Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3106228406
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3106228406.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcov 1/ W. P., bytom W. A., D. XXXX/XX-X, 2/ H.
P., bytom F. nad M., E. I XX/XXX, 3/ P. A., bytom K. XX, 4/ A. A., bytom K. XX, 5/ Z. A., bytom F. nad M.,
W. S. XXXX, 6/ Z. A., bytom K. XXX, Xa/ M. C., bytom K. 5, Xb/ R. A., bytom K. XXX, Xc/ V. A., bytom
K. 190, 8/ Ignáca A., bytom K. XX, 9/ M. A., bytom K. XX, XX/ J.. V. A., bytom A., F. XXXX/X, XX/ Y. V.,

bytom K. XXX, XX/ Z. A., bytom F. nad M., W. hájom XXX/X-XX, XX/ M. A., bytom F. nad M., A. XXX/
X, XX/ V. M., bytom N., Za soľnou XX, XX/ Q. A., bytom K. XXX, XX/ J.. Q. A., bytom N., Q. W. XX/XX,
XX/ Z. A., bytom A. XXX, XX/ Z. A., bytom A. XXX, XX/ Q. A., bytom K. XXX, XX/ Q. A., bytom K. XXX,
XX/ Q. A., bytom K. 6, XX/ R. Bagína, bytom K. XXX, XX/ R. A., bytom A. XXX, XX/ C. A., bytom K.
XXX, XX/ C. A., bytom B. XXX, XX/ V. A., bytom K. XX, XX/ V. A., bytom C., W. XX, XX/ V. W., bytom F.
nad M., E. I XX/XX, XXa/ J.. Q. A., bytom W., P. XXXX/XX, XXb/ J.. M. A., bytom C., W. A. XXXX/XX,
XX/ W. A., bytom F. nad M., W. hájom XXX/XX, XX/ W. A., bytom A. XXX, XX/ W. A., bytom A. XXX,

XX/ B. A., bytom A., M. XXXX/XX, XX/ V. A., bytom W. Bystrica, T. XXXX/XX, XX/ C. A., bytom N. F.,
Q. X/X-XX, XX/ M. A., bytom K. XXX, XXa/ V. A., bytom B. XX, XXb/ J.. V. V., bytom K. XX, A., XXc/
Q. F., bytom W. XXXX/XX, F. nad M., XXd/ W. A., bytom B. XX, XX/ M. A., bytom F. nad M., E. II XX/
XX, XX/ M. A., bytom K. XX, XX/ P. A., bytom K. XXX, XX/ V. A., bytom K. XXX, XX/ P. A., bytom J., Q.
XXX/X, XX/ Q. A., bytom K. 6, XX/ Y. A., bytom K. XX, XX/ V. N., bytom F. nad M., Centrum I XX/XX,
XX/ P. V., bytom K. XX, XX/ Q. H., bytom F. nad M., W. hájom XXXX/XX, XX/ Z. L., bytom F. nad M.,

W. hájom XXXX/XXX, XX/ Q. Y., bytom K. XXX, XX/ M. A., bytom N. F., B. sv. E., XX/ P. A., nar. XXXX,
bytom K. XXX, XX/ Q. A., bytom K. XXX, XX/ K. A., bytom K. XXX, XX/ V. A., bytom K. XXX, XX/ W. A.,
bytom K. XX, XX/ Z. W., bytom A. XXX, XX/ V. A., bytom K. XXX, XXa/ V. A., bytom K. XXX, XXb/ Q.
A., bytom B. W. XXX, XXc/ Q. A., bytom K. XXX, XX/ Z. A., bytom N., H. XX, XX/ T. A., bytom N., Q.
R. XX, XX/ M. A., bytom A. XXX, XXa/ F. A., bytom K. XXX, XX/ V. H., bytom W. XXX, XXa/ J.. Q. F.,
bytom F. nad M., Pod hájom XXX/XX, XXb/ Q. F., bytom F. nad M., W. hájom XXXX/XXX, XXc/ V. A.,
bytom F. nad M., W. hájom XXXX/XX, XX/ B. F., bytom K. XX, XX/ P. F., bytom K. XXX, XXa/ V. F., bytom

K. XX, XXb/ Q. V., bytom Nemšová, ul. B. XX, XXc/ K. F., bytom K. XX, XXd/ V. H., bytom K. XX, XX/
Z. F., bytom K. XX, XX/ C. F., bytom J., V. XXX/XX, XX/ W. F., bytom F. nad M., B. XXX/XX, XX/ P. H.,
bytom C. 7, XX/ V. W., bytom K. 59, 74/ W. X., bytom K. 4, XX/ Q. X., bytom K. 4, XXa/ W. S., bytom
A. XXX, XXb/ H. S., bytom A., XXc/ M. F., bytom W. A., V. XXX, XXd/ V. K., bytom A., XX/ P. S., bytom
A. XXX, XX/ M. S., bytom C., W. XX, XX/ V. S., bytom C., A. XX, XX/ Q. S., bytom F. nad M., XX/ V. S.,
bytom B. XX, XX/ Q. S., bytom N. F., B. XXX/XX, XX/ V. S., bytom K. XXX, XX/ P. K., bytom A. XXX, XX/

Q. S., bytom K. XX, XX/ Q. E., bytom C., D. 5, XXa/ P. Bagínovej, bytom Q. XXX/X, J., XXb/ J.. N. Q.,
bytom W. hájom XXXX/XXX, F. nad M., XXc/ J.. M. A., bytom Q. XXX/X, J., XX/ J.. V. F., bytom F. nad
M., E. I XX/XXX-XX, XX/ J.. Q. K., bytom K. XX, XX/ J.. Z. M., bytom W. A., M. XX/XX, XX/ J.. C. M.,
bytom N., B. XX, XX/ J.. H. F., bytom F. nad M., W. kaštieľom XXX/X, XXa/ R. Q., bytom F. nad M., H.
XXX/XX, XXb/ V. W., bytom B. XX, XXc/ M. S., bytom A. XXX, XXd/ Q. Q., bytom W. XXX, XX/ M. K.,
bytom K. XXX, XX/ Z. K., bytom W. A., T. XXXX/XXX, XX/ V. K., bytom F. nad M., W. XXXX/XX, XX/ V.
K., bytom N. F., B. kpt. N. XX/XX, bytom A. XXX, XX/ J.. Z. K., bytom F. nad M., W. hájom XXXX/XX,

XXX/ Q. K., bytom K. XXX, XXX/ J.. Z. K., bytom F. nad M., W. hájom XXXX/XX, XXX/ F. K., bytom A.
XXX, XXX/ Z. K., bytom K. XX, XXX/ Q. K., bytom A., XXXa/ Q. K., bytom K. XXX, XXXb/ M. K., bytom
Kameničany XXX, XXXc/ Q. K., bytom K. XXX, XXXd/ V. W., bytom W. XXX, XXX/ V. K., bytom B. XX,
XXX/ V. V., bytom K. XX, XXX/ B. V., bytom K. XXX, XXXa/ P. V., bytom K. XX, XXXb/ P. V., bytom K.
XX, U./ Štefana V., bytom K. XX, XXX/ H. V., bytom K. XX, XXX/ Z. V., bytom C. XXX, XXX/ F. V., bytomF. nad M., W. hájom XXXX/XXX, XXX/ V. M., bytom F. nad M., E. I XX/XX, XXX/ C. K., bytom N. F., Q.
X/X, XXXa/ Q. Minarechovej, bytom K. XXX, XXXb/ V. A., bytom K. XXX, XXXc/ M. V., bytom W. XX/XX,
XXXd/ R. V., bytom K., XXX/ V. V., bytom A. XXX, XXX/ V.. H. M., bytom C. C., B. XX, XXX/ V. V., bytom

F. nad M., W. S. XXX/XX, XXX/ W. Y., bytom F. nad M., E. J. XXXX/XX-XX, XXX/ Q. Y., bytom K. XXX,
XXX/ C. Y., bytom F. nad M., A. K. XXX/XX, XXX/ Q. Y., bytom F. nad M., W. hájom XXXX/XX, XXXa/ Q.
K., bytom A. XX, U./ Stanislava Y., bytom A. XXX, XXXc/ K. S., bytom N.. B. XXXX/XX, W., XXXd/ P. Y.,
bytom W. hájom XXXX/XX, F. nad M., XXXe/ Z. V., bytom E. II. XX/XX, F. nad M., XXXf/ C. Y., bytom W.
S. XXXX/XX, F. nad M., 124/ Z. Y., bytom F. nad M., W. hájom XXX/X, XXX/ P. S., bytom K. XXX, XXX/

V. Y., bytom J., D. XXX, XXX/ M. Y., bytom F. nad M., A. XX/XX-XX, XXX/ Q. W., bytom K. XXX, XXXa/
Q. W., bytom K. XXX, XXXb/ W. Pagáčovej, bytom K. XXX, XXXc/ P. H., bytom C. 7, XXX/ W. W., bytom
K. XXX, XXX/ P. F., bytom R. XXX, XXX/ Y. A., bytom K. XX, XXX/ V. W., bytom A. XXX, XXX/ Q. W.,
bytom B. XX, XXX/ Q. W., bytom A. XXX, XXX/ Z. W., bytom K. XX, XXX/ V. W., bytom S. B. XXX, XXX/
W. W., bytom K. 9, XXX/ W. W., bytom R. XXX, XXX/ M. W., bytom K. XXX, XXX/ P. W., bytom K. XX,
XXX/ V. W., bytom K. XXX, XXX/ P. W., bytom A. 159, XXX/ T. W., bytom K. XXX, XXX/ Y. W., bytom

C., W. poľom XX, XXX/ C. T., bytom F. nad M., E. I XX/XX, XXX/ P. B., bytom C., A. XX, XXXa/ V. J.,
bytom A. XXX, XXXb/ B. B., bytom F. nad M., W. S. XXXX/XX, XXXc/ Q. B., bytom K. XXX, XXXd/ V. B.,
bytom F. XX, XXX/ S. B., bytom W. XXX, XXXa/ Z. M., bytom K. XX, XXXb/ V. M., bytom A. XX, XXXc/
Q. M., bytom K. B.. X B R., M., XXXd/ K. F., bytom J., K.. N. XXX/XX, XXXe/ V. M., bytom B. XXX, B.,
XXX/ M. M., bytom K. XX, XXX/ P. M., bytom K. XX, XXX/ V. M., bytom K. XX, XXX/ P. M., bytom F. nad

M., E. I XXXX/XX, XXX/ P. M., K. XXX, XXX/ Q. M., bytom K. XXX, XXX/ Q. M., bytom F. nad M., E. I
XX/XX, XXX/ M. M., bytom K. XX, XXX/ M. M., bytom K. XX, XXX/ M. M., bytom K. XXX, XXX/ M. M.,
bytom C., K. XX, XXXa/ Q. M., bytom K. XXX, XXXb/ V. M., bytom A. XXXX/XX, F. nad M., 16Xc/ V. V.,
bytom K. XX, XXXd/ F. M., bytom K. XXX, XXXe/ Q. M., bytom K. XXX, XXX/ S. B., bytom W. XXX, XXX/
Q. M., bytom K. XXX, XXXa/ V. M., bytom W. XXX, XXXb/ F. M., bytom W. XX, XXXc/ Q. M., bytom W.

XXX, XXXd/ P. M., bytom W. XXX, XXX/ P. M., bytom N. F., C. XXX/XXX, XXX/ Y. G., bytom F. nad M.,
E. II XX/XX-XX, XXX/ W. D., bytom N. F., XXX/ P. A., bytom A., V. XX, XXX/ M. V., bytom A., M. 4, U./
Aleny Q., bytom W., N. XXXX, XXX/ M. M., bytom A., M. XX, všetci zastúpení P. kanceláriou Q.. F. F.,
advokát spol. s r.o., so sídlom W. A., Ul. kpt. N. XXX proti žalovaným 1/ W. družstvo A., so sídlom v A.,
J.: XXXXXX, 2/ J.. F. V., W.., bytom S. XXX, právne zastúpených P. kanceláriou B. - M., s.r.o., so sídlom

v A., M. XX, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o odvolaní žalovaných X/, 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 31. októbra 2018, č.k. 21C/179/2006-854 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcom p r i z n á v a voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (tretím v poradí) vo výroku I. určil, že kúpna
zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a H. V., narodeným XX.XX.XXXX, zomrelom

XX.X.XXXX, naposledy bytom S. XXX, ako kupujúcim, dňa 15.12.2003, ktorej vklad bol povolený
Správou katastra J. pod číslom V XXXX/XX, je neplatná. Vo výroku II. žalobcom 1/ - 172/ voči žalovaným
1/ - 2/ priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 80
písm. c) O.s.p., § 3 ods. 1, § 39 Obč. zákonníka, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1,2, §
5 ods. 1, § 6 ods. 1 písm. a) zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom účinného od

01.01.2004. Vychádzal zo zistenia, že žalobcovia si uplatnili reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva
v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z. na Obvodnom pozemkovom úrade v Považskej Bystrici 9. 12.
2004 pod č. A a A tvrdiac, že na základe zákona č. 81/1949 Zb. prešlo vlastníctvo k spoločným
nehnuteľnostiam bývalých urbárnikov, Urbárskej obce K., na pôvodne JRD K., predchodcu žalovaného
1/, dňom jeho vzniku dňa 30. 9. 1957, čo vyplýva z Výmeru ONV J. č. W. XXXX/XX, pričom tento

reštitučný nárok nebol uplatnený v minulosti podľa zákona č. 229/1991 Zb. Konanie pred príslušným
správnym orgánom doposiaľ nebolo skončené, jeho skončeniu bráni prebiehajúce súdne konanie vdanej veci. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporné. Je možné za týchto okolností ustáliť, že
žalobcov možno považovať za oprávnené osoby a žalovaný 1/ by bol povinnou osobou, pokiaľ by
nepreviedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na fyzickú osobu, a tiež to, že žalobcovia uplatnili

dôvod na navrátenie vlastníctva u príslušného správneho orgánu v zmysle zákona č. 503/2003 Z. z.. V
tomto smere v danej veci žalovaní nevzniesli žiadne konkrétne námietky. Ak došlo k právnemu úkonu,
v dôsledku ktorého žalovaný 1/ prestal byť povinnou osobou, má otázku platnosti tohto úkonu riešiť
súd, nie príslušný správny orgán v konaní o uplatnenom reštitučnom nároku, zároveň nie je možné
v konaní pred súdom riešiť otázku priamo vlastníckeho práva, pretože, pokiaľ správny orgán ustáli

splnenie všetkých podmienok, sám rozhodne o navrátení vlastníckeho práva. Pokiaľ sa vlastníctvo k
pozemku podľa režimu uvedeného v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. nenavráti, nemôže nastúpiť ani
prípad tzv. náhradného riešenia, t.j. poskytnutie iných pozemkov, alebo finančnej náhrady. Reštitučný
nárok, t.j. legitímne očakávanie priznania vlastníckeho práva, už možno považovať za majetok v zmysle
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako
aj Európskeho súdu na ochranu ľudských práv a základných slobôd a odmietnutím poskytnutia súdnej

ochrany v dôsledku neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení by došlo na
strane žalobcov k odopretiu spravodlivosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že na tamojšom súde
prebieha konanie pod sp. zn. 12C/215/2012, predmetom ktorého je žaloba (podaná len z časti totožnými
žalobcami) na určenie, že žalovaný 1/ (PD A.) je vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX, k.
ú. K. (rovnaké nehnuteľnosti boli predmetom spornej kúpnej zmluvy a predstavujú aj uplatnený reštitučný

nárok). Toto konanie bolo uznesením zo dňa 23. 7. 2014 prerušené do skončenia konania v danej
veci. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia v danom právnom vzťahu môžu navrhovaným
určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, vyriešenie
otázkyneplatnostispornejkúpnejzmluvyjedostatočnýmpodkladompreuplatneniereštitučnéhonároku,
aj keď neznamená úplné vyriešenie spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, pretože navrátenie

vlastníckeho práva bude predmetom správneho konania. Požadované určenie má navyše povahu
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo vo vzťahu k
prebiehajúcemu konaniu o určenie vlastníckeho práva. Z týchto dôvodov preto súd prvej inštancie
považoval naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení za preukázaný. Z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že žalovaný 1/ uzavrel s právnym predchodcom žalovaného 2/, H. V.

ako kupujúcim spornú kúpnu zmluvu dňa 15.12.2003, predmetom ktorej boli poľnohospodárske a lesné
pozemky nachádzajúce sa v k. ú. K., zapísané na liste vlastníctva č. XXX. Vklad tejto kúpnej zmluvy bol
povolený v konaní V 2928/2003. Žalovaný 1/ v liste zo dňa 13. 10. 2003, adresovaného Urbárskemu,
lesnému a pasienkovému spoločenstvu K. oznámil, že žiadosť spoločenstva o vydanie pozemkov v k. ú.
K. nemá právne opodstatnenie, a preto je nedôvodná a bezpredmetná. K otázke obnovenia reštitučných

nárokov ďalej uviedol, že takýto zákon zatiaľ schválený nebol. Žalovaný 1/ poukazoval na to, že tak,
ako hospodári so svojimi produktmi, môže v prípade potreby hospodáriť aj s pôdou, ktorá mu patrí,
najmä ak potrebuje získať pre svoju činnosť finančné prostriedky. Navyše, pozemky boli odpredané
subjektu, ktorý rovnako realizuje poľnohospodársku činnosť. Pôvodný žalovaný 2/ H. V. upresnil, že mal
záujem získať do svojho vlastníctva sporné pozemky, nakoľko by tak vyriešil problém so získavaním

krmiva pre zvieratá, ktoré chová, na obdobie mimo sezóny. Sporné pozemky vlastnil ako fyzická osoba,
prenajímal ich vlastnej obchodnej spoločnosti, ktorá sa zaoberá poľnohospodárskou činnosťou, ale
keďže na obhospodárenie predmetných pozemkov nemal kapacity, tieto služby si platil u žalovaného 1/,
príp. ďalšieho poľnohospodárskeho družstva. Svedok Ing. M. F., predseda urbáru a lesného združenie
B., uviedol, že aj ich urbárskemu spoločenstvu sa stalo, že pozemky patriace spoločenstvu prešli podľa

zákona č. 81/1949 Zb. do vlastníctva PD A.. Zákon č. 503/2003 Z. z. dal ich spoločenstvu možnosť
domáhať sa vydania svojich pozemkov, túto snahu PD A. znemožnilo tak, že v decembri 2003 pozemky
previedlo kúpnou zmluvou na H. V., prevod sa stihol zrealizovať za šesť kalendárnych dní, teda v
období medzi platnosťou a účinnosťou zákona. Z toho dôvodu boli rovnako ako žalobcovia v tomto
konaní nútení domáhať sa v súdnom konaní neplatnosti uvedeného prevodu, teda toho, aby sa

pozemky vrátili do vlastníctva PD A., čím by vznikla možnosť spoločenstvu na pozemkovom úrade
domáhať sa vydania pozemkov. Svedok bol toho názoru, že zo strany PD A., žalovaného 1/ v tomto
konaní, išlo čisto o špekulatívne dôvody, išlo o to, aby družstvo nestratilo vlastníctvo k pozemkom,
nakoľko uplatnený reštitučný nárok nemohol byť úspešný proti fyzickej osobe. Popritom vôbec nebola
prednostná poľnohospodárska výroba, ale ťažba štrku. Súd prvej inštancie poukázal na zmysel zákona

č. 503/2003 Z.z. na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon
č. 503/2003 Z.z.), ktorý slúži najmä umožniť fyzickým osobám obnovenie stavu vlastníckych práv k
pozemkom odňatým v období rokov od 1948-1989. Je všeobecne známou skutočnosťou, že zákon
č. 503/2003 Z. z. bol zverejnený v Zbierke zákonov dňa 2.12.2003 a po uplynutí legisvakačnej lehotyúčinný dňom 1. 1. 2004. V tomto prípade nebolo spornou skutočnosťou, že žalobcovia sa domáhali
vrátenia vlastníctva k svojmu majetku už v minulosti, z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10. 2003 vyplýva,
že sa žalobcovia domáhajú svojich vlastníckych nárokov. Je jednoznačné, že žalovaný 1/ vedel o

tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v Zbierke zákonov, pričom medzi jeho platnosťou a
účinnosťou bola určitá doba. Na základe toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak v čase od
platnosti do účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z. žalovaný 1/ scudzil predmetné nehnuteľnosti H. V. ako
fyzickej osobe, ktorej sa reštitučné nároky v zmysle tohto zákona netýkajú, urobil tak úmyselne a s
cieľom zabrániť tomu, aby stratil vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v súvislosti s možným

uplatnením reštitučného nároku zo strany žalobcov. Tomuto záveru nasvedčujú zistené skutočnosti.
Súd neprijal argumentáciu žalovaného 1/ ohľadne nutnosti hospodáriť s vlastným majetkom, prípadne
získať finančné prostriedky na inú činnosť, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 15. 12. 2003 uzavretá medzi
žalovanými 1/ a H. V. po finančnej stránke vôbec nebola pre žalovaného 1/ výhodná, dohodnutá
cena bola nižšia ako určená znaleckým posudkom, splatnosť bola dohodnutá na štyri roky, zmluvné
strany dohodli zriadenie predkupného práva s vecným právom spočívajúcim v záväzku kupujúceho,

prednostne odpredať nehnuteľnosti predávajúcemu, žalovanému 1/, za 1.000.000,-Sk (33.193,92 €),
pričom záväzok z tohto predkupného práva prejde aj na právnych nástupcov kupujúceho. H. V., ktorý
podľa jeho tvrdení nehnuteľnosti kúpil ako osoba zaoberajúca sa poľnohospodárskou činnosťou, tieto
pozemky neobhospodaroval sám vo vlastnej réžii, ale s pomocou kapacít a zariadení žalovaného 1/,
prípadne ďalších subjektov. Za týchto okolností preto súd prvej inštancie považoval kúpnu zmluvu zo

dňa 15.12.2003 za absolútne neplatnú, pre jej rozpor s dobrými mravmi, vyššie popísané okolnosti
prevodu nehnuteľností, teda doba uzavretia predmetnej zmluvy a jej obsah, nenasvedčujú inej motivácii
žalovaného 1/ k spornému prevodu. Konanie žalovaného 1/ motivované snahou znevýhodniť žalobcov
preto nemôže podľa názoru súdu požívať súdnu ochranu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vyhovel
žalobe z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené a nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími argumentmi,

ktorénapodporusvojichtvrdeníprednieslipočaskonaniastrany.Tosatýka,pokiaľideostranužalobcov,
poukazu na historický vývoj vlastníctva k pozemkom bývalých urbarialistov, teda na to, že žalovaný 1/ sa
nemohol stať vlastníkom sporných pozemkov a ako nevlastník tieto pozemky nemohol ďalej prevádzať
platnými právnymi úkonmi, k čomu je potrebné dodať, že z pohľadu žalobcov táto argumentácia
vzhľadom na nimi vedené konania nie je celkom logická. Rovnako, pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej

strany o nemožnosti obnoviť v prípade pozitívneho rozhodnutia pôvodný zápis v evidencii nehnuteľností.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1/ a 2/, navrhli napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobcov zamietnuť. Dôvodili, že súd prvej inštancie zásadným
spôsobom opomenul riešenie otázky existencie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov,
pričom vyriešenie tejto otázky tvorí zásadný predpoklad vynesenia rozsudku, ktorým dôjde k úprave
určitých právnych vzťahov na základe tzv. určovacej žaloby. Podľa ich názoru súd nielenže túto otázku
dostatočne nevyriešil, ba dokonca mali za to, že skúmaním naliehavého právneho záujmu na strane

žalobcov sa ani nezaoberal. Samotný rozsudok neobsahuje jasné vymedzenie a opísanie spôsobu a
samotnýchzistenísúdunazákladevykonanéhodokazovaniaohľadomskúmaniaexistencienaliehavého
právneho záujmu na strane žalobcov. Súd naopak v odôvodnení rozsudku uvádza protichodné, neurčité
a až rozpačité vyjadrenia, ktorými na jednu stranu odkazuje na ostatné prebiehajúce konania na
tom istom súde, kde sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú určenia vlastníckeho práva k tým

istým nehnuteľnostiam, ktoré tvorili predmet kúpnej zmluvy medzi žalovanými 1/ a 2/. Žalovaní 1/, 2/
citovali rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2018 sp. zn. 4Cdo/56/2009, uznesenie zo
dňa 26.05.2010 sp. zn. 2Cdo/28/2009, rozsudok zo dňa 06.12.2012 sp. zn. 5Cdo/31/2011, rozsudok
KrajskéhosúduvTrenčínezodňa 06.11.2007sp.zn.17Co/161/2007.ZcitovanejjudikatúryNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky a Krajských súdov Slovenskej republiky je z ich pohľadu zrejmé, že dôkazné

bremeno pri preukázaní existencie naliehavého právneho záujmu prináleží priamo a výlučne na
žalobcovi. Bez preukázania existencie jasnej a nevyvrátiteľnej existencie právneho záujmu na určení
určitého práva je nutné, aby sa takto podaná žaloba považovala za právne nedôvodnú. Zdôraznili, že
žalobcovia nemajú a ani počas celého konania nepreukázali na svojej strane existenciu akéhokoľvek
naliehavého právneho záujmu. Z ich pohľadu je nespochybniteľné, že touto otázkou sa mal súd v

konaní patrične zaoberať a pri vynesení rozsudku zohľadniť. Žalobcovia taktiež ani nijakým spôsobom
nepreukázali, akým spôsobom by sa v prípade ich úspechu v tomto spore zlepšilo ich právne postavenie
oproti ním, resp. aká právna ochrana by mala byť vôbec zo strany súdu žalobcom poskytnutá. Ďalej
poukázali na príslušné ustanovenia zák. č. 162/1995 Z.z. katastrálneho zákona a na list Správy katastraJ. pod názvom „Vrátenie listiny“ zo dňa 04.09.2012, ktorý z ich pohľadu jasne zakladá nemožnosť
zlepšenia právneho postavenia žalobcov proti žalovaným a tým pádom aj neexistenciu naliehavého
právneho záujmu žalobcov. Predmetný list správy katastra bol adresovaný Okresnému súdu Trenčín a

týkal sa tejto právnej veci, kde Správa katastra J. odmietla vykonať zápis vlastníckeho práva k dotyčným
nehnuteľnostiam záznamom s pripojením zákonného odôvodnenia, prečo takýto postup nie je možný.
Správa katastra vo svojom liste uviedla, že nie je možné takýto záznam vykonať, keďže v katastrálnom
operáte na listoch vlastníctva č. XXX a XXX nebola vyznačená poznámka o prebiehajúcom súdnom
konaní, pričom akýkoľvek rozsudok o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými by

preto nebol záväzný pre osoby, ktoré nadobudli vlastnícke právo dobromyseľne. Takže aj v prípade,
ak by došlo k určeniu zo strany súdu, že dané kúpne zmluvy sú neplatné, nebolo by možné zo strany
Okresného úradu J., katastrálny odbor príslušné vlastnícke právo k pozemkom záznamom zapísať, čím
by fakticky nedošlo k zlepšeniu právneho postavenia žalobcov. Za daného stavu napadnutý rozsudok
by značným spôsobom vytváral predpoklad neodôvodneného a technicky a právne nevykonateľného
zásahu do práv iných osôb, ktoré sú v súčasnosti ďalšími vlastníkmi dotyčných nehnuteľností. Fakticky

je teda napadnutý rozsudok v kontexte vyššie uvedeného nevykonateľný, keďže jednak ho nie je
možné s ohľadom na ust. § 228 ods. 2 CSP efektívne vykonať a v prípade, ak by aj tento postup bol
možný, došlo by k neúmernému zásahu do subjektívnych práv iných osôb, ktoré nie sú súčasťou tohto
konania, t.j. neboli v čase vydania napadnutého rozsudku stranami sporu. V nadväznosti na uvedenú
argumentáciu ohľadom nezapísateľnosti potencionálneho obnoveného vlastníckeho práva žalobcov do

katastranehnuteľnostíatýmpádomajfaktickejnevykonateľnostipetitunapadnutéhorozsudkupoukázali
na existenciu prevodu novovzniknutých pozemkov - parciel na tretie osoby (ktoré nie sú stranami
sporu v tomto konaní), ktoré vznikli odčlenením od pôvodných pozemkov - parciel KNE tvoriacich
predmet prevodu vlastníckeho práva medzi žalovanými 1/ a 2/ v roku 2003. Konkrétne sa jedná o prevod
vlastníckeho práva k novovytvorenej parcele KNC č. XXX o výmere XXXXmX, ktorá vznikla odčlenením

od pôvodnej parcely K. č. XXX/X. Túto parcelu nadobudli v roku 2006 kupujúci Ing. Q. M. a RNDr. C.
M., ktorí boli dobromyseľnými kupujúcimi. Zastávali preto názor, že žalobcovia mali byť tí, ktorí mali
preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na ich strane, možnosť zlepšenia ich právneho
postavenia a možnosť reálneho zápisu ich obnoveného vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a
mali tak konať v súlade s princípom vigilantibus iura scripta sunt - právo praje bdelým. Žalobcovia však

žiadnym spôsobom nedokázali uniesť svoje dôkazné bremeno a procesné postavenie žalobcov nebolo
zo strany súdu v napadnutom rozsudku zohľadnené. Ďalšou právnou vadou napadnutého rozsudku
je zjavné nerešpektovanie nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 06.05.2015 sp. zn. IV. ÚS 520/2012,
ktorým vyslovil jasné porušenie ústavného práva žalovaného 2/ na spravodlivý proces predošlými
rozhodnutiami Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu Trenčín v tomto konaní. Podľa ich názoru

došlo vydaním napadnutého rozsudku k zásadnému nerešpektovaniu právneho názoru ústavného súdu,
ako aj ku konaniu v rozpore s ust. § 139 CSP. Z ich pohľadu nie je udržateľné prezentovanie názoru,
že vyslovenie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu jeho obchádzania (vtedy) právne neúčinného
predpisu je vyslovením neplatnosti odlišným, ako vyslovenie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu
jeho rozporu s dobrými mravmi, pričom rozpor s dobrými mravmi spočíva v snahe žalovaného 1/

predísť budúcim právne záväzným obmedzeniam, vyplývajúcim zo znenia zákona č. 503/2003 Z.z.
Zastávali názor, že všetky tri dôvody určenia neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 39 Obč. zákonníka
sú rovnocenné a preto nie je možné po vyslovení právne záväzného názoru Ústavného súdu SR o
nemožnosti posudzovania neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Obč. zákonníka v kontexte neúčinnej
právnej normy vysloviť názor, že takýto právny úkon je aj tak neplatný z dôvodu jeho rozporu s dobrými

mravmi, pričom tento rozpor s dobrými mravmi sa opätovne zase len odkazuje na existenciu neúčinného
zákona č. 503/2003. Mali za to, že nemožno vysloviť neplatnosť právneho úkonu z dôvodu jeho rozporu s
dobrými mravmi, keď je kontext týchto dobrých mravov posudzovaný na základe okolností, ktoré nastali
po samotnej realizácii daného právneho úkonu. V prípade, ak by pripustili právny výklad súdu prvej
inštancie vyjadrený v napadnutom rozsudku, dostali by sa ku situácii, kedy by akýkoľvek právny úkon

uskutočnený v minulosti za odlišnej právnej úpravy mohol byť prehlásený za neplatný z dôvodu jeho
rozporu s dobrými mravmi, pričom rozpor s dobrými mravmi by spočíval v spoločenskej a morálnej
neakceptovateľnosti právneho úkonu v kontexte neskoršie prijatého právneho predpisu. Rovnako by sa
týmto postupom dopustili porušenia princípu zákazu retroaktivity, resp. zákazu retroaktívneho pôsobenia
právnych predpisov, o ktorom sa zmienil aj Ústavný súd SR v náleze. Zdôraznili, že žalovaný 1/ konal

v čase prevodu vlastníckeho práva na žalovaného 2/ dobromyseľne a v súlade s vtedy platnými a
účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaný 1/ mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy
so žalovaným 2/ vedomosť o tom, že zo strany žalobcov nedošlo k uplatneniu žiadneho reštitučného
nároku na pozemky vo vlastníctve žalovaného 1/ a nemal preto dôvod domnievať sa/ prezumovaťexistenciu potencionálnych právnych nárokov zo strany žalobcov, ktoré však v konečnom dôsledku
boli vznesené až na základe zák. č. 503/2003 Z.z., ktorý nadobudol právnu účinnosť až po uzatvorení
kúpnej zmluvy. Z týchto dôvodov považujú napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za právne chybný a

názory v ňom uvedené za právne neudržateľné a odporujúce právne záväzným názorom vyjadreným v
náleze Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 520/2012, zakladajúce možnosť retroaktívneho posudzovania
platnosti právneho úkonu a poukazovanie na jeho rozpor s dobrými mravmi, pričom kontext týchto
dobrých mravov v danom čase je vykladaný na základe a v súlade s právnou normou, ktorá nebola v
dobe realizácie právneho úkonu právne účinná.

3. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázali na stranu 23 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 520/2012-53, kde ústavný súd konštatuje, že nebolo jeho úlohou posúdiť, či kúpna zmluva
z 15.12.2003 je platným právnym úkonom, resp. podľa akej právnej úpravy je potrebné posudzovať
otázku platnosti právnych úkonov, pretože odpoveď na tieto otázky musí nájsť krajský súd v ďalšom

konaní. Ústavný súd SR dal do pozornosti, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí
nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolania podaného žalovanými. Ďalej poukázali na historický
vývoj vlastníctva k urbárskym nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodu, ktorý je napádaný v
tomto spore. Poukázali na to, že útvar bývalých urbarialistov Obce Kameničany bol zrušený dňom
vyhlásenia zák. č. 2/1958 Zb. z 11.03.1958. Uvedený zákon znamenal zánik dovtedajších pozemkových

spoločenstiev. Vlastníctvo v prípade nehnuteľností spadajúcich pod zákonný článok XIX/1898 zostalo
zachované jednotlivým podielnikom spoločenstva v pomere veľkosti ich podielov. V prípade spoločných
nehnuteľností spadajúcich pod zákonný článok X/1913 došlo k odňatiu vlastníckeho práva podľa zák.
č. 81/1949 Zb. v prospech družstva ku dňu založenia JRD v príslušnej obci vzniknutého v období
od 15.03.1949 do 01.10.1959, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 49/1959 Zb. o JRD a dochádza k

obnove, priznaniu vlastníckeho práva jednotlivým oprávneným osobám - pôvodným spoluvlastníkom k
takýmto spoločným urbárskym nehnuteľnostiam. Na tento právny stav nadväzovali reštitučné zákony.
Pozemkové spoločenstvá spravujúce pasienkové pozemky podľa čl. X/1913 boli zrušené zákonom č.
81/1949 Zb., pričom vlastnícke právo k týmto pozemkom prešlo ex lege z členov týchto pozemkových
spoločenstievnaJRDačlenoviapasienkovýchurbárovsatakstaliibačlenmitýchtodružstiev.Pozrušení

zák.č.69/1949Zb.,atozákonomč.49/1959Zb.oJRDdošloexlegekobnoveindividuálnehovlastníctva
niekdajších urbárnikov alebo ich právnych nástupcov k pozemkom združeným v družstve, ktoré ich
obhospodarovalo. V nasledujúcom právnom vývoji zákona č. 122/1975 Zb. o poľnohospodárskom
družstevníctve stanovoval už len právo družstevného užívania. Mali za to, že žalovaný 1/ nemohol
mať vlastnícke právo k uvedeným pozemkom v čase, keď vykonával prevod vlastníctva na žalovaného

2/, pretože toto vlastníctvo, ktoré prešlo na JRD podľa zák.č. 81/1949 Zb. bolo ex lege obnovené
individuálnym vlastníkom niekdajších urbárnikov alebo ich právnych nástupcov zákonom č. 49/1959.
Keďže žalovaný 1/ veľmi dobre vedel, že si chcú vlastníctvo usporiadať na katastri , a to formou
osvedčenia notárky JUDr. W. podľa zák.č. 293/1992 Zb. a žalovaný 1/ toto napadol žalobou na
Okresnom súde Trenčín sp. zn. 7C/468/99, kde uviedol, že vlastníctvo ex lege prešlo na neho podľa

zákona 81/1949 Zb. dňom vzniku JRD K. 30.09.1957 a týmto spôsobom si vybavil LV na katastri a žalobu
následne stiahol dňa 03.02.2004. Po prijatí účinnosti zákona č. 503/2003 Z.z. pojal úmysel nehnuteľnosti
im nevydať, obísť tento zákon a zvolil formu, že prevedie pozemky na fyzickú osobu za nízku cenu
a vyhradil si ako vecné bremeno právo spätnej kúpy v snahe znemožniť uplatnenie ich práv, obísť
platný zákon a využiť lehotu december 2003 pre toto zrealizovanie a odňať im ich zákonné práva. Ich

naliehavý právny záujem spočíva v tom, aby uvedená kúpna zmluva bola súdom vyhlásená za neplatnú,
aby mohli postupovať na základe tohto právoplatného rozsudku v konaní na Okresnom úrade Trenčín,
pozemkový a lesný odbor v ich reštitučnom nároku. Stotožnili sa s právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedenom v bode 23. a 24. svojho odôvodnenia. Uviedli, že prevod nehnuteľnosti medzi žalovanými 1/
a 2/ bol vykonaný v čase prebiehajúceho súdneho konania a v čase, keď nadobudol platnosť zákon č.

503/2003 Z.z. a cieľom žalovaného 1/ bolo za každých okolností nevydať uvedené pozemky, na ktorých
sa vykonávala ťažba štrku, aby zmaril účel a cieľ reštitučných práv, pričom v decembri 2003 už žalovaný
1/ nemohol byť vlastníkom týchto parciel, keďže došlo k obnoveniu ich individuálneho vlastníctva v
zmysle § 24 ods. 1 zák. č. 49/1959 Zb. Uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaní 1/, 2/ v písomnej replike k vyjadreniu žalobcov uviedli, že právny výklad žalobcov k otázkam
súvisiacim s prechodmi vlastníctva a vytváraniu jednotných roľníckych družstiev a obdobných subjektov
v čase socialistického Československa, nepovažujú od základu za správny. Citovali § 2 zák. č. 81/1949
Zb. a mali za to, že práve touto právnou úpravou došlo k odňatiu vlastníckeho práva a k násilnémuzániku urbariátov a obdobných právnych subjektov. Teda nie zákonom č. 69/1949 Zb., ale zákonom
č. 81/1949 Zb. došlo k odňatiu vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov predmetných pozemkov a k
zániku urbárskeho spoločenstva. Aj ďalšia právna interpretácia žalobcov o ustanoveniach a právnych

účinkoch zákona č. 49/1959 Zb. o jednotných roľníckych družstvách je od základu chybná a viaže sa na
nesprávnu interpretáciu zákona č. 69/1949 Zb. Ako vyplýva zo skutkového právneho stavu predmetné
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva žalovaného 1/ postupom podľa zákona č. 81/1949 Zb. Pokiaľ by
aj došlo v minulosti k pochybeniu ohľadom zápisu vlastníckeho práva žalovaného 1/ do pozemkovej
knihy na základe zákona č. 81/1949 Zb., nie je právne relevantné riešiť vlastnícke práva pôvodných

vlastníkov, keďže zápis do pozemkovej knihy v roku 1949 mal konštitutívny charakter. Názor žalobcov,
že vlastníctvo bolo obnovené ex lege zrušením zákona č. 69/1949 Zb. zákonom č. 49/1959 Zb. nemá
oporu v platnom práve. Právna interpretácia žalobcov je preto právne neudržateľná a nesprávna a
pre nich nepochopiteľná. Žalovaní nerozumejú tomu, prečo sa žalobcovia domáhajú v tomto súdnom
konaní vyslovenia neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv a nedomáhajú sa určenia ich vlastníckeho
práva pozitívne formulovanou určovacou žalobou. Ďalej uviedli, že žalobcovia nesprávne interpretujú

nález Ústavného súdu SR vyslovený v predmetnom konaní. Z ich pohľadu Ústavný súd SR v danom
náleze zreteľne uviedol názor, že vyhlásenie neplatnosti kúpnej zmluvy na základe súvislosti s neplatnou
právnou normou je neakceptovateľné. Zotrvali na všetkých svojich argumentoch uvedených v podanom
odvolaní.

5. Žalobcovia v písomnej duplike k replike žalovaných uviedli, že právny názor žalovaných ohľadne
výkladu zákona č. 81/1949 Zb. a zákona č. 69/1949 Zb. je nesprávny, pretože podľa zákona č. 81/1949
Zb. došlo k odňatiu vlastníckeho práva, ktoré následne po odňatí ex lege bolo ex lege prinavrátené
podľa § 24 zák. č. 49/1959 Zb. Žalovaný 1/ nikdy nebol zapísaný v pozemkovej knihe a po označených
súdnych konaniach medzi nimi si žalovaný 1/ na Správe katastra Ilava vybavil LV práve s poukazom

na zákon č. 81/1949 Zb. Vytvorenie tohto LV pre žalovaného 1/ bolo v rozpore s platným právom a s
ochranou ich vlastníckeho práva garantovaného aj Ústavou SR, článok 20.

6. Žalovaní 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolacej duplike žalobcov opätovne zdôraznili, že súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom nerešpektoval predošlý právny názor vyslovená v náleze Ústavného

súdu SR zo dňa 06.05.2015 sp. zn. IV. ÚS 520/2012. Mali za to, že všetky tri dôvody určenia neplatnosti
právneho úkonu podľa § 39 Obč. zákonníka sú rovnocenné a preto nie je možné po vyslovení právne
záväzného názoru Ústavného súdu SR o nemožnosti posudzovania neplatnosti právneho úkonu podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka v kontexte právne neúčinnej právnej normy vysloviť názor, že takýto
právny úkon je aj tak neplatný z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi, pričom tento rozpor s dobrými

mravmi sa opätovne zase len odkazuje na existenciu neúčinného zákona č. 503/2003 Z. z. Zdôraznili,
že vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy sa nezlepší právne postavenie žalobcov a preto žalobcovia
nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Citovali rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 8Cdo/26/2016 zo dňa 20.12.2017, nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015, v ktorých súdy
poskytli výklad k zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a k princípu ochrany dobrej viery

chrániaceho účastníkov súkromnoprávnych vzťahov.

7. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového
poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP (keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý

verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ nie
je dôvodné.

8. Predmetom konania je žaloba žalobcov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalovaným 1/ ako predávajúcim a pôvodným žalovaným 2/ H. V. ako kupujúcim (zomrelým v priebehu

konania dňa 14.07.2017) dňa 15.12.2003, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Ilava pod č. V
XXXX/XX.
9. Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 23. júna 2011 č.k. 21C/179/2006-378 (v poradí prvým) určil,
že kúpna zmluva uzavretá dňa 15.12.2003 medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ je absolútne neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zákon.

Súd prvej inštancie mal za to, že k prevodu konkrétnych nehnuteľností uvedenou kúpnou zmluvou došlo
z dôvodu, že žalovaný 1/ mal vedomosť o obsahu zákona č. 503/2003 Z. z., na základe ktorého si
žalobcovia mohli voči nemu ako právnickej osobe uplatniť reštitučný nárok. Z toho dôvodu v lehote od
platnostidoúčinnostiuvedenéhozákonanehnuteľnostipreviedolfyzickýmosobám,ktorýchsareštitučnénároky netýkali. Konštatoval, že účastníci kúpnej zmluvy dosiahli cieľ, ktorý v konečnom dôsledku
znamená, že žalobcovia v dôsledku toho, že sporné pozemky sa stali vlastníctvom fyzickej osoby
boli vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia vlastníctva k sporným

pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. Súd preto dospel k záveru, že zmluva je absolútne neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Obč. zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zákon.

10. Na odvolanie žalovaných Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 29.03.2012 č.k.
4Co/331/2011-470 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení tohto rozsudku konštatoval, že

sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie.

11. Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 06.05.2015 sp. zn. IV. ÚS 520/2012-53 ústavný súd okrem
iného rozhodol, že základné právo sťažovateľa H. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.03.2012 č.k. 4Co/331/2011-470 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa Ústavného súdu

SR bol ústavne neakceptovateľný názor, podľa ktorého súdy prvej inštancie i druhej inštancie pripustili
možnosť právne relevantným spôsobom obchádzať právnu úpravu v období pred nadobudnutím
jej účinnosti a následne takýto právny úkon sankcionovať neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho
zákonníka pre jej obchádzanie. Ústavný súd konštatoval, že odvolací súd ústavne neudržateľným
spôsobom priznal normatívny význam neúčinnej právnej úprave, keď v dôsledku ústavne nekonformnej

interpretácie pojmu „zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka pripustil právne relevantnú možnosť jej
obchádzania a právny úkon uzatvorený podľa starej právnej úpravy následne v kontexte platného ale
neúčinného zákona č. 503/2003 Z.z. posúdil ako absolútne neplatný pre jeho obchádzanie. Ústavný
súd bol toho názoru, že súdy interpretovali pojem „zákon“ použitý v § 39 Obč. zákonníka spôsobom
umožňujúcim priznať normatívne účinky aj takej právnej úprave, ktorá v čase uskutočnenia právneho

úkonu nebola účinnou právnou úpravou, v dôsledku čoho presadil spätné účinky novej právnej úpravy
aj na tie právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím jej účinnosti.

12. Krajský súd Trenčín uznesením zo dňa 30.09.2015, č.k. 4Co/697/2013-597 rozsudok súdu prvej
inštanciezodňa23.06.2011,č.k.21C/179/2006-378auzneseniesúduprvejinštanciezodňa10.07.2013

č.k. 21C/179/2006-510 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že je potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal posúdením platnosti namietaj
kúpnej zmluvy z hľadiska aplikovateľnej právnej úpravy účinnej v čase uskutočnenia tohto právneho
úkonu.

13. Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 24.11.2016, č.k. 21C/179/2006-721 (v poradí druhým)
žalobu žalobcov proti žalovaným 1/, 2/ o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy ako procesne neprípustnú
zamietol. Zamietnutie žaloby odôvodnil skutočnosťou, že po prijatí zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku je možné domáhať sa určenia právnej skutočnosti iba v prípade, ak to vyplýva
z osobitného predpisu. Nakoľko žalobcovia v konaní nepreukázali, že žalobu o určenie neplatnosti

právneho úkonu pripúšťa osobitný predpis - zákon č. 503/2003 Z.z., súd žalobu z týchto dôvodov
zamietol.

14. Krajský súd Trenčín uznesením zo dňa 31.01.2018, č.k. 4Co/290/2017-780 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Názor vyslovený súdom

prvej inštancie nepovažoval za správny s poukazom na to, že v danej veci začalo konanie 23. 11.
2006,zaúčinnostivtedyplatnéhoprocesnéhopredpisu,Občianskehosúdnehoporiadku,ktorýurčovaciu
žalobu o neplatnosť právneho úkonu pripúšťal a vychádzajúc z princípu právnej istoty nepokladal za
možné uprieť žalobcom účinky právnych úkonov v danom čase procesne možných. Zároveň uložil súdu
prvejinštancieopätovnepreskúmaťnaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenípodľapríslušných

ustanovení O.s.p. (§ 80 písm. c/).

15. Následne Okresný súd Trenčín napadnutým rozsudkom zo dňa 31.10.2018 č.k. 21C/179/2006-854
(v poradí tretím) určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ ako predávajúcim a právnym
predchodcom žalovaného 2/ H. ako kupujúcim dňa 15.12.2003 je neplatná. Svoje rozhodnutie

založil na tom právnom závere, že žalobcovia sú oprávnené osoby podľa zákona č. 503/2003 Z.z.
o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktoré si uplatnili reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva na
Obvodnom pozemkovom úrade v W. A. dňa 09.12.2004. Konanie pred príslušným správnym orgánom
nebolo doposiaľ skončené, jeho skončeniu bráni prebiehajúce súdne konanie v danej veci. Žalovaný1/ by bol povinnou osobou podľa zák. č. 503/2003 Z.z., pokiaľ by nepreviedol vlastnícke právo k
nehnuteľnosti dotknutou kúpnou zmluvou na pôvodného žalovaného 2/. Súd prvej inštancie konštatoval,
žežalobcoviamajúnaliehavýprávnyzáujemnapožadovanomurčenípodľa§80písm.c/O.s.p.,nakoľko

v danom právnom vzťahu môžu vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy dosiahnuť odstránenie spornosti
a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, vyriešenie otázky neplatnosti spornej kúpnej zmluvy
je dostatočným podkladom pre uplatnenie reštitučného nároku, aj keď neznamená úplne vyriešenie
spornostidanéhoprávnehovzťahualebopráva,pretoženavrátenievlastníckehoprávabudepredmetom
správneho konania. Mal za to, že požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k

posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu o
určenie vlastníckeho práva vedeného na tamojšom súde pod sp.zn. 12C/215/2012. S prihliadnutím na
okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy a jej obsah konštatoval, že kúpna zmluva je absolútne neplatným
právnym úkonom pre jej rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že konanie žalovaného 1/ motivované
snahou znevýhodniť žalobcov nemôže požívať súdnu ochranu.

16. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že pri rozhodovaní vo veci samej vzal súd
prvej inštancie do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní vo veci samej súd prvej inštancie použil správny právny

predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP
a k odvolacím námietkam žalovaných 1/, 2/ dodáva nasledovné:

17. Podstatou odvolania žalovaných 1/, 2/ proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie sú námietky
neexistencie akéhokoľvek naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy na strane
žalobcov, nerešpektovanie právneho názoru Ústavného súdu SR zo dňa 06.05.2015 č.k.
IV. ÚS 520/2012 v kontexte posudzovania dôvodov neplatnosti právneho úkonu a poukazovanie na jeho
rozpor s dobrými mravmi.

18. Podľa § 80 písm. c) O.s.p. účinného do 30.06.2016 návrhom na začatie konania možno uplatniť,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.

19. Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby
podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.
Existenciu naliehavého právneho záujmu musí v konaní preukázať žalobca, pričom naliehavý právny
záujem musí existovať (byť preukázaný) nielen v čase začatia konania, ale aj v čase, keď bol rozsudok
súdu vyhlásený. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je dôvodom k

zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite (tento nedostatok bráni zaoberať
sa vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku). Vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny
záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo kde by
bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým, pričom žaloba o určenie nie je spravidla
opodstatnená tam, kde je možné žalovať na splnenie povinnosti. Existencia naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení môže byť daná aj vtedy, keď určenie existencie práva alebo právneho
vzťahu , o ktoré v konaní ide, priaznivo (prípadne nepriaznivo) ovplyvní právne postavenie žalobcu
voči žalovanému. Toto priaznivé (nepriaznivé) ovplyvnenie môže spočívať nielen v odstránení spornosti,
či neistoty žalobcovho právneho postavenia voči žalovanému (samozrejme vo vzťahu k predmetu
sporu), ale aj založením možnosti uplatnenia (voči žalovanému) vlastnému (zo zákona, prípadne zo

záväzkového vzťahu) vynútiteľného práva k predmetu určenia.

20. Za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. považuje súdna prax aj (žalobcami v
prejednávanej veci podanú) žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Súd prvej inštancie preto
v danej veci správne skúmal naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení v úzkej

súvislosti s ich uplatneným reštitučným nárokom na správnom orgáne a tiež v súvislosti s prebiehajúcim
konaním o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedenom na Okresnom súde Trenčín pod
sp.zn. 12C/215/2012. Predmetom tohto konania je žaloba (podaná sčasti totožnými žalobcami) na
určenie, že žalovaný 1/ (PD A.) je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k.ú. K. (rovnakénehnuteľnosti boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.2003), pričom z obsahu pripojeného spisu
je zrejmé, že žalobcovia sa domáhajú určenia vlastníckeho práva v prospech žalovaného 1/ z dôvodu
neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.2003 a neplatnosti následných scudzovacích úkonov týkajúcich

sa spornej nehnuteľnosti na základe tých istých argumentov, ktoré použili v konaní o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy. Toto konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 23.07.2014 č.k. 12C/215/2012-203 do
skončenia konania v danej veci s poukazom na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 21C/179/2006
sa rieši určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a požadované určenie má povahu predbežnej otázky k
prebiehajúcemu konaniu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Odvolací súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že žaloba v danej veci o neplatnosť kúpnej zmluvy bola podaná na súde prvej
inštancie dňa 23.11.2006 a žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bola podaná na súde
prvej inštancie dňa 20.09.2012, pričom dôvodom prerušenia konania o určenie vlastníckeho práva bolo
prebiehajúce konanie o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.2003, ktoré má podľa názoru
súdu povahu predbežnej otázky vo vzťahu ku konaniu o určenie vlastníckeho práva. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu vyriešenie otázky (ne) platnosti kúpnej zmluvy zo dňa 15.12.2003 môže odstrániť

spornosť právneho postavenia žalobcov voči žalovaným 1/, 2/ a môže vytvoriť právny základ pre
prebiehajúce súdne konanie o určenie vlastníckeho práva. Vyriešenie otázky neplatnosti kúpnej zmluvy
je podkladom pre uplatnenie reštitučného nároku žalobcov, pretože navrátenie vlastníckeho práva bude
predmetom správneho konania tak, ako správne konštatoval v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
(bod 14.). S prihliadnutím na okolnosti danej veci - uplatnený reštitučný nárok žalobcov a prerušené

konanie o určenie vlastníckeho práva na určenie prejudiciálnej otázky vo vzťahu k posúdeniu či tu
je (nie je) právny vzťah alebo právo, sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že
odmietnutím poskytnutia súdnej ochrany v dôsledku vyslovenia neexistencie naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení by došlo na strane žalobcov k odopretiu spravodlivosti.

21. Odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ vo vzťahu k nedostatku naliehavého právneho záujmu
žalobcov na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy spočívali v tvrdeniach, že súd prvej
inštancie sa skúmaním naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov nezaoberal a že napadnutý
rozsudok neobsahuje jasné vymedzenie a opísanie spôsobu a samotných zistení súdu na základe
vykonaného dokazovania ohľadom skúmania naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov.

22. Odvolací súd uvedené odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ vyhodnotil ako neopodstatnené. Súd
prvej inštancie sa dôsledne naliehavým právnym záujmom žalobcov na požadovanom určení zaoberal
a svoj právny záver o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcov v odôvodnení napadnutého
rozsudku v bode 14 riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia presvedčivo

a jasne objasnil splnenie podmienok naliehavého právneho záujmu žalobcov na vyslovení neplatnosti
spornej kúpnej zmluvy a z tohto aspektu možno konštatovať, že bolo plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces v súvislosti s požiadavkami kladenými na riadne a presvedčivé
odôvodnenie rozsudku.

23. Žalovaní 1/, 2/ ďalej v podanom odvolaní namietali nedostatok naliehavého právneho záujmu
žalobcov na podanej žalobe s poukazom na to, že aj v prípade pozitívneho rozhodnutia sa právne
postavenie žalobcov nezlepší, nakoľko z vyjadrenia správy katastra je zrejmé, že v katastri nehnuteľností
nie je možné zapísať pôvodné vlastnícke právo k pozemkom, nakoľko právo k spornej nehnuteľnosti
bolo dotknuté ďalšími právnymi zmenami, a tým by sa stal rozsudok fakticky nevykonateľný.

24. Odvolací súd poukazuje na to, že pri hodnotení naliehavého právneho záujmu nemožno nevziať
do úvahy možnosť reálneho prístupu na súd za účelom poskytnutia požadovanej súdnej ochrany so
zreteľom na individuálne okolnosti prípadu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Je pravdou,
že Správa katastra Ilava vo svojom liste z 04.09.2012 oznámila súdu, že rozsudok o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy nie je možné zapísať do katastra nehnuteľností podľa § 34 ods. 2 katastrálneho zákona
z dôvodu, že právo k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom kúpnej zmluvy bolo dotknuté ďalšou právnou
zmenou a rozsudok o určenie neplatnosti právneho úkonu nie je záväzný pre osoby, ktoré neboli
účastníkmi súdneho konania. Odvolací súd je však toho názoru, že v posudzovanej veci bolo potrebné
prihliadať na individuálne okolnosti prípadu v kontexte reštitučných nárokov žalobcov na navrátenie

majetkových práv, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Ako už bolo vyššie uvedené,
žalobcovia sa v súdnom konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 12C/215/2012
domáhajú určenia, že žalovaný 1/ (PD A.) je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k.ú. K.,
ktoré konanie bolo prerušené uznesením súdu zo dňa 23.07.2014 do skončenia konania v danej veci,pričom dôvodom prerušenia konania o určenie vlastníckeho práva bolo prebiehajúce konanie o určenie
neplatnostispornejkúpnejzmluvyzodňa15.12.2003,ktorémápodľasúdupovahupredbežnejotázkyvo
vzťahu ku konaniu o určenie vlastníckeho práva. Vyriešením otázky neplatnosti spornej kúpnej zmluvy

môžu žalobcovia dosiahnuť odstránenie spornosti práva a základná sporná otázka pre konanie o určenie
vlastníctva bude vyriešená. V tomto smere tak možno na strane žalobcov nastoliť v požadovanom smere
istotu, preto aj odvolací súd zastáva názor, že naliehavý právny záujem na podanej žalobe na strane
žalobcov je daný. Odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ v tomto smere vyhodnotil odvolací súd za
nedôvodné.

25. Ďalšie odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ smerovali k nerešpektovaniu právneho názoru
Ústavného súdu SR vysloveného v náleze zo dňa 06.05.2015 sp. zn. IV. ÚS 520/2012 súdom prvej
inštancie v kontexte posudzovania neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi.

26. Podľa § 3 Obč. zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi.

27. Podľa § 39 Obč. zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

28. Právny úkon je neplatný, ak sa prieči dobrým mravom. Za dobré mravy treba považovať súhrn
spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,
sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o
súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je veľakrát
zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi

zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie,
odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky
demokratickej spoločnosti. Úvaha súdu o tom, že výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi,
musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.09.2015 sp.
zn. 2MCdo/9/2014).

29. Ústavný súd SR v uznesení z 22.08.2012 sp. zn. I ÚS 414/2012 konštatuje, že zásada výkonu práv
v súlade s dobrými mravmi je princíp, ktorý umožňuje v odôvodnených prípadoch zmierňovať tvrdosť
zákona a dáva súdu priestor na uplatnenie pravidiel slušnosti.

30. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. o navrátenie vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady SR č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k
pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 503/2003 Z.z.) povinná osoba je povinná
s pozemkami až do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou
riadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného;

takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe
porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.
31. Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zák. č. 503/2003 Z.z. vlastníctvo k pozemkom, alebo k jeho častiam
nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby.

32. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa v konaní pred Okresným súdom Trenčín vedenom pod
sp.zn. 7C/468/1999 domáhali vrátenia vlastníctva k svojmu majetku, ich žaloba však bola zamietnutá,
pretože nesplnili všetky zákonom určené podmienky pri uplatňovaní tohto reštitučného nároku. V konaní
nebolo sporné, že žalobcovia si uplatnili reštitučný nárok na navrátenie vlastníctva v zmysle zák.
č. 503/2003 Z.z. na Obvodnom pozemkovom úrade v Považskej Bystrici dňa 09.12.2004 pod č. A

a A tvrdiac, že na základe zákona č. 81/1949 Zb. prešlo vlastníctvo k spoločným nehnuteľnostiam
bývalých urbárnikov, Urbárskej obce K. na pôvodne JRD K., právneho predchodcu žalovaného 1/ dňom
jeho vzniku dňa 30.09.1957, pričom tento reštitučný nárok nebol uplatnený v minulosti podľa zákona
č. 229/1991 Zb. Konanie pred správnym orgánom doposiaľ nebolo skončené, jeho skončeniu bráni
prebiehajúce súdne konanie v danej veci. Zo skutkového hľadiska taktiež nebolo v konaní sporné, že

žalobcovia sú oprávnené osoby v zmysle zák. č. 503/2003 Z.z. a žalovaný 1/ by bol povinnou osobou,
pokiaľ by nepreviedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na fyzickú osobu - pôvodného žalovaného 2/.
Národná rada Slovenskej republiky sa na zákone č. 503/2003 Z.z. uzniesla dňa 24.10.2003 s tým, že
tento bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 09.12.2003 so stanovením účinnostiod 01.01.2004. Žalovaný 1/ ako predávajúci uzatvoril v období medzi platnosťou a účinnosťou zákona
č. 503/2003 Z.z. s právnym predchodcom žalovaného 2/ ako kupujúcim kúpnu zmluvu z 15.12.2003,
pričom v uvedenom období bol povolený aj vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli

jej predmetom. Zákon č. 503/2003 Z.z. v § 4 ods. 2 odo dňa účinnosti zákona vylučoval povinnú
osobu z možnosti previesť pozemok do vlastníctva iného, a to pod následkami neplatnosti takéhoto
právneho úkonu. V konaní nebolo spornou skutočnosťou, že žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že
žalobcovia sa v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 7C/468/1999 domáhali
vrátenia vlastníctva k svojmu majetku, pričom aj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13.10.2003 vyplýva, že

žalovaný1/malvedomosťotom,žežalobcoviasadomáhajúsvojichreštitučnýchnárokov.Zvykonaného
dokazovania súdom prvej inštancie je jednoznačné, že žalovaní 1/, 2/ pred uzavretím spornej kúpnej
zmluvy mali vedomosť o tom, že zákon č. 503/2003 Z.z. bol uverejnený v Zbierke zákonov, teda
nadobudol platnosť (zápisnica o pojednávaní zo dňa 20.06.2011, č.l. 271). Žalovaný 1/ vedel, že sa
stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona a nemôže pozemok previesť odo dňa
účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, pretože tento zákon v uvedenom ustanovení vyslovil,

že takýto úkon je neplatný. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy, teda že
žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že žalobcovia sa domáhajú svojich vlastníckych nárokov, že obe
zmluvné strany vedeli o tom, že zákon č. 503/2003 Z.z. bol dňa 02.12.2003 zverejnený v Zbierke
zákonov, aj odvolací súd zdiela názor súdu prvej inštancie, že úmyslom žalovaného 1/ uzavretím
predmetnej kúpnej zmluvy bolo vylúčiť žalobcov z možnosti domáhať sa navrátenia vlastníctva k

sporným pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z.z. Tomuto záveru nasvedčuje aj obsah samotnej kúpnej
zmluvy uzavretej dňa 15.12.2003 medzi žalovaným 1/ a právnym predchodcom žalovaného 2/ H., ktorá
po finančnej stránke nebola pre žalovaného 1/ vôbec výhodná, keď dohodnutá cena bola nižšia, ako
určená znaleckým posudkom, splatnosť bola dohodnutá na štyri roky, zmluvné strany dohodli zriadenie
predkupného práva s vecným právom spočívajúcim v záväzku kupujúceho prednostne odpredať

nehnuteľnosti predávajúcemu, žalovanému 1/ za 1.000.000 Sk, pričom záväzok z tohto predkupného
právaprejdeajnaprávnychnástupcovkupujúceho.Odvolacísúddospelrovnakoakosúdprvejinštancie
v danej veci k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti uzatvorenia kúpnej zmluvy a obsah
kúpnej zmluvy, treba konštatovať, že boli porušené dobré mravy v takej intenzite tohto výkladového
pravidla, že mali za následok neplatnosť právneho úkonu. Súd prvej inštancie preto správne ustálil,

že kúpna zmluva z 15.12.2003 uzatvorená medzi žalovaným 1/ a právnym predchodcom žalovaného
2/, ktorej predmetom bol odpredaj nehnuteľnosti je neplatným právnym úkonom, pretože sa prieči
dobrým mravom (§ 39 Obč. zákonníka). Neplatnosť kúpnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi
súd prvej inštancie správne skúmal z hľadiska tých okolností, ktoré existovali v dobe uzavretia kúpnej
zmluvy (15.12.2003), preto odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ o porušení princípu zákazu retroaktivity

neobstoja.

33. K odvolacím námietkam žalovaných 1/, 2/, že vyslovením neplatnosti kúpnej zmluvy došlo k
nerešpektovaniu právneho názoru ústavného súdu, ako aj ku konaniu v rozpore s ust. § 193 CSP,
odvolací súd konštatuje, že tieto námietky nie sú dôvodné. Právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, nie je dovolený.
Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu odporuje zákonu, b) obsah alebo
účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon priči dobrým mravom. Vyslovenie neplatnosti
právneho úkonu z dôvodu jeho rozporu s dobrými mravmi je vyslovením neplatnosti odlišným, ako
vyslovenie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu jeho rozporu so zákonom alebo z dôvodu obchádzania

zákona. V súdenej veci došlo k určeniu neplatnosti kúpnej zmluvy podľa § 39 Obč. zákonníka pre jej
rozpor s dobrými mravmi, teda nie pre obchádzanie zákona tak, ako to bolo vyslovené predchádzajúcim
rozhodnutím súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v tomto konaní, ktoré bolo zrušené nálezom
Ústavného súdu SR z 06.05.2015 sp. zn. IV. ÚS 520/2012.

34. Za rovnako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/, že žalovaný
1/ konal v čase prevodu vlastníckeho práva na žalovaného 2/ dobromyseľne a v jasnom súlade s vtedy
platnými a účinnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaný 1/ v liste zo dňa 13.10.2003,
adresovanéhoUrbárskemulesnémuapasienkovémuspoločenstvuK.,oznámil,žežiadosťspoločenstva
o vydanie pozemkov v k.ú. K. nemá právne opodstatnenie a preto je bezpredmetná. K otázke obnovenia

reštitučných nárokov ďalej uviedol, že takýto zákon zatiaľ schválený nebol. Z uvedeného je jednoznačné,
že žalovaný 1/ vedel o tom, že žalobcovia sa domáhajú svojich vlastníckych nárokov a kúpnu zmluvu
s kupujúcim H. V. uzatváral s úmyslom znemožniť žalobcom navrátenie vlastníctva k požadovaným
pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z.z.35. Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že odvolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvej inštancie nie je dôvodné, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

36. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1a§262ods.2CSPtak,žeúspešnýmžalobcompriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).