vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo

reštaurovanímpripoužitípôvodnýchmateriálovatechnologickýchpostupov.Pripoškodeníalebozničení
archeologického náleziska sa škoda určí vo výške nákladov na realizáciu archeologického výskumu.

IV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

44. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a
administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu

verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho
konania predchádzajúceho jeho vydaniu, nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm.
a) SSP pojednávanie na deň 31. októbra 2019 a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.45. Správny súd uznesením č. k. 14S/75/2018-57 z 13. novembra 2018 zamietol návrh žalobcu na
priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

46. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava dôvodov
uvedených v správnej žalobe, pričom mal za to, že v danom prípade nie je naplnená skutková podstata
správneho deliktu, nakoľko ustanovenie § 42 ods. 1 písm. o) zákona č. 49/2002 Z. z. neobsahuje
v skutkovej podstate čas a preto sa naplnenie skutkovej podstaty malo skúmať ku dňu vydania
napadnutého rozhodnutia. Ďalej s poukazom na ustanovenia § 197 a 198 SSP žiadal, aby správny

súd na základe vykonaného dokazovania pristúpil k moderácii sankcie tak, že upustí od potrestania a
to z dôvodu, že žalobca odstránil resp. splnil väčšinu opatrení, ktoré mu boli uložené a ktoré mohol ku
dňu vydania napadnutého rozhodnutia uskutočniť. Ďalej pre prípad, ak by správny súd dospel k záveru,
že správna žaloba je nedôvodná, navrhol vo vzťahu k náhrade trov konania žalovaného s poukazom
na ustanovenie § 167 ods. 3 SSP náhradu trov konania nepriznať. V tejto súvislosti dôvodil, že nakoľko
sa jedná o orgán štátnej správy, ktorý má právne oddelenie, na ktorom pôsobia piati zamestnanci a

súčasne v danom prípade nejde o taký typ konania, ktorý by si vyžadoval služby advokátskej kancelárie,
považoval takéto trovy za neúčelné. Ďalej v reakcii na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného
poukázal na to, že konajúce orgány verejnej správy boli v danom prípade nečinné, keď konanie trvalo
dva roky, v zmysle správneho poriadku malo trvať 60 dní, pričom samotné trvanie tohto konania nemôže
ísť na ťarchu žalobcu. V tejto súvislosti zastal názor, že KPÚ Trnava mal po uplynutí termínu prvej

etapy skontrolovať či došlo k splneniu opatrení a pokiaľ nie, mal začať správne konanie. Zotrval na
argumentácii uvedenej v správnej žalobe, že skutková podstata iného správneho deliktu, za ktorý je
žalobca postihovaný neobsahuje čas a preto by posudzovanie nesplnenia týchto opatrení bez toho, aby
boli zohľadňované ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia bolo v rozpore s čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods.
2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru.

47. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že správnu žalobu považuje za nedôvodnú.
Nesúhlasil s tvrdeniami týkajúcimi sa skutkovej podstaty iného správneho deliktu a v tejto súvislosti
uviedol, že dodatočné zjednanie nápravy bolo zohľadnené pri ukladaní výšky pokuty zdôrazniac, že
iného správneho deliktu sa žalobca dopustil tým, že nedodržal rozhodnutie o náprave, v ktorom mal

ustanovené termíny, v rámci ktorých mal jednotlivé opatrenia uskutočniť. Mal za to, že napadnuté
rozhodnutie spĺňa všetky náležitosti a preto nie je dôvod na jeho zrušenie. Vo vzťahu k trovám konania
uviedol, že tieto sú účelne vynaložené, žalovaný využíva služby advokátskej kancelárie a trovy konania
sú im v poslednej dobe priznávané. Vo vzťahu k nečinnosti, ktorú tvrdil právny zástupca žalobcu
na pojednávaní uviedol, že obsahom administratívneho spisu sú preukázané prieťahy spôsobené

žalobcom, mal za to, že KPÚ Trnava konal bez prieťahov. Vo vzťahu k skutkovej podstate iného
správneho deliktu uviedol, že povinnosť splniť opatrenia musí byť stanovená v určitom konkrétnom čase,
pretože inak by neplnila svoj účel.

48. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca nevykonal opatrenia nariadené KPÚ Trnava

rozhodnutím KPUTT-20116/8062-6/43314/JAK zo dňa 07.06.2016 podľa ustanovenia § 31 ods. 1
pamiatkového zákona (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.07.2016), pričom tieto v pomernej
časti vykonal až v rámci odvolacieho konania. Medzi účastníkmi konania je nosnou spornou právnou
otázkouskutočnosť,čisavdôsledkuvykonaniauloženýchopatrenívrámciodvolaciehokonaniažalobca
dopustil iného správneho deliktu, keď ako tvrdí žalobca, súčasťou skutkovej podstaty iného správneho

deliktu podľa § 42 ods. 1 písm. o) pamiatkového zákona nie je čas, dokedy mal vykonať nápravu
uloženú Krajským pamiatkovým úradom v Trnave.

49. Obsahom administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca je od 30. apríla
2015 vlastníkom národnej kultúrnej pamiatky Park v Šalgočke, katastrálne územie O., ktorá je

evidovaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu pod č. 2259/2 (ďalej aj ako len „park" alebo
„kultúrna pamiatka" alebo „NKP"), pričom unif. názov NKP je kúria a park, unif. pamiatkového
objektu je park, druhové určenie pamiatkového objektu je historická zeleň. KPÚ Trnava rozhodnutím
KPUTT-20116/8062-6/43314/JAK zo dňa 07.06.2016 podľa ustanovenia § 31 ods. 1 pamiatkového
zákona nariadilo žalobcovi ako vlastníkovi kultúrnej pamiatky konkrétne opatrenia a to z dôvodu, že

v priebehu štátneho dohľadu vykonaného dňa 3. mája 2016 bolo zistené, že park je neudržiavaný,
nekosený, v parku sa nachádzajú suché a život ohrozujúce stromy, park je voľne prístupný, všetky
komunikácie sú nepriechodné, zarastené.50. Správny súd mal rovnako preukázané, že stav kultúrnej pamiatky je v administratívnom spise
zdokumentovaný najskôr od 7. septembra 2015, pričom z predložených fotografií je preukázané, že park
bol už v danom období neudržiavaný, čo znamená, že žalobca nadobudol kultúrnu pamiatku v stave,

ktorý viac menej mohol zodpovedať fotografiám z uvedeného dňa.

51. Administratívne konanie vo veci uloženia pokuty za iný správny delikt v dôsledku porušenia
ustanovenia § 42 ods. 1 písm. o) zákona č. 49/2002 Z. z. bolo začaté podľa § 18 ods. 2 správneho
poriadku dňa 3. novembra 2016 a to doručením oznámenia zo dňa 27.10.2016. Dôvodom začatia

správneho konania bola skutočnosť, že žalobca ako vlastník kultúrnej pamiatky nevykonal v stanovenom
termíne opatrenia uložené rozhodnutím o náprave týkajúce sa 1. etapy, konkrétne mal žalobca do 15.
augusta 2016 zabezpečiť riadnu údržbu vo forme kosby trávnikov a lúčnych porastov v celom parku.
V rámci administratívneho konania o inom správnom delikte ukončenom vydaním prvostupňového
rozhodnutia (toto bolo vydané dňa 27.09.2017) uplynuli aj ďalšie termíny stanovené rozhodnutím o
náprave.

52.Ksamotnémupriebehuadministratívnehokonaniajeobsahomadministratívnehospisu preukázané,
že v rámci správneho konania sa uskutočnilo ústne pojednávanie dňa 16.11.2016, ktorého sa žalobca
nezúčastnil, účasť neospravedlnil, predvolanie prevzal. Ďalšie ústne pojednávanie sa uskutočnilo dňa
25.1.2017, pričom žalobca opäť nebol prítomný, svoju neúčasť neospravedlnil. Na tomto pojednávaní

bolo uzavreté, že žalobca nevykonal opatrenia týkajúce sa 1. a 2. etapy, pričom tento záver vyplýva z
výsledkov štátneho pamiatkového dohľadu, ktorý sa konal dňa 5.12.2016, teda už po uplynutí lehoty
týkajúcej sa 2. etapy. Ďalej sa štátny dohľad na úseku ochrany pamiatkového fondu mal konať dňa
5.5.2017, pričom žalobca požiadal o zmenu termínu po 1.6.2017. Následne sa výkon štátneho dohľadu
konal dňa 2.6.2017, ktorého sa opäť žalobca nezúčastnil. Na deň 7.8.2017 KPÚ Trnava nariadil

ústne pojednávanie, pričom žalobca požiadal o zmenu termínu od 14.8.2017 do 18.8.2017. Ďalej KPÚ
Trnava nariadil ústne pojednávanie na deň 14.8.2017, teda podľa požiadavky žalobcu, toto sa opäť
z dôvodov na strane žalobcu neuskutočnilo. Na základe dohody medzi KPÚ Trnava a žalobcom (p.
K.) sa ústne pojednávanie uskutočnilo dňa 24.08.2017, pričom sa ho opäť žalobca nezúčastnil, svoju
neúčasť neospravedlnil. Na tomto pojednávaní bolo uzavreté na základe vykonaného dokazovania (dňa

2. júna 2017 bol vykonaný štátny pamiatkový dohľad), že žalobca nápravy týkajúce sa 1., 2. a 3. etapy
nevykonal. KPÚ Trnava preto uzavrel, že žalobca sa dopustil iného správneho deliktu podľa § 42 ods. 1
písm. o) zákona č. 49/2002 Z. z. Vychádzajúc z priebehu administratívneho konania je teda preukázané,
že boli nariadené 4 ústne pojednávania, pričom ani na jednom sa žalobca nezúčastnil. Rovnako je
obsahom administratívneho spisu preukázané a túto skutočnosť ani žalobca nenamietal, že ku dňu

vydania prvostupňového rozhodnutia neboli nariadené opatrenia vykonané.

53. V rámci odvolacieho konania sa dňa 15. mája 2018 uskutočnilo ústne pojednávanie a miestna
ohliadka, na ktorej bola vyhotovená aj fotodokumentácia. V rámci tohto pojednávania bolo preukázané,
že opatrenieč.1bolosplnené,opatrenieč.2,bolosplnené,okremtoho,žedrevinymôžubyťspracované

drtením až na jeseň 2018 a opatrenia týkajúce sa 3. etapy boli splnené, okrem označenia stromov,
čo bolo v kompetencii štátnych orgánov. Na pojednávaní bolo súčasne dohodnuté, že opatrenia, ktoré
neboli vykonané, majú byť vykonané na jeseň 2018 z dôvodu hniezdenia vtákov a vegetačného obdobia.
Na pojednávaní nariadenom dňa 31. októbra 2019 však právni zástupcovia účastníkov konania nevedeli
správnemu súdu uviesť, či boli zostávajúce opatrenia zo strany žalobcu vykonané.

54. Vychádzajúc z priebehu odvolacieho konania mal správny súd preukázané, že žalobca skutočne
až na niektoré čiastkové plnenia, ktoré nemohli byť z vyššie spomínaných dôvodov uskutočnené,
splnil nariadené opatrenia. Otázkou, ktorú bolo potrebné zodpovedať, bola, či skutočnosť, že žalobca
dodatočne, po vydaní prvostupňového rozhodnutia, splnil nariadené opatrenia má za následok záver,

že žalobca sa nedopustil iného správneho deliktu podľa § 42 ods. 1 písm. o) v spojení s § 43 ods. 1
pamiatkového zákona, nakoľko skutková podstata daného správneho deliktu explicitne nedefinuje čas,
dokedy má povinný subjekt (žalobca) svoju uloženú povinnosť splniť. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil,
že povinný subjekt môže uložené povinnosti (nariadené opatrenia) splniť až do vydania rozhodnutia
odvolacieho orgánu bez toho, aby bol deliktuálne zodpovedný.

55. Správny súd sa s vyššie uvedeným tvrdením žalobcu nestotožňuje. Z ustanovenia § 42 ods. 1 písm.
o) v spojení s § 43 ods. 1 pamiatkového zákona vyplýva, že iného správneho deliktu sa dopustí ten
kto, nevykoná nápravu uloženú krajským pamiatkovým úradom podľa § 31, to znamená, že deliktuálnazodpovednosť povinného subjektu nastáva momentom uplynutia lehoty určenej na vykonanie nápravy
uloženej krajským pamiatkovým úradom a táto skutočnosť je dôvodom začatia administratívneho
konania ex offo. Je pravdou, že odvolací orgán preskúmava napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a

je tiež oprávnený, ak je to nevyhnutné, doplniť skutkový stav zistený orgánom verejnej správy nižšieho
stupňa (§ 59 ods. 1 správneho poriadku), avšak v danom prípade je relevantná tá skutočnosť, že žalobca
ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia nariadené opatrenia vôbec nevykonal, túto skutočnosť ani
nespochybňoval a až v rámci odvolacieho konania došlo z jeho strany k plneniu uložených povinností.
Splnenie nariadených opatrení by v prípade žalobcu mohlo mať za následok zánik už založenej

deliktuálnejzodpovednosti,avšakibazapodmienky,žebypamiatkovýzákonpripúšťalvtakomtoprípade
účinnú ľútosť, ako napríklad v prípade trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného
zákona (§ 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona). Podmienky účinnej ľútosti však pamiatkový zákon,
ani správny poriadok neupravuje a preto nie je možné prihliadnuť na dodatočné splnenie uložených
povinností v tom smere, že dodatočným splnením nariadených opatrení zaniká zodpovednosť žalobcu
za iný správny delikt podľa § 42 ods. 1 písm. o) v spojení s § 43 ods. 1 pamiatkového zákona. Správny

súd v tejto súvislosti dodáva, že nakoľko podmienky zániku zodpovednosti pri taxatívne vymedzených
trestných činoch sú presne stanovené, nie je možné využiť analógiu, ako napríklad pri zásadách
ukladania trestov podľa Trestného zákona alebo uplatňovania zásad podľa Trestného poriadku, ktoré sú
na rozdiel od zákonných podmienok účinnej ľútosti vymedzené všeobecne. Z uvedených dôvodov preto
správny súd nesúhlasil s námietkou žalobcu, že splnením nariadených opatrení v rámci odvolacieho

konania nenaplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa § 42 ods. 1 písm. o) v spojení s
§ 43 ods. 1 pamiatkového zákona. Naopak, správny súd mal na základe vykonaného dokazovania
preukázané, že žalobca ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia nariadené opatrenia podľa § 31
ods. 1 pamiatkového zákona nesplnil, s KPÚ Trnava nespolupracoval, nezúčastňoval sa nariadených
ústnych pojednávaní, teda opomenutím konania, na ktoré bol povinný, sa dopustil iného správneho

deliktu podľa § 42 ods. 1 písm. o) v spojení s § 43 ods. 1 pamiatkového zákona. V tejto súvislosti správny
súd s poukazom na námietku žalobcu súčasne dodáva, že výrok napadnutého rozhodnutia správne
obsahujevymedzenieskutku,ktorýsastal,tentoboldôvodomzačatiaadministratívnehokonania,pričom
dodatočné splnenie nariadených opatrení (s výnimkou tých, ktoré nebolo možné vykonať) bolo možné
byť zohľadnené iba v rámci zmeny výšky uloženej pokuty.

56. Žalobca ďalej v žalobe namietal, že pri určení výšky pokuty nebolo dôsledne rešpektované
ustanovenie § 43 ods. 5 pamiatkového zákona, konkrétne, nebolo uvedené, aké pamiatkové hodnoty
sú v danom prípade vlastne chránené, nebola posúdená závažnosť konania, z rozhodnutí nevyplýval
rozsah hroziacej alebo spôsobenej škody a výška oprávnených nákladov na vrátenie do pôvodného

stavu. Uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako dôvodnú a to vo vzťahu k určeniu rozsahu
hroziacej alebo spôsobenej škody, ako aj výšky oprávnených nákladov na vrátenie kultúrnej pamiatky
do pôvodného stavu. Predovšetkým správny súd zdôrazňuje skutočnosť, ktorú nespochybňuje ani sám
žalovaný a to, že zanedbaný stav bol spôsobený už predchádzajúcim vlastníkom, pričom nie je zrejmé,
akú škodu žalobca od nadobudnutia vlastníctva spôsobil. Rovnako tak prvostupňové, ani napadnuté

rozhodnutie neobsahuje vymedzenie rozsahu hroziacej škody, pričom sa musí zohľadňovať aj fakt, že v
čase uloženia opatrení na nápravu bol už park zanedbaný. S týmito skutočnosťami sa konajúce orgány
verejnej správy vôbec nevysporiadali, pričom žalovaný len skonštatoval, že pri uložení zmenenej výšky
pokutyprihliadalajnato,žežalobcanezodpovedázastavparkuvcelomrozsahu.Otázkouvšakzostáva,
v akom rozsahu. Naviac z ustanovenia § 43 ods. 5 pamiatkového zákona vyplýva, že škoda sa má určiť

číselne, nakoľko sa má určiť najmenej vo výške oprávnených nákladov na vrátenie NKP do pôvodného
stavu.Vdanomprípademalabyťškodavyčíslenánajmenejvovýškenákladovvynaloženýchnavrátenie
parku (NKP) do pôvodného stavu, avšak ani samotné náklady neboli vyčíslené náležite práve vo vzťahu
k NKP.

57. Pokiaľ ide o oprávnené náklady na vrátenie NKP do pôvodného stavu, tak správny súd musí
upozorniť žalovaného, že prvostupňové rozhodnutie sa tejto otázke vôbec nevenovalo a až následne v
odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že aj bez cenovej kalkulácie, by tieto náklady
prevyšovali 30 000 eur, pričom o tejto skutočnosti bol žalobca informovaný na ústnom pojednávaní
konanom dňa 15.05.2018. Správny súd v súvislosti s určením oprávnených nákladov na navrátenie NKP

do pôvodného stavu upriamuje pozornosť žalovaného, že tieto je potrebné určiť v súvislosti s daným
objektom, ktorý má byť ošetrený v súlade s uloženými opatreniami, pričom je absolútne nedostatočné
tieto náklady určiť prostredníctvom webovej stránky bez zohľadnenia konkrétnych prác a konkrétneho
objektu. To, že tieto náklady neboli určené náležite odráža aj skutočnosť, že žalobca podľa predloženýchdokladov vynaložil na vykonanie väčšiny uložených opatrení 1 700 eur, pričom žalovaný sa stotožnil
so záverom KPÚ Trnava, že tieto náklady predstavujú minimálne 30 000 eur, čo je diametrálne odlišný
odhad, ktorý nemôže na účely sankčného konania obstáť.

58. Správny súd na strane druhej nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že nebola zohľadňovaná závažnosť
jeho konania, ako aj význam kultúrnej pamiatky. V tejto súvislosti správny súd súhlasí s tvrdením
žalovaného, ako aj KPÚ Trnava, že nevykonávaním základnej údržby parku a nedodržiavaním opatrení
na nápravu dochádza k permanentnému poškodzovaniu kostrovej vegetácie parku, ktorá je predmetom

pamiatkovej ochrany, čo spôsobuje závažné zmeny na NKP. Rovnako bola v danom prípade pre správny
súd relevantná aj nečinnosť žalobcu, ktorý až následne po uložení pokuty vo výške 30 000 eur vykonal
predpísané opatrenia na nápravu NKP.

59. V súvislosti s výškou uloženej pokuty zo strany žalovaného, ktorý žalobcovi znížil pokutu z 30
000 eur na 6 000 eur, prihliadnuc na dodatočné splnenie nariadených opatrení, ako aj dobu, po ktorú

žalobca vlastní predmetnú NKP, správny súd považuje za potrebné vytknúť žalovanému, že samotné
zdôvodnenie uloženia pokuty vo výške 6 000 eur neumožňuje správnemu súdu zistiť, ktoré konkrétne
skutočnosti okrem nekonania a nespolupráce žalobcu odôvodňujú uloženie pokuty práve vo výške 6
000 eur, keď dolná hranica je 300 eur, pričom žalobca sa pravdepodobne dopustil iného správneho
deliktu po prvý krát. Rovnako nie je správnemu súdu zrejmé, v akom rozsahu zanedbaním svojich

povinností žalobca spôsobil na NKP škodu, resp. aká škoda hrozí. Inak povedané, správnemu súdu
nie je zrejmá správna úvaha žalovaného, pričom jeho záver, že starostlivo zvažoval výšku pokuty s
tým, že pokuta vo výške 6 000 eur je primeraná, je z pohľadu správneho súdu na účely sankčného
konania nedostatočné. Nedostatočnosť odôvodnenia výšky pokuty je založená na tom, ako už bolo
vyššie uvedené, že z odôvodnenia napadnutého, ani prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že rozsah

hroziacej alebo spôsobenej škody a náklady na navrátenie NKP do pôvodného stavu sú určené práve
vo vzťahu k realizácii uložených opatrení v Parku Šalgočka, pričom tento nedostatok, spôsobujúci
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, bol spôsobený práve tým, že vo vzťahu k nákladom určeným
na vrátenie NKP do pôvodného stavu, ako aj k rozsahu hroziacej alebo spôsobenej škody zo strany
žalobcu, nebol konajúcimi orgánmi verejnej správy náležite zistený skutkový stav veci.

60. Z vyššie uvedených skutočností nebolo následne možné vyhodnotiť primeranosť uloženej pokuty
a preto správny súd nemohol pristúpiť k sankčnej moderácii. Správny súd zdôrazňuje, že moderovať
uloženú sankciu prichádza do úvahy iba v prípade, ak po vykonanom dokazovaní správny súd zistí, že
uložená pokuta je zjavne neprimeraná skutku alebo je likvidačná. V danom prípade však primeranosť

sankcie nie je ustálená, pričom tento deficit nebolo možné odstrániť ani doplnením dokazovania, nakoľko
by išlo o dokazovanie, ktoré presahuje rámec účelu správneho súdnictva a správny súd by vykonaním
dokazovania v požadovanom rozsahu mohol neprimerane zasiahnuť do právomoci orgánu verejnej
správy. Pokiaľ ide vyhodnotenie výšky uloženej pokuty k druhému kritériu moderácie, ktorým je jej
likvidačný charakter, tak v tomto smere správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že uložená pokuta je

pre neho likvidačná, nakoľko z výsledkov hospodárenia žalobcu (účtovné závierky) nemal správny súd
preukázaný jej likvidačný dopad na žalobcu.

61.Zvyššieuvedenýchdôvodovmalsprávnysúdzato,ženapadnutérozhodnutiežalovanéhovychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu a rovnako je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Uvedený záver má za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP
a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP. Správny súd, napriek návrhu
žalobcu, nezrušil aj prvostupňové rozhodnutie KPÚ Trnava a to z dôvodu, že vytknuté pochybenie je
možné odstrániť aj v rámci odvolacieho konania doplnením dokazovania v naznačenom smere (bod 57
a 59 rozsudku).

62. Z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného správny súd nerozhodoval samostatným
výrokom o sankčnej moderácii.

63. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného postupovať podľa § 43 ods. 5 pamiatkového

zákona a to vo vzťahu k určeniu rozsahu hroziacej alebo spôsobenej škody a oprávnených nákladov
na navrátenie NKP do pôvodného stavu, prihliadnuc pritom aj na zásadnú skutočnosť, že žalobca
vlastní park od 30.04.2015 a tento prevzal v zanedbanom stave (z LV z roku 2005, ktorý je súčasťou
administratívneho spisu vyplýva, že predchádzajúcim vlastníkom bola Obec Šalgočka). Správny súdsúčasne dodáva, že pri určovaní výšky pokuty je potrebné, okrem jej výchovného a represívneho
charakteru zohľadniť aj skutočnosť, že vlastník NKP má povinnosť zabezpečovať náležitú a dlhodobú
starostlivosť o NKP, čo znamená, že výška pokuty by nemala, pokiaľ to zákon dovoľuje, túto starostlivosť

sťažiť.

64. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

65. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.