Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, August 5, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/352/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317216680
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317216680.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO 47 967 692, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanému: I. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. L. XXX/XX, J., o zaplatenie 1.332,96 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 30Csp/221/2017-90 zo dňa 12.06.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 524 ods. 1, § 525 ods. 1, § 39,
Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že súd zaoberal tým, či žalobca je aktívne
vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky od žalovaného. Podľa názoru súdu

úpravou § 92 ods. 8 Zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť
peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní.
Toto ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu
záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania
zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné
sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou
starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po

uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich
správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by
sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto
druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické

povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. Zákona o bankách, ako
aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl.). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo
zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto
požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom.
Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať

mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8
Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok.
V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu
je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie
písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože

tomu bráni ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na rozpor postúpenia s ust. § 525 Občianskeho
zákonníka, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z
úradnej povinnosti. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky
(ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách), je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a preukázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Predmetom konania je nárok žalobcu

na zaplatenie sumy 1.332,96 eur s príslušenstvom. Žalobca odvodzuje svoje právo od zmluvy, ktorú
žalovaný uzatvoril s Poštovou bankou, a.s., Bratislava, teda bankou poskytujúcou úvery na základe
bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa. Túto pohľadávku voči žalovanému mal získať
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.6.2017. Postupca, ktorému bola pohľadávka
postúpená bankou, je tak povinný tvrdiť a preukázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta

(dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so
splatenímsvojhozáväzkuaspoň90dní.Nepreukázanietýchtoskutočnostímázanásledoknedokázanie
aktívnej legitimácie postupníka.

3. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona, dospel súd

k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pretože žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala
byť pohľadávka Poštovej banky, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli podmienky postúpenia
splnené, t. j. nepreukázal (ani netvrdil) požiadavku 90-dňového omeškania a že bol žalovaný písomne
vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere a že takúto výzvu žalovanému aj odoslal
a doručil. Je predovšetkým vecou žalobcu, aby pre prípad sporu vedel preukázať realizáciu oboch

podmienok platného postúpenia. Pri tak dôležitom úkone je potom len logické, že žalobca má listiny
potrebné pre prípadné uplatnenie práva na súde zasielať tak, aby ich doručenie preukázať vedel.
Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá
na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za
dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je

oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Žalobca síce v spore predložil listinu
zo dňa 11.7.2014, označenú ako výzva na úhradu dlžnej sumy, avšak táto výzva je oznámením banky o
predčasnej splatnosti úverovej pohľadávky (zo zmluvy o úvere zo dňa 28.1.2011). Kvalifikovanú výzvu,
v ktorej by banka žalovaného vyzvala na plnenie dlžnej sumy, s ktorou by žalovaný bol v omeškaní viac
ako 90 kalendárnych dní (a dala tak možnosť klientovi po písomnej výzve vyrovnať omeškané splátky

úveru a predísť postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu), žalobca súdu nepredložil. Vzhľadom na to, že
žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal
svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný má voči
žalobcovipodľaust.§255ods.1vspoj.s§262ods.1C.s.p.nároknanáhradutrovkonaniavplnejvýške,
keďže bol v konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). S poukazom na to,
že žalovanému žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal,
s tým, že o výške trov už nie je potrebné samostatne rozhodovať.

4. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
resp. zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac si trovy konania, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. a), f) a h) CSP. Poukázal na článok doc. JUDr. Kristián Csach, PhD., LL.M. obsiahnutý v
„Súkromné právo 1/2015“. V prípade § 92 ods. 8 ZoB nejde o kogentné ustanovenie v tom zmysle, že

by si ho strany nemohli zúžiť, predmetné ustanovenie „poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej
osobe ako banke“. Netvrdí, že by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok tými podmienkami a
nezdá sa, že by ich považovalo za podmienky platnosti postúpenia. Nie je zrejmé, ako sa z normy, ktorá
umožňuje cedovať pohľadávky aj na iné osoby, ako je banka, a aj bez súhlasu klienta, stala norma, ktorávšeobecne podmieňuje platnosť cesie pohľadávky bez ohľadu na subjekt postupníka či súhlas dlžníka.
Už samotný textuálny výklad predmetného ustanovenia indikuje, že právnym následkom v danej norme
nie je „môže postúpiť“, ale : „môže postúpiť aj inej osobe ako je banka, a to aj bez súhlasu klienta“. Okrem

textuálneho výkladu musíme pri výklade právnych predpisov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov
na platnosť právneho úkonu mať na zreteli ústavný príkaz preferencie výkladu v prospech platnosti
právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov, resp. pre
neplatnosti posudzovať účel pravidla, ustanovujúceho neplatnosť právneho úkonu. Účelom § 92 ZoB
je úprava výnimiek z bankového tajomstva, poukazujúc aj na dôvodovú správu. O tom, že by tieto

podmienky podmieňovali platnosť právneho úkonu, niet v zákone ani v dôvodovej správy ani slova. Preto
navrhuje vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia tak, ako to urobil český
najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor. Porušenie bankového tajomstva (vrátane porušenia
§ 92 ods. 8 ZoB) nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám,
predpokladaným zákonom o bankách, ako aj k zodpovednosti za škodu. Výzva na splatenie úveru s
príslušenstvom zo dňa 07.04.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky, a to v zmysle ust. § 92 ods. 8

ZoB. Žalovaný bol v omeškaní už od 08.12.2012, žalovaný bol do dňa postúpenia uvedenej pohľadávky,
t.j. do dňa 10.10.2017 jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku.
Na záver odvolateľ poukazuje aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka k rozsahu ochrany spotrebiteľa.

5. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozhodnutie súdu

prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle
§ 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

8. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní

dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný, keď aj podľa
odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že zmluva o úvere zo dňa 28.1.2011 uzavretá medzi Poštovou bankou
a.s. a žalovaným je formulárová, ktorý formulár najprv podpísal žalovaný dňa 28.1.2011 ktorý vyplnil

len žiadosť o poskytnutie úveru v bode 2 a tá obsahovala iba údaj o výške úveru (2.000,- eur) a
dobu splácania (70 mesiacov). Poštová banka, a.s., Bratislava, ako veriteľ podpísala zmluvu neskôr
- 28.1.2011 s vyplnením bodu 3, kde okrem úveru 2.000,- eur, počtu mes. splátok 70, sú uvedené aj
ďalšie údaje, a to výška mesačnej splátky 54,- eur, dátum prvej platby, dátum konečnej splatnosti úveru
17.11.2016, úroková sadzba 24,5% p. a., RPMN 29,13% p. a., priemerná hodnota RPMN 18,48% p. a. a

celková výška nákladov 1.793,45 eur. Pod týmito náležitosťami zmluvy v bode 3 je drobnejším písmom
uvedené, že celkovú čiastku úveru predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených so
spotrebiteľským úverom. Žalovaný uhradil celkovo sumu 1.926,60 eur, ktorá bola započítaná vo výške
71,42 eur na poplatky, 1.187,14 eur na úroky/úroky z omeškania a 667,04 eur na istinu. Pôvodný žalobcaúver zosplatnil ku dňu 11.7.2014. Dňa 13.6.2017 uzatvorili Poštová banka, a.s., Bratislava ako postupca
a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej bola na žalobcu postúpená
pohľadávka voči žalovanému zo zmluvy o úvere zo dňa 17.10.2013.

10. Tak ako súd prvej inštancie správne skonštatoval, aj podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa
súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v
občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie

nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom

hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

12. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi
nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok,

nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného
veriteľa Poštová banka, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo

len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v

celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone

o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane

spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmysluzákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

16. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky

a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú

zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.

Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no

voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.
zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

17. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupník v súdnom konaní pred súdom
prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady

svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

18. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Poštovej banky, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto podmienky
postúpenia splnené.

19. Písomná výzva upravená v citovanom zákonnom ustanovení (§ 92 ods. 8 veta prvá zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách) je faktickým úkonom, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho
právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky na osobu, ktorá nie je bankou aj bez
súhlasu jej klienta. V prípade, ak tento faktický úkon nebol riadne a preukázateľne vykonaný a doručený
žalovanému, nemôže byť platná ani zmluva o postúpení, z ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu

legitimáciu. Poštová banka, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku (ktorá je predmetom tohto
sporu) voči žalovanému na žalobcu len po tom, ak bol klient napriek jej písomnej výzve nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči banke, a to aj bez súhlasu klienta. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z
vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako

na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto
dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej
pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaníex offo aj bez námietky žalovaného prihliadnuť (porovnaj napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trnave
sp.zn. 26Co/445/2015 z 19.4.2016).

20. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno preukázania postupiteľnosti (spôsobilosti na postúpenie)
takejto pohľadávky pôvodného veriteľa, teda licencovaného subjektu oprávneného podľa zákona o
bankách poskytovať spotrebiteľské úvery, na žalobcu, z ktorého by mu vzniklo právo vymáhať žalovanú
pohľadávku. Nebolo totiž preukázané doručenie písomnej výzvy veriteľa na splnenie záväzku dlžníkovi
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, pred postúpením jeho pohľadávky postupníkovi. Slovné spojenie

v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách „napriek písomnej výzve“ znamená, že najskôr musí dôjsť
k písomnej výzve, kedy začne plynúť lehota 90 dní na splnenie záväzku a až po jej uplynutí môže dôjsť
k postúpeniu pohľadávky na iný subjekt. Tento predpoklad však v danej veci splnený nebol.

21. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo

potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť.

22. Pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne poukazoval na splnenie podmienky kvalifikovanej výzvy, už súd
prvej inštancie vo svojom rozsudku správne poukázal na to, že žalobca síce v spore predložil listinu zo
dňa 11.7.2014, označenú ako výzva na úhradu dlžnej sumy, avšak táto výzva je oznámením banky o

predčasnej splatnosti úverovej pohľadávky (zo zmluvy o úvere zo dňa 28.1.2011). Kvalifikovanú výzvu,
v ktorej by banka žalovaného vyzvala na plnenie dlžnej sumy, s ktorou by žalovaný bol v omeškaní viac
ako 90 kalendárnych dní (a dala tak možnosť klientovi po písomnej výzve vyrovnať omeškané splátky
úveru a predísť postúpeniu pohľadávky na tretiu osobu), žalobca súdu nepredložil.

23. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobcu, poukazujúcimi na dostatočné preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie. Na záver odvolací
súd dodáva, že vyššie uvedené právne závery vychádzajú aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
SR (por. rozhodnutie sp.zn. 1 Cdo 147/2017).

24. Vzhľadom na nepreukázanie aktívnej legitimácie bolo už nadbytočným a nehospodárnym zaoberať
saďalšímiodvolacímiargumentmi.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie,
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom
rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

26. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný. Z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s
týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

27. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).