Uznesenie – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. marec 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cob/215/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211418
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1207211418.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: PSJ Hydrotranzit, a. s., Vlčie hrdlo 90, 821 07
Bratislava, IČO: 35 833 106, zastúpeného: Gritters a spol., s. r. o., advokátska kancelária, Jakubovo
námestie 19, 811 09 Bratislava, IČO: 36 856 941, proti odporcovi: Rental & more, a. s., Karpatské
námestie 10, 831 06 Bratislava, IČO: 47 630 001, (predtým: SBS DYNASTY a. s., Hraničná 18, 821 05
Bratislava, IČO: 35 762 764), zastúpeného: JUDr. Danielom Gajdošom, advokátom, Hraničná 18, 821

05 Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka: Poštová poisťovňa, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02
Bratislava, IČO: 31 405 410, zast.: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A,
811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, o zaplatenie 135.805,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu
a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 54Cb/82/2007-406 zo dňa
28.02.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 54Cb/82/2007-406 zo dňa

28.02.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
114.122,25 eur s 8,50 % úrokom z omeškania ročne od 24.05.2008 do zaplatenia, sumu 8.762,58 eur
titulom náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok a sumu 6.532,13 eur titulom náhrady trov
právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 25.04.2007 sa
navrhovateľ (pôvodne navrhovateľ v 1/ rade) spolu so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne
navrhovateľ v 2/ rade) domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 4.091.276,- Sk (135.805,48 eur)
alternatívne, aby bol odporca zaviazaný povinnosťou voči navrhovateľovi v 1/ rade alebo navrhovateľovi
v 2/ rade, nakoľko dňa 03.10.2005 v čase medzi 2:40 hod. a 4:30 hod. došlo ku krádeži autožeriavu
K. XXX T. XX.X, evidenčné číslo B.-XXXAH, výrobné číslo vozidla XXXXXX/XX, výrobné číslo motora

XXXXXX/XX, a to v areáli Transpetrol a.s. medzi obcami Bučany a Trakovice, ktorý bol vo vlastníctve
navrhovateľa. Spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne označený ako navrhovateľ v 2/ rade) v čase
krádeže realizovala v danom areáli pre spoločnosť Transpetrol a.s. dielo „V. Z. J. O. XX.XXX F.X V. D. X.
X B.“. Navrhovateľ vykonával subdodávateľské práce pre spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. a z tohto
dôvodu mal v tomto areáli stroje a zariadenia. Skutočnosti ohľadom odcudzenia žeriavu navrhovateľ
zdokumentoval uznesením ČVS: KRP - 58 OEK - TT 2005 - Hc, vydané KR PZ SR v Trnave, Úrad

justičnej a kriminálnej polície, pričom z uvedeného uznesenia je zrejmé, že trestné stíhanie vo veci
krádeže bolo prerušené, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie
voči určitej osobe. V trestnom konaní bol vyhotovený znalecký posudok, v ktorom bola všeobecná
hodnota odcudzeného vozidla v čase krádeže určená na sumu 4.091.276,- Sk (135.805,48 eur) s DPH.
Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že spoločnosť Inžinierske stavby a.s. uzatvorila s odporcom, za účelom
zabezpečenia strážnej služby v areáli, Zmluvu o poskytovaní strážnej služby č. I., podľa ktorej sa výkon

strážnej služby začal od 01.04.2005. Podľa názoru navrhovateľa odporca porušil svoje povinnosti z tejto
zmluvy, a to povinnosť riadne zabezpečiť výkon strážnej služby, spočívajúci vo výkone ochrany majetkus cieľom ochrany majetku objednávateľa, zamedzenia vniknutia nepovolaných osôb do objektov, ako aj
predchádzaniu mimoriadnych udalostí (čl. I. ods. 1 zmluvy), povinnosť vykonávať strážnu službu tak,
aby bolo zabránené v násilnom pôsobení proti záujmom objednávateľa, zabezpečená ochrana majetku,

ako aj predchádzanie mimoriadnym udalostiam (čl. II. písm. c/ zmluvy).
Zistenýskutkovýstavsúdprvéhostupňaprávneposúdilpodľaustanovení§420ods.1,2,3,§415,§442
ods. 1, 3 a § 443 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania považoval za nesporné,
ženavrhovateľrealizovalvareáliprespoločnosťTranspetrol,a.s.dielo„V.Z.M.J.O.XX.XXXF.X,V.D.X.
X B.“, ako aj skutočnosť, že spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne navrhovateľ v 2/ rade) uzavrel

s odporcom zmluvu o poskytovaní strážnej služby, ktorou sa odporca zaviazal pre Inžinierske stavby,
a.s. ako objednávateľa zabezpečovať strážnu službu v rozsahu zákona č. 379/1997 Z.z., spočívajúcu
vo výkone ochrany majetku označeného objektu, ktorým bol podľa čl. I. 1.:uzavretý (oplotený) priestor
staveniska stavby č. XXX: „V. Z. J. O. XX.XXX F.X, V. D. X. X B.“, v rámci areálu prečerpávacej
stanice X. X K. B., a to prostredníctvom svojich zamestnancov s cieľom ochrany majetku objednávateľa,
zamedzenia vniknutia nepovolaných osôb do objektov, ako aj predchádzaniu mimoriadnych udalostí.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia konajúci súd ďalej uviedol, že spoločnosť Inžinierske stavby,
a.s. uzavrela s navrhovateľom zmluvu o združení s cieľom realizácie objednávky - vyššie označenej
stavby, pričom navrhovateľ ako člen združenia realizoval v danom objekte práce a za účelom realizácie
týchto prác mal v objekte umiestnené svoje stroje a zariadenia.
Zanespornépovažoval,žedňa03.10.2005medzi02:40hod.04:30hod.došlovareáli,ktorýbolstrážený

odporcom ku krádeži autožeriavu vo vlastníctve navrhovateľa. Konštatoval, že je síce pravdou, že medzi
navrhovateľom a odporcom nebol žiadny zmluvný vzťah, odporca mal uzatvorenú zmluvu o výkone
strážnej služby so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s., pre ktorú činnosť vykonával, avšak navrhovateľ
mal autožeriav umiestnený v areáli stráženom pre spoločnosť Inžinierske stavby, a.s., vykonávajúc pre
túto spoločnosť zmluvne dojednané práce.

Podľa názoru súdu prvého stupňa v danom prípade neprichádza do úvahy vyvodenie zodpovednosti
za škodu voči odporcovi v zmysle Obchodného zákonníka, nakoľko je zrejmé, že medzi navrhovateľom
a odporcom neexistoval záväzkový vzťah, a teda navrhovateľovi nemohla vzniknúť škoda v dôsledku
porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu medzi nimi.
Poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 415 O. z., podľa ktorého je každý povinný si

počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí, ako i na
§ 420 O. z., podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Zdôraznil predovšetkým skutočnosť, že na vyvodenie zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného
ustanovenia postačuje porušenie právnej povinnosti, nie iba zmluvnej povinnosti, a preto je potrebné
uvedené ustanovenie zákona aplikovať aj na vzťah medzi navrhovateľom ako poškodeným a odporcom,

ktorý porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy uzatvorenej s inou osobou ako
poškodeným, ale toto porušenie právnej povinnosti malo na poškodeného priamy dopad.
Ďalej sa konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal existenciou predpokladov vzniku
zodpovednosti odporcu za škodu a uviedol, že odcudzením autožeriavu vznikla navrhovateľovi škoda.
Bol toho názoru, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou je zrejmá a nepochybná,

odporca nezamedzil vniknutiu nepovolaných osôb do objektu, nevykonával riadne strážnu službu v
záujme zabezpečenia ochrany objektu, čím vznikla škoda. Príčinnú súvislosť považoval za danú,
nakoľko vzniknutá škoda je adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu a škoda by nebola vznikla bez
uvedenej príčiny. Poukázal na skutočnosť, že odporca si nepočínal tak, aby nedochádzalo ku škodám,
pričom sa stotožnil v tomto prípade s tvrdením navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o porušenie

všeobecnej prevenčnej povinnosti akýmkoľvek subjektom, ale odporcom, od ktorého v tomto prípade je
možné požadovať výrazne vyšší stupeň pozornosti, ako od akéhokoľvek iného subjektu, a to práve kvôli
tomu, že predmetom jeho činnosti bolo vykonávanie strážnej služby v danom areáli v rozhodnom čase.
Konajúci súd vyslovil názor, že navrhovateľ je aktívne legitimovaný na podanie návrhu, ktorým sa ako
poškodený domáha svojho nároku na náhradu škody a postúpenie pohľadávky z Inžinierskych stavieb,

a.s. Košice na navrhovateľa sa potom javí pre posúdenie nároku v zmysle § 420 a § 415 O.z. ako
bezvýznamné, ktorým sa súd ani nezaoberal, keďže Inžinierskym stavbám a.s. škoda nevznikla.
K uplatnenej výške škody súd prvého stupňa uviedol, že priznal navrhovateľovi nárok na náhradu škody,
nakoľko navrhovateľovi vznikla skutočná škoda, ktorou sa rozumie majetková ujma, ktorá spočíva v
zmenšení majetku navrhovateľa ako poškodeného, ide teda o rozdiel v hodnote jeho majetku pred

spôsobením škody a po spôsobení škody. Všeobecná hodnota ukradnutého autožeriavu bola stanovená
znaleckým posudkom č. XXX/XXXX, vypracovaným znalcom D.. Ľ. A., vo výške 4.091.276,- Sk s DPH,
teda bez DPH vo výške 3.438.047,- Sk, čo predstavuje 114.122,25 eur. V tejto súvislosti konajúci súd
uviedol, že nemal dôvod spochybňovať znalecký posudok, ktorý posúdil ako listinný dôkaz, keďžebol vypracovaný v rámci trestného konania pre zadávateľa, ktorým bolo Krajské riaditeľstvo PZ v
Trnave. V časti ďalších uplatnených nákladov vo výške 8.603,86 eur, predstavujúcich nájomné za nájom
ďalšieho autožeriavu, nárok navrhovateľa zamietol, nakoľko bol toho názoru, že tieto náklady by bolo

možné považovať za súčasť vzniknutej škody v prípade, ak by navrhovateľ v konaní preukázal nutnosť
zaobstarania si ďalšieho žeriavu, pričom na preukázanie týchto predpokladov bol navrhovateľ konajúcim
súdom vyzvaný a napriek tomu uvedená skutočnosť preukázaná nebola.
Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi nárok na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania a to tak,
ako si ich uplatnil v návrhu v spojení so zmenou petitu doručenou súdu dňa 20.09.2012 od podania

návrhu, pričom odporcovi bol návrh doručený dňa 23.05.2008 a teda od 24.05.2008 sa dostal do
omeškania so zaplatením sumy za odcudzený autožeriav.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že neúspech
navrhovateľa v pomere k jeho celkovému úspechu vo veci je neúspechom len v pomerne nepatrnej časti
a priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia v celkovej
výške 6.532,13 eur za 9 úkonov právnej služby, pozostávajúce z tarifnej odmeny a režijných paušálov.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie odporca a vedľajší účastník na
strane odporcu.
Odporca odvolanie odôvodnil § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p., nakoľko v konaní došlo k vadám
uvedených v § 221 ods. 1 (presnejšie podľa § 221 ods. 1 písm. h), súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Bol toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal ním tvrdené skutočnosti.
Poukázal na to, že navrhovatelia sa domáhali buď zaplatenia náhrady škody navrhovateľovi v 1/ rade
alebo v 2/ rade a po poučení súdom, že ak neupravia petit, tak súd žalobu zamietne, účelovo postúpili
medzi sebou neexistujúcu pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2008. Odporca

vyslovil názor, že zmluvou o postúpení pohľadávky navrhovateľ de iure potvrdil, že mu žiadna škoda
nevznikla, pretože podľa tejto zmluvy mala škoda vzniknúť spoločnosti Inžinierske stavby, a.s., ktorá ju
touto zmluvou postúpila na navrhovateľa. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že ich konanie jednoznačne
preukazuje účelovosť vedenia tohto súdneho konania proti odporcovi, kedy vlastník ukradnutého
autožeriavu sa za každú cenu snaží navodiť stav, že odporca zodpovedá za krádež autožeriavu a

dodatočne zámerne vytvára právne úkony smerujúce k tomuto stavu. Ďalej vytkol súdu prvého stupňa,
že bez toho, aby mal dané skutočnosti preukázané dôkazmi tvrdí, že odporca mal povinnosť strážiť
majetok aj tretích osôb (navrhovateľa), porušil povinnosti zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby a
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou je zrejmá, nepochybná a daná.
Odporcaďalejuviedol,žesúdprvéhostupňaaplikujeustanovenie§420Obč.zák.naporušeniezmluvnej

povinnosti medzi odporcom a treťou osobou vo vzťahu k navrhovateľovi (poškodenému), stotožňuje sa
s tvrdením navrhovateľa o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák. odporcom
bez toho, aby uviedol v čom konkrétnom porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť, akým konaním ju
porušil a akým dôkazom preukázal navrhovateľ porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa §
415 Obč. zák.. Poukázal tiež na skutočnosť, že súd vo svojom rozhodnutí nedostatočne zrozumiteľne a

jasne odôvodnil, či konanie odporcu považoval za porušenie všeobecnej preventívnej povinnosti alebo
len za porušenie zmluvnej povinnosti.
Odporca v odvolaní namietol aj pochybenie súdu, že pri posudzovaní zodpovednosti za škodu vôbec
neprihliadal na spoluzavinenie navrhovateľa (poškodeného), na jeho povinnosti ako vlastníka veci,
pričom všeobecná preventívna povinnosť v prvom rade svedčí jemu ako vlastníkovi veci a nezaoberal

sa možným znížením náhrady škody podľa ust. § 450 OZ.
Odporca zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), keďže akákoľvek aplikácia
ustanovenia § 420 ods. 1 Obč. zák. aj na stav, kedy porušenie zmluvnej povinnosti je protiprávnym
úkonom aj vo vzťahu k poškodenému, ktorý nie je účastníkom zmluvy, znamená neprípustný rozširujúci

výklad, ktorý nemá oporu v samotnom zákonnom znení, ani v právnej teórii a ustálenej rozhodovacej
praxe súdov. Z logického výkladu tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva, že sa vzťahuje na
porušeniezmluvnejpovinnostimedzizmluvnýmistranamiavprípadeporušeniazákonnéhoustanovenia
sa vzťahuje voči tretím osobám.
V tejto súvislosti citoval čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a uviedol, že výklad a aplikácia zákonných predpisov

zo strany všeobecných súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov konania. Každý účastník občianskeho súdneho konania má právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad relevantnej právnej normy, ktorá sa aplikuje nazistený stav veci. Účinky interpretácie a aplikácie právnej normy súdom musia byť v súlade s ústavou,
avšak súd prvého stupňa podľa názoru odporcu nerešpektoval uvedené ústavné princípy, čím zároveň
porušil ustanovenie čl. 152 ods. 4 ústavy.

Odporca ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie sa javí byť neodôvodnené a arbitrárne vyúsťujúce
k porušeniu jeho základných práv. Odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné a pôsobí zmätočne, a
preto neposkytuje dostatočný priestor a podklad na jeho preskúmanie. Vytkol konajúcemu súdu, že sa
nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami a argumentmi, a práve naopak v prípade navrhovateľa sa
stotožnil s jeho tvrdeniami bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní. Z napadnutého rozhodnutia

vyplýva jednostrannosť, ktorá zakladá svojvôľu a taký výklad na vec sa vzťahujúcich právnych aktov,
ktorý znamená popretie ich podstaty a zmyslu.
Taktiež z judikatúry ESĽP práva zaoberajúce sa požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu v
limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa odporcu vyplýva, že tento článok dohovoru zaväzuje síce súd
odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany
bola daná podrobná odpoveď. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na

podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na
riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Vzhľadom na
uvedené odporca zastáva názor, že právne závery súdu prvého stupňa v predmetnej veci je možné
kvalifikovaťakozjavneneodôvodnenéaarbitrárne,ataknezlučiteľnésobsahomústavougarantovaných
práv.

Na základe uvedených skutočností odporca navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil a
žalobu zamietol a zaviazal navrhovateľa k povinnosti nahradiť odporcovi trovy konania.

Vedľajší účastník na strane odporcu podal odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O. s. p. a

odôvodnil ho tým, že napriek skutočnosti, že súd v niektorých oblastiach nesprávne zistil skutkový stav a
nevykonalďalšienavrhovanédôkazy,rozhodnutiesúduprvéhostupňajeprimárnenesprávnepoprávnej
stránke a vo veci je možné meritórne rozhodnúť po prehodnotení právneho posúdenia veci. Navrhol,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil
tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a zaviaže navrhovateľa na náhradu trov konania odporcu a

vedľajšieho účastníka.
Vedľajší účastník uviedol, že súd dospel k skutkovému zisteniu, že odporca porušil svoje povinnosti
vyplývajúce mu zo zmluvy o poskytovaní strážnej služby zo dňa 23.03.2005, ktorú uzavrel so
spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. a na základe toho vyvodil zodpovednosť odporcu voči
navrhovateľovi, a to napriek skutočnosti, že navrhovateľ nebol zmluvnou stranou zmluvy o poskytovaní

strážnej služby a nešlo ani o zmluvu v prospech tretieho. Súd prvého stupňa sa tak výrazne odklonil
od tradičnej zásady, že porušenie zmluvnej povinnosti má za následok zodpovednosť za škodu iba
voči zmluvnej strane, voči ktorej došlo k porušeniu povinnosti. Odôvodnenie tohto právneho záveru je
pritom zhrnuté do jedinej vety (s. 10), z ktorej vyplýva, že porušenie zmluvnej povinnosti má za následok
zodpovednosť za škodu erga omnes.

Súd prvého stupňa podľa názoru vedľajšieho účastníka vo svojej právnej úvahe správne dospel k
záveru, že ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na porušenie akejkoľvek povinnosti,
pretože Občiansky zákonník nemá osobitný systém náhrady škody pre porušenie povinností ex lege a
ex contractu, nesprávne však určil okruh osôb, ktorým v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti môže
vzniknúť právo na náhradu škody. Bol toho názoru, že z gramatickej konštrukcie „každý zodpovedá

za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“ súd svojou argumentáciou vytvoril konštrukciu
„každý zodpovedá každému za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“, čiže dáva zmluvnú
zodpovednosť na úroveň deliktuálnej zodpovednosti. Pritom konštrukcia zodpovednosti v Občianskom
zákonníku je tradične vykladaná tak, že občianskoprávna zodpovednosť je sekundárnou právnou
povinnosťou, vznikajúca subjektu, ktorý porušil primárnu právnu povinnosť vyplývajúcu pre neho zo

zákona alebo z inej právnej skutočnosti. Oprávnenou osobou je v prípade porušenia záväzkového
vzťahu ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti a v prípade náhrady škody z porušenia
mimozáväzkovej zákonom ustanovenej povinnosti len ten, voči komu sa škodca dopustil porušenia tejto
povinnosti. V tejto súvislosti odporca uviedol, že konštrukciu oddelenej zodpovednosti v slovenskom
práve potvrdzuje aj Obchodný zákonník, ktorý v § 373 jednoznačne určuje osobu, ktorá je oprávnená

domáhaťsanáhradyškodyvprípadeporušeniapovinnostivyplývajúcejzozáväzkovéhovzťahu.Vyslovil
presvedčenie, že výklad § 420 Obč. zák. pripúšťajúci neobmedzené právo na náhradu škody za
porušenie zmluvnej povinnosti aj tretím stranám už nie je interpretáciou práva, ale súdnou tvorbou práva,
ktorá navyše v takomto rozsahu významným spôsobom ohrozuje právnu istotu, a preto v tejto časti máza to, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu súdu prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. f) O.
s. p.).
V súvislosti s porušením povinnosti zamedziť vniknutiu nepovolaných osôb do objektu vedľajší účastník

vytkol súdu prvého stupňa, že v tejto časti súd neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.),
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O. s. p.) a vykonal nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Na vyvodenie
príčinnej súvislosti musí súd identifikovať samotnú príčinu, t.j. akým konkrétnym spôsobom došlo k

porušeniu povinnosti zo strany odporcu a následne skúmať, či je medzi porušením povinnosti a vznikom
škody jednoznačný kauzálny nexus. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je možné jednoznačne
určiť, ako súd skutkovo vymedzil porušenie povinnosti „vykonávať strážnu službu tak, aby bola
zabezpečenáochranamajetkuakoipredchádzaniemimoriadnymudalostiam“,možnosaibadomnievať,
že súd vyčíta odporcovi, že „nezabezpečil stráženie objektu, či už strážením viacerými strážnikmi,
častejšími obchôdzkami a podobne“ (str. 10). Konajúci súd v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, prečo

nevykonal ďalšie navrhované dôkazy, najmä navrhované výpovede zástupcov odporcu, ktorých cieľom
bolo preukázať, že počet osôb vykonávajúcich strážnu službu bol daný obchodnou dohodou medzi
objednávateľom a odporcom a odporca teda nemohol zvýšiť účinnosť strážnej služby zvýšením počtu
strážnikov.
Vedľajší účastník v odvolaní ďalej uviedol, že ak súd prvého stupňa vyčíta odporcovi porušenie

povinnosti informovať o nedostatkoch strážených objektov, toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Súd podľa názoru vedľajšieho účastníka nesprávne vymedzil obsah povinnosti informovať
o nedostatkoch stráženého objektu, keďže povinnosť odporcu sa viazala na nedostatky strážených
objektov, pričom počet osôb vykonávajúcich strážnu službu nie je vlastnosťou stráženého objektu, ale
vlastnosťou služby samotnej. Taktiež vyjadril presvedčenie, že medzi súdom uvádzaným porušením

informačnej povinnosti voči objednávateľovi a vznikom škody nie je daná príčinná súvislosť. Žiadne z
porušení povinností, ktoré súd prvého stupňa v rozsudku odporcovi pričítal, však ku vzniku škody v
takejto príčinnej súvislosti nebolo.
Ďalej vytkol konajúcemu súdu, že konštatoval porušenie § 415 Občianskeho zákonníka, ale žiadnym
spôsobom nevymedzil, aké úkony mal odporca v rámci svojej prevenčnej povinnosti vykonať. V tejto

časti považuje vedľajší účastník napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, pretože súd nevymedzil,
akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu prevenčnej povinnosti, aké úkony mal odporca vykonať a na
základečohodospelknázoru,žeichnemoholvykonaťnavrhovateľakovlastníkautožeriavu,tedaosoba,
ktorá v prvom rade má záujem na tom, aby predišla ujme vo svojej majetkovej sfére. Bez ohľadu na
nepreskúmateľnosť rozsudku v tejto časti je vedľajší účastník presvedčený, že právne posúdenie súdu

prvého stupňa je nesprávne a v danom prípade s ohľadom na okolnosti prípadu nedošlo k naplneniu
predpokladov potrebných na uplatnenie zodpovednosti za porušenie § 415 Občianskeho zákonníka.
K výške škody vedľajší účastník uviedol, že súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu škody, tak
ako bola vyčíslená v listinnom dôkaze - Znaleckom posudku č. XXX/XXXX a nevysporiadal sa s jeho
námietkami, na ktoré poukazoval v konaní, s dôvodmi, pre ktoré nedal vypracovať nový znalecký

posudok a nevysporiadal sa ani so zrejmými nezrovnalosťami v obsahu vyšetrovacieho spisu.

K odvolaniu odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu sa vyjadril navrhovateľ tak, že žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal odporcu na náhradu trov konania.
K tvrdeniam odporcu ohľadne povinnosti strážiť majetok navrhovateľa poukázal na to, že článok I.

ods. 1 zmluvy o poskytovaní strážnej služby hovorí nepochybne a v prvom rade o ochrane majetku
celého objektu, ako o záväzku odporcu a až následne je spomenutá ochrana majetku objednávateľa,
zamedzenie vniknutia nepovolaných osôb do objektov a predchádzanie mimoriadnych udalostí ako
partikulárne ciele zmluvy, ktoré vyššie uvedený záväzok odporcu nijako nespochybňujú. Uviedol, že v
zmysle zmluvy o združení, ktorá bola uzavretá pred uzavretím zmluvy o poskytovaní strážnej služby,

bolo logickým záujmom spoločnosti Inžinierske stavby, a.s., aby bol chránený aj majetok jej zmluvného
partnera - navrhovateľa, ktorý s ním realizoval stavbu v chránenom objekte. Skutočnosť, že predmetom
zmluvy o poskytovaní strážnej služby bola ochrana majetku celého objektu vyplýva aj z ďalších
ustanovení tejto zmluvy, konkrétne z čl. II. ods. 3, písm. c) a ods. 6 písm. g), kde sa opäť hovorí o
ochrane majetku, resp. majetku chráneného objektu, nie o ochrane majetku vo výlučnom vlastníctve

objednávateľa.
K tvrdeniam odporcu ohľadne príčinnej súvislosti konštatoval, že medzi protiprávnym úkonom odporcu
a vznikom škody je preukázateľne príčinná súvislosť. V prípade, ak by zo strany odporcu boli riadne
plnené povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní strážnych služieb, k vzniku škody by na stranenavrhovateľa nedošlo. Vzhľadom k tomu, že odporca porušil ustanovenia čl. I., ods. 1, čl. II. ods. 3 písm.
c) zmluvy o poskytovaní strážnej služby vznikla navrhovateľovi škoda, ktorá je dôsledkom protiprávneho
úkonu odporcu.

Podľa názoru navrhovateľa neobstojí ani námietka odporcu o nedostatočnom odôvodnení rozsudku, a
to z dôvodu, že na strane 9 posledný odsek, na strane 10 a na strane 11 prvé tri odseky súd odôvodnil
svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne.
K odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu navrhovateľ uviedol, že je toho názoru, že súd
prvého stupňa správne vyhodnotil, že je založená zodpovednosť za škodu v zmysle ust.§ 420 Obč. zák.

a správnosť jeho postupu potvrdzuje aj súdna prax (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
R 56/2004, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 319/2008). V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia teda súd správne poukázal na to, že v danom prípade nie je možné vyvodiť
zodpovednosť za škodu voči odporcovi v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, a to
z dôvodu, že medzi navrhovateľom a odporcom nie je záväzkový vzťah.
Navrhovateľpovažovalzazrejméanepochybné,žeaksaodporcavzmluvezaviazalnaochranumajetku

objektu, na zamedzenie vzniknutia nepovolaných osôb do objektu a na predchádzanie mimoriadnym
udalostiam (medzi ktoré patria podľa článku 3.3, písm. g/ Smernice aj „spáchané trestné činy v objekte“)
a neochránil majetok nachádzajúci sa v objekte, nezamedzil vzniknutiu nepovolaných osôb (páchateľov)
do objektu a nezabránil vzniku mimoriadnej udalosti (trestnému činu), porušil tieto svoje povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy, v dôsledku čoho došlo k odcudzeniu autožeriavu zo stráženého objektu, čím

navrhovateľovi vznikla škoda, a teda je tu zrejmá príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a
škodou.
K ďalšej námietke vedľajšieho účastníka uviedol, že vlastník vykonal všetky potrebné opatrenia za
účelom prevencie vzniku škody, odcudzený autožeriav sa v rozhodnom čase nachádzal v oplotenom a
stráženom areáli, bol riadne uzamknutý a mal nasadené podporné zabezpečujúce papuče.

V súvislosti s námietkami odporcu ohľadne výšky škody navrhovateľ uviedol, že súhlasí s názorom
súdu prvého stupňa, že nie je dôvod spochybňovať znalecký posudok č. XXX/XXXX a konštatoval, že
odporca aj vedľajší účastník na strane odporcu mali právo dať vypracovať kontra znalecký posudok na
preukázanie svojich tvrdení a predložiť ho súdu ako dôkaz.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a odvolanie odporcu a
vedľajšieho účastníka na strane odporcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolaniam je potrebné vyhovieť.

Z obsahu spisu je nesporné, že navrhovateľ sa domáha voči odporcovi zaplatenia sumy 135.805,48 eur
s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá vznikla krádežou autožeriavu, ktorý bol vo vlastníctve navrhovateľa.
V konaní nebolo sporné, že k vzniku škody došlo krádežou. Pôvodne sa náhrady škody domáhal
navrhovateľ alternatívne aj so spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. (pôvodne označený ako navrhovateľ

v 2/ rade), ako uviedol v návrhu na začatie konania z opatrnosti, nakoľko len táto spoločnosť bola v
zmluvnom vzťahu s odporcom na základe zmluvy o poskytovaní strážnej služby zo dňa 01.04.2005
a nechal na posúdení súdu, či je možné priznať náhradu škody vlastníkovi vozidla, ktorý nebol v
zmluvnom záväzkovom vzťahu s odporcom. Spoločnosť Inžinierske stavby, a.s. vzala návrh na začatie
konania späť po uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2008, na základe ktorej postúpila

pohľadávku, ktorá vznikla z dôvodu krádeže autožeriavu navrhovateľovi.

Súd prvého stupňa zistený skutkový stav posúdil podľa ustanovení § 420 ods. 1, 2, 3, § 415, §
442 ods. 1, 3 a § 443 Občianskeho zákonníka, nakoľko v danom prípade neprichádza do úvahy
vyvodenie zodpovednosti za škodu voči odporcovi v zmysle Obchodného zákonníka, keďže je zrejmé,

že medzi navrhovateľom a odporcom neexistoval záväzkový vzťah, a teda navrhovateľovi nemohla
vzniknúť škoda v dôsledku porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu medzi nimi a na vyvodenie
zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného ustanovenia postačuje porušenie právnej povinnosti nie
iba zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 420 Obč. zák. aplikoval na vzťah medzi navrhovateľom ako
poškodeným a odporcom, ktorý porušil svoju právnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy uzatvorenej s

inou osobou ako poškodeným a toto porušenie právnej povinnosti malo na poškodeného priamy dopad.

Podľa § 420 ods. 1 Obč. zák., každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.K základným predpokladom zodpovednosti za škodu v zmysle cit. ust. zákona patrí 1) protiprávny úkon,
2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody (kauzálny nexus)
a 4) zavinenie. Prvé tri predpoklady sú objektívnej povahy a štvrtý povahy subjektívnej. Právna teória

aj súdna prax prvý z označených predpokladov, teda protiprávny úkon, štandardne vykladá ako prejav
ľudskej vôle (úkon), komisívny alebo omisívny, ktorý je v rozpore s objektívnym právom (niekedy sa
tiež hovorí o úkone, ktorý zasahuje do subjektívneho práva inej osoby). Pritom nie je rozhodné, či
vyplýva porušenie právnej povinnosti zo zmluvy alebo ide o povinnosť mimozmluvnú, zákonnú. Zmluvná
povinnosť je v prípade jej porušenia spojená so zmluvnou zodpovednosťou voči spolukontrahentovi

a mimozmluvná (zákonná) povinnosť je v prípade jej porušenia spojená s mimozmluvnou deliktnou
zodpovednosťou voči každému. Oprávnenou osobou je v prípade porušenia záväzkového vzťahu
ten, kto mohol požadovať splnenie záväzkovej povinnosti a v prípade náhrady škody z porušenia
mimozáväzkovej zákonom ustanovenej povinnosti len ten, voči komu sa škodca dopustil porušenia tejto
povinnosti.

Predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie konkrétnej právnej povinnosti, pričom do úvahy by
mohlo prichádzať aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 415 Obč. zák., ktoré vyjadruje
všeobecnú prevenčnú povinnosť, vzťahujúcu sa na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov.
Ide o záväznú právnu povinnosť každého dodržiavať nielen povinnosti uloženej právnymi predpismi a
povinnosti prevzatej zmluvne, ale aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania počínať si natoľko

obozretne, aby konaním alebo jeho opomenutím nevznikla škoda iným ani jemu samému. Povinnosť
vyslovená týmto ustanovením je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväznou
právnou povinnosťou určitým spôsobom sa správať a jej nedodržanie predstavuje porušenie. Aplikácia
§ 415 Obč. zák. prichádza do úvahy len vtedy, ak nie je konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na
konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Porušenie prevenčnej povinnosti, ktoré znamená zároveň

porušenie právnej povinnosti v zmysle § 420 Obč. zák., je teda jedným zo základných predpokladov
všeobecnej zodpovednosti za škodu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou sa súd prvého stupňa spravoval
pri právnom posúdení uplatneného nároku, keď aplikuje ustanovenie § 420 Obč. zák. na porušenie

zmluvnej povinnosti medzi odporcom a treťou osobou - spoločnosťou Inžinierske stavby, a.s. vo vzťahu
k navrhovateľovi (poškodenému), ktorý neuzavrel s odporcom zmluvu o poskytovaní strážnej služby
zo dňa 23.03.2005 a ustanovenie § 415 Obč. zák. o porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti
odporcom bez toho, aby uviedol, aké konkrétne právne povinnosti porušil odporca. V tejto súvislosti
poukazoval len na porušenie zmluvných povinností, ktoré boli dohodnuté v zmluve o poskytovaní

strážnej služby č. I. uzavretej medzi odporcom a pôvodným navrhovateľom 2/, pričom nekonkretizoval,
aké povinnosti odporca porušil, akým jeho konaním alebo opomenutím boli porušené. Porušením
povinnosti je predovšetkým porušenie povinností, ktoré ukladá právny predpis alebo porušenie tých
povinností, ktoré na seba vzala fyzická alebo právnická osoba napr. zmluvou. Medzi navrhovateľom
a odporcom však nebola uzavretá žiadna zmluva. V konaní nebolo preukázané, že by zmluva

o poskytovaní strážnej služby bola uzavretá aj v prospech navrhovateľa. Ak nie je splnený prvý
predpokladzodpovednostizaškodu(porušeniepovinnostiodporcuvočinavrhovateľovi)nedásadôvodiť
zodpovednosť za škodu podľa § 420 Obč. zák.. Konajúci súd ďalej len konštatoval porušenie § 415
Obč. zák. bez toho, aby uviedol, v čom konkrétnom odporca porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť,
akým konaním prípadne opomenutím ju porušil a akým dôkazom preukázal navrhovateľ porušenie

všeobecnej prevenčnej povinnosti. Žiadnym spôsobom nevymedzil, aké úkony mal odporca v rámci
svojej prevenčnej povinnosti vykonať, akým spôsobom malo dôjsť k porušeniu a nezaoberal sa ani
námietkou odporcu pri posudzovaní zodpovednosti za škodu, keď vôbec neprihliadal na prípadné
spoluzavinenie navrhovateľa (poškodeného), na jeho povinnosti ako vlastníka veci a nezaoberal sa v
tejto súvislosti ani s možným znížením náhrady škody podľa ust. § 450 OZ. V tejto časti je napadnuté

rozhodnutie nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vychádza z nesprávneho skutkového zistenia,
keď bez toho, aby mal dané skutočnosti preukázané dôkazmi uviedol, že odporca mal povinnosť
strážiť majetok aj tretích osôb (navrhovateľa), čím porušil povinnosti zo zmluvy o poskytovaní strážnej

služby a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a škodou je zrejmá, nepochybná a daná. Z
vykonaného dokazovania a zo zisteného skutkového stavu odporcovi nesvedčí žiadna takáto povinnosť
voči navrhovateľovi, nemohol ju teda voči navrhovateľovi ani porušiť. Z tohto dôvodu nie je splnenýzákladný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencia samotnej povinnosti a jej následné
porušenie.

Odvolací súd zhodne s názorom odporcu ako aj vedľajšieho účastníka na strane odporcu poukazuje
na to, že konštatovanie konajúceho súdu, že odporca porušil povinnosť tým, že neochránil majetok,
nezamedzil vstupu nepovolaným osobám a nepredchádzal mimoriadnym udalostiam nie je uvedením,
akú konkrétnu povinnosť porušil a akým konaním sa jej dopustil. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa
nie je možné určiť, ako súd vymedzil porušenie povinnosti „vykonávať strážnu službu tak, aby

bola zabezpečená ochrana majetku ako i predchádzanie mimoriadnym udalostiam“. Konajúci súd v
napadnutom rozhodnutí taktiež neodôvodnil ďalší zákonný predpoklad všeobecnej zodpovednosti za
škodu, a to príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním odporcu, keď len konštatuje bez
akéhokoľvek odôvodnenia a bez akejkoľvek opory vo vykonanom dokazovaní, že príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou je zrejmá a nepochybná. Na vyvodenie príčinnej súvislosti musí
súdidentifikovaťsamotnúpríčinu,t.j.akýmkonkrétnymspôsobomdošlokporušeniupovinnostizostrany

odporcu a následne skúmať, či je medzi porušením povinnosti a vznikom škody jednoznačný kauzálny
nexus.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal pohľadávkou postúpenou
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 11.12.2008, ktorou spoločnosť Inžinierske stavby,

a.s. postúpila pohľadávku, ktorá vznikla z dôvodu krádeže autožeriavu dňa 03.10.2005 navrhovateľovi.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vyslovil názor, že navrhovateľ je aktívne legitimovaný na
podanie návrhu, ktorým sa ako poškodený domáha svojho nároku na náhradu škody a postúpenie
pohľadávky z Inžinierskych stavieb, a.s. na navrhovateľa sa potom javí pre posúdenie nároku v zmysle §
420 a § 415 O.z. ako bezvýznamné, keďže Inžinierskym stavbám a.s. škoda nevznikla. V tejto súvislosti

sa súd prvého stupňa žiadnym spôsobom s uplatneným nárokom z titulu postúpenej pohľadávky
nevysporiadal. V tejto časti je napadnuté rozhodnutie nedostatočné a nepreskúmateľné.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre

jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nevysporiadanie sa takýmito pre rozhodnutie
podstatnými skutočnosťami je porušením práva účastníka konať pred súdom, v rámci ktorého má
účastník konania právo na riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia.

V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I sp. zn. ÚS 350/08 dokazovanie v občianskom

súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazov cez jeho zabezpečenie, vykonanie
a následné vyhodnotenie. Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň je procesnou povinnosťou
účastníkov konania, avšak len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.
Uvedené podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky predstavuje prejav zákonnej právomoci
všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dôkazov sledujúc tak rýchly a hospodárny

priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním udržalo v
mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej
veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, jeho
zákonnou povinnosťou je v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy
(§ 157 ods. 2 O.s.p.).

Konajúci súd v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil, prečo nevykonal dôkazy navrhnuté odporcom
a vedľajším účastníkom v podaní z 27.05.2011 (najmä navrhované výpovede zástupcov odporcu,
vypracovanie nového znaleckého posudku), nevysporiadal sa s námietkami vedľajšieho účastníka v
súvislosti s jeho námietkami na nezrovnalosti v obsahu vyšetrovacieho spisu.

Skutočnosť, že súd prvého stupňa neakceptoval niektoré návrhy odporcu, prípadne vedľajšieho
účastníka na doplnenie dokazovania, sama osebe neznamená porušenie ich práva na súdnu ochranu a
spravodlivé súdne konanie, avšak súd prvého stupňa pochybil, keď nevykonanie navrhovaných dôkazov
riadne a presvedčivo v rozsudku neodôvodnil. Z uvedeného hľadiska považoval odvolací súd napadnuté

rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Jednou z esenciálnych podmienok vydaného rozsudku je jeho riadne odôvodnenie písomného
vyhotovenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Povinnosť súdu odôvodniť rozsudok spôsobom zakotveným v§ 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúceho z článku 36
a nasl. Listiny základných práv a slobôd a z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje
súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi
na strane druhej. Konajúci súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky
vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré
ho viedli k právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Stav, kedy v rozsudku absentujú

náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, že sa tento stáva
nepreskúmateľným.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania
realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo
a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku.
Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nerešpektuje §
157 ods. 2 O.s.p. a neobsahuje požadované náležitosti, predstavuje porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

Vzhľadom na vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa, ktorými došlo k odňatiu práva účastníka
konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s uplatneným nárokom a úvahy o skutkových a právnych záveroch súdu musia byť
zrozumiteľne odôvodnené. V ňom súd prvého stupňa, ako súd je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, odstráni vytknuté nedostatky v naznačenom smere. V novom rozhodnutí vo veci sa vysporiada

so všetkými relevantnými námietkami i s tvrdeniami účastníkov konania a svoje rozhodnutie odôvodní
tak, aby spĺňalo kritériá zakotvené v § 157 ods. 2 O.s.p..

O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom
rozhodnutí o veci v súlade s § 224 ods. 3 O.s.p..

Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.