Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/51/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118367992
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Záleská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:6118367992.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členov senátu

JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu SetCar sk, a.s., so sídlom 038 52 Sučany,
Ulica priemyselná 10, IČO: 50 387 189, zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom
v Martine, Kuzmányho 4, proti žalovanému KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO 31 595 545, právne zast. JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o zaplatenie 213,95,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 14C/1/2019-58 zo dňa
22. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 213,95
eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 213,95 eur od 27.04.2018 do zaplatenia, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi
100 % trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanému zaplatenia

sumy 213,95 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 213,95 eur od 27.04.2018 do zaplatenia. Okresný
súd Banská Bystrica vydal dňa 15.11.2018 platobný rozkaz, ktorým návrhu žalobcu v celom rozsahu
vyhovel. Proti predmetnému platobnému rozkazu podal žalovaný riadne a včas odpor, v ktorom uviedol,
že nárok žalobcu neuznáva. Žalobca následne navrhol podľa § 14 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z.z. o
upomínacom konaní pokračovať v konaní na miestne príslušnom Okresnom súde Prievidza, kde došlo
ku škodovej udalosti. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 788 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, § 4 ods. 1, 2, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 788 ods. 1, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. V konaní medzi stranami
nebolo sporné, že dňa 02.02.2018 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej bola spôsobená škoda na
motorovom vozidle poškodeného A. N. D. so sídlom O. U. U. XXX. Osoba, ktorá škodu spôsobila
mala vozidlo poistené u žalovaného. Z dôvodu opravy motorového vozidla poškodeného si poškodený
prenajal u žalobcu náhradné motorové vozidlo. Dĺžka nájmu bola 19 dní a žalobca po ukončení nájmu

vystavil poškodenému faktúru č. 180157 na sumu 1.003,20 eur so splatnosťou dňa 23.03.2018.
Dňa 09.03.2018 postúpil poškodený svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Listom zo dňa
09.03.2018 poškodený oznámil postúpenie tejto pohľadávky žalovanému. Žalovaný poskytol poistné
plnenie dňa 13.04.2018 vo výške 622,05 eur žalobcovi na jeho účet. Podľa žalovaného bolo dôvodnézapožičanie vozidla len 15 dní. Žalovaný považoval sumu 211,19 eur za neprimerané náklady, ktoré
odrátal od sumy 1.003,20 eur, ďalej odrátal sumu 45,55 eur ako prevádzkové náklady počas doby
prenájmu vozidla, ktoré by inak vznikli používaním poškodeného vozidla a odrátal aj sumu 124,41 eur

ako DPH.

2. Súd prvej inštancie uviedol, že považoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za danú vo vzťahu k
uplatnenému nároku, a to na základe postúpenia pohľadávky poškodeného, ktorú mal voči žalovanému,
pričom poškodený postúpenie pohľadávky žalovanému písomne oznámil. Skutočnosť, že žalovaný

zobral na vedomie postúpenie pohľadávky je zrejmá
z toho, že žalovaný poistné plnenie poukázal už na účet žalobcu ako postupníka. Medzi stranami
sporu zostala sporná výška poistného plnenia, resp. to, za koľko dní nájmu bolo ešte dôvodné
priznať poistné plnenie. Škoda sa v tomto prípade odvodzuje od dočasnej nemožnosti poškodeného
používať havarované vozidlo počas doby opravy a spočíva v znížení majetkového stavu poškodeného,
ktorý vynaložil vyššie náklady na vypožičanie náhradného vozidla v porovnaní s nákladmi, ktoré by

inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, ktoré nemohol používať po určitú dobu v
dôsledku poškodenia. Majetkový stav poškodeného sa znižuje tým, že poškodený náklady na prenájom
náhradného vozidla vynaloží a škoda tak vzniká zaplatením nákladov na požičané náhradné vozidlo.
Z dokazovania vyplynulo, že poškodený nemohol svoje vozidlo užívať najmenej 19 dní. Poškodený
nemohol ovplyvniť dĺžku trvania opravy a z dôvodov, ktoré nezavinil nemohol svoje vozidlo užívať. Súd

prvej inštancie uviedol, že rozsah náhrady škody v prípade uplatneného nároku na náhradu nákladov
na používanie náhradného motorového vozidla počas nemožnosti používania havarovaného vozidla v
dôsledku jeho opravy je daný nevyhnutnosťou
aúčelnosťounákladovvynaloženýchnavypožičanienáhradnejveci.Dĺžkadoby,zaktorúmožnouplatniť
nárok na náhradu nákladov vynaložených na prenájom náhradného vozidla zodpovedá predovšetkým

dobe opravy, teda času, po ktorý je poškodené vozidlo v servise. Táto doba zahŕňa aj čas, kedy sa
vozidlo priamo neopravuje, avšak čaká na ohliadku, resp. objednanie náhradných dielov. Poškodený
pritom nemôže dĺžku opravy ovplyvniť
a relevantná je dĺžka opravy v servise, ktorý bol reálne použitý a poškodený taktiež nie je povinný
robiť výber servisu v zmysle najlacnejšieho servisu alebo servisu, poskytujúceho opravu najrýchlejšie.

Nezohľadňujú sa tak len časové jednotky potrebné na samotnú opravu, ale celý čas od poškodenia
motorového vozidla po jeho ohliadku, odovzdanie do autoservisu, objednanie náhradných dielov až
do vykonania samotnej opravy, pokiaľ nebol ovplyvnený subjektívnym, neodôvodneným nekonaním
dotknutých subjektov ( najmä poškodeného ) a nie vzhľadom na charakter opravy a zvyčajný postup
autoservisov neobvyklý. Súd prvej inštancie považoval vzhľadom na uvedené dôvody nárok v celom

rozsahu za dôvodný a preto mu vyhovel. Výška žalovanej sumy zodpovedá výške nájomného s DPH za
obdobie zvyšných štyroch dní prenájmu náhradného vozidla, za ktoré žalovaný poškodenému poistné
plnenie pôvodne nepriznal. Súd považoval za dôvodné priznať žalobcovi aj úrok z omeškania z istiny vo
výške 5 %, keď z listinných dôkazov mal preukázané, že šetrenie poistnej udalosti bolo ukončené dňa
10.04.2018 a v súlade s ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. bol žalovaný povinný poskytnúť poistné

plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania, teda do 25.03.2018. Keďže tak neurobil, od 26.03.2018
sa dostal žalovaný do omeškania a od tohto dňa patrí žalobcovi aj úrok z omeškania. Rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v spore v
celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., teda, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že považuje rozsudok
prvoinštančného súdu za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Rozsudok je výsledkom
zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou nepreskúmateľnosťou
( rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Má za to, že prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami,

zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej
právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v
dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je
v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd.Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo
odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná

každému jurisdikčnému aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie
je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky.
Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z praktického pohľadu to
znamená, že súdy sú povinné odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci túto povinnosť nemožno chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je

pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (viď napríklad judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro
Balani v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
56/01 a mnohé ďalšie). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj
v Náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30. Súd má dbať na to, aby jeho odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného v prvom rade nedostatočným
a nesprávnym spôsobom vysporiadal s namietanou aktívnou vecnou legitimáciu žalobcu vo vedenom
spore. Žalobca vo vedenom konaní poukázal na skutočnosť, že dňa 02.02.2018 došlo ku škodovej
udalosti spôsobenej poškodenému A. N. D. so sídlom O. U. U. XXX (ďalej len „poškodený“), na
vozidle H. J. Y.: D.. Škodová udalosť mala byť spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v

poisťovni žalovaného (ďalej len „škodová udalosť“). V dôsledku uvedeného mal byť poškodený nútený
užívať náhradné vozidlo na zabezpečenie svojich potrieb, a to zapožičaním si náhradného motorového
vozidla u žalobcu v zmysle zmluvy o nájme č. 118 zo dňa 19.02.2018 (ďalej len „Zmluva o nájme“). Po
ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 180157 na celkovú sumu 1.003,20 eura (ďalej
len ,,faktúra“). Oznámením

o poistnom plnení zo dňa 13.04.2018 žalovaný oznámil poškodenému šetrenia udalosti tak, že priznal
náklady vo výške 622,05 eur. Poškodený uzatvoril so žalobcom dňa 09.03.2018 zmluvu o postúpení
pohľadávky, ktorá vznikla z titulu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla
(ďalej len ,,Zmluva o postúpení“). Žalovaný má za to, že žalobca nebol vo vedenom súdnom konaní
aktívne vecne legitimovaný. Zo súdom uvádzaného zisteného skutkového stavu vyplýva, že poškodený

mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Z uvedeného potom vyplýva, že
poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Uvedené preukazuje faktúra, v zmysle
ktorej subjektom zaviazaným na plnenie bol práve poškodený a nie žalovaný. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti, ako aj na znenie ustanovenia § 524 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nakoľko
poškodený predstavoval dlžníka žalobcu, nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení

pohľadávky. Uzatvorením predmetnej Zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky
poškodeného na žalobcu (nakoľko uvedenú pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodený žalobcovi
neuhradil a teda mu ako pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu záväzku
poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Inými slovami,
uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k

postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo je v rozpore s vyššie citovaným zákonným ustanovením § 524
Občianskeho zákonníka. K úhrade faktúry pritom v uvedených súvislostiach logicky nemohlo dôjsť ani
na základe vzájomného zápočtu realizovaného
v Zmluve o postúpení. Vychádzajúc zo Zmluvy o postúpení totiž jednoznačne vyplýva, že prejav vôle jej
účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky (v zmysle vyššie uvedeného podľa jeho názoru

neexistujúcej) a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu.
Ak teda poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto
pohľadávku postúpiť na žalobcu a kauzálne žalobcovi následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči
poškodenémunazaplatenieodplatyzapostúpenie,ktorúnáslednežalobcamienilpoužiťnazapočítanie.
Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nemôže predstavovať aktívne vecne legitimovaný subjekt na

strane žalobcu v predmetnom súdnom konaní. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu viažucu
sa k uzatvoreniu Zmluvy o postúpení medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom,
týkajúcej sa nemožnosti uzatvorenia takéhoto zmluvného vzťahu, a to
z dôvodu, že predmetom Zmluvy o postúpení malo byť postúpenie pohľadávky zo strany poškodeného,
ktorú žalobca ako veriteľ eviduje voči poškodenému ako dlžníkovi (t. j. neexistujúci predmet postúpenia),

je takýto právny úkon podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka zjavne absolútne neplatný.
Zároveň poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný súd rozsudkom priznal žalobcovi aj úroky z
omeškania, a to v rozpore s ustálenou judikatúrou.V tejto súvislosti poukázal na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29.01.2008, sp. zn. 4Obo/20/2007. Napadnutý rozsudok navrhol zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

4. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený. Zotrval na všetkých svojich
doterajších tvrdeniach a stanoviskách. Právne posúdenie a odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
v otázke namietanej aktívnej legitimácie žalobcu je riadne odôvodnené, zrozumiteľné a správne. To, že

žalovaný akceptoval postúpenie pohľadávky je zrejmé aj z toho, že čiastočné poistné plnenie poukázal
na účet žalobcu, ako postupníka. Vo vzťahu k namietanej arbitrárnosti a svojvôle súdu prvej inštancie
žalobca poukázal na základné princípy Civilného sporového poriadku. To, že sa žalovaný nestotožňuje
s názorom súdu, ktorý je riadne odôvodnený v napadnutom rozsudku, ešte neznamená, že tým došlo k
porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Akékoľvek tvrdenia žalovaného o neexistencii predmetnej
pohľadávky, neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a rozpore s ustanovením § 524 Občianskeho

zákonníka sú neopodstatnené. Žalobca sa stotožňuje s odôvodnením právoplatného rozsudku OS
Martin sp.zn. 18Cb/32/2018 zo dňa 03.05.2018, na ktoré v konaní poukázal. Ďalej žalobca poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Cob/220/2017 zo dňa 17.01.2018 a Krajského
súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/75/2018 zo dňa 19.09.2018. Žalobca všetky námietky žalovaného uvedené
v odvolaní považuje za neopodstatnené a napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť ako vecne správny a

zároveň žiadal žalobca priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

385 ods. 1 C.s.p., keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. K procesnému postupu odvolacieho súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 3 C.s.p., miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Trenčíne
v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, dňa 05.02.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v
Trenčíne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku odvolacím súdom.

7. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán sporu a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver s poukazom na ním citované zákonné ustanovenia. Svoje rozhodnutie
riadne odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p..

8. Primárne odvolací súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom

žalovaného je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p., pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových
akoajprávnychzáverovvyjadrenýchvnapadnutomrozsudkuuvádza,ženapadnutýrozsudokmávšetky
náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa jasným, zrozumiteľným
spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, k obrane žalovaného ako aj k vykonaným dôkazom.

Súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti dané v
sporovej veci. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu odvolacím súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03
z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len

naten,ktorýmáprevecpodstatnývýznam.PodľaNálezuÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS78/05zodňa
16. marca 2005, „ ... odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

9. Žalovaný v spore, ako aj v odvolaní opakovane spochybňoval aktívnu legitimáciu žalobcu z dôvodu
absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme zo dňa 19.02.2018 a z dôvodu postúpenia neexistujúcej
pohľadávky z poškodeného na žalobcu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v dôsledku zmluvy opostúpení pohľadávky zo dňa 09.03.2018 je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, keďže predmetnou
zmluvou došlo k postúpeniu pohľadávky
a zároveň k vysporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako

prenajímateľom. Je nesporné, že predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože
predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej
nehody, pričom postúpená pohľadávka mala charakter budúcej pohľadávky, keďže jej vznik bol viazaný
na ďalšie právne úkony, ktoré sú obsahom danej zmluvy, a to odplatnosť postúpenia a vzájomné
započítanie pohľadávok. Z predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky nepochybne vyplýva predmet -

pohľadávka voči žalovanému, pričom postúpenie v zmysle bodu 4. je odplatné - za odplatu vo výške
836,00 eur, ktorá zodpovedá faktúre č. 180157. Z bodu 5. zmluvy vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli,
že si vzájomné nároky - na úhradu odplaty za postúpenie pohľadávky a na úhradu nájomného za
náhradné vozidlo, sa podpisom tejto zmluvy započítavajú. Postúpená môže byť pritom iba existujúca
pohľadávka, aj premlčaná, a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná. Z uznesenia
ÚS SR sp.zn. II ÚS 165/2017 vyplýva, že "podmienkou platnosti zmluvy je, aby išlo o existujúcu, určitú

a identifikovanú pohľadávku". S poukazom na uvedené preto súd prvej inštancie správne konštatoval,
že postúpenie pohľadávky medzi žalobcom a poškodeným bolo platné a vyplýva z neho aktívna vecná
legitimácia žalobcu
v spore.

10. Pokiaľ ide o poskytnuté poistné plnenie, toto má byť v takom rozsahu, aby poškodenému bola
nahradená škoda v rozsahu, ktorý je preukázaný. Občiansky zákonník určuje rozsah škody ust. § 442
Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník pritom nedefinuje pojem "skutočná škoda". Podľa
ustálenej judikatúry sa pod skutočnou škodou rozumie ujma, ktorá predstavuje zmenšenie majetku
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ide o určenie rozdielu v hodnote poškodeného

majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody (R 55/1971); inak sa škoda definuje aj ako
ujma (vyjadriteľná v peniazoch), spočívajúca v zničení, strate, zmenšení alebo znehodnotení veci
a predstavujúca majetkové hodnoty, potrebné na uvedenie do predchádzajúceho stavu. Za skutočnú
škodu sa považuje škoda, ktorá sa prejaví v majetkovej sfére poškodeného tým, že došlo k zmenšeniu
jeho majetku. Predstavuje tak náklady vyjadrené v peňažnej forme, ktoré sú potrebné na uvedenie do

pôvodného stavu alebo aj náklady, ktoré boli navyše vynaložené v porovnaní so stavom, ktorý tu bol
bez škodnej udalosti.

11. V konaní medzi stranami nebolo sporné, že dňa 02.02.2018 došlo k škodovej udalosti, pri ktorej
bola spôsobená škoda na motorovom vozidle značky H. J., ev.č.: D ktoré v čase dopravnej nehody

patrilo poškodenému A. družstvo podielnikov so sídlom O. U. U. XXX. Škodová udalosť bola spôsobená
prevádzkou motorového vozidla - K., Y..č. D., ktoré bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvné
poistené
u žalovaného. V dôsledku škodovej udalosti bol poškodený nútený dať svoje motorové vozidlo
opraviť, pričom oprava poškodeného vozidla bola vykonávaná v období od 19.02.2018 do 09.03.2018.

Poškodený dňa 19.02.2018 uzatvoril so žalobcom zmluvu o nájme č. 118, ktorej predmetom bol nájom
náhradného motorového vozidla značky L. E., ev.č. R v období, kedy mal svoje vozidlo v oprave. Po
ukončení doby trvania nájmu náhradného vozidla vystavil žalobca poškodenému faktúru za prenájom
motorového vozidla počas 19 dní vo výške 1.003,20 eur. Predmetom sporu je suma, ktorú žalovaný
neakceptoval vo výške 213,95 eur.

12. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že poškodený má nárok na náhradné vozidlo len za podmienky, ak
je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, ak náklady na takéto zapožičanie sú vynaložené
nutne a účelne. V danom prípade bolo pred súdom prvej inštancie preukázané, že u poškodeného sa
jednalo o účelne a nutne vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla v trvaní 19

dní, teda od 19.02.2018 do 09.03.2018, keď k zapožičaniu náhradného motorového vozidla
došlo v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou zo dňa 02.02.2018.

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že poškodený si náhradné vozidlo požičal iba na obdobie, kedy sa jeho
poškodenévozidlonachádzalovserviseapoškodenýdĺžkuopravyovplyvniťnemohol.Náhradnévozidlo

bolo vrátené bezodkladne po skončení opravy, preto je účelnosť jeho zapožičania jednoznačná. Taktiež
bolo preukázané, že žalovaný priznal poškodenému poistné plnenie len za 15 dní vypožičania, ktoré
považoval za oprávnené.14. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku nie je možné prijať ani záver
o nepreskúmateľnosti rozsudku. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p., ale za tzv. inú

vadu konania, (viď R 111/1998). Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu
konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je
zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium
Najvyššieho súdu SR na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R

2/2016, ktorého právna veta znie: "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle
§ 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku",
vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na
odvolanie spočívajúci
v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom)
uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/
C.s.p.), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto

vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne
zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu
a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie
práva na spravodlivý proces.

15. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť
dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne
pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie,

z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku
spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka
na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

16. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu ako
orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

navšetkyotázkynastolenéúčastníkom,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam(rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo
plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej
judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva a pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces
nevyžaduje, aby súd

v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť
súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na
okolností každého prípadu, preto len ak by súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú
námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo
by potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten

argument (argumenty), ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija
c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).

17. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky

zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti
nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie
prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené.Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

18. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania, keď správne právne posudzoval vec
podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a dospel k správnemu záveru, že žalobca bol úspešný v spore
a preto je žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
100 % trov konania.

19. Ani v odvolacom konaní žalovaný neuviedol žiadne tvrdenia týkajúce sa veci samej, ktorými sa súd
prvej inštancie nebol zaoberal. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil.

20.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávnepodľa
§ 387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na
ich náhradu v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne
v zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C.s.p.)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 C.s.p.)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
C.s.p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).