Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. október 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/15/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200070
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3019200070.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov

JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: AGAMA PLUS spol.
s r.o., so sídlom Dolný Val 70, 010 01 Žilina, IČO: 36 317 489, právne zastúpeného JUDr. Jozefom
Námešným, advokátom, so sídlom Nábrežie sv. Cyrila 47, 971 01 Prievidza proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102594735/2018 zo dňa 14. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného zo
dňa 14.12.2018, ktorým podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. vyrubený
rozdiel dane v sume 4737,96 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september
2012 z dôvodu neuznania nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr vystavených
dodávateľskými spoločnosťami MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a PPZET, s.r.o., nakoľko

vykonaným preverovaním v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní sa nepreukázalo, že došlo k
reálnemu dodaniu tovaru a služieb od deklarovaných dodávateľov v zmysle sporných faktúr.

2. Žalobca v podanej žalobe rozhodnutie žalovaného označil za nezákonné. Mal za to, že žalovaný
(resp. správca dane) mu neuznal odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ,,DPH“) v rozpore s
relevantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a v dokazovaní použil nezákonné dôkazy
získané počas vyrubovacieho konania. Dal do pozornosti, že vypracoval a správnym orgánom predložil

analytické hodnotenie dôkazov pri prijatých faktúrach od MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a
PPZET, s.r.o., ktorým priradil číselne vyjadrenú bodovú váhu. Správny orgán, aj keď to § 3 ods. 3
zákona č. 563/2009 Z.z. vyžaduje, podobné analytické hodnotenie dôkazov nepredložil. Poukázal na
to, že predložil všetky dôkazy, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať. Namietal, že vykonané
dokazovanie nedáva oporu pre dorubenie rozdielu dane daňovým úradom a že žalovaný sa nedržal
právnych názorov súdneho dvora vo veci odpočtu DPH, hoci sa ich žalobca domáhal a konfrontácii s
požadovanou judikatúrou sa vyhol. Zdôraznil, že hmotný podklad obchodu existuje a nie je podkladom

sporu, keďže správny orgán nespochybňoval reálnu existenciu tovarov alebo služieb dodaných
daňovému subjektu. Spochybnil však, že tieto boli dodané práve tým dodávateľom, ktorý je uvedený na
faktúre. Zdôraznil, že v zásade nie je možné spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali a
kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov (Rozsudky SD EÚ v spojenýchveciach C-354/03 Optigen; C-80/11 Mahageben; C-18/13 Maks Pen; tiež rozsudky Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 8Sžf/9/2013; sp. zn. 6Sžf/10/2012; sp. zn. 3Sžf/1/2011; sp. zn. 4Sžf/16/2010). Žalovaný však
v rozpore s citovanou judikatúrou oprel svoj záver o nedodaní plnenia o nezrovnalosti zistené v prostredí

dodávateľov - splnenie dvojitej podmienky pre neuznanie odpočtu dane však vôbec nepreveroval
zákonným spôsobom.

3. Opakovane sa odvolával na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, v zmysle ktorej nie je dôkazné
bremeno daňového subjektu absolútne. Ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia a

faktúrou, potom vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. V posudzovanej veci žalobca disponuje existenciou
materiálneho plnenia aj faktúrou. Žalobca upozornil, že na neho nemožno prenášať dôkazné bremeno
z prostredia dodávateľa, lebo ide o skutočnosti mimo jeho pôsobnosti (Rozsudok C-354/03 Optigen;
tiež Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011). Daňový orgán nemôže
zamietnuť zdaniteľnej osobe právo odpočítania dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa
dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa

dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o podvod (Rozsudok SD EÚ C-80/11
a C-142/11 Mahageben). V konfrontácii s judikatúrou Súdneho dvora podľa žalobcu neobstojí ani
tvrdenie žalovaného, že daňový subjekt je povinný si preverovať svojich obchodných partnerov tak, aby
v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal vznik
nároku. Žalobca mal za to, že správca dane aj žalovaný prezentovali vo svojich rozhodnutiach svoju

subjektívnu úvahu o jeho vedomosti o podvodnom alebo zneužívajúcom konaní. Podľa neho si správca
dane nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin.

4. Pokiaľ ide o dokazovanie vykonané vo vyrubovacom konaní tak, poukázal na to, že v tejto časti
konania sa už dôkazy nevykonávajú, ale sa len vyhodnocujú. Pre obe strany už platí tzv. pokoj

zbraní. Daňový úrad vo vyrubovacom konaní obstarával dôkazy a žalovaný mu to odobril, a teda
konal nezákonne. Podľa žalobcu neobstojí tvrdenie žalovaného, že obstarávanie ďalších dôkazov vo
vyrubovacom konaní formou vypočutia svedkov bolo v záujme žalobcu, lebo za zákonnosť svojho
konania zodpovedá žalovaný sám.

5. Žalovaný v podanom vyjadrení označil žalobné dôvody za neopodstatnené. Tvrdenie žalobcu, že
správca dane nepredložil analytické hodnotenie dôkazov, hoci to ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č.
563/2009 Z.z. požaduje, považoval za nedôvodné. Podľa uvedeného ustanovenia správca dane je
povinný hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Vyhodnotenie dôkazov formou

číselne vyjadrenej bodovej váhy dôkazov zákon nevyžaduje. Konštatoval, že priraďovanie číselnej váhy
dôkazom tak, ako to prezentoval žalobca, je subjektívnym názorom žalobcu, ktorý priradil dôkazom
číselné vyjadrenie ich váhy tak, aby celkové vyhodnotenie bolo v jeho prospech. K poukázaniu žalobcu
na ustálený právny názor Súdneho dvora k otázke, či rôzne nedostatky v prostredí dodávateľov môžu
byť dôvodom na neuznanie odpočítania DPH daňovému subjektu v postavení kupujúceho, uviedol,

že dôvodom na nepriznanie nároku daňového subjektu na odpočítanie dane podľa napadnutého
rozhodnutia neboli nedostatky na strane dodávateľov žalobcu. Dôvodom bolo, že žalobca vierohodným
spôsobom nepreukázal, že dodania boli uskutočnené tak, ako to bolo deklarované preverovanými
faktúrami. Žalobca tým, že vstúpil do obchodných vzťahov so spoločnosťami, ktoré si podľa svojho
vlastného vyjadrenia nepreveroval, ani to nerobí, ani sa nezaujímal o ich materiálnotechnické ani

personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či sú schopné požadované dodania realizovať, neprejavil
náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť.
Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že sa vyhol konfrontácii s požadovanou relevantnou judikatúrou SD
EÚ a zotrval na svojom stanovisku, že judikatúra SD EÚ priamo predpokladá, že daňový subjekt
vykoná všetky opatrenia, aby zamedzil svojej účasti na podvodnom konaní iných subjektov, vrátane

preverenia obchodných partnerov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4 Sžf/1/2016, v ktorom je zdôraznená povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných
súkromnoprávnych vzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie
týkajúce sa zdaniteľného obchodu. Zdôraznil, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomická
činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane

má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane
spojeným s jeho dôkaznou povinnosťou. Ak správca dane pri preverovaní predložených písomností
zistí skutočnosti spochybňujúce tvrdenia z predložených dokladov, je na daňovom subjekte, abypredložil ďalšie dôkazy. Nie je presne predpísané, aké dôkazy treba predložiť a správca dane ani
nemôže daňovému subjektu priamo predpísať, aký konkrétny dôkazný prostriedok musí byť predložený
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/74/2017). K tvrdeniu žalobcu, že pojem „vedieť mal alebo

vedieť mohol" nemožno vykladať podľa subjektívnych pocitov, lebo tento je definovaný v § 69 ods. 14
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č.
222/2004 Z.z.“) žalovaný uviedol, že uvedené ustanovenie sa týka inštitútu ručenia za daň. V tomto
prípade však správca dane neuplatnil voči žalobcovi ručenie za daň z pridanej hodnoty, ani neuložil
žalobcovi povinnosť uhradiť nezaplatenú daň za dodávateľa, ale žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej

hodnoty, pretože žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa odpočítanie
dane z pridanej hodnoty viaže, a to, že obchody boli nielen uskutočnené v deklarovanom rozsahu,
ale aj uskutočnené osobou uvedenou na faktúre. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR č. 4Sžfk/57/2017, v ktorom súd s poukázaním na rozsudky SD EÚ sp. zn. C- 80/11
a C-145/11 uviedol, že súdny dvor predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosti zistiť
si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa o zákonnom konaní obchodného partnera. V prípade, ak

daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba
riziko, že bude v dôkaznej núdzi. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.
základným predpokladom vzniku nároku na odpočítanie dane u príjemcu tovarov alebo služieb je vznik
daňovej povinnosti u dodávateľa, ale vznik daňovej povinnosti u deklarovaných dodávateľov žalobcu
nebol preukázaný. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli predmetný tovar

alebo služba dodané, nie je povinný dokazovať ich nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať
uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predloženej faktúre, pokiaľ si uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, inak nemôže byť v uplatnení tohto nároku úspešný.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol svoje stanovisko aj k tvrdeniu žalovaného o nezákonnosti
obstarania dôkazov vo vyrubovacom konaní a na tomto zotrval. Správca dane tým, že v súlade so

zákonom na základe návrhu daňového subjektu doplnil dokazovanie v priebehu vyrubovacieho konania,
nespôsobil žalobcovi žiadnu ujmu ani poškodenie na jeho právach. Na základe uvedených skutočností
žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a žiadnemu z účastníkov nepriznať nárok na náhradu trov konania.

6. Krajský súd v Trenčíne preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov v rozsahu

a z dôvodov uvedených v žalobe, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) a
po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s obsahom administratívneho spisu dospel k
záveru, že správna žaloba nebola podaná dôvodne.

7. Z administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2012. Daňová kontrola na DPH za
začala dňa 14.07.2015. Pri jej výkone správca dane využil poznatky získané počas daňovej kontroly
dane z príjmu fyzických osôb za rok 2012 u žalobcu. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca
dane Protokol č. 103321403/2016 zo dňa 10.06.2016, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na
vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 28.06.2016. Podaním zo dňa 15.07.2016 sa k

predmetnému protokolu z daňovej kontroly vyjadril žalobca a správca dane na základe návrhu žalobcu
doplnil dokazovanie v priebehu vyrubovacieho konania.

8. Na základe výsledkov daňovej kontroly a vyrubovacieho konania správca dane nepriznal daňovému
subjektu (t.j. žalobcovi) právo na odpočítanie dane za mesiac september 2012 a to z faktúr vystavených

dodávateľom MEDIA SERVIS, s.r.o., Hviezdoslavova 19/140, Podbrezová, IČO: 44 350 341 (dňa
05.11.2015bolauvedenáspoločnosťexoffovymazanázobchodnéhoregistra)zavyveseniereklamných
pútačov, za materiál, réžiu a prácu na dielach ,,Skladová hala a sklad“, upratovacie práce, práce po
požiari. Išlo o faktúry (spolu základ dane 12 659,80 eur, DPH v sume 2531,96 eur), ako aj z faktúr
vystavených dodávateľom BOBO-EU s.r.o., Buzulucká 3, Zvolen, IČO: 44 324 405 (uvedená spoločnosť

bola dňa 25.08.2017 ex offo vymazaná z obchodného registra) za rôzne práce na golfovom ihrisku. Išlo
o faktúry (spolu základ dane 3030 eur, DPH v sume 606 eur). Ďalej faktúru vystavenú dodávateľom
PPZET, s.r.o., Dolný Val 70, Žilina (do 14.03.2014 Malolehotská 446/2, Prievidza), IČO: 45 415 013 za
služby, poskytnuté na základe zmluvy (základ dane 8000 eur, DPH 1 600 eur.

9. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr od
dodávateľa MEDIA SERVIS, s.r.o., pretože šetrením správcu dane nebolo potvrdené uskutočnenie
fakturovaných dodaní uvedených dodávateľom. Správca dane zo spisu z daňovej kontroly dane z
príjmov právnickej osoby za rok 2012 zistil, že dňa 27.11.2013 príslušný správca dane vykonal vspoločnosti MEDIA SERVIS s.r.o. miestne zisťovanie, pričom na adrese sídla uvedenej spoločnosti
sa nikto nenachádzal, chýbalo označenie spoločnosti. Uvedená spoločnosť na adrese svojho sídla
nevykonávala ekonomickú činnosť ani nepreberala písomnosti od správcu dane. Daňové priznanie na

dani z príjmov právnickej osoby podala naposledy za rok 2011 a 2012. Posledné daňové priznanie k dani
z pridanej hodnoty bolo podané za mesiace september a október 2013. Od roku 2011 boli tieto priznania
podpísané F. Q., ktorý však nebol oprávnenom osobou. V konaní registrového súdu o dosiahnutie zhody
medzi zápisom do obchodného registra a skutočným stavom bolo zistené, že mala dňa 20.12.2011 mala
byť uzavretá zmluva o prevode obchodného podielu, pričom podľa tvrdenia konateľky a spoločníčky C.

F. mal byť novým spoločníkom a konateľom D. Q.. Tento sa však vyjadril, že mu neboli odovzdané žiadne
doklady spoločnosti, s menovaním za konateľa spoločnosti nesúhlasil, nikdy za spoločnosť nekonal.
Spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. nemala zamestnancov, hlásenie k dani zo závislej činnosti naposledy
podala za rok 2010, ktoré bolo nulové. Zo spisu z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby
za rok 2012 bolo zistené, že správca dane v súvislosti s obchodmi so spoločnosťou MEDIA SERVIS,
s.r.o. jednal s F. Q., ktorý mal byť splnomocnený na zastupovanie uvedenej spoločnosti. Správca

dane vykonávajúci kontrolu na DPH sa s F. Q. dňa 01.03.2016 telefonicky kontaktoval a ten uviedol,
že sa nachádza v Taliansku, adresu nepovedal. Ďalšie pokusy o telefonický kontakt boli neúspešné.
Na ústnom pojednávaní pred správcom dane dňa 05.10.2017 F. Q. uviedol, že bol splnomocneným
zástupcom spoločnosti MEDIA PLUS s.r.o., nebol jej zamestnancom, avšak originál splnomocnenia
nepredložil, pracoval na základe nejakej zmluvy, ale už si nepamätal akej. Zároveň potvrdil dodania pre

daňový subjekt v zmysle preverovaných faktúr. Podľa jeho vyjadrenia účtovníctvo spoločnosti MEDIA
PLUS s.r.o. viedla účtovníčka z Brezna, jej meno si nepamätal. Uviedol, že menovaná spoločnosť
nemala zamestnancov, iba živnostníkov. Uviedol, že spoločnosť žalobcu ako aj jej konateľa pozná už
dlhé roky a pracoval pre nich už v minulosti. Svedok mal správcovi dane doručiť doklady preukazujúce
jeho tvrdenia, avšak uvedené sa nestalo.

10. Svedok F. L., ktorý podľa vyjadrenia F. Q. mal vykonávať práce pre spoločnosť MEDIA PLUS s.r.o.,
na pojednávaní pred správcom dane dňa 09.11.2017 uviedol, že v roku 2012 vykonával práce na golfe,
pracoval pre spoločnosť AGAMA PLUS spol. s r.o.. Uviedol, že spoločnosť MEDIA PLUS s.r.o. nepozná
určite, pre ňu nepracoval. Práce v zmysle jednotlivých faktúr zadával pán R., ktorý ho osobne vyplácal na

ruku, mená ďalších pracovníkov, ktorí sa s ním mali podieľať ne realizácii preverovaných dodaní nevedel
uviesť. Uviedol, že D. Q. nepozná a meno S. mu bolo povedomé, nevedel však uviesť kde sa s ním
stretol. Konateľka žalobcu Mgr. U. R. na pojednávaní pred správcom dane dňa 09.11.2017 k obchodom
so spoločnosťou MEDIA SERVIS s.r.o. nevedela nič uviesť. Splnomocnený zástupca žalobcu Ing. Mgr.
L. R. na pojednávaní pred správcom dane dňa 26.02.2018 uviedol, že za žalobcu vykonával právne

úkony a praktickú činnosť. Vyjadril sa, že spoločnosť MEDIA PLUS s.r.o. pozná, pozná len zástupcu
konateľa pána F. Q.. Uvedenú spoločnosť si nepreveroval v roku 2012, ani to do dnešného dňa nerobí.
Uviedol, že práce za MEDIA SERVIS s.r.o. vykonával F. Q. spolu s jeho pracovníkmi, pričom ich mená
uviesť nevedel.

11. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane na základe dodávateľských faktúr
od dodávateľa BOBO-EU s.r.o., pretože šetrením správcu dane nebolo potvrdené uskutočnenie
fakturovaných dodaní uvedených dodávateľom. Správca dane zo spisu z daňovej kontroly dane z
príjmov právnickej osoby za rok 2012 zistil, že dňa 28.11.2013 príslušný správca dane vykonal v
spoločnosti BOBO-EU s.r.o. miestne zisťovanie, pričom na adrese sídla uvedenej spoločnosti nebolo

označenie, spoločnosť sa tam nenachádzala. Ďalej bolo zistené, že príslušný správca dane vypočul
dňa 15.01.2014 F. Q., konateľa spoločnosti BOBO-EU s.r.o., ktorý na pojednávaní uviedol, že doklady
od spoločnosti má spoločník C. J.. Uviedol, že kancelárske priestory v mieste sídla nemajú prenajaté,
spoločnosť sídli v jeho rodinnom dome. Účtovníctvo vedie pani V. L.. Dňa 05.03.2014 okrem iného
predložil nepreloženú policajnú správu z Albánska o havárii motorového vozidla zo dňa 12.09.2013,

pri ktorej malo dôjsť k znehodnoteniu účtovných dokladov spoločnosti BOBO-EU s.r.o. za obdobie
2009 - 2013. Potvrdil vystavenie faktúr pre žalobcu, žiadne dôkazy na predloženie svojich tvrdení
nepredložil. Na ústnom pojednávaní pred správcom dane dňa 07.12.2016 F. Q. uviedol, že uskutočnil
dodania uvedené na preverovaných faktúrach od spoločnosti BOBO-EU s.r.o. Tvrdil, že práce vykonával
sám, materiál nakúpila spoločnosť BOBO-EU s.r.o. Uviedol, že menovaná spoločnosť mala jedného

zamestnanca, R. L. a dohodárov, mená ktorých si nevedel spomenúť. Nevedel uviesť, kde sa nachádza
účtovníctvo a daňová dokumentácia, uviedol, že všetko mu ukradli z domu. Nevedel sa vyjadriť ku
skutočnosti, prečo tržby zo zdaniteľných plnení neboli zahrnuté do daňového priznania na dani z príjmov
právnickej osoby za rok 2012. Uviedol, že účtovníctvo viedol sám a sám podával aj daňové priznania kdani z pridanej hodnoty za rok 2012. Na otázku správcu dane, či vie vysvetliť rozpor v tvrdeniach o tom,
čo sa stalo s dokladmi spoločnosti BOBO-EU s.r.o., keď dňa 07.12.2016 tvrdil, že doklady boli ukradnuté
a dňa 05.03.2014 že doklady boli znehodnotené pri autohavárii, odpovedal, že si to už nepamätá,

doniesol to znehodnotené, mal to doma odložené, zmizlo to s vecami z domu. Doklady boli nehodnotené
v Albánsku a ten zostatok čo mal, mu ukradli z domu.

12. Konateľka žalobcu Mgr. U. R. na pojednávaní pred správcom dane dňa 09.11.2017 k obchodom
so spoločnosťou BOBO-EU, s.r.o. nevedela nič uviesť. Ing. Mgr. L. R. na ústnom pojednávaní pred

správcom dane dňa 26.02.2018 uviedol, že za žalobcu vykonával právne úkony a praktickú činnosť.
Spoločnosť BOBO-EU s.r.o. pozná, pozná aj F. Q.. Menovanú spoločnosť si nepreveroval v roku 2012,
ani to do dnešného dňa nerobí. Uviedol, že medzi spoločnosťami existovala nejaká rámcová zmluva,
že spoločnosť BOBO-EU s.r.o. bude poskytovať servis, ale neboli tam žiadne cenníky, nevedelo sa
dopredu, koľko to bude stáť, cena bola stanovená operatívne. Uviedol, že práce zadával on sám, sám
kontroloval funkčnosť strojov aj poskytnuté služby.

13. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane na základe dodávateľskej faktúry č.
120003 od dodávateľa PPZET, s.r.o., pretože šetrením správcu dane nebolo potvrdené uskutočnenie
fakturovaných dodaní uvedených dodávateľom. Správca dane zo spisu z daňovej kontroly dane z
príjmov právnickej osoby za rok 2012 zistil, že dňa 17.12.2013 príslušný správca dane vykonal ústne

pojednávanie so splnomocnenou zástupkyňou spoločnosti PPZET, s.r.o. S. U., ktorá uviedla, že v
roku 2012 robila v uvedenej spoločnosti externú účtovníčku, o činnosti menovanej spoločnosti nemala
vedomosť, nevedela uviesť, kto riadil spoločnosť, konateľku L. L. nepoznala. Podľa jej vyjadrenia
spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, ani pracovníkov na živnosť. K vystaveným faktúram
uviedla, že tieto ona len zaúčtovala, k podkladom, na základe ktorých mali byť vystavené sa nevedela

vyjadriť. Ďalej bolo zo spisu z daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 zistené,
že správca dane vykonal dňa 09.10.2015 miestne zisťovanie v sídle spoločnosti PPZET, s.r.o. - Dolný
Val 20 (sídlo od 15.03.2014), pričom na uvedenej adrese sa nachádzal nalepený zoznam spoločností
vrátane názvu spoločnosti PPZET, s.r.o. a správcovi dane nikto neotváral. Pri miestnom zisťovaní
dňa 11.12.2013 na pôvodnej adrese sídla Malolehotská 446/2 Prievidza bolo zistené, že na uvedenej

adrese sa nachádzal rodinný dom, chýbalo označenie spoločnosti, správcovi dane nikto neotváral. Ďalej
bolo zistené, že konateľku spoločnosti PPZET, s.r.o., L. L. sa príslušnému správcovi dane nepodarilo
vypočuť. L. L. vo vyjadrení na predvolanie správcu dane zo dňa 31.03.2016 uviedla, že v roku 2012
sa nemohla venovať práci v spoločnosti PPZET, s.r.o., a preto ju ako konateľku zastupoval T. R. na
základe splnomocnenia. Uviedla, že jej nie je známe, prečo by sa mala dostaviť na Daňový úrad

Prievidza a predložiť na nahliadnutie účtovníctvo spoločnosti PPZET, s.r.o., keď v uvedenej spoločnosti
neprebieha kontrola. Správca dane sa ďalej neúspešne počas daňovej kontroly pokúšal o vypočutie
ďalšej osoby oprávnenej konať za spoločnosť PPZET, s.r.o., T. R., s ktorým ústne pojednávanie vykonal
až vo vyrubovacom konaní dňa 08.03.2017. T. R. uviedol, že spoločnosť nemala zamestnancov, len ľudí
na výpomoc. Ďalej uviedol, že podklady na práce sa nerobili písomne, všetko sa väčšinou robilo ústne,

papiere nedostal, hlásenie o prácach ktoré vykonal písal každý mesiac a fakturoval ich jednorazovo.
Tvrdil, že práce podľa zmluvy o vykonaní upratovacích prác vykonával sám a používal pri nich prístroje
a zariadenia žalobcu. Účtovníctvo a daňovú dokumentáciu odovzdal L. S.. Splnomocnený zástupca
spoločnosti PPZET, s.r.o. L. S. zásielky od správcu dane nepreberal, so správcom dane komunikoval
len telefonicky. Konateľka žalobcu Mgr. U. R. na pojednávaní pred správcom dane dňa 09.11.2017 k

obchodom so spoločnosťou PPZET, s.r.o. nevedela nič uviesť. Ing. Mgr. L. R. na ústnom pojednávaní
pred správcom dane dňa 26.02.2018 uviedol, za žalobcu vykonával právne úkony a praktickú činnosť.
Spoločnosť PPZET, s.r.o. pozná, s konateľom nejednal, jednal len so zástupcom konateľa T. R..
Menovanú spoločnosť si nepreveroval v roku 2012, ani to do dnešného dňa nerobí. K nadviazaniu
spolupráce uviedol, že ich nakontaktoval pán Drevenák, ktorý pre nich robil ako živnostník.

14. Na základe uvedených skutočností správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým bol
žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane. Správca dane konštatoval, že nezískal
také dôkazy, ktoré napomohli objasniť sporné dodanie, naopak, viedli k pochybnostiam. Daňový
subjekt nijakým dôveryhodným spôsobom správcovi dane tieto nevyvrátil. Správca dane na základe

všetkých objektívnych okolností a dôkazov zistil, že daň, ktorú si kontrolovaný platiteľ odpočítal, nebola
preukázateľne odvedená. Tak vyjadrenie daňového subjektu k pochybnostiam správcu dane, ako ani
priložené dôkazy, či svedkov nestačia k tomu, aby správca dane mohol daňovému subjektu odsúhlasiť
nárokuplatnenéhoprávanaodpočítaniedane,resp.potvrdiťdodaniezdaniteľnýchplneníspoločnosťamiMEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a PPZET, s.r.o. v zdaňovacom období september 2012, nakoľko
vykonaným preverovaním v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní sa nepreukázalo, že došlo k
reálnemu dodaniu tovaru a služieb pre žalobcu v zmysle sporných faktúr. Pokiaľ tovar, resp. služby

daňovému subjektu dodaný nebol, nemohol ho daňový subjekt použiť na uskutočnenie zdaniteľných
plnení ako platiteľ, a preto nesplnil zákonnú podmienku uvedenú v § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004
Z.z. K vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa nedošlo v zmysle § 19 zákona č. 222/2004 Z.z., ale len
z titulu uvedenia na faktúre (§ 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z.).

15. Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý dospel k záveru, že zistenie a posúdenie
skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie
dane v zmysle § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. z faktúr od spoločností MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-
EU s.r.o. a PPZET, s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami
zákona č. 222/2004 Z.z. ako aj zákona č. 563/2009 Z.z..

16. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný
podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a

záznamov, ktoré je povinný viesť.

17. Podľa § 46 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich
uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,

aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

18. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

19. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

20. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

21. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu správny súd dospel k záveru, že
preskúmavané rozhodnutie žalovaného je vydané v súlade so zákonom, keď správne orgány v rozsahu
dostatočnom pre rozhodnutie zistili skutkový stav, ktorý následne aj správne právne posúdili.

22. Správny súd konštatuje, že správne orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z rozsiahleho

dokazovania, na základe ktorého potom vec správne posúdili tak, že žalobca si uplatnil nárok na
odpočítanie dane v dotknutom zdaňovacom období v rozpore so zákonom, keď nepreukázal, že
zdaniteľné obchody boli vykonané dodávateľskými spoločnosťami MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU
s.r.o. a PPZET, s.r.o. tak, ako je deklarované na sporných faktúrach. Je pritom zrejmé, že správne
orgány nespochybnili, že zdaniteľné plnenia boli uskutočnené, spochybnili však to, či boli uskutočnené

uvedenými dodávateľskými spoločnosťami MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. v zmysle sporných
faktúr.

23. Správne orgány na základe vykonaného dokazovania zistili, že dodávateľská spoločnosť MEDIA
SERVIS, s.r.o. v rozhodnom období na adrese svojho sídla reálne nesídlila, nevykonávala žiadnu

ekonomickú činnosť, nemala žiadnych zamestnancov. Svedok F. Q., ktorý mal byť splnomocneným
zástupcom uvedenej spoločnosti, tvrdil, že pre spoločnosť MEDIA SERVIS s.r.o. pracovali F. L. a D. Q.,
avšak F. L. tieto skutočnosti nepotvrdil, naopak, uviedol, že spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o. nepozná,
nepracoval pre ňu, nepozná pána S. ani D. Q.. Pokiaľ ide o spoločnosť BOBO-EU s.r.o., táto bolanekontaktná, nepreberala zásielky, v rozhodnom období sa na adrese sídla nenachádzala. Svedok
F. Q., konateľ spoločnosti, podal nedôveryhodné a protichodné vyjadrenia ohľadom straty účtovných
dokladov spoločnosti BOBO-EU s.r.o., keď v roku 2014 tvrdil, že tieto mali byť znehodnotené pri havárii

motorového vozidla v Albánsku a v roku 2016 tvrdil, že doklady mu ukradli z domu, pričom tieto rozpory
nakoniec vysvetlil tak, že zvyšok čo mu zostal, mal byť ukradnutý z domu. K tomuto tvrdeniu však
nepredložil žiadne doklady o krádeži. Rovnako sa rozporuplne vyjadroval ohľadne toho, že účtovníctvo
mala viesť V. L., avšak neskôr už uviedol, že účtovníctvo viedol sám. Napriek skutočnosti, že podľa
tvrdenia F. Q. mala spoločnosť zamestnávať jedného zamestnanca a dohodárov, hlásenie zo závislej

činnosti za rok 2012 nebolo podané. Dodávateľská spoločnosť PPZET, s.r.o. nepreberala poštové
zásielky správcu dane. Dvakrát zmenila svoje sídlo, pričom podľa zistení správcu dane nesídlila reálne
ani v Prievidzi a ani v Žiline. Taktiež nemala prevádzku ani kancelárske priestory. Svedkyňa S. U., ktorá
od roku 2012 robila externú účtovníčku, sa nevedela vyjadriť k obchodným transakciám spoločnosti,
nevedela uviesť kto riadil spoločnosť. Podľa jej vyjadrenia spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov
ani pracovníkov na živnosť. Konateľku L. L., ktorá jej mala udeliť plnú moc, nepoznala. Správcovi dane

sa počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania ani opakovane nepodarilo predvolať konateľku
spoločnosti L. L., ani splnomocneného zástupcu L. S.. Pokiaľ ide o vyjadrenia ďalšieho splnomocneného
zástupcu spoločnosti PPZET, s.r.o. T. R. tak tento obchody formálne potvrdil, nepredložil však žiaden
doklady preukazujúci jeho tvrdenia.

24. Splnomocnený zástupca žalobcu Ing. Mgr. L. R. vôbec nevysvetlil, na základe akých kritérií si
vybral na dodanie uvedených služieb alebo tovarov menovaných dodávateľov, keď sám uviedol, že
spoločnosť MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a PPZET, s.r.o., si nejako nepreveroval, nezisťoval
či uvedené spoločnosti majú personálne a materiálno-technické zabezpečenie. Tým, že žalobca vstúpil
do obchodných vzťahov so spoločnosťami, ktoré si podľa svojho vlastného vyjadrenia nepreveroval, ani

to nerobí, ani sa nezaujímal o ich materiálnotechnické ani personálne vybavenie, aby sa presvedčil, či
sú schopné požadované dodania realizovať, neprejavil náležitú mieru opatrnosti, čím na seba prebral
riziko, že nebude vedieť splniť svoju dôkaznú povinnosť.

25. V danom prípade žalobca neposkytol žiaden relevantný dôkaz a ani správcovi dane sa aj napriek

vykonanému dokazovaniu nepodarilo zaobstarať také dôkazy, ktoré by preukázali, že tovar alebo
služby boli dodané práve od dodávateľov MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a PPZET, s.r.o.
tak, ako to žalobca deklaroval predloženými spornými faktúrami. Svedkovia síce dodanie tovarov a
služieb potvrdili, ale tieto tvrdenia neboli podložené vierohodnými dokladmi, nepostačujú preto na
odstránenie pochybností správcu dane. Taktiež predloženie stavebnej dokumentácie k stavbám (MEDIA

SERVIS, s.r.o.) nepreukazuje, že zdaniteľné obchody boli realizované tak, ako to bolo deklarované
na sporných faktúrach. Preto pri absencii akéhokoľvek relevantného dôkazu o skutočnom poskytnutí
fakturovaných tovarov, resp. služieb vyššie uvedenými spoločnosťami nemožno považovať sporné
faktúry za presvedčivý dôkazný prostriedok, že spoločnosti MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. a
PPZET, s.r.o. dodali tovar alebo služby v zmysle sporných faktúr.

26. Krajský súd konštatuje, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe,
aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť
zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
naskutočnostiadôkazyvyplývajúcezozistení,ktoréužmásprávcadanevpriebehukonaniakdispozícii.

V prejednávanom prípade si daňové orgány zabezpečili dostatočné množstvo dôkazov získaných v
rámci daňovej kontroly dane z príjmov právnickej osoby za rok 2012 vykonanej u žalobcu, ako aj v
rámci vlastného šetrenia na zistenie stavu veci, ktorý im umožnil o veci rozhodnúť. V rámci aplikovania
správnej úvahy riadne vyhodnotili, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Pokiaľ ide o priraďovanie číselnej váhy

dôkazom tak, ako to prezentoval žalobca v podanej žalobe, správny súd sa stotožňuje s názorom
žalovaného, že vyhodnotenie dôkazov formou číselne vyjadrenej bodovej váhy zákon nevyžaduje a
nedá sa ani žiadnou metodikou jasne stanoviť, že určitý dôkazný prostriedok má vždy vyššiu váhu ako
iný. Pri akomkoľvek dokazovaní je vždy potrebné vyhodnocovať dôkaznú situáciu s ohľadom na danú
konkrétnu vec a to jednak jednotlivé dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomných súvislostiach. Nie je

možné realizovať vyhodnocovanie dokazovania púhou tabuľkou.

27. Žalobca ďalej v podanej žalobe namietal, že zákonná úprava (§ 68 zákona č. 563/2009 Z.z.)
neumožňuje, aby sa vo vyrubovacom konaní vykonalo obstarávanie dôkazov, a preto uvedené dôkazysú nezákonné. Krajský súd k tejto námietke uvádza, že vo vyrubovacom konaní správca dane v zásade
hodnotískutočnostizhrnutévprotokoleodaňovejkontroleanámietkydaňovéhosubjektuprotiprotokolu,
ktoré sú právne významné pre určenie dane. Ustanovenie § 68 ods. 3 veta tretia zákona č. 563/2009

Z.z. však výslovne uvádza, že správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a
ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. V prejednávanom prípade
z obsahu spisového materiálu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní doplnil dokazovanie
výsluchom svedkov, a to na základe vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly. Žalobca bol s
výsledkami takto vykonaného dokazovania riadne oboznámený, mal možnosť sa k nemu vyjadriť. Z

uvedených dôvodov námietka žalobcu nie je dôvodná.

28. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní
dôkazné bremeno, krajský súd poukazuje na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na odpočet
DPH sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu /žalobcu/. Naopak,
zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenie
bolo reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Samotné faktúry od dodávateľov

MEDIA SERVIS, s.r.o., BOBO-EU s.r.o. PPZET, s.r.o. a sú len formálnou podmienkou uplatnenia si
nároku na odpočítanie DPH na vstupe, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia.
Rovnako tak zaúčtovanie predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zdaniteľnej dodávky tovarov a služieb. Ak daňové a účtovné
doklady (faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené

bez skutkovej podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov a zhodného tvrdenia
účastníkov fakturovaného obchodu priznané právo na odpočet DPH. Preto bolo základnou povinnosťou
žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie práva na odpočítanie dane má právny
nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly
zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo nároku

na uplatnený odpočet DPH. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní
deklarovaný zdaniteľný obchod, bolo na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil),
inak nie je možné priznať nárok na odpočítanie dane. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na
rozsiahlujudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikytýkajúcusarozsahudokazovaniavdaňovom
konaní, otázky dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt.

Konkrétne poukazuje na rozhodnutia sp. zn. 4Sžf/84/2012 zo dňa 18.06.2013, sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo
dňa 23.06.2010 v spojení s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011, sp. zn. 3Sžf/26/2016 zo dňa 18.10.2017, sp. zn. 1Sžf/4/2016 zo dňa 25.04.2017.

29. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva

najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt. Na preukázanie
reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry. Ak
počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia
žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto
pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j.

procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu je tu procesná povinnosť daňového subjektu
obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie.

30. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane a žalovaného v danej veci sú založené na
skutočnostiach, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane za účelom preverenia tvrdení

žalobcu. Správca dane správne zameral a rozšíril dokazovanie aj na skutočnosti, ktoré presahujú rámec
právnej sféry vplyvu žalobcu, t.j. aj na právne vzťahy dodávateľov deklarovaných na sporných faktúrach,
majúc na vedomí, že žalobcu nemožno v tomto smere zaťažiť dôkazným bremenom, nakoľko dôkazné
bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Z obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani
z prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady,

ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci.
Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové
doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi obchodnými partnermi neznamená, že bolo
povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takétodaňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu
zdaniteľných obchodov, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Nemal však
povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť

vovzťahukichobsahubolavyhodnotenímvýsledkovrozsiahlehodokazovaniaspochybnená,preukázať
pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali.

31. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno žalobcu, bolo povinnosťou žalobcu v prípade takýchto kvalifikovaných
pochybností správcu dane predložiť dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. Ak takéto dôkazy

predložiť alebo označiť nevie, alebo neexistujú, dostáva sa žalobca do stavu dôkaznej núdze. Dôkazné
bremeno daňového subjektu je možné vnímať aj ako jeho zodpovednosť za výsledok daňového konania
s tým, že môžu obstáť len tie daňové doklady, ktoré dorážajú skutočný stav veci. Pokiaľ voči skutkovému
stavu takéto dôkazy neobstoja, je na daňovom subjekte, aby predložil iné dôkazy a pokiaľ ich nemá
alebo nie je v jeho silách ich obstarať, alebo také dôkazy nemôžu objektívne existovať, znamená to
(tak ako bolo uvedené vyššie) neunesenie dôkazného bremena so všetkými jeho následkami. Žalobca

v predmetnej právnej veci nepredložil dôkazy o riadnom priebehu zdaniteľných obchodov tak, ako bolo
deklarované na sporných faktúrach. Rovnako nepreukázal, že učinil všetko, čo od neho bolo možné
rozumne požadovať, aby si riadne preveril svojich obchodných partnerov .

32. Možno preto zhrnúť, že v súdenom prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, ktorý si nárok

na odpočet DPH zo sporných faktúr uplatnil, a preto bolo jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje v súlade so zákonnými podmienkami a v súlade so skutočnosťou. Správca dane následne
verifikoval skutočnosti a doklady predložené žalobcom, od ktorého bolo možné spravodlivo požadovať
preukazovanie len tých skutočností, ktoré mohol reálne ovplyvniť, lebo boli v jeho právnej sfére vplyvu, a
na ktoré sa viaže jeho dôkazné bremeno. S poukazom na uvedené skutočnosti súd vyhodnotil námietky

žalobcu za nedôvodné. Bol to práve správca dane, ktorý v súlade s § 46 ods. 5 a 24 ods. 2 zákona
č. 563/2009 Z.z. vlastným aktívnym preverovaním a dokazovaním zistil skutočnosti, z ktorých vyvstali
kvalifikované pochybnosti ohľadne uskutočnenia zdaniteľných obchodov fakturovanými dodávateľmi,
čím sa dôkazné bremeno presunulo na žalobcu, ktorý ich nevyvrátil.

33. Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora EÚ tak správny súd poukazuje na to, že z nej bez pochybností
vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky
a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri rozsudky SD EU zo 17. júla 2008 vo veci Komisia
vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak,
Orłowski, C-188/09, Zb. s.I-7639, bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body

63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť
uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt
prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré sa
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos
a i., C-409/04 Zb. s.I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011,

Vlaamse Oliemaatschappij,C-499/10, bod 25). Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne
požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia
neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
uvedeného prípadu vo veci samej. V tejto súvislosti sa vyjadril aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí,
keď konštatoval, že judikatúra SD EÚ priamo predpokladá, že daňový subjekt vykoná všetky opatrenia,

aby zamedzil svojej účasti na podvodnom konaní iných subjektov, vrátanie preverenia obchodných
partnerov. Správny súd je toho názoru, že rozsudky Súdneho dvora umožňujú platcom, ktorí sa
bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky
protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, kedy svoje daňové povinnosti sami riadne plnili.
Pokiaľ by obchodníci konajúci v nevedomosti o tom, že sa stali súčasťou podvodného reťazca, nemali

nárok na odpočet DPH, niesli by náklady podvodu. Na druhej strane však akýkoľvek i nedbalostný podiel
pre obchodníkov zakladá negatívne účinky. Pre podnikateľov závery súdneho dvora neznamenajú iba
bezbrehú ochranu nároku na odpočet dane, ale znamenajú mimo iného aj povinnosť venovať zvýšenú
pozornosť interným kontrolným mechanizmom, tak aby v prípade odhalenia podvodného konania
nevznikli pochybnosti, či o podvode vedeli, resp. či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli.

Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil
svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dojednávaní obchodných kontraktov sa v rámci
možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V predmetnej právnej vecivšak bolo zistené, že žalobca nevenoval žiadnu pozornosť prevereniu svojich obchodných partnerov a
to ani v rozsahu, ktorý je pri bežnej podnikateľskej činnosti bežný.

34. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného
hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca
dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 222/2004
Z.z. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí
dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne
vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,
že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej
zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti.

35. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového
konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo
v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že námietky uvedené v
žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia, napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu

dane vrátane postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, sú v súlade so zákonom, a preto žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).

36. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že
úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne vynaložené

trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne
v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum
právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z.
(z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi
napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu

a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).