Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315212981
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8315212981.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.KarolaKrochtuačlenovsenátuJUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: N. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX,
XXX XX G. proti žalovanému: I.. C. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Z. XXXX/XX, XXX XX R., za účasti
intervenientanastranežalovaného:P.C..,sosídlomY.XX,XXXXXH.XX,V.:XXXXXXXX,zastúpeného
JUDr. Miroslavou Slovinskou, advokátkou, Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová ves, o
zaplatenie 7.266,-eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, 15C/590/2015-298
z 04.05.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o zamietnutí žaloby.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku II. o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom
I. výrokom žalobu zamietol a II. súvisiacim výrokom o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradou
zaviazal žalobcu.

2. Pri svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu

škody vo výške 7.266,-Eur, ktorá suma pozostáva zo žalobcom zaplatených súdnych poplatkov v
prvoinštančnom konaní vedenom pod sp. zn. 15C/170/2010 vo výške 4.800,-Eur a v odvolacom konaní
vo výške 2.466,-Eur. V týchto konaniach žalobca nebol úspešný, lebo jeho žaloba bola zamietnutá, resp.
jeho odvolanie bolo nedôvodné. Podľa tvrdenia žalobcu mu žalovaný spôsobil škodu tým, že potom,
ako žalovaný prevzal právne zastúpenie žalobcu vo vyššie označenej veci, nepoučil žalovaný ako
právnik a advokát žalobcu o nedôvodnosti žaloby, ale naopak žalovaný ešte žalobcovi odporučil podať
aj odvolanie. Súčasne žalobca spochybňoval aj ním udelenú plnú moc žalovanému na zastupovanie

vo vyššie označenom konaní s tým, že išlo o generálnu plnú moc a podľa názoru žalobcu mala byť na
plnej moci uvedená aj spisová značka na zastupovanie v označenom konaní, lebo uvedená generálna
plná moc bola použitá aj pre konanie vedené pod sp. zn. 15C/59/2008. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, lebo nebolo zistené také porušenie povinnosti žalovaného ako
advokáta zastupujúceho žalobcu v označenom konaní, ktoré by mohlo mať za následok zmenšenie
majetku žalobcu, a to v dôsledku zaplatenia súdnych poplatkov. V danej veci bol podľa názoru súdu prvej
inštancie daný dôvod spochybňovať tak existenciu škody ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym

konaním žalovaného a škodou vzniknutou žalobcovi predovšetkým s ohľadom na nepreukázanie
prepojenosti reťazca príčin žalobcom, na začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti žalovaným a na
konci ktorého bol vznik škody na strane žalobcu a nebolo možné potom konštatovať, že by žalobcovi
škoda vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Súčasne súd prvej inštancie uzavrel, žežalovaný zastupoval žalobcu vo vyššie označenej právnej veci na základe riadne udelenej plnej moci.
O trovách konania rozhodol podľa zásady úspechu. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke
posúdil podľa § 420 Obč. zák., § 1 ods. 2, § 26 ods. 1 zákona o advokácii, § 24 a § 25 ods. 1 OSP; výrok

o trovách konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca, ktorý ho považuje za nesprávny. Mal
za to, že v konaní jednoznačne preukázal, že odborným pochybení žalovaného mu vznikla škoda, na
náhrade ktorej trvá, poukazujúc na ustanovenie § 26 zákona o advokácii, ktoré upravuje objektívnu

zodpovednosť advokáta, ktorej sa nemožno zbaviť. V obsahovo masívnom doplnení, ktoré bolo podané
v lehote na podanie odvolania, žalobca spochybňuje aj správnosť výroku o trovách konania. Okrem toho
žalobca expresívnym spôsobom vyjadruje nesúhlas s rozhodovaním a procesným postupom zákonného
sudcu, ktorý je podľa jeho názoru zaujatý. Rovnaký nesúhlas vyjadruje aj vo vzťahu k iným sudcom
prvoinštančného súdu, ktorí prejednávajú iné jeho spory, a na ktoré v predmetnom odvolaní poskytuje
svoj uhol pohľadu. Žalobca taktiež namieta nevykonanie dokazovania v predmetnom spore. Ďalej

žalobca v odvolaní zaujíma svoj postoj k aktuálnej spoločensko - politickej situácii v štáte. Žalobca taktiež
spochybňuje platnosť ním udelenej plnej moci žalovanému na jeho zastupovanie v konaní vedenom
na prvoinštančnom súdu pod sp. zn. 15C/170/2010, lebo podľa jeho tvrdenia dátum 15.03.2011, mal
žalovaný napísať ešte ako koncipient, dva týždne pred tým, ako mu skončila povinná prax. Žalobca
taktiež žiadal, aby nekonal Krajský súd v Prešove, ani žiaden prvoinštančný súd v jeho obvode.

4. Žalovaný ako i intervenient vystupujúci na jeho strane, vo svojich vyjadreniach navrhli napadnutý
rozsudok ako vecne správny a zákonný potvrdiť. Intervenient poukazujúc na svoju argumentáciu pred
prvoinštančným súdom mal za to, že žalobca nepreukázal základné predpoklady vzniku zodpovednosti
advokáta za vzniknutú škodu spôsobenú pri výkone advokácie. Žalovaný sa pre zmenu nestotožnil s

odvolacou argumentáciou žalobcu.

5. Následne žalobca predložil súdu ďalšie, opäť obsahovo masívne podania. Pre odvolací súd mala
relevanciu iba tá časť označených podaní, v ktorých žalobca žiadal o ustanovenie advokáta, ako
i o nariadenie odvolacieho pojednávania. Ostatná časť týchto podaní, ako to správne podotkol aj

intervenient na starne žalovaného, nemala s prejednávaným sporom žiaden súvis, preto ich obsah
odvolací súd nepojal do dôvodov svojho rozhodnutia.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli, na webovej stránke súdu a žalobcovi minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu čo do merita veci nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok je v I. zamietavom výroku vecne správny, čím boli splnené v tejto
časti podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Iná situácie je pri II. súvisiacom výroku

o trovách konania, kde odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nutné v tejto časti zrušiť
( § 389 CSP).

7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu

dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore čo do merita veci správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu prihodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu
odvolacieho konania žalobca nepredostrel relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou,
ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

9.Možnotedanaprotinámietkamodvolateľauzavrieť,žeajpodľaprávnehonázoruodvolaciehosúdudal
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty
strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé súdne konanie.
Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalobcu, teda súd prvej inštancie

nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného
práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval v
súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu na
súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

10. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti

s relevantnými odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

11. Podľa § 26 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil
v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho
koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti

podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.

12. Tak ako to správne tvrdí v odvolaní žalobca, zodpovednosť advokáta je koncipovaná ako
zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, t. j. zodpovednosť objektívna, ktorej sa nemožno zbaviť.
Predpokladom vzniku zodpovednosti teda nie je zavinenie advokáta. Zodpovednosť advokáta za

škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie je však založená na kumulatívnom splnení troch
predpokladov: (i) činnosť súvisiaca s výkonom advokácie; (ii) vznik škody a (iii) príčinná súvislosť
medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje
v konaní o náhradu škody žalobca. Dôvodom, pre ktorý bola žaloba odvolateľa prvoinštančným súdom
zamietnutá, bolo potom práve neunesenie tohto dôkazného bremena. Správne preto prvoinštančný súd

v odvolateľovej veci dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

13. Ak žalobca namietal zaujatosť zákonného sudcu. Ku tomu odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach konštatoval (napr. v uznesení z 30.09.2013, sp. zn.
7Cdo 156/2012, v uznesení z 11.09.2013, sp. zn. 5Cdo 56/2012, v uznesení z 21.08.2013, sp. zn.

5Cdo 186/2013 a mnohé iné), „ že neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebránia dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. g/ OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd
súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/1997).

Táto zásada platí i pre odvolacie konanie. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom vo vzťahu ku
zákonnému sudcovi, bolo nadriadeným súdom rozhodnuté negatívne (čl. 69), a na opakované námietky
podané z rovnakého dôvodu, ako i na námietky týkajúce sa procesného postupu alebo rozhodovacej
činnosti, sa neprihliada, pričom v odvolaní neboli zo strany žalobcu produkované nové skutočnosti, ktoré
by vylúčenie zákonného sudcu zakladali.

14. Je nedôvodná aj námietka odvolateľa o nevykonaní dokazovania v tomto spore, pretože zo zápisnice
z pojednávania zo dňa 05.04.2018 (čl. 287-289), ktorého sa žalobca osobne zúčastnil, vyplýva, že na
označenom pojednávaní bolo zo strany súdu prvej inštancie zákonom predpísaným spôsobom (§ 185
a násl. CSP) vykonané dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočnosti.

15. K spochybňovaniu plnej moci z 15.03.2011, na základe ktorej mal žalovaný zastupovať žalobcu v
konaní, v ktorom mala byť žalovaným žalobcovi spôsobená škoda (sp. zn. 15C/170/2010), a to tvrdením
až v odvolaní, že v čase jej udelenia žalovaný nebol ešte advokátom, odvolací súd uvádza. Tento
prostriedok procesného útoku by bol prípustný ako novota len za predpokladu, že by bol žalobca

bezpochyby preukázal, že ho bez svojej viny nemohol v doterajšom konaní použiť. Tento predpoklad
však žalobca úspešne nesplnil, dôsledkom čoho je jeho diskvalifikácia v odvolacom konaní.16. Ďalej odvolací súd, a to v súvislosti s v odvolaní vyjadrenou nespokojnosťou žalobcu s procesným
postupom a rozhodovaním sudcu súdu prvej inštancie upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda

aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,

II. ÚS 251/03).

17. Nesúhlas žalobcu s tým, aby v jeho veci nekonal Krajský súd v Prešove, ani žiaden prvoinštančný
súd v jeho obvode, nemožno považovať ani za kvalifikovanú námietku zaujatosti (§ 52 a násl. CSP),
ani za kvalifikovaný návrh na prikázanie sporu inému súdu (§ 39 CSP), preto i on ostal bez právnej

relevancie. Uvedené rovnako platí i pre ďalšie obsahovo masívne podanie žalobcu, ktoré bolo z jeho
strany doručené odvolaciemu súdu dňa 17.02.2020, v ktorom žalobca po oznámení termínu verejného
vyhlásenia rozsudku, opätovne poukázal na jeho žiadosť, aby v jeho veci nekonal Krajský súd v Prešove,
ani žiaden prvoinštančný súd v jeho obvode.

18. Ak žalobca žiada odvolací súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, ku tomu sa žiada uviesť,
že v zmysle ustanovenia § 30 OSP účinného od 01.01.2012 do 30. 06.2016 (žaloba podaná na súde
dňa 12.11.2015) , oprávnenie ustanoviť právneho zástupcu účastníkovi pre súdne konanie prešlo zo
súdov v plnom rozsahu do právomoci Centra právnej pomoci zriadeného zákonom č. 327/2005 Z.z. o
poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov. V prípade, že

účastník po 01.01.2012 požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu, súd bol povinný iba odkázať
účastníka s jeho žiadosťou na príslušné Centrum právnej pomoci, nemohol však už o takejto žiadosti
rozhodnúť, ani účastníkovi právneho zástupcu sám ustanoviť. Podľa právnej úpravy nového Civilného
sporového poriadku účinnej od 01.07.2016 ostala súdu zachovaná len poučovacia povinnosť vo vzťahu
k možnosti strán sporu obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Z obsahu spisu

neplynie, aby bol žalobca požiadal súd o ustanovenie právneho zástupcu do 30.06.2016. Okrem toho
bol žalobca súdom prvej inštancie o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci po 01.07.2016
poučený (čl. 74), preto táto jeho odvolacia žiadosť nie je dôvodná.

19. Ku žiadosti žalobcu o nariadenie odvolacie pojednávania, odvolací súd uvádza. Pretože súd prvej

inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, resp. v odvolaní
neboli žalobcom nanovo navrhnuté pred súdom prvej inštancie z jeho strany navrhnuté no nevykonané
dôkazy a rovnako žalobca v odvolaní neuplatnil novoty (§ 366 CSP), nebolo na mieste nariaďovať
odvolacie pojednávanie (§ 384 ods. 1 -3 CSP). Uvedené rovnako platí i pre ďalšie obsahovo masívne
podanie žalobcu, ktoré bolo z jeho strany doručené odvolaciemu súdu dňa 17.02.2020, v ktorom žalobca

po oznámení termínu verejného vyhlásenia rozsudku, vyslovil nesúhlas s takýmto postupom. Ostatná
časť označeného podania nemala súvis s odvolacím konaním.

20. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietavej časti (I. výrok) ako vecne správny potvrdil.

21.Povyhlásenírozsudku,uznesenímzčl.348,bolžalobcaoslobodenýodsúdnychpoplatkovvrozsahu
80%, čo samo osebe nezakladá aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Pretože bol výrok o trovách konania
žalobcom následne spochybnený, je potrebné, aby sa prípadnou aplikáciou citovaného zákonného
ustanovenia prvoinštančný súd nanovo zaoberal.

22. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v spore.
Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená v § 257CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka
výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.

23. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax,
dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3
MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú

možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné
interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o
trováchkonania.Kdôvodomhodnýmosobitnéhozreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonania

alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky,
či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo,
ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR,
III. ÚS 292/07, či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri

nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07). K
aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v
takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán

sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť
trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov
dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní
(pozri R24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad skutočnosť, že sa strana, ktorá
nemala úspech vo veci, ocitne v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej situácií, ktorá predstavuje

dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery druhej strany sporu. Iba
konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov konania nezasiahne
nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou sférou tejto strany
akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný.
Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková

situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

24. Preto bolo potom potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v II. súvisiacom výroku o trovách konania

podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a podľa § 391 CSP v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie sa opätovne zaoberať všetkými trovami konania v intenciách
naznačených odvolacím súdom, o nich nanovo rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle

zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

26. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).