Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 10, 2019

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/183/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116210792
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3116210792.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcov 1/ M. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 2/
Z. T., nar. 02.XX.XXXX, bytom B. XXX, obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Q. K., s.r.o. so
sídlom C., R. XXXX/X, J. XX XXX XXX proti žalovanému Obec B. so sídlom B. XXX, J. XXXXXXXX,
zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. F. A., s.r.o. so sídlom C., W. XX/XXX, J. XX XXX XXX, o
určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
16. februára 2018, č.k. 27C/123/2016-66 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/ o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania proti žalobcom v rozsahu 100 %, ktorí sú voči žalovanému povinní
spoločne a nerozdielne a o ktorej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom
po právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou
domáhali, aby súd určil, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parcely reg. "E", parc. č. XXX/
XX o výmere X XXX m2, v k.ú. B., obec B.. Uviedli, že ako svoje vlastné nepretržite a nerušene užívajú
pozemky zapísané ako parc. reg. "C" parc. č. 394, parc. č. XXX a parc. č. XXX, v k.ú B.. Listy vlastníctva
na tieto parcely reg. "C" nie sú založené. Tieto pozemky nadobudli za účelom vlastniť ich a užívať ich
postupne kúpami, ktoré však neboli právne perfektnými zmluvami a preto vlastnícke právo žalobcov
ako nadobúdateľov nebolo zapísané v katastri nehnuteľností, ktorú skutočnosť sa však dozvedeli a
uvedomili si, že nie sú v katastri zapísaní iba pred niekoľkými rokmi. Súd prvej inštancie vec právne
posúdil podľa § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“) v
znení od 01.04.1983 do 31.12.1991, § 133 OZ v znení od 01.04.1964 do 31.12.1991, § 134 ods. 2
OZ v znení 01.04.1983 do 31.12.1991, § 135 a ods. 2 OZ v znení od 01.04.1983 do 31.12.1991, § 40
ods. 1 zák.č. 141/1950 Zb., § 5 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z., § 31 ods. 1 zák.č. 162/1995 Z.z., § 31
ods. 2 zák.č. 162/1995 Z.z., § 588 ods. 1 Obč. zákonníka. Poukázal na to, že vydržanie predstavuje
jeden zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva, ide o nadobudnutie tohto práva na základe tzv.
iných skutočností ustanovených zákonom (§ 132 ods. 1 OZ). Jedným z predpokladov vydržania je
existencia oprávnenej držby. Oprávnená držba je taká držba, ktorá je vykonávaná osobou, ktorá nakladá
s vecou ako s vlastnou a táto osoba je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná, že jej vec
patrí. Teda nestačí len obyčajná dobromyseľnosť, ale musí ísť o dobromyseľnosť kvalifikovanú, t.j. so
zreteľom na všetky okolnosti, že mu vec patrí (§ 130 ods. 1 OZ, § 132a ods. 1 OZ). O dobromyseľnosti
možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci je treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší
súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad najmä 4 Cdo 283/2009 ako aj 5 Cdo 30/2010 a 6
M Cdo 5/2010 3 Cdo 97/2009, ) a existencia neospravedlniteľného omylu neguje dobromyseľnosť
so zreteľom na všetky okolnosti, teda vedie k nemožnosti vydržania. Nato, aby držiteľ bol držiteľom
oprávneným, t.j. takým ktorého držba po kvalifikovanú desaťročnú dobu mohla viesť k nadobudnutiu
vlastníckeho práva k predmetným pozemkom vydržaním bolo potrebné, aby zmluva uzavretá v roku
1983 bola zaregistrovaná štátnym notárstvom (§ 134 ods. 2 OZ), a aby pri zmluvách uzavretých v
roku 1997 bol povolený vklad(§ 133 ods. 2 OZ). Zákon účinný v čase uzavretia zmluvy v roku 1983
jednoznačne uvádzal, že na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti sa vyžaduje účinnosť zmluvy,
pričom zmluva bola účinná až jej zaregistrovaním štátnym notárstvom. Pre zmluvy uzavreté v roku 1997
zákon stanovoval, že vlastnícke právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitného
predpisu. Nakoľko však k registrácii či k vkladu nedošlo, nakoľko ich žalobca nepreukázal, nemôže byť so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že sa stal vlastníkom veci, nakoľko požiadavka registrácie
zmluvy či vkladu bola požiadavkou jednoznačnou, a preto žalobca nemohol nadobudnúť vlastnícke
právo k tomuto pozemku vydržaním. Len samotné uzavretie kúpnej zmluvy a uhradenie kúpnej ceny
k nadobudnutiu vlastníckeho práva nepostačuje a ani v prípadná pokojná držba trvajúcej dlhšie než
10rokov pri neregistrovanej resp. nezavkladovanej kúpnej zmluve nemohla viesť k vydržaniu tohto
pozemku z dôvodu nesplnenia jednoznačného ustanovenia zákona a teda absencii dobromyseľnosti
so zreteľom na všetky okolnosti. Na uvedenom nič nemení ani to, že žalobca sa mylne domnieva,
že listina o identifikácii parciel predstavuje povolenie vkladu kúpnych zmlúv, nakoľko tento omyl nie je
ospravedlniteľný, nakoľko na každom človeku je spravodlivé požadovať, aby tieto rôzne úkony katastra
odlišoval. Čo sa týka k možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k parcele č. XXX na podklade zmluvy,
ktorú uzavreli rodičia žalobcu s J. V. v roku 1962 súd prvej inštancie konštatoval, že od 01.04.1964
až do 31.03.1983 zákon vydržanie pozemku neumožňoval a nakoľko si žalobcovia boli vedomí, že
predmetná zmluva bola uzavretá medzi rodičmi žalobcu a J. V. iba v ústnej forme, čo potvrdil žalobca na
výsluchu, už táto okolnosť neguje dobromyseľnosť žalobcov, nakoľko ustanovenie § 40 ods. 1 zákona
č. 141/1950 Zb. jednoznačne stanovovalo pre platnosť zmlúv o prevode nehnuteľnosti písomnú formu.
K nadobudnutiu vlastníckeho práva uzavretím novej zmluvy v roku 1983 nedošlo, nakoľko tá nebola
registrovaná. Nakoľko žalobcovia neboli dobromyseľní so zreteľom na všetky okolnosti, keďže nimi
uzavierané zmluvy neboli registrované štátnym notárstvom resp. zavkladované, nemohli nadobudnúť
vlastnícke právo k predmetným pozemkom, a preto súd ich žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zároveň
uviedol, že predmetom konania bolo posúdenie vlastníckeho práva žalobcov, ale nie žalovaného. Súd
dokazovanie výsluchom svedkov nevykonal, nakoľko ho pokladal za nehospodárny, keďže žalobcovia
nimi chceli preukázať iba kúpenie pozemkov, teda neboli spôsobilé preukázať okolnosti týkajúce sa
dobromyseľnosti so zreteľom na všetky okolnosti, teda registráciu a zavkladovanie zmlúv. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému, ktorý mal v konaní plný
úspech, priznal proti žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/, 2/. Navrhli napadnutý
rozsudok zmeniť a po doplnení dokazovania výsluchom svedkov a oboznámením listinných dôkazov
ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť, prípadne postupom podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedli, že
odvolanie podávajú z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Poukázali na to, že
pozemok parcelu reg. “E” parc. č. XXX/XX zapísanú na LV č. XXXX v k.ú. B. kúpili po častiach, a to
časť (vtedy parc. č. XXX) tak, že tento pozemok ponúkol J. V. považovaný za jeho vlastníka približne
v roku 1962 rodičom žalobcu, ktorí mu aj vyplatili dohodnutú kúpnu cenu a pozemok začali ako svoj
vlastný užívať v domnení, že k nadobudnutiu vlastníctva postačuje dohoda s J. V. a výplata kúpnej
ceny. Neskôr v roku 1983 im bolo doporučené potvrdiť kúpu pozemku a preto prakticky opakovane s
J. V. uzatvorili kúpnu zmluvu na totožný predmet kúpy a formálne potvrdili výplatu 3.176,- Kčs, nakoľko
peniaze už predtým vyplatili rodičia žalobcu. K vydržaniu tohto pozemku po započítaní oprávnenej
držby ich právnymi predchodcami došlo 01.04.1984. Ďalšiu časť kúpili v roku 1997 od P. V., za ktorú
zaplatili kúpnu cenu vo výške 20.000,- Sk. Toto tvrdenie v priebehu konania vyvrátené nebolo a na

dobromyseľnosť v čase kúpy tejto časti pozemku, ako aj v nasledujúcej dobe navrhli vypočuť Ing. Y. B.
a Q. Y. a zároveň aj predložili listinné dôkazy preukazujúce, že skutočne ku kúpe tejto časti pozemku
(vtedy parc. č. XXX) došlo, avšak kúpna zmluva nebola zapísaná v katastri nehnuteľnosti, nakoľko boli
presvedčení, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva postačuje dohoda o predaji a kúpe a vyplatenie
kúpnej ceny. Vlastnícke právo k tejto parcele nadobudli 27.05.2007, kedy uplynula 10-ročná vydržacia
lehota. Poslednú časť predmetného pozemku (vtedy parc. č. XXX) kúpili od manželov M. a H. T. v roku
1997, kedy spísali kúpnu zmluvu a vyplatili aj kúpnu cenu 20.000,- SK. Mali za to, že 10-ročná vydržacia
doba uplynula koncom roku 2007, pričom ani v tomto prípade ich skutkové tvrdenia vecne vyvrátené
neboli. Dôvodili, že žalovaný nepravdivo tvrdil, že pozemok získal na základe zák. č. 180/1995 Z.z. ako
dovtedy neknihovanú parcelu, teda ako pôvodne majetok štátu. Nakoľko sa nejednalo o neknihované
parcely, nemohli byť majetkom štátu ako neknihované a preto nemohli byť prevedené na žalovaného
podľa zák. č. 180/1995 Z.z.. Citovali ustanovenia § 115 a nasl. zák. č. 141/1950 Zb., § 134a , § 135 a §
865 zák. č. 40/1964 Zb. Skutočnosť, že údajne nemajú hodnoverné platné právne doklady o vlastníctve
nie je pravdivá a jednak navrhli tvrdené právne vzťahy preukazovať navrhovanými dôkazmi a teda
neexistencia hodnoverných platných právnych dokladov, ešte predsa neznamená, že nie sú vlastníkmi
nehnuteľností, ktoré sú zapísané na inú osobu. Pokiaľ by takéto doklady mali, tak by boli zapísaní ako
vlastníci nehnuteľností a nemuseli by sa domáhať zápisu ich vlastníctva na základe vydržania. Tvrdili, že
jednoznačne a nepochybne preukázali, že dobromyseľne nerušene ako svoj vlastný užívajú pozemok
parc.č. XXX/XX, že sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, že pri vstupe do držby a počas plynutia celej
vydržacej lehoty boli dobromyseľní a nikým nerušení. Ak mal súd pochybnosti o unesení ich dôkazného
bremena o dobromyseľnosti držby, mal vykonať navrhované dokazovanie, aj keď si myslia, že všetky
ich skutkové tvrdenia priamo vecne vyvrátené žalovaným neboli.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť. Podľa súčasných procesných pravidiel bolo na žalobcoch, aby
do skončenia dokazovania na súde prvej inštancie nielen uplatnili, ale aj preukázali dôkazmi ich
opodstatnenosť, čo sa však nestalo. Napríklad skutočnosť, že mali jestvovať nejaké kúpne zmluvy na
parcely, od ktorých sa domáhali vzniku vydržania a o ktorých súčasne tvrdili, že boli stratené, zostala
naďalej v tej skutkovej rovine, že buď sú stratené, alebo je sporné aj to, či vôbec jestvovali. Odhliadnuc
od toho, ak v zmysle týchto sprísnených pravidiel civilného procesu nedokázali preukázať ani len
primárny právny úkon, ktorý by aspoň mohol založiť nimi presadzovanú dobromyseľnosť, tak potom
súd prvej inštancie nič nemohol urobiť ako žalobu zamietnuť. Žalovaný zotrval na svojich pôvodných
skutkových tvrdeniach a právnych záveroch, ktoré žalobcovia žiadnym tvrdením spojeným s dôkazom
ani len nespochybnili. Naznačená domnienka odvolateľov, že za akým iným účelom by žalovaný
pozval zástupcu žalobcov na rokovanie, ak nie na rokovanie o akejsi imperfektnosti vlastníctva je
zjavne bezpredmetná. Týmto pozvaním na rokovanie sa nijako ani len nenaznačuje, že by žalovaný
mal pochybnosti o svojom obecnom vlastníctve, ako sa to snažia odvolatelia sugestívne podsúvať.
V podstate žalovaný hodlal objasniť žalobcom toto svoje stanovisko, ktoré neskôr pred súdom prvej
inštancie obhájil osobne ako občanom obce, ale žiadne iné podružné závery z jeho snahy nemožno
vôbec vyvodiť. Ďalej uviedol, že nároky žalobcov odmietol tak osobne, ako aj písomne a poukázal na
nadobudnutie svojho vlastníckeho práva podľa ust. § 14 zák. č. 180/1995 Z.z. Uplatnil si náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Žalobcovia 1/, 2/ v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného uviedli, že v podanej žalobe, ako aj
v odvolaní jednoznačne uviedli právne tituly, z ktorých odvodzujú svoju dobromyseľnosť pri nerušenej
držbe pozemkov, ktoré sú predmetom sporu. Navrhli vypočuť konkrétnych svedkov, a to právnych
nástupcov pôvodných vlastníkov, súd im tento návrh neodôvodnene odmietol a žalovaný teraz tvrdí,
že právne tituly nepreukázali. Keďže im súd odmietol vykonať dôkaz výsluchom svedkyne V. H., v
prílohe spolu s vyjadrením predložili jej čestné vyhlásenie o tom, že jej otec M. T. im v roku 1997 predal
parcelu č. XXX. Uviedli, že súd prehliadol zjavné klamstvo žalovaného, na základe akého titulu bol
zapísaný ako vlastník predmetných pozemkov na liste vlastníctva. Bolo to fiktívne tvrdenie o údajnom
prechode tohto pozemku ako pôvodne neknihovaného zo štátu na obec. Tieto pozemky totiž nikdy neboli
neknihované, vždy mali svojich vlastníkov a užívateľov, boli obrábané a užívané pre poľnohospodárske
účely. Žalovaný nie je tak veľká obec, aby mu tieto skutočnosti, t.j. že pôda je užívaná od nepamäti
ako orná pôda a poslednými jej užívateľmi sú niekoľko dlhých rokov žalobcovia, boli všeobecne známe.
Taktiež mu bolo známe, že za užívanie týchto pozemkov platia obci pravidelne ročne dane, čo by
v prípade, ak by sa žalovaný skutočne cítil vlastníkom pozemkov a nemal s nimi uzavretú nájomnú
zmluvu, bol vlastne z jeho strany podvod, nakoľko výberom a prijímaním daní by ich uvádzal do omylu a

spôsoboval im škodu. Pre žalovaného sa stali tieto pozemky lukratívne v čase, keď sa začalo uvažovať
o vytvorení stavebných pozemkov na ich mieste.

5. Žalovaný v písomnej duplike k replike žalobcov 1/, 2/ uviedol, že sa ohradzuje voči ich tvrdeniu o
tom, že z jeho strany bolo produkované na súde klamstvo ohľadom nadobúdacieho titulu. Práve naopak,
ním označená listina je pravá a je právotvornej povahy, navyše je zapísaná v katastri nehnuteľností a
preto sa na túto skutočnosť nahliada ako na hmotnoprávne nespornú, lebo tento zápis žalobcovia v
prvoinštančnom konaní ani len z ďaleka nevyvrátili. Pokiaľ žalobcovia tvrdia, že niekedy mali vlastné
nadobúdacie právne tituly, ale fyzicky ich nevedia doložiť, ide o púhé nepreukázané skutkové tvrdenia.
Pokiaľ ide o ďalšie listiny, na ktoré žalobcovia poukazujú, a to vo forme rôznych vyhlásení potomkov po
ich predávajúcich, ide o tzv. novoty, ktoré už nie sú prípustné. Napokon ani nemajú žiadnu dôkaznú
hodnotu, hoc by boli predložené ešte v čase, kedy sa dali žalobcami použiť prostriedky procesného
útoku. To obdobne platí aj pre navrhovaný výsluch takejto osoby, čo už súd prvej inštancie aj z hľadiska
svojej koncentrácie a princípu hospodárnosti konania správne odmietol.

6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (keď
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem) v spojení s
§ 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov 1/, 2/ nie je dôvodné.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobcovia
nenadobudli vlastnícke právo k spornej parcele vydržaním, nakoľko so zreteľom na všetky okolnosti
neboli dobromyseľnými držiteľmi nehnuteľnosti. Konštatoval, že na to, aby držiteľ bol oprávneným, t.j.
takým, ktorého držba po kvalifikovanú desaťročnú dobu mohla viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k
predmetným pozemkom vydržaním bolo potrebné, aby zmluva uzavretá v roku 1983 bola zaregistrovaná
štátnym notárstvom (§ 134 ods. 2 Obč. zák.), a aby pri zmluvách uzavretých v roku 1997 bol povolený
vklad v katastri nehnuteľností (§ 133 ods. 2 Obč. zák.). Zákon účinný v čase uzavretia zmluvy v roku 1983
jednoznačne uvádzal, že na nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti sa vyžaduje účinnosť zmluvy,
pričom zmluva bola účinná až jej zaregistrovaním štátnym notárstvom. Pre zmluvy uzavreté v roku 1997
zákon stanovoval, že vlastnícke právo sa nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitného
predpisu. Nakoľko však k registrácii či k vkladu nedošlo, nemôžu byť žalobcovia so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľní, že sa stali vlastníkom veci, nakoľko požiadavka registrácie zmluvy či vkladu
bola požiadavkou jednoznačnou, a preto žalobcovia nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku
vydržaním. Len samotné uzavretie kúpnej zmluvy a uhradenie kúpnej ceny k nadobudnutiu vlastníckeho
práva nepostačuje a ani prípadná pokojná držba trvajúcej dlhšie než 10 rokov pri neregistrovanej,
resp. nezavkladovanej kúpnej zmluve nemohla viesť k vydržaniu tohto pozemku z dôvodu absencie
dobromyseľnosti so zreteľom na všetky okolnosti. Pokiaľ ide o možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva k parcele č. XXX na podklade zmluvy, ktorú uzavreli rodičia žalobcu s J. V. v roku 1962 súd prvej
inštancie poukázal na to, že od 01.04.1964 až do 31.03.1983 zákon vydržanie pozemku neumožňoval
a nakoľko si žalobcovia boli vedomí, že predmetná zmluva bola uzavretá medzi rodičmi žalobcu a J. V.
iba v ústnej forme, už táto okolnosť neguje dobromyseľnosť žalobcov, nakoľko ustanovenie § 40 ods. 1
zákona č. 141/1950 Zb. jednoznačne stanovovalo pre platnosť zmlúv o prevode nehnuteľnosti písomnú
formu. K nadobudnutiu vlastníckeho práva uzavretím novej zmluvy v roku 1983 nedošlo, nakoľko tá
nebola registrovaná. Z uvedených dôvodov žalobu žalobcov o určenie vlastníckeho práva zamietol.

8. Odvolací súd sa s týmto právnym záverom súdu prvej inštancie i s odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie stotožňuje v zmysle § 387 ods. 1 CSP a k odvolacím námietkam žalobcov
uvádza nasledovné:

9. Žalobcovia svojim odvolaním namietajú nesprávne právne posúdenie veci súdu prvej inštancie
a podstata ich argumentácie spočíva v tom, že sa domnievajú, že sa stali vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti na základe vydržania.

10. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia vlastníckych
podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu.
K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň tieto
vlastnícke predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b)
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom

ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom
medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa,
pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax
je jednotná v tom, že posúdenie toho či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako
vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo
k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností možno potom
usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo práva skutočne patrí. Okolnosťami,
ktoré nemôžu svedčiť pre záver po existencii dobrej viery sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže
byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

11. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí,
aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa
môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej
držby je teda ospravedlniteľný omyl. Ospravedlniteľný omyl je, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval s obvyklou opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
požadovať. O ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila
možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z
nevedomosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy
sa držiteľ držby ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Ako správne poukázal súd prvej inštancie
pre účely prejednávanej veci je treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti
alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny
omyl neospravedlniteľný (k obdobnému záveru dospel Najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach okrem
rozhodnutí citovaných súdom prvej inštancie - viď napríklad sp. zn. 4Cdo/506/2015, 1Cdo/137/2011,
3Mcdo/8/2010, 3Cdo/97/2009). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia
zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa
oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Preto, ak sa niekto uchopí
držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva
k nadobudnutiu vlastníctva nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym
úkonom.

12. V danom prípade žalobcovia svoj vstup do držby pozemku - pôvodnej parc. č. XXX, k. ú. B.,
odvodzujú od kúpnej zmluvy uzavretej v roku XXXX s P. V., ktorej zaplatili dohodnutú kúpnu cenu
20.000,-Sk. Podľa tvrdení žalobcov kúpnu zmluvu nevedia nájsť, avšak medzi stranami nebolo sporné,
že táto kúpna zmluva nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľností. Žalobcovia na preukázanie svojho
tvrdenia o kúpe parc. č. XXX predložili identifikáciu parciel zo dňa 26.07.1978, z ktorej vyplýva, že
roľa parc. č. XXX o výmere XXX m2 bola v evidencii nehnuteľností vedená na užívateľov T. a P. V..
Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia ani nepreukázali, že parc. č. XXX odkúpili od vlastníka. Podľa
tvrdení žalobcov boli presvedčení, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva postačuje dohoda o predaji
a kúpe pozemku a vyplatenie kúpnej ceny. V tom istom čase, ako žalobcovia kupovali pozemok parc.
č. XXX od P. V., teda v roku 1997 kúpili obdobným spôsobom aj pozemok parc. č. XXX od manželov
M. a H. T.. Podľa tvrdení žalobcov s predávajúcimi uzatvorili písomnú kúpnu zmluvu, ktorú však taktiež
nevedia nájsť, pričom predávajúcim zaplatili kúpnu cenu 20.000,-Sk a domnievali sa, že k nadobudnutiu
vlastníckeho práva postačuje dohoda o predaji a kúpe pozemku a vyplatenie kúpnej ceny. V dobe, kedy
sa žalobcovia ujali držby vyššie uvedených pozemkov, t. j. v roku 1997, platný Občiansky zákonník pre
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti vyžadoval vklad do katastra nehnuteľností podľa osobitných
predpisov (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ku ktorému v danej veci nedošlo. Právny omyl držiteľa
vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v
čase, kedy sa držiteľ ujíma držby, konkrétne § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je ospravedlniteľný.
Pokiaľ žalobcovia vstúpili do držby nehnuteľností (pôvodne parciel č. XXX a č. XXX) v roku 1997 na
základe zmlúv o prevode nehnuteľností, ktoré neboli zavkladované v katastri nehnuteľnosti, nemôžu
byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní o tom, že im nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130
ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, nemôžu byť držiteľom oprávneným, i keď sú subjektívne
presvedčení, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje a že jej zápis

v katastri nehnuteľnosti je len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera
nemôže viesť k vydržaniu. Za týchto okolností, keď žalobcovia nepreukázali dobromyseľnosť pri vstupe
do držby nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti titulom vydržania. Pokiaľ ide o možnosť
nadobudnutia vlastníckeho práva k parc. č. XXX na základe ústnej zmluvy, ktorú uzavreli rodičia
žalobcu 1/ s J. V. v roku 1962 zákon č. 141/1950 Zb. jednoznačne stanovoval pre platnosť zmlúv o
prevode nehnuteľností písomnú formu. Občiansky zákonník č. 40/1964 účinný od 01.04.1964 až do
31.03.1983 nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982
Zb. účinnou od 01.04.1983. Z podanej žaloby ako aj z výsluchu žalobcu 1/ vyplýva, že žalobcovi si
boli vedomí toho, že predmetná zmluva o prevode parc. č. XXX medzi ich právnymi predchodcami
a J. V., bola uzavretá iba v ústnej forme, preto v roku XXXX uzavreli písomnú kúpnu zmluvu na
totožný predmet kúpy a formálne potvrdili výplatu 3.176,-Kčs predávajúcemu. V čase, keď žalobcovia
uzavreli písomnú kúpnu zmluvu o prevode parc. č. XXX od predávajúceho J. V., t. j. v roku 1983
platný Občiansky zákonník pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vyžadoval písomnú
scudzovaciu zmluvu (§ 46 ods. 1) a zároveň registráciu štátnym notárstvom, ku ktorej v danej veci
nedošlo. Neznalosť inak jasného zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje
účastníka, pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou
úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Preto, ak sa žalobcovia chopili držby nehnuteľnosti
na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v čase, keď zákon
túto registráciu platnosti zmluvy vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že sú vlastníkom tejto nehnuteľnosti. Pre vyššie uvedené dôvody bolo potom treba dospieť k tomu
právnemu záveru, že žalobcovia zákonné predpoklady vydržania z hľadiska dobromyseľnosti vstupu
do držby nesplnili, a preto im nemôže svedčiť žiaden právny titul, na základe ktorého by mohli byť
považovaní za vlastníka predmetných nehnuteľností. Z tohto dôvodu sú bez právnej relevancie všetky
svedecké a listinné dôkazy, ktorými chceli žalobcovia preukázať okolnosti týkajúce sa uzavretia kúpnych
zmlúv. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej
už za nerozhodné (spochybňovanie vlastníckeho práva žalovaného) bez potreby sa s nimi osobitne
vysporiadať. Odvolanie žalobcov bolo preto neopodstatnené.

13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Oct 31, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.