Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 11, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/135/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317217483
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317217483.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátkou: JUDr. Barbora Korenecová, so
sídlom Malinovo, Slnečná 765/3, adresa na doručovanie: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, proti žalovanému: S. P., nar. X.X.XXXX, adresa R. N., P. XXXX/XX, o zaplatenie 407,- eur s

príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 17Csp/251/2017-46
zo dňa 22.3.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania

nepriznal.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 177 ods. 2 písm. a), § 150, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 CSP, § 39 Občianskeho zákonníka.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Súd nespochybňuje nárok žalobcu na zaplatenie

úveru, avšak z podanej žaloby, ako aj z priložených listinných dôkazov súd nemohol preskúmať
dôvodnosť žalovanej sumy. Na základe tvrdení uvedených v žalobe a priložených listinných dôkazov
súd nemal za preukázané tvrdenia žalobcu, skutkové tvrdenia sú nedostatočné, žalobný petit je
nedostatočne skutkovo odôvodnený a vôbec nie je preukázaný. Súdu nie je zrejmé, kedy a koľko
žalovaný plnil, nakoľko takýto dôkaz sa v spise nenachádza, súdu nie sú zrejmé dátumy požadovaných
úrokov a úrokov z omeškania uvedených v petite žaloby, ani tak požadované sumy poplatkov. Žalobca

musí jasne a nepochybne preukázať vyššie spochybnené skutkové tvrdenia a potom aj skutočnú výšku
neuhradenej sumy a jeho príslušenstva. Vzhľadom na uvedené vyplýva, že žalobca neuniesol bremeno
tvrdenia a v dôsledku toho ani bremeno dôkazu, čo bolo jeho povinnosťou podľa § 150 CSP, preto súd
musel žalobu zamietnuť v plnom rozsahu.“.

4. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že: „..spochybňuje aj samotnú úverovú zmluvu, ktorú považuje s

poukazom na § 39 OZ za absolútne neplatný právny úkon, nakoľko obchádza zákon, jej obsah odporuje
zákonu a prieči sa dobrým mravom. Zo zmluvy nevyplýva, že by žalovaný vystupoval ako podnikateľ
a že zmluva bola uzatvorená na podnikateľské účely (žalovaný je označený rodným číslom), preto
žalobca vystupoval ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ. Na túto zmluvu sa potom nepochybne a
jednoznačne vzťahujú ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uzatvorená zmluva však svojím

obsahom obchádza citovaný zákon, takže je neplatná podľa § 39 OZ (Neplatný je právny úkon, ktorý
svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.).Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak a) obsah alebo účel právneho úkonu
odporuje zákonu, b) obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, c) sa právny úkon prieči dobrým

mravom. Ad a): Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie zložky. Z týchto
zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok uvedený v 39 vyvoláva iba
rozpor podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné
ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov právneho úkonu. Účelom
právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá je, alebo nie je v súlade s účelom

dovoleným zákonom. Ad b): Obchádzanie zákona predstavuje osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon
formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak v konečnom dôsledku vznikajú (menia sa alebo zanikajú)
práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom a zmyslom zákona. Ad c): Dobré mravy možno stotožniť
so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie
výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych
vzťahov). Súdy pri rozhodovacej činnosti pristupujú k tomuto dôvodu nedovolenosti rezervovane a

hľadajú skôr iné príčiny nedovolenosti alebo neplatnosti, než je rozpor obsahu alebo účelu právneho
úkonu s dobrými mravmi. Žalobca dlhodobo pôsobí na trhu a dlhodobo poskytuje úvery, preto je mu
dobre známa právna úprava poskytovania spotrebiteľských úverov. Súd má tak za to, že v rozpore s
dobrými mravmi, cielene vyhotovuje také zmluvy, ktoré sa snažia obísť zák. č. 129/2010 Z.z. v snahe
ľahšie súdne vymôcť poskytnuté úvery. Na tunajšom súde sú vedené stovky sporov, ktorých je stranou

žalobca, a preto žalobca si je plne vedomý existencie právnej úpravy. Zmluva o úvere uzatvorená so
spotrebiteľom podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka je postupom žalobcu v rozpore s § 39 OZ. Ak
právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom, je absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí
ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom

právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím
orgánu právnej ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá
naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, sa na ňu prihliada
aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), ju nemožno žiadnym spôsobom napraviť (konvalidácia
alebo ratihabícia), čo vyplýva z toho, že nemožno naprávať úkon, ktorý neexistuje, a nadväzne na to, z

rovnakéhodôvodu-nemožnoodtakéhoprávnehoúkonu(zmluvy)odstúpiť,nieječasovoobmedzená,aj
keď určitou výnimkou je, ak sú splnené ostatné zákonné predpoklady, inštitút vydržania, kde aj absolútne
neplatný právny úkon môže byť iusta causa possesionis, zakladá nároky z bezdôvodného obohatenia
(§ 451 a nasl.).“.

5. Napokon prvoinštančný súd uzavrel, že: „Bez ohľadu na procesný postup súdu podľa § 177 ods. 2
psím. a/ CSP nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, nakoľko § 150 CSP, t.j. unesenie
dôkazného bremena, je potrebné naplniť už pri podávaní žaloby. Okrem zmluvy o úvere, všeob.
podmienok a výpisu z OR, žalobca nedoložil súdu žiadne iné dôkazy a skutkovo neozrejmil stav veci,
k čomu bol povinný už priamo v žalobe.“.

6. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
pričom žalovaný bol v konaní plne úspešný. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania
uplatňuje tzv. zásada úspechu, t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti
neúspešnej strane. Oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania úspešnej strane nie je možné.

Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci
rozhodlo. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených
trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, avšak žiadne trovy
konania mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie žalobca, ktorým sa za použitia odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) g) a
h) CSP domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Odvolateľ argumentoval tým, že žalovaný v postavení dlžníka s ním uzatvoril ako s veriteľom
zmluvu o úvere na základe ktorej sa zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo výške 800,- Eur a žalovaný

sazaviazaltútopeňažnúsumuvrátiťzvýšenúopríslušnýpoplatokvovýške772,-Eur,t.j.celkovozaplatiť
mu čiastku 1.572,- Eur v 12 pravidelných mesačných splátkach po 131,- Eur počnúc dňom 11.12.2012.
Žalovaný nehradil splátky v zmluve v dôsledku čoho sa jeho dlh stal splatným dňa 30.4.2009 a doposiaľ
mu žalovaný uhradil sumu 393,- Eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienkyposkytnutia úveru, z ktorých vyplýva dohoda o tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka
sa všetky ich právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V žalobe doručenej súdu tvrdil,
že žalovaný mu dosiaľ uhradil sumu 393,- Eur, preto si v predmetnom spore uplatnil svoj zmluvný nárok

vo výške 407,- Eur (zostatok istiny) s príslušenstvom. V prejednávanej veci ale súd prvej inštancie
nesprávne vytvoril jej skutkový základ a to chybným vyhodnotením dôkazov zo strany súdu a „dotvorenie
skutkového stavu“ bez ohľadu na možnosť uplatnenia ďalších prostriedkov procesného útoku z jeho
strany, čím potom súd prvej inštancie postupoval nesprávne, ak ním predložené dôkazy a tvrdenia
vyhodnotil vcelku ako nepravdivé jedine s poukazom na sudcovskú koncentráciu. Postup súdu, ktorým

jeho žalobcu v celom rozsahu zamietol, s poukazom na svoje zákonné oprávnenia premietajúce sa v
zásade sudcovskej koncentrácie považuje za nesprávny a arbitrárny. V súvislosti s uvádzaným odvolateľ
odcitoval § 220 ods. 2 druhá veta, § 151 ods. 1 CSP a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS 383/06. Odvolateľ ďalej tvrdí, že vo svojej žalobe spolu s prílohami nepochybne preukázal,
že medzi sporovými stranami existuje záväzkovo právny vzťah založený zmluvou. O jeho existencii
nie sú žiadne pochybnosti. Prílohou žaloby je zmluva, čím uniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia

o existencii pohľadávky. Žaloba na plnenie v predmetnej veci obsahuje všetky zákonom vyžadované
náležitosti v zmysle § 132 ods. 1 CSP. Dostatočne tiež preukázal odôvodnenosť uplatneného nároku
s poukazom na zmluvu pripojenú k žalobe. Obdobne postupuje aj v iných sporoch s obdobným
skutkovým základom, kde súdy považujú jeho skutkové tvrdenia ohľadne zaplatenej dlžnej sumy zo
strany žalovaného subjektu za preukázané. Rovnako dáva do pozornosti skutočnosť, že zastúpenie

advokátom nemá za následok stratu ostatných procesných práv zakotvených v Civilnom sporovom
poriadku, tak ako to navodil v rozsudku Okresný súd Galanta. I v predmetnom konaní platí § 129 ods.
1 CSP v zmysle ktorého ak ide o podanie vo veci samej a ide o podanie neúplné, súd vyzve toho,
kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil. Súd ho však nevyzval na doplnenie dôkazov -
doloženie splátkového kalendára, hoci tak urobiť mohol. Namiesto toho žalobu zaslal na vyjadrenie

žalovanému,ktorýjehotvrdeniaočiastočnejúhradedlžnejsumyvovýške393,-Eurnepoprel,čímsatoto
tvrdenie stalo nesporným. Zo samotného odôvodnenia rozsudku nepochybne vyplýva, že súd považuje
žalobu za vadnú a napriek tomu nepoužil procesné ustanovenia o odstraňovaní vád podania. V tejto
súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 322/2010. Okrem toho
súd môže vyzvať strany sporu aj na doplnenie skutkových tvrdení. Aj v prípade, ak mal súd v úmysle

poskytnúť ochranu žalovanému ako spotrebiteľovi, nemožno opomínať na zásadu kontradiktórnosti,
ktoroujeovládanýmodernýcivilnýproces.Obzvlášťvprípadeabsencievyjadreniazostranyžalovaného
mal súd možnosť poskytnúť mu ochranu v zmysle § 295 CSP. V sporovom konaní tak súd aplikoval
nesprávnu normu, t.j. § 153 CSP, ktorú aj nesprávne interpretoval. Súd vychádzal len z podanej žaloby,
neskonštatoval, že je vadná alebo neurčitá, resp. neúplná v časti preukázania skutkových tvrdení, preto

mal povinnosť ho vyzvať na doplnenie žaloby, čo však neurobil a postupoval v zmysle § 153 ods.
1 CSP. Poukazuje na to, že zamietnutie žaloby v celom rozsahu a neumožnenie iného procesného
úkonu okrem žaloby, nepredstavuje v zmysle zákona jednu zo sankcií sudcovskej koncentrácie. Hoci je
sudcovská koncentrácia v diskrečnej právomoci súdu, ani táto však nesmie byť ľubovoľná. Ust. § 153
o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v čl.

5 CSP, podľa ktorého môže súd (v rozsahu ustanovenom zákonom) odmietnuť procesné úkony, ktoré
vedúkneodôvodnenýmprieťahomvkonaní.Vdanomprípadevšaknemožnohovoriťoneodôvodnenom
prieťahu, ak by súd majúc to za potrebné ho vyzval na doloženie splátkového kalendára. Uvedeným
postupom by sa odstránili skutkové pochybnosti a súd by mohol meritórne rozhodnúť o jeho nároku. V
prípade,akbymalsúdprvejinštancievspornejvecirozhodnúťspravodlivo,jednoznačnebyzvolilpostup

podľa § 129, § 188 a § 295 CSP. Ani tento postup by však nebolo možné označiť za neodôvodnené
prieťahy, pretože týmto postupom by sa skutočne zabezpečilo jeho právo na spravodlivý proces.

8. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady
týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým
stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným žalobcom uplatnenou odvolacou
argumentáciou bolo posúdiť správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie vo veci, ako aj
správnosť jeho skutkových a právnych úsudkov vedúcich k záveru o potrebe zamietnutia žaloby v celom

rozsahu, v podstate z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.

11.Vprejednávanejveciprvoinštančnýsúdsodkazomna§177ods.2písm.a)CSP,tedažeideootázku
jednoduchého právneho posúdenia, bez sporných skutkových tvrdení, s hodnotou sporu do 2.000,- Eur,
beznariadeniapojednávaniaposúdilprávnyspornazákladežalobcompredloženýchlistinnýchdokladov
a dňa 22.2.2018 verejne vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol v zásade pre neunesenie dôkazného

bremena žalobcom.

12. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prioritné vyriešiť najskôr procesnoprávnu otázku, či súd prvej
inštancie mohol podľa § 177 ods. 2 písm. a) CSP vo veci samej rozhodnúť bez nariadenia pojednávania
za situácie, keď podľa neho žalobcom neboli predloženými listinami preukázané všetky rozhodujúce

skutočnosti a súd tak potom založil svoje rozhodnutie vo veci na závere o neunesení bremena tvrdenia
i dôkazného bremena žalobcu.

13. Podľa § 177 ods. 2 CSP pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez

príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania
súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.

14. Podľa § 297 písm. b) CSP pri spotrebiteľských sporoch pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide
iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota

sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.

15. Formulácia § 297 písm. b) CSP korešponduje s formuláciou § 177 ods. 2 písm. a) CSP.

16. Z ustanovenia § 177 ods. 2 v spojení s § 297 CSP teda vyplýva, že súd prvej inštancie môže

vec samú prejednať a rozhodnúť o nej bez nariadenia pojednávania okrem toho, že ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci i v prípade, že hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje
stanovenú hranicu, a ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné.

17. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi

stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.

18. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, bez nariadenia pojednávania môže súd prvej

inštancie vec prejednať a rozhodnúť súčasne len za podmienky, že bol náležite zistený skutkový stav
veci na základe stranami predložených listín, lebo nimi boli preukázané všetky medzi stranami sporné
skutkové okolnosti, významné pre právne posúdenie veci. Ak totiž ust. § 177 ods. 2 a § 297 b) CSP
upravuje podmienku, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné, vyjadruje tým nielen požiadavku, aby
súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu veci nevychádzal, samozrejme okrem zhodných

tvrdení strán, resp. zo skutkových tvrdení strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela (§ 151 ods. 1
CSP), z iného dôkazu ako z listín predložených stranami (ich zástupcami alebo splnomocnencami), ale
aj podmienku, že všetky rozhodujúce skutočnosti budú zhodnými resp. nespornými tvrdeniami strán
a nimi predloženými listinami náležite preukázané a že teda podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie nebude (aj) nesplnená povinnosť tvrdenia alebo neunesenie dôkazného bremena (ako je

tomu v danom prípade). Ak sa ukáže, že strana doteraz nesplnila svoju povinnosť tvrdenia (neuviedla
všetky rozhodujúce skutočnosti alebo ich uviedla neúplne) alebo povinnosť dôkaznú (nenavrhla dôkazy
potrebné na preukázanie všetkých svojich sporných tvrdení, ktoré sú pre právne posúdenie veci
významné), musí súd prvej inštancie, aj keby išlo o spor podľa § 177 ods. 2 či § 297 písm. b) CSP, akov danom prípade, vždy nariadiť pojednávanie (§ 177 ods. 1 CSP), pretože si musí splniť obligatórnu
povinnosť v zmysle cit. § 181 ods. 2 CSP a informovať o rozsahu sporných a nesporných skutočností
a dokazovania, čo bez nariadenia pojednávania nie je možné.

19. Z uvedených dôvodov je potom možné uzavrieť, že na prejednanie veci samej nie je potrebné v
zmysleustanovenia§177ods.2resp.§297písm.b)CSPnariadiťnasúdeprvejinštanciepojednávanie,
i keď ide o spor v hodnote do stanoveného limitu, len vtedy, ak strany sporu prostredníctvom nimi
predložených listinných dôkazov a svojich nesporných tvrdení uniesli bremeno tvrdenia a dôkazné

bremeno a ak podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej bol týmito dôkazmi
(prípadne aj pomocou zhodných resp. nesporných tvrdení strán) zistený skutkový stav veci, čo však
daný prípad nie je.

20. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a
v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

22. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby
určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

23. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

24. Porušením práva na spravodlivý proces je možné podľa odvolacieho súdu chápať i taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva
už Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada
je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne
záväznými predpismi.

25. Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) CSP sú porušením základného práva strany
sporunaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky
okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

26. S poukazom na vyššie uvedené je potom nesporné, že prvoinštančný súd pochybil, ak vo veci
verejne vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v zmysle § 177 ods. 2 písm. a) CSP, čím porušil
svoju obligatórnu povinnosť v zmysle § 181 ods. 2 CSP tým, že neurčil (najmä žalobcu neoboznámil),
ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre

jeho ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na
uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane jeho
subjektívnych práv a oprávnených záujmov, keď žalobu zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného
bremena. Odvolaciemu súdu v dôsledku porušenia uvedených zákonných ustanovení súdom prvej
inštancie neostávalo nič iné, než rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) OSP

zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiuargumentáciu odvolateľa, s poukazom na uvedený záver už nespôsobilú ovplyvniť prijaté odvolacie
rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, riadiac sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, bude postupovať v súlade s § 181 ods. 1 CSP, opätovne teda
vec prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na
vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, rozhodnutie náležite odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2
CSP a pritom sa vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciu žalobcu aj predostretou v odvolacom

konaní.

29. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej
inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

30. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).