Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/115/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316210054
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316210054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej, v spore žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., Štúrova 5,
Bratislava, IČO: 31 318 916, zastúpeného splnomocnencom Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Sad A.
Kmeťa24,Piešťany,protižalovanému:J.J.,nar.XX.X.XXXX,bytomK.XXX/X,T.,ozaplatenie11.786,56
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 21. septembra
2017, č.k. 30C/241/2016-79, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti m e n í tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 238,58 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej

zamietajúcej časti rozsudok p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má n á r o k na náhradu trov tohto konania v rozsahu 55,2%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 11.713,62 eur s úrokom z omeškania vo výške 1% ročne od 25.5.2016 do zaplatenia v splátkach
po 150 eur mesačne splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po
právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a rozhodol, že žalobca má právo na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci. Z

odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou podanou na súd prvej inštancie domáhal
na žalovanom zaplatenia sumy 11.786,56 eur ako zostatku nesplatenej istiny úveru k 24.5.2016,
sumy 3.278,43 eur ako nabehnutých úrokov k 24.5.2016, sumy 238,58 eur ako úroky z omeškania
k 24.5.2016, sumy 99,61 eur poplatky k 24.5.2016 a ďalej zaplatenia úroku vo výške 9,3% ročne z
nesplatenej istiny úveru, 11.786,56 eur od 25.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 1%
ročne z nesplatenej istiny úveru 11.786,56 eur od 25.5.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania
titulom nedoplatku zo zmluvy o poistenom OTP refinanc exprese. Žalovaný uviedol, že nemá žiadny

majetok a požiadal o zaplatenie v splátkach na 10 rokov bez úrokov. Súd prvej inštancie zistil, že dňa
19.2.2013 žalobca uzatvoril so žalovaným zmluvu o poistenom OTP refinanc exprese, na základe ktorej
poskytol žalovanému účelový spotrebiteľský úver v sume 12.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť,
zaplatiť úrok, príslušenstvo a poplatky podľa zmluvy. Úrok bol poskytnutý na pevnú úrokovú sadzbu
vo výške 8,5% ročne. Konečná splatnosť bola dohodnutá na 20.2.2020. Keďže žalovaný nesplácal
úver v súlade so zmluvou, žalobca ho listom zo dňa 24.4.2014 vyzval na zaplatenie záväzku po
lehote splatnosti a listom zo dňa 3.6.2014 vyhlásil úver za predčasne splatný a žalovaného vyzval

k úhrade celého záväzku do 10 dní od doručenia vyhlásenia. Nesplatená pohľadávka žalobcu ku
dňu 24.5.2016 predstavovala nesplatenú istinu úveru 11.786,56 eur, nezaplatený úrok 3.278,43 eur,
úroky z omeškania 238,58 eur a poplatky 99,61 eur. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa
§ 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. c) a k), § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2 zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa § 52, § 54, § 517 ods. 2 OZ, podľa § 3 ods. 1
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Posudzovaný právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným súd prvej
inštancie posúdil ako zmluvný vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom a zmluvu uzatvorenú medzi

stranami ako zmluvu spotrebiteľskú. Na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že žaloba
bola podaná dôvodne len v časti. Strany sporu nesporne uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver 12.000 eur. Zmluva neobsahuje adresu
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. I keď v zmluve je uvedená
adresa žalobcu v jej záhlaví, zo žiadneho ustanovenia zmluvy ani VOP nevyplýva, že táto adresa je

tou, na ktorej má spotrebiteľ právo uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Ďalej mal súd preukázané, že
žalobca ako veriteľ určil výšku mesačnej splátky len jednou sumou 199,29 eur bez jasnej a určitej
špecifikácie aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Okrem už uvedeného žalobca
ani nepreukázal, že pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, resp. nepreukázal, že z jeho
strany neprišlo k hrubému porušeniu povinností v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Nepredložil žiadny
doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovaného ako dlžníka splácať úver. Vzhľadom na to, že úver,

ktorého zostatok je predmetom konania je bezúročný a bez poplatkov, pre chýbajúce resp. nesprávne
uvedené náležitosti vyžadované kogentnými ustanoveniami ZoSÚ, žalobcovi vzniklo právo na vrátenie
rozdielu medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami. Žalobca poskytol sumu 12.000 eur,
žalovaný doposiaľ uhradil spolu sumu 286,38 eur. Súd preto vyhovel žalobe v časti zaplatenia sumy,
ktorú žalovaný skutočne vyčerpal a nevrátil a to 11.713,62 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Keďže

sa žalovaný ocitol s plnením peňažného dlhu v omeškaní, bol žalobca oprávnený od neho požadovať
aj zaplatenie úrokov z omeškania. Žalobca má nárok na úrok z omeškania v rozsahu požadovanom v
žalobe, nakoľko požadoval menej ako je výška zákonného úroku. O nároku na náhradu trov konania
súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie
sumy 15.403,18 eur, úspešný bol v časti čo do zaplatenia sumy 11.713,62 eur a vo zvyšnej časti bol

neúspešný. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
V súlade s ust. § 234 ods. 4 CSP, súd povolil žalovanému na zaplatenie dlhu mesačné splátky po 150
eur, prihliadajúc na výšku peňažného plnenia a majetkové pomery žalovaného, keď povolením splátok
nebude žalobca vo svojich majetkových pomeroch dotknutý. V prípade nezaplatenia čo i len jednej
splátky žalovaný stráca výhodu splátok a vznikne mu povinnosť uhradiť dlh jednorázovo. V závere

rozsudku súd prvej inštancie sa zaoberal právnym problémom, či žalobcovi patria dojednané úroky z
úveru aj po splatnosti celého dlhu dlžníka, až do doby zaplatenia celého úveru a k tomu aj sankčné
úroky z omeškania alebo mu po splatnosti celého dlhu patria iba úroky z omeškania. K tejto otázke
zaujala súdna prax záver, že veriteľovi po splatnosti celého dlhu patria iba sankčné úroky z omeškania
podľa § 517 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti súd poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa

18.9.2012 sp.zn. IV. ÚS 476/2012-14, v ktorom Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný výklad
rozhodnutia krajského súdu, keď po zosplatnení úveru nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a
nie už úrokov z úveru. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút
umožňujúci veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej sumy.
Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá

sa iba postupne vracia a spláca, za čo patrí veriteľovi úrok. Ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá
právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval
úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade
by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený
všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by inkasoval úroky zo sumy,

ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Aknapriektomuexistujezmluvnáúprava,ktorásprotiprávnymstavom
stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu

spotrebiteľa neprijateľne odchýlna od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. podľa
§ 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou. V protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie
a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ. Preto aj v tejto časti úrokov po
zosplatnení celého dlhu žalovaného súd prvej inštancie zamietol.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca a to
proti výroku, ktorým súd podanú žalobu vo zvyšku zamietol a ktorým žalobcovi nepriznal plnú náhradu
trov konania voči žalovanému. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zamietnutie sa týka sumy 3.689,56 eur, 9,30%-ných ročných úrokov zo súm 11.786,56 eur od 25.5.2016 do zaplatenia, 1%-ných ročných úrokov z
omeškania zo sumy 72,94 eur od 25.5.2016 do zaplatenia. Súd ako dôvod zamietnutia uviedol, že
zmluvaneobsahujeobligatórnenáležitostiatoadresupredávajúceho,naktorejmôžespotrebiteľuplatniť

reklamáciu alebo sťažnosť a rozčlenenie zmluvne dohodnutých anuitných splátok na istinu, úroky a
poplatky, v dôsledku čoho považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Odvolateľ poukázal na článok
10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008. Podľa Súdneho dvora
EÚ všetky komunitárne normy bez ohľadu na ich právnu silu musia mať prednosť pred akoukoľvek
vnútroštátnou normou. Povinnosť rešpektovať prednosť komunitárneho práva musia dodržiavať všetky

zložky štátnej moci, vláda a štátna správa, ale aj zákonodarca a súdne orgány. Poukázal aj na právne
záväzný judikát Súdneho dvora EÚ č. C-42/15 z 9.11.2016, v zmysle ktorého nie je nevyhnutné, aby
zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Aj keď
zmluva o úvere v danej veci neobsahuje v doslovnom význame uvedenie výšky, počtu a termínov splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, je nepochybné, že táto zmluva je v celom rozsahu uzavretá v zmysle

smernice. Pokiaľ sa týka náležitostí neuvedenia adresy žalobcu, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť
reklamáciu alebo sťažnosť, tu odvolateľ uvádza, že z uvedenia presnej adresy poskytovateľa úveru v
úvodnej časti predmetnej zmluvy ako aj z podrobného reklamačného poriadku žalobcu vypracovaného
v súlade so zákonom, v ktorom je podrobne upravený postup klientov pri uplatňovaní reklamácií a
sťažností je zrejmé, na ktorej adrese, resp. adresách si môže klient tieto reklamácie alebo sťažnosti

uplatniť. Okrem toho žalobca žalovaného v zmysle ust. § 18 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy riadne informoval o podmienkach a spôsobe reklamácie vrátane
údajov o tom, kde možno reklamáciu uplatniť. Taktiež ho poučil, že reklamačné poriadky sú na každej
pobočke banky položené na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľom. Poukázal v tejto súvislosti na
článok IX ods. 9 zmluvy o úvere, ktorá je plne v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. t) smernice. Pretože

zmluva obsahovala všetky náležitosti, nemohol súd úver posúdiť ako bezúročný a bez poplatkov. Taktiež
odvolateľuviedol,ženesúhlasísozáveromsúdu,žeajkebyzmluvaoúvereobsahovalavšetkyzákonom
požadované náležitosti, nemohol by žalobcovi voči žalovanému vzniknúť nárok na úroky z istiny po
konečnej splatnosti úveru, pretože takýto nárok je v rozpore so zákonom. Uviedol, že oprávnenosť
nároku na zaplatenie úrokov po splatnosti úveru preukazuje znením zmluvy o úvere, všeobecnými

obchodnými podmienkami, ustanovením § 503 ods. 3 veta druhá Obchodného zákonníka, ustanovením
§ 16 ods. 1 vety druhej zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, z ktorých jasne vyplýva, že
rozhodujúcim pre zánik povinnosti dlžníka platiť dohodnutý úrok je moment splatenia dlhu, nie samotná
skutočnosť, že nastala splatnosť úveru. Poukázal aj na judikát Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 33 Odo
657/2005zodňa27.6.2007,akoajnarozhodnutieNSSR,sp.zn.3Cddo3/2009zodňa28.10.2010,ajna

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 4Cob/146/2013. Niektoré súdy v ojedinelých prípadoch
pri odôvodnení svojho rozhodnutia o nepriznaní dohodnutých úrokov po konečnej splatnosti poukazujú
na jediné rozhodnutie NS SR, sp.zn. 4 Obo 143/98. V predmetnom rozhodnutí však takýto právny
názor vôbec nie je vyslovený. Najvyšší súd iba citoval časť odôvodnenia rozhodnutia druhostupňového
súdu, s ktorým sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nestotožnil. Súd nepriznal uplatnené

úroky z omeškania vyčíslené za obdobie od 20.6.2013 do 24.5.2016 sumou 238,58 eur, napriek tomu,
že tieto boli vyčíslené vo výške zákonného úroku z omeškania v čase jeho vzniku a navyše dôvod
nepriznania vo svojom odôvodnení rozsudku neuviedol. Na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci, v dôsledku ktorého súd podanú žalobu sčasti zamietol, súd nesprávne rozhodol aj o náhrade trov
konania, kedy žalobcovi nepriznal trovy konania v plnom rozsahu ale iba podľa pomeru jeho úspechu

vo veci, ktorý vo výroku bližšie nešpecifikoval. Navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
zamietajúcej časti zmeniť, podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi plnú
náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol správne,

a žalobca sa nemá čo odvolávať.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené

náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 30C/241/2016 je určenie povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 11.786,56 eur - zostatok nesplatenej istiny úveru k 24.5.2016, sumu
3.278,43 eur nabehnuté úroky k 24.5.2016, sumu 238,58 eur úroky z omeškania k 24.5.2016, 99,61eur

poplatky k 24.5.2016, úrok vo výške 9,3% ročne z nesplatenej istiny úveru 11.876,56 eur od 25.5.2016
do zaplatenia, úrok z omeškania 1% ročne z nesplatenej istiny úveru 11.786,56 eur od 25.5.2016 do
zaplatenia a trovy konania.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol a to v časti zaplatenia sumy 3.278,43 eur nabehnutých úrokov
k 24.5.2016, sumy 238,58 eur úrokov z omeškania k 24.5.2016, sumy 99,61 eur poplatky k 24.5.2016,
úroku vo výške 9,3% ročne z nesplatenej istiny úveru od 25.5.2016 do zaplatenia potom, ako určil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.786,56 eur zostatok nesplatenej istiny k 24.5.2016 spolu s
úrokom z omeškania vo výške 1% ročne od 25.5.2016 do zaplatenia.

7. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi právnou
predchodkyňou žalobcu a žalovaným ako založený spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala
definičné znaky takejto zmluvy ako aj definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy. V
preskúmavanej veci založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého je potrebné považovať

spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere za
bezúročný a bez poplatkov pre absenciu obligatórnych náležitostí zákonom stanovených u takejto
zmluvy a to neuvedenia výšky, počtu a termínov splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov a neuvedenia
adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods. 2 písm.
c), k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a tiež z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že

pri poskytnutí úveru konal s odbornou starostlivosťou, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu
povinností v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

8. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje

prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí
byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť

predávajúceho,lepšiuznalosťprávaadostupnosťprávnychslužieb,akoajmožnosťstanovovaťzmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať

tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
jelimitovanáprincípomochranyslabšejstrany,tedaspotrebiteľa.Zuvedenejkoncepciespotrebiteľského
práva vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom

informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa

vystavuje nerovnému postaveniu.

9. Súd prvej inštancie rozhodol správne, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje obligatórnu
obsahovú náležitosť, z toho dôvodu je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací
súd za obligatórnu náležitosť, ktorá spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť považuje skutočnosť, že

žalobca nepreukázal, že z jeho strany neprišlo k hrubému porušeniu povinnosti v zmysle ust. § 7 ods.
1 ZoSÚ, nepredložil žiadny doklad o posudzovaní spôsobilosti žalovaného ako dlžníka splácať úver. V
takýchto prípadoch sa v zmysle ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Toto skonštatoval súd prvej inštancie vo svojom odseku 27 odôvodnenia. Odvolateľ vosvojom odvolaní túto chýbajúcu náležitosť spotrebiteľskej úverovej zmluvy nenamietal. Takže odvolací
súd mal za to, že postačuje, ak chýba jedna obligatórna náležitosť a z toho dôvodu už je možné
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, keďže táto obligatórna náležitosť nebola odvolaním

napadnutá, odvolací súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací mal za to, že súd
prvej inštancie správne považoval úver za bezúročný a bez poplatkov aj z tohto dôvodu, keď žalobca
nepostupoval s odbornou starostlivosťou a nezisťoval a nevyhodnocoval finančné pomery žalovaného
pred poskytnutím úveru. Ustanovenie § 7 ods. 1 ukladá žalobcovi povinnosť posudzovať schopnosť
splácať úver veriteľom nielen podľa údajov o príjmoch, ale aj podľa údajov o výdavkoch (vyžaduje

sa nahliadnutie do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch). S odvolacími argumentami žalobcu
ohľadne ďalších dvoch chýbajúcich náležitostí a to neuvedenia adresy predávajúceho, na ktorej môže
spotrebiteľ uplatniť reklamácie a tiež rozčlenenie mesačnej splátky sa odvolací súd už nezaoberal,
pretože to nepovažoval pre rozhodnutie ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru za rozhodné.

10. Pokiaľ sa týkalo odvolateľom namietanej skutočnosti nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru

za čas po jeho zosplatnení, odvolací súd opierajúc sa už o konštantnú judikatúru vyšších súdov, od
ktorej nebol dôvod sa odkloniť, sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia
veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť
úroky z omeškania a uvedené závery akceptoval i ústavný súd SR v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 476/2012,
keď uviedol, že pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný, potom nastupuje režim

platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru. V tejto časti nároku úroku po zosplatnení odvolací
súd sa plne stotožňuje s odôvodnením uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré odôvodnenie
považuje za dostatočné a presvedčivé.

11. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal nepriznanie sumy 238,58 eur, ktorá suma predstavuje úroky z

omeškania za obdobie do 24.5.2016, teda do zosplatnenia, odvolací súd dospel k záveru, že v tejto
časti súd prvej inštancie nerozhodol vecne správne, keď úroky z omeškania na čas do zosplatnenia
zamietol, nakoľko žalobca bol s jednotlivými splátkami do 24.5.2016, keďže ich riadne neuhrádzal, v
omeškaní, z ktorého dôvodu vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania z jednotlivých splátok do
24.5.2016. Žalobca si tento úrok vyčíslil sumou 238,58 eur, žalovaný výšku tohto úroku nerozporoval,

preto odvolací súd mal za to, že v tejto časti je žaloba žalobcu dôvodná a žalobca má na zaplatenie
úrokov z omeškania do zosplatnenia nárok.

12. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti zmenil podľa § 388 CSP a určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 238,58 eur (úroky z omeškania do 24.5.2016) a vo zvyšnej zamietajúcej časti (suma 3.278,43 eur
úroky k 24.5.2016, suma 99,61 eur poplatky k 24.5.2016, úrok 9,3% z istiny 11.786,56 eur od 25.5.2016
do zaplatenia) podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov tohto konania, teda prvoinštančného i odvolacieho odvolací súd rozhodol

podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a keďže žalobca bol v konaní úspešný
pomerne, priznal mu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 55,2% ( žalobca si
nárokoval 15.403,18 eur a priznaná mu bola suma 11.952,22 eur, čo je 77,6%, takže úspech žalovaného
bol 22,4%, z čoho čistý úspech žalobcu predstavuje 55,2%).

14. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).