Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 31, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoPr/2/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214218405
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7214218405.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

senátu JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobcu U. Q., A.. XX. X. XXXX, S. W.
Q. O., U. XX, zastúpeného Advokátkou kanceláriou Vojčík & Partners s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Rázusová 28, IČO: 36 866 563 proti žalovanému KOSIT, a.s., Košice, Rastislavova 98, IČO: 36 205
214, zastúpeného Advokátkou kanceláriou IURISTICO s.r.o., Košice, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041,
o určenie, že poškodenie zdravia žalobcu je chorobou z povolania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice II č.k. 18Cpr/1/14-409 zo dňa 04. októbra 2017

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej (prvý výrok).

II. M e n í rozsudok vo výrokoch o nároku na náhradu trov konania a trov štátu tak, že žalovanému,
ako aj štátu proti žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (druhý
a tretí výrok).

III. N e p r i z n á v a žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví

rozhodol v tomto znení:
I. Žaloba sa zamieta.
II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 15% účelne vynaložených,
odôvodnených a preukázaných výdavkov v súdnom konaní.
III. Žalobca je povinný nahradiť trovy štátu v rozsahu 15% vynaložených trov konania štátom.

2. Predmetom konania je žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že poškodenie sluchu

je chorobou z povolania podľa položky č. 38 Prílohy k zákonu č. 461/03 Z. z. o sociálnom poistení.
Poukazoval na závery lekárskych vyšetrení, z ktorých vyplývalo, že trpí diagnózou H90.3 obojstrannou
poruchou sluchu, ktorá je zaradená do zoznamu chorôb z povolania, pričom uvedené postihnutie sluchu
dával do príčinnej súvislosti s výkonom práce u žalovaného, kde od roku 2006 vykonával práce v pozícii
závozníka v pracovnom prostredí s rizikom hluku.

3. Rozsudkom zo dňa 04. 09. 2013 č. k. 28 Cpr/ 2/12-226 súd prvej inštancie žalobu zamietol

vychádzajúc zo záveru, že žalovaný nie je vecne legitimovaným subjektom a nie je preto daný jeho
právny záujem na rozhodnutí súdu, keďže žalobca neuplatňoval voči žalovanému žiadne nároky z titulu
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou z povolania, vo vzťahu ku ktorým by sa
uvedená otázka v konaní pred súdom posudzovala ako otázka predbežná, pričom uspokojenie týchtonárokovspadádooblastisociálnehopoisteniaazabezpečenia,oktorýchkonáarozhodujepodľazákona
č. 461/03 Z. z. Sociálna poisťovňa.

4. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím zo dňa 30. 04. 2014 č. k. 11CoPr 8/13-267 zrušil rozsudok
v tomto rozsahu a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, keďže ide o žalobu,
u ktorej sa nepreukazuje právny záujem a žalovaný je vecne legitimovaným subjektom, keďže podľa §
195 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou z povolania
zodpovedá zamestnávateľ s tým, že uložil súdu prvej inštancie vyhodnotiť na základe stanoviska Kliniky

pracovného lekárstva, klinickej toxikológie, či poškodenie zdravia žalobcu je chorobou z povolania a či
je táto choroba zaraditeľná do položky č. 38.

5. Súd prvej inštancie v rozsudku č.k. 18Cpr 1/2014-254 zo dňa 20. 01. 2016 uzavrel, že po vykonaní
navrhnutého dokazovania, poškodenie zdravia žalobcu v podobe ochorenia sluchu nemožno definovať
ako chorobu z povolania a vzhľadom na priebeh ochorenia u žalobcu, nepravidelné hodnoty straty

sluchu, bola spochybnená aj príčinná súvislosť medzi ochorením žalobcu a pracovnými podmienkami v
organizácii žalovaného, nakoľko aj podľa Stanoviska celoslovenskej komisie pre posudzovanie chorôb
z povolania u žalobcu nejde o typický priebeh ochorenia sluchu a žalobca nepracoval za podmienok, za
ktorých táto choroba z povolania vzniká a aj keď žalobca trpí poškodením sluchu, v jeho prípade nejde
o chorobu z povolania. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.

6. Keďže žalobca podal proti tomuto druhému rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie a odvolací súd
vzhliadol dôvodnosť uplatnených odvolacích námietok, uznesením č.k. 11CoPr/3/2016-343 zo dňa 12.
4. 2017 zrušil rozsudok a opäť vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s
tým, že uložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v zmysle návrhu žalobcu a to aj oboznámením

lekárskeho posudku, s apelom na ust. § 195 ods. 4 Zákonníka práce a citované zákony č. 124/2006 Z.z.
a č. 355/2007 Z.z., vyhlášku MZ SR č. 504/2006 Z.z., nakoľko neoboznámením lekárskeho posudku č.
35/5/2015 zo dňa 27. 05. 2015 došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom stranám sporu.

7. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dôkazov t.j. aj Lekárskeho

posudku Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v
Košiciach č. 35/5/2015 zo dňa 27. 05. 2015, ktorý bol vydaný po posúdení veci Regionálnou komisiou
na posudzovanie chorôb z povolania žalobcovi, a ktorými nebola žalobcovi uznaná choroba z povolania
podľa položky č. 38 Prílohy č.1 k zákonu č. 461/03 Z. z. o sociálnom poistení ,vec právne posúdil v
zmysle ust. § 195 Zákonníka práce, § 2, 3 zák. č. 461/03 Z.z. o sociálnom poistení s účinnosťou od 01.

08. 2014, s odôvodnením postupu pri uznávaní choroby z povolania v zmysle ust. § 31a až § 31c zák.
č. 355/07 Z.z., ako aj v zmysle ust. § 2 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády č. 115/06 Z.z. s odkazom na prílohy
č. 1 a č. 2, ktoré súd v odôvodnení citoval.

8. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyhodnotenia záverov Kliniky pracovného lekárstva v Košiciach,

ktorá vydala konečné stanovisko vo veci posúdenia zdravotného stavu žalobcu a neuznala ochorenie
žalobcu za chorobu z povolania, ku ktorej sa vyjadrila aj Celoslovenská komisia pre uznanie chorôb z
povolania v kontexte ďalších dôkazov, t.j. aj záverov znaleckého posudku vypracovaného v konaní, s
dodatočnýmvýsluchomznalkyneMUDr.SoniKešelákovej,znalkynezodvetviahygienapráce,pracovné
lekárstvo, choroby z povolania, nakoľko žalobca súkromný znalecký posudok nepredložil a z výsluchu

znalkyne nevyplynuli iné, či odlišné skutočnosti, než boli obsahom znaleckého posudku, s apelom aj na
Čl. 5, 8, 9, 17 Civilného sporového poriadku, dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby.

9. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo zistené a preukázané, že žalobca nepracoval u
žalovaného za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania - porucha sluchu, teda nebol počas

celejpracovnejzmenyvystavenýhlukunad85decibelovstým,žecharakterapriebehochoreniažalobcu
- kombinovaná porucha sluchu, s výraznými rozdielmi na pravom a ľavom uchu, v priebehu času aj s
tendenciou zlepšovania sluchu - nepreukazujú ani príčinnú súvislosť medzi ochorením žalobcu a jeho
pracovnými podmienkami, pričom za chorobu z povolania jeho ochorenie neuznalo ani špecializované
pracovisko - Klinika pracovného lekárstva v Košiciach, so zreteľom na konečné stanovisko vo veci

posúdenia zdravotného stavu žalobcu. Keďže nie je splnená žiadna zákonná podmienka pre určenie, že
žalobca trpí chorobou z povolania, súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, bez zreteľa na námietku
žalobcu, že ak by neexistovalo posudzovanie pracovných podmienok regionálnym úradom verejného
zdravotníctva, tak lekár by mohol konštatovať, že trpí chorobou z povolania.10. O nároku na náhradu trov konania a trov štátu, súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. §
262, § 255 CSP v spojení s § 257 a Čl. 4, 6 CSP. Uviedol, že nakoľko žalobca bol neúspešný v

celom rozsahu uplatňovaného nároku, nepatrí mu ani právo na náhradu trov konania, ale vychádzajúc
z príjmu z invalidného dôchodku, ktorý neprevyšuje 300 eur a majetkových pomerov žalovaného,
ktorý je podnikateľským subjektom a má v pomere k situácii na strane žalobcu výrazne priaznivejšie
podmienky, o náhrade trov konania a trov štátu spočívajúcich v trovách znaleckého dokazovania,
priznal žalovanému, ako aj štátu nárok na náhradu trov konania len v rozsahu 15 %, zohľadňujúc

zásadu spravodlivého usporiadania pomerov strán sporu, sociálnu situáciu na strane žalovaného, ako
aj právnu úpravu umožňujúcu nepriznanie trov konania, keďže žalobca trpí ochorením, ktoré mu sťažuje
uplatnenie na trhu práce.

11. Proti rozsudku v zákonnej lehote (včas) podal odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukazoval na intencie zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach. Uviedol, že súd prvej
inštancie uzavrel, že v danej veci má žalovaný pasívnu vecnú legitimáciu, ale nevykonal navrhnutý
dôkaz, ktorý mohol prispieť k odstráneniu nezrovnalosti znaleckého posudku, pričom odkazoval a citoval
ust. § 31 ods. 3 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. v časovej verzii účinnej do 01. 08. 2014, ako aj

od tohto dňa. Žalobca mal za to, že pri vnímaní podmienok, za ktorých možno konštatovať chorobu
z povolania, je nevyhnutné analyzovať aj špecifiká daného prípadu a konkrétnej fyzickej osoby, so
skúmaním a porovnaním objektívnych podmienok a znením zákona. Aj keď zo správy Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva v Košiciach zo dňa 23. 12. 2011 vyplýva, že podmienky, za ktorých
žalobca u žalovaného pracoval nekorešpondujú so zákonnými podmienkami, za ktorých vzniká choroba

z povolania v podobe poškodenia sluchu, pretože žalobca nebol počas svojho 5 ročného pôsobenia
u žalovaného vystavený hluku v nadlimitných hodnotách, žalobca poukazoval na lekárske správy zo
dňa 23. 04. 2009 a 21. 04. 2011, z ktorých vyplýva, že od apríla 2009 dochádzalo k zhoršovaniu jeho
sluchu, pričom v tomto období vykonával prácu v druhej kategórii prác podľa pracovného prostredia a
rizikových faktorov (viď- 13,62 % a 34,7 % postihnutia sluchu). Uviedol, že dňa 30. 08. 2007 absolvoval

preventívnu lekársku prehliadku, v dôsledku ktorej bola konštatovaná porucha sluchu v rozsahu celkovej
strany sluchu 17,2 %, z čoho je zrejmé, že nemal v čase výkonu práce, z hľadiska sluchu, zvyčajný
zdravotný stav. Aj keď MUDr. Kešeláková v znaleckom posudku konštatovala, že vzhľadom k hodnotám
hluku a krátkodobosťou vystavenia hluku, celková strata sluchu v rozsahu 17,2 % nedáva možnosť
túto skutočnosť dávať do súvisu s vykonanou prácou u žalovaného, rovnako uviedla, že sa úplne nedá

vylúčiť nepriaznivá odpoveď organizmu na záťaž faktormi práce napr. z dôvodu, že zamestnanec už má
poškodenýsluchaztohodôvodujeivnímavejšínapracovnúzáťaž,čímreflektovalanaúčinnéod01.08.
2014 znenie zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane zdravia, nakoľko sa nedá vylúčiť nepriaznivá odpoveď
organizmunazáťažfaktormipráceapracovnéhoprostredia,pričomtrebabraťdoúvahykonkrétnuprácu
závozníka, ktorá dosahuje normalizovanú hladinu až 86,1 decibelov a žalobca u žalovaného túto činnosť

vykonával v trvaní zhruba 3,3 hod. v rámci pracovnej zmeny, pričom takýto zamestnanec nepoužíva ani
chráničesluchu,nienazákladevlastnéhorozhodnutia,alezobjektívnychdôvodovasícebezpečnostina
verejných komunikáciách, čo treba brať do úvahy a čo zohľadňuje aj zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení časovej verzie
účinnej od 01. 08. 2014. Preto mal žalobca za to, že znalkyňa nedôsledne vyhodnotila špecifiká situácie

vplývania pracovných faktorov a rizika hluku vplývajúce na žalobcu, ako aj potrebu vnímania špeciálnych
okolnostíjehozdravotnéhostavu,taktiežšpeciálnosťposudzovanejsituácie.Navrhovalrozsudokzmeniť
a žalobe vyhovieť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu mal za to, že rozsudok je vecne správny a preto ho
navrhoval potvrdiť. Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže nepriznanie náhrady
trov konania nemožno odôvodniť iba s poukazom na sociálnu situáciu strany. Uviedol, že pokiaľ žalobca
poukazuje na ust. zákona č. 355/2007 Z.z., predmetná právna úprava nerieši otázku toho, aké ochorenie
je chorobou z povolania, čo upravuje zákon o sociálnom poistení, a preto zaraďovanie zamestnancov

do jednotlivých pracovných kategórií z hľadiska uznania choroby z povolania je bezpredmetné v danej
veci. Apeloval na to, že správne súd prvej inštancie uzavrel, že skutočnosť, aby mohla byť strata sluchu
posudzovaná ako choroba z povolania, musela by vzniknúť za podmienok, ktoré položka č. 38 prílohy č.
1 k zákonu č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vymedzuje s odkazomna nariadenie vlády SR č. 115/2006 Z.z., t.j. v danom prípade žalobca musel pracovať v nadmernom
hluku vyjadrenom ako normalizovaná hladina hluku vo výške aspoň 85 decibelov a keďže normalizovaná
hladina hluku u žalobcu bola na úrovni 78,9 decibelov je nepochybné, že nemohlo dôjsť k vzniku choroby

z povolania, pričom ako ďalej vysvetlila znalkyňa, normalizovaná hladina hluku sa zisťuje ako priemer
pôsobenia hluku a akustického tlaku podľa stanovených pravidiel a preto ani zistenie, že žalobca istý
čas pracovnej zmeny pracoval v hluku až 86,1 decibelov, nemení záver, že normalizovaná hladina hluku
pracovného prostredia žalobcu, ktorá je rozhodujúca pre určenie toho, či žalobca pracoval pri vystavení
nadmerného hluku, bola menej ako 85 decibelov. Preto strata sluchu u žalobcu nemohla vzniknúť pri

plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s plnením pracovných úloh, keďže hodnoty straty sluchu u
žalobcu sa podľa meraní zlepšovali a kontinuálne nedegradovali. Preto u žalobcu ide o také ochorenie
sluchu, ktoré nie je v priamej príčinnej súvislosti s pracovnými podmienkami u žalobcu. Uviedol, že
žalobca fakticky nepracoval u žalovaného už od roku 2011 z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti,
keďžebollekárskymposudkomzodňa21.04.2011uznanýzadlhodobonespôsobiléhovykonávaťprácu
závozníka, pričom ku skončeniu pracovného pomeru došlo uplynutím výpovednej doby, na základe

výpovede zo dňa 07. mája 2012. Od uvedeného obdobia strata sluchu u žalobcu výrazne kolísala,
čo nemôže byť v príčinnej súvislosti s výkonom jeho práce pre žalovaného. Navyše u žalobcu boli
vyšetreniami potvrdené zmeny po zápaloch stredného ucha, ktoré zápalové a pozápalové zmeny vedú
aj k funkčným zmenám prevodového sluchového systému. Vzhľadom k tomu žalobcovu poruchu nie
je možné dávať do súvislosti s vykonávanou prácou pre žalovaného. Ochorenie žalobcu nebolo ako

choroba z povolania uznané ani príslušným zdravotníckym zariadením, pričom túto otázku posudzovala
aj Celoslovenská komisia na posudzovanie chorôb z povolania. Ochorenie žalobcu tak nespĺňa ani
ďalšiu nevyhnutnú podmienku preto, aby bolo klasifikované ako choroba z povolania.

13. Uviedol, že pokiaľ žalobca poukazuje na potrebu individuálneho posudzovania jeho prípadu s

odkazom na ust. § 31a a § 31c zákona č. 355/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov, prípad žalobcu
bol starostlivo a opakovane posudzovaný:
- Regionálnym úradom verejného zdravotníctva, ktorý vo veci vydal správu zo dňa 13. decembra 2011,
z ktorej vyplýva, že žalobca nepracoval u žalovaného za podmienok, za ktorých vzniká choroba z
povolania prejavujúca sa poškodením sluchu z dôvodu, že počas piatich rokov, počas ktorých u žalobcu

pracoval, bol exponovaný hluku, avšak nie v nadlimitných hodnotách,
- Celoslovenskou komisiou na posudzovanie chorôb z povolania, ktorej výsledky zo zasadnutia zo
dňa 11. apríla 2013 potvrdzujú, že žalobca nepracoval za podmienok, za ktorých by mohlo vzniknúť
jeho ochorenie, a ktorá konštatovala, že sa jedná o netypický priebeh poruchy sluchu pri dlhodobom
audiometrickom sledovaní,

- špecializovaným pracoviskom - Klinikou pracovného lekárstva Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v
Košiciach, ktoré vydalo lekársky posudok zo dňa 27. mája 2015, ktorým uzavrelo, že sa nejedná o
chorobu z povolania,
- súdnou znalkyňou MUDr. Soňou Kešelákovou, ktorá vo veci podala znalecký posudok č. 1/2015 zo
dňa 6. septembra 2015 a ktorá bola vo veci aj vypočutá.

14. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že k poškodeniu jeho sluchu došlo až v
rozsahu 13,625 %, pričom na základe záverov lekárskej prehliadky uskutočnenej dňa 21. 04. 2011
bolo zistené, že žalobcov sluch je poškodený a absentuje už v rozsahu 34,7 %, čomu nasledovalo
konštatovanie o zdravotnej nespôsobilosti na výkon práce v pracovnom zaradení u žalovaného.

Nesúhlasil s vyjadrením žalovaného, že tu nie je potreba posúdenia sporu nielen v zmysle ust. § 31
ods. 3 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení časovej verzie účinnej do 01. 08. 2014, t.j. „do druhej kategórie sa
zaraďujú práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad poškodenia zdravia, najmä práce, pri
ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú limity ustanovené osobitnými predpismi“, s

poukazom aj na znenie účinné od 01. 08. 2014, v zmysle ktorého „do druhej kategórie sa zaraďujú práce,
pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad poškodenia zdravia, ale nedá sa vylúčiť nepriaznivá
odpoveď organizmu na záťaž faktormi práce a pracovného prostredia; nepriaznivá odpoveď organizmu
na záťaž faktormi práce a pracovného prostredia zahŕňa neočakávanú alebo nepredpokladanú reakciu
organizmu, a to vo forme príznaku alebo odlišného znaku vrátane zmenených laboratórnych hodnôt,

alebo zmenených funkčných schopností organizmu, v súvislosti s expozíciou danému faktoru práce a
pracovného prostredia. Sú to práce, pri ktorých faktory práce a pracovného prostredia neprekračujú
limity ustanovené osobitnými predpismi“. Žalobca uviedol, že už od roku 2009 dochádzalo k zhoršovaniu
sluchu, pričom podľa rizikových faktorov pracoval už v druhej kategórii prác a bol vystavený hluku, ktorýdosahoval 86,1 dB, bez chráničov sluchu počas zhruba 3,3 hodín v rámci pracovných zmien, čo bolo
potrebné vo veci rovnako konkrétne preukázať.

15. Žalobca namietal čiastočné nepriznanie nároku na náhradu trov konania, keďže je daná dôvodnosť
aplikácie ust. § 257 ods. 1 CSP v celom rozsahu, so zohľadnením osobitosti danej veci.

16. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že skutkový stav bol zistený dostatočne na rozhodnutie vo
veci, pričom u žalobcu sa strata sluchu zhoršuje, aj keď u žalovaného od roku 2011 už nepracuje.

Uviedol,žežalobcanenamietalzaujatosťznalkynevkonanínasúdeprvejinštancie.Navrhovalrozsudok
ako vecne správny potvrdiť.

17. V následnej duplike zo dňa 06. 02. 2018 žalovaný poukazoval na ním už skôr podané vyjadrenie,
ktoré už súd žalobcovi s odkazom na ust. § 374 ods. 3 posledná veta CSP nedoručoval, keďže to
nebolo potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces, nakoľko v ňom žalovaný poukazoval len

na skutočnosti uvádzané v predchádzajúcom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.
07. 2016, ďalej len „CSP"), prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas a oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP

a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie
je dôvodné, čo ale nemožno konštatovať o výroku o nároku na náhradu trov konania, ako aj trov štátu,
keďže je tu daná v celom rozsahu dôvodnosť dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP.

19. Nakoľko súd prvej inštancie vo veci konal aj podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „O.s.p.“, účinného do 01. 07. 2016), odvolací súd v tomto smere odkazuje aj na ust. § 470 ods. 1, 2
veta prvá CSP, v tom znení, „že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované“.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 31. 01. 2019 o 09.05 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo
zverejnené dňa 15. 01. 2019 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP a § 378 ods. 1 CSP.

21. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

22. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa

týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie,
na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia
je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení

môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným
skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu
podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).24. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v spore naplnené.
Treba dodať, že aj keď z odvolania žalobcu nepriamo vyplýva aj odvolací dôvod v zmysle ust. § 365

ods. 1 písm. e/ CSP, keďže odvolateľ konkrétne neuvádzal, aký dôkaz žalobca navrhoval a súd prvej
inštancie takýto dôkaz nevykonal, odvolací súd tento odvolací dôvod konkrétne nepreskúmaval.

25. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani to, aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo (zo zápisnice na č.l. 391 spisu nie sú zrejmé
konkrétne návrhy žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania), aby súd opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo aby v hodnotení dôkazov bol logický
rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim či už z ustanovení O.s.p. prípadne CSP účinných v čase ich vykonania a rovnako, aby
na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil s tým, že napadnutý rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a
nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom nie
je zrejmé ani to, aby súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné právo v takej miere, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. S odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdom prvej inštancie a vychádzajúc z danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v
spore a z jednoznačných záverov orgánov a inštitúcií oprávnených na posúdenie, či u žalobcu ide o
chorobu z povolania s ich doplnením znaleckým dokazovaním nariadeným v konaní, ako aj výsluchom
znalkyne, ktoré súd správne považoval za podstatné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci, pričom

žalobca vykonanie ďalších dôkazov v spore na preukázanie ním tvrdenej skutočnosti, že trpí chorobou
z povolania nenavrhoval, je vecne správny záver, že žalobca netrpí chorobou z povolania.

27. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že žalobca netrpí chorobou z povolania vyplýva zo
správy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Košiciach zo dňa 13. 12. 2011, nakoľko žalobca

nepracoval v organizácii žalovaného za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania, prejavujúca
sa poškodením sluchu, keďže počas piatich rokov, počas ktorých u zamestnávateľa pracoval, bol
exponovaný hluk, avšak nie v nadlimitných hodnotách s tým, že normalizovaná hodnota expozície hluku
pre profesiu závozníka bola 78,9 dB; rovnako podľa Lekárskej správy Kliniky pracovného lekárstva,
klinickej toxikológie Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach zo dňa 25. 01. 2013 vyplynulo,

že žalobca trpí celkovou stratou sluchu v rozsahu 60,42 %, v predchádzajúcich obdobiach bola strata
sluchu zistená na Klinike pracovného lekárstva v júli 2011 v rozsahu 26,5 %, 48 % v októbri 2011
a 59,52 % v januári 2012, pričom Celoslovenská komisia pre posudzovanie chorôb z povolania na
svojom zasadnutí dňa 11. 04. 2013 neuznala ochorenie žalobcu za chorobu z povolania, keďže podľa
prieskumu nepracoval za podmienok, za ktorých by mohlo vzniknúť jeho ochorenie a konštatovala, že

sa jedná o netypický priebeh poruchy sluchu pri dlhodobo audiometrickom sledovaní a rovnako podľa
Lekárskeho posudku Kliniky pracovného lekárstva a Klinickej toxikológie Univerzitnej nemocnice L.
Pasteura č. 35/5/2015 zo dňa 27. 05. 2015, ktorý bol vydaný po posúdení veci Regionálnou komisiou
na posudzovanie chorôb z povolania, a ktorý po zrušujúcom uznesení krajského súdu bol v konaní ako
dôkazvykonaný.Tietodôkazyjednoznačnepotvrdzujú,žežalobcovinebolauznanáchorobazpovolania

podľa pol. č. 38 prílohy k zákonu č. 461/03 Z.z. o sociálnom poistení s tým ,že tieto dôkazy vychádzali
z konkrétnej situácie, ako aj z konkrétneho zdravotného stavu žalobcu.

28. Preto nie je dôvodná v tomto smere ani odvolacia námietka žalobcu v kontexte neposúdenia
konkrétnych hľadísk z hľadiska aplikácie ust. § 31 ods. 3 písm. a/ zákona č. 355/07 Z.z. o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a o doplnení niektorých zákonov v znení časovej verzii
účinnej do 01. 08. 2014, ako aj po 01. 08. 2014, keďže všetky hore citované listiny vychádzali zo špecifík
daného prípadu a konkrétnych skutočností, ako aj konkrétnej osoby v kontexte objektívne zistených
skutočností z hľadiska ich posúdenia, s odkazom aj na závery znaleckého posudku vypracovaného
v konaní znalkyňou MUDr. Soňou Kešeľákovou, znalkyňou z odvetvia hygieny práce, pracovného

lekárstva, choroby z povolania pod č. 1/2015 v spojení s jej vypočutím, pričom jednoznačne a
konkrétne zohľadňujú zmeny sluchu u žalobcu po prijatí do pracovného pomeru u žalovaného z
hľadiska objektívnych podmienok, za ktorých u žalovaného žalobca pracoval s tým, že pravdepodobnosť
poškodenia sluchu u žalobcu bola spôsobená aj zápalovými ochoreniami ušného aparátu a keďže jetu absencia príčinnej súvislosti medzi poškodením sluchu žalobcu a výkonom práce, nakoľko výsledky
vyšetrenístratysluchusúrozdielne,uvedené skutočnosti nesvedčiaprepriebehporuchysluchuzhluku.
Znalkyňa rovnako uviedla, že diagnóza žalobcu, ani jeho pracovná činnosť nezodpovedala kritériám, za

ktorých sa priznáva choroba z povolania (viď č.l. 396 spisu), s apelom aj na záver Lekárskeho posudku
Kliniky pracovného lekárstva a klinickej toxikológie zo dňa 27. 05. 2015 o neuznaní choroby z povolania
(č.l. 337 spisu).

29. Odvolací súd sa preto stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že v danej veci nie sú

naplnené zákonné podmienky pre určenie, že žalobca trpí chorobou z povolania, nakoľko v konaní bolo
jednoznačne zistené a preukázané, že žalobca nepracoval u žalovaného za podmienok, za ktorých
vzniká choroba z povolania - porucha sluchu, keďže počas celej pracovnej zmeny nebol vystavený
hluku nad 85 dB, vychádzajúc z charakteru, ako aj priebehu ochorenia žalobcu - kombinovaná porucha
sluchu, s výraznými rozdielmi na pravom a ľavom uchu, v priebehu času, aj s tendenciou zlepšenia
sluchu, čo nepreukazuje príčinnú súvislosť medzi ochorením žalobcu a jeho pracovnými podmienkami,

pričom ochorenie žalobcu za chorobu z povolania neuznalo ani špecializované pracovisko, t.j. Klinika
pracovného lekárstva UNLP v Košiciach a rovnako ani Celoslovenská komisia pre posudzovanie chorôb
z povolania na svojom zasadnutí dňa 11. 04. 2013.

30. Vzhľadom k hore uvedeným jednoznačným záverom vyplývajúcich z dôsledne vykonaného

dokazovania a jeho vyhodnotenia, po správnom právnom posúdení veci, odvolací súd v zmysle § 387
ods. 1 s odkazom na ods. 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny.

31. Nakoľko súdy ex offo, t.j. zo zákona posudzujú dôvodnosť, prípadne nedôvodnosť dôvodov hodných
osobitného zreteľa, pre ne/priznanie nároku na náhradu trov konania v zmysle § 257 CSP, v zmysle

ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania úspešnej strane sporu, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, a nakoľko odvolací súd vzhliadol dôvodnosť dôvodov hodných osobitného
zreteľa v celom rozsahu, nielen v rozsahu priznaných 85 %, vychádzajúc z totožných dôvodov hodných
osobitného zreteľa, z ktorých vychádzal aj súd prvej inštancie pri priznaní náhrady trov konania, t.j. aj
trov štátu v rozsahu 15 %, keďže žalobca je poberateľom invalidného dôchodku, ktorý neprevyšuje 300

eur, trpí ochorením, ktoré mu sťažuje uplatnenie na trhu, ako aj z okolností prejednávanej veci, t.j. v
čase podania žaloby nejednotnosti úpravy, ako aj orgánu, ktorý je oprávnený na posudzovanie, či ide o
chorobu z povolania, čo je v konečnom dôsledku predovšetkým odbornou otázkou, pričom žalovaný je
podnikateľským subjektom, odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, 2 CSP, § 388 CSP, § 262 ods. 1 CSP
zmenil rozsudok vo výrokoch o priznaní nároku na náhradu trov konania a trov štátu (II. a III. výrok)

vzniknutých v konaní na súde prvej inštancie tak, že plne úspešnému žalovanému, ktorý by mal v zmysle
§ 255 ods. 1 CSP plný nárok na náhradu trov konania, ako aj štátu v zmysle ust. § 257 CSP v celom
rozsahunepriznalnároknanáhradutrovkonaniaatrovštátuprotineúspešnémužalobcoviazrovnakých
dôvodov nepriznal žalovanému proti žalobcovi ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).