Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/72/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516201407
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1516201407.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek
senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu: PREŠOV REAL,
s.r.o., Slovenská 40, 080 01 Prešov, IČO: 31 722 814 proti žalovanému: Saba Infra Slovakia s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 844 256, zast.: Capitol Legal
Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava - Petržalka, o
zaplatenie 18.446,18 eur s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.
25Cb/220/2016-138 zo dňa 29.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/220/2016-138 zo dňa
29.11.2018 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol,
že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 3.2.2016 domáhal zaplatenia sumy 18.446,18 eur s
prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, žalovaný bol
prevádzkovateľom platených verejných parkovísk a pouličného parkovania v meste Prešov na základe
Koncesnej zmluvy na služby - prevádzka platených verejných parkovísk a pouličného parkovania v
mesta Prešov, číslo 2008/1154/M/146/r, uzatvorenej dňa 27.5.2008 na dobu určitú do dňa 31.8.2013,
medzi Mestom Prešov a žalovaným (ďalej len „Zmluva“). Na základe Dodatku č. 18 k Mandátnej
zmluve, uzavretej dňa 1.8.2010 medzi Mestom Prešov a žalobcom (za účelom správy mestského
majetku), zverilo Mesto Prešov žalobcovi do správy dočasnú prevádzku verejných parkovísk a
pouličného parkovania v meste Prešov, ktoré do 31.8.2013 podliehali režimu plateného parkovania v
zmysle Koncesnej zmluvy, a to počnúc dňom 1.9.2013 až do doby výberového konania na ďalšieho
prevádzkovateľa parkovísk. Na základe výberového konania dňa 2.3.2015 bola s mestom Prešov
uzatvorená nová Komisionárska zmluva na prevádzku platených verejných parkovísk s víťazom
výberového konania, t.j. so žalobcom, s účinnosťou od 1.4.2015. Vzhľadom k tomu, že žalovaný v
čase prevádzkovania parkovísk popredal parkovacie karty s platnosťou po 1.4.2015, kedy už parkoviská
neprevádzkoval, čím sa bezdôvodne obohatil a získal tak celkom sumu 18.446,18 eur. Listom zo dňa
12.11.2015 vyzval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 456 OZ, na ktorú
nereagoval.

2. Žalovaný vo veci uviedol, že Zmluvou, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal vo vlastnom mene
pre mesto Prešov a na jeho účet zabezpečiť za odplatu vybudovanie a prevádzku systému plateného
parkovania na území mesta Prešov a mesto Prešov sa zaviazalo zaplatiť žalovanému za uvedené

činnosti dohodnutú odmenu (čl. V. ods. 1 Zmluvy). Táto bol Dohodou menená a dopĺňaná Dodatkom č.
1 zo dňa 27.8.2008, Dodatkom č. 2 zo dňa 11.12.2008, Dodatkom č. 3 zo dňa 23.4.2009, Dodatkom č. 4
zo dňa 31.8.2009 a Dodatkom č. 5 zo dňa 15.10.2010. V rámci Zmluvy bol žalovaný povinný zabezpečiť
vo vlastnom mene a na účet mesta Prešov okrem iného aj výber platieb za parkovanie, a to tak, že
mal zabezpečovať prevádzku systému plateného parkovania na území mesta Prešov (čl. VI. ods. 3
Zmluvy), pričom túto svoju povinnosť riadne plnil. Taktiež bol povinný na účet mesta Prešov zabezpečiť
vydávanie parkovacích kariet a výber platieb za parkovanie a pravidelne v mesačných intervaloch
odovzdávať mestu Prešov platby za parkovanie znížené o jeho odmenu podľa čl. XI. ods. 1 Zmluvy
(čl. V. ods. 5 Zmluvy v spojení s čl. V ods. 9 Zmluvy), čo taktiež riadne plnil. Zmluvou 2 sa zmluvné
strany dohodli na zabezpečovaní dočasnej prevádzky verejných parkovísk a pouličného parkovania v
meste Prešov, a to za rovnakých podmienok, ako boli pôvodne dohodnuté medzi žalovaným a mestom
Prešov v Zmluve, s výnimkou odmeňovania, ktoré bolo medzi žalobcom a žalovaným, ktorí dňa
17.9.2013 uzavreli Koncesnú zmluvu na služby - dočasná prevádzka platených verejných parkovísk
a pouličného parkovania v Meste Prešov (ďalej len „Zmluva 2“, „Dočasná zmluva“ alebo „Koncesná
zmluva“), upravené inak - pevnou (paušálnou) mesačnou sumou 5.000,- eur, a to aj pre prípad, ak by
podiel na prevádzkovom zisku pri miere rešpektovanosti bol nižší ako 80% (čl. 1 ods. 1.3 Zmluvy 2).
Zmluva 2 bola ukončená k 31.3.2015. Žalovaný v čase prevádzkovania parkovísk popredal parkovacie
karty s platnosťou po 1.4.2015, kedy už parkoviská neprevádzkoval, čím sa mal údajne bezdôvodne
obohatiť na úkor žalobcu a získať tak sumu 18.446,18 eur. Tvrdenie žalobcu však žalovaný považoval za
nedôvodné a účelové, keď žalovaný pri prevádzkovaní parkovísk a predaji parkovacích kariet postupoval
v celom rozsahu v súlade so Zmluvou 2 v spojení so Zmluvou a žalobcovi vždy po skončení toho
ktorého kalendárneho mesiaca uhradil dohodnutý mesačný podiel na zisku v sume 5.000,- eur. V súlade
s ustanoveniami Zmluvy bol oprávnený predávať aj parkovacie karty, ktoré mali dlhšiu platnosť, avšak
napriek tomu voči žalobcovi nemohla vzniknúť z tohto titulu žiadna škoda alebo akýkoľvek iný peňažný
nárok. Žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v predmetnom spore, keďže žalobca nemá také
hmotnoprávne postavenie, z ktorého by mu vyplývalo ním uplatňované (domnelé) právo, resp. nárok,
pričom tento neosvedčil ani základný predpoklad pre vydanie bezdôvodného obohatenia, a to, že k
obohateniu v akejkoľvek podobe a sume došlo.

3. V ďalšom vyjadrení žalobca poukázal na skutočnosť, že Mandátnou zmluvou zo dňa 1.8.2010
uzatvorenou medzi Mestom Prešov a žalobcom zverilo Mesto Prešov vybrané objekty vo vlastníctve
mesta do prevádzky a správy žalobcu za účelom ich prevádzkovania. Na základe Dodatku č. 18 k
Mandátnej zmluve medzi Mestom Prešov a žalobcom zverilo Mesto Prešov do správy a dočasnú
prevádzku verejných parkovísk a pouličného parkovania v meste Prešov, žalobca teda vstúpil týmto
dodatkom do práv namiesto Mesta Prešov. Žalovaný mal Koncesnú zmluvu zo dňa 27.5.2008 na
prevádzku parkovísk v meste Prešov účinnú do 31.8.2013. Zámerom Mesta Prešov bolo vybrať
prostredníctvom transparentného výberového konania nového prevádzkovateľa platených parkovísk v
meste Prešov na prevádzku po uplynutí tejto zmluvy. Do času podpisu zmluvy s budúcim víťazom
z výberového konania bolo nevyhnutné naďalej zabezpečiť - prevádzkovať verejné parkoviská, preto
žalobca a žalovaný uzatvorili dočasnú zmluvu označenú ako Koncesná zmluva na služby - dočasná
prevádzka platených verejných parkovísk a pouličného parkovania v meste Prešov zo dňa 17.9.2013.
Za plnenie si svojich povinností žalovaný inkasoval platby a odovzdával žalobcovi dohodnutú fixnú
mesačnú odmenu v zmysle bodu 1.3 Dočasnej zmluvy vo výške 5.000,- eur. Z uvedeného výberového
konania vyšla ako víťazná spoločnosť žalobcu. Následne bola uzatvorená medzi žalobcom a Mestom
Prešov Komisionárska zmluva zo dňa 27.3.2015, predmetom ktorej bola správa parkovísk, ktorú žalobca
realizuje doposiaľ. V zmysle Dočasnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným bol žalovaný oprávnený
spravovať parkoviská v meste Prešov, a to až do výberu nového prevádzkovateľa, ktorým sa stal žalobca.
Žalobca začal správu parkovísk vykonávať odo dňa 1.4.2015, pričom od tohto dátumu musel vykonávať
správu parkovísk, a teda zabezpečiť ich prevádzku, údržbu, zimnú údržbu v podobe odpratávania
snehu a celkovo zabezpečovať servis parkovacieho systému v zmysle Komisionárskej zmluvy zo dňa
27.3.2015. Žalovaný bol do dátumu 31.3.2015 oprávnený inkasovať prijaté platby za parkovné v meste,
a zároveň bol oprávnený aj vydávať parkovacie karty s ročnou platnosťou, ktoré vydával aj v priebehu
rokov 2014 a 2015, čo žalobca nespochybňuje. Tomuto oprávneniu však korešpondovali zároveň
povinnosti, a to zabezpečovať správu parkovísk, teda zabezpečiť ich prevádzku, údržbu, zimnú údržbu
v podobe odpratávania snehu a celkovo zabezpečovať servis parkovacieho systému. Tieto povinnosti
však žalovaný prestal vykonávať dňa 31.3.2015, keďže od 1.4.2015 ich začal vykonávať žalobca. V
tomto období žalovaný vydal parkovacie karty, zinkasoval za ne platby za ich vydanie na celý rok od
vydania karty a ich vydaním sa zaviazal na rok plniť si svoje povinnosti v podobe zabezpečenia celkovej

správy týchto parkovacích miest pre držiteľov ročných parkovacích kariet. Tomuto zodpovedajúce
povinnosti v podobe správy parkovísk však plnil len do 31.3.2015. Od nasledujúceho dňa, t.j. 1.4.2015
za žalovaného plnil povinnosti žalobca, a to až do konca platnosti jednotlivých vydaných parkovacích
kariet, čím sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil v podobe jemu neuhradenej alikvotnej čiastky
zo sumy predaných ročných parkovacích kariet, ktorých platnosť bola 365 dní, t.j. jeden rok.

4. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení považoval za sporné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa
mal žalovaný bezdôvodne obohatiť vo výške 18.446,18 eur tým, že v čase účinnosti Zmluvy 2 predal
parkovacie karty s platnosťou po 01.04.2015, keď v danej veci nebol naplnený základný predpoklad
bezdôvodného obohatenia, t.j. vznik majetkového prospechu u obohateného. Žalobca mal podľa čl. 1
bod 1.3 Zmluvy 2 nárok na mesačnú odmenu vo výške 5.000,- eur, ktorá mala paušálny charakter,
čo znamená, že aj keby bol podiel na prevádzkovom zisku za príslušný mesiac nižší ako 5.000,-
eur alebo žiadny, žalovaný by bol naďalej povinný uhradiť žalobcovi dohodnutú odmenu. Oprávnenie
žalovaného prevádzkovať verejné parkoviská a pouličné parkovanie v Meste Prešov bolo článkom
1 bod 1.4 Zmluvy 2 časovo ohraničené na posledný deň mesiaca, ktorý predchádza mesiacu, v
ktorom nadobudne účinnosť zmluva medzi Mestom Prešov a prevádzkovateľom verejných parkovísk a
pouličného parkovania v Meste Prešov, ktorý mal byť vybraný na základe výberového konania. Z obsahu
znenia čl. 1 bod 1.4 preto nie je možné určiť, kedy dôjde k účinnosti zmluvy s novým prevádzkovateľom,
avšak táto skutočnosť nemohla mať žiaden vplyv na plnenie si zmluvných povinností zo strany
žalovaného, medzi ktoré patrí aj zabezpečenie predaja parkovacích kariet, a to až do posledného dňa
účinnosti Zmluvy 2. Žalovaný zdôraznil, že mohol nielen dňa 10.4.2014 (takmer rok predtým, ako mu bolo
zo strany žalobcu doručené oznámenie o skončení Zmluvy 2 ku dňu 31.3.2015), ale aj kedykoľvek potom
až do 31.3.2015 predať parkovacie karty bez akéhokoľvek zmluvného obmedzenia. Doba platnosti
parkovacích kariet a doba účinnosti Zmluvy 2 sú od seba vzájomne nezávislé. Ak by ale platnosť
parkovacích kariet skončila súčasne so Zmluvou 2, predstavovalo by to výrazný zásah do práv držiteľa
parkovacej karty, ktorý nepozná obsah zmluvných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný si
počas trvania Zmluvy 1 aj Zmluvy 2 riadne plnil svoje záväzky a v žiadnom prípade sa na úkor žalobcu
bezdôvodne neobohatil.

5. Súd prvej inštancie poukázal na § 451 ods. 1 a 2 OZ, § 454 OZ, § 456 OZ, § 458 ods. 1 OZ, § 1 ods.
2 ObZ, § 269 ods. 2 ObZ, ako aj čl. 1. ods. 1.1, ods. 1.2, ods. 1.3 a ods. 1.4 Koncesnej zmluvy a uviedol,
že predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo
vzniknúť žalovanému tým, že v čase prevádzkovania parkovísk popredal parkovacie karty s platnosťou
po 1.4.2015, kedy už parkoviská neprevádzkoval. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že v
odseku 1 ustanovenia § 451 Obč. zák. je vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného
obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne
obohatil, ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil,
ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. Vydanie
bezdôvodného obohatenia inému prichádza do úvahy len výnimočne, a to len vtedy, keď toho, na úkor
koho bol získaný, nemožno zistiť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo
na zaplatenie žalovanej istiny a príslušenstva, nakoľko nepreukázal, že žalovaný postupoval v rozpore
s uzavretou Koncesnou zmluvou. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného nemohlo vzniknúť,
keďže predaj parkovacích kariet bol žalovaným realizovaný v čase platnosti a účinnosti Koncesnej
zmluvy, t.j. iba do 31.3.2015. Dĺžka platnosti týchto kariet nie je v danej veci podstatná, nakoľko mesačný
podiel na prevádzkovom zisku bol zmluvou dohodnutý v podstate v paušálnej sume 5.000,- eur bez
ohľadu na výšku prevádzkového zisku v príslušnom mesiaci, ktorá bola žalovaným v plnom rozsahu
platená. Žalobcom v žalobe zvolený výpočet bezdôvodného obohatenia nie je podľa názoru súdu prvej
inštancie v danom prípade použiteľný, keď tento by musel byť pri výpočte podielu na prevádzkovom zisku
(poprípade odmeny) dohodnutý iný spôsob odplaty, resp. dohodnutý spôsob vysporiadania sa s platbami
za také parkovacie služby, ktoré žalovaný predal za účinnosti zmluvy, avšak platnosť týchto kariet trvala
aj po skončení platnosti Koncesionárskej zmluvy. Takéto ustanovenia však zmluva neobsahovala a
žalovaný pri predaji parkovacích kariet postupoval v súlade so zmluvou, nakoľko ich predával iba počas
platnosti zmluvy. Bezdôvodne by sa obohacoval iba v prípade, ak by v predaji pokračoval aj po tom,
čo platnosť zmluvy skončila. Súd prvej inštancie tak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobu
žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

6. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko v tomto konaní mal
plný úspech vo veci žalovaný, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý mal za to, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a zároveň
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca opätovne poukázal na
skutočnosť, že medzi Mestom Prešov a žalovaným bola uzatvorená dňa 27.5.2008 Koncesná zmluva
na služby - prevádzku platených verejných parkovísk a pouličného parkovania v meste Prešov. Podľa
článku V. bod 1. a nasl., ako aj v zmysle článku VI. bod 4. písm. b) tejto zmluvy sa žalobca zaviazal pre
Mesto Prešov vybudovať a následne prevádzkovať plne funkčný systém plateného parkovania. Zmluva
bola účinná do 31.8.2013. Mandátnou zmluvou zo dňa 1.8.2010 uzatvorenej medzi Mestom Prešov a
žalobcom zverilo Mesto Prešov vybrané objekty vo vlastníctve mesta do prevádzky a správy mestskej
spoločnosti PREŠOV REAL s.r.o. za účelom ich prevádzkovania, pričom na základe Dodatku č. 18 k
Mandátnej zmluve uzatvorenej dňa 1.8.2010 medzi Mestom Prešov a žalobcom zverilo Mesto Prešov
žalobcovi do správy aj dočasnú prevádzku platených verejných parkovísk a pouličného parkovania v
meste Prešov, teda žalobca vstúpil týmto dodatkom do práv účastníka Mesta Prešov. Žalovaný mal
Koncesnú zmluvu zo dňa 27.5.2008 uzatvorenú na prevádzku parkovísk v meste Prešov účinnú do
31.8.2013, pričom zámerom Mesta Prešov bolo vybrať prostredníctvom transparentného výberového
konania nového prevádzkovateľa platených verejných parkovísk v meste Prešov na prevádzku po
uplynutí tejto zmluvy. Z dôvodu nevyhnutnosti zabezpečiť prevádzku verejných parkovísk, žalobca
a žalovaný uzatvorili dočasnú Koncesnú zmluvu na služby: dočasná prevádzka platených verejných
parkovísk a pouličného parkovania v meste Prešov zo dňa 17.9.2013, pričom jej platnosť bola stanovená
do účinnosti zmluvy s novým víťazom výberového konania v zmysle bodu 1.4.: „Spoločnosť VPS
bude dočasnú prevádzku verejných parkovísk a pouličného parkovania v Meste Prešov zabezpečovať
na základe tejto Zmluvy najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu
mesiacu, v ktorom nadobudne účinnosť zmluva uzavretá medzi Mestom Prešov a prevádzkovateľom
verejných parkovísk a pouličného parkovania v Meste Prešov vybraným na základe výberového
konania v zmysle písmena (C) preambuly tejto Zmluvy“. Uvedené ustanovenie predmetnej Dočasnej
zmluvy považoval žalobca za rozväzovaciu podmienku v zmysle § 36 ods. 2 druhá veta Občianskeho
zákonníka. Medzi víťazom výberového konania PREŠOV REAL s.r.o. a Mestom Prešov bola uzavretá
Komisionárska zmluva zo dňa 27.3.2015, predmetom ktorej bola správa parkovísk, ktorú žalobca
realizuje doposiaľ, a ktorú začal počnúc dňom 1.4.2015, od tohto dátumu bol povinný si plniť svoje
povinnosti, teda riadne prevádzkovať a spravovať parkoviská, teda zabezpečiť ich prevádzku, údržbu,
z čoho plynuli značné náklady spočívajúce v mzdových nákladoch pracovníkov, opravách parkovacích
automatov, čistení a značení parkovacích plôch, ako aj v zimnej údržbe v podobe odpratávania
snehu a celkovo zabezpečovať servis parkovacieho systému v zmysle Komisionárskej zmluvy zo dňa
27.3.2015, pričom celková výška nákladov od 1.4.2015 do 31.12.2018 predstavuje sumu cca 70.000,-
eur. Žalovaný bol do dátumu 31.3.2015 oprávnený inkasovať prijaté platby za parkovné v meste, a
zároveň bol oprávnený aj vydávať parkovacie karty s ročnou platnosťou, ktoré vydával aj v priebehu
rokov 2014 a 2015, čo žalobca nespochybňuje. Tomuto oprávneniu však korešpondovali zároveň
povinnosti, a to zabezpečovať správu parkovísk, teda zabezpečiť ich prevádzku, údržbu, zimnú údržbu
v podobe odpratávania snehu a celkovo zabezpečovať servis parkovacieho systému. Tieto povinnosti
však žalovaný prestal vykonávať dňa 31.3.2015, keďže od 1.4.2015 ich začal vykonávať žalobca,
napriek tomu však žalovaný prijal úhradu za vydané ročné parkovacie karty. Takéto konanie žalovaného
považoval žalobca za bezdôvodné obohatenie sa na úkor obchodnej spoločnosti ako žalobcu, a to v
podobe jemu neuhradenej alikvotnej čiastky zo sumy predaných ročných parkovacích kariet, ktorých
platnosť bola 365 dní, t.j. jeden rok. Žalobca mal za to, že nie je možné a legitímne, a je to nepochybne
v rozpore s poctivým obchodným stykom, aby jedna spoločnosť mala len príjem po uplynutí platnosti
zmluvy a iná spoločnosť mala za uvedené obdobie len náklady spojené so správou parkovacích miest.
Konštatáciu súdu prvej inštancie, že takéto ustanovenia o výpočte na podiele na prevádzkovom zisku
po ukončení platnosti zmluvy zmluva neobsahovala, nakoľko ich predával iba počas platnosti zmluvy
a žalovaný pri predaji parkovacích kariet postupoval v súlade so zmluvou, nepokladal žalobca za
hmotnoprávne správnu.

8. Tvrdenie súdu o tom, že dĺžka platnosti parkovacích kariet nie je v danej veci podstatná, považoval
žalobca za nesprávne, keďže zo všetkých predaných kariet si plnil povinnosti pri správe a údržbe, čo

odôvodnil značnou sumou nákladov vo výške cca 70.000,- eur, pričom nie je nepodstatné, v akom
časovom horizonte musel tieto povinnosti plniť, čo ovplyvňuje práve dĺžka ich platnosti. Je výrazný
rozdiel plniť si povinnosti za iného jeden deň a celých 364 dní bez nároku na ich kompenzáciu. Navyše
dĺžka platnosti kariet určuje koeficient určujúci výšku ohodnotenia bezdôvodného obohatenia z každej
predanej karty. Za irelevantnú považoval žalobca súdom zdôraznenú a posudzovanú výšku zmluvne
dohodnutej odmeny vo výške 5.000,- eur alebo ak by to bola úplne iná suma (napr. 10.000,- eur
či 14.000,- eur mesačne), keďže táto zmluvná odmena nemá nič spoločné so žalovaným nárokom
o vydanie bezdôvodného obohatenia z alikvotnej časti predaných kariet, pri ktorých si žalobca plnil
povinnosti za žalovaného potom, čo rozväzovacia podmienka nadobudla účinnosť a odpadol právny
dôvod.

9. Žalobca ďalej poukázal na § 36 ods. 2 OZ a ozrejmil, že z dôvodu, že medzi žalobcom a
žalovaným došlo v dôsledku výberového konania na nového prevádzkovateľa parkovacieho systému
v Meste Prešov k splneniu rozväzovacej podmienky a k dodatočnému odpadnutiu právneho dôvodu
(Dočasná zmluva), čo zakladá vznik bezdôvodného obohatenia, je záver prvoinštančného súdu
o nemožnosti vzniku bezdôvodného obohatenia možné opakovane považovať za nesprávny a
nedostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti žalobca poukázal na strohé konštatovanie súdu, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Mal za to, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ktoré
skutkové tvrdenia neboli podložené dôkaznými prostriedkami, čím predmetný rozsudok nie je možné
považovať za dostatočne určitý a odôvodnený. Uvedené nedostatočné odôvodnenie navyše výrazne
sťažuje možnosť kvalifikovane sa vyjadriť v tomto odvolaní. Žalobca v nadväznosti na uvedené
poukázal na článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.5.2004, sp. zn. I ÚS 226/03, ako aj § 220 ods. 2
CSP a zdôraznil, že rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s ním
musí súd podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V
odôvodnení svojho rozsudku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť odôvodnený, dostatočne vysvetlený nielen na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal, pričom podľa názoru
žalobcu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie uvedené zákonné predpoklady nespĺňalo. Záverom
žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie v zmysle § 391 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi náhradu trov súdneho konania.

10. Podaním zo dňa 28.2.2019 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý úvodom skonštatoval, že
tak, ako v priebehu prvoinštančého konania, aj v odvolacom konaní je argumentácia žalobcu založená
na tvrdení, že žalovaný predal parkovacie karty, ktorých platnosť trvala aj po 31.3.2015, kedy už žalovaný
prevádzku parkovísk z dôvodu ukončenia Koncesnej zmluvy na služby nevykonával. Žalovaný opätovne
poukázal na obsah čl. I bod 1.3 Koncesnej zmluvy, podľa ktorého mal žalobca nárok na pravidelnú
mesačnú odmenu vo výške 5.000,- eur ako paušál, preto aj keby bol podiel na prevádzkovom zisku
za príslušný mesiac nižší ako 5.000,- eur alebo žiadny, nemala by táto skutočnosť žiadny vplyv na
povinnosť žalovaného uhradiť odmenu v pevne dohodnutej výške. Okrem uvedenej paušálnej odmeny
nebola v koncesnej zmluve dojednaná podielová odmena za predaj parkovacích kariet či iná forma
odmeňovania. Ako ďalej žalovaný uviedol, hoci si zmluvné strany v čl. 1 bod 1.4 Koncesnej zmluvy
dohodli podmienky jej trvania, ktoré závisí od výsledku výberového konania a následného uzatvorenia
novej zmluvy medzi Mestom Prešov a novým prevádzkovateľom, takéto neurčité dojednanie trvania
zmluvy nemôže zmluvné strany obmedzovať pri plnení si zmluvných povinností ako aj uplatňovaní
práv. Pri takto dohodnutej dobe trvania Koncesnej zmluvy a dobe platnosti parkovacích kariet v trvaní
jedného kalendárneho roka, bolo do začiatku vysoko pravdepodobné, že jedna alebo viac parkovacích
kariet budú platné aj po ukončení Koncesnej zmluvy, samozrejme za predpokladu, že žalovaný nebude
bezdôvodne upúšťať od predaja parkovacích kariet. Žalovaný tak bol oprávnený, a zároveň aj povinný
predávať parkovacie karty v období pred oboznámením sa s termínom ukončenia Koncesnej zmluvy,
keď listinou zo dňa 16.3.2015 oznámil žalobca žalovanému ukončenie Koncesnej zmluvy k 31.3.2015,
ako aj po tomto termíne. Žalovaný tiež nesúhlasil s argumentáciou žalobcu o bezdôvodnom obohatení
sa plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol v dôsledku splnenia rozväzovacej podmienky, keď čl. 1
bod 1.4 v spojení s čl. 2. bod 2.1 Koncesnej zmluvy nepredstavuje rozväzovaciu podmienku podľa §
36 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že podmienka je obmedzenie účinnosti právneho úkonu
a jej dojednanie vo forme rozväzovacej podmienky znamená, že do splnenia rozväzovacej podmienky
existuje v zmluvnom vzťahu stav neistoty, kedy nie je isté, či platný a účinný právny úkon nestratí svoju

účinnosť. Pri logickom a teleologickom výklade čl. 1 bod 1.4 v spojení s čl. 2. bod 2.1 Koncesnej zmluvy je
zrejmé, že úmyslom zmluvných strán bolo výlučne stanovenie podmienok trvania Koncesnej zmluvy. Ak
by sa skutočne jednalo o rozväzovaciu podmienku, splnením ktorej by odpadol právny dôvod, na základe
ktorého sa plnilo, v tom prípade by aj žalobca bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie predstavujúce
súčet všetkých paušálnych odmien, ktoré žalovaný počas trvania zmluvy uhradil žalobcovi. S ohľadom
na obsah Koncesnej zmluvy a charakter plnení z nej plynúcich bol žalovaný toho názoru, že si zmluvné
strany nedohodli rozväzovaciu podmienku, splnením ktorej by došlo k bezdôvodnému obohateniu
ktorejkoľvek zmluvnej strany. Súd prvej inštancie správne uviedol, že o bezdôvodné obohatenie by
sa jednalo len vtedy, ak by žalovaný po ukončení trvania Koncesnej zmluvy pokračoval v predaji
parkovacích kariet. Žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností odvolaciemu súdu navrhol, aby
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.

11. Podaním zo dňa 11.3.2019 sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril žalobca, ktorý opakovane uviedol,
že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zistenia,
a zároveň rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za preukázané, že po
31.3.2015 plnil všetky povinnosti, aj povinnosti za žalovaného, pričom za uvedené činnosti neobdržal
žiadnu úhradu či kompenzáciu a žalovaný zinkasoval všetky platby a neplnil žiadne povinnosti. Preto na
základe doposiaľ preukázaných tvrdení sa žalobca naďalej pridržiaval svojej argumentácie a žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v zmysle § 391 ods. 1
CSP a priznal žalobcovi náhradu trov súdneho konania.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania,
rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP) bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP). Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v
dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na
základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd
má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384
CSP, a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s §
383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že
rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

15. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a nemôže preto dať za pravdu žalobcovi, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere
stotožnil.

16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

17. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 3.2.2016 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 18.446,18 eur s prísl. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia. Svoj nárok žalobca odvodzoval od skutočnosti, že medzi sporovými
stranami bola dňa 17.9.2013 uzavretá Koncesná zmluva na služby - dočasná prevádzka platených
verejných parkovísk a pouličného parkovania v Meste Prešov, a ktorá bola ukončená k 31.3.2015.
Žalovaný v čase prevádzkovania parkovísk predal parkovacie karty s platnosťou po 1.4.2015, kedy
už parkoviská neprevádzkoval, čím sa mal podľa názoru žalobcu bezdôvodne obohatiť a získať tak
na úkor žalobcu sumu 18.446,18 eur, keďže žalobca s Mestom Prešov uzavrel Komisionársku zmluvu
zo dňa 27.3.2015, predmetom ktorej bola počnúc dňom 1.4.2015 správa parkovísk, zabezpečenie ich
prevádzky, údržby, zimnej údržby v podobe odpratávania snehu a celkovo zabezpečovanie servisu
parkovacieho systému, ktorý žalobca realizuje doposiaľ. Žalobca listom zo dňa 16.3.2015 oznámil
žalovanému ukončenie uvedenej zmluvy ku dňu 31.3.2015 a listom zo dňa 12.11.2015 žalovaného
vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 18.446,18 eur, ku ktorému malo dôjsť tým, že

žalovaný predal parkovacie karty s platnosťou po 1.4.2015, kedy už parkoviská neboli v jeho správe a
uvedená suma spočívala v alikvotnej čiastky zo sumy predaných ročných parkovacích kariet, ktorých
platnosť bola 365 dní.

18. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať. Predmetné ustanovenie upravuje osobitný právny inštitút mimozmluvného
záväzkového práva. Cieľom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku je
reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére
subjektov právnych vzťahov. K majetkovej nerovnováhe dochádza v právnych vzťahoch pomerne
pravidelne, avšak o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť výlučne vtedy, ak absentuje právny dôvod
tejto majetkovej nerovnováhy. Právnym dôvodom môže byť zákon alebo na základe zákona právne
relevantná skutočnosť, napr. zmluva, vznik škody a pod. (Občiansky zákonník (I. a II. zväzok), 1. vydanie,
2017, Števček, Dulak, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol.). Primárnou funkciou právnej
úpravy bezdôvodného obohatenia je tak náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej
z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. Je potrebné zdôrazniť, že na vznik osobitného
záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných
predpokladov, pričom prvým z nich je objektívna fakticita vzniku majetkovej výhody či prospechu,
merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického
stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia (teda výnimočne
zákon alebo právna skutočnosť na základe zákona). Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia však nestačí existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody určitého subjektu
práva bez právneho dôvodu, keď toto obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená,
že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v
majetkovej sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa
jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu.

19. Zákon uvádza v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka štyri formy bezdôvodného
obohatenia, a to majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov, pričom žalobca vo svojom odvolaní poukázal predovšetkým na bod 1.4., podľa
ktorého: „Spoločnosť VPS bude dočasnú prevádzku verejných parkovísk a pouličného parkovania
v Meste Prešov zabezpečovať na základe tejto Zmluvy najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca
predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom nadobudne účinnosť zmluva uzavretá medzi
Mestom Prešov a prevádzkovateľom verejných parkovísk a pouličného parkovania v Meste Prešov
vybraným na základe výberového konania v zmysle písmena (C) preambuly tejto Zmluvy“, a ktorý
žalobca považoval za rozväzovaciu podmienku v zmysle § 36 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka,
pričom túto právna teória subsumuje pod formu bezdôvodného obohatenia plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol. S uvedeným názorom žalobcu sa však nemožno stotožniť.

20. Odkladacia (suspenzívna) podmienka vyvolá právne účinky právneho úkonu, teda subjektívnych
práv s ňou spojených, jej splnením. Do času, kedy má byť podmienka splnená, prípadne jej nesplnenia
alebo zmarenia (conditione pendente), existuje stav neistoty, či právny úkon, ktorý je platný a pre
účastníkov záväzný, nadobudne účinnosť. Účastníci právneho úkonu sú právnym úkonom viazaní
už od jeho počiatku, avšak od času splnenia podmienky, ak nebolo stranami dohodnuté niečo iné,
nadobudne právny úkon aj právne účinky, keďže až v tomto čase je naplnená vôľa účastníkov. Ak však
k splneniu podmienky nedôjde, právny úkon právne účinky nenadobudne. Stav neistoty teda trvá buď
do času splnenia podmienky, alebo do času, kedy sa stane istým, že očakávané právne účinky nikdy
nenastanú. Aj vzhľadom na uvedenú charakteristiku rozväzovacej podmienky v rámci bezdôvodného
obohatenia plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, sa odvolací súd prikláňa k názoru žalovaného,
ktorý uviedol, že v prípade rozväzovacej podmienky začlenenej do čl. 1 bod 1.4 Koncesnej zmluvy
by sa táto vzťahovala tiež na žalobcu, ktorý bol povinný vydať bezdôvodné obohatenie predstavujúce
súčet všetkých paušálnych odmien, ktoré mu žalovaný počas trvania zmluvy uhradil, a ktoré si strany
sporu dohodli v čl. I bod 1.3 uvedenej zmluvy, a to pravidelnú mesačnú odmenu v sume 5.000,-
eur. Na podporu uvedeného odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5
MCdo 17/2009, v zmysle ktorého „skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, dopadá na tie prípady, keď v okamžiku poskytnutia plnenia existoval
právny dôvod plnenia, ktorý však následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti, stratil svoje právne
účinky (odpadol). Okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným

obohatením. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa
nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech
vrátiť“. V prípade rozväzovacej podmienky by tak koncesná zmluva stratila účinky v zmysle vyššie
uvedeného nielen voči žalovanému, ale aj voči žalobcovi v súvislosti s čl. 1. ods. 1.3 Koncesnej
zmluvy, podľa ktorého si zmluvné strany ďalej dohodli, že mesačný podiel Mestskej spoločnosti na
prevádzkovom zisku (článok XI ods. 6 Koncesnej zmluvy) sa odo dňa účinnosti tejto Zmluvy zvyšuje
na sumu 5 000,- EUR (slovom: päťtisíc eur) mesačne. Spoločnosť VPS uhradí Mestskej spoločnosti
sumu 5 000 EUR (slovom: päťtisíc eur) mesačne aj v prípade, ak podiel na prevádzkovom zisku v
príslušnom mesiaci pri miere rešpektovanosti aspoň 80 % bude nižší ako 5 000 EUR (slovom: päťtisíc
eur) alebo žiadny. Je preto nepochybné, že jediným účelom čl. 1 bod 1.4 Koncesnej zmluvy bolo
stanovenie podmienok trvania uvedenej zmluvy, neviažuce sa na žiadnu rozväzovaciu podmienku,
pričom v čase uzavretia tejto zmluvy nebolo možné predpokladať, ku ktorému dátumu žalovaný ukončí
predaj parkovacích kariet.

21. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dĺžka platnosti parkovacích kariet,
ktorých predaj bol žalovaným realizovaný do 31.3.2015, nie je v danej veci podstatná. Žalovaný
postupoval v súlade so zmluvne dohodnutými záväzkami Koncesnej zmluvy a k predaju parkovacích
kariet dochádzalo len v čase, kedy táto bola účinná, pričom žalobcovi muselo byť odo dňa podpisu
Koncesnej zmluvy zrejmé, že platnosť predaných parkovacích kariet bude účinná aj po tom, čo Koncesnú
zmluvu na služby strany sporu ukončia. Podstatnou je ale skutočnosť, že žalovaný po dátume 31.3.2015
predaj parkovacích kariet nerealizoval, avšak do tohto dňa bol oprávnený takýto predaj uskutočňovať,
pričom žalobca si so žalovaným okrem mesačnej odmeny 5.000,- eur v zmysle v čl. I bod 1.3 koncesnej
zmluvy nedohodol žiadnu podielovú alebo akúkoľvek inú formu odmeňovania z predaja parkovacích
kariet. Kritéria nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by v danej situácii prichádzali do úvahy
vtedy, ak by žalovaný uskutočňoval predaj ročných parkovacích kariet aj po dátume 31.3.2015, čo sa
však nekonalo, resp. by bo dohodnutý odlišný systém platieb za predaj parkovacích kariet.

22. Záverom odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol
žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie a neboli
naplnené ním uvedené odvolacie dôvody. Žalobca nepreukázal, že mu vznikol odo dňa 1.4.2015 nárok
na alikvotnú časť za predané parkovacie karty s platnosťou po 31.3.2015 pri plnení povinnosti, ktoré
pred týmto dňom vyplývali z Koncesnej zmluvy žalovanému, a tak nepreukázal svoj nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalovaným vo výške 18.446,18 eur s prísl., preto odvolací súd rozsudok
Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/220/2016-138 zo dňa 29.11.2018 podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

24. Podľa 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Podľa 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

27. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 2. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.