Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, July 2, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/226/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315212369
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2315212369.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.
Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom 010 11 Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Y. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX T. č. XXX, o zaplatenie 4.813,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Galanta zo dňa 11.04.2017 č.k. 17C/357/2015-87, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ
(zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 52 ods. 1 a 2, § 53b
ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

2. Vecne zdôvodnil, že vzhľadom na citovaný § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. predloženú zmluvu
by súd považoval za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko v nej absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písmeno
k).Súdvšakvzhľadomnanesprávneaneúplnéuvádzanéúdajevzmluve,považujezmluvuzaabsolútne

neplatnú, pretože svojím obsahom obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom (§ 39 OZ). V zmluve
uvádzané údaje o výške poskytnutého úveru a celkovej čiastke vo výške 10.297,60 Eur činí zmluvu
neurčitou, žiadnym výkladom nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, ako žalobca dospel k
tejto sume (§ 37 ods. 1 OZ). Navyše pri 120 splátkach po 83,73 Eur by mal žalovaný zaplatiť celkovo
10.047,60 Eur, čo potom tvorí rozdiel vo výške 250,- Eur zo zmluvy nie je zrejmé. Aj táto skutočnosť
robí zmluvu neurčitou a teda neplatnou. Okrem uvedeného súd poukazuje na nekalú praktiku žalobcu,

ktorý sa v zmluve zaviazal poskytnúť úver 5.000,- Eur, avšak reálne vyplatil žalovanému len 4.750,- Eur
pripísaním na účet žalovaného dňa 03.03.2014, t.j. okamžite si ponechal poplatok vo výške 250,- Eur.
Takýto postup je v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z. a preto právny úkon - uzatvorenie Úverovej
zmluvy je neplatný aj s poukazom na § 39 OZ. Keďže zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom,
nie je možné priznať ani zaplatenie sankčných poplatkov, poplatkov a pod., ako to navrhovateľ považoval
vo svojom návrhu (resp. táto povinnosť by nevznikla ani v prípade, ak by zmluva bola platná, avšak

je bezúročná a bez poplatkov). V dôsledku toho by bol žalovaný povinný vrátiť titulom bezdôvodného
obohatenia sumu 4.750,- Eur, ktoré reálne čerpal. Žalobca však neuniesol bremeno tvrdenia v prípade,
či žalovaný do zosplatnenia úveru, resp. do podania žaloby, uhradil nejakú sumu a kedy a v akej výške sa
tak stalo. Z listinných dôkazov - druhá upomienka zo dňa 26.01.2015 vyplýva, že nejakú sumu žalovaný
uhradiť mal, nie je však možné dospieť k záveru, kedy sa tak malo stať a v akej výške. V uvedenej
upomienke žalobca vyzval žalovaného na doplatenie dlžnej sumy 154,88 Eur, avšak v tom čase, t.j.

ku dňu 26.01.2015 malo byť zaplatených už 11 splátok po 83,73 Eur, t.j. 921,03 Eur a keďže žalovaný
bol vyzvaný na zaplatenie „len“ sumy 154,88 Eur, vyplýva z toho, že niečo plnil, kedy a v akej výškevšak nie je zrejmé. Na základe uvedeného potom vyplýva, že žalobca svojou žalobou nijako neozrejmil
úplne a pradivo skutočnosti ohľadne poskytnutia a prípadného splácania úveru. Súd z tvrdení žalobcu
ani nevedel dospieť k sumám úrokov a istiny, pretože žalobca neposkytol dostatočné skutkové tvrdenia;

preto je potrebné zamerať sa len na konštatovanie, že žalovaná suma je nepreskúmateľná a na základe
skutkových tvrdení žalobcu a čiastočne doložených listinných dôkazov súd nemohol dospieť k záveru o
dôvodnosti uplatnenej sumy. Ak by súd vychádzal z absolútnej neplatnosti ÚZ, potom k plneniu vo výške
4.750,- Eur zo strany žalobcu v prospech žalovaného došlo z titulu bezdôvodného obohatenia. Nie je
však možné dospieť k záveru, akú sumu dlhuje žalovaný žalobcovi. O trovách konania súd rozhodol súd

v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu. V danom prípade žalovaný bol v konaní plne úspešný a teda by mal
právo na plnú náhradu trov konania, žiadne trovy konania mu však nevnikli, a preto mu ich náhradu
súd nepriznal.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
b) a h) C.s.p.. Odvolateľ poukázal na to, že ak súd považoval návrh za neúplný, mal postupovať podľa
§ 43 ods. 1 OSP, resp. § 129 ods. 1 CSP a žalobcu obligatórne vyzvať na doplnenie podania, ak súd
túto povinnosť nesplnil, odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalovanému bol na základe
úverovej zmluvy poskytnutý úver vo výške 5.000,- Eur, z ktorého časť vo výške 250,- Eur bola použitá

na úhradu poplatku za úver v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok, čo nijako nespochybňuje
výšku sumy poskytnutého úveru, ani neznižuje istinu dlhu žalovaného, nešlo o žiadnu nekalú praktiku,
išlo o zjednodušenie postupu pre samotného dlžníka, nešlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 1 OZ. Súd svoj záver o neurčitosti úverovej zmluvy a jej absolútnej neplatnosti
založil na nevyložiteľnosti ustanovenia upravujúceho celkovú čiastku, ktorú má dlžník zaplatiť. Pritom

suma 10.297,60 Eur pozostáva zo 120 anuitných splátok po 83,73 Eur (10.047,50 Eur) a poplatku
za poskytnutie úveru 250,- Eur, tieto sumy boli prehľadne, jednoznačne a určito uvedené v bode
1.2. úverovej zmluvy. Pokiaľ súd konštatoval, že zmluva je pre spotrebiteľa mätúca, neprehľadná a
neurčitá, obchádza zákon, a preto neplatná, argumentácia súdu je nekonkrétna a nepreskúmateľná.
Všetky základné podmienky poskytnutia úveru boli zvýraznene a prehľadne uvedené v tabuľke v bode

1.2. úverovej zmluvy, každému priemernému spotrebiteľovi poskytovali všetky podstatné informácie. V
kontexte záveru súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm.
k/ argumentoval tým, že podľa bodu 1.1 zmluvy vyplýva, že súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné
podmienky banky (VOP a OP), a teda niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov zmluva
ospotrebiteľskomúvereobsahovať,súvsamotnomtextezmluvyoúvereaďalšiesúvOPaVOP.Zmluva

popisuje anuitné splácanie, z ktorého vyplýva, že počet a termíny splátok istiny a úrokov sú rovnaké
a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Banka
bezplatneakedykoľvekpočascelejdobytrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereposkytnespotrebiteľovi
výpis vo forme amortizačnej tabuľky vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a
úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu, že splácanie

spotrebiteľského úveru prebieha formou mesačných anuitných splátok a že rozdelenie splátok na istinu a
úroky úveru obsahuje amortizačná tabuľka, banka klientovi poskytne už v rámci poskytovania informácií
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o
spotrebiteľskom úvere. Poukázal na konanie Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, konkrétne návrh generálnej advokátky, podľa ktorej amortizačná

tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy, ako aj rozsudok Súdneho dvora. Ďalej poukázal na stanovisko
odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS z 18.04.2017, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 12Co/149/2016, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/68/2017 a sp. zn. 6Co/84/2017,
podľa ktorých nie je dôvodné vyžadovať rozpis splátok.

4. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento

zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, protiktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§

367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 a § 384
C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne nesprávne s použitím § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušiť a vrátiť mu na ďalšie
konanie.

7. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktorémuCivilnýsporovýporiadok(predtýmObčianskysúdnyporiadok)priznávazaúčelomochranyjeho
práv a právom chránených záujmov (viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 102/04, ako
aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Táto vada je významná

najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

8. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy,
ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR

sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

9. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo
148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými
zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené

tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom

rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. I.ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č.
209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takémuto uplatneniu (napr. sp. zn. IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04). Súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam (sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04).

11. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudská práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, seria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie
rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p.,podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný, príp. iný účastník konania, stručne jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 220 ods.
2 C.s.p. (§ 157 ods. 2 O.s.p.) pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je
v rozpore aj úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu

rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 410/03).

12. Súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou účastníka konania, nemôže ju odmietnuť len pre
nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva. Rozhodujúcou skutočnosťou

tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné
(s ktorými sa súd musí vyrovnať). Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Vetrenko v. Moldavsko
(rozhodnutie z 18. mája 2010) uviedol, že opomenutie zaoberať sa podstatnými argumentmi alebo
zjavne svojvoľne (arbitrárne) zaoberanie sa takýmito argumentmi, je nezlučiteľné s ideou spravodlivého
procesu.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 03.03.2014 uzatvoril žalobca so žalovaným Úverovú zmluvu č.
108439, v zmysle ktorej, bola žalovanému schválená pôžička - bezúčelový úver vo výške 5.000,- Eur.
Podľa úverovej zmluvy úver bol dohodnutý so splatnosťou 120 mesiacov, vždy k 20. dňu v mesiaci
po 83,73 Eur, konečná splatnosť úveru 20.02.2024, RPMN úveru 19,03%, ročná úroková sadzba

15,9%, celková čiastka, ktorú má odporca uhradiť navrhovateľovi je 10.297,60 Eur. Podľa žalobcu dlh
žalovaného predstavuje ku dňu zosplatnenia sumu 5.118,35 Eur - nezaplatená istina úveru 4.813,69 Eur,
úroky 242,10 Eur, úroky z omeškania 2,56 Eur, poplatky za upomienky 60,- Eur, poplatky za poistenie
0,- Eur. Istina úveru a nezaplatené úroky sú sankcionované sankčnou províziou vo výške 5% p.a. (podľa
§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka sa jedná o dohodnutý úrok z omeškania).

14. Odvolateľ dôvodne poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne označil zmluvu o úvere za
absolútne neplatný právny úkon, zmluva bola uzavretá riadne a platne, žalovaný na jej základe čerpal
úver v sume 5.000,- Eur, resp. bola mu vyplatená suma 4.750,- Eur. Súd svoj záver o neurčitosti úverovej
zmluvy a jej absolútnej neplatnosti nesprávne založil na nevyložiteľnosti ustanovenia upravujúceho

celkovú čiastku, ktorú má dlžník zaplatiť, keď žalobca preukázal, že suma 10.297,60 Eur pozostáva zo
120 anuitných splátok po 83,73 Eur (10.047,50 Eur) a poplatku za poskytnutie úveru 250,- Eur, tieto
sumy boli prehľadne, jednoznačne a určito uvedené v bode 1.2. úverovej zmluvy. Pokiaľ súd konštatoval,
že zmluva je pre spotrebiteľa mätúca, neprehľadná a neurčitá, obchádza zákon, a preto neplatná,
argumentácia súdu je v tejto časti nekonkrétna a nepreskúmateľná. Všetky základné podmienky

poskytnutia úveru boli zvýraznene a prehľadne uvedené v tabuľke v bode 1.2. úverovej zmluvy, s
výnimkou splnenia podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ.

15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide o štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi

žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Súd prvej inštancie správne pristúpil k prieskumu, či zmluva
o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Výklad a aplikácia
ust. § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona.

Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy,
postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahove náležitosti zmluvy.
Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým
náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu
k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zároveň aj

v § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi stranami niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje základnúobsahovú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, ktorý sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie,
že úverová zmluva neobsahuje povinnú náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úveroch s poukazom na konanie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová) zo
dňa 09.11.2016, na čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom

3 písm. m) nestotožnil.

17. Rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého článok
10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m)
tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že: zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená

ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia
byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovoprávnom vzťahu. Žalobca tvrdí, že niektoré
náležitosti, ktorá má obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere sú v samotnom texte zmluvy o úvere a
ďalšie sú vo OP a VOP a to odkazom na anuitné splácanie bod 2.5.3 OP, ktoré podľa čl. 1.1 úverovej

zmluvy sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. V tomto smere odvolací súd pripomína závery Ústavného
súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky
ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především k tomu,
aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího charakteru.
Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a malým písmem

psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá,
že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní
pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému jednání
nelze přiznat právní ochranu.“ Nepochybil preto súd prvej inštancie, ak uviedol, že v zmluve absentuje
obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch (členenie splátok na

splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov).

18. Odvolací súd uvádza, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (Klára Bíróová)
zo dňa 09.11.2016, poskytol výklad výlučne smernice, konkrétne článku 10 ods. 2 písm. h), článku 10
ods. 2 písm. h) a i), článku 23, keď výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne vnútroštátne súdy.

19. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí citovanom v odseku 18 vyslovil, že Smernica sa má vykladať
tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujúodustanovenítejtoSmernice,danýzáverjevšakvzhľadomnanapadnutéustanoveniezákona
o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne

právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

20. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,

že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský
zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov

SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a
frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale
neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne
prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z.z. účinnou od 01.01.2013, čo
potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 01.01.2013.21. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To
však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.

V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

22. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici
priamy účinok.

23. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc
vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť
eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať
pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere
v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa

vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady, najmä zásadu právnej istoty.

24. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky

istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem.

25. Odvolací súd je preto názoru, že napriek poukazu žalobcu na Smernicu a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-42/15, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti

spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich tak, ako to ustanovuje § 9 ods. 2
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý aplikoval okresný súd, je úver potrebné považovať za bezúročný
a bez poplatkov.

26. V prejednávanom spore je teda potrebné považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez

poplatkov, a preto je nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval absolútnu
neplatnosť predmetnej zmluvy a následne uplatnený nárok posúdil ako bezdôvodné obohatenie.
Rovnako nesprávny je záver súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia, či žalovaný uhradil
nejakú sumu, kedy a v akej výške, z čoho súd vyvodil záver o nevyhnutnosti zamietnutia žaloby v celom
rozsahu. V prípade záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru má žalobca nárok

na vrátenie sumy poskytnutého úveru, pričom žalobca preukázal, že reálne žalovanému titulom úveru
vyplatil sumu 4.750,- Eur (5.000,- Eur mínus 250,- Eur ako poplatok). Žalobca v žalobe jasne uviedol
výšku istiny, ktorú žiada zaplatiť, čím splnil povinnosť tvrdenia. Pokiaľ žalovaný túto skutočnosť nijako
nerozporoval, t.j. neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany, mal súd vychádzať z tvrdení žalobcu,
resp. v prípade nejasností mal žalobcu vyzvať na ich odstránenie.

27. Pokiaľ teda súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol výlučne z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd
v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie, a preto odvolaciemu súdu nezostala iná
možnosť, ako vecne nesprávny rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov

konania, podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne vec prejednať za stavu dodržania postupu

opísaného vyššie a znova posúdiť žalobou uplatnený nárok, posúdiť jeho danosť v zmysle ustanovení
ZoSÚ, OZ a ďalších na vec sa vzťahujúcich ustanovení, vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania, ktoré je povinný v prípade potreby doplniť v závislosti na aktivite sporových strán a potom
vo veci znova rozhodnúť o celom predmete konania, pričom výsledky vykonaného dokazovania jenevyhnutné vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného
v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty

odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení. V
odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem,
vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem a dostatočnú
argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporého poriadku odôvodniť.

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 C.s.p.).

30. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).