Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/124/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114214324
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2114214324.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcov: 1/ H. X., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom N. XXX, 2/ E. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX, obaja zastúpení: Mgr. Matej
Csenky, advokát, Dolné Bašty 2, Trnava, proti žalovaným: 1/ Slovenská kancelária poisťovateľov,
IČO: 36062235, Trnavská cesta 82, Bratislava, zastúpený: JUDr. Ladislav Udvaros, advokát, Cukrová

14, Bratislava, 2/ T. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. T., N., Macedónska republika, občan
Macedónskej republiky, 3/VAMA-TRANS D.O.O.E.L, Selo Voislavici, 2420 Radovish, Macedónska
republika, za účasti intervenienta na strane žalovaného 1/: Osiguruvanje MAKEDONIJA a.d. Skopje -
Vienna Insurance Group, so sídlom 11 Oktomvri br. 25, 1000 Skopje, Macedónsko, zastúpený: JUDr.
Baltazár Mucska, advokát, Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach proti
rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 26C/57/2014-254 zo dňa 15. februára 2018, žalovaných 1/, 3/

a intervenienta na strane žalovaného 3/ v časti o náhrade trov konania (vo výroku V. a VI.) a v časti, v
ktorej súd vyhovel (vo výroku I. a II.), takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti (vo výroku I., II., V. a VI.) a v závislom výroku o
povinnosti žalovaných 1/ a 3/ zaplatiť súdny poplatok (výrok X.) a o náhrade trov konania štátu (výrok
IX.) r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovaných 1/ a 3/ zaviazal zaplatiť
žalobcovi 1/ sumu 25.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom II. žalovaných 1/ a 3/ zaviazal
zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 25.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného
z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom III. súd žalobu vo
zvyšku zamietol, výrokom IV. žalobu voči žalovanému 2/ zamietol, výrokom V. žalobcovi 1/ priznal voči

žalovaným 1/ a3/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, výrokom VI. žalobcovi 2/ priznal voči
žalovaným 1/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, výrokom VII. priznal žalovanému 2/ voči
žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, výrokom VIII. priznal žalovanému 2/ voči
žalobcovi 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, výrokom IX. štátu nárok na náhradu trov

konania nepriznal a výrokom X. žalovaného 1/ a 3 zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 1.566 eur
za žalobu.

2. Súd rozsudok po citovaní § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „OZI"), vecne odôvodnil
tým, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný 2/ dňa 10.12.2012 v čase približne o
19:57 hod. na ceste 1/61 na 66,16 km v úseku medzi obcami Madunice a Červeník viedol ako vodič

nákladné motorové vozidlo značky Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM s návesom značky KOEGEL,
evidenčné číslo ŠT-713-IM, smerom od obce Madunice na mesto Trnava, kde pred vchádzaním dokrižovatky cesty 1/61 a príjazdovej cesty od mesta Leopoldov v miernej pravotočivej zákrute prešiel
s vozidlom do protismernej časti vozovky, v ktorom prednou časťou vozidla narazil do tam idúceho
motorového vozidla značky Opel Tigra, evidenčné číslo PN-537 BM, ktoré v tom čase viedla ako

vodička dcéra žalobcov E. X., čím uvedeným konaním spôsobil E. X. ťažké zranenia ako početné
povrchové poranenia na hlave, trupe i končatinách s krvácaním navonok, zlomeniny kostí dolných
končatín a prerušenie väzivového spojenia medzi 1. a 2. stavcom krčnej chrbtice s pomliaždením miechy
s následným rozvojom opuchu, ktoré zlyhaním riadiacich a regulačných funkcií centrálnej nervovej
sústavy bezprostredne viedlo k smrti E. X., pričom svojím konaním porušil ustanovenia § 9 ods. 1,

§ 137 ods. 2 písm. c/ Zákona č. 812009 Za. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, teda
inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania (porušením
dôležitej povinnosti uloženej páchateľovi podľa zákona), čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. hl Trestného zákona. Za
uvedený skutok bol žalovaný v 2/ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným
odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky a na trest zákazu činnosti

viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní 4 roky. Súd poškodených odkázal s nárokom na
náhradu škody na občianske súdne konanie. Uvedené mal súd preukázané z rozsudku Okresného
súdu Piešťany č. k. 1T/80/2013 zo dňa 18.09.2013, právoplatného dňa 18.09.2013, ktorým je súd v
zmysle § 193 Civilného sporového poriadku viazaný. V konaní bolo nesporné, že vlastníkom nákladného
motorového vozidla značky Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné

číslo ŠT-713-IM ku dňu dopravnej nehody bol žalovaný 3/ a že žalovaný 3/ mal uzavreté s právnym
predchodcom intervenienta ako poisťovateľom povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn značky Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu
značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM a že bol držiteľom zelenej karty, t.j. Medzinárodnej karty
automobilového poistenia. Z výpovede žalovaného 2/ mal súd preukázané, že tento je spoločníkom,

štatutárnym orgánom a jediným zamestnancom žalovaného 3/.

3. Na základe zisteného skutkového stavu a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že
v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej žalovaným 2/ došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov
1/ a 2/ tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny a bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného

života, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je
nenapraviteľné. V danom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov chráneného §
11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata
jedného z členov tohto spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich
členov rodiny, takže primeraným zadosťučinením v danom prípade je i náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne,
morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromnéhoarodinnéhoživota,môžeporušením
práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto
osôb. Protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže
byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno

napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru
osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. Ak dôjde k smrti jedného z
členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty
blízkej osoby. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej
osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa

ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

4.Vdanejvecivdôsledkutragickejsmrtidcéryžalobcovnásledkomdopravnejnehodydošloknesmierne
závažnej ujme, spočívajúcej v strate jedinej dcéry, čím sú žalobcovia do budúcna ochudobnení o rodinný
život a táto spočíva aj v citovej strate, keď žalobcovia smrťou dcéry stratili jej lásku a radosť s ňou

prežívanú. Zároveň utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstve
a šoku zo smrti milovanej osoby. Žalobcovia mali s dcérou vybudovaný výnimočný vzťah, od malička
jej venovali veľmi veľa času, vozili ju dva krát denne na tréningy plávania do Piešťan, cez víkendy
s ňou chodili na súťaže, ako rodina trávili spolu veľa času. Žalobcovia s dcérou precestovali mnoho
krajín, umožnili jej študovať rok v USA. Ich dcéra sa však vrátila na Slovensko, k rodičom, s ktorými v

čase dopravnej nehody bývala v spoločnej domácnosti. Dcéra začala študovať na vysokej škole, mala
známosť a žalobcovia v budúcnosti očakávali narodenie vnúčat. Žalobcom sa smrťou ich dcéry zmenil
celý život, pretože dcéru spolu vychovávali, starali sa o jej všestranný rozvoj, podporovali ju a vytvárali
spolu šťastnú rodinu. Z výsluchu žalobcov mal súd preukázané, že smrťou dcéry sa ich rodinný životzmenil, žalobcovia stratili zmysel života. Žalobcovia nečakane prišli o svoje jediné dieťa, keď okrem E.
iné dieťa nemali a dodnes ani nemajú. Zo spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 6Pc/1/2017 mal súd
preukázané, že manželstvo žalobcov po smrti dcéry nadobudlo formálnu podobu, stratilo spoločenskú

úlohu, smrť dcéry poznačila spolužitie manželov, oslabilo to ich citové väzby, vytratila sa medzi nimi
citová náklonnosť, z manželstva sa stal formálny zväzok, manželstvo sa postupne rozpadlo a súd ich
manželstvo rozviedol. Smrť jedinej dcéry bola pre nich silným negatívnym zážitkom, šokom, utrpeli
silnú citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, dodnes túto stratu
neprekonali a stratili zmysel svojho života. U žalobcov sa prejavili zdravotné problémy psychického

charakteru, podrobili sa liečbe antidepresívami. Žalobcovia sa uzavreli do seba, prestali komunikovať s
okolím, prerušili väčšinu kamarátskych vzťahov a v samote sa snažia vyrovnať so smrťou dcéry.

5. V danom prípade má súd za to, že nie je potrebné preukazovať, že došlo k zníženiu dôstojnosti
alebo vážnosti žalobcov v spoločnosti, pretože to nie je obligatórnou podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch pri zásahu do práva na ochranu osobnosti, spočívajúcom v narušení

súkromného a rodinného života. Jediným predpokladom je, že primerané zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka je nepostačujúce, následok spočívajúci v znížení vážnosti osoby v
spoločnosti je v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedený len príkladmo a nevzťahuje sa na zásahy
do súkromného alebo rodinného života fyzickej osoby. Neoprávnený zásah do práva na súkromie
totiž nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej fyzickej osoby v spoločnosti.

Porušenie práva na súkromie treba odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť,
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
pri neoprávnenom zásahu do súkromného a rodinného života je existencia závažnej ujmy, teda takej,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za značnú. V danom prípade došlo protiprávnym konaním

žalovaného 2/ k nezvratnému a závažnému následku spočívajúcemu v smrti dcéry žalobcov, keď títo
prišli o možnosť zachovávať s ňou sociálne a citové väzby, utrpeli i citovú traumu. Citová, morálna a
sociálna ujma žalobcov bola v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 2/. Žalovaný
2/ svojim protiprávnym konaním spočívajúcim v nerešpektovaní zákona o pozemných komunikáciách
zasiahol do osobnostných práv žalobcov, a to do ich práva na súkromný a rodinný život. Ide o tak

závažný zásah do práva na ochranu ich osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je
postačujúca, preto sú dané predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je nepochybné,
že ujmu, ktorá žalobcom vznikla, by na ich mieste každá iná osoba považovala za ujmu objektívne
závažnú.

6. Určenie výšky peňažnej náhrady v prípade splnenia podmienok § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
je predmetom voľnej úvahy súdu. Súd pri svojom rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzal z kritérií uvedených v ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t. j. jednak
zo závažnosti vzniknutej ujmy a jednak z okolností, za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu
osobnosti. Pri určení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal u každého žalobcu predovšetkým

na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrteľného zranenia dcéry pri dopravnej nehode a
dôsledky, ktoré táto tragická nehoda u nich vyvolala. Zohľadnil aj to, že išlo o nedbanlivostný trestný
čin žalovaného 2/. V konaní nebolo preukázané a uvedené nebolo ani nikým tvrdené, spoluzavinenie
dcéry žalobcov na predmetnej dopravnej nehode. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je
primeranou výška nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur, a to v prípade oboch žalobcov, ktorá podľa

názoru súdu zohľadňuje neodstrániteľný následok v podobe smrti jedinej dcéry a dôsledky, ktoré táto
strata u žalobcov vyvolala. Následkom protiprávneho konania žalovaného 2/ došlo v danom prípade k
nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobcami a ich dcérou a tým k
intenzívnemuzásahudoosobnostnýchprávžalobcov,právanaichsúkromiearodinnýživot.Ibamorálne
zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia nemôže odčiniť dopad protiprávneho konania žalovaného v 2.

rade. V prípade žalobcov sa jednalo o závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti
žalobcov,ktorýzanechalvichživotetrvalénásledky.Trauma,ktorážalobcomvzniklasmrťouichdcéry,je
neodstrániteľná z ich citového života. Vzťah rodičov k dieťaťu, naviac k jedinému, je vzťahom unikátnym,
jedinečným a nenahraditeľným a protiprávne narušenie týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah
do práva na súkromný a rodinný život a to mimoriadne ťažký a nereparovateľný. Vzhľadom na uvedené

súd dospel k záveru, že smrťou dcéry žalobcov došlo k tak závažnému neoprávnenému zásahu do práva
na ochranu ich osobnosti, ktorý spočíva v obmedzení súkromného a rodinného života, kedy smrťou
dcéry stratili navždy možnosť viesť s dcérou rodinný a súkromný život, pričom trauma rodičov zo smrti
dieťaťa je neodstrániteľná, na čo súd prihliadol pri určený výšky nemajetkovej ujmy a žalovaným 1/ a 3/uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 25.000 eur, keď zároveň vychádzal z obdobných
rozhodnutí súdov (rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/479/2012 zo dňa 13.11.2013, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co/470/2011 zo dňa 20.02.2013) a takto určenú výšku nemajetkovej

ujmy považoval za primeranú. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.

7. Uviedol tiež, že intervenient v konaní namietal, že žalobcovia si predmetný nárok uplatnili z dôvodu,
že trest vymeraný žalovanému 2/ za jeho konanie nemožno považovať za primerané zadosťučinenie za
zásahdoosobnostnýchprávažalobcov,atoprávanasúkromie.Zožalobyžalobcovakoajzichvýsluchu

však vyplýva, že toto nebol jediný dôvod uplatnenia tohto nároku na súde, ale svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy si uplatnili aj z iných dôvodov, z ktorých súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej
ujmy každému vo výške 25.000 eur.
8. Žalovaný 1/ a intervenient žiadali žalobu žalobcu 1/ zamietnuť z dôvodu, že tento na pojednávaní
uviedol, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy je suma, ktorú do dcéry investovali počas
jej života. Žalobcovia v žalobe však uviedli, že vyčíslenie nemajetkovej ujmy je len orientačné a ani

prípadné nahradenie tejto ujmy finančnou kompenzáciou v požadovanej výške nemôže v žiadnom
prípade zhojiť tú bolesť, ktorou žalobcovia trpia v dôsledku úmrtia svojej jedinej dcéry. Suma, ktorú
žalobcovia uplatňujú z titulu nemajetkovej ujmy je výsledkom ich duševného a psychického stavu,
vnútorných pocitov, pocitov bezmocnosti, ale nikdy v skutočnosti nenahradí stratu ich jedinej milovanej
dcéry a nemajetková ujma nepredstavuje finančnú kompenzáciu straty dcéry, nakoľko stratu ľudského

života nemožno vyjadriť peniazmi, avšak aspoň čiastočne môže zmierniť útrapy žalobcov spôsobené
neoprávneným zásahom žalovaného 2/ do osobnostného práva žalobcov na ochranu súkromia. Z
odôvodnenia žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v
zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie náhrady škody, preto v žalobe neuviedli presný spôsob
výpočtu požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď toto v prípade náhrady nemajetkovej ujmy je

objektívne nemožné a je výlučne na úvahe súdu stanoviť jej výšku.

9. Pri riešení otázky, kto nesie zodpovednosť za zásah do osobných práv žalobcov podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, resp. kto je pasívne legitimovaný, vzal súd do úvahy, že z hľadiska obsahu a
účelu sú zodpovednostným vzťahom vzniknutým v dôsledku zásahu do osobnostných práv najbližšie

zodpovednostné vzťahy, na ktoré dopadajú ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V
zodpovednostnomprávnomvzťahunajednejstranevystupujeten,ktosadopustilprotiprávnehokonania
a na druhej strane ten, komu týmto protiprávnym konaním vznikla určitá ujma. Totožný je účel oboch
inštitútov - zabezpečiť v čo najväčšej miere nahradenie vzniknutej škody.

10. Žalovaný 2/ ako vodič motorového vozidla bol zamestnancom žalovaného 3/, zároveň bol jeho
spoločníkom a štatutárnym orgánom, čo mal súd preukázané z výsluchu žalovaného 2/, ktoré skutkové
tvrdenia neboli po jeho výsluchu sporné, k dopravnej nehode došlo v rámci plnenia pracovných
povinností u žalovaného 3/, pričom občianskoprávne sankcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka
postihujú samotnú túto právnickú osobu pri analogickom použití § 420 ods.2 Občianskeho zákonníka

v spojení s § 853 Občianskeho zákonníka (por. rozsudok NS ČR 30 Cdo1627/2005). Ustanovenie §
420 odst. 2 obč. zák. dopadá na prípady, kedy konkrétnu činnosť, pri ktorej vznikla škoda, vykonáva
právnická či fyzická osoba (podnikateľ) nie sama, ale prostredníctvom iných osôb, ktoré zamestnáva,
alebo ich prácu k svojej činnosti využíva. Táto zodpovednosť právnickej či fyzickej osoby sa uplatní
nielen v prípadoch, kedy škoda bola spôsobená ich zamestnancom, ale i vtedy, ak bola spôsobená inými

osobami, ktoré podnikateľský subjekt použil k svojej činnosti. Nie je preto podmienkou priamy právny
(zmluvný) vzťah toho, kto škodu spôsobil, voči podnikateľovi. Tzv. osoba použitá k činnosti nevykonáva
prácu vlastným menom na vlastné riziko, ale pre právnickou (fyzickou) osobu, podľa jej pokynov či
príkazov, poprípade v jej záujme. Podstatné je, či konanie toho, kto škodu spôsobil, nepostrádalo
miestny, časový a vecný vzťah k plnenou úlohou podnikateľa v rámci jeho činnosti, teda či nešlo o

konanie, ktorým škodca sledoval svoj vlastní záujem; rozhodujúci je vnútorný (účelový) vzťah konania,
pri ktorom vznikla škoda, k činnosti podnikateľa, ktorú vykonáva. Priama zodpovednosť toho, kto škodu
spôsobil, nastáva len v prípade, že jeho konanie, ktorým bola škoda spôsobená, nespadá do rámca
činnosti podnikateľa, pre ktorého prácu vykonal (tzv. exces) (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
25Cdo 1855/2012). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 2/ v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka

za škodu spôsobenú pri tejto dopravnej nehode nezodpovedá, preto v konaní nie je pasívne vecne
legitimovaný. Z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanému 2/ ako nedôvodnú zamietol.11. Súd má za to, že pasívna legitimácia žalovaného 3/ ako prevádzkovateľa dopravy a vlastníka
motorového vozidla zn. Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo
ŠT-713-IM, ktorým v čase dopravnej nehody jazdil žalovaný 2/, je daná v zmysle ustanovenia § 427

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku sú udalosť vyvolaná osobitnou povahou dopraveného prostriedku, škoda a
príčinná súvislosť medzi danou udalosťou a vznikom škody, ktoré predpoklady boli v konaní preukázané,
keď dopravnou nehodou vyvolanou osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla zomrela
dcéra žalobcov, v dôsledku čoho vznikla žalobcom nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do ich

osobnostných práv, konkrétne do práva na súkromný a rodinný život. Vzhľadom na sprísnenú objektívnu
povahu zodpovednosti sa na vznik zodpovednostného vzťahu nevyžaduje zavinenie. Prevádzkovateľ
dopravy preto zásadne zodpovedá bez zreteľa na zavinenie. V prípade spôsobenia nemajetkovej ujmy
na osobnostných právach tak ako v prípade škody (majetkovej) spôsobenej osobitnou prevádzkou
zodpovedá prevádzkovateľ dopravy, ktorú zodpovednosť treba analogicky vyvodiť z § 853 a § 427 a
nasl. Občianskeho zákonníka.

12. Pasívna legitimácia žalovaného 1/, ktorý má postavenie poistiteľa žalovaného 3/ (zodpovedného
subjektu) a jeho povinnosť zaplatiť uvedenú náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z ustanovenia § 4 ods.
2 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 3 pís. a), § 24 ods. 2 písm. d), ods. 3, ods. 5 Zákona o
PZP. V konaní bolo nesporné, že vlastníkom nákladného motorového vozidla značky Volvo, evidenčné

číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM ku dňu dopravnej nehody
bol žalovaný 3/, ktorý mal uzavreté s právnym predchodcom intervenienta ako poisťovateľom povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. značky
Volvo, evidenčné číslo ŠT-724-IM a návesu značky KOEGEL, evidenčné číslo ŠT-713-IM a zároveň
že bol držiteľom zelenej karty, t.j. Medzinárodnej karty automobilového poistenia, ktorá prestavuje

medzinárodne uznávaný doklad o poistení zodpovednosti z prevádzky motorových vozidiel. Žalovaný
2/ ako vodič cudzozemského motorového vozidla sa pri dopravnej nehode preukázal zelenou kartou
platnou na území Slovenskej republiky, preto nebol podľa § 16 ods. 3 písm. a) Zákona o PZP povinný
uzavrieť hraničné poistenie a poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou tohto cudzozemského
motorového vozidla poskytuje žalovaný 1/.

13. Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu,
atovovýške(vtomrozsahu)vakomzaškoduzodpovedápoistenýškodca,pričompredpokladomvzniku
povinnosti poistiteľa plniť, je preukázanie zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému
vznikla. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému

poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu
škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a) cit. zákona).

14. Súd sa nestotožnil a argumentáciou žalovaného 1/, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je
krytá a nesúvisí s dojednaným povinným zmluvným poistením a teda neexistuje právny titul, na základe

ktorého by mal žalovaný 1/ plniť žalobcom nemajetkovú ujmu v peniazoch, preto namietal nedostatok
svojej pasívnej legitimácie pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. V danom prípade súd dospel k záveru, že zásah do osobnostných práv žalobcov (do ich práva
na súkromný a rodinný život) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 2/, pri

prevádzkovaní dopravy pre žalovaného 3/. Žalovaný 1/ bol poisťovateľom jeho zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Súd dospel k záveru, že žalovaný 1/ je v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaný podľa § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods.
3 pís. a), § 24 ods. 2 písm. d), ods. 3, ods. 5 Zákona o PZP. Poistený má v zmysle týchto zákonných
ustanovení z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené

preukázanénárokynanáhraduškodynazdravíanákladovpriusmrtení,pričompoškodenýjeoprávnený
uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi.

16. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda použitým v Zákone o PZP. Súd je toho názoru, že pre účely

tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej
osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobenéprevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto
prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode
najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode

vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad),
resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné

majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu
pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že pri
insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje
extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely Zákona o PZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného

krytia.

17. Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely Zákona o PZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu
v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie,
ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16.

septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o
kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda,
ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa
slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda" alebo
„akákoľvek škoda". Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za

ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája
2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).

18. S použitím eurokomformného výkladu pojmov „náhrada škody na zdraví" v § 4 ods. 1, ods. 2
písm. a), ods. 4 a § 15 ods. 1 Zákona o PZP a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného

zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska
zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových
vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti
dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa

§ 4 ods. 2 písm. a) Zákona o PZP. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, preto podľa súdu spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa citovaného
zákona, a preto je aj daná pasívna legitimácia žalovaného 1/ na náhradu tejto nemajetkovej ujmy.

19. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho
práva, t. j. výklad v súlade s komunitárnym právom, aby sa tak zabezpečil "reálny účinok" príslušnej
smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd
členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho
právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa

24. októbra 2013 (C-22/12) vo veci Haasová, pod pojmom ujma na zdraví sa má rozumieť akákoľvek
ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva
uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak
fyzickú, ako aj psychickú traumu. Súdny dvor na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi
škody, ktoré sa musia z povinného zmluvného poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou

smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno náhradu tejto ujmy požadovať podľa vnútroštátneho
práva. Podľa výroku ktorého článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2
druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel,
zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/15/EHS z 11.05.2005 a
článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorovýchvozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V 56. bode rozsudku Súdny dvor
konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku sa opierajú o § 11 Občianskeho zákonníka,
teda majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode rozsudku sa uvádza, že tento záver nemôže
spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti
českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá

je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom
zmysle slova. Citovaným rozsudkom Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že ak vnútroštátne právo
umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej
ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Súdny dvor súčasne
upozornil, že i keď nerozhoduje vnútroštátny spor, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu
vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora, pričom týmto rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné

vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

20. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C-277/12, smernica rady 72/166/EHS a smernica
rady 84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

21. Za stavu, že právo Slovenskej republiky (jeho ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka)
umožňuje žalobcovi požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je teda dôvodný záver, že takáto náhrada

nemajetkovej ujmy, musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Súd preto neuznal právnu
argumentáciu žalovaného 1/, že nie je pasívne legitimovaný v časti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému
výsledku.

22. Súd poukazuje na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozsudku č. 6MCdo/1/2016 zo
dňa 31.07.2017, podľa ktorého pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce
riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v Zákone o PZP). Pre účely tohto
zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú
ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti

s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody
spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti
s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri
dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri

dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Pri výklade pojmu škoda nie je možné vychádzať výlučne z gramatického výkladu,
ale z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, nakoľko zodpovednostný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc EÚ a komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu.

Najvyšší súd zároveň poukázal na uznesenie ÚS III. ÚS 666/2016, podľa ktorého pojem „škoda" použitý
v zákone č. 381/2001
podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil európsky súd pre ľudské práva v prípade
Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Stanková
v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské

práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by
priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,
pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol(JUDr.AndreaErdősová,PhD.,Krátkepojednanieoškodách,ujmáchaichnáhradáchvosvetle
judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora európskej únie i európskeho súdu pre ľudské

práva. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na aplikačnú prax slovenských súdov.

69. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach

(oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a

dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku
v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať

tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II.
ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený
treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,

ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).

70. Súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky nemajetkovej ujmy u žalobcov dôsledne
neriadil riadnym zhodnotením jej primeranosti a proporcionality. Odôvodnil jej priznanie s ohľadom

na preukázanú intenzitu vzťahov, avšak bližšie nerozvinul, prečo suma priznaná žalobcom 1/ a 2/ po
25.000 eur je primeraná s ohľadom na vyššie uvedené okolnosti. Takéto zdôvodnenie je nedostatočné,
nevyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia
sa stáva jeho rozhodnutie v tejto časti nepresvedčivé a neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu.

71. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a tiež v súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok a vec
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

72. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude vo veci v zmysle intencií odvolacieho súdu opätovne
vypočuť žalobcov na vzájomné vzťahy k dcére, bližšie skutkové okolnosti následkov u žalobcov 1/
a 2/ v dôsledku dopravnej nehody, opätovne posúdiť výšku priznanej nemajetkovej ujmy a zohľadniť
otázku prípadnej hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, či jej poskytovali nejakú pomoc

resp. ona im. Naostatok musí tiež súd v ďalšom konaní a novom rozhodnutí o priznaní nemajetkovej
ujmy vyhodnotiť a prihliadnuť na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane zodpovednej osoby - postoj
žalovaného 2/a 3/ (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry
pôvodcu - fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, mieru zavinenia. Súd prvej inštancie musí prihliadnuťnazávažnosťvzniknutejujmyaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošloatoknaplneniupožiadavky
účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu tak, aby bol zachovaný princíp
primeranosti a proporcionality a v závislosti od výsledkov dokazovania, tieto riadne vyhodnotiť, náležite

sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou strán sporu.

73. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť
súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníkov.

74. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie,rozhodneonáhradetrovsúdprvejinštancievnovomrozhodnutíoveci.Pretobudepovinnosťou
súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách tohto odvolacieho konania.

75. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).