Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. december 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/58/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200718
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kuruc

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200718.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kuruca a členov JUDr.

Dany Bystrianskej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobkyne: O. W., nar. XX.XX.XXXX, D. XX,
O., právne zastúpenej: JUDr. Ján Bodnár, advokát, so sídlom kancelárie v Košiciach, Žriedlová 3, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 101056196/2018 zo dňa 29.05.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 24.07.2018 podanou elektronicky s autorizáciou podľa

osobitného predpisu na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.07.2018 domáhala zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. 101056196/2018 zo dňa 29.05.2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č.
100521552/2018 zo dňa 09.03.2018, ktorý označeným rozhodnutím podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zák.
č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobkyni úrok z omeškania vo výške 223,20
eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyčíslenej žalobkyňou daňovým priznaním za zdaňovacie
obdobie 2. štvrťrok 2013, ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil.

2. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že vychádzal zo správcom dane zisteného skutkového stavu, podľa
ktorého žalobkyňa podala dňa 25.07.2013 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie 2. štvrťrok 2013, v ktorom vykázala podľa § 78 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) daňovú povinnosť
v sume 372,11 eur, splatnú dňa 25.07.2013. Žalobkyňa však uvedený daňový nedoplatok nezaplatila a
správca dane jej označeným rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v sume 223,20 eur za nezaplatenie

dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním jej uvedeného daňového priznania za zdaňovacie obdobie
2. štvrťrok 2013 v ustanovenej lehote a výške. Vec právne posúdil podľa § 156 Daňového poriadku, ktorý
upravujepostupsprávcudaneprivyrubeníúrokuzomeškaniavprípadoch,keďsidaňovýsubjektnesplní
peňažnú povinnosť v správnej výške, alebo v lehote tak, ako to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych
predpisov alebo z rozhodnutia správcu dane.

3. Žalovaný vychádzal z tohto, že žalobkyňa daňový nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013 v ustanovenej lehote a výške, do dňa vydania rozhodnutia dňa
09.03.2018 nezaplatila, preto bol správca dane povinný podľa § 156 Daňového poriadku vyrubiť jej úrok
o omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy za štyri roky omeškania s platbou, t.j. ku dňu 25.07.2017.4. Uviedol, že Okresný súd Košice I uznesením č. k. 26OdK/31/2017 zo dňa 07.07.2017 zverejneným
v Obchodnom vestníku SR 18.07.2017, vyhlásil konkurz na majetok žalobkyne a za správcu podstaty
ustanovil Mgr. Lenku Hričindovú, Žriedlová 3, 040 01 Košice. Dňa 19.09.2017 bol v Obchodnom vestníku

SRzverejnenýoznamsprávcupodstaty,žekonkurzvyhlásenýnamajetokdlžníka-žalobkynesazrušuje
zverejnením tohto oznámenia z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.

5. Ďalej uviedol, že v zmysle ustanovenia § 159 Daňového poriadku v čase od vyhlásenia konkurzu do
zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový subjekt koná správca v konkurznom konaní. V čase od

vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú ustanovenia
tohtozákonaaosobitnýchpredpisov,ktoréupravujúprávaapovinnostidaňovéhosubjektu. Konštatoval,
že daňové priznania, daňové doklady a iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností
daňového subjektu alebo iných osôb podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, vyhotovené
správcom v konkurznom konaní namiesto daňového subjektu sa považujú za doklady vyhotovené
daňovým subjektom.

6. K námietke žalobkyne, že pohľadávka správcu dane je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, žalovaný uviedol, že z vyššie uvedených ustanovení Daňového poriadku
je zrejmé, že daňou sa rozumie aj úrok z omeškania podľa tohto zákona a teda vyrubovanie úroku z
omeškania je daňovým konaním a je upravené v § 156 Daňového poriadku.

7. K aplikácii ustanovení zákon o konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že v štvrtej časti zákona č 7/2005
Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o konkurze
a reštrukturalizácii), ktorá sa týka oddlženia nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo
alebo zastavovalo daňové konanie. V tejto časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú upravené

právne následky vyhlásenia konkurzu len v súvislosti s prebiehajúcimi súdnymi konaniami (§ 167e
zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a exekučnými a obdobnými vykonávacími konaniami (§ 167f
zákona o konkurze a reštrukturalizácii).

8. Podľa žalovaného úrok z omeškania vyrubuje obligatórne a nie je na úvahe správcu dane, či úrok z

omeškania vyrubí. Vyrubí ho, ak si daňový subjekt nesplní peňažnú povinnosť, a to buď v správnej výške
alebo v lehote tak, ako to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych predpisov alebo z rozhodnutia správcu
dane. Dôvodil, že žiadne ustanovenie ani § 156 ods. 6 Daňového poriadku neuvádza dôvody, kedy nie je
možné úrok z omeškania vyrubiť, a zároveň neuplynula prekluzívna lehota piatich rokov od konca roka,
v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť daň (až v 01.01.2019), správca dane postupoval podľa §

156 Daňového poriadku.

9. Podľa žalovaného tiež na vznik povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania nemá vplyv
skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Túto námietku žalobcu pokladal za neopodstatnenú pokladal

námietke, že sa správca dane nevymáhateľnosťou nezaoberal a že je jeho rozhodnutie neodôvodnené a
nepreskúmateľné. Uviedol, že o vyrubení úroku z omeškania sa nevykonáva dokazovanie a podkladom
pre vydanie rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania bolo podané daňové priznanie dňa 25 07.2013
k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013, ktoré si žalobkyňa vo výške 372,11
eur, nesplnila riadne a včas. Napokon uviedol, že skutočnosťami rozhodujúcimi pre vyrubenie úroku z

omeškania bola výška dlžnej sumy a základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v deň vzniku
daňového nedoplatku /splatnosti/a počet dní omeškania s platbou.

10. Podľa žalovaného bolo tak právnou povinnosťou správcu dane v prípade, ak žalobca nesplnil
peňažnú povinnosť, v správnej výške alebo lehote podľa § 156 ods. 1 písm.a) Daňového poriadku a

súčasne neuplynula prekluzívna lehota podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku, vyrubiť žalobcovi úrok
z omeškania spôsobom podľa ustanovenia § 156 ods. 2 Daňového poriadku vyrubiť. Správca dane
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal otázkou podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii
a kategóriou nevymáhateľnej pohľadávky, lebo rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania zo dňa
09.03.2018 dostatočne odôvodnil.

11. K námietke žalobkyne, že správca dane si mal úrok z omeškania uplatniť ako svoju pohľadávku v
konkurznom konaní, keďže vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania od 25.07.2013 do 25.07.2017,
a o výške úroku mal vedomosť už 25.07.2013 žalovaný uviedol, že podľa v zmysle daňového poriadkumožnopovinnostiukladaťaprávapriznávaťlenrozhodnutím,ktorémusíbyťdoručené.Pretopodľaneho
povinnosť zaplatiť úrok z omeškania teda nevznikne daňovému subjektu len tým, že si nesplnil daňovú
povinnosť, ale až jeho vyrubením rozhodnutím správcu dane, t.j. až keď správca dane v rozhodnutí

o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a lehotu splatnosti. Z uvedeného vyplýva, že aj keď
správca dane v rozhodnutí vyrubil úrok z omeškania od 25.07.2013 do 25.07.2017, t.j. za štyri roky
omeškania s platbou, samotná povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne až vyrubením, resp. jeho
splatnosťou, v zmysle § 63 ods. 4 Daňového poriadku do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia. Preto správca dane nemohol úrok z omeškania uplatniť ako pohľadávku v konkurznom

konaní a námietka žalobcu je neopodstatnená.

12. Podľa žalovaného povinnosť zaplatiť úrok z omeškania teda nevznikne daňovému subjektu len tým,
že si nesplnil daňovú povinnosť, ale v rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania v ktorom určí jeho
výšku a lehotu splatnosti. Žalovaný konštatoval, že námietky daňového subjektu, uvedené v odvolaní
nie sú opodstatnené, a je zrejmé, že postup správcu dane pri vyrubovaní úroku z omeškania a vydaní

odvolaním napadnutého rozhodnutia boli súlade s platnou právnou úpravou.

13. Žalobou z 24. 7. 2018 žiadal žalobca zrušiť rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky číslo 101056196/2018 zo dňa 29.05.2018 a rozhodnutie Daňového úradu Košice číslo
100522723/2018 zo dňa 09.03.2018 a žalobkyni priznať právo na úplnú náhradu trovy konania. Deň

oznámenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi bol 04.06.2018. Uviedol, že uznesením Okresného
súdu Košice I sp. zn.: 26OdK/31/2017 zo dňa 07.07.2017 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka
- žalobkyne. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku SR, v čiastke
136/2017 dňa 18.07.2017. Zverejnenie uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn.: 26OdK/31/2017
bolo dňa 07.07.2017 v Obchodnom vestníku. Dňa 13.03.2018 bolo žalobkyni doručené rozhodnutie

Daňového úradu Košice zo dňa 09.03.2018 č. 100522723/2018, ktorým správca dane žalobkyni vyrubil
úrok z omeškania v sume 223,20 EUR za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním
daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013. Poukázal na zákonné ustanovenia:

§ 166b ods. 1 písm. d) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZKR“),

§ 84 ods. 1 písm. e) a § 158 ods. 1 Daňového poriadku.

14. Podľa žalobcu s ohľadom na ustanovenie § 166b ods. 1 písm. d) ZKR je zrejmé, že dňa 19.07.2017

(deň nasledujúci po dni zverejnenia uznesenia o vyhlásené konkurzu v obchodnom vestníku) došlo
k vyhláseniu konkurzu na majetok žalobkyne a týmto dňom sa voči žalobkyni stali nevymáhateľné
verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto
pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Uvedené nepochybne napĺňa aj úrok
z omeškania vyrubený Napádaným rozhodnutím /keďže úrok z omeškania ako taký je v Daňovom

poriadku zaradený v § 156 medzi sankciami/, stanovil povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo
uložiť sankciu, ktorá bola porušená už pred rozhodujúcim dňom /rozhodnutie DÚ KE ešte 25.07.2013/.
Rozhodujúcim dňom v konkurze v nadväznosti na § 166a ods. 1 písm. a) ZKR je 19.07.2017. Podľa
§ 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikol dňom nasledujúcim po dni zániku
práva vymáhať daňový nedoplatok.

15. Podľa žalobcu vyrubenie neexistujúceho (zaniknutého) daňového nedoplatku nie je v súlade so
zákonom, lebo podľa § 166e ods. 4 ZKR na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne
aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke,
ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od

vymáhania pohľadávky.

16. Podľa žalobcu tiež pre pohľadávky vylúčené z uspokojenia platí podľa § 166e ods. 2 ZKR, že sa
oddlžením pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§
166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu,

v ktorom ho súd zbavil dlhov. Vyrubené úroky z omeškania vznikli na základe pohľadávky, ktorá je
nevymáhateľná, nevymáhateľné je taktiež nutne aj príslušenstvo takejto nevymáhateľnej pohľadávky.17. Žalovaný ani správca podľa žalobcu nerešpektovali ustanovenia § 166b ZKR, § 84 ods. 1 písm. e)
Daňového poriadku, a súčasne § 166e ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého boli povinné hľadieť na dlžníka
vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadeli, keby rozhodli

o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky. Žalobca žiadal pre nerešpektovanie ustanovenia § 166b
a § 166e ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii rozhodnutie žalovaného zo dňa 29.05.2018 aj
rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 09.03.2018 zrušiť. Podľa § 166e ods. 4 zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka
a podľa § 166e ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii sa oddlžením pohľadávky, ktoré môžu

byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli
prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho zbavil súd dlhov a vzhľadom
na skutočnosť, že vyrubené úroky vznikli na základe nevymáhateľnej pohľadávky, nevymáhateľné je aj
jej príslušenstvo.

18. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 9.07.2019 zopakoval, že v daňovom priznaní k dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013 zo dňa 25.07.2013 vykázal vlastnú daňovú povinnosť
v sume 372,11 eur, splatnú dňa 25.07.2013. Okresný súd Košice I uznesením č.k. 26OdK/31/2017
zo dňa 07.07.2017, zverejnené v Obchodnom vestníku SR 18.07.2017, vyhlásil konkurz na majetok
dlžníka - žalobkyne a19.09.2017 bol v Obchodnom vestníku SR zverejnený oznam správcu JUDr. Lenky
Hričindovej, že konkurz vyhlásený na majetok dlžníka O. W., zrušuje /konkurzná podstata nepokryje

náklady konkurzu/. Žalobkyňa daňový nedoplatok na dani z pridanej hodnoty vo výške 372,11 eur
nezaplatila, preto vydal správca dane dňa 09.03.2018 rozhodnutie ktorým vyrubil žalobkyni úrok z
omeškania 223,20 eur za nezaplatenie DPH vyrubenej jej daňovým priznaním za 2. štvrťrok 2013 v
ustanovenej lehote a výške. Žalovaný 29.05.2018 potvrdil rozhodnutie správcu dane.

19. Podľa žalovaného žalobca nedôvodne s poukazom na § 166b ods. 1 písm. d) zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii namietal, že dňom 19.07.2017 došlo k vyhláseniu konkurzu na jej majetok a
nevymáhateľné sa stali verejnoprávne peňažné sankcie, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto
pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim týmto dňom. V daňovom poriadku zaradený úrok
z omeškania v § 156 totiž patrí medzi sankcie, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu

alebo sankciu z porušenia pred rozhodujúcim dňom podľa § 166a ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a
reštrukturalizácii je 19.07.2017. Vyrubenie sankcie je ale obligatórne, bez ohľadu na jej vymáhateľnosť,
čo je v rozpore s názorom žalobcu, že § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku /daňový nedoplatok
zanikol nasledujúcim dňom po zániku práva vymáhať daňový nedoplatok, a vyrubenie (zaniknutého)
daňového nedoplatku v tomto smere nie je podľa názoru žalobcu v súlade so zákonom/.

20. K námietke žalobcu, že pohľadávka správcu dane je vylúčená z uspokojenia podľa § 166b zákona o
konkurze a reštrukturalizácii, žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia § 2 písm. b) Daňového poriadku,
sa daňou rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa
tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. V zmysle § 2 písm. c) Daňového poriadku sa daňovým

konaním rozumie konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. V
zmysle § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tentozákonneustanovujeinak.Podľaustanovenia§156ods.6Daňovéhoporiadkusaúrokzomeškania
nevyrubí a/ ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1

nepresiahne 5 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, c) ak jeho výška v prípade podľa
odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu
za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne 3 eurá, ak je správcom dane obec, d) z úroku z omeškania
a pokuty. Podľa ustanovenia § 156 ods. 8 Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak
uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a) zaplatiť daň, rozdiel dane,

preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na
daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.

21. Z vyššie uvedených ustanovení Daňového poriadku je podľa žalovaného zrejmé, že daňou
sa rozumie aj úrok z omeškania podľa tohto zákona a teda vyrubovanie úroku z omeškania je

daňovým konaním a je upravené v § 156 Daňového poriadku. Vo štvrtej časti zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, sú upravené právne následky vyhlásenia konkurzu len v súvislosti s prebiehajúcimi
súdnymi konaniami (§ 167e zákona o konkurze a reštrukturalizácii) a exekučnými a obdobnými
vykonávacími konaniami (§ 167f zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Podľa súčasnej platnej právnejúpravy sa úrok z omeškania vyrubuje obligatórne, to znamená, že nie je na úvahe správcu dane, či
úrok z omeškania vyrubí, alebo nie, ale je povinný ho vyrubiť, ak si daňový subjekt nesplní peňažnú
povinnosť, a to buď v správnej výške alebo v lehote tak, ako to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych

predpisov alebo z rozhodnutia správcu dane.

22. Podľa žalovaného v danom prípade bolo povinnosť správcu dane, pretože žalobca nesplnil peňažnú
povinnosť v správnej výške alebo v lehote podľa ustanovenia § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku /
nejedná sa o dôvody, kedy nie je možné vyrubiť úrok z omeškania uvedené § 156 ods. 4 Daňového

poriadku a súčasne neuplynula prekluzívna lehota podľa § 156 ods. 8 Daňového poriadku/, vyrubiť
žalobcovi úrok z omeškania spôsobom podľa ustanovenia § 156 ods. 2 Daňového poriadku. Na vznik
povinnosti správcu dane vyrubiť úrok z omeškania v zmysle § 156 Daňového poriadku nemá vplyv
skutočnosť, či úrok z omeškania má charakter pohľadávky vylúčenej z uspokojenia podľa § 166b
zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Správca dane rozhodnutie o vyrubení úroku zo dňa 09.03.2018
dostatočne odôvodnil, preto bola podľa žalovaného námietka žalobcu neopodstatnená. S týmto právnym

názorom sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6S/101/2014, ako aj Najvyšší súd
SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/146/2013.

23. K námietke žalobcu, že podľa § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne
dňom nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok, a tým, že úrok z omeškania je

podľa ZKR nevymáhateľný, mal podľa § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku zaniknúť, žalovaný
uviedol, že ustanovenie § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku nadväzuje na ustanovenie § 85 ods. 4
Daňového nedoplatku, podľa ktorého právo na vymáhanie daňového nedoplatku zaniká po 20 rokoch po
skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol. Z uvedených ustanovení vyplýva, že
nevymáhateľnosť v prípade oddlženia podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je možné

zamieňať so zánikom práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku.
To, že pohľadávka je nevymáhateľná podľa § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácii neznamená,
že daňový nedoplatok zanikne z dôvodu zániku práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods.
1 písm. e) Daňového poriadku, ktoré podľa § 85 ods. 4 Daňového poriadku zanikne po 20 rokoch po
skončení kalendárneho roku, v ktorom daňový nedoplatok vznikol.

24. Žalovaný k uvedenej námietke žalobcu zároveň poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. f)
Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňovým nedoplatkom rozumie dlžná suma dane po lehote
splatnosti dane a § 63 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého ukladať povinnosti alebo priznávať
práva možno len rozhodnutím. Správca dane v rozhodnutí vyrubil úrok z omeškania od 25.07.2013

do 25.07.2017, t.j. za štyri roky omeškania, jeho vyrubením, je v zmysle § 63 ods. 4 Daňového
poriadku splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia /19.06.2018/. Správca
dane nemohol úrok z omeškania uplatniť ako pohľadávku podľa štvrtej časti zákona o konkurze a
reštrukturalizácii a úrok z omeškania a ten nemohol byť vylúčený z uspokojenia, vznikol po zrušení
konkurzu, s účinnosťou od 19.9.2017 a podľa § 2 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku je úrok z

omeškania považovaný za daň, podľa § 2 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku daňovým nedoplatkom
dňom 20.06.2018. S týmto právnym názorom sa stotožnil aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn.
21S/211/2014-162, ako aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Sžf/128-132/2014 a Krajský súd v
Košiciachvrozsudkusp.zn.6S/23/2018zodňa16.05.2019,akoajKrajskýsúdvŽilinevrozsudkusp.zn.
30S/52/2018 zo dňa 05.02.2019 a vyslovili právny názor, že pokiaľ v čase po zrušení konkurzu vzniknú

ďalšie pohľadávky, tieto majú samostatný osud nezaťažený prebiehajúcim oddlžovaním ani zrušeným
konkurzom. Úpadca, ktorý je fyzickou osobou, po zrušení konkurzu nestráca právnu subjektivitu a
môže teda ako subjekt práva aj naďalej viazať na seba práva či brať povinnosti. Ak mu po zrušení
konkurzu vznikne nová povinnosť, napr. povinnosť platiť úrok z omeškania, na túto povinnosť sa
nemôžuvzťahovaťustanoveniazákonaokonkurzeopohľadávkachvzniknutýchdomomentuvyhlásenia

konkurzu ( či už prihlásených alebo nie).

25. Žalovaný k uvedenej námietke uviedol, že v rozsudkoch Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
6S/23/2018 zo dňa 16.05.2019 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/52/2018 zo dňa 05.02.2019 sa
ďalej uvádza, že tieto korešpondujú s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a správnych súdov

SR, napr. rozsudkami NS SR sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018 a sp. zn. 2Sžf/78/2015 zo dňa
23.05.2018, v ktorých vyslovil Najvyšší súd SR právny názor, a to že pohľadávka žalovaného na úrok z
omeškania vzniká ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o ich vyrubení. Úrok z omeškania sa považuje za
samostatnúdaň,ktorásavprípadejejneuspokojeniapovažujezasamostatnúdaňovúpohľadávkupodľa§ 158 ods. 1 Daňového poriadku. Táto pohľadávka vzniká právoplatnosťou rozhodnutia o jeho vyrubení.
Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z
omeškania momentom nezaplatenia dane v stanovenej lehote bez toho, aby správca dane o vyrubení

úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu
až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj
pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným až jeho vyrubením,
pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť. V
citovanýchrozsudkochjeďalejuvedené,ženakoľkosavobdobípredanipočastrvaniareštrukturalizácie

nejednalo o vzniknuté pohľadávku, nemohlo právo na jej vymáhanie zaniknúť ani v zmysle § 84 ods.
1 písm. g) Daňového poriadku.

26. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí námietkami žalobcu dostatočne a podrobne zaoberal a
vysporiadal a posúdením rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu
dospel k záveru, že postup správcu dane pri vyrubení úroku z omeškania a vydaní odvolaním

napadnutého rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou úpravou. Postup žalovaného nebol v rozpore
s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu a dôvody žalobcu uvedené v podanej
žalobe nie je možné akceptovať a tieto dôvody nie sú opodstatnené.

27. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa 31.7.2019 uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení

neuvádza žiadnu relevantnú skutočnosť, ktorá by bola spôsobila zvrátiť záver o nezákonnosti
napádaného rozhodnutia. Žalovaný v podstate opakuje argumentáciu o tom, že vyrubenie úroku z
omeškania je obligatórne podľa § 156 Daňového poriadku, a že na vznik povinnosti správcu dane
vyrubiť úrok z omeškania nemá vplyv skutočnosť, že táto pohľadávka je nevymáhateľná podľa Zákona
o konkurze a reštrukturalizácií.

28. Žalobkyňa nesúhlasila i s tvrdením žalovaného o tom, že vyrubenie úroku z omeškania podľa
Daňového poriadku je obligatórne bez ohľadu na vymáhateľnosť daného nároku v nadväznosti na
ustanovenia Zákona o konkurze a reštrukturalizácií. Podľa § 84 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku
daňový nedoplatok zanikol dňom nasledujúcim po dni zániku práva vymáhať daňový nedoplatok a

že nevymáhateľnosť v prípade oddlženia podľa § 166b Zákona o konkurze a reštrukturalizácií nie je
možné zamieňať so zánikom práva vymáhať daňový nedoplatok podľa § 84 ods. 1 písm. e) Daňového
poriadku, v podobe úroku z omeškania vznikol až jeho vyrubením, a správca dane ho nemohol uplatniť,
keďže vznikol až po zrušení konkurzu. Vyrubenie neexistujúceho (zaniknutého) daňového nedoplatku
pokladala za v rozpore so zákonom pre zánik nároku obligatórne.

29. Podľa názoru žalobkyne nie je dôvod, prečo by nevymáhateľnosť nároku podľa 166b ods. 1 písm.
d) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii mala byť odlišnou nevymáhateľnosťou / § 84 ods. 1 písm. e)
Daňového poriadku/. Daňový poriadok zánik práva vymáhať neviaže len na dôvody uvedené v Daňovom
poriadku, zánik vymáhateľnosti nárokuje univerzálna právna skutočnosť, lebo Zákon o konkurze a

reštrukturalizácii je vo vzťahu k Daňovému poriadku lex specialis, a jeho aplikácia má prednosť.

30. Podľa názoru žalobkyne ustanovenie 166b ods. 1 písm. d) Zákona o konkurze a reštrukturalizácii tiež
jednoznačne vyvracia argumentáciu, že pohľadávka úrokov z omeškania vznikla vyrubením, lebo zákon
o konkurze a reštrukturalizácii uvádza, že nevymáhateľné sú všetky verejnoprávne peňažné sankcie,

kde povinnosť, bola porušená pred rozhodujúcim dňom, tak je irelevantné kedy bol úrok z omeškania
vyrubený. Žalobkyňa poukázala i na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.08.2018, sp.zn.
18Sa/3/2018 kde v skutkovo veľmi podobnej veci súd uviedol: „Preto s poukazom na ustanovenie§
166b ods. 1 písm. d) zákona o konkurze sú uložené penále nevymáhateľné zo zákona, na ktorú
skutočnosť mal správny orgán pri analogickom uplatnení § 166e ods. 4 zákona o konkurze prihliadať

z úradnej povinnosti aj bez návrhu žalobcu ako dlžníka. Pre správny orgán z toho vyplávala povinnosť
nepredpisovať sporné penále z dlžného poistného (§ 240 ods. 3 zákona). Ak tak prvostupňový správny
orgán napriek tomu učinil a jeho rozhodnutie a postup odvolací orgán potvrdil ako zákonný, postupovali
oba orgány verejnej správy v rozpore s ustanovením § 166e ods. 4 veta prvá v spojení s § 166b
ods. 1 písm. d) zákona o konkurze, vrátane § 240 ods. 3 zákona, čím sa dopustili pochybenia, ktoré

zakladá nezákonnosť ich rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie veci (§191 ods. písm. c) SSP).“,
ako i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.08.2018. sp. zn. 1Sžfk/11/2016, kde uviedol:
„Súhlasiť možno s názorom žalobcu, že právoplatným a vykonateľným vyrubením úrokov z omeškania
za obdobie spred začatia reštrukturalizačného konania u dlžníka až po povolení reštrukturalizácie bysa pri akceptácii žalovaným i krajským súdom aplikovaného výkladu práva umožnilo obchádzať právny
režim zákona č. 7/2005 Z. z., ktorého aplikácia má ako lex specialis prednosť pred všeobecnou úpravou
Daňového poriadku (§ 158 ods. 5 Daňového poriadku), najmä povinnosť správcu dane prihlásiť takúto

pohľadávkuvreštrukturalizačnomkonaníakoostatníveriteliaatýmtospôsobomzvýhodniťsprávcudane
oprotiinýmveriteľom.[...]Zozákonač.7/2005Z.z.vyplýva,žeskončenímreštrukturalizačnéhokonania,
ktoré nastáva okamihom schválenia reštrukturalizačného plánu, pohľadávky vzniknuté do začatia tohto
konania zanikajú, ak boli prihlásené do reštrukturalizácie a neprihlásené pohľadávky sú nevymáhateľné,
pričom v prípade daňových pohľadávok sa takéto pohľadávky stávajú nevyrubiteľnými (§ 120 ods. 1, §

136 ods. 1, § 153 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku). [...] Najvyšší
súd je s poukazom na vyššie uvedenú judikatúru toho názoru, že predmetné pohľadávky správcu dane
mohli a mali byť prihlásené do reštrukturalizácie a keďže sa tak nestalo, stali sa nevymáhateľnými a
správca dane ich nebol oprávnený použiť na započítanie s daňovým preplatkom žalobcu na DPH.“.

31. Podľa názoru žalobkyne žalovaný a Daňový úrad Košice nerešpektovali § 166b /za nevymáhateľné

ustanovuje verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uložiť takúto sankciu
bola porušená pred rozhodujúcim dňom, s čím je spojený zánik takejto daňovej pohľadávky, § 84 ods.
1 písm. e) Daňového poriadku, ani ustanovenie § 166e ods. 4 ZKR/, boli povinné hľadieť na dlžníka vo
vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by na neho hľadeli, keby rozhodli o
trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

32. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP sa oboznámil s obsahom správnej žaloby, s obsahom
úplnéhoadministratívnehospisužalovaného,preskúmalnapadnutérozhodnutiežalovanéhoakoajjemu
predchádzajúce správne konanie a na nariadenom pojednávaní dospel k záveru o neopodstatnenosti
uplatnených žalobný dôvodov, preto správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

33. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil
rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o vyrubení úroku z omeškania žalobkyni vo výške 223,20
eur za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok
2013 v ustanovenej lehote a ustanovenej výške, a to za situácie, že Okresný súd Košice I uznesením zo

dňa 07.07.2017 č.k. 26OdK/31/2017 (zverejnené v Obchodnom vestníku SR 18.07.2017) vyhlásil na jej
majetok konkurz, ktorým žalobkyňu zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze
v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a následne 19.09.2017 v obchodnom vestníku bol
zverejnený oznam správcu JUDr. Lenky Hričindovej, že konkurz vyhlásený na majetok dlžníčky sa končí,
s tým, že zverejnením tohto oznámenia sa konkurz zrušil z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje

náklady konkurzu.

34. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa
cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého

orgánu. Zákonodarca v právnej úprave správneho súdnictva predpokladá súdny prieskum každého
takého objektívne poznateľného výstupu z konania správneho orgánu smerujúceho voči občanovi ako aj
právnickej osobe, bez ohľadu na jeho označenie, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými práva a právom chránené záujmy týchto
osôb môžu byť priamo dotknuté.

Podľa § 2 ods.1 a 2 zákona č. 162/2015 Správneho súdneho poriadku (SSP), v správnom súdnictve
poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej
osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto
tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím

orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo
iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať
ochrany na správnom súde.

Podľa ust. § 6 ods. 2 písm. a) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách.

Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.Podľaust.§177ods.1SSP, správnoužalobousažalobcamôžedomáhaťochranysvojichsubjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa ust. § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,
že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

Podľa ust. § 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie : b)
daňou daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona
alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa
osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu,

Podľaust.§3ods.1Daňovéhoporiadku, sapostupujepodľavšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,

chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a iných osôb.

Podľa ust. § 6 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 156 ods. 1 Daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2,
ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo
v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane : a) daň alebo rozdiel dane, b) preddavok

na daň, c) splátku dane, d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na
zabezpečenie dane.

Podľa ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť
preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z
omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v
deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije

ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,
začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy

môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania
s platbou.

Podľa ustanovenia § 156 ods. 6 Daňového poriadku sa úrok z omeškania nevyrubí
a) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň,

b) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 5 eur, ak je správcom dane
daňový úrad alebo colný úrad,
c) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za
všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie
v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec,

d) z úroku z omeškania a pokuty.

Podľa ustanovenia § 156 ods. 8 Daňového poriadku úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo
päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný,
a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane,

b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň.

Podľa ustanovenia § 161 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
zaokrúhľuje sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky eurocentov nadol.Podľa ust. § 166 ods. 1 (štvrtá časť - oddlženie, všeobecné ustanovenia) zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, každý platobne neschopný

dlžník, ktorý je fyzickou osobou, je oprávnený domáhať sa oddlženia konkurzom alebo splátkovým
kalendárom podľa tejto časti zákona, a to bez ohľadu na to, či má záväzky z podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 166a ods. 1 písm. a/ (pohľadávky uspokojované v konkurze alebo splátkovým kalendárom)
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a § 166c), len v

konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky - pohľadávka, ktorá
vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred
veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“).

Podľa§166b ods.1písm.d(pohľadávkyvylúčenézuspokojenia)zákonaokonkurzeareštrukturalizácii,
za nevymáhateľné sa považuje, zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné

sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola
porušená pred rozhodujúcim dňom.

Podľa§166eods.1(rozhodnutieooddlžení)zákonaokonkurzeareštrukturalizácii,ooddlženírozhodne
súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka

zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§
166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd
uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide.

Podľa § 166e ods. 4 (rozhodnutie o oddlžení) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, na

nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci
je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§ 166b), ako by
na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.

Podľa ustanovenia § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. je daňový subjekt povinný podať daňové

priznanie do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia okrem platiteľa registrovaného podľa §
5 alebo § 6 a platiteľ je povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho
obdobia.

35. Z obsahu administratívneho spisu správcu dane ako aj žalovaného nesporne vyplýva, že žalobkyňa

ako daňový subjekt podala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2013, v ktorom
vykázala podľa § 78 ods.1 a ods.2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov vlastnú daňovú povinnosť 372,11 eur, splatnú dňa 25.07.2013. V priebehu
administratívneho konania nebolo sporné, že daňový subjekt nedoplatok na DPH v označenej výške
nezaplatil. Práve táto skutočnosť bola podkladom pre to, že správca dane dňa 09.03.2018 vydal

rozhodnutie č. 100521552/2018, ktorým žalobkyni vyrubil úrok z omeškania v sume 223,20 eur za
nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za označené zdaňovacie obdobie, pričom
pri výpočte úroku použil štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v
deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúcom po dni, v ktorom mal byť preddavok na
daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená (§ 156 ods.2 Daňového poriadku). Keďže

základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky v deň vzniku daňového nedoplatku predstavovala
0,50 %, podľa ods. 9 označeného ustanovenia zákona použil správca dane pri výpočte úroku ročnú
úrokovú sadzbu 15 % (štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol
15 %). Úrok z omeškania správca dane vyrubil z nezaplatenej dlžnej sumy za štyri roky omeškania (§
156 ods. 9 Daňového poriadku) s platbou, t.j. za obdobie od 26.10.2013 do 25.10.2017.

36. Žalobkyňa sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101056196/2018 zo dňa 29.05.2018
v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 100521552/2018 zo dňa 09.03.2018, ktorý
označeným rozhodnutím podľa § 156 ods. 1 písm. a/ zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový

poriadok“) vyrubil žalobkyni úrok z omeškania vo výške 223,20 eur za nezaplatenie dane z pridanej
hodnoty vyčíslenej žalobkyňou podaným daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013,
ktoré žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil. Žalovaný vychádzal zo správcom dane zisteného
skutkového stavu, podľa ktorého žalobkyňa podala dňa 25.07.2013 daňové priznanie k dani z pridanejhodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013, v ktorom vykázala podľa § 78 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004
Z. z.“) daňovú povinnosť v sume 372,11 eur, splatnú dňa 25.07.2013. Žalobkyňa však uvedený daňový

nedoplatok nezaplatila a správca dane jej označeným rozhodnutím vyrubil úrok z omeškania v sume
223,20 eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním jej uvedeného daňového
priznania za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2013 v ustanovenej lehote a výške. Vec právne posúdil
podľa § 156 Daňového poriadku, ktorý upravuje postup správcu dane pri vyrubení úroku z omeškania v
prípadoch, keď si daňový subjekt nesplní peňažnú povinnosť v správnej výške, alebo v lehote tak, ako

to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych predpisov alebo z rozhodnutia správcu dane.

37. Z výroku uznesenia Okresného súdu Košice I. č.k. 26OdK/31/2017-25 zo dňa 07.07.2017 vyplýva, že
sa vyhlasuje konkurz na majetok dlžníka, t.j. žalobkyne a zároveň ju zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu
byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Zároveň za správcu
podstaty bola ustanovená správkyňa Mgr. Lenka Hričindová. Z bodu 20. odôvodnenia uznesenia o

vyhlásení konkurzu vyplýva, že v súlade s ustanovením § 166 ods. 1 a § 166e ods.1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii súd zároveň rozhodol o oddlžení dlžníka tak, že ho zbavil všetkých dlhov, ktoré
môžu byť uspokojené iba v konkurze, v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Označené
ustanovenie konkurzného súdu bolo oznámené v Obchodnom vestníku č. 136/2017 dňa 18.047.2017.

38. Žalobkyňa v konaní pred správnym súdom argumentovala ustanovením § 166b ods.1 písm. d/
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého za nevymáhateľné voči dlžníkovi sa v prípade
oddlženiapovažujúajverejnoprávnepeňažnésankcie,kdepovinnosť,ktorázakladáprávouplatniťalebo
uložiť takúto pokutu alebo sankciu bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Je pravdou, že právnym
dôvodom pre vyrubenie úroku z omeškania v danom prípade bolo nesporne to, že žalobkyňa nezaplatila

včas DPH za II. štvrťrok 2013 (t.j. povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť sankciu bola porušená pred
rozhodujúcim dňom), a teda sa javí, ako keby uvedené ustanovenie zákona bránilo vymáhať pohľadávku
titulom predpísania úroku z omeškania z takto nezaplatenej, resp. neskoro zaplatenej dane, tu je však
potrebné zdôrazniť, že uvedené ustanovenie sa týka uspokojenia pohľadávok, ktoré existovali už v
čase vyhlásenia konkurzu oddlžením podľa štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

39. Pohľadávka správcu dane voči daňovému subjektu, t.j. žalobkyni titulom úroku z omeškania z
nezaplatenej DPH v čase jej oddlženia ešte neexistovala, čo podľa názoru správneho súdu je pre
toto konanie podstatnou skutočnosťou. Táto konkrétna pohľadávka titulom úroku z omeškania za
nezaplatenú DPH tak v konkurznom konaní ani nemohla byť uplatnená a nemohla byť ani posúdená ako

pohľadávka vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii.
Správny súd zastáva názor, že táto pohľadávka správcu dane na zaplatenie úroku z omeškania v
kapitalizovanej sume 223,20 eur, splatnú dňa 25.07.2013 (t.j. za dni omeškania s platbou DPH odo
dňa jej splatnosti v sume 372,11 eur, splatnú dňa 25.07.2013 do 25.7.2017, t.j. štyri roky) vznikla
až po skončení konkurzného konania a to rozhodnutím správcom dane doručeným žalobkyni. V tejto

súvislosti správny súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej pohľadávka na úrok
z omeškania vzniká až okamihom predpísania úroku z omeškania správcom dane a nie samotným
okamihom vstupu do omeškania. Podľa právnych záverov vyplývajúcich z rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018 : „Až na základe rozhodnutia správcu dane o
povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vznikla pohľadávka, ktorá je titulom na prípadné vymáhanie nároku.

Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z
omeškania momentom nezaplatenia dane (preddavku dane) v stanovenej lehote bez toho, aby správca
dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne
daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania právoplatne vyrubí (týmto
momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania sa teda môže stať splatným

až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku
a splatnosť“. Úrok z omeškania je preto sankčným úrokom (je sankciou) a nemožno ho považovať
za príslušenstvo pohľadávky. Ako zákonom stanovený úrok nie je ani záväzkom akcesorickým. Jedná
sa o sankciu za porušenie konkrétnych zákonných povinností a na jej vznik nepostačuje naplnenie
podmienokustanovenýchvzákone(omeškaniesozaplatenímdane,poznanievýškyplatiebaúrokových

sadzieb), ale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie o sankcii, t.j. úroku z omeškania.
Daňový poriadok pritom správcovi dane ukladá povinnosť ako aj lehotu v taxatívne uvedených prípadoch
vyrubiť úrok z omeškania (názory vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/23/2018
zo dňa 16.05.2019).40. Správny súd zároveň poukazuje aj na ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to že daňou sa považuje
aj úrok z omeškania a vyrubenie úroku z omeškania je daňovým konaním upraveným v § 156

Daňového poriadku, prerušenie ktorého, resp. jeho zastavenie ako následok vyhlásenia konkurzu v
štvrtej časti zákona o konkurze a reštrukturalizácii na rozdiel od súdneho (§ 167e zákona o konkurze a
reštrukturalizácii), ako aj exekučného prípadne iných obdobných vykonávacích konaní (§ 167f zákona
o konkurze a reštrukturalizácii) upravené nie je.

41. Podľa názoru správneho súdu na vec nemožno aplikovať ani ustanovenie § 84 ods.1 písm. e/
Daňového poriadku, ktoré rieši inú situáciu než tú, ktorá nastala v preskúmavanej veci, pretože v zmysle
tohto ustanovenia Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom, nasledujúcim po dni zániku
práva vymáhať daňový nedoplatok, v tejto veci však správny súd vzhľadom na vyššie vyslovené právne
závery nezistil žiadne právne významné okolnosti, ktoré by eventuálne mohli mať za následok zánik
práva vymáhať daňový nedoplatok.

42. Z uvedených skutočností preto správny súd prijal záver, že peňažná sankcia vo forme
kapitalizovaného úroku z omeškania pred rozhodujúcim dňom (v zmysle ustanovenia § 166a ods.1
písm. a/ zákona o konkurze a reštrukturalizácii takýmto dňom v preskúmavanej veci je deň 01.07.2017)
ako pohľadávka správcu dane neexistovala, pretože bola predpísaná až rozhodnutím správneho

orgánu prvého stupňa zo dňa 09.03.2018 a stala sa splatnou uplynutím lehoty 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia (po jeho potvrdení preskúmavaným rozhodnutím), pričom konkurz na
majetok žalobkyne bol ukončený zverejnením oznamu správkyne konkurznej podstaty JUDr. Lenky
Hričindovej už dňa 19.09.2017. Z uvedených dôvodov správny súd žalobkyňou uplatnené námietky
obsiahnuté v žalobných dôvodoch podanej správnej žaloby vyhodnotil ako nedôvodné a správnu žalobu

v zmysle § 190 SSP zamietol.

43. O náhrade trov konania vo vzťahu žalobkyňa a žalovaný správny súd rozhodol v zmysle ust. § 167
ods. 1 a § 168 SSP a žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože vo veci nemala ani
sčasti úspech a žalovaný nepreukázal žiadne dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné

od žalobkyne spravodlivo požadovať.

44. Správny súd v preskúmavanej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach

v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho
súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo
sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých

dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa.