Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 26, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoP/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817201691
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3817201691.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: F. Q., nar.
XX.XX.XXXX, zastúpeného v konaní kolíznym opatrovníkom: N. práce, sociálnych vecí a rodiny H.,
dieťa rodičov: matky O.. P. U., H.., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. P., B. F. XXX/XX, zastúpenej D.. H. T.,
advokátom so sídlom v E., M. R. R. XX a otca: O.. O. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., M. S. XXXX/XX-
XX, zastúpeného D.. E. Z., advokátom so sídlom S. Q., P. P. 1, o úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému F., o odvolaní otca a o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza
zo dňa 8. novembra 2018, č.k. 12P/23/2017-1002 a opravnému uzneseniu Okresného súdu Prievidza

zo dňa 16. novembra 2018, č.k. 12P/23/2017-1003, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti vyčíslenia nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od
08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia (t.j. do 08.11.2018) vo výške 2.576,56 eur a v časti určenia
výšky splátky zročného výživného (100,- eur mesačne) s povinnosťou otca toto splácať spolu s bežným
výživným počnúc mesiacom december 2018 p o t v r d z u j e a v časti lehoty splatnosti jednotlivých
splátok m e n í tak, že otec je povinný splátky zročného výživného poukazovať k rukám matky spolu
s bežným výživným, vždy do 20.dňa kalendárneho mesiaca, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že

omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Opravné uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie rozhodol výrokom I. tak, že
nedoplatok na výživnom na maloletého F. Q. za obdobie od 08.02.2017 do vyhlásenia tohto rozhodnutia
vo výške 2.576,56 eur je otec povinný zaplatiť spolu s bežným výživným, plateným k rukám matky,

mesačne vždy vopred, najneskôr do posledného dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca, v 100,-
eur mesačných splátkach, počnúc mesiacom december 2018 až do úplného zaplatenia dlžnej sumy,
pod následkom straty výhody splátok a zročnosti celej sumy, v prípade nezaplatenia jednej zo splátok
riadne a včas, a súčasne výrokom II. rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo
na ich náhradu.

2. Následne potom opravným uznesením zo dňa 16. novembra 2018 rozhodol tak, že opravuje výrok I.

rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 12P/23/2017-1002 zo dňa 08.11.2018 tak, že tento správne
znie: „Nedoplatok na výživnom na maloletého F. Q. za obdobie od 8.2.2017 do vyhlásenia tohto
rozhodnutia vo výške 2376,56 eur je otec povinný zaplatiť spolu s bežným výživným, plateným k rukám
matky, mesačne vždy vopred, najneskôr do 20. dňa kalendárneho mesiaca, v 100,- eur mesačnýchsplátkach, počnúc mesiacom december 2018 až do úplného zaplatenia dlžnej sumy, pod následkom
stratyvýhodysplátokazročnosticelejsumy,vprípadenezaplateniajednejzosplátokriadneavčasstým,
že v ostatných častiach rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 12P/23/2017-1002 zo dňa 8.11.2018

zostáva nezmenený“, vydanie ktorého opravného uznesenia postupom podľa § 224 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) odôvodil tým, že vykonal opravu zrejmých nesprávností vo výroku
rozsudku zo dňa 08.11.2018 z dôvodu potreby zosúladenia jednak lehoty splatnosti jednotlivých splátok
s lehotami tak, ako boli zadefinované v predchádzajúcom rozsudku, v ktorom bolo rozhodnuté o výške
vyživovacej povinnosti a tiež z dôvodu, že v rozsudku namiesto správnej výšky nedoplatku otca na

výživnom2.376,56eurbolanesprávneuvedenásuma2.576,56eur,zarátajúctamtiežvýživnézamesiac
november 2018 vo výške 200,- eur, pričom však výživné za mesiac november 2018 má byť zaplatené
až do 20.11.2018.

3. Pokiaľ ide o samotný odvolaním napadnutý rozsudok, v jeho odôvodnení súd prvej inštancie uviedol,
že predmetom konania bolo rozhodovanie o úprave práv a povinností k maloletým deťom. Rozsudkom

Okresného súdu Prievidza č.k. 12P/23/2017-807, zo dňa 23.04.2018, súd schválil uzavretú rodičovskú
dohodu, podľa ktorej maloletý F. zostáva v osobnej starostlivosti matky a podľa dohody rodičov bol
vymedzený styk otca s dieťaťom. Súčasne súd rozhodol aj o tom, že otec je povinný platiť na
výživu maloletého F. v období od 08.02.2017 do 22.05.2017 výživné vo výške 150,- eur mesačne, v
období od 23.05.2017 do 31.08.2017 výživné vo výške 280,- eur mesačne a od 01.09.2017 výživné

vo výške 150,- eur mesačne, k rukám matky, mesačne vždy vopred, najneskôr do posledného dňa
predchádzajúceho kalendárneho mesiaca. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 08.02.2017 do
vyhlásenia tohto rozhodnutia vo výške 1.140,25 eur povolil súd zaplatiť otcovi spolu s bežným výživným
v 35,- eur mesačných splátkach, počnúc mesiacom nasledujúcim od právoplatnosti rozhodnutia, pod
následkom straty výhody splátok a zročnosti celej sumy, v prípade nezaplatenia jednej zo splátok riadne

avčas.Otrováchkonaniarozhodolsúdtak,žežiadenzúčastníkovnemáprávonanáhradutrovkonania.

4. Rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť vo výroku, ktorým súd schválil rodičovskú
dohodu, dňom 01.06.2018. Proti výrokom súdu o určení vyživovacej povinnosti otca voči maloletému
F. podali obaja rodičia odvolanie.

5. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom pod č.k. 27CoP/43/2018-907 zo dňa 27.09.2018, rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku II., ktorým určil vyživovaciu povinnosť otca k mal. dieťaťu
za obdobie od 08.02.2017 do 22.05.2017, potvrdil a vo výroku II., ktorým určil vyživovaciu povinnosť
otca k mal. dieťaťu za obdobie od 23.05.2017 zmenil tak, že otec je povinný platiť na výživu maloletého

F. v období od 23.05.2017 do 31.08.2017 výživné v sume 350,- eur mesačne a od 01.09.2017 v sume
200,- eur mesačne, ktoré výživné je tento povinný posielať k rukám matky maloletého dieťaťa vždy do
20. dňa v mesiaci vopred. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho
súdu nadobudol právoplatnosť dňom 18.10.2018.
6.RozsudkomKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.27CoP/43/2018-907zodňa27.09.2018,bolzrušenývýrok

II.1 rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nedoplatku zročného výživného
a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok III.) a v týchto častiach bola vrátená vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Súd prvej inštancie doplnil potrebné dokazovanie za účelom zistenia výšky nedoplatku na výživnom
za rozhodné obdobie od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia, teda do dňa 08.11.2018, pričom zo

zhodných tvrdení oboch rodičov maloletého F. mal súd zistené, že otec za obdobie od 08.02.2017 do
08.11.2018 na výživu maloletého F. prispel spolu sumou 2.100,- eur. V priebehu konania, po doručení
rozsudku odvolacieho súdu, otec súhlasil s tým, aby ho súd zaviazal zaplatiť k rukám matky na
výživu maloletého F. zameškané výživné v 40,- eur mesačných splátkach, s tým, že nie je v jeho
možnostiach v súčasnej dobe splácať zameškané výživné vo vyššej sume. Z dôvodov pracovných

neúčasť na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu ospravedlnil. Právny zástupca
matky na záverečnom pojednávaní vo veci sa s takýmto návrhom otca (bod 19 odôvodnenia rozsudku)
nestotožnil, poukazujúc na to, že otec si bol, resp. mal si byť vedomý svojej vyživovacej povinnosti voči
maloletému F.. Svoju vyživovaciu povinnosť si riadne už 21 mesiacov neplní, pričom poukázal na právny
názor odvolacieho súdu vyslovený v rozsudku, v zmysle ktorého zameškané výživné by eventuálne

mohol súd povoliť zaplatiť v mesačných splátkach len výnimočne s tým, že toto by malo byť uhradené do
3 rokov. Pretože otec je už 21 mesiacov v omeškaní, súhlasila by matka s tým, aby zameškané výživné
bolouhradenédo15mesiacov,t.j.do08.02.2020.Vtejtosúvislostiuviedol,žeakbysúdpožiadavkuotca
v tomto smere akceptoval, mesačná splátka na zameškanom výživnom by predstavovala sumu 158,03eur. Poukazujúc na majetkové pomery otca a takisto na skutočnosť, že otec sa vyživovacej povinnosti
vyhýbal, v prípade, ak by súd otcovi splátky povolil, bolo by spravodlivé, aby tieto boli vo výške aspoň
200,- eur mesačne.

7. Súd prvej inštancie za aplikácie ust. § 62 ods. 1-5, § 63 ods. 1, § 75 ods. 1 Zákona o rodine a § 232
ods. 3, 4 CSP uviedol, že medzi rodičmi maloletého F. nebolo sporné, že za obdobie od 08.02.2017 vo
vyhlásenia tohto rozhodnutia, uhradil otec na výživu maloletého F. spolu výživné vo výške 2.100,- eur.
Vzhľadom na skutočnosť, že súd určil otcovi jeho vyživovaciu povinnosť za obdobie od 08.02.2017 do

22.05.2017 vo výške 150,- eur, otcovi vznikol za toto obdobie nedoplatok na výživnom v celkovej výške
518,95 eur (suma 112,50 eur za obdobie od 08.02.2017 do 28.02.2017, suma 150,- eur za každý z
mesiacov marec a apríl 2017 a suma 106,45 eur za obdobie od 01.05.2017 do 22.05.2017), za obdobie
od 23.05.2017 do 31.08.2017 vo výške 350,- eur mesačne, otcovi vznikol za toto obdobie nedoplatok
na výživnom v celkovej výške 1.151,61 eur (suma 101,61 eur za obdobie od 23.05.2017 do 31.05.2017
a za každý z mesiacov jún, júl a august 2017 suma 350,- eur) a za obdobie od 01.09.2017 do 30.11.2018

suma 3.000,- eur (suma 200,- eur za každý z mesiacov september 2017 až november 2018). Spolu tak
mal otec na výživu svojho maloletého syna za vyššie uvedené obdobie zaplatiť spolu sumu 4.670,56
eur. Z dôvodu, že zo sumy 4.670,56 eur titulom nedoplatku na výživnom za vyššie uvedené obdobie
zaplatil otec na výživu maloletého spolu sumu 2.100,- eur, rozdiel, sumu 2.570,56 eur (4.670,56 eur -
2.100,- eur), uložil súd otcovi z titulu nedoplatku na výživnom na maloletého syna zaplatiť na žiadosť

otca v pravidelných mesačných splátkach tak, že tento nedoplatok bude uhradený do 3 rokov pričom sa
nestotožnil s dôvodnosťou požiadavky otca, zaplatiť nedoplatok na výživnom maloletému F. v nižších,
40,- eurových mesačných splátkach. Poukázal na to, že v konaní bolo okrem iného zistené aj to, že
otec v posudzovanom období bol jednak jediným konateľom a spoločníkom viacerých, prosperujúcich
obchodných spoločností, vlastniacich tiež nezanedbateľný kapitál a vlastnil (tiež doposiaľ vlastní), na

rozdiel od matky, nehnuteľný majetok nie zanedbateľnej hodnoty, pričom až doposiaľ okrem mal. F.
žiadnu inú vyživovaciu povinnosť nemá. Už len tieto zistenia, nad rámec toho, že nespochybňoval
tvrdenie matky, že počas spolužitia podstatnou mierou financoval potreby nielen mal. dieťaťa, ale aj
životnénákladymatky(ktorávtomčasenepracovalaajejjedinýmpríjmombollenrodičovskýpríspevok),
indikuje jednoznačne v prospech dôvodnosti záveru, že jeho reálne príjmy (s prihliadnutím tiež na výšku

splátok úveru, či financovanie nákladov na apartmán v Oščadnici, ktorý okrem neho užívali bez toho, aby
sa na nákladoch podieľali tiež jeho príbuzní) nezodpovedajú jeho životným nákladom, teda musia byť
ďaleko vyššie (nielen otcom tvrdený mesačný príjem 376,- eur). Pokiaľ otec prostredníctvom právneho
zástupcu dôvodil tým, že možnosť financovania nákladov dieťaťa a matky v tomto období mala mať
pôvod vo vytvorených úsporách plynúcich z jeho podnikania, niet racionálneho dôvodu (keďže životný

štandard otca nezaznamenal zmeny) pre záver, že takýmito úsporami otec už nedisponuje. Pokiaľ by
tomu však tak aj nebolo, jeho zákonnou povinnosťou bolo vytvoriť si z úspor dostatočné rezervy na to,
aby si svoju vyživovaciu povinnosť k jeho jedinému dieťaťu, mohol v zodpovedajúcom rozsahu plniť,
keďže neexistuje udržateľný argument, pre ktorý by ťarcha zabezpečenia odôvodnených potrieb dieťaťa,
mala byť vzhľadom na ich v konaní preukázanú výšku, prenesená v prevažujúcej miere na matku,

u ktorej je naviac výživné vo finančnom vyjadrení kompenzované výkonom osobnej starostlivosti o
dieťa. Ďalšou (v časovej súvislosti na vyššie uvedené obdobie nadväzujúcou) rozhodujúcou, v konaní
preukázanou skutočnosťou, indikujúcou jednoznačne v prospech dôvodnosti posudzovania pomerov na
strane otca z hľadiska ust. § 75 Zákona o rodine, je prevod obchodných podielov po podaní návrhu
na určenie výživného matkou, zo strany otca na jeho príbuzného (podľa tvrdenia otca za sumu 5.000,-

eur). Z daňových priznaní týchto spoločností, vyplýva, že prinajmenšom obchodné spoločnosti Q. B.
a Q. B. J. boli fungujúce, dosahujúce vysokú réžiu a výnosy, vlastniace nezanedbateľný kapitál. Nad
rámec toho, že otec v konaní ani nepreukázal, že skutočne obchodné podiely v nich previedol za ním
tvrdenú čiastku, nepreukázal z hľadiska posúdenia prípadnej účelovosti tohto kroku vo vzťahu k tomuto
prebiehajúcemu konania ani to, že táto suma skutočne zodpovedala reálnej hodnote jeho obchodných

podielov s prihliadnutím už na spomínanú obratovosť, výnosy, majetok, teda aj nezanedbateľný kapitál
týchto spoločností, ktorých bol otec jediným spoločníkom. Pokiaľ by však aj reálna hodnota jeho podielov
tejto sume zodpovedala (čo sa však vzhľadom na uvedené javí vysoko nepravdepodobné), bolo jeho
povinnosťou s ohľadom na prioritu jeho zákonnej vyživovacej povinnosti túto čiastku použiť primárne
ako vytvorenie rezervy na jej plnenie, a až následne zostávajúcu časť z nej použiť na úhradu svojich

nákladov (či už tých, ktoré bolo, alebo tých, ktoré nebolo potrebné nevyhnutne vynaložiť), v dôsledku
čoho je bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia bola tiež argumentácia otca, že
prevod obchodných podielov mal pôvod v jeho zhoršenom zdravotnom stave (chronické zmeny na
chrbtici následkom ktorých bol, či ďalej je práceneschopným). Prevod obchodných podielov na svojhopríbuzného za čiastku, ktorá nemá oporu v hodnovernom (resp. žiadnom) doklade, preukazujúcom
ich reálnu hodnotu a tiež použitie týchto prostriedkov na potreby diferentné od potrieb dieťaťa, je
účelovým konaním otca v snahe zneprehľadniť svoju majetkovú a finančnú situáciu, a vo vzťahu k

právam dieťaťa znemožňujúcu takémuto konaniu poskytnúť právnu ochranu v podobe poddimenzovanej
čiastky určenej mu na výživné v prospech dieťaťa. Rovnako nemožno opomenúť ďalšiu čiastku vo
výške 8.565,79 eur, ktorá bola uložená na účte vedenom na meno mal. dieťaťa, a ktorú otec vybral
po odchode matky zo spoločnej domácnosti a ktorej ďalší osud hodnoverným spôsobom v konaní
nevysvetlil. Nie je rozhodujúcim, na aký účel túto sumu použil, t.j. či ju spotreboval, prípadne s ňou

ďalej disponuje, aj vo vzťahu k nej je potrebné vyvodiť rovnaký záver, ako v prípade čiastky za prevod
obchodných podielov, teda že povinnosťou otca ju bolo použiť na vytvorenie rezervy na plnenie si
svojej zákonnej vyživovacej povinnosti. Pokiaľ otec týmto spôsobom nepostupoval, nemôže to ísť
na ťarchu vyživovaného dieťaťa. Bez dopadu na uvedený záver je konštrukcia otcom predložených
čestných prehlásení jeho brata o pôvode a následnom použití týchto prostriedkov, ktorá v kumulatíve
s ostatnými okolnosťami, indikujúcimi v prospech záveru o snahe otca zminimalizovať svoje príjmy a

majetok prostredníctvom prevodu na príbuzných, stráca akúkoľvek dôveryhodnosť, nehovoriac o tom,
že už samotné tvrdenie, že prostriedky ktoré mali podľa nich vlastnícky patriť bratovi otca, mal tento
uložiť na účet dieťaťa, aby dosiahol vyššie úročenie vkladov, by vykazovalo znaky nekalej praktiky, s
cieľom uviesť do omylu banku a dosiahnuť tak nepatriace mu benefity, vo svetle čoho je záver aj o
účelovosti ďalších krokov viac, ako opodstatnený. Nemožno vo vzťahu k pomerom otca nevziať tiež

do úvahy, že na rozdiel od matky vlastní niekoľko nehnuteľností. Jeho pomery umožňujú ponechať
si rodinný dom, ktorý v dražbe nadobudol za tvrdenú čiastku 60.000,- eur, za súčasného tvrdenia o
jeho neobývateľnosti a nedisponovaním čiastky na jeho opravu, za súčasného zistenia jeho úverovej
zaťaženosti cca 200,- eur mesačne, za súčasného tvrdenia, že jeho náklady na bývanie sú cca 170,- eur
mesačne (čo nepreukázal) a náklady na prevádzku apartmánu v Z. (ktorý tiež vlastní) ďalších cca 90,-

až 100,- mesačne, ktorý naviac podľa jeho tvrdenia bezplatne užívajú (bez podieľania sa na nákladoch
s jeho užívaním spojených) tiež jeho rodinní príslušníci. Vychádzajúc tak z pomerov na strane otca, v
konaní zistených, považoval súd za primerané a spravodlivé uložiť otcovi povinnosť zaplatiť nedoplatok
na výživnom v 100,- eur mesačných splátkach, s tým, že pri splátkach v takejto výške, bude výživné
uhradené do 2 rokov, pričom s prihliadnutím na súčasný príjem matky, ktorá je zamestnaná, nebude

pri splátkach zameškaného výživného nijako ohrozené zabezpečenie štandardných základných potrieb
maloletého F.. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol otec maloletého
dieťaťa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom vychádzajúc z obsahu odvolania toto

smerovalo aj proti vydanému opravnému uzneseniu zo dňa 16.novembra 2018. V odvolaní uviedol, že
namieta nesprávne skutkové zistenia a v nadväznosti na to aj nesprávne právne posúdenie veci (dôvody
na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Výšku splátok výživného považuje za
značne vysokú, vymykajúcu sa súdnej praxi, nedoplatok na výživnom by tak mal byť uhradený ani nie
do dvoch rokov. Poukázal na to, že Zákon o rodine neurčuje čas, za ktorý má byť nedoplatok uhradený,

pričom krajský súd v predchádzajúcom rozhodnutí vyslovil názor, že nedoplatok by mal byť uhradený
do 3 rokov. Súd prvej inštancie však išiel nad rámec tohto názoru a stanovil vyššie splátky a kratší
čas splácania. Pri výške bežného výživného 200,- eur so splátkou zameškaného výživného 100,- eur,
je to tak suma 300,- eur mesačne, čo je pre neho likvidačné a nebude schopný ju splácať. Nechápe,
prečo súd neakceptoval ním navrhovanú mesačnú splátku výživného 40,- eur, pretože podľa jeho názoru

suma 240,- eur mesačne je viac ako dostatočná a v súdnej praxi nadštandardná, pre zabezpečenie
potrieb maloletého dieťaťa, ktorého naviac vyživuje aj naturálne počas styku s ním. Matka má vyšší
príjem ako on. Opravné uznesenie je vecne nesprávne, procesne neprípustné. Vychádzajúc z ust. §
224 CSP možno prostredníctvom neho opraviť len zrejmé nesprávnosti, predovšetkým chyby v písaní a
počítaní, o čo však v posudzovanej veci nejde. Súd prvej inštancie po vyhlásení rozsudku zistil, že tento

je vecne nesprávny a ponížil tak pôvodne určený nedoplatok o 200,- eur. Vyhláseným rozsudkom je
však súd viazaný a nemôže svoje pochybenia po ich dodatočnom zistení týmto spôsobom konvalidovať,
pretože by tak donekonečna mohol upravovať svoje predchádzajúce meritórne rozhodnutia opravným
uznesením, čo je neprípustné. Vzhľadom na povahu tejto veci ide podľa jeho názoru pri vydaní
opraveného uznesenia o vadu ústavného charakteru a odňatie práva na spravodlivý proces (odvolací

dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), čo je podľa jeho názoru dôvodom na zrušenie oboch
rozhodnutí. Pokiaľ súd určil, že nedoplatok na výživnom je vyčíslovaný za obdobie od 08.02.2017 do
vyhláseniarozhodnutia,považujetozaneurčitýanejasnýspôsoburčeniačasovéhorozsahunedoplatku,
čo je rovnako podľa neho neprípustné. Súd mal vo výroku jasne uviesť dátum, za ktorý zameškanévýživné prislúcha a o ktorom vlastne rozhodol. Taktiež v konečnom dôsledku vytkol súdu prvej inštancie,
že opravné uznesenie nebolo ako opravné ani formálne označené. Na základe uvedeného obe
rozhodnutia navrhoval zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla tiež matka
maloletého dieťaťa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom odvolanie smeruje, vychádzajúc
z jeho obsahu, tiež voči opravnému uzneseniu s tým, že navrhovala ich zrušenie a vrátenie veci súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne zmenu s tým, že nedoplatok na
výživnom bude stanovený vo výške 2.690,56 eur, ktorý bude povolený otcovi splácať v 200,- eurových
splátkach spolu s mesačným výživným, aby tak nedoplatok bol splatený maximálne do 08.02.2020.
Predovšetkým považovala napadnutý rozsudok za nedostatočne odôvodnený, zistený skutkový stav za
nesprávne vyhodnotený (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ a f/ CSP). Súd
prvej inštancie napriek tomu, že sa v priebehu konania stotožnil s tvrdením matky o potrebe aplikácie

tzv. potencionality príjmov na strane otca, nevysvetlil v odôvodnení v rozpore s § 220 ods. 2 CSP
a § 191 CSP, prečo výšku splátok zameškaného výživného určil len v sume 100,- eur mesačne a
prečo úhrada dlžného výživného 2.576,56 eur by od začiatku dlhu mala nastať až takmer o 4 roky.
Poukázala na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí, v zmysle
ktorého by maximálna doba úhrady zameškaného výživného mala byť 3 roky. Ak vôbec existuje dôvod

na splátky, čo si ona nemyslí, tak mali by tieto byť nastavené tak, aby nedoplatok bol uhradený do 3
rokov od začiatku meškania výživného. Súd nevysvetlil v odôvodnení, prečo takto nerozhodol. Následne
v odvolaní obsiahlo replikuje obsah odôvodenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rovnako výšku súdom
zisteného nedoplatku 2.576,56 eur od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia nepovažuje za správnu a
presnú. Nespochybňuje, že v tomto období otec matke uhradil na výživnom 2.100,- eur v 21 splátkach po

100,- eur, avšak celková suma dlžného výživného pri splatnosti mesačnej splátky do 20. dňa v mesiaci
vopred spôsobuje, že od 08.02.2017 do 08.11.2018 bola celková výška výživného v sume 4.790,56 eur
(518,95 eur od 08.02.2017 do 22.05.2017, 1.151,61 eur od 23.05.2017 do 31.08.2017 a 3.120,- eur /
t.j. za 15 mesiacov a 18/30 mesiaca/ od 01.09.2017 do 08.11.2018, keďže k 20.10.2018) je splatné
výživné na november 2018, teda 15-ty mesiac k 20.11.2018 a tiež alikvótna časť výživného za mesiac

december 2018. Po odpočítaní 2.100,- eur k 08.11.2018 tak nedoplatok na výživnom predstavuje sumu
2.691,56 eur (4.790,56 eur - 2.100,- eur). S odkazom na ust. § 232 ods. 3, 4 CSP namietala, že súd
prvej inštancie nedostatočne zohľadnil všetky rozhodujúce skutočnosti pre stanovenie výšky splátok. Za
udržateľné nepovažuje, aby nedoplatok bol splácaný v období ďalších 26-tich mesiacov, pretože je tento
nedoplatok tvorený sumami, ktoré mal otec v minulosti na výživu svojho dieťaťa prispievať, a ktoré však

k rukám matky nezaplatil. Matka musela v podstate všetky potreby svoje aj maloletého dieťaťa dlhodobo
úverovaťasuplovaťtakvovzťahukdieťaťuúlohuotca.Poukázalatiežnapostojotcavpriebehukonania,
keď tento nepristupoval k vyriešeniu celej veci zodpovedne.

10. Otec v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že toto nepovažuje za dôvodné a odkazuje na

dôvody a argumentáciu v ňom podanom odvolaní. Odvolanie matky je síce obsiahle, predstavuje však
dotváranie faktov podľa subjektívnych potrieb matky. Matka otvorene deklaruje snahu získať plnenie
v splátkach, ktoré sú zjavne vysoké a ktoré sa objektívne vymykajú súdnej praxi. Suma výživného a
matkou požadovaných splátok zameškaného výživného je vysoká, vystavila by ho stavu núdze a bez
finančnej pomoci rodiny by nebol schopný toto platiť. Preto žiada, aby súd rozhodol v zmysle jeho

apelačného návrhu.

11. Matka vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu otca toto vyhodnocuje ako nedôvodné a žiada
odvolací súd, aby tomuto nevyhovel. Naopak považuje za dôvodné svoje odvolanie, ako aj dôvody v
ňom uvedené a žiada, aby tomuto odvolací súd vyhovel. Otec opomína, že na úhradu dlhu v splátkach

výživného niet právneho nároku a v prípade výživného ide o postup skôr výnimočný a kumulatívne len
za predpokladu nepriaznivého sociálneho aspektu na strane povinného rodiča. Pokiaľ otec v odvolaní
uvádza, že súd prvej inštancie, keď stanovil splátky výživného v rozložení na 2 roky, išiel nad rámec
toho, aký názor vyslovil odvolací súd, ktorý hovoril o 3 rokoch. V tomto smere poukazuje na to, že 3 roky
je maximálna doba, ktorá je pri výživnom, pokiaľ ide o splátky, akceptovateľná. Pokiaľ otec považuje za

primeranú len výšku splátky zameškaného výživného po 40,- eur mesačne, účelovo opomína, že ide
o sumy, ktoré už v minulosti mal na výživu dieťaťa prispievať a tak neurobil. Matka takto musela dieťa
úverovaťdlhodoboasuplovaťúlohuotca.Naviacišlooobdobie,keďmatkapoberalalenmaterskédávky,
mala nepriaznivú majetkovú situáciu, nepracovala a musela vyživovať svojho syna, zabezpečovať mudennú starostlivosť, pričom otec sa na tom adekvátnym spôsobom nepodieľal. Nie je pravdou, že by
otec počas styku so synom plne uhrádzal potreby dieťaťa, na tomto sa podieľajú obaja rodičia. Tiež
nie je pravdou, že by matka mala značne vyšší príjem ako otec, pretože vykonaným dokazovaním bolo

zistené, že životná úroveň otca je neporovnateľne vyššia ako matky. Podľa jej názoru dôvod na splátky
neexistuje. V ďalšom v podstate replikuje dôvody, skutočnosti a námietky, ktoré uvádzala v ňou podanom
odvolaní.

12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v

lehote(§362CSP)amápredpísanénáležitosti(§363CSP),preskúmalrozhodnutiasúduprvejinštancie
bez toho, aby bol viazaný rozsahom odvolania a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 CMP),
prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v
časti vyčíslenia nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia
(t.j. do 08.11.2018) vo výške 2.576,56 eur a v časti určenia výšky splátky zročného výživného (100,-

eur mesačne) s povinnosťou otca toto splácať spolu s bežným výživným počnúc mesiacom december
2018 je potrebné ako vecne správny za použitia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, v časti lehoty splatnosti
jednotlivých splátok zmeniť za požitia § 388 CSP tak, že otec je povinný splátky zročného výživného
poukazovať k rukám matky spolu s bežným výživným, vždy do 20.dňa kalendárneho mesiaca, až do
úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť

celého plnenia (keďže v tejto jeho časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani zrušenie) a
opravné uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť za použitia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

13. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 27CoP/43/2018-907 zo dňa 27.09.2018, bol zrušený
výrok II.1 rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nedoplatku zročného

výživného a v súvisiacom výroku o trovách konania (výrok III.) a v týchto častiach bola vrátená vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Súd prvej inštancie doplnil potrebné dokazovanie za účelom zistenia výšky nedoplatku na výživnom
za rozhodné obdobie od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia, teda do dňa 08.11.2018 a v poradí

nasledujúcim, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, vyčíslil nedoplatok na výživnom na maloletého F.
Q. za obdobie od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia vo výške 2.576,56 eur s tým, že tento je otec
povinnýzaplatiťspolusbežnýmvýživným,platenýmkrukámmatky,mesačnevždyvopred,najneskôrdo
posledného dňa predchádzajúceho kalendárneho mesiaca, v 100,- eur mesačných splátkach, počnúc
mesiacom december 2018 až do úplného zaplatenia dlžnej sumy, pod následkom straty výhody splátok

a zročnosti celej sumy, v prípade nezaplatenia jednej zo splátok riadne a včas, a nadväzne napadnutým
opravným uznesením zmenil (ponížil) výšku nedoplatku na 2.376,56 eur a zmenil tiež splatnosť splátok
nedoplatku zročného výživného.

15. Vychádzajúc z obsahu podaných odvolaní, matka namietala nedostatočné odôvodnenie rozsudku,

vyčíslenú výšku nedoplatku, splatnosť splátok, spoločne s otcom namietala výšku splátky nedoplatku
(ona žiadala vyššiu a otec nižšiu), obaja namietali vecnú správnosť po rozsudku následne vydaného
opravného uznesenia, otec tiež, že neboli splnené zákonné podmienky pre jeho vydanie.

16. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť produkovaných

odvolacích námietok vo vzťahu k vyčísleniu nedoplatku na zameškanom zročnom výživnom, k výške
súdom prvej inštancie stanovenej splátky zročného výživného ani k stanoveniu počiatku jeho splácania,
na strane druhej priznal relevanciu odvolaniu matky, pokiaľ ide o časovú splatnosť splátok zročného
výživného a súčasne ako dôvodné vyhodnotil odvolanie otca vzťahujúce sa k vydanému opravnému
uzneseniu.

17. Rodičovské práva a povinnosti vznikajú priamo zo zákona narodením dieťaťa, tieto majú obaja
rodičia a pri ich výkone, sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine).

18. Podľa § 62 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k

deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia
prispievajú na výživu svojich deti podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má
právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.19. Podľa § 75 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na
odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez

dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj
na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

20. Zákon o rodine vychádzajúc z filozofie, že dieťa má zo zákona právo na výživu, explicitne rodičom
ukladá povinnosť splniť si vyživovaciu povinnosť, pričom každá povinná osoba musí vždy, aj keď na úkor

vlastných minimálnych potrieb, zabezpečiť dieťaťu výživu. Dieťaťu je zákonom priznané právo podieľať
sa na životnej úrovni svojich rodičov.

21.Ust.62 Zákonaorodine,vrátanečl.32ods.4Listinyzákladnýchprávoaslobôdtedanielengarantuje
právo rodičov vychovávať svoje deti, ale súčasne na druhej strane garantuje právo deťom na rodičovskú
starostlivosť a výchovu, čo v sebe zahŕňa okrem iného aj zabezpečenie zo strany rodičov všetkých

podmienok materiálnej, aj nemateriálnej povahy na tom, aby sa dieťa mohlo riadne vyvíjať.

22. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyčíslil nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie
od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia (rozhodnutie bolo nesporne vyhlásené dňa 08.11.2018, teda
nedoplatok je vyčíslený jasne, konkrétne, zrozumiteľne a nezameniteľne k danému dátumu, s čím súvisí

nedôvodnosťnámietkyotcavtomtosmere)vcelkovejvýške2.576,56eur,matematickýprepočetktorého
je v podrobnostiach uvedený v bode 27 a 28 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým prepočtom
subsumujúcim tiež zročné výživné za mesiac 2018, sa odvolací súd z hľadiska jeho správnosti plne
identifikuje a v podrobnostiach naň poukazuje. V čase jeho vyčíslenia súdom prvej inštancie samotná
matka jeho existenciu tvrdila vo výške 2.376,56 eur, bez započítania výživného na mesiac november

(vychádzajúc z obsahu zápisnice z pojednávania na ktorom v tejto otázke bolo rozhodnuté), súd prvej
inštancie však v napadnutom rozsudku (na rozdiel od následnej opravy uznesením) správne do výpočtu
zahrnul aj platbu v tom čase už zročného výživného na mesiac november 2018 (keďže jeho splatnosť
nastala mesiac vopred, teda najneskoršie do 20. dňa v mesiaci október 2018), s pripočítaním ktorého
mesačného výživného bol nedoplatok vyčíslený správne na sumu 2.576,56 eur. Nedôvodne teda matka

odvolaním namietala jeho správnosť, keďže výživné na december 2018 (ani v pomernej časti) splatné
v tom čase nebolo. V tomto smere je tak jej odvolanie nedôvodné.

23. Tak, ako odvolací súd uviedol už v predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci, súd je oprávnený určiť,
že peňažné plnenie bude vykonávané v splátkach po spoľahlivom vyhodnotení pre takéto rozhodnutie

významných skutočností.

24. V zmysle § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

25. V zmysle § 232 ods. 4 CSP, ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne
inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

26. Citované ustanovenie § 232 ods. 3 CSP upravuje všeobecnú lehotu na plnenie tri dni, ktorá
začína plynúť od právoplatnosti rozsudku, ktorá platí aj v tých prípadoch, keď ide o výrok na plnenie a
súd vo výroku rozsudku neurčil lehotu na plnenie. Citované ustanovenie bližšie stanovuje podmienky
vykonateľnosti rozhodnutia a tým zaručuje jeho vymáhateľnosť štátnou mocou aj proti vôli tých, ktorým
sa v ňom ukladá nejaká povinnosť. Pomer právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku je pre prevažnú

časť prípadov plnení vyriešená tak, že vykonateľnosť nastáva v trojdennej lehote na plnenie počítanej
odo dňa, kedy rozsudok nadobudol právoplatnosť, len u rozsudkov predbežne vykonateľných, začína
lehota na plnenie plynúť už od doručenia v zmysle § 44 CMP (podľa ktorého rozsudky o výživnom sú
vykonateľné doručením). Určenie dlhšej než trojdennej lehoty na plnenie (tiež povolenie splátok podľa
ods. 4 ust. § 232 CSP), patrí medzi procesné úkony súdu, ktoré zákon zveruje do jeho voľnej úvahy,

prostredníctvom čoho je súdu tak umožnené, aby sám a nezávisle od návrhu účastníkov uvážil, či
je povolenie predmetnej výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, ktorému sa povinnosť plnenia
ukladá, na výšku prisúdenej čiastky, alebo na iné okolnosti prípadu.27. Ustanovenie § 232 ods. 4 CSP teda umožňuje súdu rozhodnúť, že peňažné plnenie sa môže vykonať
aj v splátkach, ktorá veta pokrýva všetky tie prípady, keď je plnenie už splatné, avšak vo výnimočných
prípadoch môže súd rozhodnúť, že sa bude plniť v splátkach. Odôvodnenosť týchto prípadov sa bude

posudzovať podobne ako pri odseku 3 cit. zák. ustanovenia. Zákon umožňuje súdu formulovať vo výroku
svojho rozhodnutia tiež tzv. doložku cross default, t.j. že nezaplatením jednej splátky sa stáva splatným
celý dlh. Vzhľadom na charakter plnenia, prvoradý zreteľ pri úvahách a možnom plnení zameškaného
výživného v splátkach, je okrem pomerov na strane rodiča posúdiť, či by mohlo byť reálne ohrozené
zabezpečenie štandardných základných potrieb dieťaťa, pričom aj výška prípadnej otcovi povolenej

splátky musí byť stanovená tak, aby bol dlh zaplatený najneskôr do troch rokov (čo je súdnou praxou
akceptovateľné). Ide však o postup v prípade výživného výnimočný, predpokladajúci udržateľný aspekt
na strane povinného rodiča.

28. V posudzovanej veci, súd prvej inštancie zodpovedajúcim spôsobom vzal do úvahy všetky
rozhodujúce okolnosti veci s ohľadom na vyššie uvedené aspekty, tieto dostačujúco a správne

vyhodnotil a jeho rozhodnutie tiež v časti, ktorým povolil vyčíslený nedoplatok na výživnom splatiť v
splátkach vo výške 100,- eur spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok, pre prípad
omeškania s platením čo i len jednej splátky považuje odvolací súd za vecne správne a s týmto sa plne
identifikuje. Nedôvodne otec namieta, že výška splátky nezodpovedá jeho možnostiam. S jeho pomermi
sa komplexne a podrobne vysporiadal už súd prvej inštancie v bode 30 odôvodnenia rozsudku, s ktorými

závermi sa tiež identifikuje odvolací súd a v podrobnostiach naň poukazuje. Možno sa plne stotožniť
s tým, že vychádzajúc z osobných, majetkových a finančných pomerov otca je určená výška splátky
s nimi plne súladnou a nebol ani odvolacím súdom zistený žiaden udržateľný dôvod, pre ktorý by táto
splátka mala byť nižšou tak, ako to požadoval odvolaním otec. Je potrebné si totiž uvedomiť, na čo
správne poukazuje tiež matka, že povolenie splátok zameškaného výživného, vzhľadom na charakter

tohto nároku prichádza do úvahy len výnimočne, pričom právo na splátky nie je nárokovateľným. Pokiaľ
súd pristúpi k takejto lehote plnenia, táto musí zodpovedať spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi
účastníkmi o to viac, ak ide o dávku v prospech zákonom prioritne preferovanej z hľadiska ochrany ich
záujmov kategórie, akou sú maloleté deti. Pokiaľ odvolací súd poukazuje na obdobie troch rokov, do
ktorých je možné maximálne splátky výživného udržateľne rozložiť (samozrejme od doby nasledujúcej

po uložení povinnosti), tým má pochopiteľne na mysli maximálne časové ohraničenie, v rámci ktorého
je možné sa pohybovať, prioritne je však potrebné preferovať takú výšku splátok, prostredníctvom
ktorých bude dlh vyrovnaný čo najskôr. Na strane druhej, vzhľadom na výšku bežného mesačného
výživného s pripočítaním určenej splátky zameškaného výživného nemožno uzavrieť, že povolením
splátok vo výške a z nej vychádzajúcom počte stanovenej napadnutým rozsudkom, by dieťa bolo

zásadne ohrozené na zabezpečení svojich základných štandardných potrieb vzhľadom na jeho vek a
odôvodnené potreby. Preto ani odvolanie matky v tomto smere nevyhodnotil odvolací súd ako dôvodné.
So všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami v tomto smere sa dostačujúco v napadnutom rozsudku
vysporiadal už súd prvej inštancie. Odvolací súd považuje za potrebné naviac dodať, že samozrejme je
plne pravdivým, že otec nielen mohol, ale bola to priamo jeho povinnosť vytvoriť si vzhľadom na jeho

možnosti a zistenú životnú úroveň také rezervy, aby zameškané výživné uhradil čo najskôr, najlepšie
jednorazovo a pokiaľ tak neurobil ide to na ťarchu jeho zodpovednosti nielen zákonnej, ale tiež morálnej,
pretože si bol v rozhodnom období plne vedomý nepriaznivých finančných pomerov na strane matky
spojených s faktom, že zabezpečenie potrieb dieťaťa bolo možné zo strany matky len za cenu osobných
obetívovzťahukjejvlastným potrebám,čomusaodvolacísúdpodrobnevenovalužvpredchádzajúcom

rozhodnutí. Súčasne však odvolací súd zastáva názor, že určenie splatnosti zameškaného výživného
tak, ako ju požaduje matka, by neprispelo k zmierneniu vzájomne narušených vzťahov medzi rodičmi,
čo je spôsobilým sa tiež negatívne premietnuť do psychiky dieťaťa, ktoré potrebuje pocit bezpečia,
zázemia a prítomnosť oboch jeho rodičov v jeho živote, z hľadiska čoho pri závere, že potreby dieťaťa
nie sú nastaveným splácaním ohrozené, by vo výsledku nemuselo byť vo vzťahu k dieťaťu prínosným.

Je to otec, ktorý by si mal uvedomiť, či ním zvoleným prístupom k plneniu si svojej zákonnej vyživovacej
povinnosti do budúcna vo vzťahu k dieťaťu pri vývoji jeho vekovej a rozumovej vyspelosti viac nestratí,
ako získa.

29. V ďalšom matka odvolaním napadla tiež nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Ani v

tomto smere jej odvolanie nemožno posúdiť ako dôvodné.

30. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii,keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý bol
predmetom konania, či pre ktoré mu vyhovené nebolo, je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto
rozhodnutie. Pokiaľ nie sú rozhodujúce faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť,

že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri
formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje
právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

31. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť
uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03

či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské
práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva
pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z
hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija

c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A
č. 303 A a č. 303 B).

32. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (rozsudku) dal dostatočnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie
uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní,
pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že matka sa s názorom
súduprvejinštancienestotožňuje,nemôžesamoosebeviesťkzáveruozjavnejneodôvodnenosti,alebo
arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.

33. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo z hľadiska vyššie uvedenej odvolacej námietky k takému
nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné
práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani tzv. iná
vada konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

34. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, posúdiac odvolacie námietky tak otca, ako aj matky smerujúce
k výške nedoplatku zročného výživného, ako aj stanovenej výške jeho splátok, rozsudok v ktorých
častiach je založený na správnych skutkových a právnych záveroch, odvolací súd toto v časti
vyčíslenia nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od 08.02.2017 do vyhlásenia rozhodnutia (t.j.

do 08.11.2018) vo výške 2.576,56 eur a v časti určenia výšky splátky zročného výživného (100,- eur
mesačne) s povinnosťou otca toto splácať spolu s bežným výživným počnúc mesiacom december 2018
ako vecne správne za použitia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

35. Vzhľadom k tomu, že odvolacím prieskumom bolo zistené, že súdom prvej inštancie určená lehota

splatnosti jednotlivých splátok zročného výživného, ktoré má otec povinnosť platiť spolu s bežným
výživným, s určeným termínom jeho splatnosti (predchádzajúcim rozhodnutím) koliduje, z dôvodu jeho
zosúladenia rozsudok zmenil v časti splatnosti jednotlivých splátok zročného výživného za použitia §
388 CSP tak, že otec je povinný splátky zročného výživného poukazovať k rukám matky spolu s bežným
výživným, vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie

s plnením čo i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. V tomto smere bola odvolacia
námietka matky teda dôvodnou.

36. Uvedený nedostatok mal snahu napraviť už súd prvej inštancie prostredníctvom odvolaním otca
napadnutého opravného uznesenia. Nad rámec toho, že v dôsledku vyššie uvedeného by opravné

uznesenie (aj v prípade, ak by prichádzal do úvahy takto zvolený postup) stratilo na význame, možno
sa identifikovať s námietkami otca, že tento inštitút neslúži, ba priamo vylučuje prostredníctvom neho
naprávať vecné nedostatky napadnutého rozhodnutia, ako tomu bolo v posudzovanej veci. Slúži
vychádzajúc z ust. § 224 CSP na opravu len zrejmých nesprávnosti, predovšetkým chýb v písaní apočítaní (príkladmo, ak opisnou chybou dôjde pri písomnom vyhotovení rozhodnutia k nesprávnostiam,
odporujúcim zneniu rozhodnutia tak, ako bolo vyhlásené a je zachytené v zápisnici z pojednávania, o
ktorý prípad v posudzovanej veci nejde, ako súd zistil z obsahu spisu).

37.Zuvedenýchdôvodovodvolacísúdopravnéuzneseniezapoužitia§389ods.1 písm.b/CSPzrušil,
keďže v tejto jeho časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani zrušenie), pričom sa z dôvodu
hospodárnosti ďalšími odvolacími námietkami proti nemu smerujúcimi (tak vecnými, ako formálnymi)
ďalej nezaoberal.

38. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 CSP v spojitosti s § 52
ods. 1 a § 58 ods. 1 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0 (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza (§ 76 CMP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia u miestne
príslušného súdu podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.

Rozhodnutie o peňažnej povinnosti vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou exekúcie podľa
Exekučného poriadku, a to exekúciou zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, prikázaním pohľadávky,
prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok, postihnutím iných
majetkových práv, exekúciou na obchodný podiel, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných
papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu.

Rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná
povinnosť vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou súdneho výkonu rozhodnutia podľa zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, a to odňatím maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia
nemá byť a odovzdaním tomu, komu bol podľa rozhodnutia zverený, alebo tomu, komu rozhodnutie

priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene
premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať.