Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 27, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/21/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314205061
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2314205061.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. W. Q., nar.
XX.XX.XXXX,adresaW.Q.T.XXX,2.maloletáJ.Q.,nar.XX.XX.XXXX,adresaW.Q.T.XXX,zastúpená
poručníkom: T. X., nar. XX.XX.XXXX, adresa W. Q. T. XXX, 3. T. X., nar. XX.XX.XXXX, adresa W. Q. T.
XXX, 4. W. Q., nar. X.X.XXXX, adresa W. Q. T. časť F. H. XXX, všetci žalobcovia zastúpení advokátkou:
JUDr. Zuzana Lapárová, so sídlom Nové Zámky, Forgáchova bašta 7, proti žalovaným: 1. Ing. E. Z.,
nar. XX.XX.XXXX, adresa T., K. XXXX/XX, zastúpený advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, so sídlom
Šaľa, Jarmočná 2264/3, 2. KOOPERATÍVA poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so

sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, zastúpený advokátom: JUDr. Felix Neupauer, so sídlom Bratislava,
Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného 2. proti medzitýmnemu
rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8C/102/2014-50 zo dňa 25.6. 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitímnym rozsudkom prvoinštančný súd určil, že nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1. a 2. je daný.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 11, § 427 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka, čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalovaný 1. bol rozsudkom Okresného súdu v
Nových Zámkoch sp. zn. 3T/223/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4To/80/2013
uznaný vinným a bol odsúdený na trest odňatia slobody, pretože riadil osobné motorové vozidlo, pričom
nevenoval dostatočnú pozornosť riadeniu a narazil do protiidúceho motorového vozidla, v dôsledku čoho

vodič vozidla a jeho spolujazdkyňa utrpeli zranenia, ktorým na mieste podľahli. Jednalo sa o rodičov
žalobcov 1. a 2. a o deti žalobkýň 3. a 4. Osobné motorové vozidlo žalovaného 1. bolo poistené u
žalovaného 2. Žalobcovia sa svojou žalobou domáhajú, aby súd zaviazal žalovaných 1. a 2. zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalobcom 1. a 2. po 100.000,- Eur a žalobcom 3. a 4. po 10.000,- Eur v
zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Pasívna legitimácia žalovaného 1. je daná
protiprávnym konaním, ktorého sa dopustil, pričom spôsobil smrť, čím bola vyvolaná nenapraviteľná
ujma v osobnostnej sfére žalobcov. Pasívna legitimácia žalovaného 2., ktorý je poistiteľom žalovaného

1. a jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona
č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (v ďalšom texte „zákon č. 381/2001 Z.z.“) prihliadajúc aj na účel citovaného
zákona a zmysel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobenej prevádzkoudopravných prostriedkov. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ustanovení § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný
priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu

škody uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. Súčasťou náhrady
škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy na
základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia,
ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj
iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej

než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží
poškodenému peňažná náhrada. Súd prvého stupňa poukázal na smernice Rady č. 72/166/EHS; č.
90/232/EHS a č. 2000/26/ES, podľa ktorých členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia
zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá
poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a
ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali neuhradené. S použitím eurokonformného výkladu pojmov

„náhrada škody, škoda na zdraví“ sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená
pozostalým po obeti dopravnej nehody, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví.

4. Súd prvej inštancie tiež poukázal aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora (v ďalšom texte „ESD“)
zo dňa 24. októbra 2013 (C-22/12), podľa výroku ktorého článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS

z 24.4.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/15/

EHS z 11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.5.1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V 56. bode
rozsudku ESD konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku sa opierajú o § 11 Občianskeho
zákonníka, teda majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode rozsudku sa uvádza, že tento záver
nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do
tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti

a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v
pravom zmysle slova. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho
ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č. 2221/07 z

19.03.2008). Súd prvého stupňa poukázal aj na tú skutočnosť, že v materiálnom právnom štáte nejde len
o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré
sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny
systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej
funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú

neprijateľné. Súdu jednoznačne prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona
nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby takouto interpretáciou pomocou
redukcie „add absurdum“ odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona
a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 152 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (v ďalšom texte „OSP“), čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o
občianskych a politických právach, § 11 a § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 2. odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací
súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a určil, že nárok žalobcov je daný voči žalovanému 1.

Žalobu voči sebe žiadal zamietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, požiadal odvolací súd, aby v prípade, že potvrdí rozhodnutie
súdu prvej inštancie, pripustil vo svojom rozsudku možnosť podania dovolania. Odvolanie odôvodnil
ustanovením § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku tým, že rozhodnutie súdu prvejinštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že sa nestotožňuje s právnym
záverom súdu prvej inštancie, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 2. a jeho povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z.. Z poistnej zmluvy

č. 6553020367 ani zo znenia zákona nevyplýva, že by pod pojem škoda spôsobená prevádzkou
motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve bolo možné podriadiť aj nemajetkovú ujmu. Poisťovňa
je viazaná pri výkone povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla zákonom č. 381/2001 Z.z., do ktorého obsahu boli podľa príslušných dôvodových
správ transponované aj smernice Európskeho parlamentu a Rady. Ak by obsahom smerníc malo byť

skutočne to, že povinné poistenie pokrýva aj nároky neoprávnených zásahov do osobnosti človeka,
potom by to bolo možné vyjadriť jednoznačným spôsobom legislatívne v texte zákona. Zákon č.
381/2001 Z.z. napriek deklarovanej aproximácii smerníc takéto nároky neuvádza a nijako výslovne
nespomína. Má preto za to, že ani Slovenská republika ako členský štát nevníma predmetné smernice
tak, že predmetom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je i
nemajetková ujma. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje peňažnú satisfakciu,

nie náhradu škody. Predpokladaná ujma sa nedá nijako preukázať a je vecou voľnej úvahy súdu s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Právny
poriadok Európskej Únie nerieši problematiku náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných po
obeti dopravnej nehody, nakoľko táto problematika spadá do právomoci členských štátov. Harmonizácia
práva v rámci EÚ sa týka iba poistného krytia v rámci povinného zmluvného poistenia zodpovednosti

poisteného za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; pričom spôsob a rozsah náhrady
škody upravuje vnútroštátne právo členských štátov. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho dvora iné ako
výkladové,tedatie,ktorésatýkajúplatnostiaktovorgánovSpoločenstva,zichpovahynespornevyplýva,
že musia mať účinky erga omnes. Pokiaľ však ide o rozhodnutia, ktoré predstavujú riešenia konkrétneho
sporu, tie majú zase účinok inter partes. ESP v rámci výkonu svojej právomoci nekonštatoval v rozsudku

C22-12, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm a) zákona č. 381/2001 Z.z. je v rozpore s unijným právom.
(Krajsky súd v Prešove položil ESD prejudicálnu otázku, či sa má článok 1 ods. 1 tretej smernice a článok
3 ods. 1 prvej smernice vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava). Smernica je vždy
adresovanáčlenskýmštátom.Nezaväzujeanezakladápriamoprávaapovinnostifyzickýmaprávnickým
osobám a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho práva formou aktu členského štátu. Tzv. motorové

smernice boli transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky práve zákonom č. 381/2001
Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla
a jeho následnými novelami. V prípade smerníc ustanovenie článku 249 Zmluvy o založení Európskych
spoločenstiev (ZES) nepredpokladá ich priamu aplikovateľnosť. O smernici zmluva hovorí, že zaväzuje
členský štát, a to len čo do cieľa, ktorý sa má dosiahnuť. V Slovenskej republike platí princíp písaného

práva, preto rozhodnutie ESD nemá subsidiárny právny účinok na právny poriadok SR v tom zmysle,
že môže vypĺňať medzery v platnom právnom poriadku SR, tam kde je právo dané výslovnou úpravou.
Právo členského štátu, pokiaľ sa neprieči právu EÚ, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý je
viazaný zákonom č. 381/2001 Z.z..

6. K odvolaniu žalovaného 2. sa prostredníctvom právneho zastúpenia vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli,
aby odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
PoukázalinauznesenieKrajskéhosúduvPrešove6Co/127/2010z28.10.2013vprávnejvecižalobkyne
X. F. proti N. R. a spol., na rozsudky ESP č.k. C22-12 a C-277/12. Výklad žalovaného 2. o tom, že
nemajetková ujma, ktorú utrpeli pozostalí po obeti dopravnej nehody, nie je škodou je neprípustný a je

arbitrárny. Smrť účastníka dopravnej nehody je súčasťou škodlivého následku tejto nehody a nie je pre
konštatovanie, že vnútroštátne právo umožňuje blízkym osobám obetí usmrteným pri dopravnej nehode
uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, určujúce, v ktorej časti zákonnej úpravy (v tomto prípade
Občianskeho zákonníka) sú nároky na náhradu za jednotlivé časti škodlivého následku upravené.

7. Na základe predmetného odvolania podaného žalovaným 2. Krajský súd v Trnave preskúmal
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolaniu vo vzťahu k napadnutému medzitýmnemu rozsudku nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie rozsudkom zo dňa 24.2.2015 č.k. 9Co/389/2014-120.

8. Na základe dovolania podaného žalovaným 2. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 22.11.2017 č.k.
7Cdo/195/2016-203 napadnutý medzitýmny rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. S poukazom na § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v spojenís jeho § 18, ako i odkazom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 13.1.2015 vo
veci Trančíková proti Slovenskej republike, dovolací súd zdôraznil, že nedoručením žalovanému 2. ako
odvolateľovi vyjadrenie žalobcov z 12.9.2014 k jeho odvolaniu, došlo k porušeniu práva žalovaného 2.

Naspravodlivýprocesvzmyslečl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdatým
k odňatiu možnosti žalovaného 2. Konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1ísm. f) Občianskeho súdneho
poriadku. Uvedená skutočnosť, že došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1ísm. f) Občianskeho
súdnehoporiadkujeokolnosťou,prektorúmusídovolacísúdnapadnutérozhodnutievždyzrušiť,pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za

správne. Dovolanie žalovaného 2. Je tak nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené a ďalej sa
dovolacísúdostatnýmidovolacímidôvodmiavecnoustránkoudovolanianezaoberal.Dovolacísúdpreto
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1, § 450 CSP).

9. Odvolací súd po vrátení mu veci dovolacím súdom na ďalšie konanie doručil žalovanému 2., ako
i žalovanému 1, prostredníctvom ich právnych zástupcov vyjadrenie žalovaných zo dňa 12.9.2014

k odvolaniu žalovaného 2., ku ktorému vyjadreniu zaujal písomné stanovisko len žalovaný 2.,
prostredníctvom právneho zastúpenia, v ktorom uviedol, že žalobcovia vo vyjadrení odvodzujú pasívnu
vecnú legitimáciu v konaní výlučne s poukazom na uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k.
6Co/127/2010 zo dňa 28.10.2013, príslušné motorové smernice EÚ a následne rozsudok Európskeho
súdneho dvora vo veci C-22/12, ktorým dal ESD odpoveď na prejudiciálnu otázku KS PO tak, že

smernice je potrebné vykladať v intenciách, že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo uplatnené v spore vo veci samej“. Pokiaľ aj v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov nižšej inštancie prekvapujúco nepanuje zhoda v otázke možnosti subsumovať pod

pojem „škoda na zdraví“ v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11
Občianskeho zákonníka, je potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 20.1.2011,
IV. ÚS 60/2010, v ktorom uvádza: „Z rozsudku ESĽP beian Rumunsko zo 6. decembra 2017 vyplýva,
že rozdielna judikatúra skutkovo rovnakých prípadne v podobných veciach je prirodzenou súčasťou

vnútroštátneho súdneho systému. K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnejinštancie.Zhľadiskaprincípuprávnejistotyjealedôležité,abynajvyššiasúdnainštanciapôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zhodnotí rozdielne právne
názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. K odchýlnej judikatúre všeobecných
súdov a k jej zjednocovaniu sa už Ústavný súd SR opakovane vyslovil (IV.ÚS 342/2010, IV.ÚS

209/2010), keď uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci
koherentnosť judikatúry v § 22 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte
zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania
stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom
najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu“, (viď uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 5.12.2013 sp. zn. 3Cdo 18/2013). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR vyjadruje názor členov senátu najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci,
názor vyjadrených v publikovanom rozhodnutí je zároveň zovšeobecňujúcim názorom členov kolégia
najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v
tomtozmysleprípadnemôžeodkloniť,čiodchýliťodnázoruvyjadrenéhovpublikovanomrozhodnutí,tým

ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu názoru“, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie.
Vo svetle uvedeného potom poukazuje na publikovaný rozsudok NS SR z 26.9.2013 sp. zn. 3Cdo
176/2012 zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 9/2014 pod č. 127, t.j. R 127/2014, v
ktorom Najvyšší súd SR uvádza, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu
osobnosti upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito

inštitútmi je pojmová aj obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo
rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo
na náhradu škody je právom majetkovej povahy, ktoré môže brať i platiť tak fyzickej ako aj právnickej
osobeanemáabsolútnu,alelenrelatívnupovahu.Zásadnýrozdieljeajmedzinahradenímnemajetkovej
ujmy v peniazoch a náhradou škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba
jej výšku vyčísliť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby
podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené
rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie NS SRz 20.4.2011, sp. zn. 4Cdo 168/2009). Pokiaľ okresný súd rozhodnutie NS SR 3Cdo 176/2014, 4Cdo
168/2009 (obe zverejnené), 4Cdo 139/2011 bez ich podrobenia argumentačnej kritike ignoruje a to
s poukazom výlučne na rozsudok ESD, poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR sp. zn. 3Cdo

391/2012 v čase po rozsudku ESD. Predmetom rozsudku sa NS SR v celom rozsahu prihlásil k svojmu
skoršiemu rozhodnutiu vo veci 4Cdo 168/2009 čo do otázky jeho pasívnej legitimácie, pričom vo vzťahu
k rozsudku ESD dôvodí: „Dovolací súd nevzhliadal dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a) zák.
č. 381/2001 Z.z. ani po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12 vo veci Katarína Haasová proti Rastislavovi
Petríkovi a Blanke Holingovej. Súdny dvor v rozsudku nevyslovil, či v rámci posudzovanej vnútroštátnej

právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia je zahrnutá aj náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode alebo nie. Preto ani nijakým
spôsobomnespochybnilzáverydoterajšejjudikatúryaplikujúcevnútroštátneprávovzmyslektorejtakáto
náhrady nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Súdny dvor iba uviedol ako by
mala úprava tejto otázky vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať. Z § 4 ods.
2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. vyplýva, že toto poistenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy,

ale iba kryje „škodu na zdraví“, pričom škodu na zdraví a nároky spôsobené zásahom do osobnostných
práv Občiansky zákonník striktne od seba odlišuje, pričom v uvedenom rozsudku Súdneho dvora nebolo
konštatované, že by toto ustanovenie bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich poistenie
zodpovednosti motorových vozidiel. Rovnako bolo uvedené a konštatované aj ďalším senátom NS SR
v konaní 8Cdo 219/2016. Má preto za to, že v zmysle súčasnej platnej a účinnej úpravy rozsahu krytia

Zákonom o povinnom zmluvnom poistení, bez jeho akejkoľvek relevantnej novelizácie v rozhodnej časti
od roku 2001 pri opakovanom konštatovaní NS SR o nemožnosti zahŕňať pod pojem škody na zdraví
podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o povinnom zmluvnom poistení aj nemajetkovú ujmu podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, nie je v takýchto konaniach pasívne vecne legitimovaný. Vzhľadom na
uvedené preto navrhuje, aby Krajský súd v Trnave ako súd odvolací v zmysle § 388 zák. č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok medzitýmný rozsudok Okresného súdu Galanta č.k. 8C/102/2014-50 zo
dňa 25.6.2014 zmenil tak, že žalobcu žalobcov proti nemu zamietne.

10. K doručenému stanovisku žalovaného 2. k vyjadreniu žalobcov k jeho odvolaniu sa žalobcovia
písomne vyjadrili v tom smere, že v plnom rozsahu trvajú na svojich doterajších písomných i ústnych

prednesoch a poukazujú najmä na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného 2. z 12.9.2014. Okrem toho
poukazujú na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 666/2016 z 11.10.2016. V tejto veci Ústavný
súd SR predbežne prerokoval a odmietol sťažnosť žalovaného 2. v inej právnej veci, kde predmetom
konania bola tiež náhrada nemajetkovej ujmy. Ústavný súd SR rozhodol, že pojem „škoda“ použitý v
zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj
nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej
možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Následne po citácii čl. 2 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku žalobcovia poukázali na to, že Ústavný súd je SR je najvyššou súdnou
autoritou. V tejto súvislosti poukazujú na jeho uznesenie sp. zn. III.ÚS 666/2016, I.ÚS 206/2015, III.ÚS

645/2015 a III.ÚS 646/2015, v ktorých veciach žalovaný 2. namietal porušenie svojich základných práv
zaručených rozsudkami krajských súdov ako druhostupňových súdov identickej skutkovej a právnej
situácii, kde Ústavný súd SR sťažnosti žalovaného 2. odmietol ako zjavne neopodstatnené. Navrhujú
preto, aby odvolací súd medzitýmny rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/102/2004 zo dňa
25.6.2014 ako vecne správny potvrdil.

11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej
CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia

legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti

ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent
v§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahomodvolania
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce

sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k tomu istému právnemu záveru ako pri ostanom svojom
rozhodnutí v predmetnej právnej veci zrušenom dovolacím súdom, že odvolaniu nie je možné priznať

úspech, keďže napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v
dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným uplatnenými odvolacími dôvodmi bolo
posúdiť, či prvoinštančný súd rozhodol správne, ak medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe nároku

žalobcov o zaplatenie nemajetkovej ujmy a určil, že nárok žalobcov je voči žalovaným 1. a 2. daný voči
žalovaným.

14. Odvolacia námietka žalovaného 2. bola založená na popretí jeho pasívnej vecnej legitimácie v
spore, s čím potom súvisí posúdenie, či žalovaný 2. je v prejednávanej veci nositeľom subjektívnej

povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, teda či sa plnenie vyplývajúce zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení vzťahuje i
na nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami v konaní zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. S tým
potom súvisí i posúdenie, či je potrebné vykladať Smernicu Rady 72/166 EHS tak, že povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu

nemajetkovej ujmy spôsobenej pri dopravnej nehode alebo nie.

15. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

16. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 .

26. Na základe vyššie uvedeného, tak odvolací súd dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, patrí
medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., vychádzal pritom z rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013

vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V danom prípade vnútroštátne
právo v ust. § 13 Občianskeho zákonníka túto náhradu upravuje, pretože účelom práva na peňažné

zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou formou, čím plní funkciu reparačnú,
rovnako ako je to pri náhrade škody. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva
na život, zdravie, ako i na súkromný a rodinný život spôsobený poškodenému a jeho blízkym rodinným
príslušníkom pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

27. So zhora citovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ je možné v celom rozsahu súhlasiť a vykladať
zodpovednosť žalovaných, najmä žalovaného 2. eurokonformne a to i vzhľadom na doterajšiu judikatúru

Najvyššieho súdu SR, ktorá vychádzala z odlišnosti nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka a škody podľa ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, dôsledkom
ktorej bolo pripustenie uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
usmrtením blízkej osoby len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa ustanovenia §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka (odvolateľom zdôrazňované uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k.

4 Cdo 168/2009 a ďalšie), poukazujúc pritom na citované rozhodnutie Európskeho súdneho dvora
C-22/12aC-277/12KatarínaHaasová/RastislavPetríkaBlankaHolingováaVitalijsDrozdovs/Baltikums
AAS, pričom v zmysle uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ týmto rozhodnutím sú rovnako
viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.
Preskúmavaný napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie bol nepochybne vyhlásený vo

veci, ktorej podstatou je problém podobný, ako problém riešený a vykladaný v uvedených rozhodnutiach
Európskeho súdneho dvora. Pri právnom posúdení veci je preto potrebné z uvedených rozhodnutí
vychádzať, čo znamená, že súdna prax už riešila obdobný prípad a existuje k nemu relevantná
judikatúra.28. V predchádzajúcom ods. odôvodnenia uvedený postup je súladný aj s čl. 3 ods. 1 Základných
princípov CSP, podľa ktorého každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s

Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon,
s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

29. Preto prvoinštančný súd nepochybil, keď pri rozhodovaní medzitýmnym rozsudkom o
zodpovednostnom subjekte uvedené okolnosti vzal do úvahy.

30. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť i to, že pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného
1., táto je daná jeho protiprávnym konaním. Preto potom, pokiaľ je žalovaný 2. poistiteľom žalovaného
1., jeho pasívna vecná legitimácia vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, prihliadajúc pritom i na
účel citovaného zákona a zmysel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobenej
prevádzkou dopravných prostriedkov.

31. Ďalej si tu je potrebné uvedomiť i to, že § 15 Zákona o povinnom zmluvnom poistení zakladá priamy

nárok poškodeného proti poisťovni, poškodený je tak oprávnený uplatniť si svoj nárok na náhradu škody
priamo proti poistiteľovi, pričom je zároveň povinný tento nárok preukázať. Poškodený z dopravnej
nehody tak má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi. Poistiteľ vykonávajúci povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti má rovnaké právne postavenie ako priamy škodca. Poškodený
teda môže priamo od neho požadovať náhradu škody. Poškodený môže uplatňovať náhradu škody

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od poisteného škodcu, teda od žalovaného 2. Poškodený
sa tak môže rozhodnúť, či si svoj nárok uplatní samostatne voči každému alebo bude spoločne žiadať
plnenie aj proti poistiteľovi aj proti škodcovi, pričom plnenie môže dostať len raz, i keď má nárok na
plnenie proti dvom subjektom, od každého z iného právneho dôvodu. Ak žalobcovia uplatňujú nárok
voči obom týmto subjektom, ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil veriteľovi jeden

z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť druhého. Majú tak postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká
medzi nimi pasívna solidarita (ako to nesprávne ustálil súd prvého stupňa) a jedným rozhodnutím môže
byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu veriteľovi, pričom vo výroku rozhodnutia musí
byť vymedzený ich vzájomný vzťah (plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého).

32. S poukazom na uvádzané potom odvolací súd opätovne napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej
inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. Žalovaný 2. požiadal o pripustenie možnosti podať dovolanie vzhľadom k tomu, že sa jedná o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

34. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

35. Pokiaľ ide o podmienky prípustnosti dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
(teda rozsudku ako je to preskúmavané), novo prijatá právna úprava, na vec priamo aplikovateľná,

upúšťa od prípustnosti dovolania založenej rozhodnutím odvolacieho súdu, čím odpadla potreba
posudzovania žiadosti žalovaného 2. o pripustenie možnosti podať vo veci dovolanie.

36. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa bude konanie
končiť (§ 262 ods. 1 CSP).

37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).