Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/126/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112210222
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8112210222.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Československá obchodná

banka, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného Mgr. Miroslavom Vilímom,
advokátom, Michalská 9, 811 01 Bratislava, proti žalovaným: X. P. Ď., H..: XX.X.XXXX, Š. XX, XXX XX
S., B. X. Z. A., H..: XX.X.XXXX, E. XX, K., o zaplatenie 4.286,48 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1. a v 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 629,85 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 15.2.2012 do zaplatenia, v mesačných
splátkach po 80,- Eur mesačne, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku vždy
do 20. dňa v mesiaci pod stratou výhody splátok tak, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky

má za následok zročnosť celého plnenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 3.4.2012 sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by
žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 4.229,20 Eur s

príslušenstvom a žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť mu sumu 57,28 Eur s príslušenstvom.

2.Žalobuodôvodniltým,ženazákladezmluvyozlúčenízodňa23.4.2009sastalnástupcomspoločnosti
P., B..K.. a prebral všetky jej práva a záväzky s účinnosťou od 1.7.2009.

3.Vovzťahukprvejpovinnostižalobcauviedol,žedňa5.4.2005uzavreližalovanísožalobcom(právnym
predchodcom žalobcu) úverovú zmluvu č. XXXXX-XXXXXXX/XXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie

spotrebnéhoúveružalovanýmvcelkovejvýške100.000,-Sksindividuálnedohodnutouročnouúrokovou
sadzbou, a (všeobecne) že žalovaný sa zaviazal splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných
anuitnýchsplátkach(pozn.súdu:ktorýchvýškužalobcaneuviedol)stým,žepravidelnémesačnésplátky
sa realizovali inkasom z účtu žalovaného u žalobcu vo výške dohodnutej mesačnej splátky, pričom
za plnenie záväzku žalovaného v 1. rade sa zaručil žalovaný v 2. rade podpisom ručiteľskej listiny
zo dňa 5.4.2005, ktorá tvorí prílohu žaloby. Dodal, že žalovaní v priebehu splácania poskytnutého
úveru nedisponovali potrebným množstvom peňažných prostriedkov na účte u žalobcu, z ktorého sa

realizovaloinkasosplátok,nebolopretomožnézrealizovaťprevodsplátokúveru,ažežalovaníneuhradili
splátky úveru ani iným spôsobom, v dôsledku čoho sa dostali do omeškania so zaplatením splátok
úveru. Žalobca uzavrel, že z dôvodu omeškania so splácaním úveru vyzval žalovaných na zaplatenieomeškaných splátok s tým, že žalovaní dlžnú čiastku neuhradili ani dodatočne, a žalobca preto v súlade
s ustanoveniami zmluvy o úvere oznámil žalovanému zosplatnenie celého úveru ku dňu 15.1.2010.

4. Vo vzťahu k druhej povinnosti žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 4.4.2005 uzavrel žalovaný v
1. rade so žalobcom zmluvu o bežnom účte, v ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného zriadiť a
viesť bankový účet č. XXXXX-XXXXXXXXX/XXXX a žalovaný sa zaviazal čerpať peňažné prostriedky
a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp. do
výšky zmluvne povoleného prečerpania s tým, že v prípade zmluvne nepovoleného prečerpania

peňažných prostriedkov uložených na účte žalobca úročí vzniknutý zostatok debetnou úrokovou
sadzbou vyhlasovanou žalobcom. Uviedol, že v zmysle vyššie uvedenej fúzie žalobca, ako právny
nástupca vedie nástupnícky bežný účet žalovaného pod číslom XXXXXXXXXX/XXXX, že výška
debetného zostatku na bežnom účte je 57,28 Eur (pozn. súdu: bez toho aby žalobca uviedol, aj v
súvislosti s premlčaním, kedy, na základe čoho a ako presne tento debet vznikol, a z čoho pozostáva),
a že debetná úroková sadzba vyhlasovaná žalobcom, je vo výške 25 % p.a.

5. Žalobca zhrnul, že žalovaní napriek výzvam žalobcu do dňa podania žaloby nezaplatili dlžnú
sumu, pričom jej výšku odôvodnil (iba) tým, že z priloženého výpisu z účtovných kníh žalobcu, resp.
jeho právneho predchodcu vyplýva, že aktuálna výška dlžnej sumy predstavuje 4.286,48 Eur, z toho
nezaplatená istina vo výške 2.346,27 Eur, riadny úrok vo výške 749,21 Eur (s tým, že výška tu

vyčísleného riadneho úroku je stanovená do dňa výpisu z bankovej knihy žalobcu, t.j. ku dňu 14.2.2012),
úrokzomeškaniavovýške1.101,53Eur(stým,ževýškatuvyčíslenéhoúrokuzomeškaniajestanovená
do dňa výpisu z bankovej knihy žalobcu, t.j. ku dňu 14.2.2012), debetný zostatok na bežnom účte vo
výške 57,28 Eur (do dňa výpisu, t.j. ku dňu 31.12.2011) a poplatky vo výške 32,19 Eur (pozn. súdu: bez
toho aby bolo zrejmé ako konkrétne - v akých sadzbách a najmä z akých konkrétnych súm resp. splátok

a za aké konkrétne obdobia - žalobca tieto úroky vypočítal tak aby bolo možné overiť ich výpočet, ďalej
kedy a ako presne „debet“ vznikol, a za čo presne a na základe čoho vyúčtoval uplatnené poplatky).

6. Súd jeho návrhu v skrátenom konaní platobným rozkazom (rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka)
vyhovel, proti tomuto platobnému rozkazu však podala žalovaná v 2. rade včas odpor s odôvodnením,

čím sa platobný rozkaz v zmysle ust. § 174 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. zrušil v plnom rozsahu a vo
veci bolo potrebné nariadiť pojednávanie. Žalovaná v 2. rade vo svojom odpore okrem iného tvrdila, že
došlo k dojednaniu neprimeraných sankcií, k dojednaniu nejasných a pre spotrebiteľa nezrozumiteľných
podmienok zmluvy, poukázala na § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Zb. (podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže
veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere), a úver

označila úver za bezúročný a bez poplatkov.

7. Neskôr žalovaná v 2. rade ešte uviedla, že na splácanie tohto úveru jej boli u jej zamestnávateľa
vykonávané zrážky a predložila potvrdenie od Ministerstva vnútra SR Centrum podpory Prešov, že na
základe žiadosti o vykonávanie zrážok zo mzdy jej vykonávali zrážky zo mzdy a za obdobie XX/XXXX

B. XX/XXXX bola na účet XXXXX-XXXXXXX/XXXX, variabilný symbol X, konštantný symbol 0308,
odvedená suma 61.319,- Sk. Požiadala tiež o poskytnutie času s tým, že požiadala Centrum právnej
pomocioustanovenieadvokáta.Splnomocneniepreadvokátavšaknáslednenapokonaninapriekvýzve
súdu dodatočne nepreložila.

8. Žalovaný v 1. rade sa k žalobe písomne nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania
uznesením vyzval. Jeho pobyt aj napriek šetreniu v tom čase súdu známy nebol.

9. Výzvou zo dňa 26.6.2013 súd (ešte prostredníctvom predchádzajúceho zákonného sudcu) žalobcu
vyzval, aby predložil výpis z účtovných kníh, z ktorého vyplýva výška pohľadávky proti žalovaným,

a zároveň uviedol aj s akou sumou a po akú dobu bol žalovaný v omeškaní, ako aj skutočnosti
odôvodňujúce výšku riadneho úroku vo výške 749,21 Eur. Žalobca k tomu predložil iba tabuľku za
obdobieod16.11.2009do14.2.2012(č.l.90).Poupozornenínato,žezpredloženýchdokladovvyplývajú
len pohyby za obdobie od 16.11.2009, žalobca dodatočne predložil iba tabuľku úhrad od 15.4.2005 do
20.5.2008 (č.l. 108), skutočnosti odôvodňujúce výpočet úrokov však neuviedol.

10. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalobca nedostavil, právny zástupca
žalobcu však svoju neúčasť ako aj neúčasť žalobcu ospravedlnil a súhlasil aby súd rozhodol bez ich
účasti na pojednávaní, a súd preto v zmysle ust. § 180 CSP vec prejednal v ich neprítomnosti.11. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní uviedol, že doručovať sa mu dá iba u zamestnávateľa, inak sa
zdržiava u priateľky. Po predbežnom právnom posúdení podľa § 181 ods. 2 CSP uviedol, že aj suma vo

výške 629,85 Eur s príslušenstvom je preňho pomerne značná, nachádza sa v ťažkej sociálnej situácii,
avšak je ochotný zaplatiť ju v splátkach.

12. Žalovaná v 2. rade uviedla, že by nebola schopná zaplatiť v momentálnej situácii tento dlh ani v
splátkach, nakoľko jej celkový dôchodok je 356,- Eur, z čoho nájom platí 200,-Eur a má aj zdravotné

problémy.

13. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie predloženými dôkazmi (§ 132 ods. 1
CSP),ktorýchodpisbolstranámsporuvpriebehukonaniadoručený(§204CSP),anazákladezhodných
(resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 a § 186 ods. 2 CSP) a
vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

14. Dňa 5.4.2005 uzatvoril žalovaný ako dlžník s právnym predchodcom žalobcu (P., B..K..) ako
veriteľom úverovú zmluvu č.: XXXXX-XXXXXXX/XXXX, na základe ktorej mu veriteľ poskytol úver vo
výške 100.000,- Eur, ktorý mohol čerpať po zaplatení poplatku vo výške 2.000,- Sk, a mal splácať
anuitným spôsobom formou trvalého príkazu/ príkazu na inkaso mesačnými splátkami úveru vo výške

2.234 Sk. Tento záväzok žalovaného v 1. rade bol zabezpečený ručiteľským vyhlásením žalovanej v 2.
rade napísaným v ručiteľskej listine zo dňa 5.4.2005.

15. Podľa výpisu z účtu č. XXXXX-XXXXXXX/XXXX boli na tomto úverovom účte zaznamenané ako
účtovné operácie čerpanie spotr. úveru vo výške 100.000,- Sk a 8 x automat. splátka úveru (956,20

Sk, 1.284,90 Sk, 1.297,10 Sk, 1.309,60 Sk, 1.322,10 Sk, 1.334,80 Sk, 1.347,60 Sk a 1.360,50 Sk)
spolu vo výške 10.212,80 Sk. Okrem toho z oznámenia žalobcu zo dňa 10.1.2014 vyplýva, že žalovaní
uskutočnili 33 úhrad (v rôznej výške od 177,10 Sk po 9.831,- Sk) spolu vo výške 70.812,40 Sk, avšak
bez tohto aby bolo zrejmé akým spôsobom sa tak stalo a na aké položky dlhu (istinu, úroky, úroky z
omeškania či poplatky) žalobca tieto úhrady započítal. S akými konkrétnymi sumami a po aké obdobie

bol tak žalovaný v súvislosti s touto zmluvou v omeškaní, resp. z akých súm a za aké obdobie žalobca
konkrétne uplatnené úroky vypočítal, to žalobca neuviedol (a tak ani nepreukázal), a ani súd v tomto
konaní zákonom stanoveným procesným postupom do ukončenia dokazovania nezistil.

16. Povinnosť úhrady úrokov, úrokov z omeškania i poplatkov uplatnených v tejto žalobe, tak zo

žalobcom tvrdených a zistených skutočností, ktoré by zároveň odôvodňovali aj ich výšku, nevyplýva.
Výpočet dlžných súm úrokov, úrokov z omeškania a aj poplatkov nebol v konaní nijako konkrétne
uvedený a odôvodnený, a skutočnosti umožňujúce preskúmať jeho správnosť nezistil ani súd. Z
čoho presne by mala teda žalovaná suma, nad sumu vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov,
konkrétne pozostávať, kedy a ako konkrétne tento uplatnený dlh, resp. jeho jednotlivé časti a na základe

čoho vznikli, to zo skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.

17. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než
vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami konkrétne uvedené a ani zákonom stanoveným
procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

18. V danom prípade ide v zmysle ust. § 290 CSP nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi
dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou
zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však
nemožno vyhovieť úplne.

19. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav
sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

20. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe

akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP musí žalobca
v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok
(povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhomje súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu
procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu
prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie

rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa § 150 ods. 1 CSP
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce
sa sporu.

21. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj
tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor

rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

22. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový
stav aplikovať.

23. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

24.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

25. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

26. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

27. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami

dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre
občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre
úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich
skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav
resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými prostriedkami

procesnéhoútokuaobrany,tedatakéktoréžiadnazostránurčiteanezrozumiteľnenetvrdila,predmetom
konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§ 216 ods. 1
CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné
dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení (§ 153 ods. 1 v spojení s § 149
CSP), ktoré by v zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a

spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v
odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa § 371 CSP meniť žalobu - ktorou je v
zmysle ust. § 140 ods. 2 CSP i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v
žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné

nie sú (§ 366 CSP).

Relevantné hmotnoprávne normy28. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

29. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle §
263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania a
splatnosti úrokov.

30. Podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona.

31. Podľa § 503 ods. 2 OBZ ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň
splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.

32. Podľa § 503 ods. 3 OBZ dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou
určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných
prostriedkov.

33. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere, ktorá má v
zmysle ust. § 261 ods. 6 OBZ povahu tzv. absolútneho obchodného záväzkového vzťahu spravujúceho
sa ustanoveniami tretej časti tohto zákona. Zo skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v
podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť

aj podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
(ďalej len „ZoSU“), ktorý stanovuje špeciálnu úpravu spotrebiteľských úverov.

34. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania

spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

35. Podľa § 4 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

36. Obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú uvedené v ust. § 4 ods. 2 ZoSU,
podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto

možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,

e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná

percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v §2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

37. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,
ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.38. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

39.Podľa§40ods.3Občianskehozákonníkapísomnýprávnyúkonjeplatný,akjepodpísanýkonajúcou
osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny
predpis ustanovuje inak.

40. Podľa § 4 ods. 4 ZoSU pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom

úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe
a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo
b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.

41. V zmysle ust. § 4 ods. 5 ZoSU však platí, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo
poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

42. Podľa všeobecne akceptovaného výkladu úrokom sa rozumie príjem (výnos) z určitého kapitálu. Pri
peňažných prostriedkoch je to cena za získanie peňazí od niekoho druhého, ktorú musí zaplatiť dlžník
veriteľovi.

43. Z povahy veci ako úverového vzťahu s povinnosťou dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť určité (dohodnuté) úroky (§ 497 OBZ), v spojení s citovanými zákonnými
ustanoveniami (s prihliadnutím na právo dlžníka, ak nie je dohodnuté inak, vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve, a jeho povinnosť zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia
do vrátenia peňažných prostriedkov) vyplýva, že úrok, resp. spôsob úročenia a splácania úveru a jeho

jednotlivých častí musí byť vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o
obsahu povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia), a musí byť uvedený v
písomnej úverovej zmluve, na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis. Inak sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov, resp. veriteľ na úroky a poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, nárok nemá.

44. To znamená, že pre nárok na úroky musí byť v písomnej úverovej zmluve dojednaná úroková sadzba
spotrebiteľského úveru a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie - ktorými sa, vychádzajúc
z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako, resp. z akej sumy
a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov, alebo od reálneho

poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného času v prípade
dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do stanoveného času
splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť platenia úrokov
(napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných prostriedkov)

45. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle
ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa
zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadne
tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia

a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon
s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné
kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

46. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže s týmito informáciami musí byť spotrebiteľ oboznámený už
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere (§ 3 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť
tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho

tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani
neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou
zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá
ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodnépodmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo
zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste (napr. v
obchodných podmienkach), písomne (§ 4 ods. 1 ZoSu), a zároveň aj nie menším písmom ako iná časť

takejto zmluvy (§ 53c OZ).

47. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako
dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok
napísaná drobným písmom s prípadným súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných

náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd
zdôrazňuje,ževprípadekonfliktuzáujmovspotrebiteľaajehozmluvnéhopartnerajepotrebnéposkytnúť
vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je
potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa
podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak

učiní, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu pre
rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

48. K tomu pritom možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z
11.11.2013, sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej

pokute (argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy - úrokoch a poplatkoch, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv.
všeobecných zmluvných podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ
pripája svoj podpis). Ústavný súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je
slabšou zmluvnou stranou poctivo, v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu.

Zásada poctivosti sa prejavuje aj tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch,
ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách
majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania
technického a vysvetľujúceho charakteru, a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často
neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú

pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú. V tomto
prípade pritom obchodné podmienky, na ktoré úverová zmluva všeobecne odkazovala, a ani tvrdenia
resp. skutočnosti z nich eventuálne vyplývajúce, zo strany žalobcu v konaní dokonca vôbec predložené
neboli.

Právne posúdenie

49. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému v 1. rade ako spotrebiteľovi a
žalovanej v 2. rade ako jeho ručiteľovi v súvislosti s ich vzťahom s jeho právnym predchodcom (P., B..K..
- dodávateľom) zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - tvrdením o uzavretí úverovej zmluvy

a poskytnutí peňažných prostriedkov, a o bližšie nešpecifikovanom nedostatku potrebného množstva
peňažných prostriedkov na účte žalobcu, z ktorého sa realizovalo inkaso splátok v prospech žalobcu
(bez toho aby bolo zrejmé kedy a s akými úhradami konkrétne meškal), teda bez presnej špecifikácie
výpočtu úrokov len s poukazom (viď § 132 ods. 2 CSP) na pripojené listiny (z ktorých pritom výpočet
dlhu a najmä jeho príslušenstva však taktiež nevyplýva). Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a

nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa § 132 ods.
1 a 150 ods. 1 CSP úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému
čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať (a to najmä uplatňované zmluvné úroky, úrok z
omeškania a poplatky), a preto považoval súd podanú žalobu v tejto časti za nedôvodnú. V súvislosti s
úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne

obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu
podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení
tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu,
pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že
ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena

alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa
(porovnaj § 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP).50. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne,
určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a
na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych

skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy
(resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res
iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa
žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane konkrétneho výpočtu úrokov a
poplatkov). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou

žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno
tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený
vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje
(vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci
vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem
niektorýchvýnimiek,ibanazákladepredloženýchkonkrétnychskutkovýchtvrdení,atočiužzhodných(§

186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom
dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočností, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností
všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností
vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať,
že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu - na konkrétne úroky a

poplatky), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a
pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné
pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného
procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP, ako aj obsahovú štruktúru
rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,

aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec
právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy
(v danom prípade v časti vyčíslených - kapitalizovaných úrokov a poplatkov) nevyplýva (neunesenie
bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich

skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu
priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

51. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú
procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a

rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V
sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v

rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré

samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a
zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený

skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdeniažalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na

úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných

skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a
vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z

komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale
zisťovaťskutkovýstavvmiereprimeranejprocesnejaktivitesporovýchstrán.Beztejtoaktivitystránsúdv
zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie
a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

52. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku
podľa § 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca
domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne
poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce

skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok,
resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne
zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné
podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím
zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ

nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď § 53 ods. 4 písm. v OZ - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia
ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné
uplatňovanienárokovnekonkrétnympoukazomnaprílohypripojenéknávrhu.Natentotrendužreagoval
aj zákonodarca, a v ustanovení § 132 ods. 2 platného Civilného sporového poriadku (účinného od
1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť

odkazom na označené dôkazy. V danom prípade pritom ani z týchto príloh nevyplývajú jasne a
zrozumiteľne všetky dôvody uplatnených nárokov (z akých sú, za aké obdobia a na základe čoho
žalobca úroky a poplatky vypočítal). Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“
spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné
na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s

požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností
tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť (a to už i vo vzťahu k tzv. istine - kde
absentuje výslovné a zrozumiteľné tvrdenie o poskytnutí - čerpaní peňažných prostriedkov v určitom
čase a v určitej výške a záväzku na ich vrátenie s určitým a zrozumiteľným vymedzením spôsobu tohto
vrátenia - uvedené len odkazom na prílohy).

53. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti

tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

54. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh
rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny
pomerúčastníkov.Tátonormazásadneurčujejednakrozsahdôkaznéhobremena,t.j.okruhskutočností,
ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremenatvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť
žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

55. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn.
33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě
(či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na

tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která
soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost
příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského
(sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

56. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany

netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

57. Súd poukazuje na to, že dokonca ani „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok
(aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok.

II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany
poprieťtvrdeniažalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporu
tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8
CSP - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp.
zn. I. ÚS 246/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

58. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná
zmluva o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom

čase a v konkrétnej výške) nevrátil,

prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností
umožňujúcich ich výpočet), a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Z ust. § 132

a 294 CSP je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené
už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na
prerušenieplynutiapremlčacejdoby)bolozrejmé,čojejehopredmetom,aabysaktomu(kukonkrétnym
skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla
protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane výpočtu dlžnej sumy

a okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť. Žalobca však všetky tieto skutočnosti (najmä či, kedy
a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť, a po akú dobu bol s nejakými
konkrétnymi sumami v omeškaní) v konaní riadne ani netvrdil, a žaloba, hoci má po formálnej stránke
všetkyminimálneobsahovénáležitosti,jelenrámcovástvrdenímoúdajnomdlhubezuvedeniavšetkých
skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

59. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov, a rôznych poplatkov, resp. nákladov
zaúčtovaných na ťarchu žalovaného. Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných
prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky a rôzne poplatky, vo vzťahu k požadovaným úrokom (a
poplatkom) však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by ich odôvodňovali, a tieto

zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani nepriamo. Celá argumentácia k
nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé vyčíslenie z tzv. bankového systému
(výpise z účtu) vypracovanom žalobcom resp. jeho právnym prechodcom bez toho, aby bolo zo žaloby
zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú.
Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume (najmä k vyčísleným úrokom

a poplatkom) žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne
overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol
síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v
znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu(zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti
účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez
osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením

sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno
nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany
(dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne
vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky
v uvedenom výpise (z bankového informačného systému) je snáď akousi verejnou listinou, a že

toto odôvodňuje a potvrdzuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom
prípade, ak by už samotné takéto listiny mali byť dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich
správnosti a výpočtu, by bola úloha súdu zbytočná a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných
údajov žalobcu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých
verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP
iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú

osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

60. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov (a poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo

v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich
uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby s
poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a presné uvedenie jednotlivých súm - z
ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období - za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje, spolu

s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých, však
v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej sadzby,
z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo predložením zmluvy, kde
je uvedená ako pohyblivá 11,50% p.a. (pričom podľa článku V. bod 4. písm. a) úverovej zmluvy mal
veriteľ úrokovú sadzbu zo sumy neuhradenej splátky istiny a úrokov dokonca zvyšovať o 10 % p.a.),

uplatňovanie konkrétnej úrokovej sadzby s uvedením konkrétnych úročených súm a konkrétnych období
s jej skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však žalobca neuviedol, a tieto skutočnosti zo žaloby
napokon nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh).

61. V návrhovom (sporovom) konaní je pritom zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu

tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a
ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali,
tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z
tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno
mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

62. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky a iné poplatky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi
obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedenú absenciu
uvedenia spôsobu uplatňovania úrokov a poplatkov, a ich výpočtu, i v nadväznosti na stým súvisiace

dôkazné bremeno, preto tiež nebolo preukázané, že uplatnené úroky, poplatky i spôsob ich uplatňovania
sú v súlade s ich uvedením v zmluve, a teda že žalobca má v zmysle ust. § 4 ods. 5 ZoSU práve na
takéto úroky a poplatky právo.

63. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody tak žalobca, jednak pre neunesenie bremena tvrdenia

ohľadom skutočností odôvodňujúcich výpočet kapitalizovaných úrokov a poplatkov, ako aj s poukazom
na absenciu preukázania ich zhody (uplatnených vypočítaných úrokov a poplatkov) s dojednaniami o
úrokoch a poplatkoch uvedenými v zmluve o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 4 ods.5 ZoSU (t.j.
že uplatnené úroky boli uvedené v zmluve - teda uplatnené v súlade s dojednaniami o úrokoch a
poplatkoch uvedenými v zmluve), preukázal nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov

(bez vyčíslených úrokov a poplatkov). Keďže žalovanému bol poskytnutý úver (čerpanie) vo výške
100.000,- Sk, a podľa žalobcom predložených príloh boli na úverovom účte zaznamenané automat.
splátky úveru vo výške 10.212,80 Sk a žalovaní uskutočniliúhrady vo výške 70.812,40 Sk, súd zaviazal žalovaného v 1. rade spoločne a nerozdielne so žalovanou v
2. rade (ktorá sa za vrátenie tohto záväzku zaručila) na vrátenie zostatku týchto poskytnutých peňažných
prostriedkov vo výške 18.974,80 Sk (100.000,- Sk - 10.212,80 Sk - 70.812,40 Sk), t.j. 629,85 Eur spolu s

úrokomzomeškaniatak,žeplnenímjednéhoznichzanikávrozsahuplneniapovinnosťdruhého.Právny
predchodca žalobcu žalovaného vyzval na vrátenie peňažných prostriedkov a tento je v omeškaní s ich
vrátením, a preto súd žalovaným v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nar. vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. uložil povinnosť na ich zaplatenie spolu s úrokmi z omeškania vo
výške 9% ročne z dlžnej sumy uplatnenými v súlade so zákonom odo dňa nasledujúceho po lehote na

úhradu uvedenej vo výzve k splateniu úveru, a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

64. O splnení dlhu v splátkach súd rozhodol za primeraného použitia ust. § 232 ods. 3 CSP stanovením
postupnej dlhšej splatnosti jeho častí, a to na základe žiadosti žalovaného, s prihliadnutím na celkovú
výšku dlhu a sociálnu situáciu žalovaných, ako i priznané úročenie dlhu až do jeho zaplatenia úrokom
z omeškania, keď podľa zisteného skutkového stavu a názoru súdu tak plnenie v splátkach nezasiahne

neprimerane výrazne nepriaznivo do majetkovej sféry žalobcu. Súd preto uložil žalovaným povinnosť
zaplatiť žalobcovi jemu priznané peňažné plnenie v mesačných splátkach po 80,- Eur mesačne pri
súčasnej snahe o zabezpečenie ich finančnej disciplíny zároveň so stanovením podmienky riadneho
plnenia splátok pod stratou výhody splátok pri omeškaní s ich plnením v zmysle ust. § 232 ods. 4 CSP
tak, ako jej to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd zároveň pripomína, že určený spôsob

splnenia dlhu predstavuje minimálne splátky a je na žalovaných a v ich záujme, aby uložené peňažné
plnenie, podľa svojho uváženia, vykonali prípadne dobrovoľne aj skôr.

65. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §

255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

66. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

67. V konaní boli procesne úspešnejší žalovaní, a preto by im mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP
aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať

podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262
ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny
úradník). Keďže však žalovaným v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva (trovy

konania) nevznikli, a neúspešnejší žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu
trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva

na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.