Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, March 3, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/127/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718202385
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718202385.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. D.
XXX,XXXXXT.D.,zast.:JUDr.MartinBašista,advokát,Štefánikova8,05801Poprad,IČO:37880381,
proti žalovanej: D. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., M. XXX/XX, zast.: Advokátska kancelária Hudzík &
Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k 11C/23/2018-58
z 13.06.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia identifikovaných strán sporu prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom
I. výrokom žalobu zamietol a II. súvisiacim výrokom rozhodol o trovách konania tak, že ich náhradou

zaviazal žalobcu.

2. Svoje rozhodnutie postavil na závere, že podanou žalobou sa žalobca proti žalovanej -
exmanželke - domáha určenia bezpodielového, alternatívne podielového spoluvlastníctva k bytu, a to
titulom vydržania, pričom v konaní vedenom na prvoinštančnom súde pod sp. zn. 11C/286/2014 bolo
určené, že výlučnou vlastníčkou bytu je práve exmanželka žalobcu a všetky skutočnosti uvádzané

žalobcom teraz v žalobe, mu boli známe už v čase rozhodovania súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
11C/286/2014. Ide teda podľa názoru prvoinštačného súdu o prekážku res iudicata a preto žalobu
zamietol. Takto ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa ust. § 230 CSP, výrok o trovách
konania podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalobca vytýkajúc prvoinštančnému súdu

nesprávne právne posúdenie otázky res iudicata, poukazujúc na rozhodnutie NS SR sp. zn.
3Cdo/42/2008 s tým, že v predmetnom konaní uvádza iné a nové skutočnosti, ktoré by mali zakladať
jeho vlastnícke právo k bytu (inštitút vydržania), a ktoré neboli skúmané v pôvodnom konaní, v ktorom
bolo rozhodnuté o vlastníctve k bytu v prospech jeho exmanželky. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť
a jeho žalobe vyhovieť, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

4. Žalovaná rozsudok prvoinštančného súd vo svojom vyjadrení navrhla potvrdiť, lebo ho považuje za
vecne správny a súčasne uplatnila trovy odvolacieho konania.

5. Ďalšie podania strán dané neboli.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, protiktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nutné zrušiť.

7. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

8. Negatívna stránka materiálnej právoplatnosti sa prejavuje ako nezmeniteľnosť rozhodnutia a
spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci (impedimentium rei iudicatae) a to znamená,

že o tej istej, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné
vyjadrenie ústavnoprávnej zásady nebis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci. Existencia
prekážky právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný
prihliadať ex officio. Len čo súd zistí existenciu tejto prekážky, vedie to k zastaveniu konania vo forme
uznesenia, proti ktorému je prípustné odvolanie.

9. Procesné právo vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to totožnosťou
osôb (sporových strán) a totožnosťou predmetu konania. O totožnosť osôb ide vtedy, ak sa v
konaní zúčastňujú tie isté osoby ako v konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. Procesné
postavenie týchto osôb (žalobca a žalovaný) je v tejto súvislosti bez významu. Prevažná väčšina
predstaviteľov právnej teórie sa prikláňa k tomu, že predmet konania v širšom zmysle slova treba chápať

ako žalobný nárok, spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal žalobný návrh vyplývať. Možno
teda zhrnúť, že v zmysle tejto prekážky sa nemôže o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodnúť
znova. Výklad pojmu „tá istá vec“ je taký, že musí ísť o tie isté subjekty práva, ktoré vystupovali v
pôvodnom konaní ako sporové strany a ten istý predmet konania (tzn., že ide o totožný nárok uplatnený z
totožného skutkového základu medzi totožnými subjektmi - nie je pritom rozhodujúce, či pôvodné strany

vystupujú v pôvodných procesných postaveniach). Ak sa teda konanie netýka tých istých subjektov,
nemožno hovoriť o prekážke právoplatne rozhodnutej veci a výrok právoplatného rozhodnutia súdu
nie je v tomto prípade záväzný pre súd, ktorý prejednáva inú právnu vec (čo samozrejme neplatí v
prípadoch, ak subjektívne hranice záväznosti iného rozhodnutia sú rozšírené erga omnes, proti všetkých
- typicky statusové veci v mimosporoch, alebo rozsudok o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských

veciach). Prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže
tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Rozsudok zamietajúci žalobu je prekážkou právoplatne
rozhodnutej veci len v rozsahu rozhodnutia o predmete sporu (totožnosti predmetu rozhodovania).
(V 9/1986) O prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) nejde, ak v predchádzajúcom súdnom konaní,
v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o určení vlastníckeho práva k totožnej nehnuteľnosti, právna

predchodkyňa navrhovateľa nemala v priebehu celého konania spôsobilosť byť účastníčkou konania.
(R 25/2002) O prekážku veci rozsúdenej podľa § 159 ods. 3 O. s. p. nejde, ak predchádzajúcim
rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho
vzťahu medzi účastníkmi konania. O takýto prípad nejde ani vtedy, ak predchádzajúcim rozsudkom bola
žaloba zamietnutá iba z dôvodu, že žalobcovia sa pôvodnou žalobou domáhali určenia spoluvlastníctva

k nehnuteľnosti v iných podieloch, než ktoré im v skutočnosti patria. (R 15/2005) Pokiaľ ide o vec
patriacu viacerým spoluvlastníkom, nebolo by možné prejednávať návrh na zrušenie podielového
spoluvlastníctva len s niektorými zo spoluvlastníkov, pretože rozhodnutie vydané v takomto konaní
by nemohlo byť účinné voči spoluvlastníkom, proti ktorým návrh nesmeroval (rozsudok Najvyššieho
súdu ČSSR, sp. zn. 4Cz 79/66, R 16/1967). V občianskom súdnom konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva musia byť účastníkmi všetci spoluvlastníci; rozhodnutie súdu vydané len
voči niektorým zo spoluvlastníkov by nemohlo byť účinné proti tým, ktorí neboli účastníkmi konania (§
91 ods. 2 O. s. p.). (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 6/2003, zo súdnej praxe č. 50/2004).
Prekážka res iudicata (právoplatne rozhodnutej veci), ktorá vylučuje, aby súd vec znova prejednal, je
vyslovená v ustanovení § 159 ods. 3 O. s. p.. K jej porušeniu dôjde vtedy, ak sú súčasne splnené tri

podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, 2. začne sa
opätovne konať medzi tými istými účastníkmi, 3. a o tej istej veci. Za tú istú vec v zmysle § 159 ods. 3
O. s. p. treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak
sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. Pokiaľ ide o rozhodnutie
o určovacej žalobe [§ 80 písm. c) O. s. p.], pre posúdenie toho, či zakladá prekážku rozsúdenej veci,

bude rozhodujúci aj právny stav záväzne určený jeho obsahom. Ak rozhodnutie vyznie tak, že podľa
neho právo alebo právny vzťah, prípadne povinnosť existuje (neexistuje), je tým daná prekážka res
iudicata pre novú určovaciu žalobu. Ak ale určovacia žaloba bola zamietnutá bez toho, aby súd záväzneposúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi, nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku
rozsúdenej veci podľa § 159 ods. 3 O. s. p.. (viď uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo/105/2003).

10. Na úvod je potrebné poznamenať zásadnú skutočnosť, a to, že ak už mal prvoinštančný súd
prekážku rozsúdenej veci identifikovanú, mal konanie uznesením zastaviť, a nie ako to spravil,
žalobu rozsudkom zmietnuť. Navyše minimalistické odôvodnenie napadnutého rozsudku neposkytuje
dostatočný argumentačný základ pre takéto rozhodnutie. Súd prvej inštancie tvrdil totožnosť predmetu
konania predmetnej a skoršej veci (určenie vlastníctva k bytu) s tým, že žalobca v tejto žalobe uvádza

skutočnosti, ktoré mu museli byť známe v skoršej veci. Totožnosť osôb správne posudzoval vo vzťahu k
obom sporovým stranám, kde v skoršej veci na strane žalobcu vystupovala v predmetnej veci žalovaná
a naopak v predmetnej veci žalobca vystupoval v skoršej veci ako žalovaný. Odvolací súd je však
názoru, že v predmetnej a skoršej veci nebola daná (preukázaná) totožnosť tej istej veci, lebo v skoršej
veci (sp. zn. 11C/286/2014) sa nárok žalovanej opieral o právny dôvod nadobudnutia vlastníctva k
bytu (transformácia členského podielu), a v predmetnej veci žalobca svoj nárok opiera o právny dôvod

nadobudnutia vlastníctva k bytu (vydržanie), a to z odlišného skutkového stavu. Právny dôvod, o ktorý
strany opierali/jú svoj nárok, je tak bezpochyby iný.

11. Vyššie uvedené pochybenie prvoinštančného súdu nie je možné napraviť pred odvolacím súdom,
a preto odvolaciemu súdu nezostalo nič iné, len v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP napadnutý

rozsudok prvoinštančného súdu zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec mu vrátiť na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

12. Povinnosťou prvoinštančného súdu bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať

dokazovanie, výsledky celého konania zhodnotiť a až potom o veci rozhodnúť, pričom je potrebné
náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu a nové
rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť.

13. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd znova o náhrade všetkých trov konania ( § 396

ods. 3 CSP).

14. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).