Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/38/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216210691
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216210691.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: S. G., nar. XX.X.XXXX, W. Z.
(bez adresy), o 350,03 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 16Csp/21/2016-88 zo dňa 23.6.2017 v spojení s opravným uznesením č. k.
16Csp/21/2016-93 zo dňa 19.7.2017 - výlučne voči výroku I., ktorým súd určil ustanovenie 3.12
Nepovolené prečerpanie Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 1. júla 2016 za
neprijateľnúpodmienkuaprotizamietajúcemuvýrokuIII.,včítanezávisléhovýrokuIV.otrováchkonania,

takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku
I., ktorým súd určil ustanovenie 3.12 Nepovolené prečerpanie Všeobecných obchodných podmienok
žalobcu účinných od 1. júla 2016 za neprijateľnú podmienku, v zamietajúcom výroku III., včítane
závislého výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v spojení s opravným uznesením) súd prvej inštancie výrokom I. určil za

neprijateľnúpodmienkuvspotrebiteľskýchzmluváchustanovenieVšeobecnýchobchodnýchpodmienok
žalobcu účinných od 1. júla 2016:
»3.12 Nepovolené prečerpanie
Pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní,
uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch
môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté
prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec

aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez
zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z
prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní
účtu“.Ustanoveniaods.8.8sapoužijúprimerane.Výškusadzby„Úrokprinepovolenomprečerpaníúčtu“
môže banka znížiť alebo zvýšiť.
Nepovolené prečerpanie sa považuje za porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená
povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka. Banka upozorní klienta na nesplnenie

povinnosti formou krátkej textovej správy (SMS) alebo písomnou upomienkou, ktorú klientovi zašle
bežnou listovou zásielkou alebo prostredníctvom elektronickej pošty (e-mailom), alebo ju klientovi uloží
do priečinka Správy v internet bankingu klienta.V prípade, že je účet klienta v nepovolenom prečerpaní
aj po upozornení banky, toto nepovolené prečerpanie sa považuje za ďalšie porušenie zmluvnýchpovinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka«.
Výrokom II. uložil žalovanému do dvoch mesiacov zaplatiť žalobcovi 196,70 Eur. Výrokom III. v časti o
zaplatenie 153,63 Eur a 28 % ročného úroku z omeškania zo sumy 350,03 Eur od 20. augusta 2015

žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu 12 % trov konania
prvej inštancie.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 2 ods. 2, § 52 ods. 1, 3, 4 písm. i), k),
5, 10, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch .... a § 1 ods. 2, § 261 ods. 3 písm. d), § 263, § 369 ods. 1, § 397, § 708, § 709, § 710, § 711,
§ 712, § 714, § 715 ods. 1 až 5 Obchodného zákonníka.

3. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, ktorým mal za preukázané, že žalovaný
ako klient a žalobca podpísali 26. novembra 2012 listinu označenú ako „Zmluva o spolupráci pri
poskytovaní bankových produktov a služieb“. Jej obsahom v čl. I sú zmluva o zriadení osobného účtu č.

1754473001/5600 (ods. 1), zmluva o vydaní a používaní platobnej karty (ods. 2), zmluva o elektronickom
bankovníctve (ods. 3) a zmluva o SMS notifikácii (ods. 4). V čl. IV bolo okrem iného ustanovené: „2.
Za poskytovanie produktov/služieb je Prima banka oprávnená účtovať si poplatky podľa Sadzobníka
poplatkov... a všetky takéto poplatky účtuje na ťarchu účtu zriadeného na základe Zmluvy...3. Vzájomné
práva a povinnosti zmluvných strán bližšie nešpecifikované touto zmluvou sa riadia... Všeobecnými

obchodnými podmienkami v platnom znení“. Všeobecné obchodné podmienky Prima banky Slovensko,
a.s. účinné od 1. júla 2016 obsahujú okrem iného i ustanovenie 3.12 Nepovolené prečerpanie...Pri
zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení
zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch môže dôjsť
k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie,

pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho
zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného
odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky
úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia
ods. 8.8 sa použijú primerane, Výšku sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“ môže banka

znížiť alebo zvýšiť. Nepovolené prečerpanie sa považuje za porušenie zmluvných povinností klienta,
s ktorým je spojený povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle Sadzobníka. Banka upozorní klienta
na nesplnenie povinností formou krátkej textovej správy (SMS) alebo písomnou upomienkou, ktorú
klientovi zašle bežnou listovou zásielkou, alebo prostredníctvom elektronickej pošty (e-mailom), alebo
ju klientovi uloží do priečinka Správy v internet bankingu klienta. V prípade, že je účet klienta v

nepovolenom prečerpaní aj po upozornení banky, toto nepovolené prečerpanie sa považuje za ďalšie
porušenie zmluvných povinností klienta, s ktorým je spojená povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle
Sadzobníka. Naposledy mal žalovaný na uvedenom účte aktívny zostatok k 30. septembru 2013 v sume
4,10 Eur. Následne žalobca zúčtoval s účtom žalovaného od októbra 2013 do júla 2015 každý mesiac
poplatok za vedenie účtu 3,90 Eur s príplatkom za vedenie účtu zaťaženého exekúciou 5 Eur a v auguste

2015 len tento príplatok. Okrem toho žalobca zaťažoval účet žalovaného pravidelne úrokmi. Konečne,
k 21. novembru 2013 a 11. decembru 2013 vyúčtoval žalobca žalovanému poplatok za upomienku vždy
po 15 Eur a k 15. januáru 2014 „poplatok za výzvu“ po 30 Eur. Sadzobník poplatkov žalobcu účinný od
1. júla 2016 (č. l. 10 až 12) obsahuje okrem iného tieto položky: „Sadzobník poplatkov - I. časť
1. Depozitné produkty - Bežné účty...

Mesačný poplatok Osobný účet 3,90 EUR
4. Depozitné produkty - Ostatné poplatky...
Príplatok za vedenie účtu postihnutého exekúciou... 5,00 EUR

5. Povolené prečerpanie na účte...

Zmluvná pokuta pri nepovolenom prečerpaní účtu 15,00 EUR
Výzva na splatenie nepovoleného prečerpania účtu 30,00 EUR...
Úrokové sadzby produktov...
1. Depozitné produkty...
Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu 28,00 %“

Žalobca v konaní nepreukázal existenciu a obsah všeobecných obchodných podmienok účinných v
čase uzavretia zmluvy. Na druhej strane žalovaný nijako nespochybnil žalobcom predložené všeobecné
obchodné podmienky. Okrem toho je súdu známa prax, že obchodné podmienky obsahujú ustanoveniao možnosti ich jednostrannej zmeny. Vzhľadom na to súd uzavrel, že žalobcom predložené všeobecné
obchodné podmienky sú tie obchodné podmienky, ktoré upravujú vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

4. Súd prvej inštancie vec následne právne posúdil tak, že žalobca svoj nárok voči žalovanému
odvodzuje zo zmluvy z 26. novembra 2012, ktorá v sebe obsahovala viacero zmlúv, jej najpodstatnejšou
súčasťou však v čl. I (v spojení s časťou 3 všeobecných obchodných podmienok) bola zmluva o
bežnom účte (osobnom účte). Podľa § 708 Obch. zák. sa touto zmluvou banka (žalobca) zaväzuje
zriadiť a viesť bežný účet, na ktoré je podľa § 709 Obch. zák. povinná prijímať peňažné vklady a platby

a z ktorého jeho povinná vyplácať prostriedky a vykonávať platby. Takéto platby možno vykonať aj
nad rámec zostatku, ak je to v zmluva určené, a v takom prípade sa tieto právne vzťahy spravujú
zmluvou o úvere (§ 710 Obch. zák.). Banka zostatok účtu úročí (§ 714 Obch. zák.) a môže požadovať
úhrady nákladov (§ 711 Obch. zák.). Zmluva o bežnom účte sa pritom spravuje výlučne Obchodným
zákonníkom v zmysle jeho § 261 ods. 3 písm. d) účinného do 31. januára 2013. Z citovaných ustanovení
Obchodného zákonníka tak predovšetkým vyplýva, že zo zmluvy o bežnom účte vzniká nárok na

úrok majiteľovi účtu, teda v prerokúvanej veci žalovanému. Predpokladom vzniku nároku banky na
úrok je, aby bolo v zmluve o bežnom účte dohodnutá možnosť debetu (teda možnosť zaťaženia
účtu nad rámec existujúceho zostatku). V prerokúvanej veci zmluva z 26. novembra 2012 žiadnu
takúto dohodu neupravovala a žalobca jej existenciu v inej listine, keďže zmluva o účte musí mať
povinne písomnú formu (§ 708 ods. 2 Obch. zák.), nepreukázal. Napokon, existencia takejto dohody

žalobca v žalobe ani netvrdil, ale naopak tvrdil, že na bežnom účte žalovaného vzniklo tzv. nepovolené
prečerpanie v zmysle oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok. Obe strany jasným prejavom
v čl. IV ods. 3 zmluvy prejavili, že súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky žalobcu, v
dôsledku toho tieto podmienky určujú obsah zmluvy o bežnom účte v zmysle § 273 ods. 1 Obchodného
zákonníka. V časti 3 oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok bol upravený osobitný inštitút

tzv. nepovoleného prečerpania, ktorý mohol vzniknúť tým, že žalobca môže zaťažiť účet poplatkami a
niektorými inými debetnými položkami. O toto ustanovenie žalobca aj opiera svoje nárok, vzhľadom na
to je predovšetkým potrebné zaoberať sa jeho platnosťou a výkladom. Podľa názoru súdu predovšetkým
toto ustanovenie nie je takou dohodou, akú predpokladá § 710 Obchodného zákonníka. Citované
ustanovenie sa totiž netýka len zaťaženia účtu žalovaného výbermi hotovosti a realizovanými platobnými

príkazmi v prospech iných osôb, ale umožňuje žalobcovi zaťažiť tento účet aj pohľadávkami z titulu
úrokov, poplatkov a podobne, teda pohľadávkami, ktoré celkom zjavne vznikajú len medzi žalobcom
a žalovanými. Citované ustanovenie je navyše svojím obsahom nejasné. Na jednej strane druhá veta
oddielu 3.12 (nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie) navodzuje dojem, že má ísť
o tzv. prekročenie v zmysle § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o

osobitnú formu spotrebiteľského úveru. Citované ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. a tiež druhá
veta oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok výslovne hovoria o tom, že pri prekročení sa
umožňuje spotrebiteľovi „disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku“, čo je
inak formulácia podobná ako v § 710 Obch. zák. Ako však už bolo uvedené, prvá veta oddielu 3.12
Všeobecných obchodných podmienok umožňuje vznik nepovoleného prečerpanie a zúčtovaním napr.

úrokov alebo opravného zúčtovania, čo celkom zreteľne nie je „disponovanie peňažnými prostriedkami“
dlžníkom - spotrebiteľom. Okrem toho podstatou prekročenia je práve to, že veriteľ „umožní“ dlžníkovi
takéto čerpanie (disponovanie), teda že dispozície dlžníka sú výkonom jeho práva voči veriteľovi, ktoré
mu veriteľ priznal (umožnil). Inak povedané, v prípade prekročenia v zmysle § 2 písm. f) zákona č.
129/2010Z.z.ideozmluvuospotrebiteľskomúvereuzavretúvšakvkonkludentnejforme(veriteľfakticky

umožní uvedené dispozície). Tomu však odporuje druhý odsek oddielu 3.12 obchodných podmienok,
ktorý hovorí, že každé nepovolené prečerpanie je porušením zmluvných povinností dlžníka. Nepovolené
prečerpanie teda zjavne ani sám žalobca nepovažuje za výkon práva, ktoré žalobca dal dlžníkovi -
majiteľovi účtu, čím je ale vylúčená kvalifikácia tohto ustanovenia ako prekročenia v zmysle § 2 písm.
f) zákona č. 129/2010 Z. z.

5. Podľa prvoinštančného súdu ide v prípade oddielu 3.12 všeobecných obchodných podmienok o
ustanovenie, ktoré treba vo vzťahu k rôznym pohľadávkam, z ktorých vzniká nepovolené prečerpanie,
vykladať rôzne. Pokiaľ žalobca zaťaží bežný účet tými peňažnými prostriedkami, ktoré skutočne na
základe príkazu majiteľa účtu vyplatil tretej osobe alebo majiteľovi účtu na iný účet alebo v hotovosti,

ide o prípad predpokladaný v § 710 Obch. zák. a takýto vzťah možno kvalifikovať ako vzťah úverový.
V takomto prípade je akceptovateľné aj to, že takéto prečerpanie možno kvalifikovať ako porušenie
zmluvných povinností, pretože je primárne úlohou dlžníka - majiteľa účtu, aby si kontroloval svoju
spotrebuanečerpalprostriedkynadrozsahzostatkuúčtu,prípadnenadrozsahpovolenéhoprečerpania.Pokiaľ však žalobca zaťažuje účet napríklad poplatkami, úrokmi alebo splátkami iných úverov, nejde o
prípad § 710 Obch. zák. a tieto nároky nie sú nárokmi z úveru v pravom slova zmysle, keďže žalobca tu
nikomu žiadne peňažné prostriedky neposkytuje. To isté platí v prípade tzv. opravy chybného zúčtovania

v zmysle ods. 4.4.2 všeobecných obchodných podmienok, keďže v tomto prípade žalobca pri oprave
zúčtovania nikomu žiadne peňažné prostriedky nevypláca, a to, že ich napríklad vyplatila z daného
účtu, ktorý v dôsledku chybného zúčtovania vykazoval kreditný zostatok, neznamená automaticky
totožnosť oboch nárokov. V takom prípade totiž žalobca v čase, kedy účet vykazoval kreditný zostatok,
plnila majiteľovi účtu na základe (zdanlivého) právneho dôvodu - existencie kreditného zostatku účtu

a zreteľne nemohla mať vôľu plniť (poskytnúť) úver. Následným opravným zúčtovaním tento zdanlivý
dôvod odpadol a ak vyplatená suma presahuje správny zostatok na účte, vzniká žalobcovi voči majiteľovi
účtu v skutočnosť nárok na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia.

6. Súd prvej inštancie následne konštatuje, že obsahom (a dôsledkom) ustanovenia odd. 3.12
všeobecných obchodných podmienok potom je, že žalobca ako banka zaťaží účet svojimi vlastnými

pohľadávkami, ktoré jej vznikli z iných právnych titulov (z titulu odplaty za vedenie účtu, z inej úverovej
zmluvy s majiteľom účtu, z bezdôvodného obohatenia a pod.), a naďalej na tieto pohľadávky hľadí tak,
ako by vznikli spôsobom uvedeným v § 710 Obch. zák. resp. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., teda
ako keby vznikli dispozíciou majiteľa účtu s peňažnými prostriedkami nad rámec zostatku účtu. Následne
sa na takúto pohľadávku aplikujú podporne ustanovenia o zmluve o úvere (porov. odkaz v § 710 Obch.

zák.), čo znamená právo žalobcu - veriteľa na úrok, čo je výslovne uvedené aj v ods. 3.12 všeobecných
obchodných podmienok. Zmena právneho dôvodu pohľadávky je právnym poriadkom vo všeobecnosti
pripustená a považuje sa za tzv. dohodu o privatívnej novácii (§ 516 Občianskeho zákonníka), kedy
sa strany dohodnú, že záväzok, ktorý mali z určitého právneho dôvodu, bude pokračovať z iného
právneho dôvodu (napr. kupujúci dlhuje kúpnu cenu a s predávajúcim sa dohodne, že tento záväzok

sa bude naďalej považovať za pôžičku). V prerokúvanej veci je oddiel 3.12 všeobecných obchodných
podmienok špecifický tým, že ide skôr o určitú dohodu o budúcej novácii, resp. dohodu o tom, že žalobca
(banka) má jednostranným úkonom (zaťažením bežného účtu) zmeniť právny dôvod svojej pohľadávky
voči majiteľovi účtu na právny dôvod úveru (§ 710 v spojení s § 497 Obch. zák.). Takáto dohoda je
samozrejme v rámci súkromnej autonómie (§ 2 ods. 3 Obč. zák., § 263 Obch. zák.) možná a nemožno

voči nej mať žiadne zásadné námietky. Žalobca ako banka však v prerokúvanej veci koná v rámci svojej
podnikateľskej činnosti a žalobca takto nekoná. V dôsledku toho treba žalobcu považovať za dodávateľa
v zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. a žalovaného za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 Obč. zák. a zmluvu
o bežnom účte z 26. novembra 2012 medzi nimi za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Obč.
zák., ktoré ustanovenia sa aplikujú aj v obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonník nemá

osobitnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky).
Takou podmienkou je napríklad ustanovenie, ktoré oprávňuje dodávateľa jednostranne meniť zmluvné
podmienky [§ 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák.]. Podľa ods. 10 cit. paragrafu sa neprijateľnosť zmluvných

podmienok hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a
na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy. V prerokúvanej veci
ustanovenie odd. 3.12 všeobecných obchodných podmienok dáva žalobcovi ako dodávateľovi svojím
jednostranným úkonom - zaťažením účtu právo zmeniť právny dôvod svojej pohľadávky voči majiteľovi
účtu na pohľadávku z úveru v zmysle § 710 v spojení s § 497 Obch. zák. a tým zásadným spôsobom

meniť, resp. rozširovať svoje nároky voči dlžníkovi tejto pohľadávky. Nárok na zaplatenie poplatkov za
vedenie účtu je totiž nárokom na odplatu za platobné služby v zmysle § 711 Obch. zák., resp. zákona č.
492/2009 Z. z. o platobných službách, a to v podstate obyčajným nárokom na cenu. Omeškaním s jeho
zaplatením zo strany dlžníka - majiteľa účtu by banke vznikal nárok len na úrok z omeškania v zákonnej
výške (§ 369 ods. 1 Obch. zák., § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.

z.). Ustanovenie § 711 ods. 1 Obch. zák. umožňuje použiť na úhradu tejto ceny prostriedky na účte,
teda existujúci kreditný zostatok. Zúčtovaním tejto ceny na ťarchu bežného účtu, ktorý nevykazuje takýto
zostatok, a tým jeho premenou na úverový vzťah vo forme nepovoleného prečerpania (§ 710 v spojení s
§ 497 Obch. zák.) s možnosťou úročiť ho úrokom ako každý iný úver sa žalobcovi v podstate umožňuje
vyhnúť sa obmedzeniam výšky úroku z omeškania. To isté platí v prípade opravného zúčtovania, pri

ktorého vymáhaní by mal žalobca takisto nárok len na vrátenie bezdôvodného obohatenia a prípadný
zákonný úrok z omeškania z neho.7. Ešte podstatnejšie sú podľa prvoinštančného súdu dôsledky ustanovenia odd. 3.12 všeobecných
obchodných podmienok v prípadoch, kedy žalobca účtuje na ťarchu bežného účtu (ako nepovolené
prečerpanie) splátky iných úverov, ktoré poskytol majiteľovi účtu. V tomto prípade totiž žalobca

zdanlivo vykáže splátku za takéhoto úveru ako zaplatenú a „preklopí“ ju na bežný účet ako úver vo
forme nepovoleného prečerpania, kde ju znova úročí úrokovou sadzbou. Tým dochádza v podstate
k dvojnásobnému úročeniu tej istej sumy, pretože súčasťou splátky úveru je aj určitý úrok dohodnutý
v príslušnej úverovej zmluve. Pokiaľ žalobca aj tento úrok obsiahnutý v danej splátky zúčtuje na
ťarchu bežného účtu ako nepovolené prečerpanie a ďalej ho úročí, nabaľuje jednotlivé úroky na seba

spôsobom,ktorýichnielenzvyšuje,alehlavnerobícelýspôsobúročeniaprespotrebiteľaneprehľadným.
Ďalšie zneprehľadnenie pre spotrebiteľa prináša možnosť ďalej zaťažovať bežný účet úrokami z
nepovoleného prečerpania a zúčtovať ho na tento účet ako ďalšie nepovolené prečerpanie, ktoré sa
ďalej úročí. Tým sa v podstate nepovolené prečerpanie dostáva do úrokovej špirály, v ktorom úrok rastie
exponenciálnym radom. V neposlednom rade týmto spôsobom žalobca ako banka prenáša na klienta
- majiteľa účtu svoju zodpovednosť za zavinené chybné zúčtovanie, ktoré je podľa § 711 ods. 2 Obch.

zák. povinná opraviť. Majiteľ účtu je totiž v dôsledku nepovoleného prečerpania vzniknutého opravou
chybného zúčtovania platiť úrok, ako keby išlo o poskytnutie úveru, čo však on v danom prípade vôbec
nezamýšľal. Už len na dôvažok treba povedať, že oddiel 3.12 všeobecných obchodných podmienok vo
výsledku znemožňuje majiteľovi účtu aj kontrolu nad možnosťami svojho čerpania a výberu. Ak totiž
žalobca ako banka má možnosť kedykoľvek zaťažiť účet svojimi pohľadávkami aj bez toho, aby s tým

majiteľ účtu vyslovil súhlas alebo aby o tom bol vopred upozornený, nemá majiteľ účtu reálny prehľad
o zostatku na svojom účte. Tak sa môže stať, že aj keď majiteľ kontroluje svoje platby kartou alebo
výbery, môže sa ocitnúť v nepovolenom prečerpaní len preto, že medzičasom banka na ťarchu jeho účtu
zaúčtovala určitú svoju pohľadávku z úplne iného právneho vzťahu.

8. Na základe uvedeného treba podľa súdu prvej inštancie tak dospieť k názoru, že ustanovenie oddielu
3.12 všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od 1. júla 2016 je ustanovením, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa - majiteľa
účtu. V dôsledku toho ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. i)
Občianskeho zákonníka. Jej obsiahnutie vo všeobecných obchodných podmienkach už bez ďalšieho

vylučuje, aby ju bolo možné považovať za individuálne dojednanú. Súd pri tomto závere síce zohľadnil (§
53 ods. 10 Obč. zák.) určitú osobitnú povahu zmluvy o bežnom účte, pri ktorom zákon umožňuje niektoré
nároky uspokojovať priamo z prostriedkov tohto účtu (§ 711 ods. 1 Obč. zák.) a tiež určité technické
problémy, kedy banka napr. nemôže odoprieť platbu inej banke na tom základe, že majiteľ účtu použil
platobnú kartu (porov. oddiel 5.10 všeobecných obchodných podmienok). V týchto prípadoch však ide

o tzv. pravý úver, keďže banka tretej osobe vyplatila prostriedky, a preto nemožno mať výhrady voči
tomu, ak banka bude takýto vzťah považovať za úver aj voči majiteľovi účtu. Ustanovenie oddielu 3.12
všeobecných obchodných podmienok však ide podstatne ďalej - za hranicu toho, čo je akceptovateľné
s prihliadnutím na tieto osobitosti právneho vzťahu z bežného účtu. Zo všetkých týchto dôvodov tak súd
dospel k záveru, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je

neplatné (§ 53 ods. 5 Obč. zák.). Žalobca tak nemôže z tohto ustanovenia uplatňovať žiadne práva,
najmä nemôže uplatňovať právo na 28 % úrok z nepovoleného prečerpania, ani právo na zmluvné
pokuty pri nepovolenom prečerpaní resp. za výzvu na jeho splatenie v sume 15 € resp. 30 € upravené
v sadzobníku, ktoré žalovanému na účte vyúčtoval.

9. Sú prvej inštancie tak uzavrel, že na základe uvedeného tak žalobcovi možno priznať len nárok na
jednotlivé nároky, ktoré vstúpili do ním vyčísleného nepovoleného prečerpania, teda nárok na poplatok
za vedenie účtu (ako odplata za poskytnutú službu vedenia bežného účtu), ako aj príplatok za vedenie
účtu postihnutého exekúciou. Tieto poplatky mu patrili počas 22 mesiacov, teda v celkovej výške 22
x 8,90 + 5 = 200,80 Eur, no treba ich znížiť o posledné kladné saldo účtu 4,10 Eur, ktorým bola

časť týchto nárokov uhradená. Po takejto úprave tak konečné saldo bežného účtu (tvorené len takými
pohľadávkami žalobcu a v takej výške, v akej by si ich beztak mohol uplatňovať aj z iných dôvodov,
bez akéhokoľvek navýšenia), na ktorého zaplatenie môže byť žalovaný zaviazaný, je 196,70 Eur.
Omeškaním so splatením týchto nárokov by žalobcovi síce vznikalo právo na úrok z omeškania (už
cit. § 369 ods. 1 Obch. zák. v spojení s § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z.), žalobca však nárok na úroky z omeškania neuplatňoval a súd nie je oprávnený priznať mu
namiesto uplatňovaného úroku úrok z omeškania. Tým by totiž súd neprípustne prekročil žalobný návrh
žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP). Okrem toho by však takéto priznanie zníženie úroku z omeškania namiesto
úroku založeného na neprijateľnej zmluvnej podmienke odporovala aj zásade efektivity európskehopráva, pretože by bránilo efektívnemu presadeniu cieľa sledovaného smernicou 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (pozri rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. januára 2015 v
spojených veciach C-482/13, Unicaja Banco, a C-484, 485 a 487/13, Caxabank).

10. Napokon prvoinštančný súd vzhľadom na to, že súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 196,70 Eur
(výrok II), vo zvyšnej časti ju zamietol (výrok III). V záujme žalovaného mu súd určil dlhšiu paričnú lehotu
na vyrovnanie jeho záväzku voči žalobcovi. Ustanovenie § 298 ods. 2 CSP ďalej pre takýto prípad ukladá
vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj vo výroku rozsudku, čo sa vo výroku I aj stalo.

11. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 255 ods. 2 CSP, pričom
prevažne úspešnému žalovanému priznal aj nárok na náhradu pomernej časti (196,70 : 153,33, t. j. 56 :
44 =) 12 % trov konania.

12. Proti tomuto rozsudku, výlučne voči výroku I., ktorým súd určil ustanovenie 3.12 Nepovolené

prečerpanie za neprijateľnú podmienku a proti zamietajúcemu výroku III. podal odvolanie žalobca,
ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil a
vyhovelžalobevplnomrozsahuazaviazalžalovanéhouhradiťdlžnúsumudotrochdníodprávoplatnosti
rozsudku a zároveň mu priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške
zaplatených súdnych poplatkov. Ako odvolací dôvod označil dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.

h) CSP, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle § 31
ods. 2 Zákona o platobných službách poskytovateľ platobných služieb poskytuje platobné služby
používateľovi platobných služieb na základe a) zmluvy o poskytnutí jednorazovej platobnej služby alebo
b) rámcovej zmluvy. V zmysle § 31 ods. 4 tohto právneho predpisu sú neoddeliteľnou súčasťou rámcovej
zmluvy obchodné podmienky o poskytovaní platobných služieb. Podľa § 31 ods. 5 písm. d) tohto

právneho predpisu, rámcová zmluva obsahuje okrem iného informácie o poplatkoch a úrokoch. V zmysle
všeobecných obchodných podmienok je Sadzobník neoddeliteľnou súčasťou VOP, teda aj rámcovej
zmluvy. Zároveň v bode 25.4 VOP sú uvedené dôvody, z ktorých je banka oprávnená zmeniť VOP, takže
nie je naplnená podmienka neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a to jednostranná zmena zmluvných
podmienok bez dôvodu dohodnutého v zmluve. Ani zákon č. 129/2010 <. Súd teda môže aj naďalej
v individuálnom spotrebiteľskom spore vysloviť neprijateľnosť zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej
zmluve, alebo v inom zmluvnom dokumente súvisiacom so spotrebiteľskou zmluvou. Takýmto iným

zmluvným dokumentom súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť i všeobecné obchodné
podmienky.

23. Vzhľadom na uvedené zostáva napadnutý výrok rozsudku o neprijateľnosti zmluvnej podmienky
- ustanovenia 3.12 Nepovolené prečerpanie Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných

od 1. júla 2016 účinný, čím je dojednanie, ktoré je obsahom tejto podmienky neplatné, na základe
ktorého ustanovenia (neplatného), nemohol potom žalobcovi vzniknúť nárok na uplatnený 28 % úrok
z nepovoleného prečerpania (zo sumy 350,03 Eur od 20.8.2015), ani právo na zmluvné pokuty pri
nepovolenom prečerpaní, resp. za výzvu na jeho splatenie v sume 15,- Eur, resp. 30,- Eur upravené v
sadzobníku, ktoré žalovanému na účte vyúčtoval v sume 153,63 Eur.

24. Vychádzajúc z čl. 17 Základných princípov CSP, ktorý zakotvuje princíp hospodárnosti konania a
procesnej ekonómie, ako jeden z kľúčových ústavnoprávnych princípov, zásadne sa vzťahujúci na celé
konanie od jeho začatia po právoplatné skončenie veci, odvolací súd a to vzhľadom na konštatovanév predchádzajúcich odsekoch, tak nepovažuje za hospodárne zaoberať sa odvolacou argumentáciou
žalobcu, ktorá sa tak stala irelevantnou, pretože žalobca účinným spôsobom nenapadol argumentáciu
súduprvejinštancieoneprijateľnostiatýmineplatnostizmluvnejpodmienky,nazákladektorejsižalobca

uplatnil nároky, ktoré mu napadnutým rozsudkom priznané neboli.

25. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky a čiastočného zamietnutia žaloby, bez potreby
zaoberania sa namietaným, ako vo výrokoch vecne správny, včítane závislého a správneho výroku o

náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

26. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v

takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani

žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

28.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky

použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

29. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z

pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej

strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

30. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, s
odkazom tiež na obdobný záver NS SR v rozhodnutí z 26.10.2016 sp. zn. 6 Cdo 544/2015.

31. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).