Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317211668
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317211668.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Silvia Hýbelová a členov: Mgr.

Fedor Benka a Mgr. Katarína Arnouldová, v spore žalobcu: J. L., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XXX/XX,
B., právne zastúpený advokátom: Mgr. Roman Chudý, so sídlom Okružná 7671/1A, Piešťany, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, o
vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo
dňa 13. septembra 2018, č.k. 15Csp/130/2017-185, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom napadnutým odvolaním prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 4.360,43 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom žalobcovi
priznal plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
ustanovenie § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3
ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

Vecne ho odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že hoci ako listinné
dôkazy boli predložené zmluvy o revolvingovom úvere, z okolností, za akých boli žalobcovi úvery
poskytnuté bolo treba dospieť k záveru, že boli poskytnuté klasické úvery. Pre revolvingový úver je
typické, že dlžníkovi je poskytnutý určitý úverový rámec, v rámci ktorého môže dlžník čerpať peňažné
prostriedky (ale aj nemusí) a to až do výšky dohodnutého úverového rámca. Veriteľ tento úver vždy
dopĺňa do dohodnutej výšky a úverový vzťah tak môže fungovať dobu neurčitú, pričom najčastejším
spôsobom poskytovania revolvingu je prostredníctvom kreditných kariet. V danom prípade bol však

žalobcovi úver vždy poskytnutý jednorazovo a v konkrétnej výške. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že medzi stranami sporu boli uzavreté zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľské zmluvy. Na
jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci
predmetusvojejobchodnejalebopodnikateľskejčinnostianastranedruhejprávnickáosoba-dodávateľ,
ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Predmetné zmluvy
teda súd prvej inštancie považoval za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Aj keď predmetné zmluvy sú zmluvy, ktoré vykazujú známky absolútneho

obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, sú zároveň zmluvami spotrebiteľskými,
a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských
vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť
pred aplikáciou Obchodného zákonníka. Posúdiac vyššie uvedené obsahy zmlúv, súd prvej inštanciedospel záveru, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú také dojednanie o výške,
počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, aké predpokladá zákon o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z.z. účinný v čase uzavretia zmlúv. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť,

že je nepostačujúce, ak zo zmluvy vyplýva, že vo výške splátky sú okrem istiny zahrnuté aj úroky,
ktoré sú splácané uhrádzaním jednotlivých splátok. Zmluva musí obsahovať jednoznačné uvedenie
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Termín prvej a poslednej splátky je uvedený len v Oznámení veriteľa o schválení úveru,

ktoré však bolo vyhotovené až dodatočne. Avšak dlžník ako spotrebiteľ má právo, už v čase uzatvorenia
zmluvy, byť informovaný o termínoch splatnosti jednotlivých splátok. Preto súd prvej inštancie dospel k
záveru o tom, že úvery, ktoré boli žalobcovi poskytnuté, mu boli poskytnuté bezúročné a bez poplatkov, a
to v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na uvedené žalobca bol povinný
žalovanému vrátiť len to čo on neho dostal. V konaní bolo preukázané že žalobcovi bolo poskytnutých
6.399,- Eur a splatených 10.759,43 Eur, t.j. o 4.360,43 Eur viac. K výške RPMN uvedenej v zmluvách súd

prvej inštancie uviedol, že táto je nejednoznačná, nakoľko v zmluvách sú uvedené tri výšky RPMN, čo
je pre spotrebiteľa zmätočné. Obsah zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný,
prehľadný a logicky usporiadaný. Zmluvné dojednanie musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú
byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmie byť umiestnený v oddieloch, ktoré vzbudzujú
dojem nepodstatného charakteru v rámci spotrebiteľských zmlúv. Dohody zakladajúce zmluvnú pokutu

(podobne ako rozhodcovská doložka) zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis.
Výnimku predstavujú špecifické prípady, kedy sa z povahy veci uplatňuje špecifický režim (uznesenie
ÚS ČR 3512/11 zo dňa 11.11.2013). Nejedná sa tu pritom o nič iného, než o rozvedenie povinnosti jednať
vo vzťahu k spotrebiteľovi poctivo. V neposlednom rade súd prvej inštancie pri výške RPMN uvedenej

v zmluvách uvádza, že sa stotožňuje s názorom prezentovaným právnym zástupcom žalobcu, a síce
že do výšky RPMN majú byť zahrnuté všetky prípadné poplatky a nie len suma, ktorú dlžník obdrží. A
teda aj náklady vzniknuté z titulu uzatvorených Dohôd. K Dohodám uzavretých medzi stranami sporu
je potrebné uviesť, že pri ich uzavieraní chýbal prejav vôle žalobcu, ktorého záujmom bolo uzavrieť
so žalovaným len úverové zmluvy. A to aj napriek tomu, že žalovaný ich prezentuje ako samostatné

právne úkony. Ak išlo v dohodách o doplnkové služby k zmluvám, nič nebránilo žalovanému, tieto služby
dohodnúť priamo v zmluvách. Vzhľadom tiež na skutočnosť, že zmluvy dal žalovaný žalobcovi podpísať
spolu s Dohodami, jednoznačne nasvedčuje tomu, že záujmom žalovaného bolo takýmto spôsobom
obísť zákon (§ 39 OZ), pretože keby sa žalobca priamo v zmluvách zaviazal, že žalovanému zaplatí
mesačne ďalšiu odplatu (vo výškach uvedených v Dohodách) zo sumy schváleného úveru zníženej

o sumu poplatku za poskytnutie úveru, o čom žalovaný ako dodávateľ veľmi dobre vedel, úverové
zmluvy by boli v časti dohodnutej odplaty za úver neplatné. Vzhľadom na uvedené ako aj vzhľadom
na bezúročnosť a bezpoplatkovosť uzatvorených zmlúv, súd prvej inštancie podanej žalobe vyhovel
v celom rozsahu, nakoľko táto bola podaná dôvodne. V dôsledku toho, že zmluvy o spotrebiteľských
úveroch neobsahovali zákonnom predpísané náležitosti, úvery, ktoré boli žalobcovi poskytnuté, mu boli

poskytnuté bez úrokov a bez poplatkov, a teda žalobca bol povinný žalovanému vrátil len to, čo od
neho dostal. Rozdiel, ktorý vznikol medzi sumou poskytnutou a splatenou je bezdôvodným obohatením
vzniknutým na strane žalovaného, ktoré je tento žalobcovi povinný vydať (10.759,43 Eur - 6.399,- Eur =
4.360,43 Eur). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 C.s.p., podľa ktorého
nárok na náhradu trov vznikol žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu. Preto súd prvej inštancie

rozhodol tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu v zákonom určenej lehote podal žalovaný
odvolanie. V súvislosti s údajom o výške splátky a nerozčleňovaní tohto údaju uviedol, že súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho výkladu zákona. Ak by súdom tvrdený úmysel zákonodarcu mal byť

dôvodom pre uvedenú úpravu, potom postup zákonodarcu pri schválení zákona č. 483/2001 Z.z. dňa
12.10.2017 sa javí nielen pozoruhodne, ale ako spôsob popretia jeho vlastného úmyslu pri ochrane
spotrebiteľa. Na základe uvedenej novely meniacej zákon č. 129/2010 Z.z. platí : V § 9 ods. 2 písm.
i) sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok
a“. Ak by rozpisovanie splátky malo byť prostriedkom či súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom by

zmena zákona popierala uvedený účel. Skutočným dôvodom uvedenej zmeny je zosúladenie zákona so
smernicouarešpektovanierozhodnutiaSúdnehodvoraEÚvoveciC-42/15(ktorýsúdprvejinštanciebez
akéhokoľvek odôvodnenia nerešpektoval). Poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2017. Tzv.
rozčleňovanie splátky je výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010Z.z. síce je nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade
vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva,
ktoré sú do príslušnej vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný pri

rozhodovaní zabezpečiť aj súd členského štátu. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci
Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116 a rozsudok Carbonari a i., body 49 a 50. Smernica číslo
2008/48/ES o zmluve o spotrebiteľskom úvere je v právnom poriadku SR implementovaná dnes platným
zákonom č. 129/2010 Z.z. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter
tejto smernice“ znie : Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú

zachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktorésaodchyľujúodustanovenítejto
smernice. V prípade, ak sa členský štát v rámci vnútroštátnej úpravy implementácie odchýli od smernice,
prichádza do úvahy nie priamy účinok smernice, ale nepriamy (tzv. súladný alebo eurokonformný). Jeho
rešpektovanie je povinnosťou vnútroštátneho súdu. Podstata nepriameho účinky spočíva v tom, že súd
členského štátu (resp. akýkoľvek jeho rozhodujúci orgán) má povinnosť vykladať vnútroštátne právo
(a to nielen implementované, ale právny poriadok ako celok, viď nižšie citované rozhodnutie Pfeiffer) v

súlade so smernicou. Výklad ustanovenia článku 10 ods. 2 písmeno h) smernice 2008/48/ES (ktorému
by vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky malo zodpovedať ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch) podaný Súdnym dvorom EÚ znie : Za týchto okolností je
potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok

spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky,
potom nevidíme žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5
zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver súdu
je nesprávny. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej zmluve je to, aby

bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať
rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti
či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda
nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov medzi stranami
sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca

by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá už musela byť
uvedená v zmluve (pri výklade § 9 ods. 2 písm. k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri zachovaní
princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad tým, aby
právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo sledované
právo spotrebiteľa podľa článku 10 odsek 2 písmeno i) smernice. Na základe uvedeného tvrdil, že súd

prvej inštancie svojím rozhodnutím postupoval v rozpore s povinnosťou rešpektovať účinky únijného
práva a dospel k nesprávnemu výkladu zákona č. 129/2010 Z.z. V kontexte napádaného rozhodnutia sa
potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie
javia ako zbytočné či bezvýznamné. Na strane druhej, rozhodnutia iných súdov SR súd používal v tejto
veci bez opory v zákone na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Rozsudok neobsahuje označenie jediného

dôvodu,zktoréhobymalovyplývať,žektorákoľvekzozmlúvjenezrozumiteľná.Každázmluvaobsahuje:
priemernú RPMN, RPMN úveru a RPMN po poskytnutí revolvingu. Uvádzanie každej z uvedených
hodnôt je dôsledkom zákonnej povinnosti. Ak by mali platiť závery súdu, tak nezrozumiteľnosť má
byť daná už pri dvoch údajoch, čiže pri uvedení priemernej RPMN a RPMN úveru, hoci zo zákon č.
129/2010 Z.z. (§ 9 ods. 2 písm. j) a písm. y)) vyplýva povinnosť ich uvádzať. Rovnako tiež, s ohľadom na

revolvingový charakter, zmluva musí obsahovať aj údaj o RPMN po poskytnutí revolvingu. Záver súdu o
nezrozumiteľnosti je paušálnym, bez akéhokoľvek vecného odôvodnenia. Každý údaj RPMN je predsa
označený ako „priemerná“ RPMN, RPMN „úveru“ alebo RPMN „po poskytnutí revolvingu.“ Záver súdu
odporuje aj podanej žalobe, kde žalobca netvrdil a ani počas konania nespochybňoval zrozumiteľnosť
uvedených údajov. Súd prvej inštancie teda nemal pre svoje rozhodnutie žiadnu dokázanú skutočnosť.

Na základe uvedených skutočností žalovaný zastáva názor, že pre podanie odvolania sú dané dôvody aj
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie dospel
k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Navrhol, aby Krajský
súd v Trnave ako odvolací súd rozsudok v napádanej časti zmenil, žalobu zamietol a žalovanému priznal
právo na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Zároveň navrhol,

aby mu odvolací súd priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich zo súdneho
poplatku a z náhrady trov právneho zastúpenia.3. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou sporu (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom

stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

4. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. 15Csp/130/2017 je uloženie

žalovanému povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v sume 4.360,43 eur a náhrada trov konania.

5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.360,43 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku titulom vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu absencie rozčlenenia splátok úveru a z
dôvodu nejednoznačného uvedenia RPMN v zmluvách o úvere, pričom žalobcovi priznal plnú náhradu

trov konania.

6.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkuakoajceléhoobsahuspisovéhomateriáludospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie
rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd

sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie v časti nejednoznačného uvedenia RPMN.
Odvolací súd preberá argumentáciu súdu prvej inštancie uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku
v časti nejednoznačného uvedenia RPMN.

7. „26. Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom

prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky).
Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“
či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k

záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. 27. Z dôvodovej správy k zákonu
č. 129/2010 Z.z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie §
9 ods. 2 písm. k/ tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v Smernici, teda to, aby zmluva o úvere
upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky. Podľa
presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe,

tedaustanovenie§9ods.2písm.k/zákonač.129/2010Z.z.neupravujepožiadavkuodlišnúodtoho,ako
ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018)“

8. „7. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP je zakotvená záväznosť judikatúry ako nepriama záväznosť

vyplývajúca z jej osobitnej povahy, kde rozpor s judikatúrou zakladá možnosť dovolacieho prieskumu.
Prípustnosť dovolania je upravená tak, že je toto prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (písm. a/), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená

(písm.b/) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. c/)“ (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/112/2017 zo dňa 27.6.2018)

9. K odvolacej námietke žalobcu, že tzv. rozčleňovanie splátky je výklad založený na nesprávnom
výklade zákona, je na mieste uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal eurokonformným

výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“)
v tom zmysle, že je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, a teda je potrebné dospieť k
záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach, samostatne vo väzbe na

istinu, úrok a poplatky (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018, sp.
zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018). Keďže v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvená
záväznosť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako nepriama záväznosť v súvislosti s
dovolacím prieskumom, Krajský súd v Trnave rešpektuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky o eurokonformnom výklade v oblasti spotrebiteľských zmlúv o úvere. Z uvedeného dôvodu
je namieste ustáliť, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom do 31.3.2015, resp.
pod písmenom l) v znení účinnom do 22.12.2015, používa pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ v súlade s eurokonformným výkladom len na spresnenie,
čo splátka úveru zahrňuje, nakoľko ani z dôvodovej správy ZoSÚ v žiadnom prípade nevyplýva, že
by zámerom zákonodarcu bolo, aby uvedené ustanovenie ZoSÚ sprísnilo požiadavku zakotvenú v
Smernici, pričom uvedený interpretačný postup je potvrdený aj novelou ZoSÚ uskutočnenou zákonom
č. 279/2017 Z.z. účinnou od 1.5.2018, ktorá iba spresňuje už existujúce ustanovenie tým, že slovo

termín nahrádza slovom frekvencia. Nemožno sa preto stotožniť s takým právnym posúdením súdom
prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ktorým vytýkal zmluvám o poskytnutí spotrebiteľského úveru
revolvingového typu č. 8500109150 zo dňa 27.3.2015, č. 8500117323 zo dňa 29.5.2015, č. 8500117325
zo dňa 29.5.2015, č. 8500127295 zo dňa 20.8.2015, č. 8500127296 zo dňa 20.8.2015 (ďalej len „zmluvy
o úvere“) absenciu podstatnej náležitosti, a to neuvedenie presnej výšky, počtu a termínov splátok istiny,
úroku a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom do 31.3.2015, resp. pod

písmenom l) v znení účinnom do 22.12.2015.

10. „Dovolací súd tu nad rámec dovolacieho prieskumu považuje za potrebné uviesť, že úrok je
čiastka, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi ako odmenu za požičanie finančných prostriedkov a
je základnou náležitosťou zmluvy o úvere. RPMN odzrkadľuje všetky náklady spojené so zriadením

a vedením úveru (okrem úrokovej sadzby ktorá je len ukazovateľom ceny požičaných finančných
prostriedkov) a všetky ostatné poplatky a náklady, ktoré sú potrebné na získanie úveru.“ (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 192/2014 zo dňa 11.5.2015)

11. K odvolacej námietke žalovaného, že záver súdu o nezrozumiteľnosti je paušálny, bez akéhokoľvek

vecného odôvodnenia, nakoľko každý údaj RPMN je predsa označený ako „priemerná“ RPMN,
RPMN „úveru“ alebo RPMN „po poskytnutí revolvingu“, je potrebné sa vyjadriť, že RPMN je uvedená
jednoznačne a očividne nesprávne, nakoľko spolu so zmluvami o úvere boli uzavreté aj ďalšie dohody, a
to dohoda o poskytovaní služieb č. 8500109150 zo dňa 27.3.2015, č. 8500117323 zo dňa 29.5.2015, č.
8500117325zodňa29.5.2015,č.8500127295zodňa20.8.2015,č.8500127296zodňa20.8.2015(ďalej

len „dohody o poskytovaní služieb“). Z bodu 7.1 dohôd o poskytovaní služieb vyplýva, že zákazník sa
zaväzuje, že za uzavretie dohody zaplatí mesačne poskytovateľovi odplatu v dohodnutej výške. Zmluva
o úvere a dohoda o poskytovaní služieb s rovnakým identifikačným číslom boli uzavreté v rovnaký
deň medzi tými istými zmluvným stranami. Uvedené právne úkony spolu obsahovo súvisia, nakoľko
existencia dohody o poskytovaní služieb nemá bez uzavretia zmluvy o úvere žiaden zmysel, keďže

dohodnuté služby sa vzťahujú na poskytnutý úver, napríklad odklad splatnosti splátok v zmysle bodu II.2
dohôd o poskytovaní služieb. Nemožno umelo znížiť výšku RPMN tým, že určitý druh poplatkov typicky
spojených s úverom bude formálne vylúčený do samostatného dokumentu. Na základe uvedených
skutočností je nevyhnutné posúdiť zmluvy o úvere a dohody o poskytovaní služieb ako jeden právny
úkon. Tu je potrebné zdôrazniť, že po započítaní odplaty v dohodnutej výške za poskytnuté služby k

splátke úveru bude RPMN jednoznačne vyššia ako RPMN deklarovaná v zmluvách o úvere. Na základe
uvedených skutočností je zrejmé, že v zmluvách o úvere absentuje správny údaj o RPMN. To znamená,
že zmluva o úvere neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ v znení účinnom
do 31.3.2015, resp. pod písmenom k) v znení účinnom do 22.12.2015, čo spôsobuje, že poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ v

znení účinnom do 31.3.2015, resp. znení účinnom do 22.12.2015.

12. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Žalobca má voči žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný.

14. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).