Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. február 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/5/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217203455
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3217203455.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek Mgr.
Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobkyne: Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. XXX, občan SR, zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Štefánikova 14, Bratislava,
proti žalovanému: Basler Versicherung AG, Aeschengaben 21, 4002 Basel, Švajčiarska konfederácia,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., J. Jesenského 69, Bánovce nad

Bebravou, o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci a v spojenej veci žalobcu: Basler Versicherung
AG, Aeschengaben 21, 4002 Basel, Švajčiarska konfederácia, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr.
Zuzana Čížová, s.r.o., J. Jesenského 69, Bánovce nad Bebravou, proti žalovaným 1/ Y. A., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Štefánikova 14,
Bratislava, a 2) V. M., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XXX, B., o určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej
veci, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pôvodne pod spisovou značkou 4C/52/2017,
o odvolaní žalobkyne Y., resp. žalovanej 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou zo dňa13.09.2018, č. k. 5C/26/2017-186 takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Spoločnosti Basler Versicherung AG p r i z n á v aproti X/Y. A. a 2/ V. M. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, ktorí sú Y. A. a 2/ V. M. p o v i n n í tento zaplatiť
spoločne a nerozdielne spoločnosti Basler Versicherung AG.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že spoločnosť Basler Versicherung AG,
so sídlom Aeschengraben 21, 4002 Basel, Švajčiarska konfederácia, je výlučným vlastníkom osobného
motorového vozidla AUDI A5 Sportback, bielej farby, pôvodné VIN : WAUZZZ8T7CA012982, ev. č.
NO440BY. Výrokom II. žalobu žalobkyne Y. A. zamietol. Výrokom III. 1/ Y. A. a 2/ V. M.skému uložil
povinnosť zaplatiť spoločnosti Basler Versicherung AG spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v
rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté
o konkrétnej výške trov po právoplatnosti tohto rozsudku. Na vec aplikoval ust. § 137 písm. c/ CSP, §

34, §37 ods. 1, § 39, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1,
§ 134 ods. 1,3 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného zákonníka.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa Y.a A. sa žalobou podanou dňa 24.11.2017 proti žalovanému
domáhala určenia vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu AUDI A5 Sportback, bielej
farby, ev. č. N VIN: WAUZZZ8T8DA037312 (po odcudzení; pôvodné VIN: WAUZZZ8T7CA012982), rok

výroby 2011 (ďalej aj len „vozidlo“). Dňa 18.08.2016 bolo vozidlo príslušníkmi Okresného riaditeľstva
PZ Svidník zaistené na základe podozrenia, že je spojené so spáchaním trestného činu. V čase
zaistenia bolo vozidlo v jej vlastníctve a vlastnícke právo k nemu nadobudla na základe kúpnej zmluvyzo dňa 07.11.2014. Po zaistení bolo vozidlo podrobené skúmaniu a bola zistená zmena VIN čísla,
pričom po vozidle bolo od roku 2013 vyhlásené pátranie Okresným riaditeľstvom PZ Bánovce nad
Bebravou (OR PZ BN), pretože vozidlo malo byť v septembri 2013 odcudzené vtedajšiemu majiteľovi

spoločnosti Cleverat Allganz AG, Švajčiarsko. Dňa 05.10.2016 bolo vozidlo prevzaté do trestného
konania. Žalobkyňa Y. A. podala žiadosť o vydanie vozidla, pričom jej bolo oznámené , že vozidlo nie je
možné vydať, pretože bolo odcudzené v roku 2013 vtedajšiemu vlastníkovi, bolo pozmenené jeho VIN
číslo a vlastnícke právo k nemu je tak sporné. Vlastnícke právo k vozidlu si uplatnil aj žalovaný Basler
Versicherung AG (ďalej aj len „Basler“).

3. Spoločnosť Basler Versicherung AG sa ako žalobca v konaní vedenom na tunajšom súde pod
spisovou značkou 4C/52/2017, proti žalovaným 1/ Y. A., a 2) V. M., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XXX,
B., sa domáhala určenia vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu AUDI A5, ev. č. N
VIN: WAUZZZ8T8DA037312. Uviedli, že spoločnosť Cleverat Allglanz AG so sídlom vo Švajčiarskej
konfederácii sa na základe leasingového zmluvného vzťahu so spoločnosťou AMAG Leasing AG so

sídlom vo Švajčiarskej konfederácii stala v roku 2011 držiteľom vozidla. Vozidlo bolo poistené žalobcom
Basler na základe poistnej zmluvy č. 40/6.289.923-1. V dobe od 23.00 hod. dňa 16.09.2013 do 09.15
hod. dňa 17.09.2013 došlo na parkovisku, na X. ulici v A. nad A. pred vchodom domu č. XXXX/XX k
odcudzeniuvozidla.Vovecibolopolíciouzačatétrestnéstíhanieprezločinkrádeže.Nazákladehlásenia
poistnej udalosti a dohody o odškodnení vyplatil žalobca Basler spoločnosti AMAG Leasing sumu 67

495,85 CHF. Podľa dohody o odškodnení uzatvorenej medzi žalobcom Basler a AMAG Leasing AG
vyplatením odškodného prechádzajú vlastnícke práva k vozidlu na spoločnosť Basler. Vozidlo bolo dňa
18.08.2016 zaistené žalovanému 2/ V. M., ktorý je podľa osvedčenia o evidencii evidovaný ako vlastník
vozidla. V trestnom konaní si uplatnili na vozidlo vlastnícke právo spoločnosť Basler a aj pani Y. A..
Spoločnosť Basler sa stala vlastníkom vozidla na základe dohody o odškodnení so spoločnosťou AMAG

Leasing AG. Pasívna legitimácia žalovanej Y. A. vyplýva z toho, že táto žiadala v trestnom konaní o
vydanie vozidla ako údajná vlastníčka a žalovaný 2/ V. M. je evidovaný ako vlastník vozidla. Okrem
toho z výsluchu žalovaných Y. A., V. M. a syna Y. A., Antona A., v trestnom konaní vyplýva, že medzi
žalovanou Y. A. a žalovaným V. M. malo dôjsť k uzavretiu zámennej zmluvy, podľa ktorej si títo mali
vymeniť motorové vozidlá. Podľa tejto zmluvy žalovaný 2/ previedol žalovanej 1/ vlastnícke právo k

svojmu vozidlu BMW a žalovaná 1/ mu previedla vlastnícke právo k vozidlu AUDI A5. Žalovaná Y.
A. mala vozidlo nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy zo dňa 07.11.2014 uzatvorenej s Q. W. ako
predávajúcim. Z tejto zmluvy vyplýva, že obaja v nej vystupovali ako fyzické osoby a nie ako podnikatelia
ajejpredmetomneboltovar.Nakúpnuzmluvuniejemožnéaplikovaťust.§446Obchodnéhozákonníka.
Žalovaná 1/ nemohla byť pri údajnom nadobudnutí vozidla ani dobromyseľná.

4. Uznesením č. k. 5C/26/2017 - 116 zo dňa 24.05.2018 spojil súd na spoločné konanie konanie vedené
na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spisovou značkou 4C/52/2017 vo veci žalobcu Basler
proti žalovaným 1/ Y. A. a 2) V. M. o určenie vlastníckeho práva a konanie vedené na Okresnom súde
Bánovce nad Bebravou pod spisovou značkou 5C/26/2017. Spoločné konanie bolo ďalej vedené pod
spisovou značkou 5C/26/2017. V tomto konaní súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vypočul

právnych zástupcov strán sporu a vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a zároveň žalovanej
1/ Y.y A., svedka P. A. a oboznámením listinných dôkazov, a to podaní a vyššie označených listín
predložených stranami sporu a vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ Bánovce nad Bebravou
ČVS: ORP-215/OEK-BN-2013. Svedok P. A., syn žalobkyne, na pojednávaní uviedol, že nadobudli
vozidlo, ktoré jeho matka kúpila od jeho bývalého kolegu. Auto im bolo po roku užívania zadržané a

odvtedy o aute nevie nič. Auto si kúpil jeho kolega asi rok predtým, ako žalobkyňa od neho. Užíval ho
a keďže sa poznajú a rodina svedka mala peniaze, kúpili od neho vozidlo. Sprostredkoval to svedok,
keďže pracovali v jednej firme. Pán W. mu dal kúpnu zmluvu, ktorú dal svedok kamarátovi - právnikovi a
tento mu povedal, že môže byť. Zmluvu podpísali, auto zaplatili a p. W. im ho prepísal. Svedok k svojmu
podpisu na zmluve uviedol, že vozidlo kupovali od jeho kolegu a je tam veľká hotovosť, tak sa na zmluve

podpísal ako svedok. Kúpna cena bola 40 000,- eur a bola zaplatená v hotovosti. Zmluva bola podpísaná
u nich doma (pozn. u rodiny svedka). Svedok vedel, že p. W. vozidlo užíva, toto bolo spoľahlivé, svedok
sám ho niekedy šoféroval a jeho rodičia uvažovali o kúpe vozidla. Pán W. bol kolega, nemali dôvod na
nejakú pochybnosť. Pán W. svedkovi povedal, že vozidlo má od nejakého kamaráta z nejakej firmy, ktorý
súrne potreboval peniaze a predal mu ho. Svedok osobne pôvod vozidla neoveroval a o inom overovaní

vedomosť nemá. Keď bolo vozidlo zadržané, tak p. H. zisťoval nejaké súvislosti a zistil, že auto bolo
zadržané a je v Bánovciach nad Bebravou v súvislosti s nejakým podozrením, no bližšie informácie
nemali. Svedok mal s vozidlom asi dve poistné udalosti, pričom prvá bola, keď zrazil srnku, no nevie
presne kedy a druhá bola v marci 2016. Svedok s vozidlom pred kúpou v servise nebol, bol pán W., tedaaspoň to tvrdil. Palubný počítač z rodiny svedka určite nik nepreveroval a pán W. im dal jeden kľúč a
druhý bol taký plastový, o ktorom uviedol, že je pre servisy. K výpovedi p. W. v trestnom konaní, ktorá
bola svedkovi na pojednávaní prečítaná, svedok uviedol, že s ním robil v jednej firme, vozidlo vlastnil

on rok, potom im ho prepísal a dovtedy ho užíval on a keď šiel svedok na ňom párkrát napr. aj pre jeho
manželku, o čo ho p. W. požiadal, tak to neznamená, že ho užíval. Havarijnú poistku urobil svedok, no
bola na meno p. W., on zmluvu podpísal a z poistnej udalosti svedok žiadne peniaze nedostal, pretože
poistné plnenie bolo vyplatené priamo autorizovanému servisu. Svedok sprostredkoval s p. M. výmenu
vozidla, no vozidlo bolo zadržané, výmena neprebehla a BMW mu vrátili.

5. Z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný skutkový stav: vozidlo zn. AUDI A5 S-line, bielej
farby, EČV: ZH-XXXXXX (Švajčiarsko), VIN: WAUZZZ8T7CA012982, rok výroby 2011, bolo poistené v
poisťovni Basler (u žalovaného) a poistencom a platiteľom poistného bola spoločnosť Cleverat Allglanz
AG. Vozidlo patrilo lízingovej spoločnosti AMAG Leasing AG a na základe lízingovej zmluvy ho užívala
ako držiteľ spoločnosť Cleverat Allglanz AG, ktorej jedinou konateľkou bola V. W.. Dňa 17.09.2013

spoločnosť Cleverat Allglanz AG poisťovni Basler nahlásila poistnú udalosť - odcudzenie uvedeného
vozidla. Dňa 14.11.2013 uzatvorila poisťovňa Basler so spoločnosťou AMAG Leasing AG dohodu o
odškodnení,nazákladektorejpoisťovňaBaslervyplatilaspoločnostiAMAGLeasingAGsumu67495,85
CHF, na základe čoho sa vlastníkom vozidla stala poisťovňa Basler. Uvedená suma bola zaplatená dňa
20.11.2013, ktorý je ako dátum platby uvedený v bankovej platbe. Uznesením Okresného riaditeľstva

PZ v Bánovciach nad Bebravou pod ČVS: ORP-215/OEK-BN-2013 zo dňa 17.09.2013 bolo začaté
trestné stíhanie pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona z dôvodu,
že neznámy páchateľ v dobe od 23.00 hod. dňa 16.09.2013 do 09.15 hod. dňa 17.09.2013 na ulici
X. v A. nad A. odcudzil osobné motorové vozidlo zn. AUDI A5 S-line, bielej farby, EČV: ZH-292075
(Švajčiarsko), VIN: WAUZZZ8T7CA012982, rok výroby 2011, a ďalšie veci. Po vozidle bolo vyhlásené

pátranie. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Dolnom Kubíne požiadalo Okresného riaditeľstvo
Policajného zboru vo Svidníku o vykonanie previerky k uvedenému vozidlu u osoby V. M., pričom
Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Dolnom Kubíne zistilo informáciu, že vozidlo mala užívať
osoba P. A., vozidlo bolo evidované na jeho matku Y. A., a dňa 15.08.2016 bolo zistené, že vozidlo
je odhlásené na nového majiteľa V. M.. Dňa 18.08.2016 bolo vozidlo V. M. zaistené. Podľa odborného

vyjadrenia Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru č. PPZ-KEU-KE-EXP-2016/2529
zo dňa 25.08.2016 bolo zistené, že na karosérii vozidla bolo pozorované identifikačné číslo vozidla
(VIN): WAUZZZ8T8DA037312, ktoré javí známky pozmeňovania. Po odstránení nečistôt, náterových
hmôt, odmastení a následnom použití špeciálnych metód a chemických leptadiel bolo zistené pôvodné
číslo „WAUZZZ8T7CA012982“. Q. W. ako svedok v trestnom konaní (v prípravnom) uviedol, že bol

vlastníkom vozidla asi od 24.01.2014 do 10.11.2014. Vozidlo kúpil v Ružomberku od T. B. na základe
ústnej dohody. Q. W. používal vozidlo iba mesiac a potom ho predal P. A. za sumu asi 32 000,- eur. Bolo
to asi mesiac po tom, čo ho kúpil W.. Vozidlo P. A. aj užíval, no neprepísalo sa hneď na jeho meno. P.
A. si spravil na vozidlo aj havarijnú poistku, no táto bola tiež na meno W.. Koncom roka P. A. prišiel za
ním, aby už auto prepísali. Q. W. ďalej uviedol, že pozná pani Y. A., je to matka P. A., no do výsluchu

dňa 09.06.2017 netušil, že vozidlo bolo prihlásené na ňu. P. A. bol jeho zamestnanec a kamarát. To,
že vozidlo nebolo P. A. prepísané hneď, bola podmienka P. A.. V. M. ako svedok v prípravnom konaní
uviedol, že ho jeho kamarát S. kontaktoval v auguste 2016, že jeho kamarát sprostredkováva predaj
vozidla AUDI A5. V. M. spomínal S., že by svoje BMW buď vymenil alebo predal. S. ho dal dokopy so M.,
stretli sa v Ružomberku ešte aj s nejakým kamarátom M., kde mu M. povedal, že majiteľom vozidla je p.

A. a užíva ho P. A. z Námestova. Dohodli sa, že vozidlá vymenia, vymenili si malé technické preukazy od
vozidiel, poistky a dohodli sa, že si pošlú splnomocnenia na odhlásenie vozidiel. O výmene nespisovali
žiadne dokumenty. W. A. vozidlo v auguste 2016 odhlásil, ale V. M. ho už prihlásiť nestihol, prišli policajti
a vozidlo mu zadržali. Nevedel, že vozidlo je odcudzené a nevedel podľa jeho vyjadrenia o tom ani M.,
ktorý mu následne jeho BMW vrátil.

6. Vozidlo bolo na území Slovenskej republiky evidované na nasledovné osoby ako na vlastníkov: od
29.11.2013 do 24.01.2014 na spoločnosť MEDIA HOUSE s.r.o., od 24.01.2014 do 10.11.2014 na Q. W.,
od 10.11.2014 do 12.08.2016 na Y. A. a od 12.08.2016 na V. M.. Listom zo dňa 23.10.2016 požiadala
žalobkyňa Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Svidník o vydanie vozidla. Listom Okresného

riaditeľstva Policajného zboru Svidník zo dňa 02.11.2016 bolo žalobkyni oznámené, že jej žiadosť bola
odstúpená na OR PZ BN, nakoľko vykonaným kriminalisticko - expertíznym skúmaním vozidla bolo
zistené jeho pôvodné VIN číslo, kde bolo lustráciou zistené, že po tomto bolo vyhlásené pátranie. Listom
zo dňa 20.02.2017 požiadala prostredníctvom svojho právneho zástupcu o vydanie vozidla OR PZ BN.Listom zo dňa 06.03.2017 OR PZ BN oznámilo právnemu zástupcovi žalobkyne, že vozidlo nie je možné
žalobkynivydať,pretožeboloodcudzenéosobeV.W.anároknaňsimôžeuplatniťvobčianskomsúdnom
konaní. List bol právnemu zástupcovi žalobkyne doručený dňa 09.03.2017.

7. Podľa kúpnej zmluvy datovanej dňom 07.11.2014 uzatvorenej medzi Q. W. ako predávajúcim a
žalobkyňou ako kupujúcou mala žalobkyňa od predávajúceho kúpiť vozidlo AUDI A5 za sumu 40 000,-
eur, pričom v článku VII zmluvy je uvedené, že pokiaľ nie je stanovené inak, riadia sa právne pomery
zmluvných strán príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a ďalšími súvisiacimi právnymi

predpismi platnými v Slovenskej republike. Nad označením „kupujúci“ vpravo dole je podpis žalobkyne
a pod týmto označením je uvedený „P. A. (syn)“ s jeho podpisom a rodným číslom.

8. Žalobkyňa žalobou a aj žalovaný Basler žalobou v inom konaní sa domáhali, aby súd určil, že
sú vlastníkmi toho istého vozidla. Uvedené vozidlo bolo zadržané žalovanému 2/ pre podozrenie,
že súvisí so spáchaním trestnej činnosti a následne bolo preukázané, že sa jedná o vozidlo, ktoré

pôvodne vlastnila švajčiarska lízingová spoločnosť, jeho užívateľom bola iná švajčiarska spoločnosť,
ktorej jedinou konateľkou bola slovenská štátna občianka a vozidlo bolo odcudzené na Slovensku a
bolo na ňom pozmenené VIN číslo. Tak žalobkyňa, ako aj žalovaný si uplatnili nárok na vydanie vozidla
od polície, ktorá ich vzhľadom na spornosť vlastníckeho práva k vozidlu upozornila na uplatnenie ich
práv v civilnom procese. Na to, aby polícia vydala vozidlo jednej zo strán sporu, je tak potrebné, aby

na základe žaloby súd určil, ktorá zo strán je vlastníkom vozidla. Z tohto hľadiska tak každá zo strán
mala na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Súd sa nestotožnil s tým, že po podaní žaloby
žalobkyňou nie je žaloba žalovanej spoločnosti Basler o určenie vlastníckeho práva k tomu istému
vozidlu na mieste a vo vzťahu k tejto žalobe je žaloba žalobkyne a konanie na základe žaloby žalobkyne
prekážkou litispendencie pre konanie o žalobe spoločnosti Basler a konanie o žalobe spoločnosti Basler

by z toho dôvodu malo byť zastavené. Samotné zamietnutie žaloby žalobkyne by nevyriešilo otázku
vlastníckeho práva k vozidlu a nijako nezmenilo postavenie spoločnosti Basler vo vzťahu k vozidlu
a takéto rozhodnutie by samo o sebe neznamenalo, že Basler je vlastníkom vozidla, a to preto, že
posledný zápis v technickom preukaze (osvedčení) vozidla svedčí v prospech vlastníckeho práva V.
M., žalovaného 2/ zo žaloby spoločnosti Basler. Okrem toho spoločnosť Basler ako žalobca správne

za žalovaného označil aj žalovaného 2/, ktorému svedčal posledný zápis vlastníckeho práva k vozidlu
v osvedčení o evidencii vozidla. Aj z toho dôvodu, že na rozdiel od žaloby žalobkyne Y. A., ktorá
smerovala iba voči spoločnosti Basler, žaloba spoločnosti Basler smerovala aj voči V. M., nemôže
konanie o žalobe pani A. tvoriť prekážku litispendencie pre konanie o žalobe spoločnosti A., keďže v
oboch týchto konaniach nie je zachovaná totožnosť všetkých strán sporu. Keďže neexistovala žiadna

procesná prekážka konania ani o jednej žalobe, súk konal o oboch, a to v spoločnom konaní.

9. Požadovať určenie, že určité právo tu je, je možné iba voči takému subjektu, ktorému inak z hmotného
práva svedčí, že mu toto právo patrí, t. j. voči subjektu, ktorý je vo veci vecne pasívne legitimovaným.
Podľa názoru súdu je vo vzťahu k podanej žalobe žalobkyne vecne pasívne legitimovaným žalovaný

Basler z dôvodu, že tento tvrdil, že je vlastníkom vozidla a získal ho na základe dohody o odškodnení
s pôvodným vlastníkom, ktorému bolo vozidlo odcudzené, a to vyplatením odškodného. Vo vzťahu
k žalobe spoločnosti Basler bola vecne pasívne legitimovaná Y. A., ktorá tvrdila, že sa považuje
za vlastníčku, pričom vozidlo mala nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy od predchádzajúceho
evidovaného vlastníka na území Slovenskej republiky, resp., že ho nadobudla vydržaním. Vo vzťahu k

žalobe spoločnosti Basler bol vecne pasívne legitimovaným aj žalovaný 2/ Maroš M., ktorý bol evidovaný
ako jeho vlastník v evidencii vozidiel. Už len táto evidencia je takou skutočnosťou, že žaloba mala byť
podaná aj voči naposledy evidovanému vlastníkovi, hoc vlastnícke práva k motorovým vozidlám sa
nenadobúdajú zápisom do tejto evidencie. Ak by však osoba, evidovaná ako vlastník vozidla, nebola
stranou sporu, mohli by jej byť odňaté jej práva, či už procesné, resp. vlastnícke, ak by sa sama za

vlastníka aj považovala. Je práve nedostatkom žaloby žalobkyne, že táto ako žalovaného neoznačila V.
M., ktorému svedčal posledný zápis vlastníckeho práva k vozidlu.

10. Po tom, čo súd vyhodnotil, že na konanie o oboch žalobách sú splnené procesné podmienky, že
v prípade oboch žalobcov je daný naliehavý právny záujem na určení, ktoré požadovali, ako aj po

vyhodnotenívecnejlegitimácievspore,sasúdzaoberalvecnoustránkousporu.Nazákladevykonaného
dokazovania súd dospel k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa Y. A. nie je, nikdy nebola a ani nemohla
byť vlastníčkou vozidla, a to na základe ani jednej z ňou tvrdených právnych skutočností. Naopak,
z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne a nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť preukázané, ževlastníkom vozidla je spoločnosť Basler, a preto v tomto zmysle súd aj rozhodol, keď žalobu žalobkyne
zamietol a žalobe spoločnosti Basler vyhovel, pričom súd vo výroku tohto rozsudku identifikoval vozidlo
iba jeho skutočným identifikačným znakom, a to pôvodným a pravým výrobným číslom - VIN číslom.

11. Vozidlo, ktoré bolo predmetom tohto konania, je vzhľadom na jeho zistené pôvodné VIN číslo
vozidlom, ktoré bolo vo vlastníctve spoločnosti AMAG Leasing AG a jeho držiteľom bola spoločnosť
Cleverat Allglanz AG a poisťovateľom spoločnosť Basler. Vozidlo bolo v septembri 2013 odcudzené
na území Slovenskej republiky, následne na území Slovenskej republiky legalizované a od 29.11.2013

vedené vo vlastníctve slovenskej právnickej osoby až do 24.01.2014, kedy bolo vlastnícky zaevidované
na Q. W.. Skutočnosť, že vozidlo, ku ktorému si robia nárok strany sporu v tomto konaní, je to isté
vozidlo, ktoré pôvodne vlastnila spoločnosť AMAG Leasing AG a bolo jej odcudzené, je relevantným
spôsobom nespochybniteľná, keďže expertíznym skúmaním v trestnom konaní bolo vozidlo spoľahlivo
identifikované a tento dôkaz nebol spochybnený ani jednou zo strán sporu a nebol nimi navrhnutý
ani iný na preukázanie opaku. Keďže vozidlo bolo v septembri 2013 odcudzené a spoločnosť MEDIA

HOUSE s.r.o. ho nenadobudla od vlastníka, nemohla k nemu nadobudnúť vlastnícke právo. Následne
bolo vozidlo vlastnícky zapísané v prospech Q. W.. Ani ten nemohol k vozidlu nadobudnúť vlastnícke
právo, keďže ho nenadobúdal od skutočné vlastníka, ktorému bolo vozidlo odcudzené. Nebolo nijakým
dôkazom preukázané, že by, či už MEDIA HOUSE s.r.o. alebo Q. W. nadobudli vozidlo v rámci
obchodného styku a stali sa vlastníkmi vozidla na základe ust. § 446 Obchodného zákonníka, prípadne

iným spôsobom, ktorým by mohli nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka. Tvrdenie žalobkyne,
že predtým, ako mala vozidlo nadobudnúť ona, bolo niekoľkokrát prevedené v rámci obchodného styku,
je ničím nepodložené. Podľa výpovede Q. W. v trestnom konaní tento vozidlo previedol - predal P. A.
asi o mesiac po tom, čo vozidlo sám kúpil. Mohlo to byť teda 24.02.2014. Q. W. sa teda podľa svojej
výpovede v trestnom konaní už ďalej nepovažoval za vlastníka vozidla a v žiadnom prípade potom

nemohol platne previesť vlastnícke právo k vozidlu na žalobkyňu kúpnou zmluvou zo dňa 07.11.2014,
a to nielen preto, že nadobudol vozidlo od nevlastníka a sám nebol vlastníkom, ale aj preto, že sám
ho scudzil pred tým, než ho previedol žalobkyni. Z týchto dôvodov je táto kúpna zmluva neplatná. V
prípade výpovede Q. W. ide iba o sprostredkované oboznámenie sa s jej obsahom z listinného dôkazu,
no v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a v nadväznosti na iné vykonané dôkazy súd nemal

pochybnosti o tom, že menovaný takúto výpoveď uskutočnil, keďže bola vykonaná zákonným spôsobom
v trestnom konaní po príslušnom poučení menovaného a rovnako zaznamenaná zákonným spôsobom
policajtom. Čo sa týka samotného jej obsahu, tak zo žiadneho vyjadrenia v konaní a ani zo žiadneho
dôkazunevyplývanič,čobylennaznačovalo,žemenovanýmoholmaťakýkoľvekzáujemnakonkrétnom
výsledku trestného konania alebo tohto konania, čo napokon ani objektívne nemohol mať, keďže v

čase podania jeho výpovede toto konanie neprebiehalo. To, že Q. W. previedol vlastnícke právo k
vozidlu (samozrejme neplatne, keďže nebol jeho vlastníkom) v prospech P. A., syna žalobkyne, vyplýva
podporne aj z množstva iných dôkazov nepriamo. Konkrétne z toho, že P. A. vozidlo relatívne často
užíval aj v čase, keď bol ako vlastník evidovaný Q. W. a P. A. uzatvoril k nemu, hoc v mene W., havarijné
poistenie, riešil škodovú udalosť a napokon sám mal lepší prehľad o tom, koľko a akých kľúčov W. mal

odovzdať jeho matke, čo presne nevedela ani ona sama, hoc tvrdila, že ona vozidlo kúpila a ona sa
považovala za vlastníčku. Je neobvyklé a neštandardné, aby niekto, kto nie je vlastníkom vozidla, často
užíval súkromné vozidlo inej osoby a zároveň sa postaral o jeho havarijné poistenie, kúpu inou sobou
a následný prevod od inej osoby na ďalšiu osobu a medzitým o škodové udalosti. Všetky tieto dôkazy
tak vo vzájomných súvislostiach jednoznačne vedú súd k záveru, že vozidlo vo februári 2014 predal

Q. W. P. A., no tento prevod nebol platný, keďže W. nebol vlastníkom vozidla. V žiadnom prípade však
Q. W. už nemohol platne previesť vozidlo na Y. A. v novembri 2014, keď už ani sám sa nepovažoval
za vlastníka. Z tohto dôvodu je tak kúpna zmluva neplatná a na jej základe žalobkyňa Y. A. nemohla
nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu. Okrem toho je kúpna zmluva neplatná aj pre to, že Q. W. nebol
vlastníkom vozidla aj objektívne, keďže vozidlo bolo odcudzené a Q. W. ho predala osoba odlišná od

vlastníka. Nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám, pričom táto zásada nebola v danom
prípade prelomená žiadnym iným právnym inštitútom, k čomu sú nižšie uvedené dôvody.

12. Žalobkyňa nemohla nadobudnúť vozidlo ani vydržaním vlastníckeho práva k nemu, pretože na to
neboli splnené zákonné podmienky. Ak by aj bola žalobkyňa dňa 07.11.2014 dobromyseľná v tom, že

kupuje vozidlo od vlastníka a nevedela by o tom, že predávajúci jej predáva vozidlo, ktoré niekoľko
mesiacov predtým už predal jej synovi (čo je nanajvýš nepravdepodobné), tak jej v žiadnom prípade
nemohla uplynúť trojročná vydržacia doba, počas ktorej by musela byť stále dobromyseľnou v tom,
že jej vozidlo patrí. Žalobkyni mohla začať plynúť vydržacia doba najskôr 07.11.2014 a uplynula by07.11.2017.Žalobkyňavkonanísícetvrdila,žeto,žejevozidlokradnuté,sadozvedelaažvjanuári2018,
keď jej prišla žaloba, no toto jej tvrdenie je preukázateľne nepravdivé, pretože sama vo vlastnej žalobe
uviedla, že vyšetrovateľ PZ jej listom zo dňa 06.03.2017 oznámil, že vozidlo jej nie je možné vydať,

pretože bolo odcudzené v roku 2013. Z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že toto vyjadrenie vyšetrovateľa
bolo doručené jej právnemu zástupcovi dňa 09.03.2017. Najneskôr dňa 09.03.2017 sa tak žalobkyňa
jednoznačne dozvedela, že vozidlo je kradnuté a už ďalej objektívne nemohla byť dobromyseľnou v tom,
že jej patrí. Od 07.11.2014 do 09.03.2017 rozhodne neuplynuli tri roky, ale iba 2 roky 4 mesiace a 2 dni.
Na to, aby jej uplynula vydržacia doba, chýbalo ešte takmer 8 mesiacov. Q. W. bol evidovaný ako vlastník

vozidla od 24.01.2014, pričom od tohto dňa do 07.11.2014 uplynulo viac ako spomínaných 8 mesiacov,
no tieto si nemôže žalobkyňa započítať ako obdobie oprávnenej držby jej právneho predchodcu, pretože
tento podľa vlastného tvrdenia vozidlo predal P. A. vo februári 2014 a ďalej sa už nepovažoval ani sám
za vlastníka a nebola ani oprávneným držiteľom vozidla. Okrem toho je uvedená doba od 07.11.2014
do 09.03.2017 počítaná ako maximálna doba nepretržitej oprávnenej držby žalobkyne len v teoretickej
rovine a ani v tom prípade nie je splnená podmienka trojročnej vydržacej doby. Žalobkyňa však zjavne

nebola oprávnenou a dobromyseľnou držiteľkou vozidla už podstatne skôr. Podľa jej vyjadrenia v
trestnom konaní sa už vo februári 2017 dozvedela od policajta S., že vozidlo je kradnuté. Už v auguste
2016 vykonala žalobkyňa úkony na prevod vozidla na V. M.ského a už od júla 2016 nemala vozidlo ani
len v držbe, keď v tom období ho odovzdala za účelom jeho predaja inej osobe. Od tohto obdobia tak s
ním ďalej ako s vlastným ani nenakladala. V. M. sa však tiež nemohol stať vlastníkom vozidla, pretože ho

mal nadobudnúť od žalobkyne, ktorá nebola jeho vlastníčkou a takýto právny úkon bol potom neplatný.
Okrem toho, ak sa v auguste 2016 žalobkyňa dozvedela, že vozidlo bolo zaistené políciou z dôvodu
podozrenia, že súvisí s trestnou činnosťou, tak len ťažko možno predpokladať, že bola dobromyseľná v
tom, že jej vozidlo patrí a určite s ním už ďalej nemohla nakladať ako s vlastným, a to aj s poukazom na
to, že ho odovzdala V. M. za účelom, aby mu ho vlastnícky previedla. Za žiadnych okolností nemohla

žalobkyňa nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu vydržaním.

13. Žalobkyňa v konaní ďalej tvrdila aj to, že vozidlo nadobudla na základe kúpnej zmluvy od Q.
W. aj v prípade, že nebol vlastníkom vozidla, keďže zmluva, ktorú uzatvorili, sa spravovala režimom
Obchodného zákonníka, a preto vozidlo mohla nadobudnúť aj od jeho nevlastníka podľa § 446

Obchodného zákonníka. Uvedenú kúpnu zmluvu vyhodnotil súd ako celok za neplatnú v zmysle
vyššie uvedeného, a preto žalobkyňa na jej základe nemohla nadobudnúť vlastníctvo k vozidlu, okrem
prípadu, že by skutočne bola dobromyseľnou v čase, keď zmluvu uzatvorila a v zmluve by bolo
dojednanie o aplikácii Obchodného zákonníka platne dohodnuté. Z výpovede žalobkyne v konaní však
vyplynulo, že nevedela o aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka, a preto tu podľa názoru súdu

vôbec absentovala vôľová zložka právneho úkonu na strane žalobkyne, aby bola takýmto zmluvným
dojednaním vôbec viazaná. Okrem toho takéto dojednanie v zmluve medzi dvomi fyzickými osobami
je nanajvýš neštandardné, a to najmä s prihliadnutím na všetky ostatné, súvisiace okolnosti prípadu,
pričom podľa názoru súdu zámerom takejto zmluvy bolo zjavne len istenie kupujúceho pre prípad, že
by predávajúci nebol oprávnený vlastnícke právo k predmetnej veci previesť, čo však súd považuje za

obchádzanie zákona v záujme vyhnúť sa zásade, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než
má sám. Pre obchádzanie zákona je právny úkon rovnako neplatný. Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že Q. W. kúpil vozidlo od cudzej osoby bez toho, aby s ňou mal uzatvorenú písomnú zmluvu.
V tomto prípade mal vozidlo predávať a predávať ho matke svojho zamestnanca a kamaráta. Podľa
tvrdení svedka P. A. mal on sám predložiť návrh kúpnej zmluvy. Je to nanajvýš nelogické, aby sa

niekto pri kúpe vozidla nechránil a neuzatvoril kúpnu zmluvu písomne a následne vozidlo predal na
základe písomnej zmluvy, pričom v prípade tohto prevodu by už zjavne nejakú vlastnú ochranu ohľadne
právnych následkov z uzatvorenej zmluvy nepotreboval tak, ako keď mal vozidlo nadobudnúť, a to aj
v súvislosti so zaplatením sumy, ktorú zaň platil, ako aj pre prípad uplatnenia nárokov z vád vozidla
voči predávajúcemu. K tomu, že uvedená zmluva datovaná dňom 07.11.2014 bola uzatvorená účelovo

na istenie kupujúcej a aby pre prípad, keď to bude potrebné, bola obídená zásada nemo plus iuris,
dospel súd aj na základe toho, že ani žalobkyňa a ani jej syn už pri následnom prevode vozidla p.
M.skému nepotrebovali písomnú zmluvu, naopak, P. A. sa uspokojil s tým, že vozidlá a doklady od
nich si s p. M. iba vymenili. Zo všetkých týchto okolností vyplýva, že účelom zmluvy bola jednoznačne
iba ochrana kupujúcej aj za cenu obídenia zákona. Aj pre prípad nadobudnutia vlastníckeho práva

na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka od nevlastníka podľa § 446
Obchodného zákonníka sa vyžaduje, aby kupujúci bol dobromyseľný, pričom v tomto prípade musí byť
dobromyseľnosť preukázaná a nesmie byť ničím spochybnená. V prípade žalobkyne však spochybnená
je už len tým, že predávajúci niekoľko mesiacov predtým predal vozidlo jej synovi, ďalej tým, že vôbecnepreukázala, aké konkrétne opatrenia na zistenie toho, či predávajúci je vlastníkom vozidla, vôbec
vykonala, pričom kontrola vozidla inou firmou, o ktorej tvrdila, že bola, bola spochybnená svedeckou
výpoveďou jej syna, ktorý tvrdil, že sám osobne pôvod vozidla neoveroval a o inom overovaní vedomosť

nemá. On bol pritom osobou, ktorá mala sprostredkovať predaj vozidla. Taktiež na jednej strane tvrdil,
že vozidlo kupovali od kolegu, ktorému dôverovali, na druhej strane však mali urobiť kroky, ktoré o
tom nesvedčia, keď mali podpísať písomnú zmluvu a navyše sa mal ako svedok podpísať na kúpnej
zmluve. Tomuto tvrdeniu tiež súd neuveril, keď na zmluve nie je ako svedok označený. Z uvedených
dôvodov nemohla žalobkyňa nadobudnúť vozidlo od nevlastníka ani v prípade písomne dohodnutej

aplikácie Obchodného zákonníka na kúpnu zmluvu s Q. W.. V konečnom dôsledku považoval súd
tvrdenia žalobkyne ohľadne skutočností, prečo by mala byť vlastníčkou, za nevierohodné, keď niektoré
z nich sa dokonca ukázali ako výslovne nepravdivé, ako napríklad tvrdenie o tom, kedy sa dozvedela,
že vozidlo je kradnuté, a niektoré boli vyvrátené alebo významne spochybnené výpoveďou jej syna ako
svedka (ohľadne kľúčov a kontroly vozidla pred kúpou). Pokiaľ ide o tvrdenia svedka o tom, ako došlo
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi jeho matkou a pánom W., tak ani týmto súd neuveril. Je v zjavnom

logickom rozpore, aby niekto, kto dôveruje druhej zmluvnej strane, si neoveril pôvod vozidla, avšak
zároveň tvrdí, že zmluva bola uzatvorená písomne a ešte bol na nej podpísaný ako svedok preto, že
sa za vozidlo odovzdávala dosť veľká hotovosť. Ak tam bola dôvera, nebolo potrebné spisovať zmluvu,
resp. podpisovať ju aj svedkom a na druhej strane, ak tam dôvera nebola, tak bolo namieste si aj overiť
pôvod vozidla a nie iba podpísať zmluvu, a to aj svedkom iba kvôli peniazom. Uvedené vozidlo predsa

malo mať rovnakú hodnotu, ako odovzdávané peniaze. Výpovede tak žalobkyne, ako aj svedka P. A.
sú z uvedených dôvodov v tvrdeniach o tom, ako mala žalobkyňa nadobudnúť vozidlo, nedôveryhodné,
pričom podľa názoru súdu sú zjavne motivované tým, aby neprišli o väčšiu majetkovú hodnotu, ktorú
vozidlo má, pričom totožnosť ich zámeru je zjavná z toho, že sa o vozidle vyjadrovali ako o ich vozidle.

14. Záverom považuje súd za potrebné uviesť, že boli vykonané všetky potrebné a navrhnuté dôkazy
a keďže ide o spor dvoch rovných strán sporu, navyše oboch zastúpených advokátmi, nebolo možné
vykonať žiadne ďalšie dokazovanie z vlastnej iniciatívy súdu. Súd vykonal všetky jasne navrhnuté
dôkazy. Pokiaľ žalobkyňa v priebehu konania namietala, že nebola oboznámená s tým, že bude
vykonaný dôkaz oboznámením vyšetrovacieho spisu, tak tento dôkaz navrhla tak ona, ako aj žalovaný

Basler a súd oznamuje stranám sporu, ktoré dôkazy vykoná, až na pojednávaní (resp. na predbežnom
prejednaní sporu) v súlade s § 181 CSP. Žalobkyňa mala možnosť, rovnakú ako ostatné strany sporu, do
spisu pred pojednávaním nahliadnuť a skutočnosť, že vyšetrovací spis bol pred pojednávaním pripojený,
zistiť, urobiť si z neho výpisy, kópie a pod.

15. Súd žalobu žalobkyne zamietol v celom rozsahu a žalobe spoločnosti Basler vyhovel, a preto v
zmysle § 255 ods. 1 CSP patrí spoločnosti Basler voči ostatným stranám sporu nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Tento nárok súd označenej strane sporu aj v plnom rozsahu priznal. O
konkrétnej výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku. Rozhodnutie o výške trov vydá súdny úradník.

16. Proti tomuto rozsudku podala Y. A. v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Namietala, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej , aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozsudok súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, absentuje riadne odôvodnenie a konanie má inú
vadu. Súd pochybil, keď vyhodnotil kúpnu zmluvu medzi žalobkyňou a Q.om W. za neplatnú , prekročil
základnú zásadu kontradiktórnosti konania, keď žiadna z procesných strán nerozporovala tú skutočnosť,
žeQ.W. previedolvlastníckeprávokmotorovémuvozidlupriamonažalobkyňu.Vlastníkommotorového
vozidla je žalovaný 2/ - p. M. , zapísaný v evidencii karty vozidiel , ktorý si však vlastnícke právo

voči vozidlu neuplatňuje a vlastnícke právo žalobkyni nebolo nijakým spôsobom preukázané. Žalobkyňa
potvrdila, že bola vlastníčkou motorového vozidla , preto je rozsudok arbitrárny , došlo k porušeniu
práva na spravodlivé súdne konanie, nakoľko súd sa nevysporiadal s tým, že žalovaný v závere
záverečnej reči uznal vlastnícke právo žalobkyne . Súčasne namietala závery súdu, že nie je zrejmé,
z ktorej časti výpovede súd určil, že žalobkyňa nevedela o aplikácii Obchodného zákonníka , keď

v priebehu konania tvrdila, že si kúpnu zmluvu prečítala a dala ju na posúdenie advokátovi, ktorý
skonštatoval, že je v poriadku. Absentuje riadne odôvodnenie rozhodnutia, čím bolo žalobkyni odňaté
právo na spravodlivé súdne konanie . Namietala závery súdu, ktorý uzavrel, že kúpna zmluva obchádza
zákon. Žalovaný po vypočutí žalobkyne a ani v záverečnej reči nespochybňoval , že by žalobkyňa malasnahu uzatvorením kúpnej zmluvy akokoľvek obchádzať zákon. Ak by zmluva nemala byť posúdená
podľa Obchodného zákonníka, mala by byť posudzovaná v režime Občianskeho zákonníka. V tomto
sa vyžaduje absolútne prísna dobromyseľnosť, pričom na uvedené súd neprihliadal. Dobromyseľnosť

žalobkyne bola preukázaná, keď Q. W. predtým vlastnil motorové vozidlo, havarijne ho poistil, pri
vstupe do poistenia boli vykonané odborné prehliadky vozidla, kedy sa kontroluje aj VIN číslo, a ani
odbornou prehliadkou nebolo zistené, že vozidlo malo pochádzať z trestnej činnosti. Žalobkyňa aj Q.
W. mali s motorovým vozidlom niekoľko poistných udalostí , kedy bolo vozidlo obhliadnuté, pričom
ani likvidátor ani obhliadač nekonštatovali akékoľvek vady na vozidle. VIN číslo bolo pozmenené

odborným spôsobom , pričom až po odstránený nečistôt , náterových hmôt, odmastení a následnom
použití špeciálnych metód a chemických leptadiel bolo zistené pôvodné číslo WAUZZZ8T7CA012982.
Žalobkyňa nemohla za žiadnych okolností zistiť, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti. Vozidlo nechala
preveriťuspoločnostiWAMP,.s.r.o,ktorejkonateľomjep.H.,ktorýsazaoberá dovozomaprihlasovaním
motorových vozidiel. Q. W. nebol prvým vlastníkom, vozidlo predtým nadobudol od iného vlastníka v
Slovenskej republike . Dobromyseľnosť žalobkyne potvrdil aj sám žalovaný , keď do momentu zadržania

motorového vozidla nespochybňuje dobromyseľnosť žalobkyne. Žalobkyňa nadobudla kúpnou zmluvou
vlastnícke právo k motorovému vozidlu , pričom nemala žiadnu pochybnosť o tom, že by mohlo patriť
niekomu inému, prípadne, že by pochádzalo z trestnej činnosti. Súd prvej inštancie nerešpektoval
judikačnúpraxnajvyššíchsúdnychautorítSlovenskejrepubliky.PoukázalananálezÚSSRI.ÚS549/201
zo dňa 16.03.2016, keď občiansky zákonník neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, samotná absencia
vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva.
V tomto smere musí dôjsť k určitému posunu v riešení otázky „ nemo plus iuris“ o nové interpretačné
závery či vývoj sociálnej reality, najmä v zmysle ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v
určitý- jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom

vedenej evidencie. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť poskytovaná široká ochrana , pretože
v opačnom prípade by si nebol nikdy istý svojim vlastníctvom / R14/2009/. Z hľadiska ústavnoprávnej
ochrany musí súd postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než vlastník v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako

dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po
zákonom určenom správnom konaní. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd Českej
republiky III. ÚS 415/15, v náleze sp. zn. III. ÚS 247/2014 zo dňa 28. januára 2016 o originálnom
spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť
ústavnoprávnu ochranu , ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri

nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Ak
nadobúdateľ nadobudol vec od nevlastníka, nadobúdateľovi je potrebné poskytnúť právnu ochranu,
ak nadobúdateľ konal v dobrej viere. Analogicky je potrebné postupovať pri motorovom vozidle ako
hnuteľnej veci, kedy evidencia motorových vozidiel svedčí v prospech predchádzajúceho vlastníka,
pričom žalobkyňa vykonala všetky dostupné a možné úkony vo vzťahu k pôvodu motorového vozidla

na to, aby sa považovala za dobromyseľnú a to i s prihliadnutím na to, že sa vydania motorového
vozidla neustále domáhala aj po zadržaní vozidla a to dvomi neodkladnými opatreniami alebo žiadosťou
o vydanie motorového vozidla od OČTK, pretože bola presvedčená, že vozidlo jej patrí. Ak by žalobkyňa
nadobudla motorové vozidla od Q. W. ako nevlastníka, vzhľadom na absolútnu dobromyseľnosť
žalobkyne pri nadobudnutí vlastníckeho práva k motorovému vozidlu má žalobkyňa status vlastníka

motorového vozidla , ktorého vlastnícke právo je právne nezávadným stavom a požíva právnu ochranu.
Namieta postup súdu prvej inštancie, keď si súd pripojil k civilnému spisu iný trestný spis, pričom
žalobkyni túto skutočnosť neoboznámil, s týmto sa nemohla oboznámiť a na pojednávaní konanom
dňa 13.09.2018 ani v súvislosti s týmto procesne konať . V predmetnom spise sa nachádzali rozsiahle
listinné podklady, o ktorých existencii nevedela, pričom jej bolo odňaté právo konať pred súdom, čím

bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie. Namietala pasívnu vecnú legitimáciu V. M., nakoľko
bolo ústne dohodnuté, že si ponechá svoje BMW, pričom vlastnícke právo k motorovému vozidlu sa
navrátilo žalobkyni. V tomto identifikuje inú vadu, pres. opakovane nesprávne skutkové závery a právne
posúdenie, kedy súd konštatuje, že je práve nedostatkom žaloby žalobkyne, že táto ako žalovaného
neoznačila V. M., ktorému svedčal posledný zápis vlastníckeho práva k vozidlu. Pasivitou v konaní V. M.

potvrdzuje uvedené, nakoľko o výsledok v konaní sa nijako nepričinil, neprodukoval akékoľvek tvrdenia
ani dôkazy, dokonca sa na pojednávanie ani nedostavil. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil tak, že žalobu žalovaného zamietne a ju určí ako
výlučnú vlastníčku motorového vozidla.17. Žalovaný 2 /podal proti tomuto rozsudku odvolanie namietajúc, že súd mal žalobu žalobcu
Basler Versicherung AG proti žalovanému 2/ zamietnuť a žalovanému 2/ mal priznať proti spoločnosti

Basler náhradu trov konania v rozsahu 100% . Uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Na určení, že spoločnosť Basler Versicherung AG, so sídlom Aeschengraben
21, 4002 Basel, Švajčiarska konfederácia je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla proti
žalovanému 2/ nie je na strane žalobcu naliehavý právny záujem. Namietal povinnosť zaplatenia

trov konania, ktorá mala byť správne priznaná proti spoločnosti Basler Versicherung AG. I napriek
skutočnosti, že žalovaný 2/ nebol v konaní vypočutý, platí stav, že žalovaný 2/ nikdy netvrdil, že je
vlastníkom vozidla Audi A5. Právny úkon, na základe ktorého mal žalovaný 2/ nadobudnúť do vlastníctva
vozidlo Audi A5 bol zrušený faktickým vrátením plnení navzájom medzi stranami zo zámennej zmluvy .
Po zaistení vozidla Audi A5 prijal žalovaný 2/ späť vozidlo BMW a teda nie je vlastníkom vozidla Audi A5 .
Tieto hmotnoprávne úkony boli vykonané ešte pred podaním žaloby na súd. Žalobkyňa Y. A. podala dňa

24.11.2017 žalobu proti spoločnosti Basler s odôvodnením, že dňa 18.08.2016 jej bolo vozidlo zaistené
políciou na základe podozrenia, že je spojené so spáchaním trestného činu . Rovnako spoločnosť Basler
Versicherung AG podala dňa 27.11.2017 žalobu o určenie vlastníckeho práva. Y. A. uviedla, že ona
je jedinou vlastníčkou vozidla, pretože prevod sa nezrealizoval a zápis v evidencii motorových vozidiel
neosvedčuje vlastnícke právo k veci a sama uviedla, že prevod vlastníckeho práva sa nezrealizoval

a zápis v evidencii motorových vozidiel neosvedčuje vlastnícke právo k veci. Súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil , keď zotrval v názore žalobcu, že je naliehavý právny záujem domáhať
sa určenia vlastníckeho práva aj voči žalovanému 2/. Platí, že evidenčné odhlásenie vozidla z jednej
osoby na inú osobu nie je spôsobom prechodu vlastníckeho práva medzi týmito osobami a nekonštituuje
vlastnícke právo k vozidlu u osoby, na ktorú sa vozidlo odhlásilo. Zápis v evidencii motorových vozidiel

má iba evidenčný charakter. Pokiaľ si však strany vrátili vzájomné plnenia, tak zmluva zanikla. Aj v
prípade, že by tu bol dôvod právnej istoty / zápis v evidencii / v čase podania žaloby, tak po vykonanom
dokazovaní nebol právny dôvod zotrvať na žalobe a rovnako je nesprávny právny záver o náhrade trov
konania. Namietal, že spor nevyvolal a nemohol zmierom prispieť k mimosúdnemu riešeniu, preto je
nespravodlivé zaplatiť trovy konania spoločne a nerozdielne.

18. Spoločnosť Basler Versicherung AG k odvolaniu žalobkyne Y. A. a žalovaného 2/ uviedla, že súd
prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a na zistený
skutkový stav aplikoval správne právne normy. Súd správne uzavrel, že žalobkyňa tvrdenie, že predtým
mala nadobudnúť vozidlo ona, a bolo niekoľkokrát prevedené v rámci obchodného styku, je ničím

nepodložené. Rovnako sú správne závery súdu o nadobudnutí motorového vozidla Y. A. od nevlastníka.
Z množstva produkovaných dôkazov tak v trestnom konaní ako i v predmetnom konaní jednoznačne
preukazuje, že Q. W. predal motorové vozidlo P. A. , avšak auto sa na jeho meno neprepísalo. P. A.
relatívne často využíval motorové vozidlo , uzatvoril k nemu , v mene W., havarijné poistenie, riešil
škodovú udalosť a sám mal prehľad o tom, koľko kľúčov mal W. odovzdať matke . Je neobvyklé a

neštandardné, aby niekto, kto nie je vlastníkom vozidla, často užíval vozidlo inej osoby na súkromné
účely . Správny je záver sú o neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode motorového vozidla medzi Q. W. a P.
A. a preto nemohol Q. W. platne previesť vozidlo na Y. A. v novembri 2014, keď už sám sa nepovažoval
za vlastníka. Q. W. previedol na P. A. vlastnícke právo k motorovému vozidlu asi mesiac potom, čo sám
nadobudol vlastnícke právo k motorovému vozidlu. Táto skutočnosť vyplýva z množstva dôkazov, keď

P. A. používal predmetné motorové vozidlo, uzatvoril k nemu havarijné poistenie a sám mal prehľad
o množstve kľúčov. Písomnú zmluvu o prevode nepredlžil . Motorové vozidlo nebolo evidované na
nového vlastníka. Preto nemohol platne previesť Q. W. na Y. A. vlastnícke právo k motorovému vozidlu,
keď už sám sa nepovažoval za vlastníka. N8mietka žalobkyne poukazom na jej dobromyseľnosť je
rovnako nedôvodná. Žalovaný 2/ sa v spore žiadnym spôsobom nevyjadril, nezúčastnil sa pojednávania,

skutkové tvrdenia nepoprel, preto možno tieto považovať za nesporné. Pokiaľ žalovaný 2/ uplatnil
prostriedky procesnej obrany a procesného útoku až v odvolaní , s poukazom na § 154 CSP navrhli, aby
na tieto odvolací súd neprihliadal. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil.

19. Y.a A. , žalovaná 1/ ,v písomne podanom vyjadrení zo dňa 23.11.2018 uviedla, že sa stotožňuje
s vyjadrením žalovaného 2/ o zrušení zámennej zmluvy medzi žalovaným 2/ a žalovanou 1/. Žalovaní
si vrátili vzájomné plnenia, motorové vozidlo Audi a motorové vozidlo BMW. Poukázala na skutkové
tvrdenia žalobcu v záverečnej reči, ktorý uviedol, že majú za to, že vlastníkom motorového vozidlaje žalovaný 2/ - p. M. ako zapísaný v evidencii karty vozidiel , ktorý si však vlastnícke právo voči
vozidlu neuplatňuje a vlastnícke právo žalobkyni nebolo nijakým spôsobom preukázané. Strany sporu
sa v konaní zhodli na skutkových tvrdeniach, že výlučným vlastníkom motorového vozidla Audi A5

je žalovaná č. 1, Y. A.. Žalobca nemôže s ohľadom na zásadu sudcovskej koncentrácie konania
uplatniť žiadne prostriedky procesnej obrany a útoku. Navrhla, aby súd určil, že Y.a A. je výlučnou
vlastníčkou osobného motorového vozidla zn. Audi A5, Sportback, bielej farby, ev. č. NO440BY, VIN pred
odcudzením WAUZZZ8T7CA012982, VIN po odcudzení WAUZZZ8T8SA037312, rok výroby: 2011. V
ďalšom vyjadrení zo dňa 11.12.2018 uviedla, že vlastnícke právo k motorovému vozidlu nie je sporné,

nakoľko žalovaný uznal vlastnícke právo V.a M., pričom Maroš M. uviedol, že motorové vozidlo vrátil
žalobkyni, preto je nepochybné, že vlastnícke právo svedčí Y. A.ovej.

20. Spoločnosť Basler vo vyjadrení zo dňa 14.01.2019 uviedla, že ich vyjadrenie vo vzťahu k V. M.
ako vlastníkovi motorového vozidla, zapísaného v evidencii karty vozidiel sa týkalo pasívnej vecnej
legitimácie. V. M. teda svedčal zápis v evidencii motorových vozidiel. Podstatnou je však skutočnosť,

že žalobkyňa nemohla nadobudnúť predmetné osobné motorové vozidlo od Q. W. a nemohla ani
vlastnícke právo k predmetnému osobnému vozidlu vydržať. Žalobkyňou uvádzané závery v podaniach
nemajú oporu v práve, nakoľko zámenná zmluva uzavretá medzi ňou a žalovaným 2/ by musela byť
neplatná, nakoľko žalobkyňa nemohla vlastnícke právo previesť na inú osobu, keďže nikdy nebola
vlastníkom predmetného motorového vozidla. Zrušenie zámennej zmluvy by nemalo vplyv na vydržanie

vlastníckehoprávakpredmetnémumotorovémuvozidlu,nakoľkosúdprvejinštanciesprávnevyhodnotil,
že žalobkyni mohla začať plynúť vydržacia dona najneskôr 07.11.2014 a uplynula by 07.11.2017.
Žalobkyňa sama vo svojej žalobe uviedla, že vyšetrovateľ PZ jej listom zo dňa 06.03.2017 oznámil, že
vozidlo nie je možné vydať, pretože bolo odcudzené v roku 2013. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.

21. Žalobkyňa Y. A. v písomne podanom vyjadrení zo dňa 18.03.2019 uviedla, že žalovaný , spoločnosť
Basler, dobromyseľnosť Y. A. nespochybňovala a to do času, kedy Y. A. podpísala splnomocnenie na
prepisvozidlap.M.,dalaoveriťpodpisanáslednesavozidloprepísalonap.M.,ktorémuvozidlozadržali.
Uvedené tvrdenie je súčasťou protokolácie a rovnako aj audiozáznamu z pojednávania. Rovnako v

záverečnej reči uviedol, že vlastníkom motorového vozidla je žalovaný 2/, p. M.ský, ako zapísaný v
evidencii karty vozidiel.

22. Spoločnosť Basler vo vyjadrení zo dňa 23.04.2019 uviedla, že závery žalobkyne uvádzané v
stanovisku sú opísané nesprávne a vytrhnuté z kontextu, nereflektujúce skutočný stav prebiehajúceho

pojednávania. Opakovane sa vyjadrila k stanovisku
23. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 21 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

24. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až
§ 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na

daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia
a v celom rozsahu na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje a dodáva nasledovné.

25. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

26. Y.a A. deklarovala vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom
procesnom postupe súdu , keď znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP).27. Odvolacísúdsa vzhľadomnaodvolaciunámietkuodvolateľky,plynúcuzobsahuodvolania,týkajúcu
sa ňou tvrdeného nedostatočného, arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal tiež
tým, či postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by

znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, resp. či tu nie je existencia inej vady, spôsobilej mať za následok nesprávne
rozhodnutie (odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/CSP).

28. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/

CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup
súdu v civilnom sporovom konaní , ktorým sa účastníkom odníme možnosť pred ním konať a uplatniť
procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza vo výnimočnom prípade tiež v
prípade nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

29. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo(ne)vyhovené
uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno

vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa
súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu
porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

30. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky z hľadiska vyššie uvedeného odvolacieho dôvodu. Rozhodnutie súdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka
konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v
zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva
(napr. Georgidias v. Gréckoz 29. mája1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína,
že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, preto len ak by
súd v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany
prednesenú v konkrétnostiach účastníkom, bolo by potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku

súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko
a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). 19.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky
zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti
nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené

požiadavkyatvorídostatočnýpodkladpreuskutočnenieprieskumuvodvolacomkonaní,pričomodvolací
súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej
inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

31. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní ( napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

32. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnompostupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne

skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

33. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu

právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

34. V posudzovanej veci odvolací súd zistil, že nebol naplnený ani jeden z odvolacích dôvodov, ktorý
by mal vplyv na nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z nasledujúcich dôvodov:

35. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že osobné motorové vozidlo
AUDI A5, Sportback, bielej farby, pôvodné VIN: WAUZZZ8T7CA012982, ev.č. N ktoré bolo predmetom
konania, bolo vo vlastníctve spoločnosti AMAG Leasing AG a jeho držiteľom bola spoločnosť Cleverat
Allglanz AG a poisťovateľom spoločnosť Basler. Vozidlo bolo na území Slovenskej republiky odcudzené
a od 29.11.2013 na území SR legalizované , keď bolo vedené na právnickú osobu, spoločnosť MEDIA

HOUSE, s.r.o., a od 24.01.2014 do 10.11.2014 na Q. W., od 10.11.2014 do 12.08.2016 na Y. A. a od
12.08.2016 na V. M. . Správne vyhodnotil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď sa
okrem spoločnosti A. Versicherung AG domáhala určenia vlastníckeho práva k spornému osobnému
motorovému vozidlu Y. A. ako i pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného 2/ V. M., ktorý bol ako posledný
evidovaný v evidencii motorových vozidiel. 36. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný

je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa
prieči dobrým mravom. 37. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 38. Podľa § 446 Obchodného zákonníka,
kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru,

ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a
že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. 39. Žalobkyňa v konaní pred
súdom prvej inštancie ako i v odvolacom konaní prezentovala, že je vlastníčkou motorového vozidla ,
ktoré nadobudla v súlade s ust. § 446 Obchodného zákonníka napriek tomu, že vozidlo pochádza z
trestnejčinnosti. Rovnakopoukázalanadobromyseľnosťprinadobúdaníspornéhomotorovéhovozidla.

40. Záver súdu prvej inštancie, že Y. A. nie je a nikdy ani nebola vlastníčkou sporného osobného
motorového vozidla, je správny. V priebehu konania bolo zistené, že osobné motorové vozidlo bolo
odcudzené na území Slovenskej republiky a od 29.11.2013 bolo vedené na právnickú osobu. Dňom
24.1.2014 bolo vlastnícky vedené na Q.a W.. V konaní bolo preukázané, že vozidlo bolo odcudzené
a spoločnosť MEDIA HOUSE, s.r.o., ho nenadobudla od vlastníka, preto ako nevlastník nemohla

daná spoločnosť previesť vlastnícke právo na Q. W.. Následne ďalší prevod na Y. A., resp. na V.
M. , nemohol spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. 41. Q. W. nadobudol
motorové vozidlo od právnickej osoby, pričom táto skutočnosť v konaní preukázaná nebola, keď Q.
W. v trestnom konaní vypovedal, že kúpnu zmluvu nemá . Súčasne vypovedal, že osobné motorové
vozidlo následne predal P. A.. Súd prvej inštancie správne uviedol, že Q. W. nemohol previesť

vlastnícke právo k motorovému vozidlu na Y. A., keď už sám nebol vlastníkom a preto je predmetná
kúpna zmluva neplatná. Preto následne uzatvorená kúpna zmluva datovaná dňom 07.11.2014 bola
uzatvorená účelovo tak, ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie. 42. V tejto súvislosti považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že tvrdenie žalobkyne, že nadobudnutie vlastníckeho práva v zmysle
§ 446 Obchodného zákonníka predstavuje výnimku zo zásady „nemo plus iuris“ je síce správne, avšak

nemožno ho aplikovať automaticky, pretože kupujúci sa môže stať vlastníkom kupovanej veci v zmysle §
446 OZ len za predpokladu splnenia zákonom požadovanej podmienky dobromyseľnosti. Ustanovenie
§ 446 Obchodného zákonníka zasahuje do ústavne zaručeného práva vlastniť majetok a uprednostňuje
pred ním dobrú vieru a istotu účastníkov právnych vzťahov. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že
Y.A. uzatvorilakúpnuzmluvusosobou,ktoránebolavlastníkommotorovéhovozidlaavozidlopochádza

z trestnej činnosti , keď jeho identifikačné údaje boli násilne mechanicky zmenené. Teda aplikácia ust. §
446 Obchodného zákonníka je vylúčená, keď rovnako nebolo preukázané, že spoločnosť Media House ,
s.r.o., a Q. W. nadobudli vozidlo v rámci obchodného styku. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že
bola absolútne dobromyseľné ani v súlade s ust. Občianskeho zákonníka. 43. Súd prvej inštancieteda opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich i správny
právnyzáver.Nazdôraznenieichsprávnostiodvolacísúdlenpodčiarkuje,žezvykonanéhodokazovania
pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd za preukázané, že účastníci- Q. W. a Y. A., uzavreli

kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola odcudzená vec. Táto zmluva je absolútne neplatným právnym
úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka . Y. A. a rovnako predtým Q. W., neboli vlastníkmi predmetného motorového vozidla , ako bolo
neskôr zistené, teda nemohli vozidlo predať , následne poslednému nadobúdateľovi a to M.ému v
zmysle zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako má. Uzatvára, že jednotlivé prevody

osobného motorového vozidla medzi právnickou osobou a fyzickou osobou, resp. medzi fyzickými
osobami navzájom sú neplatnými právnymi úkonmi, keď súčasne nebol naplnený ani inštitút vydržania
ani preukázaná dohoda zmluvných strán pri aplikácii ustanovení obchodného zákonníka.

44. Odvolacia námietka žalovaného 2/ poukazom na skutočnosť, že nie je pasívne legitimovaný v
predmetnom konaní, nie je dôvodná . K otázke pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 2/ V.

M. sa správne vyjadril súd prvej inštancie, ktorý uzavrel , že tento bol vedený v evidencii motorových
vozidiel ako vlastník. Uvedený záver vysvetlil súd prvej inštancie získanými poznatkami z evidencii
motorových vozidiel , pričom nebolo preukázané, že došlo k uzatvoreniu zámennej zmluvy. Pokiaľ by aj
došlo k uzatvoreniu zámennej zmluvy, bolo povinnosťou účastníkov zámennej zmluvy túto skutočnosť
oznámiť príslušnému správnemu orgánu, teda zmenu držiteľa kúpy. Preto nesplnenie tejto povinnosti

je potrebné vyhodnotiť ako záver o existencii vlastníckeho práva V. M.. Žalovaný 2/ preto nedôvodne
namietal, že po policajnom zaistení motorového vozidla prijal späť svoje motorové vozidlo BMW a preto
je zámenná zmluva zrušená.

45. V odvolacom konaní Y. A. opakovane poukazovala na výpoveď spoločnosti Basler Versicherung

AG , ktorá uznala vlastnícke právo V. M.. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že spoločnosť Basler
označila V. M. v konaní ako stranu sporu práve z dôvodu, že V. M. bol zapísaný v evidencii motorových
vozidiel , teda vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii a nie z dôvodu, že uznávali V. M.ého ako
vlastníka sporného motorového vozidla. Civilný sporový poriadok vychádza z komplexu dôkazov, ktoré
súd vykonáva a to výsluch strán sporu, svedkov, predkladaním listinných dôkazov. V súhrne na základe

vykonaného dokazovania a vyhodnotenia skutkového stavu súd prvej inštancie správne ustálil, že
spoločnosť Basler je výlučným vlastníkom sporného motorového vozidla.

46. Tento záver nemôže spochybniť ani tvrdenie žalobkyne, ktoré prezentovala už pred súdom prvej
inštancie a následne aj v odvolaní, že vlastníkom vozidla je ona, pretože vlastnícke právo k nemu

nadobudla v súlade s ust. § 446 Obchodného zákonníka napriek tomu, že vozidlo pochádzalo z trestnej činnosti a predávajúci nebol v čase
uzavretia kúpnej zmluvy vlastníkom predávaného vozidla.

47. Odvolacia námietka Y. A. poukazom na absolútnu dobromyseľnosť a uprednostnenie princípu

právnej istoty dobromyseľného nadobúdateľa pred ochranou vlastníckeho práva pôvodného vlastníka,
nie je dôvodná. Súd prvej inštancie správne určil počiatok plynutia vydržacej doby ako i koniec a to
v období od 07.11.2014, kedy došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy medzi Y. A., do 9.3.2017, kedy
žalobkyni vyšetrovateľ PZ listom zo dňa 6.3.2017 oznámil, že vozidlo je odcudzené. Dobromyseľnosť
žalobkyne je spochybnená i skutočnosťou, že žalobkyňa v auguste 2016 vykonala úkony na prevod

osobného motorového vozidla na V. M. a od júla 2016 nemala vozidlo ani len v držbe. 48. Odvolací
súd k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka na základe dobrej
viery nadobúdateľa tak, ako na túto poukazuje odvolateľka s citáciou súdnych rozhodnutí uvádza,
že táto dlhodobo rezonuje v právnej teórii aj právnej (súdnej) praxi, pričom názory na túto otázku sa
vyvíjali rôznym spôsobom tak v tunajšom právnom prostredí a rovnako napr. v Českej republike, kde

platila obdobná právna úprava. Na jednej strane sa vyskytovali názory o nemožnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka (m. m. I. ÚS 50/2010), na strane druhej sa objavovali aj názory, že
súdy majú chrániť vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudnutej od nevlastníka, a to na základe dobrej
viery nadobúdateľov vychádzajúcej najmä (ale nielen) z katastrálnej evidencie, ako dôsledok aplikácie
princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a majetku (m. m. nálezy Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. I. ÚS 2219/2012, IV. ÚS 402/15, III. ÚS 415/15). Ústavný súd sa vyjadril k tejto otázke v
náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, kde konštatoval: "Aj keď Občiansky zákonník explicitne
neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba
na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako tokonštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris)
povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k
určitémuposunuvdoterajšejjudikatúreústavnéhosúduvriešeníotázky"nemoplusiuris"(I.US50/2010)

o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá
robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný
organ verejnej moci [kataster nehnuteľnosti, súd a pod.]. 49. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od

princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere,
musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim
vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009).
Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne
zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej
ochrany postavil na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostavajú do
vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp
dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse
habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať

maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a
dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Rovnaký

právny záver zaujal Ústavný súd SR aj v náleze zo dňa 03.05.2017 sp. zn. I.ÚS 151/2016-29. Obdobnou
problematikou sa zaoberal aj Ústavný sud Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v ostatnom
náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o
originálnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba
poskytnúťústavnoprávnuochranu,akodvodzovalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovaným

v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutnýmpredpokladompretentooriginálnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávajedobraviera
nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti
každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej
vlastníckemu právu. 50. Uprednostnenie princípu právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov pred

ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne pod vplyvom uvedených judikatórnych
záverov postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Súčasná judikatúra teda
zastáva stanovisko, že v konkrétnom prípade na základe posúdení individuálnych okolností prípadu je
možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka aj len na základe princípu ochrany dobrej viery.
51. Odvolateľka Y. A. preto nesprávne poukázala na vyššie citované súdne rozhodnutia, ktoré je

možné aplikovať najmä na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pričom skutkovo ide o odlišné
konanie, ktoré nie je možné aplikovať danú vec. 52. Ďalšia odvolacia námietka Y. A. poukazom na
postup súdu prvej inštancie, keď súd pripojil k civilnému spisu iný trestný spis, pričom túto skutočnosť
neoznámil a žalobkyňa nemala možnosť oboznámiť sa riadne s jeho obsahom, nie je dôvodná. Ako
vyplýva z obsahu spisu, súd dňa 24.05.2018 stanovil termín pojednávania na deň 13.09.2018 s tým,

že súčasne žiadal OR PZ BN o zapožičanie spisu ORP-215/OEK-BN-2013. Právny zástupca žalobkyne
prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 30.05.2018 a pred termínom pojednávania sa nedostavil na
súd za účelom preštudovania predmetného spisu. Súčasne právny zástupca žalobkyne poverením zo
dňa 12.09.2018 poveril advokátskeho koncipienta na zastupovanie. Právny zástupca žalobkyne na
pojednávaní konanom dňa 13.09.2018 namietal, že dôkaz, ku ktorému sa vyjadruje právny zástupca

žalovaného nebol žalobkyni oznámený ako do spisu zabezpečený. Žalobkyňa síce mala vedomosť o
tom, že žalovaná navrhla pripojenie celého trestného spisu, avšak vôbec nemala vedomosť o tom, že
celý trestný spis bol pripojený. Uvedená skutočnosť preto nemá vplyv na nesprávny postup súdu prvej
inštancie tak, ako to namietala Y. A..

53. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako i súvisiaci výrok o trovách konania
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.54. O náhrade trov odvolacieho konania preto rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej spoločnosti Basler Versicherung AG, so sídlom Aeschengraben 21,
4002 Basel, Švajčiarska konfederácia priznal proti Y.e A. a V. M. nárok na náhradu trov odvolacieho

konania, nakoľko bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu.

55. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).