Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 12, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/123/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109217677
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3109217677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Jozefa Šuleka v spore žalobcu Mgr. E. T. -B. D., S.: XX XXX XXX, so
sídlom B. B., L. T. XXX/XX, proti žalovanému R. B. B., S.: XX XXX XXX, so sídlom B. B., M.R. L. č.
XXX/X, zastúpeného JUDr. R. P., advokátkou so sídlom v B. B., L. č.9, o zaplatenie XXX.XXX,-eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17.decembra 2018,

č.k. 14C/150/2009-531 a dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 28.januára 2019 č.k.
14C/150/2009-549, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 359.357,- eur zamietol.
Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o

výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
po právoplatnosti tohto rozsudku vydá vyšší súdny úradník. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa
konečnou žalobou zo dňa 21.10.2010 domáhal zaplatenia 359.357,-eur spolu s úrokom z omeškania
9% ročne zo sumy 45.177,-eur od 19.5.2009 do zaplatenia z dôvodu uvedeného v ust. § 667 ods.1
Obč. zákonníka čo do sumy 45.177,- eur ako vložených investícií a náhrady škody spočívajúcej v ušlom
zisku, vyčíslenom podaním dňa 24.11.2011 vo výške 314.180 eur na podklade vzťahov vzniknutých z

nájomných zmlúv (a zmluvy o budúcej zmluve) zo dňa 4.7.2001 a 16.9.2002 s dodatkom č. 1 zo dňa
15.10.2004, kde si žalobca prenajal od žalovaného v k.ú. B. B. parc.č. XXXX o výmere 15.680m2,
parc.č. XXXX o výmere 4.283 m2 a č. XXXX spolu s parc.č. XXXX -prístupová komunikácia o výmere
1.886m2. Predmetom zmluvy zo dňa 04.07.2001 bol nájom pozemkov v k.ú. B. B. parc.č. XXXX o
výmere 23.144 m2 trvalé trávnaté porasty ( ďalej len TTP) a parc.č. XXXX o výmere 5.528 m2 -TTP.
Nájom pozemkov bol viazaný na realizáciu výstavby tenisovo-športového areálu. Predmetom ďalšej
nájomnej zmluvy zo dňa 16.9.2002 bola časť parc.č. XXXX -TTP o výmere 18.364m2 a parc.č. XXXX

-TTP o výmere 1.061 m2 v k.ú. B. B., ktorá mala byť využitá na výstavbu prístupovej komunikácie v
celkovej výmere 1.886 m2. Dohoda medzi stranami bola taká, že pozemky budú najskôr v nájme a
postupne dôjde k ich odkúpeniu nájomcom, k čomu čiastočne došlo na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 7.10.2004. Žalobca od žalovaného odkúpil parc.č. XXXX/X ostatné plochy o výmere 8.709 m2 v
kú. B. B., ktorá bola odčlenená geometrickým plánom č. XXXXXXXX-XX/XXXX zo dňa 29.5.2003 od
parc.č. XXXX -TTP o výmere 23.144 m2 a parc.č. XXXX -TTP o výmere 5.528 m2. Na základe tejto

skutočnosti sa dodatkom č. 1 uzatvoreným dňa 15.10.2004 zmenila výmera prenajatých pozemkov a
to parc.č. XXXX na výmeru 15.680 m2 a parc.č. XXXX na výmeru 4.283m2. Prenajímateľ - žalovaný
udelil súhlas na zmenu veci -prenajatého pozemku tak, ako to vyplýva z čl.1 nájomnej zmluvy sozmluvou o budúcej zmluve zo dňa 4.7.2001 a to samotným vyjadrením účelovej viazanosti nájmu na
realizáciu výstavby tenisovo -športového areálu. Nárok č. 1/ žalobca odvodzoval z ust. čl. IV nájomnej
zmluvy zo dňa 4.7.2001 a čl. IV nájomnej zmluvy z 16.9.2002 , z obsahu ktorých vyplýva, že v prípade

ukončenia nájomného vzťahu z dôvodov na strane prenajímateľa je tento povinný uhradiť nájomcovi
preukázané investície realizované počas nájomného vzťahu na prenajatých pozemkoch v súlade s
projektovou dokumentáciou a podľa úradného znaleckého posudku. Výšku svojich nárokov dokladoval
žalobca znaleckými posudkami Ing. R. R. č. 3/2003 zo dňa 8.4.2003 a 1/2009 zo dňa 20.1.2009
a nárok č. 2/ úhrady ušlého zisku 314.180 eur v dôsledku zrušenia nájomnej zmluvy za zmarenú

investíciu - nedostavaný tenisovo-športový areál. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že z
článku IV nájomnej zmluvy zo dňa 16.9.2002 ako aj nájomnej zmluvy zo dňa 4.7.2011 vyplynulo, že
žalovaný ( prenajímateľ ) sa zmluvne zaviazal iba na úhradu preukázaných zrealizovaných investícií
nájomcom za trvanie nájomného vzťahu v súlade s projektovou dokumentáciou a podľa úradného
znaleckého posudku. Medzi stranami došlo k ukončeniu oboch nájomných vzťahov výpoveďou ku
dňu 30.4.2008, a to zo strany žalovaného (ku skončeniu nájomného vzťahu došlo výpoveďou zo dňa

28.11.2007zostranyprenajímateľa,preneplatenienájomného,pričomžalobcaprevzalvýpoveďznájmu
04.01.2008 a trojmesačná lehota uplynula dňa 30.04.2008). Žalobca sa neplatnosti výpovede z nájmu
súdne nedomáhal. Túto skutočnosť - doručenú výpoveď z oboch nájomných zmlúv ako aj zo zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve považoval žalobca za dôvod ukončenia zmlúv na strane prenajímateľa,
ktorý podľa neho predstavuje protiprávnu udalosť, zakladajúcu nárok č. 2/ a to úhradu ušlého zisku

za nerealizovaný podnikateľský zámer, postaviť na pozemkoch, ktorých vlastníkom sa mal žalobca
v budúcnosti stať, tenisovo -športový areál. Z článku IV nájomnej zmluvy zo dňa 16.09.2002 ako aj
nájomnej zmluvy zo dňa 04.07.2011 vyplynulo, že žalovaný (prenajímateľ ) sa zmluvne zavial iba na
úhradu preukázaných zrealizovaných investícií nájomcom za trvanie nájomného vzťahu v súlade s
projektovou dokumentáciou a podľa úradného znaleckého posudku. Súd prvej inštancie uviedol, že

v danom prípade však došlo k zániku oboch zmlúv výpoveďou zo dňa 28.11.2007 ( z oboch zmlúv) z
dôvodov na strane nájomcu, ktorý si neplnil zmluvné povinnosti stanovené v článku II oboch zmlúv a to
hradiť dojednané nájomné za prenajaté pozemky riadne a včas, v zmluvne dojednanej dobe. Súd prvej
inštancie posúdil vec v súlade s § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že žalobca by mal nárok len
na prípadné zhodnotenie veci, ak by bolo preukázané, a nie na vložené investície, keďže žalovaný sa na

uvedené v zmluve nezaviazal, čiže žalovaný nebol povinný hradiť vložené investície ale iba protihodnotu
toho, o čo sa zvýšila hodnota veci. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že znalecké posudky č. 3/2003 a
č. 1/2009 znalca Ing. R. nepreukazujú nárok žalobcu, nakoľko z výsluchu znalca bolo zistené, že nemal
k dispozícii žiadne doklady. Pri posudku č. 3/2003 znalec na ohliadke bol a zistil vykonanie prác na
prístupovej komunikácii (bola vykonaná odbočka do svahu odkopávky a odvezenie zeminy a ďalej boli

vykonané terénne úpravy, odvoz hliny, zasypanie rokliny, odstránenie kríkov a ich spálenie). Znalcovi
však žalobca nepredložil o prácach žiadne doklady (tvrdil, že práce vykonal svojpomocne). Znalec si
zohnal podklady, koľko by práce stáli, keby si ich dal robiť u nejakej firmy. Súd prvej inštancie z výsluchu
znalca zistil, že pri vypracovaní oboch znaleckých posudkov nebol prítomný znalec z odboru geodézie a
kartografie, ktorý by zameral konkrétne parcely za účelom zistenia, na ktorej parcele sa vykonali práce

v teréne, nič sa nemeralo, len vizuálne sa zistilo aké práce sa vykonali, pričom pri stanovení objemu
prác, vychádzal iba z údajov výmery parcely na LV, kde bola takáto výmera parcely XXXX uvedená vo
výmere 14.340 m2. Znalec Ing R. sa nevedel vyjadriť, či vykonané práce možno považovať za technické
zhodnotenie. Súd prvej inštancie ďalej odôvodnil rozhodnutie tým, že ustanovil nového znalca Ing. L. K.,
znalca z odboru oceňovania nehnuteľností a stavebných prác, pričom napriek zabezpečeniu posudku

č. 15/2015 znalkyne z odboru geodézie a kartografie od Ing. R. P. sa nepodarilo zabezpečiť znalecký
posudok, z ktorého by vyplývalo konkrétne zhodnotenie prenajatých pozemkov a Ing. K. nebol schopný
vypracovať posudok, pretože podľa výsledkov obhliadky a mieste samom hlavný objem výkopových
prác bol robený na súkromnom pozemku KN-C XXXX/X ( ktorý bol odpredaný žalobcovi žalovaným).
Žalobca podľa požiadaviek znalca nepredložil projektovú dokumentáciu stavby, objekt SO 01 Hrubé

terénne úpravy SO 02 Príjazdové cesta a parkovisko , SO 03 Vnútro areálové cesty a chodníky, So
10 splašková kanalizácia , So 11 vodovod, So 12 prípojka NN, overené v stavebnom konaní, realizačný
projekt týkajúci sa predmetného súdneho sporu ( ak je) vrátane rozpočtov s výkazmi výmer; zmluvy o
dielo alebo objednávky na realizáciu prác, stavebný denník , faktúry za vykonané práce s potvrdeným
súpisom vykonaných prác ; preberací protokol po ukončení prác na jednotlivých objektoch so súpisom

vád a nedorobkov, ak bol robený; vyjadrenie dozoru stavby k realizácii prác a účasť na obhliadke dozoru;
potvrdenky o odstránení vád a nedorobkov; reklamácie skrytých vád a ich riešenie; faktúry a dodacie
listy za všetok dodaný materiál, projektové práce geodetické práce, geologický prieskum, poplatky
a iné oprávnené náklady v súvislosti s projektovou a územnou prípravou a stavebným povolením,faktúry za mechanizmy a dopravu; certifikáty od zabudovaných materiálov; faktúry subdodávateľov s
potvrdenými súpismi vykonaných prác , fotodokumentáciu pred realizáciou stavby a počas realizácie
prác a zabezpečiť účasť projektanta stavby. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca od

podania žaloby (v roku 2009) do vyhlásenia rozsudku nebol schopný preukázať nijakými dôkazmi
zhodnotenie prenajatých pozemkov a nepredložil žiadne hodnoverné doklady o ním údajne vykonaných
stavebných prácach, preto súd nevyhovel ďalšiemu návrhu na odročenie pojednávania a nečakal na
vypracovanie ďalšieho súkromného znaleckého posudku. Žalobca nepreukázal reálne zhodnotenie
prenajatých pozemkov vo výške 45.177eur a z obsahu nájomnej zmluvy zo dňa 16.09.2002 ( čl.

I ) je zrejmé, že prístupovú komunikáciu mal žalovaný vybudovať na vlastné náklady. Preto súd v
tejto časti nárok ako nepreukázaný zamietol. V ďalšej časti sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom
na zaplatenie náhrady škody z titulu ušlého zisku vo výške 314.180 eur. Uviedol predpoklady vzniku
každej občianskoprávnej zodpovednosti a to: protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym úkonom a škodou. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 spočíva
v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia).

Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na
tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú
priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej
osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou
sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. Uviedol,

že škoda je chápaná ako ujma, ktorá nastala ( prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná peniazmi. To, čo poškodenému ušlo ( ušlý zisk) je ujma spočívajúca v tom, že
u neho nedôjde v dôsledku protiprávneho konania alebo škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových
hodnôt , hoci sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Žalobca bol teda povinný
preukázať,ženenastalorozmnoženie jehomajetku,ktorébolomožné,kebynedošlokškodovejudalosti,

dôvodne očakávať. Ušlý zisk nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného zámeru, ak nie je takýto
majetkový prínos podložený už existujúcimi, reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno
usudzovať, že nebyť škodovej udalosti, ktorá zasiahla do už prebiehajúceho doje, došlo by k určitému
zisku. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody od výpovede zmluvy, ktorú považoval za
protiprávny úkon. Súd prvej inštancie sa s takýmto záverom nestotožnil a výpoveď posúdil ako dovolený

výkon práva v súlade s ustanovením článku IV. zmluvy, ktorý žalovaný zvolil potom, ako žalobca
neplnil svoje povinnosti v zmysle zmluvy, a to neplatil nájomné riadne a včas. Súd prvej inštancie
konštatoval, že žalobca mal rozhodnutím žalovaného (Mesta B. B.) č. V 2003/516/SP/ZA zo dňa
13.1.2004 ( právoplatného dňa 20.2.2004) o dodatočnom povolení stavby preukázané, že žalobca mal
dodatočne povolenú stavbu I. Etapa -„Areál vzdelávania, športu a rekreácie -Q., B. B.“ umiestnenú na

pozemkoch KN parc.č. XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX v k.ú. B. B. na objektovú sústavu
areálu : SO 01 Hrubé terénne úpravy, SO O2 Príjazdná cesta a parkovisko, SO 03 Vnútroareálové
cesty a chodníky, SO 04 Prevádzková budova, SO 05 Šport. škola - I. pavilón, SO 06 Špor. škola
II. pavilón, SO 07 Tenisové dvorce, SO 08 Oplotenie areálu, SO 09 Vnútroarálová zeleň -sadovnícke
úpravy , SO 10 Splašková kanalizácia, SO 11 Vodovod, SO 12 Prípojka NN, SO13 Verejné osvetlenie -

dvorce, SO 14 Verejné osvetlenie -areál, SO 15 Telefónna prípojka, SO 16 Objekt doplnkových služieb,
SO 17 Šport. Škola -III. pavilón, SO 18 Šport. Škola -IVI. Pavilón, SO 19 Šport. Škola -V. pavilón,
So 20 Spojovacia chodba, SO 21 Garáž, SO 22 Tenisové dvorce, SO 23 Univerzálne ihrisko, SO 24
Ubytovacie objekty, SO 25 Polyfunkčný Objekt., ktorá mala byť dokončená do 2 rokov od nadobudnutia
právoplatnosti stavebného povolenia.“, pričom po predĺžení mal byť uvedené postavené do 28.2.2009.

Súd prvej inštancie vychádzal aj zo svedeckej výpovede R. R., ktorý pracuje od 01.10.2007 na
stavebnom oddelení MSÚ B. B. vo funkcii stavebného referenta, ktorého náplňou práce je aj výkon
štátneho stavebného dohľadu uviedol, že k stavbe. Svedok uviedol, že k tenisového areálu sa dostal až
v roku 2010, kedy zistil, že sa pod skládkou Q. začali vykonávať nejaké stavebné práce. Z titulu svojej
funkcie sa o to zaujímal, kto tieto práce vykonáva a zistilo sa, že to robí pán J., na základe povolenia

na výstavbu tenisového areálu a ťaží štrk na svojej parcele, ktorú kúpil od žalobcu. Svedok uviedol,
že okolo uvedenej skládky Q. chodil do práce a potvrdil, že že fyzicky od roku 2007 tam nevidel nikoho
vykonávať žiadne stavebné práce a na tejto skládke sa nenachádzalo postavené nič. Bola tam burina,
kríky, lúka a žiadne stavby. Uvedený areál bol dňa 02.10.2009 odovzdaný Mestom ako stavenisko pre
jednu firmu z Prievidze, na základe projektu na rekultiváciu skládky a táto spoločnosť začala v roku

2011 na uvedenej skládke rekultivačné práce. Tieto prenajaté parcely žalobcovi boli pôvodné skládkou
a rekultivácia v roku 2011 spočívala v tom, že sa mala premiestniť zemina, odviesť vrstvy, odvodniť,
monitorovať vykopané studne, pôda spätne navoziť, plochy zatrávniť a oplotiť, pričom v súčasnosti toto
všetko je takto realizované areál je oplotený. Súd dospel k záveru, že na základe týchto dôkazov možnokonštatovať, že žalobca bez dokladov a s odstupom času, kedy už od roku 2009 areál prevzala iná
spoločnosť, ktorá tam vykonávala činnosť nemôže preukázať ním vykonané investície na prenajatých
pozemkoch. Z dôkazov predložených stranami súd prvej inštancie mal za preukázané, že sa nepostavilo

nič a žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že medzi nepostavením tenisovo-športového areálu v lehote
uvedenej v stavebnom povolení a výpoveďou zmluvy o nájme ( účinnej od 30.4.2008) existuje príčinná
súvislosť,pričom ani nebolapreukázanážiadnaprotiprávnaudalosťzostranyžalovaného,ktorábybola
v príčinnej súvislosti so žalobcom uvádzanou škodou. Vzhľadom na uvedené nárok žalobcu zamietol.
Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 17.12.2018 napriek návrhu žalobcu nerozhodol rozsudkom pre

zmeškanie žalovaného, nakoľko mal za to, že nie sú splnené podmienky na jeho vydanie a súčasne
odmietolvecodročiťzdôvodu,žesižalobcadal vypracovaťnovýznalecký posudok,nakoľkovyhodnotil,
že žalobcovi bol poskytnutý dostatočný priestor na preukázanie jeho nároku, bol riadne predvolaný,
pričom vzhľadom na zistený skutkový stav vykonanie takéhoto dôkazu by nebolo potrebné. O náhrade
trov konania rozhodol tak, že ich priznal žalovanému strane ako plne úspešnému v konaní podľa § 255
ods. 1 CSP.

2. Súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom zo dňa 28.01.2019 č.k. 14C/150/2019-549 rozhodol tak,
že rozsudok doplnil o výrok: Štát má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi vo výške 100%.
Rozsudok odôvodnil tým, že v konaní vznikli trovy konania štátu, nebolo o nich rozhodnuté, pričom
žaloba bola zamietnutá, a preto rozhodol súd prvej inštancie tak, že nárok na ich náhradu má štát v
rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 259, § 258 ods. 1 a § 262 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)

3. Proti tomuto rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, navrhol
rozsudokakoajdopĺňacírozsudokzrušiťavrátiťvecsúduprvejinštancienanovékonaniearozhodnutie.
Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, tiež že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ako aj že súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne
právne vec posúdil. Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie a nesprávny procesný
postup v tom smere, že nebol napriek návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie tento nebol vydaný,

hoci podľa žalobcu na jeho vydanie boli splnené podmienky. Žalobca ďalej odôvodňoval porušenie
práva na spravodlivý proces tým, že súd nevyčkal na vypracovanie znaleckého posudku, hoc ho sám
dvakrát vyzval na jeho predloženie, pričom následne znalcovi neumožnil v rozpore s § 209 ods. 3
CSP nahliadnuť do súdneho spisu. Týmto nesprávnym procesným postupom došlo k odňatiu práva
na spravodlivý proces, pričom neodročením pojednávania dňa 17.12.2018 súd dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Žalobca súčasne uviedol, že prílohou odvolania je znalecký posudok č. 2/2019 zo dňa 31.01.2019, ktorý
však k odvolaniu reálne nepripojil. Predložil ho až na výzvu súdu. Odvolanie voči dopĺňaciemu rozsudku
odôvodnil tým, že CSP upravuje jasne postup pri trovách dokazovania, pričom z rozhodnutia nie je
zrejmé, aké trovy konania vznikli, a preto má žalobca za to, že rozhodnutie nespĺňa podmienky riadneho

odôvodnenia. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že uvedený dopĺňací rozsudok má byť zrušený
aj s ohľadom na vady rozsudku zo dňa 17.12.2018, ktoré mu vytýkal vo svojom odvolaní.

4. Žalovaný sa k podaným odvolaniam žalobcu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a
nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako aj dopĺňací rozsudok o náhrade trov konania štátu je potrebné podľa

§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal
do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli,
neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas

konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcimz§191CSP.Prirozhodovanísúdprvejinštanciepoužilsprávnyprávnypredpis,správneho
vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutéhorozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam
žalobcu uvádza nasledovné:

7. Odvolacie námietky žalobcu spočívali v tvrdeniach, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces v spojení s tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,nazákladečoho dospelnazákladevykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil,

čím uplatnili dôvody na odvolanie uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), e) f), h) CSP.

8. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že neboli splnené podmienky
na vydanie rozsudku pre zmeškanie, pričom žalobca bol toho názoru, že jeho návrhu na vydanie
rozsudku pre zmeškanie malo byť vyhovené. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným právnym
názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre vydanie

rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Odvolací súd konštatuje, že tento spor reálne prebieha už
viac ako 10 rokov, pričom žalovaný sa po celý čas aktívne bránil a v konaní riadne uplatňoval
jemu prináležiace procesné práva. Doslovným formálnym výkladom ustanovenia § 274 CSP by súd
dospel k záveru, že musí vyhlásiť rozsudok pre zmeškanie, ak sú splnené podmienky vymedzené v
§ 274 CSP , že sa žalovaný nedostavil na

pojednávanie vo veci, hoci bol na naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávaní bol
žalovaný poučený o následkoch nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a
svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi dôvodmi, k čomu musí samozrejme pristúpiť návrh
žalobcu na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie, pretože každé ustanovenie Civilného sporového
poriadku musí súd v zmysle článku 3 CSP vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale aj zmyslu

a účelu toho ktorého ustanovenia. Podľa článku 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených
práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty. Spravodlivej ochrane práv nezodpovedá taký postup súdu prvej inštancie, ktorý viac
ako 10 ročný spor rozhodne rozsudkom pre zmeškanie, najmä keď žalovaný bol v priebehu celého
konania aktívny a súdu poskytol všetku súčinnosť na to, aby vec bola v primeranom čase ukončená.

I keď podľa textu ustanovenia § 274 CSP môže súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného na ktoromkoľvek pojednávaní, nielen
na prvom pojednávaní, musí nad textom zákona prevládnuť vyšší princíp spravodlivej ochrany práv
strany sporu a sudca dodržujúci tento princíp nemusí návrhu na vydanie rozsudku pre zmeškanie
vyhovieť. Rovnako to podľa názoru odvolacieho súdu platí pre rozsudok pre zmeškanie žalobcu alebo

žalovaného. V tomto smere poukazuje odvolací súd na závery nálezu Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 3143/15 z 23. 02. 2016, v ktorom sa okrem iného
uvádza: „Po posúdení všetkých okolností prejednávaného prípadu je nutné konštatovať, že konajúci súd
postupoval v duchu opačnom, než mu ukladajú zásady civilného procesu vyjadrené v § 1, 3 a 6 O. s.
p. Vydal rozsudok pre zmeškanie v situácii,

kedy síce formálne podmienky pre jeho vydanie splnené boli, hľadisko vhodnosti a nevyhnutnosti jeho
použitia, ako ho vymedzuje judikatúra Ústavného sudu, však neskúmal. Z ponúkaných postupov, ako
s konaním naložiť, zvolil ten, ktorým rezignoval na požiadavku ochrany procesných práv sťažovateľky
a zvolil postup procesne najpohodlnejší, nie však s ohľadom na okolnosti prípadu najvhodnejší, pričom
uvedený postup nemožno považovať za zlučiteľný so základnými zásadami civilného procesu. Hoci

vecnému prejednaniu žaloby bez prítomnosti sťažovateľky či jej zástupcu nič nebránilo a konajúci súd
mohol rozhodnúť i "bežným" rozsudkom, vydal rozsudok kontumačný, teda rozhodnutie, ktorým výrazne
obmedzil následné procesné možnosti sťažovateľky v odvolacom konaní. Za týchto okolností považuje
Ústavný súd postup konajúceho súdu za nezlučiteľný s ústavne zaručeným právom na spravodlivý
proces.“ Vychádzajúc z uvedeného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie postupoval správne,

keď nevydal v tejto veci rozsudok pre zmeškanie, nakoľko na jeho vydanie neboli splnené zákonné
podmienky.

9. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 45.177 eur súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na
tom právnom závere, že žalobca nepreukázal reálne zhodnotenie prenajatých pozemkov, nakoľko na

vložené investície nemal nárok. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie, kde tento posúdil výpoveď z nájmu pre neplatenie nájmu ako právom a stranami dohodnutý
(právom dovolený a predpokladaný) právny následok činnosti (resp. nečinnosti) žalovaného v podobe
neplatenia nájomného. Neplatenie nájomného viedlo k platnej výpovedi, ktorá je zmluvou a právompredpokladanýnásledokvzájomnéhovzťahu.Dôvodyvýpovedetedanebolinastraneprenajímateľa,ale
nájomcu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca teda nemá nárok na
vloženéinvestície,alelenprípadnenazhodnoteniepredmetuprenájmu.Odvolacísúdvyjadrujesúčasne

presvedčenie, že žalobcom tvrdený výklad o zodpovednosti prenajímateľa za výpoveď pre neplatenie
nájomného je názor, ktorý nemôže obstáť. Odvolací súd sa taktiež plne stotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že žalobca žiadnym reálnym a hodnoverným spôsobom nepreukázal
v konaní technické zhodnotenie prenajatých pozemkov, a to napriek tomu, že na uvedené bol súdom
opakovane vyzývaný. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že znalecké posudky Ing. R. (č.3/2003

a 1/2009) vzhľadom na zistené skutočnosti, či už výsluchom samotného Ing. R., resp. aj svedka R.,
o tom, že neexistovali reálne podklady na vypracovanie posudku, neboli vykonané reálne geodetické
merania pre účely posudku, resp. že boli zahrnuté aj údaje z inej parcely (ktorá nebola predmetom
sporu), spôsobili, že predmetné listiny neboli spôsobilé preukázať tvrdený nárok žalobcu. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že samotný Ing. R. uviedol, že sa nevie vyjadriť k otázke technického zhodnotenia
parciel. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že Ing. K. ako súdom ustanovený znalec, odmietol

vypracovaťposudok,nakoľkožalobcasnímnespolupracoval,keďžemunepredložildokladynevyhnutne
potrebné na to, aby mohol vypracovať posudok. Odvolací súd teda konštatuje, že závery súdu prvej
inštancie o nepreukázaní nároku žalobcu na zaplatenie sumy 45.177,- eur boli vecne správne.

10. V súvislosti s týmto záverom žalobca v odvolaní namietal nesprávny procesný postup, keď súd

prvej inštancie odmietol vyčkať na nový znalecký posudok a vec rozhodol, čím podľa žalobcu neboli
vykonané ním navrhnuté dôkazy a na základe toho dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí odôvodnil skutočnosť, že nepočkal na ďalší posudok mimo iné
tým, že žalobca za obdobie od roku 2009 do vyhlásenia rozhodnutia nepredložil žiadny reálny dôkaz,
ktorý by preukázal zhodnotenie pozemkov a nepredložil hodnoverný doklad o ním údajne vykonaných

stavebných prácach. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným procesným postupom súdu prvej inštancie
a na zdôraznenie jeho správnosti dodáva nasledovné:.

11. Od 01.07.2016 je v sporovom konaní návrhová povinnosť výslovne na procesných stranách a súd
vykonáva z vlastnej iniciatívy dokazovanie len výnimočne. S tým súvisí aj možnosť, že sporová strana

predloží v konaní súkromný znalecký posudok s doložkou podľa § 209 ods. 2 CSP. V preskúmavanej
veci na predloženie posudku mal žalobca reálne 2,5 roka, avšak bol procesne nečinný. Podaním
doručeným súdu 03.05.2018 žalobca oznámil, že zabezpečí posudok sám, pričom bol predvolaný na
termín 26.09.2018. Uvedený termín žiadal odročiť s tým, že znalec vzhľadom na rozsah posudok
ešte nevypracoval. Odvolací súd konštatuje, že žalobca nepredložil zmluvu o vypracovaní posudku,

ani objednávku ani iný doklad, ktorý by vôbec preukazoval, že niekto vypracováva posudok. Z
obsahu znaleckého posudku predloženého ako novota v odvolacom konaní plynie, že objednávka na
vypracovanie posudku bola zadaná až 11.10.2018, t.j. dôvody na sankcionovanie postupu žalobcu v
tomto prípade boli dané. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že žalobca v konaní pred súdom
prvej inštancie riadne a včas navrhol vykonať dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, resp. že ho

nemohol predložiť bez svojej viny. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadnuť
na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie neboli
použité, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, čo
však nie je tento prípad. Žalobca mohol počas 10 rokov predložiť doklady preukazujúce vykonané
technické zhodnotenie, avšak po celý čas zostal nečinný. Odvolací súd súčasne konštatuje, že v tejto

časti žalobcovi chýbali dokonca aj riadne skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné preukázať a dokázať,
nakoľko skutkové tvrdenia o tom, že žalobca preinvestoval a zhodnotil predmet nájmu o sumu 45.177
eur bez ďalšieho sú v konaní nepreskúmateľné. Nakoľko však žalobca počas celého konania žiadne
riadne skutkové tvrdenia vo vzťahu k technickému zhodnoteniu neurobil, dôkazy neoznačil a nepredložil
(faktúry, dodacie listy, súpisy vykonaných prác), a to napriek výzve súdu (znalca), mal aj odvolací súd

za to, že z dôvodu na strane žalobcu (jeho zodpovednosti) neboli tieto listiny predložené, a preto ani
ak by ich predložil znalcovi na vypracovanie nového posudku, nebolo by ich možné ako novotu v
odvolacom konaní vykonať. Odvolací súd má tiež za to, že bez uvedeného nemožno otázku technického
zhodnotenia zodpovedať, čo plynie mimo iného z odborných záverov znalca Ing. K., a preto tento
nový dôkaz (znalecký posudok STU Bratislava č.2/2019 zo dňa 31.01.2019) nemôže byť v odvolacom

konaní vykonaný, keďže nebol predložený z viny žalobcu a šlo by o neprípustnú novotu v odvolacom
konaní (§366 CSP). Závery súdu prvej inštancie o nemožnosti preukázať technické zhodnotenie boli
teda vecne správne, vychádzajúc práve zo skutočnosti, že žalobca v konaní nepredložil jediný doklad
o vynaložených prostriedkoch. Odvolací súd uvádza, že technické zhodnotenie je účtovno-daňovýpojem, ktorý si určuje podnikateľ na základe reálnych a preukázaných daňových výdavkov vo svojom
učtovníctve v súlade s daňovými predpismi, a preto sa preukazuje uvedené dokladmi, ktoré však v
konaní žalobca nikdy nepredložil. Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že žaloba o zaplatenie

sumy 45.177 eur bola v tejto časti správne zamietnutá.

12. Rovnako odvolací súd považuje za správne skutkové zistenia vo vzťahu k nároku na náhradu ušlého
zisku ako aj jeho právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa plne stotožňuje s
prvostupňovým rozhodnutím v časti zdôvodnenia neexistencie protiprávneho úkonu, nakoľko výpoveď

bola úkonom podľa práva, a teda ani nemožnosťou vzniku škody žalobcovi, keďže neexistuje prvý
a základný predpoklad pre vznik škody - protiprávny úkon. Súd prvej inštancie dospel k správnemu
právnemu záveru o nepreukázaní príčinnej súvislosti medzi prípadným vznikom škody a výpoveďou
zmluvy, keďže v konaní bolo spoľahlivo preukázané, že žalobca nerealizoval žiadnym spôsobom projekt,
atedanemalbyčoprevádzkovať.Keďžeprojektnebolzrealizovaný,prevádzkovaťobjektsanedaloaani
dosahovať zisk, preto nemohla mu vzniknúť žiadna škoda, preto aj zamietnutie žaloby v tejto časti bolo

vecne správne. Vzhľadom na chýbajúci prvotný predpoklad nároku na náhradu škodu - neexistencia
protiprávneho úkonu, nemá právny význam ani dokazovanie výšky škody, preto aj v tejto časti boli závery
súdu prvej inštancie správne, pričom výsledky konania v tejto časti nemohol zmeniť ani nový znalecký
posudok.

13. Odvolací súd má za to, že žalobca mal priestor 10 rokov na preukázanie dôvodnosti žaloby, a
to uvedením reálnych skutkových tvrdení, ako aj predložením dôkazov, pričom, ak bol spor ukončený
za daného skutkového stavu, kedy žalobca napriek výzve súdu a znalca doklady nepredložil, pričom
strana žalobcu nemala na záver pojednávania návrhy na doplnenie dokazovania, tak odvolací súd
je toho názoru, že postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu ust. § 183 CSP a ani k

porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Rovnakého názoru je odvolací súd aj vo vzťahu
k nevykonaniu ďalších dôkazov (počkanie na nový znalecký posudok), keď tento sám o sebe bez
ďalšieho už nemohol byť spôsobilý na zmenu skutkového stavu v konaní keď neboli predložené reálne
dôkazy, ktoré by preukazovali vykonanie technického zhodnotenia. Nesprávny skutkový záver by bol
spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie by nepostupoval pri hodnotení dôkazov

podľa §191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri
hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo

prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z
hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, čo však v konaní
nenastalo. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy). Odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil preto odvolací súd ako neopodstatnené, bez

opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom správnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie.

14. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu voči dopĺňaciemu rozsudku odvolací súd konštatuje, že aj v tejto časti
je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne. Súd prvej inštancie dopĺňací rozsudok riadne odôvodnil,

konštatoval, že v konaní vznikli trovy konania štátu, čo bolo nepochybné, a čoho si musel byť vedomý
aj žalobca, keďže rozhodnutia o odmene znalcov, ktoré boli platené z rozpočtových prostriedkov súdu
(štátu) mu boli riadne doručené. Súd prvej inštancie neuviedol v dopĺňacom rozsudku, ktoré konkrétne
trovy vznikli, to však nie je ani podstatou rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania strany, prípadne
štátu. Je potrebné si uvedomiť, že týmto výrokom bolo rozhodnuté len o nároku, pričom až samostatným

rozhodnutím sa rozhoduje o výške, čo je aj podstata novej právnej úpravy s cieľom zjednodušiť konanie v
tejto časti. Ak by súd zložito uvedené rozpisoval v zásade by poprel zmysel a účel tejto zákonnej úpravy,
nakoľko výška trov nie je predmetom odvolacieho prieskumu, ale sťažnostného konania. V dopĺňacom
rozsudku bolo jasne, stručne konštatované, že v konaní štátu vznikli trovy, a že žaloba bola zamietnutá,a teda vzhľadom na výsledok konania priznal náhradu trov konania štátu voči strane, ktorá trovy štátu
podaním žaloby, svojím postupom vyvolala a z dôvodu neúspechu je ich povinná aj znášať. Za použitia
citovaných ustanovení § 259, § 258 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 v spojení s § 470 ods. 1 CSP rozhodol súd

prvej inštancie správne, keď štátu priznal právo na náhradu trov konania proti žalobcovi vo výške 100%.

15. Žalobca v odvolaní namietal, že CSP vypustil pojem náhrada trov konania štátu a teda podľa
žalobcu štát nemá právo na náhradu takto vzniknutých trov konania, nakoľko trovy mali byť riešené
len preddavkom a dnes už neumožňuje nič zaviazať žalobcu na náhradu takýchto trov konania. Ďalej

žalobca namietal, že štát nie je stranou sporu v zmysle § 255 ods. 1 CSP, a preto nárok na takéto trovy
mu v konaní vzniknúť nemôžu.

16. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemusí dať úplne vyčerpávajúcu
odpoveď (v podobe viacstranovej práce) k otázke náhrady trov konania štátu, pričom však môže byť
vecne správne, ako aj správne právne odôvodnené. Odvolací súd má za to, že aj štát je pre účely trov

konania, účastný na konaní, pokiaľ platil výdavky vzťahujúce sa na konanie, ako každá osoba, ktorej
vznikli výdavky v konaní spojené s účasťou na konaní (štát bol účastný platením trov znalcov, ďalších
osôb), pričom nemožno mu odňať práva striktne formálnym výkladom § 255 CSP. V tomto prípade trovy
konania štátu nepochybne vznikli, a to pred vyhlásením rozsudku, ako aj po jeho vyhlásení, čo ostatne
žalobca v odvolaní nepopiera, len uvádza, že tieto neboli špecifikované. Súd prvej inštancie bol povinný

podľa § 262 ods. 1 CSP o takýchto trovách rozhodnúť, čo aj reálne urobil, pričom správne aplikoval
aj ustanovenia § 258 ods. 1 a § 259 CSP spolu s ustanovením § 470 CSP (keďže trovy v značnej
miere vznikli pred 01.07.2016). Odvolací súd záverom dopĺňa, že aj v súčasnosti môže vzniknúť situácia,
kedy za sporovú stranu bude štát platiť trovy v podobe preddavku napr. na znalecké dokazovanie, a
to vtedy, ak takáto osoba bude oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Nemožno totiž spravodlivo

uložiť osobe, ktorá nemá na zaplatenie preddavku jeho zaplatenie, nakoľko by to viedlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Preto aj § 253 ods. 2 CSP upravuje zloženie preddavku len osobe, ktorej
nebolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a teda aj v súčasnosti stále existuje reálna
možnosť platenia trov znalcov štátom v záujme prístupu občanov k spravodlivosti. V takomto prípade,
však nemožno štátu uprieť právo na náhradu trov konania voči strane, ktorá bola v spore neúspešná.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok a dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 378 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

19. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).