Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 19, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/98/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116217787
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2116217787.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, IČO: 50 361 368, proti
žalovanej: B. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.-S., o zaplatenie 1.820,50 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 11Csp/42/2016-75 zo dňa 13. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.051,01 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.051,01 eura od
12.07.2014 do zaplatenia, a to do 45 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu
zamietol a výrokom III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 16
% trov konania.
Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne poukazom na ustanovenie § 232 ods. 2,
3, § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2, § 290, § 295, § 297 Civilného sporového poriadku (ďalej

aj „CSP“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 9, § 488, § 489, § 517 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj „OZ“), § 497 Obchodného zákonníka (ďalej aj „OBZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2
písm. j), k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj „ZoSÚ“), § 3 ods. 1, §
10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Vecne ho odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom bola uzavretá úverová
zmluva, ktorou žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 2.000,- eur. Právny vzťah
založený predmetnou úverovou zmluvou je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a

je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a
nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl.
OZ, zákona č. 129/2010 Z.z.), keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval
ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaná vystupovala ako spotrebiteľ, pretože jej
bol poskytnutý úver za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania.
Žalobca a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v
zmysle ustanovenia § 2 písm. d) ZoSÚ, na základe uzatvorenej zmluvy žalobca poskytol žalovanej

spotrebiteľský úver a žalovaná sa zaviazala vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ, musí obsahovať náležitosti ustanovené
zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy).Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých obsahových náležitostí zmluvy, súd prvej inštancie zistil, že zmluva
neobsahujevrozporesustanovením§9ods.2písm.k)ZoSÚ(vzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy)
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej

splátky 53,00 eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku
splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a
uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa
dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj
nároky, na ktoré nemá právo. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahuje,

ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. Rovnako v zmluve chýba náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. j) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), a síce údaj o celkovej čiastke, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť, keď tento údaj nie je v zmluve vôbec uvedený. Nie je možné za uvedenie
tohto údaju považovať miniatúrnymi písmenami pod tabuľkou 3.1 na 2. strane zmluvy uvedené, že
„Celkovú čiastku Úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom“.
Jednak, zákonom požadovaná náležitosť zmluvy je uvedenie „celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť“, a nie uvedenie „celkovej čiastky úveru“, čo je úplne iný termín a tomuto zodpovedá suma
2.000,- eur. Okrem toho, z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ je zrejmé, že zákon vyžaduje tento
údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, „vypočítaný“, t.j. vyžaduje uvedenie konkrétnej
sumy, ktorá v zmluve uvedená nie je. Zároveň súd prvej inštancie dodáva, že údaj o celkovej výške
nákladov v sume 1.801,64 eura je nesprávny, nakoľko nezodpovedá rozdielu celkovej čiastky majúcej

byť zaplatenej zo strany žalovanej (53,- eur x 72 splátok = 3.816,- eur) a sumy úveru 2.000,- eur), ktorá
suma predstavuje 1.816,- eur. Z uvedeného je jednoznačný záver, že zmluva neobsahuje údaj o celkovej
čiastke,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,aspotrebiteľnemalanimožnosťsaktakémutoúdajudopracovať.
Vo vyššie uvedenom prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanej považuje v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) za bezúročný a bez

poplatkov. K rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 9.11.2016 pod zn. C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd prvej inštancie uviedol, že predmetnej zmluve o spotrebiteľskom
úvere súd nevytýkal len absenciu výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale
aj neuvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, ktoré sú ako náležitosti zmluvy o
úvere upravené nielen v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale aj v smernici 2008/48,

pričom článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti
uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Neuvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, môže

spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, preto aj v zmysle výkladu článku 23
smernice 2008/48, sa táto zmluva považuje za zmluvu o spotrebiteľskom úvere bez úrokov a poplatkov.
Zároveň je súd prvej inštancie toho názoru, že zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom v prípade absencie čo i len jednej z náležitostí, je úver
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže žalovaná zaplatila z poskytnutého úveru vo

výške 2.000,- eur celkom sumu 948,99 eura, súd prvej inštancie jej vo výroku I. rozsudku uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi zostávajúcu časť poskytnutých peňažných prostriedkov vo výške 1.051,01 eura a vo
zvyšku žalobu vo výroku II. rozsudku ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom k vyššie uvedenému, keďže
súd prvej inštancie posúdil úver ako bezúročný a bez poplatkov, súd prvej inštancie len stručne uvádza
k uplatnenému nároku žalobcu na zmluvný úrok po tvrdenej splatnosti, že Ústavný súd SR vo svojom

rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 476/2012 zo dňa 18.09.2012 odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu,
podľa ktorého veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania
a je povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie
zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý
úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa

dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Za čas po splatnosti úveru má teda
veriteľ právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej všeobecným záväzným právnym predpisom.
Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom. Keďže žalovaná
peňažný záväzok včas a riadne nesplnila, vznikol žalobcovi nárok požadovať od žalovanej popri plnení

istiny vo výške 1.051,01 eura i úrok z omeškania, nakoľko ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu. Žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 12.07.2014, nakoľko k
zosplatneniu úveru došlo dňa 11.07.2014, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporná. Vychádzajúc
z uvedeného a s poukazom na § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb., by mal žalobca nárok nazaplatenie úroku z omeškania vo výške o 8 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa
12.07.2014, t.j. vo výške 8,15 % ročne. Nakoľko si však žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 %

ročne, súd prvej inštancie mu v takejto výške úrok z omeškania priznal, nakoľko nemôže prekročiť žalobu
a priznať viac. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že opodstatnená je požiadavka žalobcu len
na zaplatenie sumy 1.051,01 eura, bolo možné priznať žalobcovi nárok na zaplatenie zákonného úroku
z omeškania len z tejto sumy. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov tak súd prvej inštancie považoval
žalobu za odôvodnenú len v časti o zaplatenie sumy 1.051,01 eura s úrokom z omeškania vo výške 5 %

ročne zo sumy 1.051,01 eura od 12.07.2014 do zaplatenia, preto jej vo výroku I. rozsudku vyhovel, a vo
zvyšku žalobu ako nedôvodnú vo výroku II. zamietol. Vzhľadom k výške istiny s príslušenstvom, ku ktorej
zaplateniu zaviazal súd prvej inštancie žalovanú, mal súd prvej inštancie za to, že je dôvodné poskytnúť
žalovanej na splatenie dlhu primeranú dlhšiu lehotu v trvaní 45 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku
na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2
CSP, keď žalobcovi bola z uplatnenej istiny 1.820,50 eura s príslušenstvom priznaná suma 1.051,01

eura s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 58 % a hrubý úspech žalovanej 42 %, a
teda konečný čistý úspech žalobcu je 16 % (58-42). To v konečnom dôsledku znamená nárok žalobcu
voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 16 % trov konania, o
čom súd prvej inštancie rozhodol vo výroku III. rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby podal odvolanie žalobca. Svoje
odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h). V
súvislosti s bodom 25. napadnutého rozhodnutia poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora)
z 9. novembra 2016, sp.zn. C-42/15, na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.4.2017,
sp.zn.11Co/39/2016, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 146/2017

zo dňa 22.2.2018, na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/208/2017 zo dňa
30.11.2017. Možno zhrnúť, že Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň
súdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe

nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Žalobca má za to, že zmluva o úvere jasným spôsobom obsahuje
údaje o výške (53 Eur), počte (72 mesačných splátok) a termíne (k 12. dňu v mesiaci, počnúc dňom
12.08.2012 do 12.07.2018) jednotlivých splátok. Na základe vyššie uvedeného má žalobca za to, že
vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov z dôvodu, že

zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené je
zrejmé, že zmluva o úvere priamo nemusí takýto údaj obsahovať, ale postačí, ak sa táto informácia
na základe zmluvy o úvere dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva o úvere spĺňa. Poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 198/2017 zo dňa 19.3.2018. Pokiaľ
sa týka celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť žalobca uvádza, že celkovú čiastku úveru

(celkovú výšku nákladov) tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o
tejto skutočnosti bola žalovaná oboznámená v samotnej zmluve v časti 2. Podotkol, že údaj o výške
poskytnutého úveru ako aj celkovej výške nákladov zmluva o úvere obsahuje, pričom takýto výklad
súdu je, podľa právneho názoru žalobcu, šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom.
Poukázal na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 9. novembra 2016, sp.zn. C-42/15. Je zrejmé,

že samotné číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nemožno sankcionovať
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou zmluvy o úvere, nakoľko celková čiastka úveru je zo zmluvy
jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým súčtom výšky poskytnutého úveru a celkových
nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, ktoré zmluva obsahuje. Žalobca zaslal
súdu listinu s výpočtom RPMN ako aj predpis splátok, ktorý je vypočítaný podľa vzorca uvedeného

v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu
predchodcovi, do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu
RPMN. V predmetnom výpočte je vidieť, že 72. splátka úveru bola len vo výške 38,52 Eur. Celková
výška nákladov bola vo výške 1.801,52 Eur (71x53 + 38,52 = 3.801,52 - 2.000 = 1.801,52 Eur), nie
1.816 Eur, ako si to nesprávne ustálil súd. Na základe uvedeného je zrejmé, že celková výška nákladov

ako aj hodnota RPMN bola vypočítaná správne, a preto súd nesprávne rozhodol, keď zmluvu o úvere
z vyššie uvedeného dôvodu posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov. Podľa právneho názoru žalobcu
je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné. Základom odôvodnenia súdneho
rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutiasúdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom ide o také pravidlá argumentácie, ktoré
musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Mal za to, že nedostatočným odôvodnením súdneho
rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Poukázal na II.ÚS 117/07, III.ÚS 311/01, III.ÚS 107/07, IV.ÚS 14/07, III.ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I.ÚS
33/2012, III.ÚS 199/09, na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV.ÚS 1551/08, na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/25/2007, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
I.ÚS 114/08, na IV.ÚS 252/04, na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 85/06, na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 380/2013, na NS ČR sp.zn. 23Cdo/1201/2009.

Ochrana spotrebiteľa je síce dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú
ochranu, ktorá by viedla k jeho jednostrannému zvýhodňovaniu, spotrebiteľ by bol v takýchto prípadoch
zbavený akejkoľvek zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť
výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať. Neexistuje ani vecne odôvodniteľný dôvod oslobodiť
spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu tejto
povinnosti zaviazal dobrovoľne a s vedomím ich rozsahu. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti

uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné
chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez
pripomienok a nátlaku. Poukázal na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu
Slovenskej republiky JUDr. Z. R.. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne žiadal, aby odvolací súd

žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanú zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3

CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nebolo.

5. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu

dospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezistilskutkovýstavvrozsahupotrebnomprevyhlásenierozsudku,
nazákladevykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniamavecisprávneprávneposúdil.
Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre

posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v podstatnom rozsahu zdieľa
i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje
na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi. Pre úplnosť je potrebné uviesť nasledovné:

6. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo zaplatenie istiny 1.820,50 eur, úroku 282,60 eur,
úrokov z omeškania 977,90 eur, úroku vo výške 24,50 % ročne z nezaplatenej istiny 1.820,50 eur od
1.5.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne z nezaplatenej istiny 1.820,50 eur
a úrokov od 1.5.2016 do zaplatenia, poplatkov 29,32 eur a náhrady trov konania vo výške zaplateného
súdneho poplatku v sume 109 eur. Žalobca sa nároku na zaplatenie dlhu domáhal zo záväzkového

vzťahu, zo zmluvy o úvere č. 4142557612 uzavretej dňa 23.7.2012. Súd prvej inštancie napadnutým
rozhodnutím uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.051,01 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 1.051,01 eura od 12.07.2014 do zaplatenia, a to do 45 dní
od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 16 % trov konania.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tej napadnutej
časti, ktorou vo zvyšku žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania.8. „26. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom
prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej

amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k
záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. 27. Z dôvodovej správy k zákonu
č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie §

9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere
upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa
presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe,
tedaustanovenie§9ods.2písm.k/zákonač.129/2010Z.z.neupravujepožiadavkuodlišnúodtoho,ako
ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018)“

9. „7. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť
vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu.
Prípustnosť dovolania je upravená tak, že je toto prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (písm. a/), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená
(písm.b/) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/)“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/112/2017 zo dňa 27.6.2018)

10. K odvolacej námietke žalobcu, že vyššie uvedenú zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú
a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, je na mieste
uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal eurokonformným výkladom ustanovenia § 9
ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že je v danom prípade nielen možný, ale aj
potrebný, a teda je potrebné dospieť k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010

Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresnýrozpisplánovanejamortizáciedlhu,teda
rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky (porovnaj uznesenie NS SR
sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018). Keďže v právnom
poriadku Slovenskej republiky je zakotvená záväznosť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ako nepriama záväznosť v súvislosti s dovolacím prieskumom, Krajský súd v Trnave rešpektuje právny

názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o eurokonformnom výklade v oblasti spotrebiteľských
zmlúv o úvere. Z uvedeného dôvodu je namieste ustáliť, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ
používa pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ v súlade
s eurokonformným výkladom len na spresnenie, čo splátka úveru zahrňuje, nakoľko ani z dôvodovej
správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo,

aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, pričom
uvedený interpretačný postup je potvrdený aj novelou ZoSÚ uskutočnenou zákonom č. 279/2017 Z.z.
účinnou od 1.5.2018, ktorá iba spresňuje už existujúce ustanovenie tým, že slovo termín nahrádza
slovom frekvencia. Nemožno sa preto stotožniť s takým právnym posúdením súdom prvej inštancie
v napadnutom rozsudku, ktorým vytýkal zmluve o úvere dostupná pôžička č. 4142557612 zo dňa

23.7.2012 (ďalej len „zmluva o úvere“) absenciu podstatnej náležitosti, a to neuvedenie presnej výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úroku a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z..

11. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že číselné neuvedenie celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ

zaplatiť, nemožno sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťoou zmluvy o úvere, nakoľko celková
čiastka úveru je zo zmluvy jednoznačne identifikovateľná banálnym matematickým výpočtom, je
potrebné konštatovať, že v preskúmavanom prípade z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo,
že v úverovej zmluve nie je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a to ani jej presným
vyčíslením, ani iným zrozumiteľným spôsobom v zmysle článku 10 ods. 2 písm. g) smernice EP a

Rady 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o spotrebiteľskom úvere, ktorej úplnou transpozíciou je ZoSÚ, ktorý
túto povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza v § 9 ods. 2 písm. j) v znení účinnom
do 31.12.2012 a v súčasnosti účinnom znení v § 9 ods. 2 písm. h). V uzavretej úverovej zmluve sú
jej podstatné zákonné náležitosti uvedené v tabuľkovej forme, okrem uvedenia celkovej čiastky, ktorúje povinný spotrebiteľ zaplatiť a ktorá je iba slovne popísaná ako „celková čiastka úveru“ drobným
písmompodostatnýmináležitosťamitak,žeideosúčetúveruacelkovýchnákladovspojenýchsúverom.
Vychádzajúc z tohto slovného vyjadrenia a údajov v zmluve, keď výška úveru je 2.000 eur a celkové

výška nákladov 1.801,64 eur, celková čiastka (úveru), ktorú je povinný spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje
3.801,64 eur. Vychádzajúc ale aj z počtu a výšky dohodnutých splátok úveru, t.j. 72 splátok po 53 eur,
celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, predstavuje 3.816 eur. Z vyššie uvedeného je zrejmé,
že údaj o celkovej čiastke, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť, nie je vyjadrený dostatočne určitým a
zrozumiteľným spôsobom, nevyvolávajúcim pochybnosti u spotrebiteľa o celkovej čiastke, ktorú musí

zaplatiť titulom uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a teda tento obligatórny údaj v zmluve o
spotrebiteľskom úvere absentuje. Spotrebiteľ tak bez presného číselného uvedenia celkovej čiastky,
ktorú je povinný zaplatiť, nemá možnosť bez akýchkoľvek pochybností posúdiť rozsah svojho záväzku.
Údaj o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je významný pre spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide
o jeho možnosť zhodnotiť výhodnosť, resp. prijateľnosť poskytnutého úveru a o jeho možnosť posúdiť
celkový objem zaťaženia splátkami úveru. Význam tejto informácie je potrebné vidieť aj v tom, aby si

spotrebiteľ vedel jednoducho vypočítať, či už splatil celý úver alebo nie, a teda aby neprestal uhrádzať
splátky predčasne, čím by sa dostal do omeškania, alebo aby nepokračoval v uhrádzaní splátok aj po
termíne konečnej splatnosti, čím by vzniklo na strane veriteľa bezdôvodné obohatenie, čo odôvodňuje
právny záver, že význam tejto informácie nemožno bagatelizovať.

12. „Princíp práva na spravodlivý proces zodpovedá povinnosti všeobecných súdov svoje rozhodnutia
riadne odôvodniť, pričom sa musia vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uplatnenými
účastníkmi konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere ich závažnosti. Ak tak všeobecný
súd neurobí, založí tým nepreskúmateľnosť ním vydaného rozhodnutia, a spravidla tak aj jeho
protiústavnosť. Podobne ako v skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej

právnej argumentácie (subsumpcia skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné
následky vedúce k neúplnosti a hlavne nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3.10.2012)

13. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné,
čím boli porušené práva žalobcu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je na mieste
uviesť, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok objektívne uspokojivým spôsobom. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku stručne a jasne objasnil ako skutkový, tak aj právny

základ rozhodnutia. Z napadnutého rozsudku celkom jednoznačne vyplýva, ako súd prvej inštancie
rozhodol, ktoré skutkové okolnosti zobral do úvahy, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich
právne posúdil, pričom súd prvej inštancie sa riadne vysporiadal aj so všetkými argumentmi žalobcu. Z
uvedeného dôvodu je zrejmé, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé.

14. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom
prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, je potrebné
konštatovať,žespotrebiteľskázmluvajezprávnehohľadiskadefinovanávustanovení§52Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o

vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Spotrebiteľské spory predstavujú osobitnú skupinu súdnych sporov. CSP vychádza z objektívnej
hmotnoprávnej aj procesnoprávnej nerovnosti dodávateľa a spotrebiteľa, ktorú musí súd kompenzovať
uplatnením osobitných procesných postupov divergentných od všeobecných procesných inštitútov

sporového konania, inak by nebol naplnený účel sporového konania, ktorým je spravodlivá a rýchla
ochrana porušených alebo ohrozených subjektívnych práv. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že ochrana
spotrebiteľa poskytnutá súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa pohybuje v primeranom
rozmedzí a je adekvátna.

15. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní, vo výroku
II. a III. potvrdil.16. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná.

17. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).