Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, July 16, 2018

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 8C/146/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213204844
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jaďuďová

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2018:4213204844.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno v konaní pred sudkyňou JUDr. Ivana Jaďuďová v právnej veci žalobcu:

Československá obchodní banka, a.s., so sídlom Radlická 333/150, Praha 5, Česká republika, IČ: 00
001 350, zastúpený: JUDr. Petr Mašek, so sídlom Husitská 344/63, Praha 3 - Žižkov, Česká republika,
proti žalovaným: 1./ D. M., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX/XX, H., občan SR, zastúpený: JUDr. Dušan
Pálka, advokát, so sídlom Polianky 5, Bratislava, 2./ H. K., nar. X.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, A.,
občan SR, o zaplatenie 397.382,65 Kč s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1/ a v 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 245.972,90 Kč,
kapitalizovaný úrok vo výške 13 619,73 Kč, zákonný úrok z omeškania vo výške 52 568,31 Kč a

7,5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 245.972,90 Kč od 8.2.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

Žalobca má nárok voči žalovaným na náhradu trov konania vo výške 43,39%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou podanou na tunajší súd dňa 8.3.2013 domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd zaviazal žalovaných 1/, 2/ na zaplatenie sumy istiny 397 382,65 Kč s príslušenstvom a

náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že so žalovanými 1/, 2/
uzatvoril dňa 4.8.2009 zmluvu o úvere číslo 003282773R, v ktorej vystupovali žalovaní 1/, 2/ spoločne
a nerozdielne ako spoludlžníci. Predmetom úverovej zmluvy bolo poskytnutie úveru žalovaným 1/, 2/
do výšky úverového limitu 250.000 Kč. Poskytnutý úver bol vedený na úverovom účte číslo 231516960.
Žalovaní 1/, 2/ vyčerpali poskytnutý úver dňa 4.8.2009 bankovým prevodom čiastky 250.000 Kč z
úverového účtu na bežný účet číslo 235621207/0300 vedený na mená žalovaných 1/, 2/. Žalovaní
1/, 2/ sa zaviazali splatiť vyčerpaný úver v 84 anuitných splátkach vo výške 4554 Kč, splatných vždy

do15. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 15.09.2009 a posledná splátka bola splatná
dňa15.08.2016. Strany si dohodli úrokovú sadzbu 12,90 % ročne s tým, že tento úrok bude hradený
mesačne ako súčasť každej anuitnej mesačnej splátky. Žalobcovia 1/, 2/ povinnosti vyplývajúce zo
zmluvy o úvere si riadne neplnili. Neplatili dohodnuté mesačné splátky a účtované poplatky. Žalobca
listom zo dňa 16.05.2010 žalovaným 1/, 2/ oznámil, že pohľadávka vzniknutá zo zmluvy o úvere
je splatná ku dňu 15.05.2010 a vyzval žalovaných k jej úhrade ( títo si zásielku uloženú na pošte
nevyzdvihli). Žalovaní 1/, 2/ doposiaľ pohľadávku žalobcovi nezaplatili.

Žalobca si uplatnil v žalobe sumu 245 972,90 Kč s príslušenstvom, a to
· kapitalizovaným úrokom vo výške 98841,44 Kč,
· kapitalizovaným zákonným úrokom z omeškania vo výške 52568,31 Kč,
· s úrokom z úveru 12,90 % ročne zo sumy 243 406,67 Kč od 8.2.2013 do zaplatenia,· s úrokom z omeškania 7,50 % ročne zo sumy 245 972,90 Kč od 8.2.2013 do zaplatenia.

2. Súd vydal dňa 11.12.2013 pod č. k. 8Ro/154/2013-51 platobný rozkaz, ktorým žalovaných 1/, 2/

zaviazal na zaplatenie uvedenej sumy s príslušenstvom. Z dôvodu, že žalovaná v rade 1. Podala
odpor proti platobnému rozkazu tento sa zrušil. Žalovaná v ňom uviedla, že nie je pravdou, že by bola
opakovane písomne informovaná a vyzývaná na splácanie úveru. Prostriedky z úveru využil výlučne
žalovaný 2. a ju informoval, že úver riadne spláca. Ani o splatnosti úveru nebola informovaná, je toho
názoru, že žalobca nevyužil všetky možnosti na mimosúdnu dohodu a žaloba bola podaná predčasne.

Nesúhlasila ani s výškou kompletného príslušenstva, nakoľko jeho výška je v rozpore s dobrými mravmi,
rozporovala aj výšku istiny, avšak bez bližšieho popisu.

3. Právny zástupca žalovanej v rade 1. ako aj žalovaný v rade 2.sa nedostavili, svoju neúčasť
neospravedlnili do začatia pojednávania, hoci boli riadne a včas predvolaní, súd pojednával v ich
neprítomnosti podľa § 180 CSP.

4. Súd sa oboznámil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu a listinnými dôkazmi založenými
v súdnom spise, a to:· výpisom z obchodného registra vedeného Q. súdom v V. na žalobcu,
zmluvou o úvere číslo 003282773R zo dňa 4.8.2009, prihláškou k poisteniu zo dňa 4.8.2009,
obchodnými podmienkami pre ČSOB spotrebiteľské úvery účinnými od 1.4.2008, sadzobníkom

poplatkov, oznámením o zosplatnení úveru zo dňa 16.5.2010, poslednou ako aj opakovanou výzvou k
zaplateniu dlžnej čiastky a zistil nasledovné:

5. Žalobca uzatvoril dňa 4.08.2009 so žalovanými 1/, 2/ zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. zákona
č.513/1991 Zb., kde vystupovali žalovaní 1/, 2/ spoločne a nerozdielne ako spoludlžníci. Predmetom

zmluvy bolo poskytnutie úveru žalovaným 1/, 2/ do výšky úverového limitu 250.000 Kč. Súčasťou zmluvy
boliobchodnépodmienkyžalobcuprespotrebiteľskéúveryaVšeobecnéobchodnépodmienky,sktorými
sa žalovaní 1/, 2/ oboznámili a podpisom zmluvy o úvere s nimi vyslovili svoj súhlas. Poskytnutý úver bol
vedený na úverovom účte číslo 231516960 - úverový účet. Žalovaní 1/, 2/vyčerpali poskytnutý úver dňa
4.8.2009 bankovým prevodom sumy 250.000 Kč z úverového účtu na bežný účet číslo 235621207/0300

vedeného na mená žalovaných 1/, 2/.
Z histórie bežného účtu súd zistil, že ku dňu 7.2.2013 bola pohľadávka žalobcu voči žalovaným 1/, 2/
vo výške 397 382,65 Kč pozostávajúca z nesplatenej istiny vo výške 243 406,67 Kč, dlžných úrokov vo
výške 96 815,66 Kč, z úrokov z omeškania vo výške 52568,31 Kč.

6. Podľa § 150 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) strany majú povinnosť pravdivo
a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa § 151 ods. 1
CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa
čl. 6 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), strany sporu majú
v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú
ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a
podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
Podľa čl. 15 ods. 1 CSP, dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade

s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a
prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky.
Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Podľa§153ods.1CSP,stranysúpovinnéuplatniťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich
strana mohla predložiť skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

Podľa § 154 CSP, prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o
ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

7. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

8.Nováprávnaúpravacivilnéhokonaniajezaloženánaprincípezisťovaniaskutkového(nieskutočného)
stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. Stranu sporu - žalobcu
zaťažovala jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkazná povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v

podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi
povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ
strana sporu nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli
preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.

9. Podľa § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o bežnom účte sa zaväzuje banka zriadiť od
určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Ak úroky nie takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za
úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie

prípustnej výške.
Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, jev
omeškaní.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky

z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho
práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

10. Podľa § 23a ods. 1,2 zák.č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľskými zmluvami sú

zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli
uzavreté podľa osobitného predpisu ( § 52 - 60), sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.01.2008) spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Dňa 1.4.2015 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na
všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa

nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.Podľa§53ods.4písm.b)Občianskehozákonníka,zaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo
zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti

alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania,
poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník bola prebratá Smernica Rady
č. 93/13/EHS z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník
Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.

Účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť len keď súd má právomoc zhodnotiť neprimerané
podmienky z úradnej povinnosti, čiže určiť či je podmienka nečestná. Iba takto je možné chrániť
spotrebiteľa pred záväzkom voči nečestnej podmienke. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako
spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom spotrebiteľ
vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez

možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť.

12. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaných, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I
keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka) predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného

je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnejaleboinejpodnikateľskejčinnosti,tedanaprávnyvzťahzaloženýzmluvouoúverejepotrebné
aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného
zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i

keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na
občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny
alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka a teda nepredstavujú osobitný

zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd
ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností) ako aj ustanovenia
Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd
upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa
ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.

13. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ došlo
dňa 4.08.2009 k uzatvoreniu zmluvy v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Na základe uvedenej

zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovaným 1/, 2/ do výšky úverového limitu 250.000 Kč. Žalovaní
1/, 2/ si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy riadne neplnili a dohodnuté mesačné splátky neplatili.
Túto skutočnosť žalovaný v rade 2. vôbec nepoprel a vyjadrenie žalovanej 1., že ona bola ubezpečená
žalovaným 2., že úver spláca a tento použil len on sám je irelevantná a účelová. Žalovaná v rade 2.
Vedela aké povinnosti jej zo zmluvy vyplývajú.

Žalovaní 1/, 2/ sa v dôsledku uvedeného dostali do omeškania so zaplatením splátok prečerpania.
Skutočnosť, že si obaja permanentne nepreberali poštové doručenky tak od žalobcu, ako aj v tomto
konaní súdne zásielky len svedčí o ich ľahkovážnom prístupe k svojim povinnostiam. Obranu žalovanej
1., že nebola informovaná o splatnosti úveru súd považoval za účelovú, pretože skutočnosť, že si listovú
zásielku neprevzala na pošte, toto oznámenie nerobí neúčinným. Žalovaná namietala výšku žalovanej

istiny, avšak bez akéhokoľvek zdôvodnenia.

14. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná
len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť. Súd považoval za dôvodnú žalobu iba v častiistiny 245 972,90 Kč, v časti uplatneného úroku 13 619,73 Kč Eur ( do vyhlásenia splatnosti 15.5.2010 )
nad rámec tejto sumy súd žalobu zamietol ( 98841,44 Kč mínus 13 619,73 Kč), v časti uplatneného
úroku z omeškania zo sumy 52 568,31 Kč ako aj počnúc odo dňa 8.2.2013 do zaplatenia zo sumy 245

972,90Kč,keďžalobcasiúrokzomeškaniauplatnilvsúladesustanovením§517ods.1,2Občianskeho
zákonníka, vo výške vyplývajúcej z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ( 7,5%).

15. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného úroku vo výške 12,90 % ročne zo sumy
243406,67 súd v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú. V tejto súvislosti súd dospel k záveru,

že žalobca má nárok na zmluvný úrok len do času účinkov vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
(ktorej zmysel spočíva v predčasnom zosplatnení záväzku dlžníka z dôvodu porušovania zmluvných
povinností dlžníkom), pretože týmto jednostranným právnym úkonom sa pohľadávka veriteľa predčasne
stáva splatnou v celom rozsahu. Vzhľadom aj na účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté
peňažné prostriedky, vyhlásením splatnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej.

Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu
a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj
z úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej
veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje

režim platenia úrokov z omeškania. Podľa názoru súdu dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z
omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to
jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba

považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd
poukazuje i na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvné dojednanie, ktoré
by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa, pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom
na uvedené súd žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho po

zosplatnení úveru do zaplatenia zamietol. Súd dopĺňa, že v žiadnom prípade nejde o poskytovanie
nepatričnejochranynepoctivýmdlžníkom,alejehozávervyplývazvýkladuvyššiecitovanýchustanovení
právnych predpisov a na podporu svojej právnej argumentácie súd poukazuje i na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.09.2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, kde ústavný súd považuje za
ústavne akceptovateľný výklad rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim

platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. Súd v tejto súvislosti dopĺňa, že splácanie úveru
v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v
splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok

splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí,
ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej
odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však
príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové

vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú
sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá
právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku

veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny
titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,

ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade
by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený
všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého bysa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k
zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu
plynulizozmluvypredveriteľomvyvolanouzmenouzáväzku.Súdtakýtostavvžiadnomprípadenemôže

pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za
stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z
majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Takéto konanie veriteľa neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú
právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Ohľadne tohto právneho názoru

súd odkazuje aj na rozhodovaciu prax súdov SR napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna
2015 sp. zn. 6Co/190/2014.

16. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnej veci mal žalobca úspech v 71,69 % a

žalovaní v 28,30 % preto celkom bol žalobca úspešný v 43,39 %.

17. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený súdnym úradníkom samostatným uznesením
v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
- Okresný súd Komárno, Pohraničná 6, 945 01 Komárno - na Krajský súd v Nitre.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.