Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/69/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817202012
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817202012.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s.,
Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004 proti žalovaným: 1. G. F., nar. XX. XX. XXXX, 2. G.
F., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom M. XXX/XX, XXX XX Y. nad V., o zaplatenie 4.827,13 eur s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranou nad Topľou, č.k. 4Csp/76/2017-48 z
10.10.2017 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 6,59% ročného
úroku zo sumy 4.465,77Eur od 28.07.2015 do zaplatenia.

II. Vo zvyšnej napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 16,-Eur titulom
poplatkuzapoistenieavsúvisiacomvýrokuotrováchkonaniarozsudokzrušujeavecvrozsahuzrušenia
vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

Súd žalobu žalobcu v časti 29,- € z a s t a v u j e .

Žalovaní v 1/, 2/ rade sú p o v i n n í , spoločne a nerozdielne, zaplatiť žalobcovi sumu 4.677,13 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 4.677,13 € od 28.7.2015 až do dňa zaplatenia,
a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu žalobcu čo do zvyšku z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovaným v 1/, 2/ rade náhradu trov konania v rozsahu 93,78%.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods.
2, § 53 ods. 1-3, ods. 5, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanoveniami
§ 251, § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Zmluvu z predmetu sporu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. V časti poplatku za vedenie účtu čo do

sumy 29,-Eur, v ktorej vzal žalobca žalobu späť, konanie zastavil. Mal za preukázané, že žalobca a
žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili zmluvu o úvere. Žalobca na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere
poskytol dňa 23. 02. 2017 finančné prostriedky vo výške 5. 000,-Eur. Žalovaní ako dlžníci sa zaviazali
poskytnutý úver splácať pravidelnými mesačnými splátkami. Nakoľko si neplnili riadne a včas platobnépovinnosti v zmysle zmluvy o úvere, žalobca listom zo dňa 27.07.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru a vyzval žalovaných na úhradu sumy 4.827,13 eur. Nárok žalobcu mal za dôvodný a preukázaný
v sume 4.677,13Eur. Táto čiastka pozostáva z istiny úveru vo výške 4.465,77Eur a z úrokov za úver do

vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru v čiastke 211,36Eur. Nesplnením peňažného záväzku riadne a
včas sa žalovaní dostali do omeškania, preto žalobcovi priznal ročný úrok z omeškania vo výške 5,05%
zo sumy 4. 677,13Eur od 28.07.2015 do zaplatenia.

4. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok vo výške 92,-Eur ( vo zvyšku späťvzatie), ktorá

predstavovala poplatky za upomienky. Žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, súdu
nepreukázal, aby žalovaným zasielal nejaké upomienky.

5. Ako nedôvodný zamietol i nárok v časti požadovaných úrokov za úver vo výške 6,59% ročne zo
sumy 4.465,77Eur od 28.07.2015 do zaplatenia. Žalobca využil svoje zmluvné oprávnenie a listom zo
dňa27.07.2015vyhlásilmimoriadnusplatnosťúveru. Žalovanýmvzniklapovinnosťzaplatiťcelýzostatok

úveru vrátane úroku vypočítaného do dňa mimoriadnej splatnosti úveru. Odo dňa nasledujúceho po
vyhlásení mimoriadnej splatnosti vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý súd žalobcovi
priznal. V otázke platenia zmluvných úrokov po zosplatnení poukázal na notorický známe rozhodnutie
NS SR, sp. zn. 4Obo/143/1998 a rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/223/2014 zo dňa
29.10.2014, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013 a sp. zn. 4Co/83/2013

zo dňa 07.05.2014.

6. Proti tomuto rozsudku, čo do zamietavej časti podal odvolanie žalobca namietajúc inú vadu v konaní,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci ( § 365 písm. d/, f/, h/ CSP). Jeho odvolacie námietky možno zhrnúť do

nasledovných rovín: (i) nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie o tom, že po zosplatnení úveru mu už
nepatria riadne úroky (6,59% ročne zo sumy 4.465,77Eur od 28.07.2015 do zaplatenia), tu poukazujúc
na § 497, § 502 a § 503 Obchodného zákonníka, § 53 ods. 1 a 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V
tomto poukázal na súdne rozhodnutia podporujúce jeho názor, napr. KS BB, sp. zn. 43Cob/239/2015
z 28.01.2015, 41Cob/403/2015 z 16.12.2015, KS KE, sp. zn. 4Cob/5/2016 z 30.03.2016 a KS PO, sp.

zn. 5Co/412/2015 z 13.10.2016; (ii) názor, že mu patrí poplatok za poistenie vo výške 16,-Eur, s ktorým
žalovaný v 1. rade vyjadril súhlas v čl. VI., zmluvy a s týmto ustanovením sa súd prvej inštancie vôbec
nezaoberal a zmätočnosť rozhodnutia v časti zamietnutia poplatkov za upomínanie. Navrhol rozsudok
v ním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaní sa ku podanému odvolaniu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.12.2018 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je z časti dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s nesprávnymi skutkovými zisteniami, nesprávnym právnym posúdením veci a inou vadou, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či
riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí

byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).11. Žalobca tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v

odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

12. Žalobca ďalej tvrdí, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

13. Žalobca ďalej namieta, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v posudzovanom spore
odvolacím súdom zistená nebola.

14. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom výroku, čo do

nepriznania dohodnutých úrokov po zosplatnení úveru za vecne správny. Vo vzťahu k odvolacím
námietkam žalobcu a na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku v tomto smere dopĺňa
nasledovné.

15. Otázka platenia úrokov dojednaných ako cena a odplata za úverovú službu v spotrebiteľskom

vzťahu v období po splatnosti úverovej istiny, je zásadnou právnou otázkou. Treba tiež skonštatovať, že
aplikačná prax sa v tejto otázke rozchádza. Zástancovia názorovej línie podporujúci platenie zmluvných
úrokov popri úrokoch z omeškania prevažne vychádzajú z dispozitívnej normy, ktorá neobmedzuje dobu
na poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou, tak úroky sú odmenou za
užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (pozri napr. rozsudok NS ČR z 27.06.2007

sp. zn. 33Odo 657/2005).

16. Nie je sporné, že predmetná úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, v ktorej žalobca vystupuje v postavení dodávateľa
v rámci predmetu svojej obchodnej podnikateľskej činnosti a žalované sú spotrebiteľkami, keďže pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

17. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky

a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

18. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a
vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

19. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet pritom zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo
zákona platiť bližšie neurčenú dobu úroky popri úrokoch z omeškania a takým ustanovením nie je
ani ustanovenie §506 Obchodného zákonníka. Občiansky zákonník pre porovnanie v ustanoveniach o

pôžičke rovnako takéto pravidlo neuvádza (§§657,658).

20. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov
sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom), alebo zmluvné (napr.zmluvná pokuta). Do úvahy prichádzajú prípadne aj iné nároky z porušenia práva vyvolaného dlžníkom
(náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia). Dôležité je však, že ich povahou ide nie o plnenia
tvoriace cenu/odplatu za úver, ale o nároky z porušenia práva.

21. Kým kogentného pravidla o platení úrokov aj po skončení úverového obdobia v normatívnej podobe
niet, dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách sa dotýka
ponukyzákona(dispozície).Akopritomvspotrebiteľskýchveciachevidentnetátodohodnutákonštrukcia
indikuje nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto

dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

22. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovaných. Ak by takejto dohody
nebolo, zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvené v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z. „Ak

je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera

nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,
následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

23. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek sporiteľňa v čase kontraktácie
zakladala odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie, ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by
s úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak, od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úverovú službu zjednáva na úverové obdobie na dobu trvania

úverovej služby do splatnosti pohľadávky. Preto práve úroky za úver do splatnosti úveru vyjadrujú cenu
úveru a sú teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľné od sankcií za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa.
Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru, ale rôzne sankčné mechanizmy za neplnenie povinnosti
riešia krízu spojenú s omeškaním.

24. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodneniarozhodnutiaNSČRvoveci33Odo657/2005,vktorejsaargumentuje,žeúrokypredstavujú
odmenu (cenu) za „užívaní istiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je
neuzavretá, kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena
musí byť jasne stanovená, uzavretá a ustálená výhradne v spojení s ukončením úverovej služby, a teda

uplynutím úverového obdobia, či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a
otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla
neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od
subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie
podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ

kontrahovať.

25. Pre porovnanie zákon č. 129/2010 Z.z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku
ročnej percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona,
podľa ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

26. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad výška a počet splátok istiny, tvorí ucelený komplex informácií, za ktorých spotrebiteľ prijíma

úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky
nemali meniť.27. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávaný spor, keďže práve
interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

28. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebitelia budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav
netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľov a súčasne
predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

29. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľov došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia
záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

30. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
aždočasuzmeny(obsahu)záväzku,ktorápredstavujeprekonaniedojednanýchpodmienokpostupného
splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie

viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.

31. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva

v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

32. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

33. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

34. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.

35. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho

strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s
peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení.

36. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

37. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto

užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom.38. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

39. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

40. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

41. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,

ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov po zosplatnení.

42. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému
záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a
počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

43. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

44. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

45. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.
sankcieanatentoúčeljekogentnýmurčujúcimpravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení
s § 3 a § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Uvedené pravidlo predpokladá len to, aby sa omeškanie
týkalo plnenia peňažnej povahy.

46. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

47. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády, alternatívne (podľa povahy zmluvnej
úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

48. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný

mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.49. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať cenu služby
aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných
spoločenských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.

Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy pre nesplácanie úveru a o vrátení
dlžnej sumy s úrokmi nestanovuje presne, či sa majú platiť úroky do odstúpenia alebo úroky aj po
odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej
kontrole neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

50. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch na bližšie neurčenú dobu popri
úrokoch z omeškania. Zákon vo svojich dispozitívnych normách nereguluje úroky za úver po splatnosti,
a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech
spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto
dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a nariadenia vlády SR č. 87/1995Z.z.

51.Odvolacísúdpoznamenáva,žedominusnadpredčasnýmzosplatnenímúverujedodávateľapovaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil, vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

52. Úroky ako cena úverovej služby a ich platenie aj napriek tomu, že služba bola jednostranne

predčasne ukončená, vyvoláva tiež spoločensky nežiadúci stav. Nemali by byť pochybnosti o tom, že
úroky predstavujú dôležitý prvok pri podnikaní s úvermi. Žalobca by mal o klientov súťažiť s inými
obchodníkmi práve s akcentom na úroky a tak prispieť k skvalitneniu verejného života a nižším cenám
úverov. Ak sa však prijme názor, že sa úroky máju platiť aj po splatnosti, potom sporiteľa ani nemusí
súťažiť o nových klientov, pretože to kruciálne, o čo ide pri tomto podnikaní z pohľadu veriteľa (úroky),

má sporiteľňa zabezpečené od svojich dlžníkov; postačí, že sú v omeškaní. Tak sa vynára inter alia aj
otázka stavu obdobného stavu nútenej služby vo vzťahu k dlžníkom po predčasnom ukončení služby
(po splatnosti pohľadávky). Z materiálneho hľadiska má default všetky účinky rovnajúce sa skončeniu
služby, ktorej cieľom bolo na určitú dobu a na splátky prenechať spotrebiteľovi úverové prostriedky.

53. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 27.07.2015, teda týmto
dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti
úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa
27.07.2015, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva.
Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/223/2014 zo

dňa 29.10.2014, Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/407/2016 zo
dňa 22. 02. 2017 a Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/73/2018 zo dňa 15.11.2018.

54. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/143/1998 vyplýva, že dohodnuté

úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

55. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne

od 26. 8. 2009 do zaplatenia “ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru
žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd

za ústavne akceptovateľný.“

56. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádzaku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

ku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

57. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je

zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky (§53 ods. 5 OZ).

58. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú

nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

59. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.

60. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3
ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:-pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v

prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke
dôvery[dobrejviery-neoficiálnypreklad]“,trebapreveriť,čipredajcaalebododávateľ,ktorýzaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s

dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

61. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008Z.z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je

docieliť vyváženú právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v
spotrebiteľských veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri
ktorých sa síce nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo
zmluvných pokút a iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu

štáty prijať prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.
Navrhovaná právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým
jednotnejšie pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy
nesmú byť zdrojom neprimeraných ziskov...“.

62. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti čo do nepriznania
dohodnutých úrokov po zosplatnení úveru (6,59% ročného úroku zo sumy 4.465,77Eur od 28.07.2015
do zaplatenia).

63. Čo sa týka nepriznania poplatkov za poistenie vo výške 16,-Eur a zmätočnosti rozhodnutia v časti
zamietnutia poplatkov za upomínanie, odvolací súd uvádza nasledovné.

64. Na čl. 41 spisu sa nachádza podanie žalobcu označené ako: „Čiastočné späťvzatie a vyjadrenie
k výzve.“ Týmto podaním žalobca vzal žalobu späť, a to v časti poplatkov za vedenie účtu za rok

2013 v sume 29,-Eur. V tejto časti bolo konanie zastavené (I. výrok). Pôvodne boli žalobou uplatnené
nezaplatené poplatky v celkovej výške 134,-Eur a nezaplatené poplatky za poistenie
vo výške 16,-Eur (čl. 2). Ak žalobca vzal žalobu späť čo do sumy 29,-Eur predstavujúcu poplatok za
vedenie účtu, potom ostal ako predmet žaloby jednak nárok žalobcu na zaplatenie sumy 105,-Eur titulomnezaplatených poplatkov za upomínanie (134-29), ako aj nárok žalobcu na zaplatenie poplatkov za
poistenie vo výške 16,-Eur.

65. Súd prvej inštancie z dôvodu neunesenia dôkazného bremena nepriznal žalobcovi nárok na
zaplatenie poplatkov za upomienky. V tejto časti možno so súdom prvej inštancie súhlasiť, lebo
nebolo zo strany žalobcu preukázané zaslanie deklarovaných upomienok žalovaným. Tu odvolací súd
poznamenáva, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že
počas konania neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej

v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých
prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre
nečinnosť strany sporu, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola
nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno
ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre

seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí.

66. Ako sumu, ktorá predstavuje poplatky za upomienky, súd prvej inštancie uviedol v bode 28.
svojho rozsudku sumu 92,-Eur. Je zrejme, že sa tak stalo iba chybou v počítaní, lebo ak pôvodne
bolo uplatnených 134,-Eur titulom poplatkov a vzatých späť bolo 29,-Eur, poplatky za upomienky tak

predstavujú sumu 105,-Eur. Omyl tu predstavuje dvojnásobné odpočítaniu sumy späťvzatia vo výške
29,-Eur [134 (nezaplatené poplatky) - 29 (poplatok za vedenie účtu) = 105 - 29 + 16 (poplatok za
poistenie)=92].Trebavšakzdôrazniť,žesamotnénepriznaniepoplatkovzaupomienkyneurobilžalobca
predmetom odvolania.

67. Iba také rozhodnutie je nepreskúmateľné (zmätočné), ak jeho právne závery sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. tieto právne závery v žiadnej možnej interpretácii
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplývajú. Za daného stavu potom odôvodnenie tu
napadnutého rozsudku v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie poplatkov za upomienky, aj napriek
sčítacej chybe, rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a

právnej argumentácie, teda je preskúmateľné.

68. Iná situácia je pri nepriznaní poplatku za poistenie vo výške 16,-Eur, lebo súd prvej inštancie na
uvedený v žalobe požadovaný nárok žalobcu primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom vo svojom rozhodnutí vôbec nereagoval v súlade s procesným právom.

69. K výroku o trovách konania odvolací súd nad rámec uvádza, že výrok o nároku na náhradu trov
konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu
trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania

bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s
rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre
prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti (pozri, NS SR, sp. zn. 6Cdo/222/2016). V súdenom spore vo
výroku rozsudku o trovách konania súd prvej inštancie opomenul uviesť, kto a ako o výške tejto náhrady
rozhodne. Toto robí uvedený výrok rozsudku v tejto časti nevykonateľným.

70. Odvolaciemu súdu tak potom neostávalo nič iné, ako postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/
CSP zrušiť rozsudok v zamietavej časti čo do zaplatenia poplatku za poistenie vo výške 16,-Eur a v
súvisiacom výroku o trovách konania a postupom podľa § 391 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

71. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - teda posúdiť nárok žalobcu na poplatok za poistenie prihliadajúc na spotrebiteľský charakter
zmluvného vzťahu - následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle
zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

72. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania
(§ 396 ods. 3 CSP).73. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).