Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. január 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/34/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116202177
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8116202177.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v spore žalobkyne: Ľ. Č., J.. XX.XX.XXXX,

G. A. XX, XXX XX W., štátna občianka SR, v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou JUDr. Igora
Šafranka, advokáta so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66 proti žalovanému: Home Credit
Slovakia, a.s. Teplická 7434/147, Piešťany 921 22, IČO: 36 234 176, v konaní zastúpený advokátskou
kanceláriou GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín k, IČO:
47234679, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.952,73 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 50 EUR v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyňa m á vo vzťahu k žalovanému n á r o k na náhradu trov konania vo výške 100 % zo sumy
priznanej v tomto rozhodnutí, o ktorých výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 03.02.2016 sa žalobkyňa domáhala na žalovanom
zaplatenia sumy 1.952,73 EUR a náhrady trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 29C 174/2014 bola
ako žalovaná v postavení spotrebiteľky. Žalovaný od nej požadoval zaplatenie sumy 4.214,14 EUR s

príslušenstvom. Rozsudkom zo dňa 30.01.2015 v danej právnej veci súd priznal terajšiemu žalovanému
sumu 2.259,41 EUR s príslušenstvom a žalobu nad sumu 2.259,41 EUR, t.j. o sumu 1.952,73 EUR
zamietol.

3. V tomto konaní vedenom pod sp.zn. 29C 174/2014 súd zistil porušenie jej spotrebiteľského práva,
zo strany obchodníka. Rozsah porušenia jej spotrebiteľského práva vyplynulo z citovaného rozsudku, v
ktorom súd konštatoval, že: „Aj keď z uzatvorenej zmluvy vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne

je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, pričom nie je zrejmé ako účasť týchto
nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinnosti zmluvných strán z
uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť koľko dlžník v jednotlivých splátkach plnil na istinu, osobitne
na úrok a osobitne na poplatky... V danej právnej veci súd zamietol žalobu aj v časti zmluvnej pokuty.
“. Žalobkyňa odkázala na ustanovenie § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z., v zmysle,
ktorého „spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“.
Poukázala na to, že dodávateľ zneužil svoje postavenie, nepostupoval voči nej, ako spotrebiteľke, s
odbornou starostlivosťou, nedodržal zákon a chcel sa na jej úkor nezákonne obohatiť o sumu 1.952,73
EUR, preto od neho požaduje primerané finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučineniemá mať sankčnú a odrádzajúcu, ale aj relutárnu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Uviedla,
že jeho výška závisí od miery porušenia povinností veriteľom. Pri posudzovaní primeraného finančného
zadosťučinenia by mal súd prihliadať na všetky okolností vecí, najmä na to, že znášala stav právnej

neistoty a že jej hrozila finančná strata vo výške 1.952,73 EUR s príslušenstvom. Mala zato, že žalovaný
nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď od nej ako spotrebiteľky požadoval plnenie, na ktoré
nemal nárok. Finančné zadosťučinenie vyčíslila žalobkyňa vo výške 1.952,73 EUR, nakoľko v takejto
výške sa chcel obchodník na jej úkor obohatiť.

4. Žalobkyňa k žalobe pripojila rozsudok tunajšieho súdu č.k. 29C 174/2014-47 zo dňa 30.01.2015,
právoplatný dňa 12.3.2015.

5. Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril podaním doručeným súdu dňa 21.03.2016 a uviedol, že
so žalobou nesúhlasí v prvom rade, pretože základný predpoklad na úspešné uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je preukázanie, že žalovaný svojim konaním porušil súčasne -

kumulatívne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Žalobkyňa
však nepreukázala, ktoré konkrétne ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa a ktoré konkrétne
ustanovenia osobitného právneho predpisu žalovaný mal svojím konaním porušiť. Uviedol, že ako
vyplýva zo samotného pojmu finančného zadosťučinenia ide o zadosťučinenie, ktorého účelom je
reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa spôsobená.

Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je ujma, ktorá vznikla inak nie je čo reparovať. Ďalším atribútom,
ktorý musí súd zohľadniť pri priznaní finančného zadosťučinenia, je, že takéto zadosťučinenie môže
priznať iba v prípadoch úspešného uplatnenia porušenia práv, alebo povinnosti ustanovených zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými zákonmi. Mal zato, že rozhodnutie č.k. 29C 174/2014 zo dňa
30.1.2014, ktorým bola zaviazaná žalovaná na zaplatenie sumy 2.259,41 EUR a v prevyšujúcej časti,

žaloba zamietnutá, nemožno považovať za rozhodnutie, ktoré by konštatovalo porušenie práv alebo
povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný má za to, že nie každé rozhodnutie
súdu, ktorým súd rozhodol o čiastočnom zamietnutí žaloby, možno považovať za úspešné uplatnenie
porušenia práv alebo povinnosť ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými
predpismi, ale len také, z ktorého je zrejmé, že žalovaný skutočne porušil zákon. Súd rozsudkom

súčasne zaviazal žalovaného (v tomto konaní žalobcu) na úhradu dlžnej sumy, takže úspech strán
bol pomerný. Žalovaný v ďalšom poukázal na to, že žalobkyňa uhradila len sumu 266,91 EUR,
pričom splátky jej umožnené rozsudkom súdu neboli. Žalovaný teda zhrnul, že v spomínanom konaní
nebola žalobkyňa ako spotrebiteľka, ktorá by si uplatňovala na súde porušenie práva naopak, bola
v postavení žalovaného a v tomto konaní sa len bránila. Uviedol, že navyše v citovanom rozhodnutí

súdu bolo konštatované, že úverová zmluva bola určená za bezúročnú a bezpoplatnú z dôvodu, že
neobsahovala náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a nie z dôvodu, že by zo strany
žalovaného došlo k porušeniu práva alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa
alebo osobitnými predpismi. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 14Co/91/2012-141
zo dňa 10.10.2013, ktorý uviedol, že „cieľom rozhodnutia o spotrebiteľských veciach tak, ako sú

sledované normotvorcom únie v rámci Smernice Rady 93/13 EHS, je nastoliť rovnováhu zmluvných
strán, pričom sa má v zásade zachovávať platnosť zmluvy ako celku a nie vyhlásiť za neplatné všetky
zmluvy, obsahujúce nekalé zmluvné podmienky (bod 31 rozsudku súdneho dvora EÚ C - 453/10), ak bol
prijatý záver, že predmetný úver je bezodplatný a bezúročný už bola nastolená v predmetnom právnom
vzťahu rovnováha zmluvných strán a nie je potrebné ešte osobitným rozhodnutím vzhľadom na ciele

a účel aký vyplýva z ustanovenia § 53a Občianskeho zákonníka (v nadväznosti na dátum uzatvorenia
predmetnej zmluvy), prípadne určovať ešte neprijateľnosť zmluvných podmienok. Neobstojí v tomto
smere ani odkaz na to, že by to založilo nárok na finančné zadosťučinenie.“ Podľa názoru žalovaného,
žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne toho, že zo strany žalovaného skutočne došlo k
porušeniu práva alebo povinnosti ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými

predpismi, nakoľko v žalobe nešpecifikovala ani bližšie nekonkretizovala akého konkrétneho porušenia
práva alebo povinnosti sa mal žalovaný údajne dopustiť ani toto porušenie presne nevymedzila odkazom
na konkrétne ustanovenie zákona a ani nepredložila súdu rozhodnutie, ktoré by preukazovalo, že by
žalovaný porušil práva alebo povinnosti ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými
predpismi. Žalovaný taktiež uviedol, že ako vyplýva zo samotného inštitútu finančného zadosťučinenia,

ide od zadosťučinenie, ktorého účelom je reparovať ujmu, ktorá bola neoprávneným zásahom do práva
na ochranu spotrebiteľa spôsobená. Predpokladom uplatnenia tohto inštitútu je to, aby ujma vznikla,
inak niečo reparovať. Žalobkyni nielen že žiadna ujma nevznikla, ale naopak, získala najvýhodnejší
úver, aký by jej neposkytla žiadna banka a navyše napriek právoplatnému a vykonateľnému rozsudkudlžnú sumu stále neuhradila. Ako vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., finančné
zadosťučinenie musí byť primerané, tvrdenie žalobkyne, že požaduje finančné zadosťučinenie vo
výške 1.952,73 EUR, t.j. v takej výške, v akej obchodník chcel sa jej úkor obohatiť, považuje za

vrcholne neodôvodnené a neopodstatnené. Žalobkyňa uzatvorila úverovú zmluvu v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktorou sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a
spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom. Bolo teda adekvátne, že žalovaný požadoval od žalobkyne v konaní vedenom
pod sp.zn. 29C 174/2014 úhradu jej dlhu. Pokiaľ by žalovaný mal uhradiť žalobkyni ešte „umelo

vykonštruované“ finančné zadosťučinenie vo výške 1.952,73 EUR, dostal by sa sám do pozície dlžníka,
ktorý by uhradil žalobkyni ako spotrebiteľke viac, ako sama mu vrátila. Tento stav určite nepovažoval za
žiaduci ani na základe EURópskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, nakoľko namiesto zabezpečenia
rovnosti účastníkov konania by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech
žalovaného.

6. Žalobkyňa v rámci svojho procesného útoku použila ako prostriedky procesného útoku predovšetkým
písomne podanú žalobu, a listinné dôkazy, a to rozsudok tunajšieho súdu č.k. 29C 174/2014-47 zo dňa
30.1.2015.

7. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 12 C 34/2016 - 35 zo dňa 11. 4. 2017, ktorým žalobu zamietol a

žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalobkyňa o, ktorom rozhodol súdu druhej inštancie uznesením č.k. 18 Co 108/2017
- 93 zo dňa 30. 5. 2018, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

8. Odvolací súd v uznesení uviedol, že na rozdiel od súdu prvej inštancie je toho názoru, že uvedené
skutočnosti nasvedčujú záveru, že v konaní vedenom na Okresnom súde pod sp.zn. 29C/ 174/2014
na žalobkyňa úspešne uplatnila svoje práva ako spotrebiteľka, keďže žaloba v tomto konaní bola v
časti zamietnutá z dôvodu, že zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako spotrebiteľkou a žalovaným
neobsahovala zákonné náležitosti. Vznikol jej tak, podľa názoru odvolacieho súdu nárok na zaplatenie

finančného zadosťučinenia v zmysle ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Porušením
práva a povinnosti je aj to, že v zmluvnom vzťahu žalovaný, ako veriteľ neuviedol všetky zákonom
predpísané náležitosti na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie zákonných náležitosti
zmluvy patrí medzi ustanovenia určené na ochranu spotrebiteľa. Odvolací súdu uviedol, že je potom
právne irelevantné z hľadiska skutkovej podstaty § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. či žalovanému, ako

dodávateľovi uhradila alebo neuhradila istinu poskytnutého úveru, pokiaľ žalobkyňa úspešne uplatnila
svoje spotrebiteľské práva na súde v rámci svojej ochrany voči zákonom nepovolenými nárokmi veriteľa
v spotrebiteľskom spore v podobe mu nepriznaných úrokov a poplatkov. Preto uviedol, že je úlohou
súdu prvej inštancie opätovne sa zaoberať uplatneným nárokom žalobkyne na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia vo vyššie naznačených intenciách rešpektujúc názor odvolacieho súd údu

a svoje rozhodnutie náležite zdôvodniť.

9. Súd vo veci následne v vytýčil termín pojednávania a predvolal žalobkyňu, keďže základ nároku ako
konštatoval odvolací súd je daný a týmto vyjadreným právnym záverom súd prvého stupňa je viazaný,
bolo potrebné doplniť dokazovanie teda na zistenie skutkových okolností na základe, ktorých by mohol

súd určiť primeranú výšku finančného zadosťučinenia.

10. Dňa 8. 1. 2019 bolo vykonané dokazovanie podľa ustanovenia § 180 civilného poriadku bez
prítomnosti právneho zástupcu žalovaného, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil. Z predložených
listinných dôkazov súd mal zistené nasledujúce skutkové okolnosti:

11. Z predloženého rozsudku tunajšieho súdu č.k. 29C 174/2014-47, právoplatného dňa 12.03.2015, mal
súd zistené, že predmetom konania bola žaloba žalobcu v tejto právnej veci na žalovaného, doručená
súdu dňa 28.03.2014, ktorou žiadal zaviazať žalovanú v tomto konaní žalobkyňu na zaplatenie 4.212,14
EUR spolu s 0,024 % úrokom z omeškania denne zo sumy 3.754,02 EUR od 26.03.2014 do zaplatenia,

ako aj náhrady trov konania. Súd mal zistený skutkový stav, že žalobca (v tomto konaní žalovaný)
uzatvoril so žalovanou (v tomto konaní žalobkyňou) dňa 09.03.2011 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX,
na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 3.427,86 EUR s uvedením celkovej sumy splatnej
spotrebiteľom 5.932,80 EUR, mesačnej splátky vo výške 88,65 EUR, počtom splátok 72, ročnej úrokovejsadzby 19,73 %, RPMN s uvedením a rozsahu od 21,7 % do 22,5 % s tým, že presná hodnota RPMN
závisí na dni neposkytnutia úveru, pričom klient súhlasil s tým, že presná výška RPMN mu bude
žalobcom oznámená po poskytnutí úveru. Súčasťou zmluvy bol aj údaj o priemernej hodnote RPMN

17,44 %, celkových nákladov spotrebiteľa 2.504,94 EUR a poplatku za možnosť zmeny výšky a počtu
splátok 0,30 EUR. Na strane 6 rozsudku súd konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že medzi účastníkmi konania došlo v zmysle ustanovenia § 9 a nasledujúcich zákona č. 129/2010
Z.z. k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca v prospech žalovanej
poskytol úver vo výške 3.427,86 EUR s uvedením mesačnej splátky, počtom splátok, ročnej úrokovej

sadzby, RPMN, priemernej hodnoty RPMN, celkovej sumy splatnej spotrebiteľom 5.932,80 EUR a
celkových nákladov spotrebiteľa 2.504,94 EUR, poplatku za poistenie, poplatku za možnosť zmeny
výšky a počtu splátok. Podľa predloženého splátkového kalendára zo strany žalovanej v boli realizované
úhrady vo výške 1.168,45 EUR. Súd konštatoval, že v prejednávanej veci úroky dojednané v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve neprevyšujú obvyklú mieru podstatným spôsobom, keďže boli dojednané vo
výške 9,57 % ročne. Podľa výpočtu súdu pri výške poskytnutého úveru 3.427,86 EUR s dobou splácania

72 mesiacov a celkovej sumy, ktorá mala byť splatená vo výške 5.932,80 EUR, bol uvedený aj správny
údaj o výške ročnej úrokovej miery a RPMN 22,12 % ročne. Súd však zistil jedno jediné pochybenie a
to, že aj keď z uzatvorenej zmluvy vyplynula výška jednotlivých splátok, výslovne nebolo uvedené, že
každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, pričom nebolo zrejmé akú časť týchto nárokov jednotlivá
splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenia zmluvy je

nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých splátkach zaplatí na istinu, osobitne na úrok a osobitne
na poplatky, z tohto dôvodu považoval súd tento úver za bezúročný a bez poplatkov a nakoľko žalovaná
realizovala úhrady vo výške 1.168,45 EUR, zaviazal žalovanú len na doplatenie sumy 2.259,41 EUR,
a to teda vo výške predstavujúcej rozdiel poskytnutého úveru 3.427,86 EUR a jej úhrad 1.168,45 EUR
a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

12.Žalovanáuviedla,ževdanomprípade,pokiaľideoúver,žebolozostranyžalovanéhouplatňovaných
približne 4000 EUR. Následne bola v strese. Nemala finančné prostriedky, z ktorých by túto sumu
zaplatila. Vyhľadala občianske združenie, ktoré jej potom pomohlo brániť sa v spore. Ak by nebolo
došlo k tomu sporu, resp. k tomu, že by vyhľadala pomoc občianskeho združenia, bola by nútená 4000

EUR nejakým spôsobom zaplatiť, napr. aj tak, že by si opäť bola nútená požičať peniaze. Žalobkyňa si
nepamätala, či uhradila sumu 2259,41 EUR spolu s úrokom z omeškania žalobcovi. Na otázku súdu,
aby sa žalobkyňa vyjadrila, z akých dôvodov, akých skutkových okolností je uplatňovaná v tomto konaní
suma 1952,73 EUR, žalobkyňa uviedla, že združenie to tak vypočítalo.

13. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých

spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

14. Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa - Každý spotrebiteľ má právo obrátiť
sa s cieľom ochrany svojich spotrebiteľských práv na subjekt alternatívneho riešenia sporov. Počas
alternatívneho riešenia sporov spotrebiteľ spolupracuje so subjektom alternatívneho riešenia sporov v
záujme rýchleho vyriešenia sporu. V prípade cezhraničného sporu má spotrebiteľ právo obrátiť sa na

EURópskespotrebiteľskécentrum,ktorémuposkytneadresunadoručovanie,elektronickúadresualebo
telefonický kontakt na subjekt alternatívneho riešenia sporov, ktorý je príslušný na riešenie jeho sporu.

15. Z hypotézy citovanej právnej normy v časti, ktorej priznáva spotrebiteľovi právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom (zákonom č. 250/2007 Z.z.) a osobitnými právnymi predpismi zodpovedá, jednoznačne
vyplýva podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanoveného zákonom č.
250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi spotrebiteľom.16. V danej právnej veci sa žalobkyňa domáha v postavení spotrebiteľky voči žalovanému zaplatenia
sumy 1.952,73 EUR z dôvodu, že súd v konaní vedenom pod sp.zn. 29C 174/2014 vtedajšiemu
žalobcovi, terajšiemu žalovanému, nepriznal sumu 1.952,73 EUR s príslušenstvom.

17. Vzhľadom na vyjadrený právny záver odvolacieho súdu je účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods.
5 zákona o ochrane právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak si na
súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá.

18. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie
predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovených zákonom
č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práv alebo povinnosti
privodiťspotrebiteľoviujmu.Samotnápovahaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianeumožňujejeho
priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, ale stačí, ak takáto

ujma tu je. Je pritom bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje
iba možnosť vzniku takejto ujmy.

19. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax spájajú inštitút

náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako inštitút súkromného
práva v podmienkach SR a konštantnej judikatúry sleduje výlučne reparačnú funkciu. Pre porovnanie
sankčná funkcia náhrady škody je taká, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať
žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi
spôsobil škodu a odradiť žalovaného alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v

budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne.

20. Ak práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie
o preventívne účinky pred diskrimináciou, potom v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc
musia byť sankcie za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce.

21. Žalobkyňa poukázala na to, že to je práve žalovaný, ktorý inicioval súdny spor, v rámci ktorého sa
domáhalvočinejplnenia,ktorébolovrozporesospotrebiteľskýmprávom.Priposudzovanípredmetného
nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len
hrozba vzniku ujmy.

22. S poukazom na všetky okolnosti prípadu súd považoval za primeranú výšku finančného
zadosťučinenia sumu 50 EUR. V porovnaní s inými prípadmi u žalobkyne nedošlo k zmenšeniu
majetku napr. preplatením úveru v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatkovosti ani priamym vyhrážkam
a zastrašovaním zo strany dodávateľa (žalobkyňa bola iba písomne alebo telefonicky vyzývaná na

splatenie úveru), ktoré by mali vplyv na jej psychiku či rodinný život.

23. Druhou skutočnosťou, ktorú súd vzal do úvahy pri rozhodovaní o výške primeraného zadosťučinenia
bolo to, že žalobkyňa právoplatným rozhodnutím súdu pod č.k. 29C/174/2014-47 bola zaviazaná na
zaplatenie sumy 2259,41 EUR s prísl., a to titulom istiny úveru, ktorú však doposiaľ neuhradila resp.

nemávedomosťčijuuhradila. Napriekuvedenémuvyjdrenémuprávnemuzáveruodvolaciehosúdu,súd
opakovane uvádza, že z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si sama neplnila svoje zmluvné povinnosti
zo zmluvy o úvere, s úhradou istiny (mala by vrátiť len to, čo si požičala, žalobkyňa na jednej strane
vyčíta správanie dodávateľa na druhej strane sama nepostupuje minimálne v súlade s elementárnou
poctivosťou, pritom žalovaný nezapríčinil jej zlú finančnú situáciu pre, ktorú si bola nútená požičiavať

peniaze), preto súd nepovažoval za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške uplatnenej
žalobkyňou.

24. V danom prípade primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobkyne je suma 50 EUR, ktorá
zodpovedá svojmu účelu a poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Na záver súd pripomína, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže
slúžiť na finančné obohatenie sa žalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať
na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany (rozsudok KS v Prešove zo dňa
24.5.2017 pod sp. zn. 2Co/137/2016).25. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

27. Podľa čl. 3 ods. 1 CSP, každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,

s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

28. Podľa čl. 3 ods. 2 CSP, výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu

podľa odseku 1. CSP nemá obdobné ust. § 142 ods. 3 O. s. p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo
vzťahu k ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava
už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty, ale len dve. Na prvom mieste je zásada úspechu a v
prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods.
2 CSP. Nepatrný neúspech CSP aktuálne nepozná a zohľadňuje teda každý neúspech, a to vrátane

neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v
ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.
Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe
úvahysúdualeboznaleckejčinnosti(str.906KomentárakCivilnémusporovémuporiadku,nakladatelství

C. H. Beck).

29. Aj z dôvodovej správy k ust. § 255 CSP vyplýva, že v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu
v spore, ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i

systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania
v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide
o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Ako príklad uvádza
dôvodová správa náhradu nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti. Vhodným riešením potom
bude,žežalobcamáprávonaplnúnáhradutrovkonania,avšakvýlučneibazprisúdenejsumy.Priznanie

plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmuúspechvoveci,keďžetensaskúmačodoprávnehozákladuaniečodovýškypriznanéhonároku.

30. Keďže predmetom konania bol nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorého výška závisela od úvahy súdu, bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu trov

konania ako úspešnej strane sporu čo do právneho základu sporu v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté postupom podľa § 262 CSP vo výške zodpovedajúcej prisúdenej sumy
primeraného finančného zadosťučinenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže

žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.