Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/247/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310216637
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2310216637.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Doc. RNDr. K. O. CSc., nar.
X.XX.XXXX, adresa L., J. XXX/XX, zastúpenej spoločnosťou TORA Legal, s.r.o. so sídlom Laurinská
18, Bratislava, IČO: 36 866 326, proti žalovaným: 1. Mgr. G. Y., nar. XX.X.XXXX, adresa K. XXXX/
XXX, L., 2. Y. G. nar. XX.XX.XXXX, adresa H., R. X, 3. S. L., nar. X.X.XXXX, adresa L., P. XXXX/
XX, všetky právne zastúpené advokátom: Mgr. Ing. Bohumil Kuhajda, so sídlom Považská Bystrica, ul.
Slovenských partizánov 1130/50-5, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, na
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 19.4.2018, č. k. 8C/269/2010-664,

takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej 1., 2. a 3.p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcim a tunajším
súdomzrušenýmrozsudkomzodňa12.4.2017)zamietolžalobužalobkyne,ktorousadomáhalaurčenia,
že darované nehnuteľností pôvodne patriace už zomrelej P. R., ktorá bola starou mamou žalovaných a

matkou žalobkyne, patria do dedičstva po P. R. zomrelej dňa X.X.XXXX. Žalovaným 1., 2., a 3. priznal
voči žalobkyni právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté osobitným
uznesením súdom prvej inštancie.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 34, § 37 ods. 1, § 38 ods.
2 Občianskeho zákonníka, ako i § 255 ods.1, 2 Civilného sporového poriadku a vecne najskôr
konštatovaním, že pri právnych úkonoch - pričom právny úkon urobila aj P. R. uzavretím darovacej

zmluvy - základným pojmovým znakom je prejav vôle. To reprezentujú dve služby a to vôľu a prejav.
Vôľa ako prvok právneho úkonu je psychickým vzťahom konajúceho človeka k zamýšľanému právnemu
následku. Od vôle treba odlišovať pohnútku (motív) a cieľ právneho úkonu. Vôľa i pohnútka označujú
psychické stavy konajúceho, avšak pohnútka na rozdiel od vôle nedeterminuje správanie konajúceho
priamo. Pohnútka je vždy súčasťou vôle. Individuálne sa existencia skutočnej vôle v konkrétnom prípade
skúma len vtedy, ak posúdený prejav vôle vyvolá závažné pochybnosti o jej existencii alebo keď to
vyplýva zo zákona. Ďalšou otázkou spojenou s vôľou ako predpokladom vzniku právneho úkonu je to,

čia vôľa sa prejavom vôle manifestuje. Prejavom vôle rozumieme jej vonkajšiu manifestáciu. Vôľu možno
prejaviť akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje spoznanie jej obsahu. Prejav vôle, ktorý je základom
právneho úkonu, okrem chcených právnych následkov spôsobuje aj právne následky pre tento prípad
predvídané a ustanovené právnymi predpismi. Prejav vôle teda smeruje k spôsobeniu týchto zákonnýchprávnych následkov bez požiadavky, aby aj ich spôsobenie bolo priamym predmetom prejavenej vôle.
V zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, duševná porucha sa musí zistiť v súlade s poznatkami
príslušných vedných disciplín (z odboru zdravotníctva, z odvetvia psychiatrie, patopsychológie a pod.)

musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu. Je už vecou konkrétneho posúdenia, či osoba
konala v prechodnej alebo trvale duševnej poruche. Pozornosť treba venovať aj tomu, či osoba konajúca
v duševnej poruche v konkrétnom prípade nemala tzv. jasný okamih (dilucida intervalla). Keď znalecký
posudok (bez ktorého sa tieto typy sporov nezaobídu) nevytvorí spoľahlivý podklad pre záver súdu o
nespôsobilosti konajúceho ku konkrétnemu právnemu úkonu je treba vychádzať z toho, že právny úkon

bol učinený platne (viď komentár k Občianskemu zákonníka Praha - Panorama - 1987). Neplatnosť
právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyžaduje spoľahlivé zistenie, že účastník
právneho úkonu nedokáže posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládať (viď R 4/71).
Čo sa týka pohnútky - motívu cieľa právneho úkonu, ktorý učinila P. R. bolo zistené, že dom chcela
darovať žalovanej, o čom svedkyni H. hovorila pred uzavretím tohto úkonu. Svedkyňa E. potvrdila motív
darkyne. Podľa svedkyne všetky tri sestry si zavolala P. R. a dohodli sa tak, že dom bude prepísaný na

žalovanú, ktorá dve svoje sestry vyplatí. Motívom P. R. bola tá skutočnosť, že žalobkyni darkyňa kúpila
chalupu, a preto chcela svoj rodinný dom darovať dcéram po jej nebohej dcére. Aj svedkyňa L. Y., ktorá
robila opatrovateľku P. R. na pojednávaní uviedla, že pani R. jej spomínala, že s domom naloží tak,
že ho daruje dievčatám - vnučkám. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že P. R. dávno pred učinením
darovacej zmluvy mala premyslené ako naloží so svojim domom. Jej vôľová zložka učiniť právny úkon

- darovanie - bola daná. Po tom, čo uzatvorila darkyňa darovaciu zmluvu povedala svedkyni H. H., že
už môže zomrieť, že už to má na poriadku. Darkyňa bola uzrozumená s následkami právneho úkonu.
Jej snahou bola tá okolnosť, že keď jednej dcére finančne pomohla s kúpou nehnuteľnosti, tak dcéram
svojej druhej nebohej dcéry zanechá svoj dom. Svedok O. uviedol, že po tom, čo sa so svojou starou
matkou rozprával o darovacej zmluve, ona mu mala uviesť, že nevedela o tom, že v darovacej zmluve

nemá zakotvené právo doživotného užívania. Aj z tejto svedeckej výpovedi vyplýva, že P. R. chcela,
mala vôľu uzavrieť darovaciu zmluvu a rozpoznala jej právne dôsledky. Aj keď nebolo vecné bremeno
- právo doživotného užívania zakotvené v zmluve, fakticky bolo zrealizované, nakoľko až do smrti mala
možnosť darkyňa bývať v darovanej nehnuteľnosti.

3. Následne súd prvej inštancie uzavrel, že i keď žalobkyňa tvrdila, že od roku 2003 sa u jej matky
P. R. prejavovalo psychické ochorenie, okrem úvodnej návštevy psychiatra - MUDr. Gonosovej - od
roku 2003 do smrti matky nenavštívila s ňou psychiatra. Zo zdravotnej dokumentácie P. R. vyplýva, že
aj keď bola niekoľkokrát u všeobecných lekárov ako aj u špecialistov a to aj v období pred podpisom
a po podpise darovacej zmluvy, nikde sa nenachádza záznam o tom, že v dôsledku jej psychického

stavu by bolo nutné odporučiť ju na psychiatrické vyšetrenie. Čo sa týka jej fyzického zdravotného stavu
výsluchom svedkov bolo zistené, že bola samoobslužná, že pracovala v záhrade, že bola komunikatívna
a chodila do kostola, pričom k zhoršeniu jej zdravotného stavu prišlo 3 mesiace pre smrťou. Súd sa
pri svojom rozhodovaní opieral najmä o znalecké posudky. V konaní boli podané tri znalecké posudky,
ktoré riešili otázku, či v čase podpisu darovacej zmluvy mala P. R. spôsobilosť k tomuto právnemu

úkonu. Znalecký posudok podala Znalecká organizácia - Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela,
FORENZA - znalecká organizácia psychiatrická spol. s.r.o. a znalec MUDr. Miroslav Eeroan - znalec
pre odvetvie psychiatria. Súd ako znalecké posudky v konaní hodnotil znalecké posudky, ktoré nariadil
a ktoré vypracovala Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela a posudok FORENZA - psychiatrická
organizácia spol. s.r.o. Znalecký posudok vyhotovený znalcom MUDr. Miroslavom Eeroanom bol

predložený žalobkyňou - súd vypracovanie tohto znaleckého posudku nenariaďoval a tento znalecký
posudok bol hodnotený ako listinný dôkaz. Zo znaleckého posudku Psychiatrickej nemocnice Philippa
Pinela jednoznačne vyplýva, že P. R. v čase spísania právneho úkonu netrpela demenciou a nemala
narušenú rozumovú a vôľovú zložku. Zo znaleckého posudku spoločnosti FORENZA vyplýva, že u P.
R. nebola zistená demencia. Prejavovala sa u nej znížená výkonnosť mozgu. Bola schopná porozumieť

obsahu darovacej zmluvy, čiže rozpoznať právny úkon bola schopná, v tomto jej schopnosť narušená
nebola. Znalecká organizácia uviedla, že čo sa týka vôľovej zložky pokiaľ sa preukáže, že konala na
základe vlastnej úvahy s dlhodobým zámerom bez ovplyvňovania inými osobami, v tom prípade jej
vôľová zložka nebola narušená. To, že darkyňa konala na základe vlastnej úvahy s dlhodobým zámerom
bez ovplyvňovania bolo preukázané svedeckými výpoveďami. Znalecké posudky sa prakticky zhodujú

- spoločnosť FORENZA hodnotila posudok z Pezinka tak, že: „Súhlasíme s tým, že menovaná v čase
realizácie právneho úkonu netrpela demenciou a nemala narušenú vôľovú a rozumovú zložku. K tomu
dodávame, že menovaná v čase realizácie právneho úkonu nemala narušenú rozumovú zložku, vedela
o aký úkon ide. Jej zložka vôľová - pokiaľ sa preukáže, že menovaná konala v čase úkonu slobodnebez ovplyvnenia a na základe dlhodobým zámerov, v tom prípade nemala narušenú vôľovú zložku a
bola schopná právny úkon realizovať.“ Výsluchom svedkov bolo zistené, že P. R. konala na základe
dlhodobého zámeru, ktorý nezmenila ani po podpise darovacej zmluvy, čiže z toho vyplýva, že nemala

narušenú ani vôľovú zložku. MUDr. Miroslav Čerňan uvádza, že P. R. trpela demenciou, čo však vylučujú
vo veci vykonané znalecké posudku. Z toho vyvodil záver, že obsahu predmetnej darovacej zmluvy
nemohla porozumieť a tiež jej právnym následkom.

4. Súd prvej inštancie v závere poukázal, že darovacia zmluva, ktorou P. R. darovala žalovanej v 1.

rade nehnuteľnosti bola uzavretá dňa 18.7.2007. Žalobkyňa v žalobe uvádza, že krátko po podpise
darovacej zmluvy jej matka tvrdila, že bola oklamaná, a že nemá zaistené v dome doživotné bývanie. V
zápisnici o pojednávaní je uvedené žalobkyňou, že jej matka hovorila, že keď išli zmluvu podpísať, neter
jej povedala, že idú na zmrzlinu. V spore bolo preukázané, že žalobkyňa krátko po podpise darovacej
zmluvy sa dozvedela o jej existencii. Keď sa žalobkyňa domnievala, že jej matka bola podvedená
alebo že zmluvu nepodpísala pri plnom vedomí, mohla urobiť právne kroky smerujúce k neplatnosti

zmluvy. Keď sa žalobkyňa domnievala, že zdravotný stav jej matky je taký ako to popisovala v spore, je
nepochopiteľné prečo nepodala návrh na obmedzenie, resp. pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.
Dedičstvo po P. R. sa viedlo na súde prvej inštancie pod sp. zn. 8D 25/2008. V tomto dedičskom
konaní bola dňa 6.4.2009 uzavretá dedičská dohoda, na základe ktorej dedičia, t.j. žalobkyňa a žalované
uzavreli dohodu, v zmysle ktorej pohľadávku voči Sociálnej poisťovni vo výške 346,30 euro prevezme

K. O. a S. L., každá v 1/2-ici. Všetky ostatné nehnuteľnosti prevezme K. O. s tým, že ustupujúce
spoludedičky, t.j. žalované sa zriekli svojich zákonných dedičských podielov v prospech preberajúcej
spoludedičky bezodplatne. V tomto dedičskom konaní žalobkyňa nenamietala, že do dedičstva by malo
patriť aj to, čo je predmetom tohto sporu. Možno usudzovať z konania žalobkyne, že ako v čase keď
žila jej matka, tak aj po jej smrti, aj v priebehu dedičského konania po nej, bola si vedomá toho, že jej

matka pri plnom vedomí a dobrovoľne darovala žalovanej 1. nehnuteľnosti. Žalobkyňa nepožiadala o
prerušenie dedičského konania s tým, že sa obráti na súd so žalobou, že do dedičstva patrí aj ďalší
majetok, ktorý je predmetom tohto sporu. Žalobkyňa v dedičskom konaní uzavrela dedičskú dohodu, v
ktorej sa žalované v jej prospech zriekli svojich zákonných podielov a až s odstupom času, po tom čo
osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť podala žalobu na súd, čo bolo 27.8.2010, čiže viac

ako 3 roky po tom, čo sa dozvedela o existencii darovacej zmluvy.

5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1,2 a §
262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku a priznal žalovaným ako úspešným účastníčkam v konaní
náhradu 100% trov konania.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom právneho zastúpenia
odvolanie, ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že
žalobevplnomrozsahuvyhovieažalovanézaviažekpovinnostinahradiťjejtrovykonania.Dôvodilatým,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§

365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku), že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku), a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že súd prvej inštancie
v rozpore so zásadou uvedenou v čl. 15 a § 191 ods. 1 CSP (zásada hodnotenia dôkazov), podľa ktorej
súd hodnotí dôkazy jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, ktoré sa týkajú spôsobilosti P. R. na právne úkony v čase uzatvorenia darovacej zmluvy.
Na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že u darkyne P. R. sa v čase uzatvorenia darovacej
zmluvy jednalo o také poškodenie mozgu, ktoré malo za následok stratu rozlišovacej schopnosti a
vôľovej zložky do takej miery, ktorá ju robila neschopnou na právne úkony, čo má za následok absolútnu

neplatnosť darovacej zmluvy. K svedeckým výpovediam sestier žalovanej 1. - pôvodne svedkýň Y. G.,
rod. E. (aktuálne žalovaná 2.) a S. L. (aktuálne žalovaná 3.) uvádza, že tieto sa rozchádzajú v termíne
údajného stretnutia, keďže žalovaná 1. vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 10.2.2011 uvádza ako
termín jar roku 2007, pričom na pojednávaní dňa 29.3.2011 Y. Dočolomanská uvádza termín júl alebo
august 1997, neskôr uvádza rok 2007, S. L. uvádza obdobie leto 2007. Vzhľadom na skutočnosť, že

obe sestry žalovanej 1. mali záujem, aby nehnuteľnosti pripadli žalovanej 1. je, aj vzhľadom na rozpor
v ich výpovediach, podľa jej názoru dôvodné mať pochybnosť o vierohodnosti týchto tvrdení. Súd prvej
inštancie tak dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď v
odvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že motívom P. R. darovať nehnuteľnosti žalovanej 1.bola tá skutočnosť, že žalobkyni kúpila chalupu, a preto chcela svoj rodinný dom darovať dcéram po
nebohej druhej dcére.

7. Podľa odvolateľky ďalej, na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že P. R. dňa 26.9.2003
navštívila psychiatrickú ambulanciu MUDr. G. D., ktorá v náleze z vyšetrenia jej stanovila diagnózu
organický psychosyndróm stredne ťažkej formy - poškodenie mozgu. Na pojednávaní dňa 6.10.2015
MUDr. Daniela Gonosová vo svojej výpovedi výslovne uvádza: „Pacientka P. R. už v roku 2003 mala
demenciu.“ Psychiatrička ďalej uvádza, že dôvod, pre ktorý túto diagnózu neuviedla konkrétne v náleze

zo dňa 26.9.2003 je skutočnosť, že z prvého vyšetrenia nebolo možné zistiť, či sa jedná o demenciu
spôsobenú vekom, o sklerotickú demenciu alebo demenciu podmienenú telesným stavom. Ďalšie
psychiatrické vyšetrenie už P. R. neabsolvovala, avšak na otázku, či je možné očakávať zlepšenie
stavu pacientky v čase od vykonaného vyšetrenia v roku 2003 do času podpisu darovacej zmluvy v
roku 2008 psychiatrička jednoznačne uvádza, že je vylúčené, aby došlo k zlepšeniu jej zdravotného
stavu po psychickej a telesnej stránke, nakoľko mozog sa s diabetom a vysokým krvným tlakom

poškodzuje naďalej. Vo vzťahu k stanovenej diagnóze psychiatrička výslovne uvádza, že pri organickom
psychosyndróme je narušená súdnosť a kritickosť, je predpoklad, že pacient nevie svoje konanie
zhodnotiť, nevie posúdi dôsledky svojho konania. Za daných okolností je dôvodné usudzovať, že
stav P. R. bol v čase podpisu darovacej zmluvy (rok 2008) natoľko vážny, že nerozpoznala právne
následky svojho konania. Pre účely konania boli vypracované tri znalecké posudky, v súvislosti s

ktorým znaleckým dokazovaním súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že zo znaleckého
posudku Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela jednoznačne vyplýva, že P. R. v čase spísania
právneho úkonu netrpela demenciou a nemala narušenú rozumovú a vôľovú zložku, znalecký posudok
psychiatra MUDr. Miroslava Čerňana jednoznačne konštatoval, že P. R. v čase podpisu darovacej
zmluvy trpela demenciou, nemohla porozumieť obsahu darovacej zmluvy, ani jej právnym následkom.

Posudok znaleckej organizácie Forenza sa mal predovšetkým vyjadriť k rozpornosti výsledkov
predchádzajúceho znaleckého dokazovania, keď súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku priklonil
k názoru obsiahnutému práve v uvedenom posudku znaleckej organizácie Forenza, ktorá konštatovala,
že súhlasí so závermi znaleckého posudku Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela, že P. R. v
čase realizácie právneho úkonu netrpela demenciou, nemala narušenú vôľovú a rozumovú zložku.

Zdôrazňuje však, že už znalecký posudok Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela trpel vážnymi
kvalitatívnymi nedostatkami, nakoľko zo 17 súdom kladených otázok neodpovedal na otázky 2 až 11,
v dôsledku čoho súd na pojednávaní dňa 15.5.2012 uložil psychiatrickej nemocnici, aby predmetný
posudok dopracoval. Závery znaleckého posudku napriek dopracovaniu jeho doplnením sú však naďalej
založené predovšetkým na výpovediach svedkov. Tento posudok nedostatočne zohľadňuje zdravotnú

dokumentáciu P. R. namieta nevhodnosť použitia diagnózy organický psychosyndróm stredne ťažkej
formy obsiahnutým v náleze MUDr. D.. Vo vzťahu k znaleckému posudku znaleckej organizácie Forenza
už vo svojom vyjadrení zo dňa 9.12.2013 poukázala na skutočnosť, že tento nepovažuje najmä s
ohľadom na nedostatočný rozsah podkladovej zdravotnej dokumentácie, ignorovanie zdravotnej histórie
a vývoja P. R., za relevantný pre posúdenie spôsobilosti na právne úkony P. R. v čase podpisu

darovacej zmluvy, na ktoré vyjadrenie v celom rozsahu odkazuje a ďalej v odvolaní odvolateľka
poukázala i na jeho obsah. Odvolateľka namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil závery znalca MUDr.
Miroslava Čerňana. Ďalej má za to, že konanie na súde prvej inštancie má aj inú vadu, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci, ktoré spočíva v nesprávnej aplikácii § 191 CSP vo
vzťahu k vyhodnocovaniu dôkazov. Zdôrazňuje, že v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je potrebné i znalecký posudok podrobiť hodnoteniu súdu ako akýkoľvek iný dôkaz
v občianskom súdnom konaní. V tejto súvislosti poukazuje i na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8Co/65/2012, rovnako i na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1M Obdo V 11/2008 zo dňa 28.1.2010. Má pritom za to, že súd prvej inštancie v konaní uprednostnil
závery znaleckých posudkov bez toho, aby tieto posúdil vo vzťahu k iným vo veci vykonaným dôkazom,

čo malo za následok nesprávne rozhodnutie súdu vo veci.

8.Odvolateľkapoukazujeinato,žesúdprvejinštanciepochybil,keďsúkromnýznaleckýposudokMUDr.
Miroslava Čerňana č. 5/2013 zo dňa 28.1.2013 predložený v tomto konaní žalobkyňou hodnotil iba ako
listinný dôkaz, pričom na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, a to ustanovenia

§ 209 CSP.

9. Podľa odvolateľky nie je pravdou, že v následnom dedičskom konaní po poručiteľke nenamietla
skutočnosť, že do dedičstva majú patriť aj nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom Darovacej zmluvy.Naopak túto skutočnosť namietala, čo je zrejmé z obsahu listu zo dňa 7.7.2008 adresovanom notárke
JUDr. 0ľge Melišíkovej, PhD., notárka sa však jej námietkami odmietla zaoberať. Napokon absolútna
neplatnosť právneho úkonu, ani vlastnícke právo sa nepremlčujú, preto konštatovanie súdu, že podala

žalobu po uplynutí troch rokov od kedy sa dozvedela o uzavretí Darovacej zmluvy, považuje za
irelevantné. Rovnako za absolútne absurdné a nelogické považuje i ten záver súdu, podľa ktorého z
tohto jej konania možno usudzovať, že si údajne mala byť vedomá, že jej matka mala byť pri darovaní
nehnuteľností pri plnom vedomí..

10. K odvolaniu žalobkyne sa prostredníctvom právneho zastúpenia vyjadrili všetky žalované, ktoré k
tvrdeniu žalobkyne, že darkyňa v čase uzavretia darovacej zmluvy mala poškodený mozog v takom
rozsahu, že toto poškodenie malo za následok stratu rozlišovacej schopnosti a vôľovej zložky v takej
miere, že to darkyňu robilo neschopnou na právne úkony, uviedli, že z vykonaného dokazovania
táto skutočnosť nebola žiadnym z dôkazov jednoznačne potvrdená a preukázaná. Svedeckú výpoveď
MUDr. G. D. nepovažujú za relevantnú, nakoľko nemala všetky potrebné informácie o zdravotnom

stave darkyne a tieto nezískala ani dodatočne. Svedkovia J. O., E. O. a E. O. ako osoby blízke
vo vzťahu ku žalobkyni môžu mať záujem na výsledku konania, a preto vzniká pochybnosť o
objektívnosti a dôveryhodnosti ich svedeckých výpovedí. Ako smerodajnú považujú výpoveď priateľky
darkyne pani H. H., ktorá potvrdila vôľu darkyne podarovať nehnuteľnosť žalovanej 1., a ktorej
svedecká výpoveď je objektívna nakoľko nemá žiadny vzťah k stranám sporu ani žiadny záujem na

výsledku konania. Namietajú tvrdenie žalobkyne, ktorým spochybňuje objektívnosť pozorovacích a
vnímacích schopností svedkyne H. H. s poukazom na vek svedkyne, nakoľko vyšší vek svedkyne
nemôže automaticky spôsobiť obmedzenie jej schopnosti vnímania. K námietke žalobkyne ohľadne
toho, že sa súd nevyporiadal so skutočnosťou, že darovaná nehnuteľnosť bola ešte za života
darkyne podstatným spôsobom zhodnotená stavebnými úpravami a teda jej podarovaním nedošlo k

spravodlivému rozdeleniu majetku tak akosi darkyňa priala s poukazom, na to že žalobkyni darkyňa
len prispela na kúpu chalupy, zastávajú názor, že posudzovanie hodnoty jednotlivých nehnuteľností nie
je predmetom tohto konania. Pokiaľ by darkyňa nepovažovala darovanie „zveľadenej“ nehnuteľnosti
za spravodlivé rozdelenie majetku mohla so žalovanou 1. uzatvoriť kúpnu zmluvu, kde „spravodlivé
rozdelenie majetku“ mohlo byť zohľadnené, nakoľko však darkyňa využila inštitút darovacej zmluvy

nevidia dôvod spochybňovať spravodlivé rozdelenie majetku v poňatí darkyne. K tvrdeniu žalobkyne,
že darkyňa žiadala žalovanú 1. o vrátenie daru poukazujú na skutočnosť, že v konaní nebol predložený
žiadnydôkaz,ktorýbypreukazovaltototvrdeniežalobkyne.Knámietkežalobkyneohľadnenesprávneho
vyhodnotenia dôkazov zo strany súdu odkazujú na ustanovenie § 191 CSP a majú za to, že súd prvej
inštancie v konaní postupoval v súlade s CSP dostatočne a správne zistil skutkový stav. V závere navrhli,

aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

11. K vyjadreniu žalovaných k podanému odvolaniu, podala písomné stanovisko prostredníctvom
právneho zastúpenia žalobkyňa, v ktorom reagovala na tvrdenie žalovaných o irelevancii svedeckej
výpovedi MUDr. G. D. a uvádza, že psychiatrička výslovne uvádza, že pri organickom psychosyndróme

je narušená súdnosť a kritičnosť, je predpoklad, že pacient nevie svoje konanie zhodnotiť, nevie posúdiť
dôsledky svojho konania. Na základe nálezu zo dňa 26.9.2003 a výpovede psychiatričky MUDr. D. je
zrejmé, že pri stanovení diagnózy organický psychosyndróm uvažovala o demencii, pričom už v roku
2003 stanovila P. R. ochorenie, pri ktorom je narušená súdnosť a kritičnosť. Na základe uvedeného
je zrejmé, že výpoveď psychiatričky MUDr. G. Gonosovej na pojednávaní dňa 6.10.2015 je nielen

relevantná, ale spolu s jej lekárskym nálezom zo dňa 26.9.2003 preukazuje skutočnosť, že u darkyne
P. R. sa v čase uzavretia Darovacej zmluvy jednalo o také poškodenie mozgu, ktoré malo za následok
stratu rozlišovacej schopnosti a vôľovej zložky do takej miery, ktorá ju robila neschopnou na právne
úkony. Nie je pravdou, že by spochybňovala výpoveď svedkyne H. H. iba s poukazom na jej vysoký, ale
poukazovala na celkový obsah výpovede tejto svedkyne, z ktorého je možné usudzovať, že svedkyňa

si dostatočne neuvedomovala vážnosť zdravotného stavu P. R., o čom svedčí aj fakt, že P. R. vídala aj v
čase, keď už mávala vidiny (videla ľudí, kvetiny). K argumentácii žalovaných vo vzťahu k jej námietkam
o nespravodlivosti rozdelenia majetku uvádza, že aj keď jej P. R. prispela na kúpu chalupy (dom z roku
1930), nebola žiadnym spôsobom motivovaná darovať svoju nehnuteľnosť žalovanej 1., keďže svojej
druhej dcére (a teda žalovaným) kúpila rodinný dom, v tom čase ako novú nehnuteľnosť - dom (rok

1971-72). V závere opäť odvolateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie pochybil, keď súkromný
znalecký posudok predložený v tomto konaní žalobkyňou hodnotil, v rozpore s § 209 ods. 2 CSP, iba
ako listinný dôkaz.12. Ďalšie vyjadrenie procesné strany nepodali.

13. Skôr ako odvolací súd pristúpi k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje

za vhodné zhrnúť nasledovné. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je už druhé v poradí, keď
ostatným rozhodnutím súd prvej inštancie o žalobnom návrhu rozhodol tak, že žalobu v tom čase podanú
len voči žalovanej 1. zamietol, žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania, ktoré
rozhodnutie zo dňa 12.4.2017, č. k. 8C/269/2010-533 na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave
rozsudkom zo dňa 12.4.2017, č. k. 25Co/39/2016-580 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Galanta na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po vrátení veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie súd o veci
rozhodol znovu napadnutým rozsudkom.

14. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP, pričom ale právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods.
2 CSP).

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej

tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle §
387 ods. 1 a 2 CSP.

16.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,vymedzenýmrozsahomadôvodmiodvolaniažalobcubolo
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu žalobkyne domáhajúcej sa určenia,
že darované nehnuteľností pôvodne patriace už zomrelej P. R., ktorá bola starou mamou žalovaných a
matkou žalobkyne, patria do dedičstva po P. R. zomrelej dňa X.X.XXXX, keďže predmetný právny úkon
je (absolútne) neplatným právnym úkonom v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

17. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v základnom a podstatnom stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje v kľúčovom

na správnosť jeho dôvodov a odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

18. Predovšetkým je potrebné zdôrazniť a poukázať na to, že v sporoch, ktoré sa dotýkajú platnosti
právnych úkonov podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. i predmetný spor, v ktorom sa

rieši otázka neplatnosti právneho úkonu urobeného osobou, ktorá už v čase začatia sporu nežila,
je podľa odvolacieho súdu pre preukázanie konania v duševnej poruche možné použiť tzv. dôkazný
štandard, založený na tom, že spravodlivá rovnováha medzi protichodnými oprávnenými záujmami bude
najlepšie dosiahnutia stanovením vysokej miery pravdepodobnosti preukázania, že plne svojprávna
osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment predstavovala neschopnú právne konať,

oproti postupu hodnotenia vykonaných dôkazov cez prizmu nadmerne vysokého dôkazného štandardu.
Judikatúra pritom nikdy nebola postavená na jednoznačnom závere, že k aplikácii § 38 ods. 2
Občianskeho zákonníka je možné pristúpiť len na základe stopercentne zisteného skutkového stavu.
Takto formulovaná vysoká miera pravdepodobnosti zistenia neschopnosti osoby posúdiť následkysvojho konania alebo svoje konanie ovládnuť nevedie k úplnému znemožneniu uplatnenie ustanovenia
§ 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Možno si totiž predstaviť množstvo situácií, v ktorých bude právne
konanie zneplatnené na základe nespôsobilosti posúdiť následky svojho konania, a to aj na základe

ex post vykonaných dôkazov. A to napr. keď svedkovia dosvedčia, že osoba bola v kritickom momente
neschopná právne konať, či v situáciách, kedy si je tohto stavu vedomá druhá strana alebo ho priamo
zneužíva, alebo ak diagnostikované ochorenie či choroba vylučujú svetlé okamihy a pod.. (pozri nález
ÚS ČR I. ÚS 173/13 a sp. zn. I. ÚS 682/2000)

19. Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v danej veci postupoval starostlivo, vykonal rozsiahle
dokazovanie a pri svojom rozhodovaní zohľadnil všetky relevantné skutočnosti. Nemožno prehliadnuť,
že vo veci existujú aj dôkazy a argumenty v neprospech žalovaných, tieto ale nedosahujú požadovanú
vysokú mieru pravdepodobnosti preukázania konania darkyne v duševnej poruche, ktorá by ju k
posudzovanému právnemu úkonu (darovacej zmluve) diskvalifikovala.

20. I keď je to práve znalecký posudok z príslušného odboru, ktorý je základným dôkazným podkladom v
konaní, v ktorom je posudzované, či predmetné právne konanie fyzickej osoby bolo urobené v duševnej
poruche alebo nie, nezbavuje to ešte súd povinností, aby sa pri hodnotení dôkazov v zmysle § 191 CSP
zaoberal úplnosťou a presvedčivosťou spracovaného posudku a tento dôkazný prostriedok spôsobom
predvídaným v ustanovení § 191 CSP hodnotil s ďalšími dôkaznými prostriedkami a s prihliadnutím ku

všetkému, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu.

21. Znalecký posudok v zmysle Civilného sporového poriadku (ako i v zmysle predním platného
Občianskeho súdneho poriadku) predstavuje jeden z mnohých dôkazov, hoci je svojou povahou
nezastupiteľný. Znalec je pritom osobou (fyzickou alebo právnickou), ktorá prostredníctvom svojich

odborných znalostí posudzuje skutočnosti, ktoré boli súdom určené, a v znaleckom posudku súdu
oznamuje subjektívne výsledok tohto posúdenia. (pozri rozhodnutie NSČR sp. zn. 33 Odo 325/2001)

22. Znalecký posudok je ako už zhora bolo uvedené - jedným z dôkazov, ktorý súd síce hodnotí ako
každý iný dôkaz, od iných sa však líši tým, že odborné závery v ňom obsiahnuté nepodliehajú hodnoteniu

súdom.

23. Nesporným vo veci zostalo, že žalobkyňou predložený znalecký posudok, i keď obsahoval
požadované náležitosti súkromného znaleckého posudku podľa § 209 ods. 2 CSP, bol súdu prvej
inštancie predložený v štádiu konania, kedy platil Občiansky súdny poriadok, ktorý procesný inštitút

súkromného znaleckého posudku nepoznal a takto predložený znalecký posudok mal charakter
listinného dôkazu. I keď v zmysle § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, podľa ods. 2 citovaného
zákonného ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Preto pokiaľ súd prvej inštancie v čase rozhodovania

napadnutým rozsudkom za účinnosti Civilného sporového poriadku hodnotil znalecký posudok
predložený žalobkyňou ako listinný dôkaz, nedopustil sa procesného pochybenia, pretože jeho
predložením súdu ešte za účinnosti pôvodného procesného kódexu, si tento zachoval charakter
listinného dôkazu, ktorý ale napokon bol súdom prvej inštancie posudzovaný rovnocenne ako ostatné
dôkazy, t.j. rovnocenne ako i ostatné dva znalecké posudky podané na žiadosť súdu. Súd prvej inštancie

dokonca vykonal i vzájomnú konfrontáciu podávateľa znaleckého posudku predloženého žalobkyňou
MUDr. Čerňana a doc. MUDr. Ivana Dóciho, PhD., ako osoby zodpovednej za podanie kontrolného
znaleckého posudku znaleckej organizácii FORENZA - znalecká organizácia psychiatristická spol. s.r.o..

24. Pritom to bol jedine znalecký posudok predložený žalobkyňou, z ktorého záverov vyplýva

veľká pravdepodobnosť, že posudzovaná osoba obsahu právneho úkonu zo dňa 18.7.2007 nebola
schopná dostatočne porozumieť, t.j. ani jeho právnym účinkom a to pre jej zdravotný stav z
psychiatrického hľadiska, ktorý znalec vyhodnotil na júl 2007 ako na veľmi pravdepodobný stredný
stupeň vaskulárnej demencie. Naopak z prvého a kontrolného znaleckého posudku, ktoré posudky
vypracovala Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela a už spomínaná znalecká organizácia FORENZA

- psychiatrická organizácia spol. s.r.o. nevyplýva, žeby P. R. v čase uskutočnenia posudzovaného
právneho úkonu trpela demenciou s narušenou rozumovou a vôľovou zložkou, i keď kontrolný znalecký
posudok pripúšťa pri vôľovej zložke istú možnosť jej narušenia, ale to len pre prípad preukázania jej
ovplyvnenia inými osobami, s vylúčením vlastnej úvahy s dlhodobým zámerom.25. Podľa odvolacieho súdu kontrolný znalecký posudok znaleckej organizácie FORENZA - znalecká
organizácia psychiatristická spol. s.r.o. je dostatočne presvedčivým a to aj v kontexte s výsluchom

doc. MUDr. Ivana Dóciho, PhD., v rámci jeho konfrontácie s MUDr. Miroslavom Čerňanom, ktorý
vypracoval znalecký posudok predložený žalobkyňou. Obaja odborníci, i keď sa zhodli v posúdení
psychického a fyzického stavu darkyne - posudzovanej osoby, tento hodnotili odlišne vo vzťahu k
posúdeniu jej schopnosti vzhľadom na tento stav dostatočne porozumieť a pochopiť význam uzatvorenej
darovacej zmluvy, t.j. uskutočneného právneho úkonu. Je nesporné, že P. R. bola v čase uskutočnenia

posudzovaného právneho úkonu telesné chorá, vyplýva to nie len zo znaleckých posudkov ale aj z
ostatného dokazovania. V konaní ale nebolo s vysokou mierou pravdepodobnosti preukázané, že táto
darkyňa súčasne mala narušenú i rozumovú a vôľovú zložku. I keď je možné pripustiť, že telesný
stav P. R. ovplyvnil i jej psychický stav, v konaní nebolo dostatočne preukázané, že sa tak stalo aj v
čase uskutočnenia darovania. Napokon z dokazovania dosť jednoznačne vyplynulo, že uskutočnený
úkon P. R. plánovala dlhodobo. Vyplýva to nielen z výpovede žalovaných sestier ale aj z výpovede

nezainteresovanej osoby - opatrovateľky H. H., ktorej svedeckú výpoveď odvolateľka síce spochybňuje
pre jej vysoký vek a jej dostatočné neuvedomovanie si vážnosti zdravotného stavu P. R., o čom má
svedčiť aj fakt, že ju vídala aj v čase, keď už mávala vidiny (videla ľudí, kvetiny), ktorá namietaná
nespôsobilosť tejto svedkyne však preukázaná nebola. Napokon nie každá porucha psychických funkcií
musí byť dlhodobá, rozhodujúcim zostáva, či daná osoba práve v inkriminovanom čase mala (a ak áno

v akom rozsahu) znížené ovládacie a rozpoznávacie schopnosti.

26. Dlhodobý zámer P. R. obdarovať spornou nehnuteľnosťou práve svoje vnučky ako siroty, ktorým
zomrelá matka, ktorá bola rovnako ako žalobkyňa dcérou P. R., čo malo i racionálny dôvod (vnučky
prišli o matku skoro, zostali siroty, lebo ich zomrelá matka bola s ich otcom rozídená, o ktoré deti sa za

pomoci žalobkyne stará mama i starala dokedy to potrebovali, keď i z listu adresovaného žalobkyňou
notárke zo dňa 7.7.2008 pripojeného k jej odvolaniu, zároveň zaslaného s odvolaním i protistrane na
oboznámenie vyplýva, že sporná nehnuteľnosť mala podľa želania P. R. a dohody oboch jej dcér najskôr
pripadnúť práve zomrelej matke žalovaných), z vykonaného dokazovania je možné vyhodnotiť. Či to
bolo podľa žalobkyne, alebo i iných osôb spravodlivé, už rozhodujúce nie je, pretože i vzhľadom na

možný finančný nepomer obdarovávania ako žalobkyňu, tak i jej zomrelú sestru a následne ako jej detí
vnučky (po vzájomnej dohode práve cez žalovanú 1.), to z pohľadu P. R. spravodlivé byť mohlo.

27. Na závere nepreukázania požadovanej miery vysokej pravdepodobnosti, že plne svojprávna P.
R. konala pri posudzovanom právnom úkone darovania v duševnej poruche, ktorá ju v daný moment

predstavovala neschopnú právne konať, nemohla nič zmeniť ani svedecká výpoveď psychiatričky MUDr.
G. D., ktorá výpoveď v podstate predstavovala len vysvetlenie a dodatočné doplnenie nejednoznačného
a nepodloženého lekárskeho nálezu, ktorý vystavila táto psychiatrička v dávnejšej minulosti, konkrétne
dňa 26.9.2003, t.j. 12 rokov dozadu pred jej výsluchu na pojednávaní dňa 6.10.2015, čomu skutočne
nie je možné priznať vo vzťahu k posudzovaným skutočnostiam so závažnými následkami požadovanú

relevanciu.

28. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími
okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

29. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 CSP
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, vrátane súvisiaceho a odvolaním
osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil.

30. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným
žalovaným priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trovodvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).