Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. február 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 18Sa/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3018200358
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Straka

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3018200358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Strakom v právnej veci žalobcu: Y. C. s. r.

o., so sídlom W. XXX, Púchov, IČO: XX XXX XXX, právne zast.: M.. L.. R. G., advokát, so sídlom R., J.M.
B. XXX/X proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti
ďalšieho účastníka: O. O. M., nar. XX.XX.XXXX, Ul. Z. XX, XX-XXX Y., A., o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.9.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.
septembra 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ýzaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 20.9.2018, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. XXXXX-X/XXXX-PB zo dňa 3.2.2014.
Prvostupňovým rozhodnutím pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi ako
zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 9.10.2013. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že ani kontrolou vykonanou u žalobcu nebol preukázaný reálny výkon činnosti

zamestnancanaúzemíSlovenskejrepublikyapretonemôžepodliehaťslovenskýmprávnympredpisom.
2. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
20.9.2018. V odôvodnení žalovaný uviedol, pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci iba
status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale reálny výkon činnosti.
Na základe vykonanej kontroly u zamestnávateľa (žalobcu) nebol preukázaný skutočný výkon činnosti
zamestnanca na území Slovenskej republiky. Uvedenú skutočnosť oznámili poľskej inštitúcii sociálneho
zabezpečenia (ďalej aj ZUS), ktorá stanovisko akceptovala a oznámením č. XXXXXX/UBS/OM/XXX/

PW/XXX/XXXX zo dňa 13.12.2013 určila, že zamestnanec žalobcu podlieha od 10.10.2013 právnym
predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

3. Žalobca v podanej žalobe poukázal na najskôr určenú slovenskú až následne určenú poľskú
sociálnu legislatívu. Namietal prekročenie právomoci žalovaného s poukazom na znenie Nariadenia
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009

(ďalej aj „základné nariadenie“) a vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie
č. 883/2004. Nakoľko zamestnanec žalobcu má bydlisko v Poľskej republike, na určenie uplatniteľnej
legislatívy je príslušná ZUS a nie slovenské správne orgány, a to s poukazom na článok 16 ods. 1vykonávacieho nariadenia. V prípade, že súd dospeje k záveru, že správny orgán mal oprávnenie na
vydanie rozhodnutia podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona ako v spornej veci, namietal žalobca zákonnosť
rozhodnutia pre absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. V. z

12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu
dialógov a zmierovacieho postupu, týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych
predpisov a poskytovania dávok podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004
(ďalej aj „rozhodnutie č. V a nedodržanie procesného postupu určenia uplatniteľnej legislatívy.
ŽalobcaďalejnamietalnepreukázaniereálnejčinnostijehozamestnancanaúzemíSlovenskejrepubliky,

keď vonkajšia kontrola bola vykonaná za obdobie od 01.06.2010 do 31.01.2013 a posudzovaným
obdobím v danej veci v zmysle rozhodnutia je obdobie po 9.10.2013.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na
základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred
vnútroštátnou legislatívou a na základnú úlohu týchto nariadení, ktorou je určenie uplatniteľnej legislatívy

pri súbehu sociálnych poistení dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ. Zároveň poukázal na
povinnosť inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia vzájomné spolupracovať
a informovať sa o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky správny orgán zistil rozhodujúce
skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu (ďalší účastník) reálne nevykonáva

činnosť na území Slovenskej republiky, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia
oznámil poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia - ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Následne
Sociálnej poisťovni bolo doručené oznámenie ZUS č. XXXXXX/UBS/
OM/XXX/PW/XXX/XXXX zo dňa 13.12.2013, ktorým ZUS určila, že žalobca od 10.10.2013 podlieha
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, čo Sociálna poisťovňa ako inštitúcia

dotknutého členského štátu nenamietala, čím sa určenie stalo definitívnym. Žalovaný poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/20/2015, v zmysle ktorého je takéto
definitívne určenie pre súd záväzné. K nedostatku právomoci žalovaný uviedol, že v danom prípade
nerozhodoval o určení uplatniteľnej legislatívy u zamestnanca žalobcu, ale prvostupňový správny orgán
rozhodol len o zániku jeho sociálneho poistenia podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, teda

žalovaný napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím len deklaroval skutočnosť,
že žalobcovi zaniklo poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, čím súčasne odstraňoval
dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. K námietke bezdôvodnosti prerušenia
odvolacieho konania žalovaný uviedol, že konanie prerušil aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru EÚ a nie z dôvodu zisťovania súdnych konaní v Poľsku, pretože nie je viazaný

priebehomavýsledkamikonaníoopravnýchprostriedkochvadministratívnychkonaniachatiežsúdnymi
konaniami v Poľskej republike, a súčasne ani nemá vedomosť o akomkoľvek prebiehajúcom súdnom
konaní v Poľsku. Z dôvodu opätovného doručovania druhostupňového rozhodnutia zamestnancovi
žalobcu, toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť a žaloba je preto podaná predčasne. Žalobca
tiež nepreukázal akým spôsobom bol napadnutým rozhodnutím dotknutý a ukrátený na svojich

subjektívnych právach.

5.Žalobcavreplikekvyjadreniužalovanéhozotrvalnadôvodochpodanejžaloby.Zdôraznilnezákonnosť
prerušenia konania, počas ktorého žalovaný nevykonal činnosti smerujúce k úplnému zisteniu
skutkového stavu.

6. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj správny súd) preskúmal napadnuté rozhodnutia a
postup správnych orgánov podľa § 199 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených nielen v žalobe
(§ 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP), vrátane dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP,
a ustálil, že žaloba je dôvodná.

7. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že ďalší účastník bol do registra poistencov a
sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou ako zamestnanec
žalobcu prihlásený od 1.5.2012 do 3.3.2014.

8. Registrácia bola vykonaná na základe pracovnej zmluvy, ktorú zamestnanec s bydliskom v Poľskej
republike uzatvoril so žalobcom, a podľa ktorej mal od 1.5.2012 vykonávať pracovnú činnosť na území
Slovenskej republiky.9. Listom zo dňa 9.10.2012 poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS žalobcovi ustanovila
dočasne platnú slovenskú legislatívu na obdobie od 1.5.2012 vzhľadom na súbežné vykonávanie
pracovnej činnosti na území Slovenskej republiky pre žalobcu a vykonávanie podnikateľskej činnosti na

území Poľskej republiky.

10. Žalovaný, ktorý predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy nenamietal, dňa 13.12.2012 vystavil
žalobcovi formulár PD V a to na obdobie od 1.5.2012 do 9.10.2013.

11. Dňa 08.03.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u žalobcu kontrolu za kontrolované obdobie od
1.6.2010 do 31.1.2013 a zistil, že zamestnávateľ vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že
k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky nedochádza. Uvedená
skutočnosť bola oznámená ZUS-u.

12. Žalovanému bolo doručené oznámenie ZUS pobočka v Bielsku-Bialej č. XXXXXX/

UBS/OM/XXX/PW/XXX/XXXX zo dňa 13.12.2013, ktorým ZUS určilo, že ďalší účastník od 10.10.2013
podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho zabezpečenia.

13. Dňa 3.2.2014 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. XXXXX-X/XXXX-PB o zániku
poisteniazamestnancažalobcu,ktorézdôvodnilvýsledkamivykonanejkontroly,keďnebolopreukázané,

že zamestnanec žalobcu reálne vykonáva činnosť na území Slovenskej republiky, a preto nemôže
podliehať slovenským právnym predpisom.

14. Žalovaný o odvolaní žalobcu rozhodol preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa
20.9.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil z dôvodov uvedených vyššie.

15. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

16. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a

podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

17. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

18. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu;

19. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

20. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

21. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné.Inštitúciainformujeopredbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenéinštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

22. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené
príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak užuplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné

stanovisko.

23. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých
členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých

členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

24. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

25. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie

podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

26. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. V. z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov

sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. V toto rozhodnutie stanovuje
pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto
prípadoch:

a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

27. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. V. inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

28. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. V. ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje
rozhodnutie.

29. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. V. žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom
uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom
žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

30. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. V. dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o

výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

31. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. V. ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument
zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými

postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

32. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj zákon) sociálne poistenie
vykonáva Sociálna poisťovňa.33. Podľa § 120 ods. 4 zákona sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu
prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného

orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok
a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou
dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

34. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom

stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

35. Podľa § 210 ods. 1 zákona organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú rozhodnutie vo veciach
uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).

36. V konaní nebolo sporné, že ďalší účastník je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorý

vykonáva činnosť na vlastný účet (podnikanie) v Poľskej republike a ktorý zároveň uzavrel
pracovnú zmluvu so zamestnávateľom, spoločnosťou Y. s.r.o., na výkon závislej činnosti v Slovenskej
republike. Na zamestnanca žalobcu sa z tohto dôvodu priamo vzťahovalo základné nariadenie, ktoré v
zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a

priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva
a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie
pre konkrétny prípad.

37. Na posúdenie, či u zamestnanca žalobcu dochádzalo a dochádza k súbehu sociálnych poistení

viacerýchštátovpodľa čl.13ods.3základnéhonariadeniazdôvoduvýkonučinnostizamestnanejosoby
a činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby (podnikateľskej činnosti) v odlišných členských štátoch,
je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie
sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie
je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby, ktoré sa

pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského
štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a
komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by
o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia
rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k

situácii,žerozhodnúrôzne,následkomčohobytátoosobapodliehalasystémusociálnehozabezpečenia
viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na
vylúčenievznikutakýchtosituáciieurópskynormotvorcaprijalzákladnéavykonávacienariadene,pričom
vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. V. stanovuje
postup určovania uplatniteľnej legislatívy.

38. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí
inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sporné, že zamestnanec žalobcu
(ďalší účastník) má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu
je príslušná jedine poľská inštitúcia ZUS. ZUS tak aj vykonala a oznámila dočasné určenie slovenskej

legislatívy na obdobie od 1.5.2012. Na tomto právnom základe Sociálna poisťovňa nenamietajúc určené
rozhodné právo vystavila žalobcovi formulár PD A1 na obdobie od 1.5.2012 do 9.10.2013, čím sa
v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia stalo učenie slovenskej legislatívy definitívnym a
nesporným na čas od 1.5.2012. Následne vykonanou kontrolou bol spochybnený reálny výkon závislej
činnosti zamestnancom žalobcu na území Slovenskej republiky a uvedený záver bol oznámený ZUS-

u. Poľská inštitúcia stotožniac sa s kontrolnými závermi dňa 13.12.2013 vydala oznámenie, že ďalší
účastník od 10.10.2013 podlieha poľskej legislatíve v rámci sociálneho zabezpečenia už len z titulu
výkonu podnikania na území Poľskej republiky podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia. S
ohľadom na tieto skutočnosti Sociálna poisťovňa, ktorá určenie poľskej uplatniteľnej legislatívy následne
nikdy nenamietala, nemala právomoc konať a rozhodnúť vo veci zániku sociálneho poistenia podľa

slovenského zákona.

39. Správnysúdzdôrazňuje,žeaksaurčeniepoľskejlegislatívystaločistanekonečným,nemáSociálna
poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení,ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už správny súd vyššie uviedol, práve predchádzanie
mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom
prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym

predpisom vždy len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na
vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia
sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou
slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu
a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon vymedzuje

právomoc žalovaného vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jeho špeciálne
oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného
členského štátu v prípade jeho určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda
bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo
veci žalobcovho sociálneho poistenia.

40. Správny súd dáva do pozornosti, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v uznesení č. k. XVs/X/XXXX prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V
tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej
únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa
čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl.

1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

41. Žalovaný napadnuté rozhodnutie vydal dňa 20.9.2018, t.j. v čase, keď už bolo určenie poľskej
legislatívy definitívnym, čo žalovaný ani nespochybňuje, a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia
o zániku poistenia zamestnanca žalobcu dňom 9.10.2013 žalovaný odôvodnil tým, že prvostupňový

orgán len deklaroval svojim rozhodnutím, že zamestnanec žalobcu podliehal slovenskej legislatíve
do uvedeného dňa a zároveň, keďže žalobca tohto zamestnanca prihlásil do registra poistencov až
do 31.12.2013, odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. V tejto súvislosti správny
súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne poistenie, nemá
konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním prihlášky či

odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik sociálneho
poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať jeho vznik
alebo zánik v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

42. Správny súd ďalej poukazuje na to, že žalovaný vydal formulár PD A1 (potvrdenie o právnych

predpisochsociálnehozabezpečenia),vktoromdeklaroval,ženazamestnancažalobcusado9.10.2013
vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky o sociálnom zabezpečení a teda nemá povinnosť platiť
príspevky v inom členskom štáte. Za tejto situácie sú podľa názoru správneho súdu napadnuté ako aj
prvostupňové rozhodnutie správnych orgánov nadbytočné. V danom prípade v období po 9.10.2013
nebolspornýzániksociálnehopoisteniazamestnancažalobcu,aleto,legislatívaktoréhočlenskéhoštátu

sa stane na ďalšie obdobie uplatniteľnou. Ako vyplýva z administratívneho spisu, k určeniu uplatniteľnej
legislatívy došlo ešte pred vydaním rozhodnutia prvostupňového orgánu, čo vyplýva z oznámenia ZUS
žalovanému, a žalovaný toto určenie nenamietal, takže sa určenie poľskej legislatívy stalo definitívnym
v zmysle čl. 16 vykonávacieho nariadenia.

43. Pokiaľ teda správne orgány rozhodovali o zániku povinného poistenia podľa slovenskej legislatívy,
je jednak preskúmavané rozhodnutie duplicitným, keďže zánik poistenia bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva z relevantného potvrdenia - formulára PD AX, ktorého platnosť nebola spochybnená, a tiež
vydaným v rozpore s § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zák. o sociálnom poistení, pretože nejde o
sporný prípad, a jednak správne orgány v čase svojich rozhodovaní už nemala právomoc rozhodovať o

zániku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej legislatívy. V dobe ich rozhodovania
už bolo v súlade s nariadeniami EÚ určené, že zamestnanec žalobcu podlieha právnym predpisom v
oblasti sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.
44. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovaného, že prvostupňový
orgán svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu.

45. Správny súd poukazuje na to, že rovnako ako žalovaný o vzniku povinného poistenia ďalšieho
účastníka pri vydaní formulára PD V.sobitné rozhodnutie nevydával, tak je nadbytočné, aby o zániku
povinného poistenia vydával samostatné rozhodnutie, keďže vznik a zánik povinného poistenia podľaslovenskej legislatívy je deklarovaný v samotnom formulári, vrátane oznámenia SUZ zo dňa 13.12.2013
o určení poľskej uplatniteľnej legislatívy odo dňa 10.10.2013, pričom účastníkom konania sú uvedené
dátumy od počiatku známe.

46. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal, nakoľko ich
dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci.

47. Správny súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného o predčasnosti podanej žaloby, ak táto

bola podaná v čase, keď napadnuté rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pre jeho riadne
nedoručenie ďalšiemu účastníkovi. Podľa § 181 SSP účastník správneho konania podáva žalobu do 2
mesiacov od oznámenia rozhodnutia, ktorého súdneho prieskumu sa domáha. Plynutie uvedenej lehoty
sa neviaže na moment právoplatnosti, resp. absolútnej právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia,
ktorá je podmienená doručením rozhodnutia všetkým účastníkom konania, ale na čas, kedy sa účastník
konania podávajúci žalobu mohol oboznámiť s jeho obsahom. V jeho prípade možno hovoriť o tzv.

relatívnej právoplatnosti vo vzťahu k jeho osobe. Opačný výklad by znamenal, že by účastník zmeškal
lehotu na podanie správnej žaloby.

48. V správnom súdnictve sa poskytuje ochrana každému kto tvrdí, že bol napadnutým rozhodnutím
ukrátený, resp. dotknutý na svojich právach a záujmoch. V prejednávanej veci bolo v záujme žalobcu,

aby mal vedomosť či, kde a v akej výške bude platiť zákonné odvody. Uvedená skutočnosť preto zakladá
aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie správnej žaloby.

49. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

50.Spoukazomnavyššieuvedenéskutočnostisprávnysúdzdôvodunesprávnehoprávnehoposúdenia
veci (§191 ods. 1 písm. c) SSP) rozhodnutie žalovaného ako nadbytočné a vydané správnym orgánom,
ktorý na to podľa koordinačných nariadení už nebol právomocný, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

v ktorom sa žalovaný musí vysporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci, vrátane prvostupňového
správneho orgánu, vzhľadom na ustálený skutkový stav.

51.Otrováchkonaniasprávnysúdrozhodolpodľa§167ods.1SSPtak,žeúspešnémužalobcovipriznal
úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté v zmysle § 175 SSP po právoplatnosti

tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.
2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.