Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/59/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315212369
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315212369.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s.,
Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Y. S., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom XXX XX
T. č. XXX, o zaplatenie 4.813,69 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Galanta zo dňa 10.01.2019 č. k. 17C/357/2015-146, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť zaplatiť žalobcovi sumu 4750,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 2,56 eura a úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4750,- eur od 27. 3. 2015 do zaplatenia, a to všetko do 3
dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým odsekom výroku vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Tretím
odsekom výroku rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 52 ods. 1, 2, § 53b ods. 1, § 54 ods. 1 a 2 § 517 ods. 2

O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 CSP (Civilný sporový poriadok
zákon č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho predpisu). Vecne zdôvodnil, že všetky základné podmienky
poskytnutia spotrebiteľského úveru boli zvýraznené a prehľadne uvedené v tabuľke v bode 1.2. úverovej

zmluvy, s výnimkou splnenia podmienky podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ (ako to podrobne rozpísal
Krajský súd v Trnave vo svojom uznesení zo dňa 3. 7. 2018 pod č.k. 10Co/226/2017- 125 v bodoch 17.
až 26.). Vzhľadom na citovaný § 9 ods. 1 a 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. predloženú ÚZ je nutné
túto zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Keďže žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti
a úver nesplácal, žalobca ho listom zo dňa 26. 3. 2015 vyzval na predčasné splatenie úveru najneskôr
do 5. 4. 2015. Ku dňu 26. 3. 2015 tak došlo k zosplatneniu úveru a povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť
celý úver jednorazovo. V dôsledku toho je potom žalovaný povinný vrátiť žalobcovi sumu 4750,- eur,

ktorú reálne čerpal a nevrátil a to ani čiastočne, spolu aj s úrokom z omeškania. Žalobca si uplatnil
žalobou úrok z omeškania vo výške 2,56 eura vyčíslený z neuhradených splátok do dátumu predčasnej
splatnosti úveru a ďalej vo výške 5 % p.a., súd mu preto priznal takto uplatnenú výšku príslušenstva. Čo
sa týka úroku z omeškania vo výške 2,56 eura, súd dospel k záveru, že ku dňu zosplatnenia tento úrokpredstavoval vyššiu sumu, súd však aj s poukazom na § 216 CSP priznal žalobcovi „len“ požadovaných
2,56 eura. Napr. s prvou splátkou bol žalovaný v omeškaní od 21. 3. 2014 do zosplatnenia, t. j. do 26. 3.
2015, t. j. 371 dní, potom úrok z omeškania je 5 x 371 x 83,73 /36500, t. j. 4,26 eura; s druhou splátkou

bol žalovaný v omeškaní od 21. 4. 2014 do zosplatnenia, t. j. do 26. 3. 2015, t. j. 340 dní, potom úrok
z omeškania je 5 x 340 x 83,73 /36500, t. j. 3,90 eura, atď. Úrok z omeškania ku dňu zosplatnenia
úveru je tak preukázateľne vyšší, ako žalobca požadoval žalobou. Podľa § 216 CSP mu súd priznal
sumu 2,56 eura. Ďalej súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % od
27. 3. 2015 (deň nasledujúci po zosplatnení úveru) až do zaplatenia, nakoľko omeškanie so zaplatením

úveru trvá aj po zosplatnení úveru a to až do dňa rozhodnutia súdu a ďalej. Uplatnená výška úroku z
meškania je plne v súlade s citovaným nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., keďže
je uplatnená v najnižšej možnej výške (v čase vzniku omeškania s prvou splátkou, t.j. k 21. 3. 2014,
bola platná základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,15 % p.a., potom úrok
omeškania by bol 5,15 % p.a., od 10. 9. 2014 do 15. 3. 2016 bola platná základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky vo výške 0,05 % p.a., potom úrok omeškania by bol 5,15 % p.a., a od 16. 3.

2015 je platná základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške 0,00 % p.a., potom úrok
omeškania je 5 % p.a. Žalobca si žalobou uplatnil úroky z omeškania za celé obdobie „len“ vo výške 5
% p.a., rovnako aj tu súd postupoval podľa § 216 CSP. Súd vo zvyšnej časti - požadovaných úrokov vo
výške 242,10 eura a úrokov z omeškania vo výške 5 % z dlžných úrokov 242,10 eura od 27. 3. 2015
do zaplatenia zamietol a to s poukazom na to, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov.

3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP. V sporových
konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje
porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá
plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti

úspešná a sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8
Sžo 215/2010). Súd pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP určí pomer úspechu
a neúspechu strán sporu. Žalobca bol v konaní úspešný vo výške 53,54 % a neúspešný vo výške
46,46 % (čo predstavuje úspech žalovaného). Po pomernom rozdelení trov konania, t. j. po odpočítaní

úspechu a neúspechu žalobcu, potom súd dospel k záveru, že obe strany boli takmer rovnako úspešné
či neúspešné (pomer úspechu a neúspechu bol do 10 %, presne 7,08 %), preto im náhradu trov konania
nepriznal. Pre účely výpočtu trov konania súd vychádzal z požadovanej sumy ku dňu rozhodnutia súdu,
t. j. k 10. 1. 2019. Žalobca svoju žalobou požadoval zaplatenie sumy istiny 4813,69 eura + úroky 242,10
eura + úrok 15,9 % ročne vo výške 2904,24 eura k 10. 1. 2019 + úroky z omeškania 5 % ročne k 10. 1.

2019 vo výške 913,28 eura, spolu tak 8875,87 eura, pričom mu súd priznal sumu 4752,56 eura. Výpočet
úspechu žalobcu je potom 4752,56 eura / 8875,87 eura x 100, t. j. 53,54 %.

4. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal včas odvolanie žalobca navrhujúc jeho zmenu
vyhovením žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci. Súd

vyhodnotil úver ako bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v úverovej zmluve absentuje údaj v zmysle
§ 9 ods. 1. ods. 2 písm. k) Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, t.j. „výšku, počet,
frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. S uvedenými
argumentmi súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti

za nesprávny, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) C. s. p.). Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch
anuitnej splátky v bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje,
a tak žiadny spotrebitel' nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver
splácať. Ďalej je nepochybné, že OP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, obsahujú v bode 2.5.3.

spôsob anuitného splácania, ktorý je v tomto ustanovení vysvetlený. V bode 2.5.5. OP je uvedené
poradie uspokojovania pohľadávky. Žalobca odkazuje na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR
v sporoch, v ktorých posudzoval obdobné úverové zmluvy - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.
februára 2018 ě.k. 3 Cdo 146/2017, Najvyšší súd SR považoval dovolanie žalobcu v otázke nutnosti
rozpisu splátky v zmluve za prípustné a dôvodné. Uviedol, že vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 0 zmluvách o spotrebitel'skom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku Európskeho súdneho dvora z
9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, účelu § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a čiastkových právnych záverov vyjadrených v uznesení, predmetnéustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť
uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom)
osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Rovnaký
záver obsahuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR čk. 4Cdo/211/2017-201 z 23.4.2018, uznesenie
Najvyššieho súdu 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, uznesenie Najvyššieho súdu 4Cdo/65/2018 z 26.9.2018,

a ďalšie. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v
danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd opakovane k záveru, že v zmluvách
uzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška", alebo
„počet" či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu

dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Vzhľadom na všetky
vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, ked'že je daný odvolací
dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku - rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. Na výzvu odvolacieho súdu k možnému inému právnemu posúdenie žalobca uvádza, že v záhlaví
zmluvy sú uvedené identifikačné údaje žalobcu vrátane adresy žalobcu, čiže informácia o adrese
žalobcu v zmluve neabsentuje. Z obchodného mena žalobcu, identifikačného čísla, ako aj zápisu
právnickej osoby v príslušnom obchodnom registri príslušného súdu, má spotrebitel' možnosť získať
všetky potrebné informácie v prípade akéhokoľvek kontaktu žalobcu. Žalobca ďalej s poukazom

na exaktné znenie dotknutého zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) Zák. č. 129/2010 Z.z.
(„adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebitel' uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť) uvádza,
že pri uzatváraní zmluvy nevystupoval v postavení predávajúceho, ale v postavení veriteľa, pojem
„predávajúci" označuje účastníka kúpnej zmluvy. Dôvodová správa k predmetnému zákonu uvádza,
že ide o náležitosť zmluvy „najmä pri účelovom úvere na nákup tovaru alebo služby, pri ktorom

predávajúci a veriteľ uzatvorili zmluvu o výlučnom poskytovaní spotrebiteľského úveru a na základe
tejto zmluvy spotrebiteľ získal spotrebitel'ský úver, musí byť spotrebiteľovi zo zmluvy zrejmé, na akej
adrese predávajúceho môže spotrebitel' uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť." Čiže uvedenie adresy, na
ktorej môže spotrebiteľ podať sťažnosť alebo reklamáciu, slúži podľa dôvodovej správy v prípadoch,
ked' spotrebiteľ nakupuje tovar/služby, na ktorých zaplatenie použije spotrebitel'ský úver, a uvedenie

danej náležitosti je potrebné vzhľadom na odstránenie pochybnosti, či môže spotrebiteľ sťažnosť/
reklamáciu podať na adrese predávajúceho alebo veriteľa. V prípade spotrebiteľského úveru žalobcu
daná pochybnosť nevzniká, v zmluve je uvedená len jedna adresa. Hoci žalobca v zmluve neuviedol,
že ide o adresu, na ktorej môže podať spotrebitel' sťažnosť alebo reklamáciu, uvedené jednak vyplýva
z VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a naviac zo samotnej podstaty uvedenia adresy

v zmluve - ako miesta na kontaktovanie zmluvnej strany, pričom vyžadovať uvedenie v zmluve, že
ide o adresu, na ktorej je možné kontaktovať žalobcu s akýmkoľvek zámerom (aj podaním sťažnosti/
reklamácie) by bolo zbytočný formalizmus, nakoľko spotrebiteľ má k dispozícii adresu žalobcu, na
ktorej ho môže kontaktovať, a teda zámer zákonodarcu, aby spotrebiteľ vedel, kam sa obrátiť na
predajcu, je naplnený. Prípadná obava, že v prípade bánk pôsobiacich na území celého Slovenska

prostredníctvom pobočiek nie je vylúčené, aby reklamácia alebo sťažnosť nemohla byť vybavená
prostredníctvom niektorej z nich, je úplne neopodstatnená a nie je zrejmé, aký negatívny následok
by uvedená možnosť mala mať na spotrebiteľa. Klient žalobcu skutočne môže podať sťažnosť alebo
reklamáciu aj na ktorejkoľvek pobočke banky, ktorá sťažnosť alebo reklamácia je následne postúpená
na vybavenie na sídlo banky, pričom ale uvedené je v prospech spotrebiteľa, ktorý má na výber

množstvo alternatív, ako žalobcu v uvedenom kontaktovať. Žalobca taktiež poznamenáva, že pre
komunikáciu klienta s bankou prostredníctvom e-mailu je možné využiť aj elektronickú adresu: G. v
zmysle VOP a žalobca prevádzkuje aj infolinku dostupnú 24 hodín denne 7 dní v týždni, na ktorej
môže v prípade akýchkoľvek pochybností spotrebiteľ získať informáciu o možnosti podania sťažnosti/
reklamácie. Vzhľadom na všetko uvedené má žalobca za to, že informácia o adrese, na ktorej môže

spotrebiteľ podať sťažnosť alebo reklamáciu, v zmluve neabsentuje. Žalobca ďalej upriamuje pozornosť
na smernicu Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá v čl. 10 ods. 2 nepožaduje uvedenie adresy, na
ktorej môže spotrebitel' podať sťažnosť/reklamáciu, vyžaduje (písm. b) iba: totožnosť a geografickéadresy zmluvných strán, prípadne i totožnosť a geografickú adresu zúčastneného sprostredkovateľa
úveru. Zákon č. 129/2010 Z.z. je podľa dôvodovej správy úplnou transpozíciou smernice 2008/48/ES
do slovenského právneho poriadku. Žalobca ohl'adne výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a

aplikácie jeho ustanovení s ohl'adom na text smernice 2008/48/ES poukazuje na rozsudok Európskeho
súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 a judikatúru Najvyššieho súdu SR ohl'adne náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 3Cdo/146/2017
zo dňa 22.02.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018, uznesenie
Najvyššieho súdu SR č. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR č.

4Cdo/187/2017 zo dňa 23.04.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.9.2018,
uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo/132/2017 zo dňa 29.10.2018). Podľa rozsudku ESD C-42/15
pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti tejto smernice, nemali by členské štáty ukladať zmluvným
stranám povinnosti, ktoré smernica neupravuje (ak obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do
ktorej patria tieto povinnosti). V prospech argumentácie žalobcu svedčí aj legislatívna úprava znenia
zákonač.129/2010Z.z.týkajúcasanáležitostízmluvy,ktorábolauskutočnenánovelouzák.č.279/2017,

keď zákonodarca sám v dôvodovej správne uviedol, že táto úprava bola nevyhnutná v nadväznosti na
zabezpečenie súladu so smernicou 2008/48/ES v dôsledku rozsudku C-42/15, podľa ktorého úverová
zmluva musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené v Čl. 10 smernice, a to vzhľadom k tomu,
že smernicou sa zabezpečuje úplná harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov. Touto novelou
bola dotknutá náležitosť - uvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ' podať sťažnosť

alebo reklamáciu, zo zákona vypustená. Žalobca má za to, že formalistickým výkladom ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. c/ zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý by vyžadoval v úverovej zmluve okrem uvedenia
adresy žalobcu aj uvedenie, že ide o adresu, na ktorej je možné podať sťažnosť/reklamáciu, by došlo k
neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu spotrebiteľa, nakoľko by sa zmluva v dôsledku absenciu
tejto náležitosti považovala za bezúročnú a bez poplatkov. Spotrebiteľ, napriek tomu, že má zo zmluvy

vedomosť o tom, na akej adrese môže žalobcu kontaktovať a podať sťažnosť/reklamáciu, by požíval
ochranu práva a prísnu sankciu veriteľa v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy. Všeobecné
súdy musia rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.
Sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti je neprimeraná len s ohľadom na formálne neuvedenie popisu,
že sídlo žalobcu je adresou, na ktorej môže podať sťažnosť/reklamáciu, keďže spotrebiteľ má zo zmluvy

vedomosť o adrese veriteľa a nemá pochybnosť, že na danej adrese môže žalobcu kontaktovať. Aj
samotná smernica 2008/48/ES uvádza, že sankcie za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na
jej základe musia byt' primerané. V uvedenom žalobca odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR č. ÚS
11/2016 zo dňa 7.2.2018 o vyslovení nesúladu ustanovenia § 5b zákona č. 372/1990 s Ústavou SR, v
ktorom ústavný súd akcentoval, že ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru a netreba zabúdať,

že východiskovým bodom by mala byt' myšlienka, že dlhy sa platiť majú a patrí sa ich platiť, a to riadne
a včas. Žalobca ohl'adne rozhodnutí krajských súdov v obdobných veciach poukazuje na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici čk. 16Co/88/2017-98 zo dňa 15.3.2018, v ktorom sa odvolací súd
stotožnil s tvrdením žalobcu v odvolaní, že okresný súd neposúdil vec správne právne, ked' uviedol,
že zmluva neobsahuje údaje o tom, kde môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 9 ods.

2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z.), rozsudok Krajského súdu v Trnave čk. 26Co/53/2017-82 zo dňa
20.4.2018, v ktorom uviedol, že výklad, podľa ktorého v zmluve nestačí uvedenie adresy veriteľa, ale
musí obsahovať aj výslovné označenie, že na tejto adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť,
vedie k následku, že aplikácia zákona č. 129/2010 Z.z. je v rozpore so smernicou 2008/48/ES, rozsudok
Krajského súdu v Trnave čk. 26Co/229/2017-95 zo dňa 26.6.2018.

6. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,

proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.9.Užprvýmvýrokompreskúmavanéhorozsudkuprávoplatnoučasťou(§367ods.2Civilnéhosporového
poriadku) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4750,- eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 2,56 eura a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4750,- eur

od 27. 3. 2015 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že žalovaný proti tejto časti rozsudku odvolanie nepodal,
v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom odvolacieho
prieskumu.

10. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostal napadnutý zamietajúci výrok a závislý výrok o náhrade

trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania
posúdiť, či súd prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku právne správne posúdil jeho nárok.

11. Z obsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že dňa 3. 3. 2014 uzatvoril
žalobca so žalovaným Úverovú zmluvu č. 108439, v zmysle ktorej, bola žalovanému schválená pôžička
- bezúčelový úver vo výške 5000,- eur. Podľa úverovej zmluvy úver bol dohodnutý so splatnosťou 120

mesiacov, vždy k 20. dňu v mesiaci po 83,73 eura, konečná splatnosť úveru 20. 2. 2024, RPMN úveru
19,03 %, ročná úroková sadzba 15,9 %, celková čiastka, ktorú má odporca uhradiť navrhovateľovi je
10297,60 eura. Ako vyplynulo z dokazovania, tvrdení žalobcu a konštatoval to aj odvolací súd vo svojom
uznesení zo dňa 3. 7. 2018 pod č.k. 10Co/226/2017- 125, žalobca reálne žalovanému titulom úveru
vyplatil sumu 4750,- eur.

12. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis

nesprávne interpretoval).

13. Vzhľadom na to, že súd je povinný ex offo, t.j. z úradnej povinnosti a bez ohľadu na aktivitu
spotrebiteľa, podrobiť zmluvu kontrole z hľadiska dodržania noriem spotrebiteľského práva, bolo
potrebné, aby takúto kontrolu vykonal aj odvolací súd. Odvolací súd prieskumom predmetnej úverovej

zmluvy dospel k záveru, že táto neobsahuje zákonom požadovanú obsahovú náležitosť v zmysle ust.
§ 9 ods. 2 písm. g) a j) ZoSU účinného ku dňu 03.03.2014.

14. Odvolací súd tento prieskum realizoval po tom, ako akceptoval námietku odvolateľa, že poskytnutý
úver nemožno považovať ako bezúročný a bez poplatkov v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSU

na základe absencie rozčlenenia splátok, poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15
zo dňa 09.11.2016 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach (por. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, uznesenie Najvyššieho súdu SR čk.
4Cdo/211/2017-201 z 23.4.2018, uznesenie Najvyššieho súdu 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, uznesenie
Najvyššieho súdu 4Cdo/65/2018 z 26.9.2018).

15. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou medzi žalobcom a
žalovaným ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy, ako aj
definičné znaky subjektov spotrebiteľskej zmluvy.

16. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych
vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva.

17. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) vymedzuje prípady, kedy
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade

so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí
zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné

podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet
k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnaťtútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov
je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa (ktorý koná s dôverou v druhou stranou

jej prezentovaný skutkový stav). Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva vychádzal aj zákon
ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia
vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach
spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne
dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to

práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval
až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako
sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

18. Jednou z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo v zmysle ustanovenia §
9 odsek 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o

úvereajuvedeniecelkovejvýškyspotrebiteľskéhoúveru.VZmluveoúverebolaakovýškaposkytnutého
úveru uvedená suma 5.000 Eur. Z obsahu spisu však vyplýva, že žalovanému bola reálne poskytnutá
len suma 4.750 Eur. Do výšky sumy poskytnutého úveru žalobca zahrnul aj poplatok za poskytnutie
úveru. Uvedený poplatok však nepatrí do celkovej výšky poskytnutého úveru. V tejto súvislosti odvolací
súd tiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14 zo dňa 21.04.2016, v

zmysle ktorého, cit.: „3.Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I
tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne
vyplatené.“

19. Vzhľadom na nesprávne uvedenú celkovú výšku úveru má odvolací súd zato, že je potrebné dospieť
záveru o absencii/nesprávnom uvedení náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. j/ Zákona
o spotrebiteľských úveroch, a to ročná percentuálna miera nákladov a predpoklady použité na výpočet
tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Jedným z predpokladov použitých pre výpočet RPMN je totiž

celková výška úveru. Vzhľadom na skutočnosť, že v Zmluve o úvere bola uvedená výška úveru, ktorá
nereflektovala skutočne poskytnutý úver, odvolací súd má za to, že v zmluve boli nesprávne uvedené /
absentovali predpoklady použité na výpočet RPMN.

20. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru a predpokladov použitých na výpočet RPMN

Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere spájal vzmysle
ustanovenia § 11 odsek 1 písm. b/ následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
Neuvedenie týchto zákonných náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, preto sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky
stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú.

21. Odvolací súd tak dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, aj keď z
iných dôvodov ako súd prvej inštancie.

22. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej

zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého, ako vecne správne potvrdil.

23. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu

úspešný. Z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s
týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

24. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.