Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/307/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117227141
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6117227141.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
RELEVANSs.r.o.,sosídlomDvořákovonábrežie8A,81102Bratislava,IČO:47232471,protižalovanej
P. W., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom C. XX, XXX XX M., t. č. bytom C. námestie XX, XXX
XX R., o zaplatenie 2.620,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 15Csp/166/2017-66 z 31. júla 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok)

a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.620,63
Eur, dlžné úroky z istiny vo výške 190,97 Eur a úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy
2.620,63 Eur od 01. 08. 2017 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku
(prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobcovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že mal preukázané uzavretie zmluvy o úvere dňa 25.
03. 2014 medzi žalovanou a Poštovou bankou, a. s. na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá suma
3.100,- Eur. Túto sa žalovaná zaviazala vrátiť s úrokom 11,9 % ročne v 96. mesačných splátkach po 51,-
Eur so splatnosťou prvej splátky dňa 10. 04. 2014 a dátumom splatnosti poslednej splátky dňa 10. 03.

2022. Nakoľko ale žalovaná mesačné splátky riadne neuhrádzala, bola vyzvaná na zaplatenie dlžnej
sumy listom z 11. 11. 2014 a následne listom z 27. 11. 2014 bola vyhlásená predčasná splatnosť úveru
k uvedenému dňu, ktoré listiny žalovaná prevzala dňa 01. 12. 2014.

3. Po právnej stránke prvoinštančný súd posúdil vec podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch majúc za to, že sa jednalo o poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom žalovanej ako
spotrebiteľke a aplikoval následne aj ust. § 52, § 53 ods. 9, § 565 a § 517 Občianskeho zákonníka (ďalej

len „OZ“) a tiež ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že pokiaľ žalobca upozornil
žalovanú na možnosť vyhlásenia úveru za predčasne splatný a žalovaná bola v omeškaní s platením
viac ako tri mesiace, dôvodne banka vyhlásila predčasnú splatnosť úveru v súlade s § 53 ods. 9 a § 565
OZ, kedy žalobcovi následne vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Konštatoval, že v zmysle§ 503 ods. 1, prvej vety Obchodného zákonníka sú zmluvné úroky vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou a to znamená, že doba splatnosti úrokov za poskytnutie
peňazí sa zhoduje s dobou splatnosti úveru. Preto celková suma úrokov musí byť zaplatená do splatnosti

dlžného zostatku úveru. Banka tak nemohla oprávnene požadovať od žalovanej ako dlžníka zmluvné
úroky aj po splatnosti istiny z úveru, ale len do jej splatnosti. Preto priznal žalobcovi nezaplatenú istinu
vo výške 2.620,63 Eur, vyčíslené dlžné úroky z istiny vo výške 190,97 Eur a tiež úrok z omeškania vo
výške 5,15 % ročne z istiny 2.620,63 Eur od 01. 08. 2017 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol čo do zaplatenia zmluvného úroku vo výške 11,9 % ročne z dlžnej istiny 2.620,63 Eur od 01.

08. 2017 do zaplatenia.

4. Okresný súd podrobnejšie dôvody čiastočného zamietnutia žaloby vysvetlil takto: „Ak teda nastal stav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani
na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomforný stav,

kde spotrebiteľ bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by
išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a
veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli
garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd

takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa
voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového
vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nejaké obmedzenie užívania
svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše súd takúto zmenu
justifikoval,podporilbynielenhrubúnadvláduveriteľa, alezároveňbypodporovalajstav,vktoromveriteľ

nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potencionálnej
nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú sumu jednorazovo. Takéto konanie
veriteľa však nemá v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titul na
inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa súd dostáva aj k ďalšiemu zásadnému záveru,
spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť

jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnésankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania

peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchýlená od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 OZ, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 OZ robí absolútne neplatnou /odkaz na bod 14.
odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co/138/2017-67 zo dňa 23. 05. 2017/.

Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným
určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 a § 3a vládneho Nariadenia č. 87/95 Z.z.. Ak by
sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj
v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných

ustanovení Občianskeho zákonníka a Nariadenia Vlády. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy
(subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k/ OZ.) /odkaz na bod 14. odôvodnenia rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co/138/2017-67 zo dňa 23. 05. 2017/. Zároveň okresný súd poukazuje
aj na ďalšie rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici ako odvolacieho súdu.

Preto súd v prevažnej časti žalobe žalobcu vyhovel a prvým výrokom tohto rozsudku rozhodol tak, že
žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu nezaplatenej istiny vo výške 2620,63 Eur, dlžné úroky z
istiny vo výške 190,97 Eur, zákonný úrok z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy istiny 2620,63
Eur od 01. 08. 2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

5. Výrok o náhrade trov konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) vychádzajúc z pomeru úspechu žalobcu, ktorý bol neúspešný iba v nepatrnej
časti žaloby čo do príslušenstva vo vzťahu k priznanej sume a preto mu voči žalovanej priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.6. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie (ešte pôvodný) žalobca napádajúc jeho zamietajúci
(druhý) výrok. Žiadal rozsudok okresného súdu v tejto časti zrušiť a vrátiť mu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, alternatívne žiadal zmeniť rozsudok tak, že žalobe bude aj v tejto časti vyhovené.

7. V odvolaní argumentoval, že mu patrí nárok na zmluvné úroky aj po zosplatnení úveru, pretože
nepriznanímtohtonárokusazvýhodňujeprotiprávnekonaniežalovanejakospotrebiteľa.Takátoochrana
nielenže je neprimeraná, ale popiera všetky zásady civilného konania, predovšetkým rovnosť strán.

Poukázal v prvom rade na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo/2906/2000
tvrdiac, že povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky odstúpením od
zmluvy nezaniká, menia sa výlučne len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť
splniť. Dlžník naďalej nie je povinný splniť dlh v lehotách a za podmienok určených v zmluve, ale na
požiadanie veriteľa v plnom rozsahu (celú dlžnú čiastku s úrokmi). Ústavný súd SR vykladá pojem
zosplatnenia zánikom pôvodného záväzku, na ktorého miesto nastupuje záväzok úplne nový. Podľa

žalobcu je takýto výklad úplne nesprávny, lebo zosplatnenie spôsobí len jedinú zmenu záväzku, a to
v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach. V ďalšom poukázal na ust. § 565 OZ
a komentár k nemu dodávajúc, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť rôznymi
synonymami a v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. V zmysle § 516 OZ
sa pri kumulatívnej novácii jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu spočívajúcu v

zániku určitých doterajších vzájomných práv a povinností a v ich nahradení novo dohodnutými, vedľa
už existujúcich. Preto doterajší záväzkový vzťah nezaniká a právnym dôsledkom zmeneného záväzku
je jednak pôvodná právna skutočnosť, ktorá spôsobila jeho vznik, ako aj dohoda strán o zmene jeho
obsahu. Zmena záväzku sa spravidla týka miesta či spôsobu plnenia, splatnosti, a pod. S odkazom na
ust. § 35 ods. 2 OZ argumentoval, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je prejavom vôle veriteľa

smerujúcim k zániku povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti zaplatiť celý
dlh jednorázovo v stanovený termín. Z tohto žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok
dlžníka v ostatných jeho právach a povinnostiach a preto výklad zákona, k akému dospel prvoinštančný
súd, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, teda aj čo do zmluvného
úroku, sa neopiera o vyjadrenú vôľu veriteľa, o ustanovenie zákona o zmene záväzku a ustanovenia

zákona o zmluvách o úvere.

8. Podľa neho je okresným súdom prezentovaná koncepcia absurdná a stavia veriteľa v porovnaní
s dlžníkom do obzvlášť nevýhodného postavenia, keď veriteľ nemá k dispozícii vlastné finančné
prostriedky z úveru, lebo ich dlžník nezaplatil a za toto obmedzenie ani nemôže poberať dohodnutý

zákonný úrok. Poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka zvýrazňujúc tú jeho časť, podľa ktorej
sa dlžník zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky majúc na mysli to, že v tomto
ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti. Takisto v ust. § 2 písm.
d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, sa spotrebiteľ zaväzuje v prípade zmluvy o
spotrebiteľskom úvere poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa,

a teda aj táto dikcia definuje aký záväzok vyplýva žalovanej z uzatvorenej zmluvy o úvere, t. j. vrátiť
veriteľovi poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky a celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom.

9. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaná zostáva stále dlžná a je teda správny ten

záver, že jej záväzok dosiaľ nezanikol. Keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka, nemožno hovoriť o
zániku akcesorického zmluvného úroku. S odkazom na ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka ďalej
zvýraznil, že veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru, lebo
z tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru
nárok na zmluvný úrok. Následne § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka upravuje, že omeškanie dlžníka

so splnením peňažného záväzku má za následok vznik práva veriteľa, ktorý si splnil svoje zákonné
a zmluvné povinnosti, požadovať zo zaplatenej sumy úroky z omeškania bez potreby osobitného
upozornenia. Podobne záver okresného súdu nevyplýva ani z § 565 OZ. Zosplatnenie úveru je právom
veriteľa jednostranne zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu porušenia povinnosti dlžníkom a teda ak
platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho

splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti splátky (zosplatnenie úveru)
povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy, zanikla. Veriteľ zosplatnením
síce získava právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, ale neodpadá tým jeho obmedzenie
práva na dispozíciu s istinou úveru, lebo takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde až celkovým splatenímúveru. V prípade nepoctivého dlžníka by tento zo špekulatívnych dôvodov mohol hneď po čerpaní úveru
pristúpiť k neplateniu dohodnutých splátok, spôsobiť tým predčasnú splatnosť úveru a vyhol by sa tak
plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami, bol by viazaný iba

na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi regulovanej výške úrokovej sadzby.

10. Ďalej namietal, že okresný súd nevzal do úvahy, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka
len istiny úveru, zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Ani sankčný úrok nie je
kompenzáciou veriteľa za poskytnutie úveru, zmluvný úrok je totiž odplatou (cenou) za poskytnutie

finančných prostriedkov a tvorí tak ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako
podnikateľskej činnosti veriteľa. Ak pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade
omeškania dlžníka s úhradou, je možné od neho požadovať zmluvný úrok aj úroky z omeškania, vzniká
otázka, z akého dôvodu sa zrazu javí vzťah medzi zmluvným úrokom a zákonným úrokom z omeškania
iný. Ide o totožné právne aj skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne. Okresný súd
odmietnutím priznania zmluvného úroku konal v rozpore s právnou zásadou, že nikto nemôže mať

prospech z vlastného protiprávneho konania. Napokon poukázal na prístup Najvyššieho súdu ČR k
tejto problematike menujúc rozhodnutia, podľa ktorých nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru bol
veriteľompriznanýatiežpoukázalnarozhodnutiaKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.43Co/1/2018
a sp. zn. 17Co/122/2017, na podporu svojho argumentu, že veriteľ má nárok na dohodnuté úroky aj po
predčasnom zosplatnení úveru.

11. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

12. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario

s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom (druhom)
výroku a v závislom (treťom) výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne
správny.

13. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

14. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

15. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie je vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (a tiež vo
výroku o trovách konania) vecne správne a vychádza z náležite prevedeného dokazovania. Odvolací

súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s
odôvodnením rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na napadnuté výroky a ktoré sa presvedčivo a logicky
vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými aj právnymi otázkami sporu a teda spĺňa zákonné
kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

16. Z procesného hľadiska musí odvolací súd najskôr uviesť, že v priebehu odvolacieho konania doručil
pôvodný žalobca (Poštová banka, a. s.) návrh na zmenu subjektov na jeho strane, podľa ktorého ako
postupca uzatvoril dňa 06. 08. 2018 s obchodnou spoločnosťou R Collectors s. r. o. ako postupníkom
zmluvu o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky na menovanú
spoločnosť ako nového veriteľa. Nakoľko potom boli splnené všetky obligatórne podmienky vyplývajúce

z ust. § 80 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd pripustil zmenu žalobcu uznesením č. k. 12Co/307/2018-114 zo
dňa 03. 10. 2019 a na základe toho už konal so spoločnosťou R Collectors s. r. o., so sídlom Dvořákovo
nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297 ako s novým (aktuálnym) žalobcom.

17. K odvolacím námietkam odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že mu je z rozhodovacej činnosti

známa rozdielna prax prvoinštančných aj odvolacích súdov týkajúca sa rozhodovania o nárokoch na
úrokyzúveruzačasposplatnostipohľadávkydovráteniaúveru.Vrozhodovacejpraxisamožnostretnúť
s názorom, že úroky z úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu, ale aj s opačnými rozhodnutiami
vyjadrujúcimi názor, že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľskýchvzťahoch trvá aj po splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru (a do tejto kategórie patria aj žalobcami
v odvolaní označené súdne rozhodnutia). Z uvedených dôvodov v situácii, kedy neexistuje ustálená
rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít v otázke nároku veriteľa na úroky po predčasnom

zosplatnení spotrebiteľského úveru, prikláňa sa odvolací súd k názoru, že úroky zo spotrebiteľského
úveru patria veriteľovi len do splatnosti dlhu a nie aj následne až do faktického vrátenia poskytnutých
peňažných prostriedkov. Čiže v tomto odvolací súd dáva za pravdu okresnému súdu, ktorý vo zvyšnej
časti žalobu zamietol, pretože z ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcich úverovú
zmluvu nevyplýva explicitne presný okamih, do ktorého je dlžník povinný platiť dojednaný úrok v prípade

vzniku jeho povinnosti vrátiť poskytnutý úver predčasne pred pôvodne dohodnutou dobou vrátenia. Ust.
§ 502 ods. 1 (a ani § 503 ods. 3) Obchodného zákonníka túto otázku nerieši a neurčujú to ani ostatné
ustanovenia a tak zo zákona nemožno vyvodiť, že dohodnutý úrok z úveru je dlžník povinný ex lege
platiť až do faktického vrátenia prostriedkov.

18. Predmetom a rámcom odvolacieho konania bolo teda zodpovedanie otázky, či je z hľadiska

posúdenia dôvodnosti uplatnených úrokov z poskytnutého spotrebiteľského úveru možné a nutné
aplikovať na daný zmluvný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka,
predovšetkým ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, ktorých aplikácie sa odvolateľ
dovoláva. Aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka má potom
zásadný vplyv na posúdenie aj nároku veriteľa na úroky z úveru po predčasnom zosplatnení úveru a po

vzniku omeškania dlžníka s vrátením sumy poskytnutého úveru.

19. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo

dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

20. Odvolací súd sa predovšetkým vysporiadal s argumentáciou žalobcu, ktorý síce zhodne s právnym

názorom vysloveným súdom prvej inštancie nespochybňuje, že daný zmluvný vzťah so žalovanou
vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné posudzovať z hľadiska spotrebiteľského
práva a s poukazom na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy,
avšak argumentuje, že pokiaľ ide o omeškanie dlžníka s vrátením peňažnej sumy (ktorého právne
následky sú upravené odlišne v občianskoprávnej a obchodnej úprave), treba postupovať aj podľa §

503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd uvádza, že na tento argument žalobcu nemožno
prihliadnuť, a to vzhľadom na citované zákonné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho
zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj za predpokladu, ak by sa inak riadili normami
obchodného práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľský charakter zmluvy

o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred
neprijateľnými zmluvným podmienkami, ale aj na posúdenie všetkých iných právne relevantných
skutočností z právneho vzťahu založeného touto zmluvou, i keď ide o absolútny obchod v zmysle
Obchodného zákonníka. Preto je nevyhnutná už len aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka aj pri
posúdení danosti a zákonnosti žalobcom uplatneného nároku na úroky po zosplatnení úveru. Význam

inštitútu spotrebiteľskej zmluvy a legislatívne osobitne upravených práv a povinností vo vzťahoch, v
ktorých ako zmluvná strana vystupuje spotrebiteľ, spočíva v zabezpečení zvýšenej miery ochrany práv
spotrebiteľa.

21. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,
má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto
podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, ak ide o omeškanie
s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku

z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

22. Podľa ustanovenia § 9 ods. 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom
a účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok,poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o
spotrebiteľskom úvere.

23. Relevantné z hľadiska posúdenia správnosti úvahy prvoinštančného súdu je zodpovedanie otázky,
či bol správny záver, že veriteľ si po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ktorý bola žalovaná ako
dlžníčka v zmysle zmluvných dojednaní povinná dovtedy uhrádzať v splátkach, môže voči dlžníkovi
uplatňovať popri istine súčasne úroky, ako aj úroky z omeškania, ak sa dlžník preukázateľne dostal
do omeškania so splnením svojho dlhu (v dôsledku čoho aj veriteľ pristúpil k svojmu jednostrannému

právnemu úkonu). V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ písomne vyhlásil
predčasnú/mimoriadnu splatnosť žalovanej poskytnutého úveru v dôsledku nesplácania úveru riadne a
včas v dohodnutých splátkach a že bola žalovanej poskytnutá dodatočná lehota na zaplatenie celého
dlhu, pričom jej márnym uplynutím sa žalovaná dostala do omeškania. V nadväznosti na uvedené je
potom následne nutné vychádzať z citovaného ustanovenia § 517 ods. 1 OZ, ktorý pre prípad omeškania
dlžníka plniť peňažný záväzok riadne a včas, poskytuje veriteľovi právo od zmluvy odstúpiť, pričom z

ustanovenia § 517 ods. 2 OZ jednoznačne vyplýva, že dochádza aj k modifikácii peňažného nároku
veriteľa, pretože zákon ustanovuje, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania, ak nie je podľa OZ povinný platiť
poplatok z omeškania.

24. Odvolací súd poznamenáva, že z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že po vyhlásení
predčasnej splatnosti celého úveru je veriteľ oprávnený požadovať od dlžníka popri plnení (pričom
plnenie je nutné chápať do momentu zosplatnenia celého dlhu ako súhrnnú sumu zosplatneného
peňažného dlhu dlžníka, ktorý obsahuje jednak istinu, prípadné poplatky za poskytnutie peňažných
prostriedkov, ako aj úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov), len zákonné sankčné mechanizmy

za omeškanie dlžníka a to úrok z omeškania, pokiaľ nie je podľa OZ oprávnený požadovať od dlžníka
poplatok z omeškania, pričom výška uvedených sankčných mechanizmov je vykonávacím predpisom
limitovaná a nezávisí tak od svojvôle veriteľa, a dokonca ani od dohody s dlžníkom. Z dikcie uvedeného
zákonného ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 OZ tak nevyplýva, že by bol veriteľ oprávnený po zosplatnení
celého dlhu (vrátane istiny, poplatkov a dovtedajších úrokov zosplatneného dlhu) požadovať okrem

zákonom prípustných sankčných prostriedkov z omeškania dlžníka aj úroky z dlžnej sumy. Súd prvej
inštancie tak vecne správne druhým výrokom rozsudku zamietol zvyšnú časť žaloby, a to čo do nároku
uplatneného žalobcom na zaplatenie úroku vo výške 11,90 % ročne z nezaplatenej istiny od 01. 08.
2017 (t. j. odo dňa odkedy žiadal tieto úroky pôvodný žalobca) do zaplatenia a to z dôvodu, že v
dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru prináleží veriteľovi od doby zosplatnenia úveru len úrok

z omeškania a nie už samotný úrok z úveru, pretože dlžník sa dostal do omeškania a nastupuje tak
režim platenia úrokov z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Takýto
záver je logický, pretože z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že je odplatou za užívanie finančných
prostriedkov, ktoré poskytol veriteľ dlžníkovi do doby splatnosti dlhu. V opačnom prípade by na ťarchu
spotrebiteľa dochádzalo ku dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru a jednak

úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi a to v
neprospechspotrebiteľa.Niejepritomrozhodujúce,čisplatnosťpohľadávkynastanevdohodnutejdobe,
alebo skôr, ak veriteľ využil právo požadovať splatenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej splátky
podľa ustanovenia § 565 OZ. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania.
Nemožno sa preto stotožniť s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej má veriteľ právo na zmluvné úroky

aj počas doby, v ktorej je dlžník v omeškaní s vrátením úveru, pretože aj počas tejto doby veriteľ nemá
možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami nakladať a dlžník by mal mať povinnosť kompenzovať
veriteľa za celý čas, ktorý istinu skutočne užíval až do jej faktického vrátenia veriteľovi. Sankciou za
omeškanie dlžníka a jeho motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za
nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania. Zo

zákona (§ 565 OZ) spotrebiteľovi stratou výhody splátok vzniká voči veriteľovi nová povinnosť - zaplatiť
celú pohľadávku a to naraz, teda povinnosť zaplatiť veriteľovi nesplatenú istinu a splatné úroky, výška
ktorých sa ku dňu účinnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti zo strany veriteľa zafixuje. Zákon pritom
otázku splatnosti zvyšku pohľadávky po strate výhody splátok osobitne nerieši. Je preto nevyhnutné
aplikovať ustanovenie § 563 OZ a túto pohľadávku považovať za jednorazovo splatnú ako celok odo

dňa nasledujúceho po žiadosti veriteľa, pokiaľ sa účastníci nedohodnú inak. Nakoľko pôvodný zmluvný
vzťah, a tým aj vzájomné práva a povinnosti z neho vyplývajúce, sa zásadným spôsobom menia
momentom vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, práve týmto okamihom nastupuje
nová povinnosť spotrebiteľa a práve v tomto okamihu sa zastavuje zmluvne dohodnutá povinnosťspotrebiteľa platiť riadne dohodnuté úroky a spotrebiteľ je povinný vrátiť veriteľovi popri nesplatenej
istine len tie úroky, ktoré boli splatné ku momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti spotrebiteľského
úveru (§ 517 ods. 2 OZ - zmena v obsahu záväzku). Zmena v obsahu záväzku potom aj spôsobuje

novú povinnosť dlžníka - od momentu omeškania s vrátením celej istiny vrátane kapitalizovaného úroku
k momentu vyhlásenia predčasnej splatnosti celého dlhu - platiť z takejto sumy kapitalizovaného dlhu
aj úroky z omeškania v zákonnej výške. Je to povinnosť dlžníka vyplývajúca ex lege - z ustanovenia §
517 ods. 2 OZ. Ak by veriteľ popri riadnych úrokoch (ako ceny peňazí) od dlžníka požadoval aj úroky z
omeškania z istiny, vlastne by sa istina veriteľovi zhodnocovala duplicitne. Jedenkrát vo forme riadnych

úrokov, ktoré by ako cenu peňazí požadoval veriteľ za to, že dlžník nevrátil celú istinu včas, druhýkrát
vo forme úrokov z omeškania, ktoré by veriteľ požadoval z toho istého titulu, teda, že spotrebiteľ nevrátil
celú istinu včas. Takejto požiadavke by súd musel odoprieť ochranu okrem vyššie uvedených dôvodov aj
z titulu rozporu s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), prípadne vzhľadom na zjavné zneužitiu práva (článok
5 CSP). Odvolací súd s poukazom na argumentáciu uvedenú vyššie tak konštatuje, že niet zákonného
ustanovenia, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania.

25. Ak žalobca v odvolaní argumentuje ustanovením § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, odhliadnuc
od toho, že na spotrebiteľský právny vzťah v súlade s ustanovením § 52 ods. 2 OZ a § 54 ods. 1 OZ nie je
možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné
zdôrazniť, že táto argumentácia žalobcu by bola nesprávna aj za predpokladu aplikability Obchodného

zákonníka na nespotrebiteľský vzťah. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka je zrejmé, že toto zákonné ustanovenie upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad
predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. Ustanovenie zakotvuje, že ak sa naplní hypotéza prvej
vety (dlžník je oprávnený vrátiť peňažné prostriedky pred dobou určenou v zmluve), dlžník nebude
povinný platiť úroky pre celé úrokové obdobie dohodnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy, ale len

do obdobia, kedy peniaze vrátil. Znenie ustanovenia § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka tak upravuje
výlučne splatnosť úroku len v prípade predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka v dôsledku jeho
vôle zaplatiť úver predčasne (ktorá situácia v danom spore nenastala), pričom je nevyhnutné mať na
zreteli aj skutočnosť, že Obchodný zákonník splatnosť úrokov upravuje v ustanovení § 503 ods. 1 a
2, ktoré veriteľa oprávňuje na riadny úrok len do momentu vzniku záväzku vrátiť peňažné prostriedky

veriteľovi, nie do momentu ich skutočného vrátenia.

26. Tiež pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere
sú vyjadrením ceny peňazí, odvolací súd poznamenáva, že tento názor nijako nespochybňuje a úrok
predstavuje vopred dojednanú odplatu za užívanie istiny. Odvolací súd poznamenáva, že banka, ako

veriteľ,počasprocesukontraktácieurčujesvojeúverovépodmienky,vrámciktorýchstanovujeajodplatu
za poskytnutie úveru za isté dohodnuté úverové obdobie a od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver si stanovuje za dané ohraničené úverové obdobie, na ktoré
sa úverový vzťah uzatvára, do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie
do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcií za

omeškanie s plnením dlhu veriteľa. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by
mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav, že veriteľ a spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a
v termínoch dohodnutých v zmluve, odvolací súd poznamenáva, že bol to práve veriteľ, ktorý svojim
jednostranným právnym úkonom spôsobil zmenu zmluvne dojednaných podmienok a zmenu záväzku,
ktorá bola vyvolaná omeškaním spotrebiteľa a viedla k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany

veriteľa. K predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo teda výlučne konaním veriteľa. Bol
to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou v obsahu záväzku určil aj nový režim ďalšieho plnenia záväzku
svojímjednostrannýmadresovanýmprávnymúkonom.Predčasnézosplatnenieúverujesankčnýprávny
inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej
požičanej istiny. Podstatný rozdiel medzi výhodou splátok a stavom jednorazového zosplatenia úveru

spočívavtom,ževeriteľprirežimesplátoknemánárokaspotrebiteľnemápovinnosťvrátiťcelúpožičanú
sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej
sumy - istiny, ktorá sa iba postupne v pravidelných anuitných splátkach vracia a tento stav nedostatku
je vykompenzovaný nárokom veriteľa na úrok z požičanej istiny. Úrok preto predstavuje cenu peňazí v
zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto

voľne nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu s istinou
vrámcisplátkyúveruvrežimedojednanéhozáväzku.Privyvolanístavupredčasnostisplateniaúverutak
vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných
podľa splatenia úveru. Týmto právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, ktorým má právo získať okamžitespäť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov a v dôsledku toho odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru a tým obmedzenie obchodovania s požičanými peniazmi, ktoré dlžník
nemá právo ďalej zadržiavať a stratil režim výhody splátok. Odvolací súd súhlasí s okresným súdom,

že ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul zadržiavať peňažné prostriedky u seba
a tieto naďalej legitímne užívať, nie je potom ani dôvod na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, keď spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti plnenia a veriteľ by ďalej inkasoval úrok zo sumy, ktorú

mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by boli upierané práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom
vyvolanou zmenou záväzku. Súd by pripustením takéhoto stavu toleroval založenie hrubej nerovnováhy
medzi právami a povinnosťami dodávateľa voči spotrebiteľovi a pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal
na proporcionalitu práv a povinností dlžníka a veriteľa, odvolací súd poznamenáva, že tolerovaním

takéhoto stavu by podporoval nielen hrubú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami v neprospech
spotrebiteľa, ale aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky
mu majú nahradiť stav jeho potencionálnej nečinnosti, respektíve až zneužívať stav nespôsobilosti
spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Odobrením takéhoto stavu a to priznaním nároku veriteľa
po vyvolanej zmene obsahu záväzku požadovať od dlžníka úroky popri úrokoch z omeškania, by sa

poprel celý zmysel ochrany spotrebiteľa pred nekonečným nabaľovaním istiny o ďalšie a ďalšie úroky
a úroky z omeškania. Pokiaľ tak spotrebiteľ neoprávnene peňažné prostriedky zadržiava, v prípade
takéhoto protiprávneho stavu patria druhej zmluvnej strane len sankcie vymedzené v ustanovení § 517
ods. 1 a 2 OZ v spojení s ustanovením § 3 a § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z..

27. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. Správne súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatneného úroku vo
výške 11,90 % ročne z nezaplatenej sumy istiny odo dňa 01. 08. 2017 do zaplatenia. Odvolací súd preto
v napadnutom zamietajúcom výroku rozsudok okresného súdu potvrdil.

28. Odvolací súd súčasne potvrdil ako vecne správny aj závislý výrok o náhrade trov prvoinštančného
konania, keďže zodpovedá ustanoveniu § 255 ods. 1 CSP a zásade procesného úspechu v konaní.
Žalovaná voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodala, preto odvolací súd, aj pokiaľ by
eventuálne zvažoval a vyhodnocoval mieru procesného úspechu a neúspechu strán sporu (nakoľko
okresný súd sčasti žalobu zamietol), nebol by oprávnený rešpektujúc čl. 16 ods. 3 CSP, rozhodnúť v

neprospech žalobcu.

29. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z
ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, zásadne by

teda mala nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil,
že by žalovanej v odvolacom konaní nejaké účelne vynaložené trovy vznikli (k odvolaniu žalobcu sa
nevyjadrila, bola nečinná), odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).