Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/133/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318201551
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2318201551.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu:

Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobkyne: O. O., nar. X.X.XXXX,
bytom A. R. C. č. XX, zastúpená splnomocneným zástupcom: Občianske združenie Centrum správnej
pomoci Trnava, IČO: 51 563 193, so sídlom Trakovice č. 158, proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného splnomocnenom:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Bratislava, Kubániho
16, o zaplatenie 1.689,44 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Galanta č. k. 15Csp/24/2018-125 zo dňa 24.01.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni n e p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 2 540,-
Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a II. výrokom žalobkyni nepriznal náhradu trov konania

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, §
451 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2

zákona, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“), § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len
„zákon o ochrane spotrebiteľa“).

3. Súd prvej inštancie vecne argumentoval tým, že posúdiac vyššie uvedený obsah zmlúv dospel

záveru, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere neobsahujú také dojednanie o výške, počte a
termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, aké predpokladá zákon o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z. účinný v čase uzavretia zmluvy. Súd poukazuje na skutočnosť, že je nepostačujúce,
ak zo zmluvy vyplýva, že vo výške splátky sú okrem istiny zahrnuté aj úroky, ktoré sú splácané
uhrádzanímjednotlivýchsplátok.Zmluvamusíobsahovaťjednoznačnéuvedenietermínovsplátokistiny,
úrokov a iných poplatkov. Termín prvej a poslednej splátky je uvedený len v Oznámení veriteľa o
schválení úveru, ktoré však bolo vyhotovené až dodatočne. Avšak dlžník ako spotrebiteľ má právo,

už v čase uzatvorenia zmluvy, byť informovaný o termínoch splatnosti jednotlivých splátok. Preto súd
dospel k záveru o tom, že úvery, ktoré boli žalobcovi poskytnuté, mu boli poskytnuté bezúročne a
bez poplatkov, a to v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Vzhľadom na uvedené
žalobkyňa bola povinná žalovanému vrátiť len to čo od neho dostala. V konaní bolo preukázané žežalobkyni bolo reálne poskytnutých 2 × 1 350,- Eur a splatených 2 × 2 620,- Eur, t.j. o 2 × 1 270,-
Eur viac. K výške RPMN uvedenej v zmluvách súd uvádza, že táto je nejednoznačná, nakoľko v
zmluvách sú uvedené tri výšky RPMN, čo je pre spotrebiteľa zmätočné. Obsah zmluvy má byť pre

priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Zmluvné dojednanie
musí mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti než okolitý text, nesmie
byť umiestnený v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru v rámci spotrebiteľských
zmlúv dohody zakladajúce zmluvnú pokutu (podobne ako rozhodcovská doložka zásadne nemôžu byť
súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej) listiny, na

ktorej spotrebiteľa pripojuje svoj podpis. Výnimku predstavujú špecifické prípady, kedy sa z povahy veci
uplatňuje špecifický režim (uznesenie ÚS ČR 3512/11 zo dňa 11.11.2013). Nejedná sa tu pritom o nič
iného, než o rozvedenie povinnosti jednať vo vzťahu k spotrebiteľovi poctivo. Vzhľadom na uvedené
ako aj vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť uzatvorených zmlúv, súd podanej žalobe vyhovel
v celom rozsahu, nakoľko táto bola podaná dôvodne. V dôsledku toho, že zmluvy o spotrebiteľskom
úvere neobsahovali zákonnom predpísané náležitosti, úvery, ktoré boli žalobkyni poskytnuté, jej boli

poskytnuté bez úrokov a bez poplatkov, a teda žalobkyňa bola povinná žalovanému vrátiť len to, čo od
neho dostala. Rozdiel ktorý vznikol medzi sumou poskytnutou a splatenou je bezdôvodným obohatením
vzniknutým na strane žalovaného, ktoré je tento žalobkyni povinný vydať 2 × (2 620,- Eur - 1 350,- Eur) =
2 540,- Eur. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p.. V zmysle uvedeného ustanovenia
nárok na náhradu trov vznikol žalobkyni ako plne úspešnej strane sporu. Nakoľko však žalobkyni v

konaní žiadne trovy nevznikli, žiadne si neuplatnila a žiadnej jej nevyplývajú ani zo súdneho spisu, súdu
jej ich náhradu nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a
žalobuzamietnuťapriznaťmunároknanáhradutrovkonaniavcelomrozsahuspoukazomna§365ods.

1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že v súvislosti s údajom o výške splátky
a nerozčleňovaní tohto údaju súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho výkladu zákona, súdom
uvádzané odôvodnenie nemá oporu v žiadnom úmysle zákonodarcu. Na základe novely meniacej zákon
č. 129/2010 Z.z. platí : V § 9 ods. 2 písm. i) sa slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“
nahrádzajú slovami „frekvenciu splátok a“. Ak by rozpisovanie splátky malo byť prostriedkom či súčasťou

ochrany spotrebiteľa, potom by zmena zákona popieral uvedený účel. Skutočným dôvodom uvedenej
zmeny je zosúladenie zákona so smernicou a rešpektovanie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15 (ktorý súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia nerešpektoval). Podľa uznesenia NS
SR sp.zn. 3Cdo 146/2017 (rovnako aj uznesenie sp.zn. 5Cdo 132/2017, 4Cdo 211/2018): Pokiaľ ide o
to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny

splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva
o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie,
aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a
poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k

dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je
konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Zákonom z 12. októbra 2017 č. 279/2017
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k zmene
(medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010 Z.z. v tom zmysle, že sa v ňom

s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú
slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v Rozsudku. Od
uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu -

možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. Tzv.
rozčleňovanie splátky je výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010
Z.z. síce je nepresným prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade
vnútroštátnej normy prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré
súdopríslušnejvnútroštátnejnormyprevzaté.Výsledoksledovanýsmernicoujepovinnýprirozhodovaní

zabezpečiť aj súd členského štátu. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116. Výklad ustanovenia článku 10 ods. 2
písmeno h) smernice 2008/48/ES (ktorému by vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky
malo zodpovedať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch) podaný Súdnymdvorom EÚ znie : Za týchto okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10
ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvereuvádzalasplatnosťkaždejzosplátokspotrebiteľaodkazomnakonkrétnydátum,pokiaľpodmienky

tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ak by
zmluvamalaobsahovaťrozpísaniesplátky,potomnevidímežiadnyzmyselprávaspotrebiteľapožadovať
amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané údaje by už mal priamo v zmluve. To len
potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver súdu je nesprávnym. Súd prvej inštancie svojím rozhodnutím
postupoval v rozpore s povinnosťou rešpektovať účinky únijného práva a dospel k nesprávnemu výkladu

zákona č. 129/2010 Z.z. V kontexte napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej
otázkepredSúdnymdvoromEÚvoveciC-42/15aajrozhodnutiejaviaakozbytočnéčibezvýznamné.Na
strane druhej, rozhodnutia iných súdov SR súd používa v tejto veci bez opory v zákone na odôvodnenie
svojhorozhodnutia.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žeuzavretézmluvysúohľadneuvádzaniaúdajovo
RPMN nezrozumiteľné. Rozsudok neobsahuje označenie jediného dôvodu, z ktorého by malo vyplývať,
že ktorákoľvek zo zmlúv je nezrozumiteľná. Každá zmluva obsahuje : priemernú RPMN, RPMN úveru

a RPMN po poskytnutí revolvingu. Uvádzanie každej z uvedených hodnôt je dôsledkom zákonnej
povinnosti. Ak by mali platiť závery súdu, tak nezrozumiteľnosť má byť daná už pri dvoch údajoch, čiže
pri uvedení priemernej RPMN a RPMN úveru, hoci zo zákona č. 129/2010 Z.z. (§9 ods. 2 písm. j) a písm.
y)) vyplýva povinnosť ich uvádzať. Rovnako tiež, s ohľadom na revolvingový charakter, zmluva musí
obsahovať aj údaj o RPMN po poskytnutí revolvingu. Záver súdu o nezrozumiteľnosti je paušálnym, bez

akéhokoľvek vecného odôvodnenia. Každý údaj RPMN je predsa označený ako „priemerná“ RPMN,
„RPMN úveru“ alebo RPMN „po poskytnutí revolvingu.“ Záver súdu odporuje aj podanej žalobe, kde
žalobca netvrdil a ani počas konania nespochybňoval zrozumiteľnosť uvedených údajov. Súd prvej
inštancie teda nemal pre svoje rozhodnutie žiadnu dokázanú skutočnosť.

5. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k odvolaniu žalovaného sa vyjadrila, navrhla napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť s tým, že nesúhlasí s vyjadreniami žalovaného v odvolaní.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -

zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase ich podaní pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie ma zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s

prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie § 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
nawebovejstránkesúduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.3CSP),adospelkzáveru,že

odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

7. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dve zmluvy o poskytnutí
spotrebiteľského úveru (č. 8500102002 a č. 8500101997). Žalobkyňa ich podpísala dňa 2.2.2015 v

Šali a žalovaný dňa 3.2.2015 v Bratislave. Úver bol v obidvoch prípadoch schválený vo výške 1 500,-
Eur, pričom žalobkyňa reálne obdržala sumu vo výške po 1 350,- Eur. Žalobkyňa sa poskytnuté úvery
zaviazala splatiť v obidvoch prípadoch za rovnakých podmienok, a teda: pravidelná mesačná splátka
v počte 42 a vo výške 47,17 Eur. Spolu sa teda žalobkyňa zaviazala vrátiť dva krát po 1 981,14 Eur.
Ročná úroková sadzba v zmluvách bola 25,57 %, priemerná RPMN 36,30 %. Žalobkyňa poskytnuté

úvery riadne splatila, čo žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel. Celkovo žalovanému splatila sumu vo
výške 2 620,- Eur na prvú a vo výške 2 620,- Eur na druhú úverovú zmluvu, čo bolo na každú zmluvu
o 1 270,- Eur viac ako reálne obdržala. Žalobkyňa teda žalovanému uhradila celkom o 2 × 1 270,- Eur,
t.j. o 2 540,- Eur viac ako jej reálne na základe obidvoch zmlúv poskytol.

8. Žalobkyňa už v žalobe poukázala na to, že ako spotrebiteľ so žalovaným uzatvorila dve úverové
zmluvy, a to zmluvu č. 8500102002 a č. 8500101997. Obidve zmluvy podpísala dňa 2.2.2015, pričom
na základe uvedených zmlúv mal byť žalobkyni poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1 500,- Eur,
v obidvoch prípadoch bola síce výška úveru dojednaná na sumu 1.500,- Eur, žalovaný však žalobkynizo zmlúv reálne poskytol po 1.350,- Eur, za poskytnutie úveru si žalovaný v každom prípade účtoval
poplatok vo výške po 150,- Eur.

9. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď ide štandardnú formulárovú zmluvu, uzavretú medzi
žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako spotrebiteľom, pričom predmetná zmluva je zároveň zmluvou
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi stranami. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa

vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania
monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej
strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred
pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom
očakáva, že dodávateľ ako odborník, profesionálne znalý podnikateľ dodáva tovar alebo služby so
zárukou kvality.

10. Je nesporné, že citované ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch má za účel - cieľ
ochranu spotrebiteľa tak, aby dodávateľ bol povinný spotrebiteľovi ešte pred uzavretím zmluvy, resp.
priamo v nej poskytnúť prehľadne všetky relevantné údaje na základe ktorých sa spotrebiteľ môže
rozhodnúť, či zmluvu o úvere uzavrie alebo nie. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o úvere

dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia
sa mu pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch
spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré môže zvážiť. Aby bolo zabezpečené, že spotrebiteľ
bude mať vždy dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie, zákonodarca v § 9 citovaného
zákona vymenúva zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V rámci nich vymenúva tie,

ktorých neuvedenie v písomnej zmluve má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti
v zmluve neuvedie. Cieľom zákonodarcu pod hrozbou uvedeného následku teda je donútiť dodávateľov
- veriteľov, aby stanovené náležitosti - údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzali.

11. Výklad a aplikácia ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné
podstatné obsahové náležitosti zmluvy. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k
esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy vyplývajúcimi jednak z ust. § 497

Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo
vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov.

12. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku pristúpil k prieskumu,
či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch a správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru, keď mal preukázané,
že predmetná úverová zmluva neobsahuje základné obsahové náležitosti.

13. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že pri obidvoch úverových zmluvách
istina úveru uvedená v zmluve nezodpovedá výške poskytnutých finančných prostriedkov, z ktorého
dôvodu je nesprávne vypočítaná úroková sadzba a RPMN, nakoľko boli vypočítané zo sumy 1.500,-
Eur, avšak úver bol poskytnutý len v sume 1.350,- Eur, čím by sa podstatne navýšila RPMN, ako aj

úroková sadzba.

14. Z preukázaného vyplýva, že žalovaný zúčtoval príslušný poplatok za danú službu žalobcovi tým
spôsobom, že mu úver vyplatil už krátený o uvedený poplatok, pričom poplatok zahrnul do celkovej sumy
poskytnutého úveru. Takýto spôsob určenia celkovej výšky úveru a v nadväznosti na to následného

určenia RPMN z takejto výšky úveru bol v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z. aj s eurokonformným
výkladom príslušných ustanovení Smernice č. 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere.15. Ako to uviedol SD EÚ vo veci C-377/14 Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway
a.s., čl. 3 písm. l) a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 ako aj bod I. prílohy I. tejto smernice sa majú vykladať
v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru predstavujú celkovú sumu, ktorá bola

daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov
súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. Celková výška
úveruvzmyslecitovanejsmernicečl.3písm.l)jevymedzenáakomaximálnavýškaalebosúčetvšetkých
finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o úvere. Podľa čl. 3 písm. g) tejto smernice,
obdobne aj § 2 písm. g) ZoSÚ, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom

sú všetky náklady..., ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere
a ktoré sú veriteľovi známe. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom (§ 2
písm. h) ZoSÚ obdobne čl. 3 písm. h) Smernice č. 2008/48).

16. V dôsledku uvedeného pojmy celková výška úveru a celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom

sa navzájom vylučujú. Celková výška úveru preto nemôže zahŕňať sumy, ktoré vstupujú do celkových
nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej výšky úveru nemožno zahrnúť žiadnu odmenu, poplatky,
úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Neoprávnené zahrnutie
súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne
viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru a to v neprospech

spotrebiteľa. Do výpočtu RPMN bol teda nesprávne zahrnutý údaj o celkovej výške úveru, keď do nej
boli zahrnuté aj administratívne poplatky, ktoré si žalovaný od žalobcu ihneď zúčtoval, čo spôsobuje
podhodnotenie skutočnej RPMN. Hodnota RPMN vychádzajúca z takto nesprávne určenej položky
bola potom nesprávne určená nižšie, podhodnotená v neprospech spotrebiteľa. Táto skutočnosť potom
spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) ZoSÚ. Súd prvej

inštanciepretovpreskúmavanomrozsudkusprávneuzavrel,žepredmetnýúvervzhľadomnanesprávne
uvedenú RPMN v neprospech spotrebiteľa je nevyhnutné považovať za bezúročný a bez poplatkov,
v dôsledku čoho zaplatením úrokov a poplatkov žalobkyňou, na strane žalovaného veriteľa došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vydať žalobkyni, teda spotrebiteľke na úkor ktorej sa
bezdôvodne obohatil, v dôsledku čoho bolo dôvodné žalobe vyhovieť.

17. Už len vyššie uvedená absencia riadneho uvedenia RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere
postačuje pre záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle súdom prvej
inštancie aplikovaných ust. § 11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. o
SÚ. Preto by bolo nadbytočným a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 princípov CSP)

zaoberať sa aj príp. ďalšími okolnosťami potenciálne vedúcimi k tomu istému záveru a teda jaj s ďalšou
súvisiacou odvolacou argumentáciou žalovaného.

18. Keďže oba predmetné úvery na základe dvoch zmlúv bolo nevyhnutné považovať za bezúročné
a bez poplatkov, všetko plnenie, ktoré žalobkyňa žalovanému poskytla v súvislosti s predmetnými

zmluvami o spotrebiteľskom úvere nad istinu 2 x 1.350,- Eur, je potom potrebné považovať za plnenie
bez právneho dôvodu a teda za bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka,
ktoré je potom nevyhnutné vydať tomu, na úkor koho bolo získané - tu žalobkyni (§ 456 Občianskeho
zákonníka).

19. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
sumu 2.540,- Eur ako rozdiel sumy uhradenej žalobkyňou žalovanému vo výške 5.240,- Eur (2.620,-
Eur x 2) a sumy poskytnutého úveru vo výške 2.700,- Eur (1.350,- Eur x 2), a to titulom bezdôvodného
obohatenia, pričom vyčíslenie priznanej sumy nebolo žalovaným spochybnené. Postup súdu prvej
inštancie, keď žalobe v celom rozsahu vyhovel, je teda správny.

20. Napriek poukazu žalovaného v odvolaní na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 ako aj
na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 v súvislosti so záverom okresného súdu o bezúročnosti a
bezpoplatkovi úveru z dôvodu absencie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských
úverov, odvolací súd konštatuje, že touto námietkou žalovaného nebolo dôvodné sa nezaoberať, keďže

pre správny záver okresného súdu, ktorý uzavrel, že úver je bezúročný a bez poplatkov aj z iných
dôvodov, táto nemala žiaden význam.21. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom žalobe vyhovel, rozhodol vecne
správne, a preto odvolací súd, po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím §
387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok vo veci samej, vrátane rovnako vecne správneho výroku o náhrade trov

konania, odvolaním napadnutého bez uvedenia osobitných odvolacích dôvodov, potvrdil.

22. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumentyúčastníkovkonania(porovnajnapríkladrozhodnutiaÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

23.Vodvolacomkonanífaktickyplneúspešnejžalobkynivznikolzásadnenároknanáhradutrovkonania

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom
v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd,
keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v
zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade si žalobkyňa náhradu trov konania neuplatnila, ani
nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

25.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

26. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogialegisaleboiuris).OdvolacísúdpretospoužitímZákladnýchprincípovčl.4ods.2CSPaplikoval

na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalobkyne rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

27. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému nepriznal.

28. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).