Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 26, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/61/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211201212
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2211201212.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr.
Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zastúpenej: Advocate, s.r.o., advokátska
kancelária, Bratislava, proti povinnému: Z. V., nar. XX. N. XXXX, I. XXX/XX, L. H., o vymoženie 1.088,13
€ s prísl., o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 4 Er 94/2011-20

z 27. apríla 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Z a m i e t a sa návrh oprávnenej na prerušenie odvolacieho konania a podanie návrhu na začatie
prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru Európskej únie, ako aj podanie návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej
republiky.

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil exekúciu vykonávanú JUDr. Rudolfom Krutým,
PhD., súdnym exekútorom v Bratislave, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s., sp. zn. SR 09331/10 Na odôvodnenie uviedol, že oprávnená a
povinný uzavreli 22. júna 2009 formulárovú zmluvu o úvere, ktorej neoddeliteľnou častou sú všeobecné

obchodné podmienky, ktoré obsahujú rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc rozhodcovského
súdu. Povinný mal možnosť len návrh zmluvy prijať alebo ako celok ju odmietnuť. Táto rozhodcovská
doložka núti povinného podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť spory
pred štátnym súdom, preto je neprijateľnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. a je
absolútne neplatná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní je oprávnený prelomiť materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku.

Rozhodcovská doložka je neplatná, hoci platná doložka je predpokladom toho, aby byť vydaný
rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovský rozsudok vydaný súdom, ktorý na to nemal právomoc, je nulitný.
Preto súd prvej inštancie zastavil exekúciu podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., ale aj podľa §
57 ods. 1 písm. m) Ex. por. Rozhodnutie o trovách vyhradil samostatnému uzneseniu.

2. Oprávnená včas podaným rozsiahlym odvolaním navrhla zrušiť toto uznesenie a vec vrátiť na ďalšie

konanie. Úvodom namietla, že jej exekučný súd odoprel kontradiktórne konanie, pričom poukázala na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 499/2012. Exekučný súd mal podľa nej nariadiť
pojednávanie podľa § 58 ods. 2 Ex. por. Okrem toho namietla, že exekučný súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnej interpretácii smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-472/11 takisto vyžaduje, aby boli účastníci zoznámení s
názorom súdu o neprijateľnosti podmienky a bol im daný priestor na vyjadrenie, pričom spotrebiteľ

sa môže rozhodnúť, že na neprijateľnosti podmienky nebude trvať. Exekučný súd sa mal obrátiť na
Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 cit. smernice, či rozhodcovská doložka môže byť neprijateľnoupodmienkou, keďže prax súdov iných štátov je výrazne odlišná a nie je mysliteľné, aby sa tieto
názory takto zásadne odchyľovali. Rozhodcovská zmluva nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach, pričom poukázala aj na judikatúru slovenských súdov. Súd pritom nemôže vylúčiť

aplikáciuurčitejpodmienky,aksaspotrebiteľrozhodnenedovolávaťjej.Akbyodvolacísúdneakceptoval
túto argumentáciu, oprávnená navrhla prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu
otázku v podstate v tom zmysle, či to, že vnútroštátny súd môže použiť aj neprijateľnú podmienku,
ak tomu spotrebiteľ neodporuje, vyžaduje, aby spotrebiteľ jej použitie výslovne žiadala alebo stačí, že
po oznámení súdu o neprijateľnosti podmienky zostal nečinný. Tieto názory si osvojili aj niektoré súdy

Slovenskej republiky, na ktorých rozhodnutia odkázala. Ďalej namietla, že exekučný súd prekročil svoju
právomoc, keď komplexne preskúmal rozhodcovský rozsudok, navyše potom, čo už udelil poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Ex. por.). Prieskumná právomoc súdu je upravená v § 40 zákona
č. 244/2002 Z. z. a prejavuje sa možnosťou zrušiť rozhodcovský rozsudok. Poukázala na judikatúru
Ústavného súdu SR týkajúcu sa princípu právnej istoty, ktorému odporuje, ak všeobecný súd môže
neobmedzene skúmať rozhodcovský rozsudok v exekučnom konaní, čím sa oprávnenému odnímajú

procesné záruky, ktoré by mal v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Možnosťou skúmať ho
časovo neobmedzene sa narúša aj právna istota v rozhodcovský rozsudok a je tiež v rozpore s § 40
zákona č. 244/2002 Z. z. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva zo zásady rovnocennosti, a nemôže meniť alebo zrušovať jej
účinky.Aksaodvolacísúdnestotožnístýmitoargumentami,žiadalaprerušiťkonanieapodľaÚstavnému

súd SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Ex. por. s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy SR. Oprávnená
ďalej namietla, že aplikácia § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. bez návrhu predpokladá, že nedostatky
boli zistené v rozhodcovskom konaní, nie v rozsudku, inak by nemal zmysel § 40 cit. zák. Exekučný
súd vybočil z princípu legality a dopustil sa diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, pretože
s oprávneným sa zaobchádzalo odlišne z dôvodu, že je podnikateľským subjektom. Tým došlo aj k

porušeniu princípu rovnosti zbraní. Oprávnená tiež namietla porušenie čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd ju pred vydaním svojho uznesenia
nevypočul, nedal jej možnosť predniesť svoje stanovisku, obranu, oboznámiť sa s argumentami a
nemala možnosť navrhnúť dôkazy. Bola tiež porušená zásada dvojinštančnosti. Oprávnenej nebola
daná možnosť vyjadriť sa k dokazovaniu. Súd prvej inštancie rozhodol tiež v rozpore s dobrými mravmi,

pretože oprávnený po zastavení exekúcie nebude mať možnosť v konaní svoju pohľadávku vymôcť
vzhľadom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. Ak zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovských
rozsudkov, urobil tak výslovne v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. inak než v § 45 cit. zák., podľa
ktorého môže súd skúmať len vlastnosti plnenia. Konečne oprávnená považuje rozhodcovskú doložku
za platnú, pretože spotrebiteľ má reálnu možnosť voľby, a nie je pravdou, že by samo rozhodcovské

konanie spôsobovalo nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil
zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere, keďže ide o obchodnoprávny vzťah, preto sa v nej
nemuseli uvádzať náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Oprávnená takisto nesúhlasila s posúdením
dohodnutého úroku z omeškania ako rozporného s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zákonom, okrem
toho v rozpore s dobrými mravmi konal ako prvý dlžník, ktorý zmluvu porušil. Za primerané považovala

oprávnená aj poplatok za poskytnutie úveru a za zasielanie upomienok. Záverom zdôraznila, že súd
udelil poverenie exekútorovi a toto rozhodnutie nie je oprávnený revidovať, navyše tak nie je oprávnený
robiť v odvolacom konaní. Dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú nie sú dané.

3. Povinný sa k odvolaniu doručenému 28. februára 2017 nevyjadril.

4. V prerokúvanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný u súdneho exekútora pred 1.
novembrom 2013, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí podľa predpisov účinných do 31.
októbra 2013 s určitými výnimkami (porov. § 243b ods. 1 a 2 Ex. por.). Dňa 1. júla 2016 nadobudol
účinnosť nový civilnoprocesný kódex, t. j. Civilný sporový poriadok. Odvolací súd preto po 1. júli 2016

postupoval v konaní na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p už podľa C. s. p. Keďže
ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa
právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.
(porov. § 470 ods. 2 C. s. p.).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas a oprávneným
subjektom proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťal (§ 58 ods. 5 Ex. por.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom adôvodmi odvolania (§ 380 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

6. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody na zastavenie
exekúcie pre jej neprípustnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v cit. znení. Súd prvej
inštancie pritom správne skúmal prípustnosť exekúcie počas celého konania aj potom, čo už udelil
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry totiž platí, že súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,
musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (R 58/1997). Už preto sú nedôvodné
námietky oprávnenej, že súd nemohol rozhodnúť o zastavení exekúcie potom, čo udelil poverenie na jej
vykonaniu. Naopak, z citovaného judikátu je zrejmé, že tak urobiť mohol a musel. Udelenie poverenia
podľa § 44 ods. 2 Ex. por. nepredstavuje prekážku rozhodnutej veci pre rozhodovanie o zastavení
exekúcie podľa § 57 Ex. por. Napokon, už zo samotnej logiky zákona vyplýva, že zastaviť možno len

exekúciu, ktorá sa začala, teda v ktorej bolo udelené poverenie. Sám zákon teda predpokladá, že o
zastaveníexekúciesarozhodujepotom,čoužbolopoverenieudelené.Zjudikatúrykinémuexekučnému
titulu - notárskej zápisnici (porov. R 79/2015), ktorá je však použiteľná aj na tu prerokúvanú vec, možno
vyvodiť len toľko, že je neprípustné, aby súd dvakrát posúdil rovnakú situáciu rozdielne. Ak teda súd na
základe exekučného titulu v jednej exekúcii poverenie udelil, nemôže v neskoršej exekúcii na základe

toho istého exekučného titulu žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť. To mu však nebráni, aby rozhodol
o jej zastavení, ak sú na to dôvody.

7. Úvahy oprávnenej o vylúčení právomoci súdu skúmať rozhodcovský rozsudok nie sú správne. Z
už ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že hoci exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je zo zákona oprávnený a povinný
vždy preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (porov. R 47/2012). Podobne judikatúry uzavrela, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný (porov. R 46/2012). Potom ani z § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. nevyplýva
nijaké obmedzenie toho, v čom môže spočívať neprípustnosť exekúcie, ktorá odôvodňuje jej zastavenie.
Vychádzajúc z judikátu R 58/1997 tak táto neprípustnosť môže spočívať aj v každom nedostatku
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ak tento dôvod nemožno subsumovať pod

iné písmeno [napr. písm. b)]. Ak je exekučný súd oprávnený rozhodcovský rozsudok preskúmať už vo
fáze rozhodovania o udelení poverenia, o to viac je oprávnený ho preskúmať v rámci postupu podľa §
57 ods. 1 písm. g) Ex. por. Ako už bolo uvedené, takémuto skúmaniu nebráni ani to, že súd na jeho
základe už poverenie na vykonanie exekúcie udelil.

8. Oprávnený namieta, že nebola dodržaná zásada kontradiktórnosti, ktorá vyplýva z čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-472/11, ako aj z
nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie nevyslovil,
že by splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere bolo neprijateľnou zmluvou podmienkou v zmysle
smernice 93/13/EHS, ale podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktorého rozsah je širší

než požiadavky citovanej smernice. V dôsledku toho nespadá toto konanie priamo pod rozsah aplikácie
Charty základných práv Európskej únie a nevzťahuje sa naň požiadavka kontradiktórnosti upravená v
čl. 47, ktorého sa týka rozsudok vo veci C-472/11. Takisto sa potom míňa účinkom celá argumentácia
odvolania založená na aplikácii práva Európskej únie. Pokiaľ ide o nález II. ÚS 499/2012, oprávnený
opomína, že právne závery v ňom vyslovené boli neskôr doplnené uznesením pléna Ústavného súdu

SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o zjednotení právnych názorov senátov. Z tohto uznesenia vyplýva, že princíp
kontradiktórnosti je v zásade zachovaný aj vtedy, keď má strana možnosť vyjadriť sa k hodnoteniu
dôkazov a právnej kvalifikácii (podkladom rozhodnutia) až v odvolacom konaní. V prerokúvanej veci
bolo pritom odvolanie voči prvoinštančnému uznesenia prípustné bez obmedzenia (porov. § 58 ods.5 Ex. por.), oprávnená možnosť podať ho aj využila a môže v ňom plne uplatniť svoje námietky proti
skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. Napriek tomu však z odvolania nevyplýva nič,
čo by spochybňovalo skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. K požiadavke kontradiktórnosti

potom treba ešte doplniť, že povinný v tejto veci nepodal žiadne vyjadrenie ani sa konania nezúčastnil.
V dôsledku toho nebolo možné oprávnenému jeho vyjadrenie doručiť ani poskytnúť mu priestor k
vyjadriť sa k jeho (neexistujúcej) argumentácii. Nariadenie pojednávania tu vzhľadom na dôvodov
zastavenia zostávalo v dispozícii súdu rozhodujúceho o zastavení exekúcie (porov. § 58 ods. 2 Ex. por.
v aplikovanom znení), preto nemohol konajúci súd porušiť práva oprávnenej len tým, že pojednávanie

nevykonal. Preto sú nedôvodné aj námietky týkajúce sa porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 Ústavy SR.

9. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere z 22. júna 2009 je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom k tomuto dňu. Oprávnená
ako spoločnosť poskytujúca úvery konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ

v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák., povinná však nekonala v takomto postavení a je potrebné ju podľa
§ 52 ods. 4 Obč. zák. považovať za spotrebiteľa. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. totiž na vylúčenie
vlastnosti spotrebiteľa nepostačuje, ak určitá osoba koná na účely svojho povolania, ale musí konať v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V prerokúvanej veci je potom nepodstatné, či táto zmluva
je alebo nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere alebo zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného

zákonníka,pretožeanijednoanidruhénevylučujepoužitieustanovení§52anasl.Obč.zák.Neprijateľné
podmienky sú upravené práve v § 53 Obč. zák., v dôsledku toho je rozhodné len to, či zmluva o
úvere medzi oprávnenou a povinnou napĺňala znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1, 3 a
4 Obč. zák. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v cit. znení nesmeli spotrebiteľské zmluvy
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). Za takú neprijateľnú podmienku sa podľa
§53ods.4písm.r)Obč.zák.považujeajto,keďsavrámcidojednanejdoložkyodspotrebiteľavyžaduje,
aby svoje spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V prerokúvanej veci je rozhodcovská doložka
obsiahnutá v odseku 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré odkazuje zmluva o úvere.
Obsiahnutie rozhodcovskej doložky v týchto podmienkach už samo osebe vylučuje záver o tom, že

by ju bolo možné považovať za individuálne dojednanú v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. Uzatváranie
rozhodcovskej doložky súčasne s uzatváraním zmluvy o úvere (jedným úkonom) vedie k tomu, že dlžník
nemá šancu sa slobodne rozhodnúť, či rozhodcovskú doložku akceptuje alebo nie. To vedie k záveru,
že rozhodcovskú zmluvu medzi oprávneným a povinným treba považovať za neprijateľnú podmienku
podľa § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.

10. Vzhľadom na to je správny záver súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinnou je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v
zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a ako taká je podľa ods. 5 cit. paragrafu neplatná.
Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol

vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená,
že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. už citovaný judikát R
46/2012) a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu. To robí exekúciu neprípustnou, preto ju súd
prvej inštancie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. správne zastavil.

11. Vzhľadom na to odvolací súd jeho vecne správne uznesenie podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok II).
Ešte predtým však podľa § 162 ods. 3 C. s. p. v spojení s § 9a Ex. por. zamietol návrhy na prerušenie
konania, keďže nezistil dôvod na podanie ani prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, ani
návrhu Ústavnému súdu (výrok I). Súdny dvor totiž podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
rozhoduje v zásade len o platnosti a výklade práva Európskej únie. V prerokúvanej veci však súd prvej

inštancie, ani odvolací súd nezaložili svoje rozhodnutia na práve Európskej únie, ale na výslovnom
znení ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Exekučného poriadku. Toto ustanovenie je pritom širšie než
zodpovedajúce ustanovenia smernice. V dôsledku toho v prerokúvanej veci niet skutkových a právnych
dôvodov na položenie žiadanej prejudiciálnej otázky. Pred Ústavným súdom SR je zasa všeobecný súd
oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona, ktorého použitie (teda nutnosť subsumpcie zisteného

skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní pred všeobecným
súdom rozumne očakávať (PL. ÚS 12/2012); predpokladom je teda tzv. prejudicialita napadnutej normy
v konaní všeobecného súdu. Oprávnená navrhovala, aby súd žiadal vysloviť nesúlad § 44 ods. 2 Ex.
por. s Ústavou SR. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. však pri vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie aniodvolaciehosúduvôbecneboloaplikované,pretožesanerozhodujeoudelenípoverenia,aleozastavení
exekúcie podľa § 57 Ex. por.

12. Súd prvej inštancie v zmysle § 151 ods. 3 O. s. p. vyhradil rozhodnutie o trovách exekúcie
samostatnému rozhodnutiu a táto výhrada si podľa § 470 ods. 2 C. s. p. zachovala svoje účinky aj po
30. júni 2016. Preto o trovách exekúcie (vrátane trov odvolacieho konania) rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnom zastavení konania.

13. Toto uznesenie senát prijal jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.