Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 27, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/104/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117231396
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:6117231396.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: U., právne zastúpeného X.,
proti žalovaným: 1/ Q., 2/ H., obaja právne zastúpení spoločným právnym zástupcom Q., o zaplatenie
837,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11.
januára 2019, č.k. 18C/7/2018-220, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej - zamietajúcej časti (výrok III.) a v závislej časti o trovách
konania (výrok IV.) p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/, 2/ m a j ú n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím, súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol tak, že
žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 107,53 eur titulom
dohodnutých úrokov z omeškania v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. konanie
ozaplatenieistinyvovýške834,78eur,úrokuzomeškaniavovýške14,05%ročnezosumy84,00eur od
11.09.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.10.2014
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.11.2014 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.12.2014 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.01. 2015 do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.02.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.03.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške
14,05% ročne zo sumy 84,00 od 11. 04. 2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne
zo sumy 84,00 eur od 11.05.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy
6,78 eur od 11.10.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 36,00 eur od
11.11. 2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 36,00 eur od 11.12.2014

do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur zastavil. Výrokom III. v
prevyšujúcej časti t.j. o zaplatenie sumy 440,- eur titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
žalobu zamietol. Výrokom IV. rozhodol, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 50,58 % s tým, že o ich výške súd rozhodne samostatným uznesením. Výrokom V.
rozhodol, že o vrátení pomernej časti súdneho poplatku rozhodne samostatným uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zo strany

žalovaného zaplatenia sumy (po zmene žaloby) 837,78 eur s príslušenstvom z titulu neuhradeného
nájomného. Domáhal sa tiež nároku na zaplatenie 440,- eur titulom úhrady nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky, ako aj náhrady trov konania. Podaním z 23.11.2018 žalobca zobral žalobu
o zaplatenie sumy 834,78 eur, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od11.09.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.10.
2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11. 11. 2014 do
zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.12.2014 do zaplatenia,

úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.01.2015 do zaplatenia, úroku z
omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.02.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.03.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške
14,05% ročne zo sumy 84,00 eur od 11.04.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05%
ročne zo sumy 84,00 eur od 11.05.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo

sumy 6,78 eur od 11.10.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 36,00
eur od 11.11.2014 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 14,05% ročne zo sumy 36,00
eur od 11.12.2014 do zaplatenia a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur
a trov právneho zastúpenia vo výške 169,69 eur späť a žiadal, aby súd v tejto časti konanie
zastavil z dôvodu, že žalovaný 1/ v deň podania odporu proti platobnému rozkazu pohľadávku v tomto
rozsahu žalobcovi zaplatil na jeho účet. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Žalovaní žiadali žalobu

zamietnuť. Žalobca v spore uplatnil svoj nárok z jedného právneho titulu, z jednej zmluvy. V jednom
konaní, v jednom žalobnom návrhu a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
sa má poskytovať jednorázovo a len jeden krát vo výške 40,- eur, ktorú sumu žalovaný 1/ už žalobcovi
uhradil. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 28Cb/154/2014 v ktorom bolo
poukázané na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. II ÚS 2221/2007. Žalobca má teda nárok len na zaplatenie

sumy 1 x 40,- eur s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia aj na celkové konanie žalobcu, ktoré bolo
v rozpore s poctivým obchodným stykom. Aktuálny stav vyvolal sám žalobca. Ani v rámci mimosúdnych
rokovaní nebol žalobca ochotný jednať, chce z toho získať len ďalšie finančné prostriedky. Ak si aktuálne
dovyučtováva príslušenstvo vo výške 0,05% úroku z omeškania za každý deň omeškania, na jeho
zaplatenie nemá nárok aj z titulu toho, že ho žalobca uplatnil až teraz a toto príslušenstvo je premlčané.

Žalovaný 2/ tiež uviedol, že v oblasti realít už podniká viac ako 10 rokov, firma mala prenajatých
desiatky kancelárií, resp. nebytových priestorov, nestretol sa s však s takýmto konaním ako má žalobca,
nikdy nebol problém ukončiť nájomný vzťah, odovzdať priestory a kľúče. Praktiky žalobcu sa mu zdajú
byť úžernícke, niekoľkokrát telefonicky, mailom aj listami sa žalovaní 1/ 2/ pokúšali o súčinnosť, na
čo sa žalobca zaviazal aj v zmluve. Na listy nikdy nedostali od žalobcu žiadnu odpoveď. Keď s ním

telefonovali, boli to vždy výhovorky, že ide o chybu, že pracovníčka je na materskej dovolenke a faktúru
preto žalobcovi vždy vrátili s písomným zdôvodnením prečo nebola uhradená, nikdy nedostali žiadnu
odpoveď. Aj po vydaní platobného rozkazu sa snažili o mimosúdnu dohodu, nebolo to možné, žalobca
sa zatajoval, nebolo možné si so žalobcom dohodnúť stretnutie.

3. Vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba
je čiastočne dôvodná. Aktívna a pasívna legitimácia strán sporu je daná, nebola v konaní spornou. V
konaní bolo jednoznačne preukázané, že strany sporu uzavreli Zmluvu o nájme nebytových priestorov,
na základe ktorej vzniklo žalovanému 1/ oprávnenie užívať nebytové priestory patriace žalobcovi resp.
jeho právnemu predchodcovi určené v zmluve, ale aj povinnosť platiť dohodnuté platby. V čl. V ods.

5.1. Zmluvy o nájme nebytových priestorov sa dohodli, že nájomné za prenajaté priestory je stanovené
dohodou vo výške 70,- eur za kalendárny mesiac plus DPH. V čl. V ods. 5.2 predmetnej zmluvy sa
strany dohodli, že nájomné bude hradené nájomcom v mesačných splátkach, pričom
jednotlivé splátky sa platia za príslušný kalendárny mesiac a sú splatné vopred vo výške 70,- eur
mesačne plus DPH a to vždy do 10. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, za ktorý sa vykonáva

úhrada splátky nájomného. V čl. VI ods. 6.3 predmetnej zmluvy sa strany dohodli na výške zálohových
platieb za služby, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním nebytových priestorov vo výške 30,- eur
za jeden kalendárny mesiac. Zmluva o nájme nebytových priestorov bola uzatvorená na dobu určitú od
09.05.2013 do 31.05.2014. Nakoľko nájomca užíval predmet nájmu aj po skončení nájmu, v zmysle §
676 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa predmetná nájomná zmluva obnovila za tých istých podmienok.

Bolo nesporné, že žalovaný 1/ po podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu časť pohľadávky v
sume istiny 834,78 eur titulom neuhradeného nájomného a príslušenstva úroku z omeškania vo výške
358,47 eur a trovy konania v sume 169,69 eur dňa 25.01.2018 žalobcovi na jeho uhradil.
Predmetom sporu po úhrade časti pohľadávky žalovaným 1/ ostala tak suma 107,53 eur titulom v zmluve
dohodnutých úrokov z omeškania a suma 440,- eur titulom nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky. Súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v časti uplatnených
úrokov z omeškania v sume 107,53 eur. Posúdil, že medzi stranami sporu bol založený záväzkovo-
právny vzťah podriadený úprave Obchodného zákonníka, kde sa výška úrokov z omeškania spravuje
predovšetkým dohodou strán. Výška úrokov z omeškania, ktorú si strany dohodli v zmluve máprednosť pred zákonnou výškou úrokov z omeškania. Podľa § 369 ods. 1 Obč. zák., ak
je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil
svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške

dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Podľa článku V. bod 5.3 zmluvy o nájme
sa zmluvné strany dohodli, že v prípade oneskorenia nájomcu s úhradou nájomného, s úhradou
za služby spojené s užívaním prenajatých priestorov a s úhradou zálohovej platby a faktúry obsahujúcej
vyúčtovanie nákladov o viac ako 14 dní, je prenajímateľ oprávnený účtovať nájomcovi dohodnutý
úrok z omeškania vo výške 0,05% z neuhradenej sumy za každý deň omeškania a to od prvého dňa,

keď sa nájomca dostal do omeškania. V zmysle uvedeného má potom žalobca nárok na zmluvný úrok z
omeškania vo výške 0,05% z neuhradenej sumy za každý deň omeškania a pokiaľ žalovaní doposiaľ na
úroku z omeškania ku dňu 25.01.2018 žalobcovi uhradili tento úrok v sume 358,47 eur a žalobca mal k
25.01.2018 nárok na úroky z omeškania v sume 466,- eur, je nárok v sume 107,53 eur dôvodný. Žalovaní
1/ a 2/ namietli premlčanie. Je zrejmé, že podľa § 397 Obč. zák. je premlčacia doba štyri roky a v časti
úroku z omeškania uplatneného vo výške 0,05% denne zo sumy 84,- eur od 11.09.2014 do 25.01.2018,

zo sumy 84,- eur od 11.10.2014 do 25.01.2018 a zo sumy 84,- eur od 11.11.2014 do 25.01.2018 tým,
že žalobca v tejto časti rozšíril žalobu až podaním z 26.11.2018 lehota 4 rokov uplynula. Súd sa však
stotožnil s právnym názorom žalobcu, že žalovaný 1/ úhradou časti svojho záväzku, teda úhradou istiny
v sume 834,78 eur a časti úrokov z omeškania v sume 358,47 eur dňa 25.01.2018 s poukazom na §
407 ods. 3 Obč. zák. tým, že plnil čiastočne svoj záväzok, má toto jeho plnenie účinky uznania zvyšku

dlhu. Súd mal za to, že žalovaný záväzok, ktorý existoval ku dňu 25.01.2018 uznal. S poukazom na
uvedené mal súd za to, že nárok je v časti sumy 107,53 eur dôvodný, preto žalobe v tejto časti vyhovel.
Zároveň sa žalobca žalobou domáhal aj nároku vo výške 440,- eur titulom úhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky. Tvrdil, že predmetom upomínacieho konania bolo spolu 12 pohľadávok a
nárok vo výške 40,- eur predstavuje náhradu nákladov spojených s uplatnením jednej pohľadávky. V

konaní nebolo sporné, že sumu 1 x 40,- eur žalovaný 1/ žalobcovi dňa 25.01.2018 zaplatil. Sporným
ostal nárok na zaplatenie zvyšnej sumy 440,- eur ako 11 x 40,- eur. Súd žalobcovi nepriznal právo na
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 11 x 40,- eur , ktorú si žalobca uplatnil
za každú jednu faktúru. Žalobca svoju pohľadávku uplatnil jedným návrhom na vydanie platobného
rozkazu. Uvedená paušálna náhrada podľa názoru súdu predstavuje príslušenstvo pohľadávky a má

kryť výdavky veriteľa spojené s uplatnením pohľadávky určené fixnou sumou. Nejde tak o sankciu za
nezaplatenie každej faktúry, z ktorej si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie. Výška paušálnej náhrady
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je stanovená v sume 40,- eur, a to bez ohľadu na dĺžku
omeškania a je jednorazová. Je zrejmé, že si žalobca pohľadávku voči žalovaným 1/ a 2/ uplatnil ako
súčet jednotlivých čiastkových dlžných súm jednorázovo a spoločne. Kvantitatívna zložka uplatnených

nárokov v podaní nie je pritom rozhodujúca, smerodajné je množstvo uplatnení. Poukázal na dôvodovú
správu k § 2 nar. vlády č. 21/2013 Z.z. tiež rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. II
ÚS2221/2007. S poukazom na uvedené, ako aj na zásadu poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ)
súd v tejto časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd konanie o zaplatenie istiny vo výške 834,78 eur,
úroku z omeškania v špecifikácii v zmysle späťvzatia a nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky vo výške 40,00 eur podľa § 144 a 145 CSP zastavil. Nerozhodol o zastavení
konania v časti žalovaným už zaplatených trov konania v sume 169,69 eur, túto nespornú skutočnosť
zohľadní vyšší súdny úradník, ktorý bude samostatným uznesením rozhodovať o konkrétnej
výške priznaného nároku žalobcu na trovy konania podľa výroku IV. rozsudku rovnako ako aj o vrátení
pomernej časti žalobcom zaplateného súdneho poplatku z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby (výrok

V. rozsudku) a to v súlade s aktuálnym znením zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

4.Poprávnejstránkesúdprvejinštancievecprávneposúdilpodľa§3ods.1zák.č.116/1990Zb.onájme
apodnájmenebytovýchpriestorov,§1,§261ods.1,§265,§324ods.1,§340ods.1, §365ods.1,
§ 369 ods. 1,2, § 369c ods. 1, § 387 ods. 1,2, § 397, § 407 ods. 1, § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, §

121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods.
1 CSP. Žalobca sa v spore domáhal zaplatenia sumy istiny 834,78 eur, úroku z omeškania
466,- eur a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 480,- eur, spolu sa domáhal
zaplatenia sumy 1.780,78 eur. Mal úspech pre zaplatenie časti žalovanej pohľadávky žalovaným 1/ po

podaní žaloby na súd v celej žalovanej istine 834,78 eur, úrokoch z omeškania 358,47 eur a 1 x
paušálnej náhrade nákladov v sume 40,- eur, v súdom priznaných úrokoch z omeškania vo výške 107,53
eur spolu v sume 1.340,78 eur. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 50,58%, preto súd žalobcovi voči
žalovanými 1/ a 2/ priznal nárok v uvedenom rozsahu. O výške trov konania (s prihliadnutím ajna už zrealizovanú čiastočnú úhradu trov konania žalovanými k rukám žalobcu dňa 25.01.2018 v sume
169,69 eur) rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP).

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, smerujúc svoje odvolanie voči výroku III. napadnutého
rozsudku o zamietnutí žaloby na zaplatenie sumy vo výške 440,- eur titulom nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky a čo do súvisiaceho výroku IV. o priznaní náhrady trov konania v prospech
žalobcu v rozsahu 50,58%, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu v týchto častiach tak, že žalovaní 1/

a 2/ budú povinní spoločne a nerozdielne žalobcovi zaplatiť aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky
vovýške440,- euražalobcovibudepriznanýnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Uplatňujúc
dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (nesprávne právne závery) namietal
nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie v tom, že žalobca má nárok len na náhradu nákladov vo výške
40,- eur za uplatnenie jednej pohľadávky. Predmetom upomínacieho konania je vymáhanie spolu 12-
tich pohľadávok, pričom definícia pohľadávky nie je uvedená v Občianskom ani Obchodnom zákonníku,

vyplýva len z ust. § 488 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého je záväzkovým vzťahom právny vzťah, z
ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť plniť
záväzok. Pohľadávka je teda definovaná ako právo na plnenie. V obchodnom styku vzniká vždy, keď
dochádza k dodaniu služby, alebo tovaru. Dodávateľ je potom povinný vystaviť za dodanie tovaru
alebo služby faktúru, alebo účtovný doklad, odrážajúci vznik pohľadávky. Podkladom pre účtovanie

o pohľadávkach, sú teda doklady preukazujúce jej vznik, pričom sú to teda najčastejšie vystavené
a odoslané faktúry. Takáto pohľadávka vyjadrená formou faktúry je samostatnou vecou tak, ako to
definuje ust. § 118 ods. 1 Obč. zákonníka. Podľa § 121 ods. 3 Obč. zákonníka je príslušenstvom
pohľadávky úrok, úrok z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Súd
posudzuje každú pohľadávku, teda nárok z každej faktúry samostatne s ohľadom na jej právny dôvod,

výšku, splatnosť, nárok na úroky z omeškania. Tak, ako sa pri každej pohľadávke samostatne uplatňuje
nárok na úroky z omeškania, tak sa pri každej pohľadávke uplatňuje samostatne aj nárok na náklady
spojené s jej uplatnením. V spore sa vymáhalo zaplatenie pohľadávok v počte 12 kusov, pretože
pri každej faktúre, teda pri každej pohľadávke je iná lehota splatnosti a každá takáto pohľadávka sa
môže vymáhať samostatne. Žalobca však nevymáhal každú pohľadávku samostatne, aby nezvyšoval

žalovanému trovy konania, ale vymáhal všetky pohľadávky v jednom konaní a preto si uplatnil za každú
pohľadávku samostatne popri nároku na úroky z omeškania, aj nárok na paušálnu náhradu. Názor súdu,
že vymáhané čiastky z jednotlivých faktúr sa považujú za jednu pohľadávku nie je správny. Z uvedeného
dôvodu preto je potrebné žalobe aj v tejto časti vyhovieť a priznať žalobcovi plný nárok na náhradu trov
konania.

6. Žalovaní 1/, 2/ vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhovali rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny
potvrdiť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. Podľa
ich názoru nedošlo k naplneniu žalobcom uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365

ods. 1 písm. h) CSP. Rozsudok, ako aj jeho odôvodenie je vecne aj formálne správne, preskúmateľné
a presvedčivé. Na základe v konaní vydaného platobného rozkazu žalovaný 1/ uhradil žalobcovi istinu,
úroky z omeškania, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- eur
a rovnako aj trovy konania. Odpor podali žalovaní len v časti paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 440,- eur, v ktorom poukazovali na konanie žalobcu v absolútnom

rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to v podobe toho, že z vykonaného dokazovania
bolo preukázané tvrdenie žalovaných, že žalovaný 1/ chcel po skončení doby nájmu odovzdať žalobcovi
prenajaté priestory, avšak bezúspešne. Následne došlo k ústnej dohode medzi zmluvnými stranami
o tom, že žalovaný 1/ bude predmet nájmu užívať ešte štyri mesiace po skončení doby platnosti
nájomnej zmluvy bez potreby uzatvorenia novej nájomnej zmluvy, ktorý stav vyvolal práve žalobca,

ktorý konal úmyselne, nemal záujem na písomnom predĺžení doby nájmu, zamýšľal vyvolať stav, keď
sa doba nájmu automaticky predlžuje, čo ani v konaní nespochybnil. Nekomunikoval so žalovaným
1/, nedvíhal mu telefóny, neodpovedal na komunikáciu listovej zásielky a tak nebola z jeho strany
poskytnutá súčinnosť na odovzdaní predmetu nájmu. Žalovanému 1/ prichádzali stále len faktúry. Okrem
iného aj z vyššie uvedených dôvodov, teda naviac z pohľadu nekorektného správania žalobcu, sa plne

stotožňujú s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca uplatnil svoju pohľadávku jedným návrhom na
vydanie platobného rozkazu a teda má právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky len vo výške 40,- eur ako uplatnenie jednej pohľadávky, pričom aj s ohľadom na iné
rozhodnutia súdov, ktoré vo vyjadrení cituje má za to, že pokiaľ si žalobca uplatnil svoju pohľadávkujedným návrhom, urobil to z vlastnej vôle a má právo požadovať zaplatenie len paušálnej náhrady
nákladovspojenýchsuplatnenímjednejpohľadávkyvovýške40,-eur.Vtomtosmeresaplneidentifikuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie. Keďže kvantitatívna zložka uplatnených nárokov v podaní nie

je rozhodujúca, smerodatným je množstvo uplatnení. Priznanie výšky paušálnej náhrady nákladov v
rozsahu požadovanom žalobcom, t.j. 12 x 40,- eur, by bolo v rozpore s poctivým obchodným stykom a
neprimeranebysankcionovaložalovaného1/ajsohľadomnakonaniežalobcuanavýškufakturovaných
súm v porovnaní s výškou paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Plne sa
identifikuje tiež s odkazom súdu prvej inštancie na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. IIÚS/2221/2007, vychádzajúc z ktorého súd musí nielen rešpektovať právo, ale aj jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k výsledku spravodlivému.

7. Žalobca vo svojej replike na písomné vyjadrenie žalovaných k podanému odvolaniu uviedol, že v
plnom rozsahu trvá na odvolacom návrhu, ako aj obsahu podaného odvolania.

8. Žalovaní 1/, 2/ vo svojej duplike na repliku žalobcu uviedli, že sa plne pridržiavajú svojich podaní a
vyjadrení, majú za to, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach je vecne aj formálne
správny, odvolanie je plne nedôvodné a zotrvali na svojej žiadosti na priznanie im plnej náhrady trov
odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutej časti vydané podľa §
359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (zamietajúcej - výrok III. a v
závislej o trovách konania - výrok IV.) je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),
keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcich častiach
- vyhovujúcej (výrok I.), zastavujúcej (výrok II.) a závislej o súdnom poplatku (výrok V.) nepreskúmaval,
keďže tieto suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté neboli.

11. V posudzovanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa domáhal zo strany

žalovaných zaplatenia sumy 837,78 eur s príslušenstvom (istina, úrok, úroky z omeškania, paušálna
náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky) majúcej pôvod v dlžnom nájomnom.

12. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe čiastočne vyhovel (pokiaľ ide o zaplatenie
dohodnutého úroku 107,- eur (výrok I.), čiastočne konanie titulom späťvzatia žaloby výrokom II. zastavil

(čo do istiny, úrokov z omeškania a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v rozsahu
40,- eur) z dôvodu ich úhrady žalovaným 1/ po vydaní platobného rozkazu v konaní, v prevyšujúcej časti
žalobu o zaplatenie sumy 440,- eur ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky zamietol (výrok
III.) a súčasne priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania zo strany žalovaných v rozsahu 50,58%.

13. Žalobca odvolaním napadol výrok III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý jeho
nárok na zaplatenie sumy 440,- eur ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nad rámec sumy
40,- eur, ktoré mu z tohto titulu žalovaný 1/ po vydaní platobného rozkazu uhradil, uplatňujúc dôvod na
odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne závery).

14. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok, pričom existenciu takejto vady nezistil a samotný odvolateľ ju ani netvrdil.

15. V ďalšom posudzoval vecnú správnosť napadnutých častí rozhodnutia z hľadiska odvolateľom

uplatnenej ťažiskovej odvolacej námietky (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/
CSP - nesprávna interpretácia aplikovaného právneho predpisu).16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený

právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

17. Vyššie uvedenú odvolaciu námietku žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez

opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmanímobsahuspisuodvolacísúdzistil,žesúdprvejinštanciezdostatočnezistenéhoskutkového
stavu vyvodil správny právny záver, keď žalobcom nárokovanú paušálnu náhradu nákladov posúdil ako
príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), právo na uplatnenie ktorého nároku
má pôvod v ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, výška ktorej je daná ustanovením § 2 nar.
vlády č. 21/2013 Z.z., pričom zmyslom jej zavedenia je kryť náklady žalobcu spojené s uplatnením

pohľadávky, pričom z hľadiska posúdenia, či žalobcovi prináleží za každú jednotlivú faktúru samostatne
tiež samostatná paušálna náhrada (ako to nárokoval v žalobe) nie je rozhodujúca kvantitatívna zložka
jednotlivých faktúr, ale množstvo podaní, ktorými boli nároky na mesačné nájomné uplatnené a keďže
žalobca nároky na jednotlivé mesačné nájomné uplatnil jednou žalobou, s poukazom na zmysel a
účel tohto nároku, ktorým nie je sankcionovanie dlžníka, ale paušálna náhrada nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky, pričom paušálnu náhradu stanovenú predpisom vo výške 40,- eur žalovaný
1/ po vydaní platobného rozkazu žalobcovi uhradil, nebol pri spravodlivej interpretácii dotknutého
zákonného ustanovenia v ktorom má pôvod uplatnený nárok možný iný záver ako ten, že nad rámec
uhradenej sumy 40,- eur z tohto titulu nemá žalobca nárok na zaplatenie ďalšej sumy 440,- eur (11 x
40,- eur), teda zamietajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie vzťahujúce sa k tomuto nároku odvolací

súd považuje za v plnom rozsahu vecne správne. Za správny je za týchto okolností potrebné považovať
aj súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP). Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil, v súlade s požiadavkami uvedenými v ust.
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v dotknutých
častiach, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP),

aby nadbytočne neopakoval stranám všetky známe fakty posudzovanej veci spolu so správnou citáciou
právnych predpisov.

18. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu, odvolací súd uvádza:

19. Inštitút paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bol do nášho právneho
poriadku zavedený novelou s účinnosťou od 01.02.2013, a to zákonom č. 9/2013 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony a jej účelom bolo splnenie si harmonizačnej povinnosti a implementovanie
do národného právneho poriadku pravidiel vyplývajúcich zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2011/7/EÚ zo dňa 16.02.2011, ktorým reagovala Európska únia na nedostatočnú platobnú disciplínu
dlžníkov a s tým súvisiace omeškanie s plnením peňažných záväzkov. Tento nový nárok veriteľov v boji
proti oneskoreným platbám dlžníkov, vyplýva z ustanovenia článku 6 ods. 1 Smernice.

20. V podmienkach Slovenskej právnej úpravy ako už bolo vyššie uvedené, je tento nárok zakotvený

v ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, vychádzajúc z ktorého omeškaním dlžníka vzniká
veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, § 369 a § 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia s tým, že výšku paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením
(Nariadenie vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa menia niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka). V

podmienkach Slovenskej republiky je tento právny inštitút aplikovateľný na obchodnoprávne vzťahy, v
občianskoprávnej zákonnej úprave sa neaplikuje.

21. Predpokladom na to, aby bolo možné hovoriť, že vznikol nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávky, je nevyhnutná existencia pohľadávky veriteľa po lehote splatnosti.

Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv. V konkrétnostiach posudzovanej veci je právnym
dôvodom vzniku záväzku zmluva o nájme nebytových priestorov. Faktúra sama osebe nie je právnym
základom vzniku pohľadávky, je to len daňový doklad. Žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie
nájomného má pôvod v jednej zmluve o nájme nebytových priestorov, z obsahu ktorej vyplýva, žezmluvné strany si dohodli nájom nebytových priestorov v zmysle špecifikácie zmluvy na dobu určitú,
pričom si zmluvné strany dohodli, že nájomné bude hradené nájomcom v mesačných splátkach,
čo nemožno chápať inak, ako dohodu zmluvných strán o čase plnenia ceny nájomného, ide teda

podľa názoru odvolacieho súdu o pohľadávky (rozumej jednotlivé mesačné splátky nájomného), ktoré
nemajú samostatný právny základ, ale len jeden právny základ, majúci pôvod v zmluve o nájme
nebytových priestorov, a tak podľa názoru odvolacieho súdu už len z tohto dôvodu má veriteľ nárok
na jednorazovú náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky len vo výške
40,- eur, ktoré mu však žalovaný 1/ už uhradil a nie na ním nárokovanú ďalšiu sumu 440,- eur

ako jedenásť násobok tejto sumy odvíjajúcej sa od jednotlivých vystavených faktúr na mesačné
nájomné. Samotný pojem uplatnenia práva, s ktorým sa spája v zmysle vyššie citovaného zákonného
ustanovenia nárok veriteľa, nie je v právnom poriadku explicitne definovaný a najčastejšie sa používa
pojem „uplatniť právo“ v procesnoprávnom zmysle, teda v súdnom konaní. Tiež ustanovenie článku 6
slovenského znenia Smernice, je označený ako náhrada nákladov za vymáhanie, čo v kontexte celej
Smernicenaznačujepráveprocesnoprávnevymáhaniepohľadávokamákryťvýdavkyveriteľaspojenés

uplatnením pohľadávky určené fixnou sumou. V posudzovanej veci si žalobca dlžné nájomné, ako sumár
čiastkových mesačných dlžných platieb nájomného, uplatnil v súdnom konaní jednorazovo a spoločne, a
to jediným návrhom na vydanie platobného rozkazu. Preto identicky ako súd prvej inštancie, posúdil tiež
odvolací súd, že aj z tohto pohľadu mu prináleží výška paušálnej náhrady nákladov len vo výške 40,- eur.
Odvolací súd poukazuje tiež na bod 19 Preambuly Smernice v ktorom sa uvádza v súvislosti s týmto

inštitútom, že veritelia by mali dostať spravodlivú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré im vznikli v
dôsledku oneskorenej platby. V okolnostiach posudzovanej veci, by tak ani z tohto pohľadu interpretácia
dotknutého ustanovenia podsúvaná žalobcom v tom zmysle, že napriek uplatneniu (vymáhaniu) dlžného
nájomného ako sumáru mesačných nájomných jedinou žalobou, by mu mala patriť za každú mesačnú
splátku nájomného s ktorou bol žalovaný 1/ v omeškaní, samostatne paušálna náhrada nákladov vo

výške 40,- eur, nemohla byť považovaná za súladnú so zmyslom zavedeného inštitútu, pretože by
odporovala vo svetle jeho účelu spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi, ku ktorému
zavedenie tohto inštitútu nepochybne smerovalo. Súd prvej inštancie v tomto smere dôvodne poukazuje
na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud
musí nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku

spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu,
které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu
chráneného příslušnou normou“. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, súd prvej inštancie
dotknutý nárok žalobcu dôvodne posudzoval a vo výsledku ho správne ako nedôvodný zamietol.

22. Pokiaľ teda súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočností žalobe v tejto časti
nevyhovel posúdiac tento nárok ako nedôvodný, odvolací súd jeho závery považuje za v celom rozsahu
správne, za súčasného záveru o vecnej správnosti rozhodnutia tiež v závislej časti o trovách konania.

23. Žalobcom uplatnené dôvody odvolania tak nebolo možné posúdiť inak, ako nespôsobilé k odlišnému,

v prospech neho spôsobilému rozhodnutiu v odvolaním dotknutých častiach.

24. Keďže z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne, toto podľa § 387 ods. 1 CSP v rozsahu dotknutom odvolaním (zamietajúci
výrok III. a závislý výrok o trovách konania IV.) potvrdil. Odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne

rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol zaoberal a vysporiadal.

25. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

26. O výške náhrady trov konania žalovaných 1/,2/ rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2
CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).