Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 30, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/171/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312204708
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Siebenstichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5312204708.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ M. T., bývajúcej v H., 2/ V. Q. bývajúcej v A., 3/
V. V., bývajúcemu v H., 4a/ P. V. bývajúcej v H., V., 4b/ R. V. bývajúcej v H., 4c/ A. R., bývajúcej v D.,
4d/ P. F., bývajúcej v W., žalobcovia 1/ až 4d/ zastúpení JUDr. Celestínom Stehurom, advokátom so
sídlom v Čadci, Fraňa Kráľa č. 2080, proti žalovaným 1/ M. K. bývajúcemu v K. 2/ M. K., bývajúcej v K.,
3/ Q. Q. bývajúcemu v K., 4/ M. Q., bývajúcej v K., žalovaní 1/ až 4/ zastúpení obchodnou spoločnosťou

LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom v Žiline, Námestie Andreja Hlinku č. 1, IČO : 47 253 096, o
určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp.zn. 8C 56/2012,
o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 28. marca 2017 sp.zn. 5 Co 340/2016,
takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. októbra 2015 č.k. 8 C
56/2012-140 v spojení s opravným uznesením zo 4. marca 2016 č.k. 8 C 56/2012- 190 určil, že do
dedičstvaponeb.W.V.,zomr.XX.XX.XXXXpatrí1adodedičstvaponeb.P.V.zomr.XX.XX.XXXX.patrí
1 nehnuteľnosti C KN XXXX/X, TTP vo výmere XXX m2, ktorá je vytvorená geometrickým plánom č. XX/

XXXX vyhotoveným dňa 6. júna 2011 V. T. z nehnuteľnosti Z. - orná pôda vo výmere XX.XXX. m2, ktorá
je vedená na Správe katastra Čadca, obce K., na liste vlastníctva č. XXX. Rozhodol tak po zistení, že
žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p. na určení vlastníckeho práva
k reálne vydeleným nehnuteľnostiam, pretože iným spôsobom nebolo možné zosúladiť stav právny
so stavom skutočným. Z vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že v roku 1943 došlo medzi
pozemno-knižnými spoluvlastníkmi k reálnej deľbe, pričom do vlastníctva ich právnych predchodcov

W. V. a P. V. pripadla nehnuteľnosť, ktorá je na geometrickom pláne č. 31/2001 zo dňa 6. júna
2011 vyhotovenom V. T. vedená ako parcela č. XXXX/X-TTP vo výmere 904 m2. Reálne vydelené
nehnuteľnosti užívali právni predchodcovia minimálne 70 rokov. Nikto ich v užívaní nerušil, nerobil
si nároky do sporných nehnuteľností. Títo pozemok v roku 1990 darovali svojej dcére M. T., ktorá
si na ňom postavila chatku, na ktorú nemá stavebné povolenie, keďže nemá betónové základy, tiež
parcelu oplotila stĺpikmi zabetónovaným do zeme a pletivom. Pozemok užívala pokojne a nerušene.

Žalovaní v konaní nerozporovali vlastníctvo k parcele č. XXXX/X. k časti, ktorá je oplotená, namietali
vlastníctvo v časti, ktorá je za oplotením smerom do cesty. Keďže k deľbe medzi pôvodnými pozemno-
knižnýmispoluvlastníkmimalodôjsťvdávnejminulostidoroku1950,bolopotrebnéaplikovaťnamoment
vzniku vlastníckeho práva Uhorské obyčajové právo platné do roku 1950 a zjednocujúce rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČSR č. 911/32. Podľa názoru súdu základnou podmienkou bolo preukázať, či ku
dňu rozhodnutia existuje spoluvlastnícky vzťah k parcele Z. alebo bol v dávnej minulosti zrušený a

vyporiadaný reálnou deľbou medzi pozemno-knižnými spoluvlastníkmi pôvodnej PKN parcely, teda
či v dôsledku zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva spoluvlastníctvo zaniklo a existujú len reálnevydelené parcely, ku ktorým je možné určiť vlastnícke právo. Bolo potrebné ustáliť, či spoluvlastníci
zapísaní na liste vlastníctva č. XXX k parcele Z. sú na liste vlastníctva zapísaní len formálne. Parcela
Z. bola na liste vlastníctva č. XXX zapísaná na základe výsledkov ROEP-u a R I 12/1992 pokiaľ ide o

žalovaných 1/ a 2/ omylom k výmere v 1 tejto parcely. Žalovaní 3/ a 4/ boli zapísaní na základe darovacej
zmluvy M., t.j. riadneho preukázaného titulu. K tvrdenému zrušeniu a vyporiadaniu spoluvlastníctva
však došlo v dávnej minulosti pred vznikom EKN parcely a jej zápisom na list vlastníctva. V tom čase
neexistovala parcela EKN vytvorená ROEP-om, ale parcela PKN zapísaná v pozemkovej knihe, a preto
bolsúdpovinnýaplikovaťtakéhmotnéprávoatakéevidenciepozemkov,ktoréplatilikudňureálnejdeľby

v prírode. V čase reálnej deľby v prírode v roku 1943 bola namiesto parcely Z. parcela č. XXXX., kde však
podľa vyjadrenia obce K. a PKN vložky 145 spoluvlastníci parcely W. do parcely Z. zapracovaní neboli.
Táto prešla v ROEP-e na základe dokladu R I 12/1992 celá v 1/1 na M. K. a M. K.. Svedkovia na ohliadke
potvrdili, že W. a P. V. užívali pokojne a nerušene reálne vydelenú parcelu, teraz E. aj vrátane časti, ktorá
zasahuje do cesty. Deľba v dávnej minulosti do roku 1950 bola titulom, na základe ktorého W. V. a P.
V. nadobudli vlastnícke právo k parcele č. XXXX/X k.ú. K.. Dôkazom toho je dlhodobé hmotno-právne

správanie sa W. V. a P. V. a jej potomkov, ako aj žalobcov, ktorí užívali, obrábali, brali úžitky a disponovali
s touto spornou parcelou, pričom im v užívaní nikto nebránil. Uplynutím vydržacej doby od momentu
deľby sa W. V. a P. V. stali v hmotno-právnej rovine vlastníkmi nehnuteľnosti. Spoluvlastníctvo bolo ďalej
vedené len formálne, pretože bývalí spoluvlastníci nezosúladili formálny evidenčný stav so skutočným
reálnym hmotno-právnym stavom. Ďalej súd zistil, že na liste vlastníctva č. XXX sú vedení žalovaní 1/

a 2/ ako podieloví spoluvlastníci na základe ROEP-u a vyplýva to aj z vyjadrenia obce. PKN vložka č.
XXX kúpnej zmluvy T. a listu vlastníctva č. XXX (reg.C), že žalovaní 1/ a 2/ na základe kúpnej zmluvy
T. zo dňa 2. januára 1992 kúpili parcely č. XXXX/X vo výmere XXX m2 a XXXX/X vo výmere XXX m2.
Napriek tomu sú na liste vlastníctve podľa registra E zapísaní ako podieloví spoluvlastníci v 1 parcely
o celkovej výmere 62 360 m2. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zápis spoluvlastníctva na

liste vlastníctva je len formálny a v prípade žalovaných 1/ a 2/ chybný. Preto bolo potrebné zosúladenie
skutočného hmotno-právneho stavu vlastníckeho práva s formálnym stavom vlastníctva vedenom na
liste vlastníctva. Naviac aj mapa EN a evidencia EN mala záväzný charakter, ktorý nebol rešpektovaný
pri zápise parcely Z. na liste vlastníctva č. XXX. Z uvedených dôvodov žalobe vyhovel.
1.1. Opravným uznesením zo 4. marca 2016 č.k. 8C/56/2012-190 okresný súd opravil záhlavie rozsudku

v súlade s ust. § 164 O.s.p.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/a-4/ rozsudkom z 28.
marca 2017 sp.zn. 5 Co 340/2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s ust. § 387
ods. 1, 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti, žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonané dokazovanie vyhodnotil
v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa v plnom
rozsahustotožnil,apretospoukazomna§387ods.2CSPobmedzilsalennaskonštatovaniesprávnosti
jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na

odôvodnenie rozhodnutia, súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Odvolatelia k veci
samotnej neuviedli žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by

boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie
sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazovali
žalovaní aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Na
zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uviedol nasledovné:
2.1. Podľa výpisu z pozemkovej knihy vložky XXX k parc. č. XXXX roľa, pasienok boli podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností pod radovým číslom 61 W. V. a pod radovým číslom 75 P. V.. W. V.
svoj podiel 1 získal titulom dedenia po Q. V. čo vyplýva zo zápisu v pozemkovej knihe dňa 10. marca
1927. P. V. nadobudla podiel 1/96 k predmetnej nehnuteľnosti na základe kúpno-predajnej zmluvy
danej v Čadci dňa 14. novembra 1937, zapísané v pozemkovej knihe pod radovým číslom 75 dňa 22.
novembra 1937. Medzi podielovými spoluvlastníkmi zapísanými v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX

k parc. č. XXXX roľa, pasienok došlo k reálnej deľbe nehnuteľnosti, čo vyplýva jednak z výpovede
žalobcov, výpovede svedkov a zo spisového materiálu Okresného súdu v Čadci sp.zn. 8C/641/91.
V zmysle identifikácie parciel Geodézie Žilina, pobočka Čadca zo dňa 16. februára.1990 pozemno-
knižnej parcele č. XXXX zapísanej v PK vložke č. XXX pre k.ú. K. zodpovedá v časti v evidenciinehnuteľnosti parc. č. XXXX/X.-pasienok o výmere XXX m2 a parc. č. XXXX/X-ostatná plocha o
výmere XXX m2. Z geometrického plánu V. T. č. XXX/XXXX vyplýva, že CKN parc. č. XXXX/X o
výmere 904 m2 bola vytvorená z EKN parc. č. XXXX/X. Zo správy obce K. bolo preukázané, že

parcela EKN XXXX/X nebola evidovaná predtým v PK, prvýkrát sa objavila po spracovaní ROEP-u,
kde podľa porovnania starej pozemno-knižnej mapy a novovytvorenej mapy po ROEP-e bola prakticky
prečíslovaná z PKN 2212 na parcelu EKN XXXX/X. Na základe vyššie uvádzanej reálnej deľby došlo
k užívaniu vydelenej časti nehnuteľnosti parcely č. XXXX podielovými spoluvlastníkmi, a to W. V. a P.
V.. V užívaní uvedenej nehnuteľnosti podielových spoluvlastníkov nikto nerušil, neboli robené nároky

na uvedenú časť nehnuteľnosti zo strany ostatných podielových spoluvlastníkov, resp. ich právnych
nástupcov. K tvrdeniu žalovaných týkajúcom sa nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo na základe
reálnej deľby zo strany podielových spoluvlastníkov, keďže žalobcovia mali záujem nehnuteľnosť
odkúpiť,odvolacísúduvádza,žezvykonanéhodokazovaniapredokresnýmsúdomvyplýva,žeuvedená
kúpna zmluva mala riešiť vzniknutú situáciu, a to zosúladiť stav skutkový v prírode so stavom právnym.
Kúpna cena v uvádzanej kúpnej zmluve činila 1,- € a s uvedenou kúpnou zmluvou, ako aj kúpnou cenou

súhlasili žalovaní 1/, 3/ a 4/.
2.2. Odvolací súd považoval rozsudok za preskúmateľný, obsahujúci náležitosti vtedy platného ust. §
157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Zo spisu vyplýva aj dodržanie ust. § 118 ods. 2 O.s.p., z
ktorého dôvodu nedošlo zo strany prvoinštančného súdu k procesnému pochybeniu. Splnenie procesnej
povinnostipredpísanejvust.§118ods.2O.s.p.vyplývazvedeniakonaniaokresnýmsúdom,zozápisníc

o pojednávaní, ako aj zo zápisnice o ohliadke miesta samého. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil
naliehavý právny záujem žalobcov na určení vlastníckeho práva v zmysle vtedy platného ust. § 80 písm.
c) O.s.p. za účelom zosúladenia skutočného hmotno-právneho stavu vlastníckeho práva k predmetnej
nehnuteľnosti s formálnym stavom vlastníctva vedenom na liste vlastníctva č. XXX k parcele č. XXXX/X
vo výmere XX.XXX m2 s poukazom aj na tituly nadobudnutia uvádzaných podielových spoluvlastníkov

k predmetnej nehnuteľnosti. O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu žalovaní podali dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodnili

nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 421 CSP. Namietali, že súd im nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Namietali nesprávne skutkové zistenia súdov a podľa
ich názoru k rozdeleniu nehnuteľnosti tak, ako to uvádza prvoinštančný aj odvolací súd nemohlo dôjsť,
pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa právni predchodcovia žalobcov a žalovaných akýmkoľvek

spôsobom dohodli na reálnej deľbe. Naopak, samotní žalobcovia potvrdili „oprávnenosť“ vlastníckeho
práva žalovaných tým, že mali záujem nehnuteľnosť odkúpiť. To, že čiastočne žalovaní potvrdili, že časť
pozemkov užívajú žalobcovia, ešte nepreukazuje, že došlo k reálnemu rozdeleniu tak, ako nesprávne
konštatujú súdy oboch inštancií. Tento ich právny názor podporuje aj rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ktorý v rozsudku z 27. novembra 2007 sp.zn. 16 Co 229/07 uviedol: „Z rozhodnutia NS

SR 1 Cz 66/82 vyplýva, že podľa súdnej praxe platnej na Slovensku do 1. januára 1951, nebolo treba k
nadobudnutiu výlučného vlastníctva medzi spoluvlastníkmi v každom prípade písomnej dohody. Krajský
súd však nemal preukázané, či, kedy a akým spôsobom by bolo malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu
spornej časti parciel do výlučného užívania žalobkyne, a či došlo najmä k dohode nielen čo do užívania,
ale aj čo do vlastníckeho práva. Žalobkyňa neuviedla, z ktorých okolností by sa dala vyvodiť dohoda o

deľbe nehnuteľností s vlastníckymi účinkami“ (R č. 911/32 Zb. NS Československej republiky). Žalovaní
v danej veci zastávajú rovnaký názor, že žalobcovia nepreukázali, že došlo k dohode o deľbe sporných
pozemkov. V zmysle konštantnej judikatúry SR nie je možné preukázať vlastnícke právo iba svedeckými
výpoveďami,naviacvkonaníbolivýpovederozdielne,tedavprospechajvneprospechjednotlivýchstrán
konania. Tiež poukázali na to, že súdy mali žalobu zamietnuť aj z dôvodu, že žalobcovia mali správne

žalovať o určenie vlastníckeho práva a nie že nehnuteľnosti patria do dedičstva, pričom poukázali na
rozhodnutia Okresného súdu Čadca sp.zn. 10 C 35/2012, 4 C 6/2014.
3.1. Dovolatelia v ďalšej časti dovolania namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu považujú za
prekvapivé, ktoré nemohli objektívne z postupu súdu predpokladať. K mnohým ich tvrdeniam sa súd
pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril, čím im odňal možnosť konať

pred súdom. Odvolací súd sa k ich argumentom uvedeným v odvolaní v odôvodnení svojho rozhodnutia
takmer vôbec nevyjadril; takýto postup súdov oboch inštancií je neprijateľný a týmto postupom im bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Táto vada konania znamená porušenie ich základného práva
na spravodlivý proces, ktoré zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okremzákonov a čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zdôvoduabsencieriadnehoodôvodneniajenapadnutýrozsudoknepreskúmateľný,nepreskúmateľnosť
spôsobujejehoarbitrárnosť,ktoráporušujezákladnéprávonasúdnuochranu podľačl.46ods.lústavyv

spojenísporušenímprávanaspravodlivýprocespodľačl.6ods.1Dohovoru. Ajkeďprávnaúprava(ust.
§ 387 ods. 3 CSP) umožňuje odvolaciemu súdu odôvodniť svoje rozhodnutie skonštatovaním správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, aj toto ustanovenie však treba vykladať a aplikovať tak, aby bolo
v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) a aj s princípmi práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu (čl. 46 ods. 12 Ústavy a aj právom na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Z týchto

dôvodov žiadali napadnutý rozsudok spolu s rozsudkom súdu prvej inštancie a opravným uznesením
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie alebo napadnutý rozsudok odvolacieho súdu „zmeniť
a žalobcov zaviazať na náhradu trov konania v celom rozsahu“.
4. Žalobcovia sa písomne vyjadrili k dovolaniu žalobcov, dovolací súd však na ich vyjadrenie neprihliadal,
pretože bolo podané po uplynutí súdom určenej lehoty na podanie vyjadrenia k dovolaniu (§ 436 ods.
3 CSP).

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429
ods. 1 a 2 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie

rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava prípustnosti dovolania. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti

tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť
dovolaním.

7. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania (I. ÚS 80/09, II. ÚS 79/08, IV. ÚS 476/2012). Dovolací súd preto pristupuje
k podanému dovolaniu tak, že najskôr skúma, či je procesne prípustné; k posúdeniu opodstatnenosti
dovolania (t.j. posúdeniu, či je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod) sa dovolací súd dostáva
len v prípade prijatia záveru, že dovolanie je prípustné. Dovolanie je prípustné, ak jeho prípustnosť
vyplýva z ustanovenia § 420 CSP alebo § 421 CSP. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania treba

dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania. Opodstatnené (dôvodné)
je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod. Dovolacím dôvodom je
nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). V prípade dovolania prípustného podľa § 420
CSP je dovolacím dôvodom procesná vada zmätočnosti uvedená v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1
CSP); v prípade dovolania, ktoré je prípustné podľa § 421 ods. 1 CSP, je dovolacím dôvodom nesprávne

právne posúdenie veci (§ 432 ods. 1 CSP).

8. Žalovaní podľa obsahu dovolania vyvodzujú prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f/ CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
8.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3 Cdo 41/2017,

3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či došlo k dovolateľom
namietanej procesnej vade.
8.2. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

8.3. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdnyproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
8.4. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)

znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
8.5. Pokiaľ žalovaní namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok

riadneho odôvodnenia, dovolací súd poukazuje na to, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho
súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a
prípustnosťdovolania;nepreskúmateľnosťbolapovažovanálenzavlastnosť(vyjadrujúcustupeňkvality)
rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne
rozhodnutie veci.

8.6. Na podstate zásady, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) inú vadu konania (teda
nie zmätočnosť), zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
8.7. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska
R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém”(pozriSutyazhnik
proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Obsah spisu v ničom neopodstatňuje

tvrdeniedovolateľov,žeodvolacísúdsvojerozhodnutieneodôvodnilspôsobompriečiacimsazákonu.Za
procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.

9. Zároveň dovolací súd pripomína, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom

tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Pokiaľ odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súduprvejinštancie,takakotoboloajvposudzovanejveci,stačí,akvodôvodnenírozsudkuibapoukáže
na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu
v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí

jeden celok (1 Cdo 171/2016, 2 Cdo 117/2016, 3 Cdo 127/2016, 4 Cdo 176/2016, 5 Cdo 1294/2015,
6 Cdo 148/2016, 7 Cdo 52/2016).

9.1. Najvyšší súd sa už v minulosti zaoberal procesnou situáciou, v ktorej sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi jeho

rozhodnutia a len doplnil argumentáciu súdu prvej inštancie; túto situáciu analyzoval najvyšší súd z
hľadiska možnosti vydania tzv. nepredvídateľného rozhodnutia odvolacieho súdu. Dospel pri tom k
záveru, že pokiaľ sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu
stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z
pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým (viď

R 56/2012). Pri prijímaní týchto záverov vychádzal najvyšší súd z toho, že pre rozhodnutie vo veci
samej boli určujúce skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd argumentačne
nijako nespochybnil, nezmenil a stotožniac sa s nimi, len doplnil. Obdobne možno pre účely daného
dovolacieho konania uviesť, že ak sa odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku v plnom rozsahustotožní so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a odkáže na dôvody jeho rozhodnutia (§
387 ods. 2 CSP), znamená to, že sám priznáva určujúci význam pre rozhodnutie tomu riešeniu právnych
otázok, ku ktorému pred ním dospel už súd prvej inštancie, a na ktorom založil svoje rozhodnutie vo veci

samej. Pokiaľ sa odvolací súd v takom prípade dotkne aj (ďalších) otázok majúcich z pohľadu záverov
súdu prvej inštancie len doplňujúci alebo spresňujúci význam, nejde o otázky relevantné z hľadiska
prípustnostidovolaniavzmysle§421ods.1písm.b/CSP,atopreto,leborozhodnutiesúduchápanéako
jeden celok (spolu s prvoinštančným rozhodnutím) na komentovaní, argumentačnom doplnení alebo
spresnení skorších riešení súdom prvej inštancie nespočívalo. Nie všetko, čo v takom prípade a v danej

procesnej situácii uvedie odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku, znamená vždy
riešenie právnej otázky. V tom-ktorom individuálnom prípade môže ísť len o vysvetlenie širších súvislostí
prejednávanej veci, odkaz na prax iných súdov, prípadne „dovysvetlenie“ toho, čo mal na mysli súd
prvej inštancie.
9.2. Pokiaľ dovolatelia namietali nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, najvyšší
súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá nedostatočné zistenie

rozhodujúcich okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie
niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené
v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. 1
Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
9.3. Obdobne prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nezakladá ani to, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä

judikáty R 54/2012 a R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo
62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014).

10. Žalovaní v dovolaní uviedli, že prípustnosť ich dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu
(ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo
na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto

ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v
§421ods.1písm.a/ažc/CSPide,tedazčohovyvodzujeprípustnosťdovolania(1Cdo126/2017,2Cdo
203/2016, 3 Cdo 132/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 221/2017). Ak dovolateľ odôvodňuje
prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu,

ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a
zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho
názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).

11. Povinnosť špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd

podľa názoru dovolateľov odklonil - „rozhodol v rozpore s označeným rozhodnutím krajského súdu a
okresného súdu“ (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), znamená okrem iného povinnosť bližšie konkretizovať
rozhodnutie (rozhodnutia) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (1
Cdo 206/2016, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 27/2017, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 27/2017, 6 Cdo 35/2017, 7
Cdo 7/2018). Sama polemika dovolateľov s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého
problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Pokiaľ
dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
(predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na

mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť
k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne)
novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., BaricováJ., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8
Cdo 78/2017).

12. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd (inak by totiž neprípustne
konal a rozhodoval ako súd tretej inštancie) a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, resp.

advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2 Cdo 167/2017, 3 Cdo 235/2016, 5 Cdo
13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).

13. V danom prípade sa žalovaní v dovolaní nestotožnili so skutkovými zisteniami a právnymi úvahami
odvolacieho súdu, podali kritiku jeho právnych záverov a polemizovali so spôsobom riešenia viacerých
otázok, ktorým sa odvolací súd podľa názoru dovolateľov odklonil od „judikatúry“. Ich dovolacia

argumentácia ale v jednotlivostiach a aj komplexne nedáva podklad pre posúdenie, či skutočne došlo k
nimi tvrdenému odklonu, lebo žalovaní v dovolaní náležite nezadefinovali právnu otázku, ktorej sa mal
týkať odklon odvolacieho súdu a neoznačili žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu, poukázaním na ktoré
by doložili, že skutočne došlo k nimi tvrdenému odklonu.

14. Podľa § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané
neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá
náležitosti podľa § 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými
dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

15. Z týchto dôvodov najvyšší súd dovolanie žalovaných odmietol, a to v časti namietajúcej procesnú
vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP a vo zvyšnej časti
podľa § 447 písm. f/ CSP.

16. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá

CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.