Rozsudok – Kúpna zmluva ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 15. december 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/79/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817208950
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817208950.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s. so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 47 967 692, proti žalovanej: J.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX, XXX XX S., o zaplatenie 1. 641,68 eura s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 5Csp/236/2017 - 74 zo dňa 29.03.2018,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby čo do zvyšku a trovách konania.

II. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.:

,,Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 486,10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne zo sumy 875,79 eur od 16.6.2015 do 19.6.2015, zo sumy 844,73 eur od 20.6.2015 do 21.7.2015,
zo sumy 813,67 eur od 22.7.2015 do 25.8.2015, zo sumy 782,61 eur od 26.8.2015 do 29.9.2015, zo
sumy 773,74 eur od 30.9.2015 do 23.10.2015, zo sumy 760,43 eur od 24.10.2015 do 20.11.2015, zo
sumy 747,12 eur od 21.11.2015 do 26.1.2016, zo sumy 738,25 eur od 27.1.2016 do 24.2.2016, zo
sumy 711,63 eur od 25.2.2016 do 31.3.2016, zo sumy 703,64 eur od 1.4.2016 do 25.4.2016, zo sumy
690,33 eur od 26.4.2016 do 26.5.2016, zo sumy 677,08 eur od 27.5.2016 do 27.6.2016, zo sumy
663,71 od 28.6.2016 do 25.7.2016, zo sumy 650,40 eur od 26.7.2016 do 20.10.2016, zo sumy 631,90
eur od 21.10.2016 do 27.12.2016, zo sumy 613,40 eur od 28.12.2016 do 27.2.2017, zo sumy 594,90
eur od 28.2.2017 do 13.4.2017, zo sumy 578,60 eur od 14.4.2017 do 15.5.2017, zo sumy 560,10 eur
od 16.5.2017 do 17.7.2017, zo sumy 541,60 eur od 18.7.2017 do 11.10.2017, zo sumy 523,10 eur
od 12.10.2017 do 11.12.2017, zo sumy 504,60 eur od 12.12.2017 do 23.1.2018, zo sumy 486,10 eur
od 24.1.2018 do zaplatenia a to všetko jej povoľuje uhradiť v 18,50 eurových mesačných splátkach
splatných vždy každého 25-teho dňa toho, ktorého mesiaca k rukám žalobcu, začínajúc právoplatnosťou
tohto rozsudku, pod následkami straty výhody splátok.

Žalobu žalobcu čo do zvyšku zamieta.

Žalovanej priznáva proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 64%.

O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.“

2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 39, § 41, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 3, 5, § 54 ods.
1 a 2, 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka §1 ods. 2, § 2 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1,2 a 9, § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len ,,ZoSÚ“).

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca ako banka a žalovaná ako dlžník dňa 11.02.2013 uzatvorili zmluvu
o úvere č.XXXXXXXXXX v zmysle ktorej bola výška úveru 1800 eur, úroková sadzba bola dohodnutá
vo výške 25,50% ročne, splatnosť úveru bola dohodnutá formou 72 mesačných splátok vo výške 53,29
eura, pričom splatnosť prvej splátky bola dňa 11.03.2013 a konečná splatnosť úveru dňa 11.02.2009.
RPMN predstavovala 28,70%. Celková výška nákladov bola uvedená v sume 1637,61 eura. V tomto
prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvu o
spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dospel k záveru, že v
danom prípade zmluve chýba údaj požadovaný podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Zákon výslovne vyžaduje
špecifikáciu splátky, aká časť z nej náleží istine, aká časť úroku a koľko z nej predstavujú prípadné
poplatky. Splátky v zmysle požiadavky zákonnej úpravy musia byť špecifikované, teda rozpísané podľa
hodnoty istiny a hodnoty úroku, príp. poplatkov v jednotlivých splátkach. Odhliadnuc od uvedeného,
podľa názoru súdu prvej inštancie nie je naplnené zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, a to
celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. Zistil, že žalobca neuvádza v čl. 2 zmluvy celkovú čiastku
úveru, ale iba celkovú výšku nákladov v sume 1637,61 eura. Výška mesačnej splátky vrátane poistného
je 53,29 eura, počet splátok 72. Avšak 72 splátok po 53,29 eura predstavuje spolu sumu 3836,88 eura,
zároveň 72 splátok po 50 eur (splátka bez poistenia vo výške 3,29 eura) predstavuje spolu sumu 3600
eur. V zmluve je však uvedená suma úveru 1800 eur a celková výška nákladov 1637,61 eura, teda
celková čiastka úveru 3437,61 eura, čo je zavádzajúci údaj pre spotrebiteľa. Uvedené jednoznačne
spochybňuje možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V danom prípade zároveň v čl.
2 Zmluvy je drobným písmom uvedená netransparentná inkorporačná doložka. O netransparentnú
inkorporačnú doložku ide aj vtedy, ak ju dodávateľ uvedie menším písmom ako zmluvné podmienky
predstavujúce podstatné zložky zmluvy. Neprijateľná inkorporačná doložka (uvedená drobným písmom
v čl. 2 zmluvy) v danom prípade nemohla privodiť viazanosť Obchodných podmienok, Všeobecných
obchodných podmienok, Sadzobníka poplatkov ako ani ďalších dokumentov, ktoré sa prostredníctvom
nej mali stať súčasťami zmluvy. Ďalej konštatoval, že v predmetnej zmluve bola uvedená RPMN vo
výške 28,70 %, pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 33,51 % Súd prvej inštancie
pri tomto výpočte vychádzal z výšky úveru 1800 eur, výšky splátky úveru 53,29 eura pri ich počte 72. Z
daného vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo má podľa § 11
ods. 1 písm. d) ZoSÚ za následok, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku. Žalobca
totiž do výpočtu nezarátal poplatok za poistenie, ktorý považuje za doplnkovú dobrovoľnú službu. Zo
samotného formulára úverovej zmluvy nevyplýva, že sa jedná o dobrovoľnú službu, ktorá nemá byť
súčasťou RPMN. Nie je z formulára zistiteľné, či dlžník mohol odmietnuť poistenie a úver by mu bol
poskytnutý za rovnakých podmienok. Dodal, že považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie
úveru spotrebiteľovi za cenu prevyšujúcu o 100% priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných
bankami. V danom prípade ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi (25,50 %) predstavuje
252,72% z ročnej miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami, takže o 152,72% prevyšuje
miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami. Vzhľadom na uvedené závery súd prvej inštancie
považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú (§ 41 Občianskeho zákonníka). Žalobca má
v danom prípade nárok iba na istinu úveru bez úroku z dôvodov uvedených vyššie. Úhrady žalovanej
predstavujú sumu 1276,90 eura pred podaním žaloby a sumu 37 po podaní žaloby. Žalovanú tak súd
zaviazal na úhradu nesplatenej istiny v sume 486,10 eura. V tejto časti bol nárok žalobcu dôvodný, preto
v uvedenom rozsahu súd žalobe vyhovel. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vzhľadom na finančnú situáciu
žalovanej a celkovú výšku dlžnej sumy, súd prvej inštancie povolil žalovanej uspokojiť nárok žalobcu v
primeraných splátkach po 18,50 eur mesačne.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Pre účely určenia pomery úspechu medzi stranami sporu
súd prvej inštancie vyčíslil uplatňovanú pohľadávku žalobcu ku dňu podania žaloby dňa 07.12.2017.
Žalobcov úspech predstavoval 18,11% a neúspech 81,89% a po odpočítaní neúspechu žalovanej od jej
úspechu, žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 82 %, ktorý jej súd aj v uvedenom
rozsahu priznal.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) CSP. Pokiaľ sa týka údaja o výške, počte a termíne splátky istiny,
úrokov a iných poplatkov, v tomto žalobca poukázal na Rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 2016,
sp. zn. C-42/15. Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň súdny dvor dospel k
záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami
nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie
tejto istiny. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára
2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.11.2017, sp.
zn.: 16Co/208/2017. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že vyššie uvedenú zmluvu o
úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje
výšku, počet a termíny splátok, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že zmluva o úvere
priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia na základe zmluvy o úvere dá
identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak
formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti retrospektívne. Súd, ktorý rozhoduje po zmene
judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je
vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Pokiaľ sa týka celkovej čiastky,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žalobca uvádza, že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere,
nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým
súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom, ktoré zmluva obsahuje. Zároveň bol žalovaný na uvedenú skutočnosť upozornený priamo v
zmluve o úvere pod dojednanými parametrami úveru článok , bod zmluvy o úver, čo je zároveň v
rozpore s eurokonformným výkladom zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je svojím
obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho
poriadku. Dal súdu do pozornosti skutočnosť, že v čase uzatvorenia zmluvy žiaden právny predpis
nestanovoval povinnosť o minimálnej veľkosti písma v zmluve. Pre úplnosť však žalovaný uvádza, že
úverová zmluva, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky, má porovnateľnú
veľkosť písma, ako bolo novelou č. 141/2014 Z. z. stanovená minimálna veľkosť písma v roku 2015.
Má za to, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument. Žalobca v tomto
poukazuje na skutočnosť, že zmluva o úvere obsahuje odkaz na Obchodné podmienky, Všeobecné
obchodné podmienky ako aj na Sadzobník poplatkov a iné dokumenty Poštovej banky, a.s. Žalobca
nesúhlasí s tvrdením súdu, že výška úrokovej sadzby 5,5% je v rozpore s ust. § 39 Občianskeho
zákonníka. V tomto poukázal na dokument: „Priemerné úrokové sadzby z úverov obchodných bánk (%)“,
kde pre spotrebiteľské úvery nad 5 rokov (úverová zmluva bola uzatvorená na obdobie 72 mesiacov
rokov) za rok 2013 za mesiac február predstavuje 14,18% a nie 10,09%, ako si to nesprávne ustálil
súd prvej inštancie. Žalobca súdu zaslal listinu s výpočtom RPMN, ktorý je vypočítaný podľa vzorca
uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho
právnemu predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť
výpočtu RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 69. splátka úveru bola už len vo výške 37,54
eura a 70. - 72. splátka úveru bola vo výške 0 Eur. v danom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo
forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru sa s poukazom na ust. § 2 písm. g)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie
k úveru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd
žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu v jeho odvolaní.
Podľa jej názoru súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Navrhla, aby odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia.

10. Uzatvorená Zmluva o úvere dostupná pôžička zo dňa 11.02.2013 (ďalej len ,,Zmluva“) je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere vychádzajúc z postavenia právneho predchodcu ako veriteľa a žalovanej ako
dlžníka zo zmluvy a že je namieste aplikovať ZoSÚ.

11. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ a rozsudkom Súdneho dvora vo veci
C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc
v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Problém nastal
v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž na jednej strane
má za cieľ v zmysle rozsudku C-42/15 dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých aplikačných
metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby nedošlo v
sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše aj proti
princípom súkromného práva akými je aj princíp právnej istoty.

12. Dôležitý je tiež výklad rozsudku súdneho dvora vo veci C-42/15 a smernice 2008/48/ES, pretože sa
zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a len
vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok úveru
podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti vstupných
údajov pre výpočet RPMN.

13. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm.
k) § 9 odsek 2 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu.

14. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj, (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN), (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina ) a pod.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

16. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia
zmluvy medzi stranami sporu boli aj suma, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského
úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve
musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok.
V danom prípade Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi stranami sporu obsahovala výšku anuitných
splátok, a to v sume 53,29 eura, dátum prvej splátky 11.03.2013 a deň splatnosti mesačnej splátky, a
to 11. deň v mesiaci.

17. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,sporné
pravidlo“) obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok
úrokov a poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá
taký výklad sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“
a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS
SR z 28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016).
2. Uvedené zákonné pravidlo sa deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z.
z. vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony.
3. Do nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi
súkromného práva docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten
by:
1.odporoval zákazu eurokonformného výkladu contra legem,
2.odporoval by princípu právnej istoty,
3.nebol by súladný ani s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keďže Súdny dvor EÚ
za euronekonformnú považoval a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné
pravidlo pritom predpokladá oveľa širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru
než je amortizačná tabuľka a než je len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o
splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé, že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť
v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú (čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica
taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10
ods.1 písm. j/, príloha II., 2.).

18. Novelizácia zákona č. 129/2010 Z.z. vykonaná zákonom č. 279/2017 Z.z. (s účinnosťou od
01.05.2018) zmenila ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: ,,Zmluva o spotrebiteľskom
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku,
počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.

19. Zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne z logiky vyššie opísaných zmien možno
nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od
01.05.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/ jednotlivých splátok bez požiadavky ich
rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným poplatkom.

20. Z uvedeného teda vyplýva, že až s účinnosťou od 01.05.2018 (§ 25j zákona č. 129/2010 Z.z.)
došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať, že vnútorné členenie splátok
už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená vec sa však týka skutkového
a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z.z.

21. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia vs. Klára Bíroová dňa
09.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej úprave
stanovovali povinnosť zahrnúť do zmluvy aj iné náležitosti než vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice.
Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01.05.2018, kedy zosúladil text
vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale nie je možné hovoriť o riadnej
transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.

22. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať
smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu,
ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 01.05.2018 nastavil vyššiu miery ochrany
spotrebiteľa než Smernica.

23. Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR
sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd v bode 24 odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018) výklad
nie je absolútny a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s
nepriamym účinkom smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa
vykladať transponované normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou.

24. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem iného) v tom, že (takýmto výkladom) nesmú
byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty, preto eurokonformný výklad
nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo má byť posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne
ustanovenia môžu byť vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovaných
výkladových metód (bližšie pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, kde Súdny
dvor EÚ konštatuje v prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva
s normou EÚ, možnosť účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu
sa náhrady škody).

25. Z opísaného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje len rovnaký
výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť odstraňovaná
výkladom contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 01.05.2018 k jednoznačnej
zmene formulácie textu spornej právnej normy).

26. Inými slovami, eurokonformným výkladom nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to
nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona, ale aj k jeho účelu.

27. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom uznesenia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý svoj základ nachádza v
úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného právneho poriadku SR
v znení účinnom do 01.05.2018 a pristúpil ku konštatovaniu/potvrdeniu vecnej správnosti meritórneho
výroku napadnutého rozsudku.

28. Nakoľko v zmluve absentuje uvedenie špecifikácie splátok na istinu, úroky a poplatky a v zmluve
nie sú uvedené ani termíny splátok, je podľa odvolacieho súdu plne legitímny záver o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobcovi, a to v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, v
zmysle ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

29. Súd prvej inštancie ďalej správne ustálil, že v predmetnej Zmluve nie je dostatočne jasne uvedená
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v predmetnej
zmluve nie je uvedený správny údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatil.

30. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku náležitosti zmluvy vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2
písm. j) týkajúcej sa výšky ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť. Je nesporné, že súčasťou Zmluvy bol aj dojednaný základný súbor poistenia. Výška poistného
zo Zmluvy nevyplýva. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že nesprávny je údaj celkových
nákladov výšky úveru, lebo po súčine výšky splátok 53,29 eura v počte splátok 72 je celková suma
3.836,88 eura po odpočítaní 1.800 eur, t.j. výšky úveru predstavuje rozdiel 2.036,88 eura. V zmluve je
uvedená výška celkových nákladov 1.637,61 eura, ktorá po matematickom súčine počtu splátok vyjmúc
zo splátky poplatok za poistenie úveru vo výške 3,29 eura predstavuje celkovú výšku úveru 3.600 eur,
čo nezodpovedá správnej výške celkových nákladov spotrebiteľa.

31. Je nesporné, že dojednané poistenie je súčasťou formulárovej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej obsah
spotrebiteľ ovplyvniť nemohol a pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší. V danom prípade spotrebiteľ nemal možnosť výberu, či si predmetný
úver poistí alebo nie. Klauzula o poistení bola priamo vo formulárovej zmluve, ktorú predložil žalobca
ako veriteľ žalovanej ako spotrebiteľovi, zakomponovaná bez možnosti voľby spotrebiteľa, či možnosť
poistenia využije alebo nie. Spotrebiteľ mal jedine možnosť výberu medzi „základným súborom poistenia
(pre prípad práceneschopnosti, invalidity a smrti) a „komplexným súborom poistenia (základný súbor
poistenia + pre prípad straty zamestnania).

32. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o tom, že uzavretie poistnej zmluvy nebolo
podmienkou získania úveru, nakoľko zmluva o úvere nedáva spotrebiteľovi možnosť zaškrtnúť, či o
poistenie vyslovene žiada alebo ho odmieta, ale dáva spotrebiteľovi voľbu len vo vzťahu k druhu
poistenia. Ak žalobca tvrdí, že ak spotrebiteľ poistenie nechce, tak žiadne políčko neoznačí, tak odvolací
súd dodáva, že takýto spôsob možnosti odmietnutia poistenia je pre spotrebiteľa zavádzajúci a nejasný.
Spotrebiteľovi musí byť zrozumiteľne informovaný a musí mu byť daná jednoznačná možnosť slobodne
sa vyjadriť, či poistenie schopnosti splácať úver žiada alebo nie. Žalobca takýmto spôsobom zneužil
svoje postavenie silnejšej zmluvnej strany a spoliehal sa na to, že spotrebiteľ vyplní všetky políčka
uvedené vo formulárovej zmluve, vrátane výberu druhu poistenia.

33. Uvedené konanie nemožno posúdiť inač ako nekalé, nakoľko žalobca ako veriteľ poskytol
spotrebiteľovi nesprávne informácie o tom, aká bude hodnota jeho úveru. (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/163/2018 zo dňa 27.09.2018).

34. Navyše súd prvej inštancie správne poukázal aj na tú skutočnosť, že údaj o výške splátky poistného
nebol zahrnutý do výšky RPMN, čo malo za následok jej nesprávnu výšku stanovenú v zmluve vo výške
28,70 %, pričom pri vynásobení mesačných splátok v počte 72 a výšky mesačnej splátky 53.29 eura
to predstavuje RPMN vo výške 33,51 %. Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ celkovými nákladmi spotrebiteľa
spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízii, daní a poplatkov
akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ktoré sú veriteľovi známe okrem notárskych poplatkov, do celkových nákladov patria aj náklady na
doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí
navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver, alebo aby
ho získal za ponúkaných podmienok.

35. Údaj o RPMN je najdôležitejší ukazovateľ ceny úveru. Vyjadruje celkovú úrokovú mieru úveru alebo
pôžičky, alebo zohľadňuje nielen úrok, ale aj ostatné poplatky súvisiace s úverom. Obsahuje ročný
úrok, úrok z úrokov, výšku úrokovej sadzby určenú v percentách, poplatky, ktoré sú spojené s úverom
alebo pôžičkou, ktoré sú zvyčajne jednorazové (poplatok za poskytnutie úveru, za sprostredkovanie,
administratívny poplatok), poplatky pravidelné, ktoré sa platia spolu so splátkou úveru v mesačnej/
štvrťročnej periodicite (poplatok za úverový účet, poistenie schopnosti splácať úver), tieto poplatky
je potrebné pri každom úvere platiť, zarátať do RPMN. Ochranu spotrebiteľa v civilnom sporovom
konaní možno vnímať ako novú procesnú zásadu, podľa ktorej sú súdy povinné ex offo na ochranu
práv spotrebiteľa ohrozených alebo narušených aplikáciou rôznych nekalých podmienok, ktoré do
spotrebiteľských zmlúv vsunula zmluvná strana so silnejšou vyjednávacou pozíciou pri ich uzatváraní
prihliadať (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva ZEHENTNER/Rakúsko).

36. ,,Z čl. 2 Zmluvy vyplýva, že žalovaná žiadala o poistenie schopnosti splácať úver výberom medzi
základným súborom poistenia a komplexným súborom poistenia, a to vyznačením krížiku - základný

súbor poistenia a spĺňa podmienky na vznik poistenia schopnosti splácať úver vo zvolenom súbore
poistenia. V spodnej časti čl. 2 žiadosti o poskytnutie úveru je malým písmom naformulované, okrem
iného, vyhlásenie klienta, že sa s týmito informáciami oboznámil, zvolené Poistenie si vybral slobodne,
bez nátlaku a vyhovuje jeho potrebám a jeho finančnej situácii. Formuláciou textu žiadosti o poistenie
a zakomponovaním naformulovaného vyhlásenia dlžníka malým písmom do ostatného textu, banka
takouto formou skryla pre spotrebiteľa text, o ktorom je dôvodné sa domnievať, že ujde pozornosti
spotrebiteľa a ktorým si banka v konečnom dôsledku ošetrila samotné uzatvorenie zmluvy o poistení.
Takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu poistenia schopnosti splácať úver vo formulári,
ktorý banka použila a následné „vyhlásenie spotrebiteľa o slobodnom výbere poistenia, bez nátlaku,“
je nanúteným poistením žalovanému. Pokiaľ za takýchto okolností žalovaný so žalobcom uzavreli
poistenie, mali byť náklady na poistenie zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa, čo preukázateľne
neboli, preto údaj o RPMN v poistnej zmluve nie je uvedený správne a je uvedený v neprospech
žalovaného, pretože nezohľadňuje všetky náklady žalovaného. Výška mesačného poistného, ktoré bolo
dohodnuté v Zmluve ako základný súbor poistenia, napriek tomu, že nebolo zahrnuté medzi celkové
náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom podľa § 2 písm. g) ZoSÚ, tak nepochybne
navyšuje hodnotu celkových nákladov spotrebiteľského úveru a výpočet ročnej percentuálnej miery
nákladov.“ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/259/2018 zo dňa 18.10.2018).

37. Vzhľadom na nesprávny údaj týkajúci sa celkových nákladov úveru spotrebiteľa vrátane
nesprávneho údaja o výške RPMN, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere je bezúročná a bezpoplatková v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ.

38. Odvolací súd podotýka, že pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v zmysle § 11ods. 1
ZoSÚ postačuje nesplnenie čo i len jednej z uvedených zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Aj v tomto vzťahu má súd povinnosť chrániť spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu, či už z
dôvodu informovanosti alebo slabšej vyjednávacej pozície.

39. Čo sa týka námietky žalobcu o neprimeranosti a nevyváženosti poskytnutia ochrany spotrebiteľovi,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013,
sp. zn. 6MCdo/9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do
úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,
mu nemôže byť na ujmu.

40. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok B. a ďalší proti Francúzsku z 19. februára
1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na neprijateľnosť
zmluvnej podmienky nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.

41. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o
zamietnutí žaloby a trovách konania ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

42. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná,
no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne
neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17
základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa §
262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy
konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
súdneho konania.

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.