Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/169/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116224333
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116224333.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
členiek senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Márie Podhorovej, v právnej veci žalobcu: SPRAVBYT
s.r.o., so sídlom 974 05 Banská Bystrica, Nám. Ľ. Štúra 13, IČO: 31 647 669, zastúpený Advokátska
kancelária VICTORIA, s.r.o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Stránska 3155/7, IČO: 51 164 353, proti
žalovanému: H. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX L. L., H. XX, zastúpený Advokátska kancelária

Hrčka - Sabó s.r.o., so sídlom 078 01 Sečovce, Obchodná 187/6, IČO: 514 33 842, o zaplatenie 320,07
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania
13Csp/176/2016-198 zo dňa 23.04.2019, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudokOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.13Csp/176/2016-198zodňa23.04.2019vovýrokuII.
včasti,ktorýmsúdzamietolžalobuozaplatenieistinynadpriznanúsumu172,87eur(včastiozamietnutí
istiny 147,20 eur), p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie úrokov z
omeškania vo výške 5,05 % ročne z istiny za jednotlivé obdobia omeškania a v závislom výroku III.
o trovách prvoinštančného konania z r u š u j e a vec v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
172,87 eur, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom II. súd žalobu vo zvyšnej

časti zamietol. Výrokom III. rozsudku súd rozhodol o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
a vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V odôvodnení rozsudku súd
konštatoval, že žalobca, ako súčasný správca bytového domu, sa podanou žalobou domáhal voči
žalovanému, ako vlastníkovi bytu, zaplatenia 320,07 eur s príslušenstvom z titulu neuhradených
zálohových platieb za plnenia spojené s užívaním bytu. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný je
vlastníkom bytu v obytnej budove číslo súpisné XXXX, na H. ulici č. XX v L. L., pričom vlastníctvo vyplýva
zo zápisu v katastri nehnuteľností LV č. XXXX pre kat. územie K., obec L. L.. Na správu bytového domu

uzavreli vlastníci bytov so žalobcom Zmluvu o výkone správy zo dňa 01. 10. 2015. Žalobca tvrdil, že
podľa údajov mesačného predpisu „nájomného“ a jednotlivých úhrad žalovaný k 31. 10. 2016 vykazuje
nedoplatky v roku 2015 za jednotlivé v žalobe vyčíslené mesiace, spolu bola dlžná suma k 31. 10.
2016 vo výške 320,07 eur, ktorej zaplatenia sa žalobca domáhal spolu s príslušenstvom a to úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne z jednotlivých vyčíslených súm a za jednotlivé obdobia omeškania.
Žalovaný žalobu tak, ako bola predložená neuznával, odmietal zaplatiť žalovanú sumu z dôvodu, že

mu nie je zrejmé, na základe akého výpočtu dospel žalobca k žalovanej sume. Žalovaný uvádzal, že v
priebehu času niekoľkokrát namietal vyúčtovania za jednotlivé roky, kedy položky v nich uvedené boli
podľa jeho názoru účtované chybným spôsobom. V konaní preukazoval rozsah zaplatených zálohovýchplatieb pripojenými poštovými poukážkami, pričom potvrdil skutočnosť, že zálohové predpisy uhrádzal
v nižšej výške ako boli v skutočnosti, pretože žalobca si účtoval niektoré z poplatkov nedovoleným
spôsobom. Súd uplatnený nárok žalobcu právne posúdil podľa ustanovenia § 10 ods.1 prvá veta a §

8a ods.2 zákona č. 182/1993 Z. z., v znení účinnom do 31. 10. 2018 a následne súd poznamenal, že
pokiaľ z textu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha nejakého finančného nároku z titulu nezaplateného
„nájomného“, tak v danom prípade sa nejedná o platby nájomného, keďže nájomný vzťah medzi
žalovaným a druhou stranou nevznikol. Žalovanému vznikla povinnosť v zmysle § 10 ods.1 Zákona o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov poukazovať preddavky a to mesačne do fondu prevádzky,

údržby a opráv a taktiež úhrady za plnenia spojené s užívaním bytov a nebytových priestorov. Výška
tejto platby za mesiac sa určuje v zmysle zákona a predstavuje tzv. mesačný zálohový predpis. Z
mesačného zálohového predpisu potom vyplýva akú sumu má vlastník bytu resp. nebytového priestoru
zaplatiť za mesiac tak, aby boli pokryté zálohové platby za úhrady spojené s užívaním bytu resp.
nebytového priestoru a častí, z ktorých sa tvorí fond údržby a opravy spoločných častí domu. Súd v
tejto súvislosti ďalej konštatoval, že podľa jeho názoru je možné sa domáhať zaplatenia mesačného

zálohového predpisu len v priebehu roka, pokiaľ k takejto úhrade zo strany vlastníka bytu nedôjde. Po
tom, čo kalendárny rok skončí a u správcu existuje povinnosť do 31. mája spracovať vyúčtovanie, môže
sa správca na základe zmluvy o výkone správy domáhať len zaplatenia tej sumy, ktorá predstavuje
nedoplatokavyplývazvyúčtovaniazaten-ktorýkonkrétnyrok.Podľanázorusúduniejemožnédomáhať
sa zálohových platieb v čase, kedy sú už známe skutočné náklady za spotrebované služby, ktoré boli

poskytnuté s užívaním bytu, pričom tieto môžu byť niekoľkonásobne nižšie ako sú zálohové platby.
Súd tak vychádzal z toho, že pokiaľ správca spracuje v zákonnej lehote vyúčtovanie za ten-ktorý
konkrétny kalendárny rok, môže sa prípadného nedoplatku domáhať len z tohto vyúčtovania a nie už
z jednotlivých zálohových mesačných platieb predstavujúcich zálohové mesačné predpisy určené pre
konkrétny mesiac. Taktiež podľa názoru súdu do vyúčtovania za konkrétny kalendárny rok nie je možné

pripočítavať, resp. odpočítavať platby, ktoré sa majú týkať roku nasledujúceho, napriek tomu, že táto
platba mesačného zálohového predpisu má byť uhradená v decembri predchádzajúceho kalendárneho
mesiaca.Následnesúdvodôvodnenírozsudkukonštatoval,ženárokžalobcupreskúmalvnaznačených
intenciách s tým, že vychádzal z toho, že pokiaľ bolo vykonané vyúčtovanie za roky 2013, 2014 a za
rok 2015, je zrejmé aká v týchto rokoch bola skutočná nákladovosť poskytnutých služieb žalovanému a

taktiež je zrejmé, aké zálohy na tieto služby žalovaný v týchto rokoch poskytol. Súd vychádzal z toho, že
z vyúčtovania za obdobie od 01. 01. 2013 do 31. 12. 2013 boli skutočné náklady v rozsahu 1 162,83 eur
a platby, ktoré boli prijaté na konto vlastníka teda žalovaného predstavujú sumu 1 352,69 eur, pričom
z počiatočného stavu k 01. 01. 2013 vyplýva, že dlh mal predstavovať -12,80 eur a v danom prípade
súd pripočítal platbu, ktorú zaplatil žalovaný v decembri roku 2012 ako platbu za mesiac január roku

2013 vo výške 81,47 eur (a to len z dôvodu, aby súd mohol ustáliť vôbec nejaký stav, z ktorého by
potom mohol ďalej vychádzať). Stav konta žalovaného k 31. 12. 2013 tak predstavoval preplatok vo
výške 258,53 eur. Súd ďalej uviedol, že z vyúčtovania za obdobie od 01. 01. 2014 do 31. 12. 2014
zistil, že skutočné náklady za tento rok predstavovali sumu 1 206,35 eur. Z predchádzajúceho roku teda
roku 2013 tu existoval preplatok vo výške 258,53 eur. Na konto žalovaného boli poskytnuté platby za

obdobie od januára 2014 do decembra roku 2014 vo výške 957,26 eur. Z uvedeného potom vyplýva,
že k 31. 12. 2014 existoval na konte žalovaného preplatok vo výške 9,44 eur. Zároveň však v roku
2014 zaplatil žalovaný ešte platbu 101,98 eur v decembri roku 2013 a potom vyplýva, že preplatok
na jeho konte mal predstavovať sumu 111,42 eur. Z vyúčtovania služieb za obdobie od 01. 01. 2015
do 31. 12. 2015 vyplýva, že skutočný náklad na byte žalovaného predstavoval sumu 967,78 eur a

príjmom na jeho konte predstavoval preplatok z predchádzajúceho roku vo výške 111,42 eur a skutočne
zaplatenýchzálohovýchplatiebzaplatenýchod01.01.2015do31.12.2015vrozsahu683,49eur.Konto
žalovaného potom bolo v pluse v rozsahu 794,91 eur. Pokiaľ skutočný náklad predstavoval sumu 967,78
eur, vyplýva z toho, že žalovaný má nedoplatok z vyúčtovania v rozsahu 172,87 eur. Následne súd, na
základe uvedených výpočtov konštatoval, že žaloba žalobcu je dôvodná len vo výške tejto sumy a preto

priznal žalobcovi právo na zaplatenie sumy 172,87 eur od žalovaného, ktorého nedoplatok z posledného
vyúčtovania predstavuje uvedenú sumu. V závere odôvodnenia rozsudku súd poznamenal, že žalovaný
nemá právo vo všeobecnosti a bez ďalšieho nerešpektovať výšku zálohového predpisu mesačného s
tým, že on sám rozhodne o jej prípadnej úprave, či poskytnutí platby len v nižšej sume do tej miery, pokiaľ
onsámjupovažujezaoprávnenú.Výškutakéhotopreddavkuurčujúvlastnícibytovnaschôdzivlastníkov

bytov a nebytových priestorov a pokiaľ pripomienky vlastníka nie sú akceptované, má možnosť právnymi
prostriedkami upravenými v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. domáhať sa ich prípadnej úpravy. Nie je
však dovolené, aby svojvoľne každý z vlastníkov nerešpektoval záväzný mesačný zálohový predpis a
prispieval do týchto fondov len čiastku, ktorú sám on považuje za vhodnú. Súd z uvedeného dôvodužalobe v rozsahu o zaplatenie 172,87 eur vyhovel a vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu zamietol ako
nedôvodnú. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP
a po konštatovaní procesného úspechu žalobcu v rozsahu 54 % a neúspechu v rozsahu 46 %, potom

súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie v rozsahu,
v ktorom súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu
trov konania. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil výšku nedoplatku žalovaného, ktorého

zaplatenia sa žalobca v súdnom konaní domáha. Žalovaný mal v zmysle predložených dôkazov zostatok
z vyúčtovania za rok 2014 vo výške preplatku 9,44 eur. Predpísané platby na byte žalovaného za
rok 2015 predstavovali sumu vo výške 936,13 eur a celkové úhrady na byte žalovaného za rok 2015
predstavovali sumu vo výške 683,49 eur. Nakoľko žalovaný neuhradil mesačnú zálohovú platbu vo
výške 76,87 eur za mesiac 01/2015 a to mesačne vopred v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 a ods. 6
zákona č. 182/1993 Z. z., táto suma je pripočítaná v celkovom nedoplatku (stavu konta) žalovaného k

31.12.2015. Na základe uvedeného stav konta žalovaného k 31.12.2015 predstavuje sumu vo výške
320,07 eur (9,44 - 936,13 + 683,49 - 76,87), ktorú žalobca uviedol v žalobnom návrhu. Nárok žalobcu
bol preukázaný listinnými dôkazmi, predovšetkým vyúčtovaniami za roky 2013, 2014, 2015, ako aj
prehľadom o predpísaných a uhradených platbách. V zmysle ustanovenia § 8b ods. 1 písm. e) zákona
č. 182/1993 Z. z. je správca pri správe domu povinný sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov

do fondu prevádzky údržby a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať
vzniknuté nedoplatky. Nie je preto správne skutkové zistenie súdu prvej inštancie, že žalovaný mal mať
preplatok na konte v roku 2014 vo výške 111,42 eur (bod 21. odôvodnenia rozsudku). Z tohto výpočtu
konta žalovaného k 31.12.2014 súd prvej inštancie nesprávne vychádzal a preto aj nesprávne ustálil
výškukontažalovanéhok31.12.2015.Súčasnežalobcapoukázalnato,ževsúdnomkonanísadomáhal

aj zaplatenia úrokov z omeškania, ktoré boli špecifikované v podaní žalobcu doručeného súdu dňa
28.02.2017. Súd prvej inštancie úroky z omeškania žalobcovi vôbec nepriznal (ani z prisúdenej sumy).
Naviac v odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie o tomto uplatňovanom nároku vôbec nezmienil.
Odvolateľ poukázal na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nakoľko má žalobca za to,
že súd prvej inštancie mu mal priznať celú žalovanú sumu, odvolaním napadol aj závislý výrok o trovách

konania. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu, v ktorom súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na
náhradu trov konania, je nesprávny a navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v
tejto časti zrušil a vrátil mu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s odôvodnením žalobcu v odvolaní nesúhlasí.
Žalobca postavil tvrdenia v žalobe na nesprávnych číslach, pretože predchádzajúci správca iným
spôsobom účtoval zálohy a robil vyúčtovanie ako súčasný správca. Počas súdneho sporu na podnet
súdu boli dohodnuté dve stretnutia medzi žalobcom a žalovaným za účasti bývalého správcu a ani
na týchto stretnutiach nedokázal žalobca odôvodniť a zdokladovať, akým spôsobom sa dopracoval ku

výške nedoplatku a zakaždým predkladal inú tabuľku s vyúčtovaním, kde boli uvedené rôzne sumy.
Zároveňžalobcaaninapojednávanínevedelvysvetliť,akýmspôsobomsadopracovalkžalovanejsume,
keď ju rozporoval žalovaný a na podloženie svojho tvrdenia doložil aj ústrižky poštových poukážok
o platbách. Žalovaný sa preto plne stotožňuje s odvolaním napadnutým rozsudkom okresného súdu
a preto aj nepodal odvolanie proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote a má za to, že súd prvej

inštancierozhodolspravodlivo.Vzáverevyjadreniažalovanýpodotkol,žerozhodnutiesúduvplnejmiere
akceptoval a dlžnú sumu vo výške 172,87 eur už uhradil žalobcovi. Na základe uvedených skutočností
žalovaný navrhuje, aby odvolací súd v plnom rozsahu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.
.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu
v odvolaním napadnutom výroku II., ktorým súd zamietol žalobu o zaplatenie istiny nad priznanú sumu
172,87 eur podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a rozsudok okresného
súdu vo výroku II., ktorým súd zamietol žalobu v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05%

ročne za jednotlivé obdobia omeškania a v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania podľa
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil
v tomto rozsahu na ďalšie konanie.5. Predmetom sporu bol peňažný nárok, ktorý si uplatnil žalobca, ako súčasný správca bytového domu,
nachádzajúceho sa v L. L.,, na H. ulici č. XX číslo súpisné XXXX, v ktorom je žalovaný vlastníkom bytu
č. XX. Žalobca tvrdil, že žalovaný zanedbal povinnosť platiť pravidelne a riadne mesačne preddavky

do fondu prevádzky, údržby a opráv, na služby a plnenia spojené s užívaním bytu a poplatok za
výkon správy, vyplývajúcu mu v zmysle čl. 3 časť B, bod 3 písm. a/ Zmluvy o výkone správy zo
dňa 01.10.2015. Žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že podľa údajov mesačného predpisu nájomného a
jednotlivých úhrad vykazuje žalovaný k 31. 10. 2016 nedoplatky v roku 2015 za platbu vopred 1/2015
vo výške 55,10 eur a za rozdiely v zálohových platbách v mesiacoch 1/2015 vo výške 4,04 eur, 1/2015

vo výške 14,52 eur, 3/2015 vo výške 10,82 eur, 4/5/2015 vo výške 10,63 eur za mesiac, 7/2015 vo
výške 79,95 eur, 8/2015 vo výške 76,93 eur, 8/2015 vo výške 46,63 eur a mesiac 9/2015 vo výške
10,82 eur. Spolu teda dlžná suma podľa tvrdenia žalobcu k 31. 10. 2016 mala predstavovať sumu
320,07 eur, ktorej zaplatenie sa žalobca domáhal spolu s príslušenstvom a to s úrokom z omeškania,
ktorý síce žalobca uviedol aj v žalobnom petite, avšak podrobnejšie ho špecifikoval až v podaní zo dňa
28.02.2017 (č.l. 29 spisu), v ktorom uviedol, že okrem istiny žiada priznať aj úrok z omeškania vo výške

5,05 % ročne z jednotlivých podrobne špecifikovaných súm omeškania a za jednotlivé špecifikované
obdobia omeškania.. Žalovaný nárok žalobcu popieral, pričom svoju procesnú obranu založil na tvrdení,
že žalobca sa neoprávnene domáha od žalovaného uhradenie nedoplatku vo výške 320,07 eur s
príslušenstvom, ktorý prebral z účtovníctva predchádzajúceho správcu, pretože nedokázal ani v štádiu
predchádzajúceho reklamačného konania, ani v štádiu následného súdneho konania hodnoverne a

nespochybniteľne vysvetliť jeho výšku a preukázať tak jeho dôvodnosť. Žalovaný tvrdil, že žalobca
nevenoval procesu prevzatia správy v bytovom dome od pôvodného správcu dostatočnú odbornú
starostlivosť, keď pri preberaní dostatočne nepreveril všetky preberané údaje či sú správne a relevantné.
Žalobca bol povinný preveriť, či údaj o nedoplatku, je pravdivý a oprávnený a ako vznikol, avšak
terajší správca tým, že pri preberaní správy bytového domu uznal predchádzajúcemu správcovi položku

320,07 eur ako nedoplatok voči žalovanému, sa dopustil porušenia zákona č. 182/1993 Z.z., konkrétne
povinnosti vyplývajúcej správcovi z ustanovenia § 8b ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov. Žalovaný tvrdil, že bývalý správca konal v rozpore s podmienkami zmluvy a zákonom,
keď neoprávnene účtoval poplatky za správu bytu, na ktoré nemal nárok zo zákona č. 182/1993 Z.z.,
neoprávnene účtoval odmenu zástupcov vlastníkov bytov, ktorí v danom období nevykonávali svoju

činnosť, nakoľko sa tejto činnosti vzdali a teda nebolo komu poukazovať akékoľvek finančné prostriedky
zo strany bývalého správcu, neoprávnene účtoval splátky úveru, ktorý bol už splatený. Žalovaný
pripustil, že na základe týchto, podľa jeho mienky neoprávnených a nezákonne požadovaných platieb,
ponížil svoje úhrady mesačných zálohových predpisov o takto požadované platby, na čo aj upozornil
správcu formou reklamácií na nezrovnalosti vo vyúčtovaní bývalého správcu a to z dôvodu, že účtoval

rozdielnym spôsobom ako bývalý správca.

6. Odvolací súd v sporovom konaní viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP)
konštatuje, že žalobca, ako odvolateľ, namietal vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ
vo zvyšnej časti nárok žalobcu zamietol, pričom odvolacie dôvody spočívali v tvrdení, že neboli správne

právne úvahy súdu prvej inštancie, pokiaľ súd ustálil na základe vykonaného dokazovania zostatky z
vyúčtovania za rok 2013, 2014 a 2015 a trvá na zostatkoch tak, ako ich vyčíslil v žalobe. Namietal
teda nepriznanie jeho nároku nad rámec súdom priznaného plnenia vo výške 172,87 eur (priznaných
výrokomI.rozsudku),tedazamietnutienárokužalobcuvozvyšnejvýške147,20eur.Okremtohožalobca
odvolaním namietal aj nepriznanie úrokov z omeškania, ktoré si uplatnil žalobným návrhom a podrobne

špecifikoval vo svojom podaní zo dňa 28.02.2017. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako odvolateľ,
neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ani nežiadal
doplniť dokazovanie za podmienok stanovených v ustanovení § 384 ods. 2 a 3 Civilného sporového
poriadku o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť prezentované v prvoinštančnom
konaní. Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného

dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ prvoinštačný súd uviedol, akými
úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výrokoch
rozsudku.

7. Pokiaľ ide o dôvodnosť odvolania v jeho časti, v ktorej žalobca namietal vecnú správnosť rozsudku

súdu prvej inštancie, pokiaľ výrokom II. rozsudku súd zamietol žalobu o zaplatenie istiny nad priznanú
sumu 172,87 eur (teda v časti istiny 147,20 eur), odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu,
vykonaným dokazovaním a procesnými stanoviskami strán sporu, sa v tejto časti stotožňuje v celom
rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), pričom považuje za vecnesprávny predovšetkým názor súdu prvej inštancie, z ktorého aj následne súd vychádzal, že správca
je oprávnený domáhať sa zaplatenia mesačného zálohového predpisu len v priebehu roka, pokiaľ
k takejto úhrade zo strany vlastníka bytu nedôjde. Pokiaľ správca, ktorý má povinnosť do 31. mája

nasledujúceho kalendárneho roka spracovať vyúčtovanie zálohových platieb a plnení poskytnutých
v súvislosti s užívaním bytu za predchádzajúci kalendárny rok, v súlade s touto jeho zákonnou
povinnosťou vypracuje ročné zúčtovanie, z ktorého na základe zálohových platieb a už známych
skutočných nákladov za spotrebované služby za konkrétny byt je zrejmý výsledok zúčtovania ako
preplatok alebo nedoplatok, je oprávnený vymáhať už len takto zistený a ustálený nedoplatok a nie

domáhať sa popri výsledku ročného vyúčtovania ešte aj jednotlivej splátky. Správny bol názor súdu, že
do vyúčtovania za konkrétny kalendárny rok nie je možné pripočítavať, resp. odpočítavať platby, ktoré
sa majú týkať roku nasledujúceho, aj napriek tomu, že táto platba mesačného zálohového predpisu
má byť uhradená v decembri predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Odvolací súd v súvislosti so
zotrvávaním žalobcu na svojom stanovisko o dôvodnosti jeho nároku v žalobe vyčíslenej sume istiny
320,07 eur poznamenáva, že sám žalobca, na ktorom je dôkazné bremeno a dôkazná povinnosť, nebol

v priebehu konania schopný hodnoverne a dôveryhodne ozrejmiť svoj nárok, nedokázal zdokladovať a
preukázať správnosť spôsobu účtovania a vysvetliť, akým konkrétnym spôsobom bola ustálená výška
nedoplatku. Len samotný poukaz žalobcu na to, že vychádzal z dokumentov, tabuliek a vyúčtovania
predchádzajúceho správcu, ktorý mu takého vyúčtovanie odovzdal, zjavne neobstojí, najmä s poukazom
na zákonom uloženú povinnosť správcu vykonávať správu bytového domu s odbornou starostlivosťou

(§ 8b ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov). Obsah spisu
nasvedčuje dôvodnosti a opodstatnenosti argumentu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu,
že aj v rámci súdneho sporu boli dohodnuté dve stretnutia medzi žalobcom a žalovaným, za účasti
bývalého správcu a ani na týchto stretnutiach nedokázal žalobca (a ani bývalý správca) odôvodniť a
zdokladovať, akým spôsobom sa dopracovali ku výške nedoplatku a zakaždým predkladali inú tabuľku

s vyúčtovaním, kde boli uvedené rôzne sumy. Zároveň žalobca ani na pojednávaní pred súdom nevedel
vysvetliť, akým spôsobom sa dopracoval k žalovanej sume. Pri konštatovaní neschopnosti samotného
žalobcu hodnoverne a dôveryhodne preukázať súdu, na základe akých skutočností a akými výpočtami
dospel k požadovanej výške istiny, ako aj pri závere súdu, že správca nebol oprávnený po vykonaní
ročného zúčtovania domáhať sa zaplatenia ešte aj jednotlivých zálohových platieb, prípadne dokonca

do vyúčtovania za konkrétny kalendárny rok pripočítavať resp. odpočítavať platby, ktoré sa majú týkať
roku nasledujúceho, bol potom plne legitímny postup súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného
dokazovania a predložených listinných dôkazov (a to ako súd poznamenal, len z dôvodu, aby mohol
ustáliť vôbec nejaký stav, z ktorého by potom mohol ďalej vychádzať), sám vlastnými výpočtami
obsiahnutými v bodoch 20., 21. a 22. rozsudku ustálil výšku preplatkov za roky 2013 (vo výške 258,53

eur), 2014 (vo výške 111,42 eur) a za rok 2015 (vo výške 794,91 eur) a následne potom na základe
plusového konta vo výške 794,91 eur a zohľadnením skutočných nákladov žalovaného vo výške 967,78
eur súd ustálil aj nedoplatok vo výške 172,87 eur, ktorého povinnosť zaplatiť súd uložil výrokom I.
žalovanému v súdom určenej lehote. Pokiaľ tak súd prvej inštancie nárok ohľadom uplatnenej istiny
žalobcu výrokom II. nad rámec priznanej istiny zamietol, je rozhodnutie súdu v tejto časti (ohľadom

priznanej istiny 172,87 eur a zamietnutia istiny vo zvyšnej časti 147,20 eur) vecne správne.

8. Pokiaľ však žalobca, ako odvolateľ, namietal v odvolaní, že v súdnom konaní sa domáhal podľa
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj zaplatenia úrokov z omeškania, ktoré boli
špecifikované v podaní žalobcu doručeného súdu dňa 28.02.2017, pričom však súd prvej inštancie

úroky z omeškania žalobcovi vôbec nepriznal (ani z prisúdenej sumy), no najmä, že súd sa v
odôvodnení rozsudku o tomto uplatňovanom nároku vôbec nezmienil, sú tieto odvolacie argumenty
žalobcu opodstatnené. Odvolací súd konštatuje, že skutočne súd prvej inštancie zrejme opomenul o
tejto časti nároku rozhodnúť, pretože v odôvodnení rozsudku sa touto časťou uplatneného nárok vôbec
nezaoberal a nevysporiadal, či už v zmysle jeho priznania z istiny, ktorú súd vyhodnotil ako dôvodnú,

alebo v zmysle zdôvodnenia zamietnutia nároku žalobcu na úroky z omeškania a na základe akého
právneho dôvodu. V tomto smere v odôvodnení rozsudku právne posúdenie dôvodnosti tejto časti
nároku úplne absentuje.

9. V ustanovení § 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku sú citované vady, pre ktoré je možné,

respektíve nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V zásade
ide o vady, ktoré sú porušením základného práva strán sporu na spravodlivý súdny proces, ktoré je
zaručené Ústavou SR a ostatnými právnymi normami. Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
je treba považovať najmä nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,v dôsledku čoho sa stranám sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov a odníma sa im tým
možnosť riadne konať pred súdom. Takouto vadou je postihnutý aj odvolaním napadnutý rozsudok

prvoinštančnéhosúdu,ktorémusícenemožnovytýkaťdostatočnéčiriadneaargumentačnepresvedčivé
odôvodnenie svojich úvah, avšak len vo vzťahu k záveru súdu o časti uplatneného nároku, pokiaľ ide o
istinu peňažného nároku. Odôvodnenie ohľadom právneho posúdenia časti nároku na zaplatenia úrokov
z omeškania v rozsudku zrejmé nie je.

10. Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 389 ods.
1 písm. b/, c/ CSP v odvolaním napadnutom výroku II. a závislom výroku III. zrušil a vec mu podľa
ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie. Bude úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci
opätovneprávneposúdiťuplatnenýnárokžalobcuvčasti,vktorejsiuplatnilzistinyajúrokyzomeškania.

11. Nakoľko odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

rozhodne o náhrade trov (tak prvoinštančných, ako aj odvolacích) súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).